Guy Mettan: Rusko a Západ. „Tisícročná vojna“ proti Rusku – existuje vo forme rusofóbie už od čias franského kráľa Karola Veľkého nepretržite až po ukrajinskú krízu v epoche V. Putina! Či tak bude naďalej, závisí len od nás, či sa necháme klamať!

Výnimočná a jedinečná analýza! Politik a publicista Guy Mettan, pôsobiaci v Ženeve, sa neriadi hlavným prúdom. Udalosti súčasnosti opisuje s rozvážnou objektivitou, pričom nestráca zo zreteľa ľudský rozmer. 

Je v nej pravda a skvelý intelekt, ako to nemožno v tejto tematike nájsť nikde inde väčšou mierou.

Renomovaný švajčiarsky novinár a politik Guy Mettan navštívil Rusko prvýkrát v decembri 1994.

Cieľom tejto cesty bola adopcia vtedy trojročnej Oksany z detského domova v Suzdali vo Vladimírskej oblasti. Vďaka vtedajším ruským zákonom viedla táto cesta a proces adopcie napokon k tomu, že Mettan získal ruské občianstvo na základe dekrétu vtedajšieho prezidenta Borisa Jeľcyna. Mettan túto osobnú skúsenosť často označuje za podnet, ktorý v ňom na celé desaťročia prebudil hlboký záujem o ruskú kultúru a politiku.

Ďalšie riadky sú spracované podľa ideí, skúseností a textov tohto Švajčiara:

Vo svojich textoch z roku 2023 Guy Mettan skúma a opisuje, ako mohli protiruské nálady tak rýchlo ovládnuť západoeurópske národy – až do takej miery, že sú ochotné vylúčiť, ba až odstrániť všetko ruské.

Zašlo to dokonca tak ďaleko, že vo Francúzsku došlo v roku 1991 – z iniciatívy ukrajinského veľvyslanca v Paríži – k pokusu zmeniť nápis na náhrobku kráľovnej Anny Kyjevskej, vnučky kniežaťa Vladimíra, ktorá sa v roku 1051 vydala za francúzskeho kráľa Henricha I. Pôvodný nápis „Anna, francúzska kráľovná, ruská princezná“ sa mal zmeniť na „...ukrajinská princezná“ – hoci tento termín pre dané pohraničné územie v tom čase vôbec neexistoval.

Mettanova analýza búrlivých dejín vzťahov medzi Ruskom a Európou jasne ukazuje, že ak by sa dodržiavali zásady Charty OSN z roku 1945 – teda rešpektovanie dôstojnosti a rovnakej hodnoty všetkých ľudí a národov – udalosti by sa vyvíjali (a stále by sa mohli vyvíjať) úplne inak, než akým katastrofálnym smerom sa uberajú dnes.

Poukazuje na to, že prevládajúca nepriateľskosť voči Rusku má korene v dávnej zatrpknutosti, ktorú „Západ“ nikdy skutočne neriešil – práve preto, že opakovane slúžila ako vhodný nástroj jeho brutálnej mocenskej politiky, bez ohľadu na skutočné fakty. 

Náš postoj - hovorí tento neutrálny Švajčiar - sa vyznačuje dvojakým metrom: 

Kombináciou pokrytectva a neúprimnosti v tom, ako hodnotíme dejiny Ruska, najmä v porovnaní s históriou západných mocností v priebehu storočí.

Už dávno pred vojnou na Ukrajine – napríklad pri informovaní o leteckom nešťastí pri Überlingene či o masakre školákov v Beslane, ktorú spáchali kaukazskí islamisti – sa prejavoval šokujúci nedostatok ohľadu voči ruskému ľudu. 

Aj významné športové podujatia, ako napríklad zimné olympijské hry v Soči v roku 2014 či majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku v roku 2018, boli v rusofóbnych médiách vykreslené v skreslenom svetle. Hanlivé poznámky – ba dokonca očividné lži – sa spravidla nebrali späť, a to ani vtedy, keď tých niekoľko zostávajúcich relatívne objektívnych západných zdrojov zverejnilo opravy.

Kultúrne dejiny „obrazu nepriateľa“

Mettan charakterizuje „rusofóbiu“ ako patologický stav mysle (état d’esprit). Ilustruje to sériou otázok týkajúcich sa spôsobu, akým sa informovalo o udalostiach v Rusku – otázok, ktorým sa dá vyhnúť len úplným popretím logiky, čo je presne to, čo robia naše elity formujúce verejnú mienku. (Niekto by to mohol odbiť ako len zvláštnu výstrednosť – no jej dôsledky, vrátane nespočetných vojnových obetí a celkom reálnej hrozby vyhladenia všetkého ľudského života, sú, žiaľ, až príliš hmatateľné. Práve v tom spočíva vážna zodpovednosť intelektuálov).

Historicky vyvrátené lži Západu o Rusoch mohli byť dávno uvedené na pravú mieru.

