207. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Rozhodnutie o víťazovi urputného boja o franskú Vindobonu stále ešte nepadlo a jeho výsledok bol otvorený, aj keď sa zdalo, že váhy rozhodnutia sa nakláňaju mierne v prospech útočiacich Slovanov.

Obliehaní vo vnútri opevneného mesta mali už citeľné straty. Napriek tomu bojovali veľmi srdnato aj naďalej a ničím nechceli dať útočníkom najavo, že ich situácia nevyzerá ružovo a že sú už takmer do krajnosti vyčerpaní, a tak boj neúprosne zúril plnou silou, ako aj v prvý deň obliehania.

Medzičasom prešlo už päť dní úporných bojových útokov a pomoc z Thunau stále neprichádzala. 

Teraz si Gotthild bol už takmer úplne istý, že obliehatelia Vindobony jeho do Thunau vyslaných poslov chytili. A tak mu bolo jasné, že nijakej pomoci sa zrejme už nedočkajú. A tieto zlé výhliadky veľmi nahlodávali a znižovali bojovú morálku obrancov, hoci ich Gotthild uisťoval, že pomoci sa istotne  už čoskoro dočkajú.

V podvečer šiesteho dňa bojov boli obrancovia Vindobony už veľmi zdecimovaní, ale stále sa ešte nevzdávali a dúfali, že pomoc príde.

Veľký smútok ale zavládol v radoch veľkomoravských Slovanov a predovšetkým v bojovej družine Slávitecha. V priebehu popoludnia šiesteho dňa obliehania ho zasiahol ostrý šíp vystrelený jedným z franských lukostrelcov na hradbách pri východnej bráne. Šíp sa mu zavŕtal priamo doprostred čela a knieža bolo okamžite mŕtve.

Vo voji slovanských útočníkov zavládlo na niekoľko okamihov meravé zdesenie – veď padol jeden z ich hrdinov. Ale hneď potom jeho bojovníci, ale aj ostatní muži znova sústredili svoje sily a pri mŕtvom tele kniežaťa si prisahali,  že ho pomstia a že urobia všetko pre to, aby konečne prelomili hradby mesta pred sebou.

A už čoskoro sa tak aj malo udiať.

Na druhý deň ešte predpoludním sa vojakom Dobromíra konečne podarilo dosiahnuť vytúžený cieľ. Ako prví prenikli cez východný val a vtrhli s víťazným ohlušujúcim revom dovnútra Vindobony.

# # # # # # # # # # # # # 

Nad Oravou pred chvíľou vyšlo spoza mrakov slnko a ožiarilo jasom husté lesy. Svätopluk bol aj s malou družinou na ceste do Oravopolu. Chcel sa čo najskôr porozprávať so Svätoňom o veľmi dôležitých veciach a vypočuť si na ne jeho názor.

Po páde Vindobony a jej obsadení Slovanmi, si Svätopluk chcel vypočuť Svätoňovu mienku na to, ako má v novej situácii postupovať ďalej.

Rastislav sa po víťaznom boji nakrátko vrátil na kráľovský Devín a po niekoľkých dňoch sa so sprievodom vydal na cestu k alpským Slovanom. 

Chcel ich teraz po obsadení Vindobony presvedčiť o tom, že majú jedinečnú príležitosť k tomu, aby sa natrvalo pripojili k Veľkej Morave a pomôcť tak vytvoriť takú mocnú slovanskú veľkoríšu, ktorej sily by sa Frankovia navždy obávali a preto sa ani nikdy neodvážili na ňu zaútočiť. A potom by ju s istotou považovali za svojho rešpektovaného a rovnocenného suseda.

Svätopluk sa chcel od Svätoňa dozvedieť aj to, či sa mu už podarilo  s konečnou platnosťou presvedčiť wislanských Slovanov, aby ho uznali za svojho kráľa. 

To by bol potom vhodný okamih na to, aby sa vyhlásil za kráľa Veľkomoravskej ríše. Lebo tak by mohol využiť to, že Rastislav je ďaleko preč aj so svojimi ľuďmi, a tak nebolo nikoho, kto by sa  mu odvážil vzoprieť a prekaziť mu jeho ctižiadostivý zámer.

Pokračovanie nasleduje