Siahajú od sfalšovanej „Konštantínovej donácie“ z 9. storočia a vymysleného „Testamentu Petra Veľkého“ (1756) až po súčasnosť. Sú jasným dôkazom neúprimnosti Západu voči Rusku a živia rusofóbiu, ktorá sa opakuje až do omrzenia (ad nauseam) – od čias Karola Veľkého, Ľudovíta XV. a Napoleona, cez 20. storočie s postavami ako Adolf Hitler, Harry Truman, Winston Churchill či George Kennan, až po dnešné dni.

Despotizmus, barbarstvo a zaostalosť zostávajú už celé stáročia kľúčovými pojmami v protiruskom diskurze – a pretrvávajú dodnes, v ére Vladimira Putina.

Už od čias renesancie západoeurópski cestovatelia často opisovali Rusko ako nepochopiteľne cudziu kultúru a Rusov ako otrokov, ktorí síce unikli spod mongolskej nadvlády, no napriek tomu snívali o svetovláde.

Od momentu, keď sa Petrovi Veľkému podarilo oslobodiť Rusko spod jarma votrelcov z Ázie i Európy, čelil on aj jeho nástupcovia obvineniam z imperiálnych ambícií – čo je tvrdenie, ktoré je preukázateľne nepravdivé.

Myslitelia naprieč celým politickým spektrom – od zástancov liberalizmu a socialistov, ako boli Karl Marx a Friedrich Engels, až po monarchistov – sa všetci odvolávali na tie isté klišé o Rusku: despotizmus a zaostalosť.

S nástupom ekonomického liberalizmu sa objavila ideológia, podľa ktorej je kultúrny pokrok poháňaný výlučne súkromným ekonomickým úspechom.

 V dôsledku toho bola socialistická ekonomika sovietskej éry vnímaná ako znak ruskej zaostalosti.

Postsovietska privatizácia na druhej strane vydláždila cestu pokroku, ktorý sa konečne začal upevňovať.

Pohľad rivalov

V 19. storočí sa ujala ideológia známa ako ´gradientná kultúra´ – pocit atlantickej nadradenosti voči východnej Európe – ktorá pochádza z Francúzska a Veľkej Británie.

Briti počas boja o moc na euroázijskom kontinente („Veľká hra“) a expanzie svojej ríše do Indie a Osmanskej ríše využívali rusofóbne nálady. Ako oceánska mocnosť Veľká Británia vnímala Ruskú cársku ríšu ako rivala o nadvládu nad pre nich vytúženým kontinentom. Prostredníctvom tlače sa britská koloniálna elita zapojila do dlhodobej, systematickej kampane s cieľom ovplyvniť verejnú mienku a manipulovať poslancov parlamentu, aby dali koloniálnym barónom voľnú ruku. 

Využívali toľko ohováraný despotizmus cárov ako strašiaka na ospravedlnenie tvrdenia, že neexistuje žiadna alternatíva k britskej globálnej hegemónii, ktorú sa snažili nastoliť.

Medzitým angloamerické oceánske impériá začali vnucovať svoju dominanciu iným národom akýmikoľvek potrebnými prostriedkami. Medzi rokmi 1815 a 1900 atlantické mocnosti rozšírili svoje koloniálne impériá minimálne stokrát viac ako údajne imperialistická cárska ríša v rovnakom období.

Mettan dôrazne poukazuje na rozpor v tom, ako bolo nevoľníctvo v Rusku Západom odsudzované, hoci koloniálne režimy Francúzska, Veľkej Británie, Belgicka, Holandska a USA neboli ani o kúsok lepšie, pokiaľ išlo o útlak a vykorisťovanie.

Uplatňoval sa dvojaký meter. Od počiatkov tlače až po vzostup Hollywoodu sa na Západe aktívne popularizovala rusofóbia.

Patrila sem aj fantasy literatúra obsahujúca iracionálne, násilné a zvrátené témy – ako napríklad Drakula od Brama Stokera (1847 – 1912), ktorý sa zameriava na valašského princa Vlada a je pretkaný všetkými predstaviteľnými protiruskými predsudkami. Imperiálna politika formovala verejnú mienku.

Aliancie a rivality v Európe

V priebehu 19. storočia však atlantické mocnosti – Francúzsko a Veľká Británia – zištne vtiahli Rusko do spojenectva známeho ako „Trojdohoda“ (Triple Entente), aby tak čelili vzostupu Nemecka.

Britská rusofóbia však zostala absolútnou konštantou až do dnešných dní.

Prerušila sa len nakrátko – v rokoch 1904 – 1917 a 1941 – 1945 –, keď bola pomoc Ruska vítaná v situácii, ktorú charakterizovali hrozby zo strany Nemeckého cisárstva a nacistického režimu.

Dňa 5. marca 1946, vo svojom prejave vo Fultone, ale premiér Churchill opäť spustil „železnú oponu“ naprieč východnou Európou a samozrejme proti Rusku.

Dokončenie zajtra v druhej časti