Evolučná biológia: Buď vždy priateľský a ochotný iným pomáhať. Dlhý život ti bude odmenou

Evoluční biológovia urobili v uplynulých rokoch niekoľko výskumných štúdií, z ktorých vplýva, že ľudia, ktorí dokážu ochotne pomôcť iným, ktorí vedia potešiť iných, keď sú smutní, sú schopní dať niečo zo svojho ľuďom v núdzi a či dokonca dokážu peniazmi podporiť iných, ktorí to potrebujú, aj keď sú im cudzí  a keď im také dobročinné skutky robia aj radosť a potešenie, tak sú v živote spokojnejší, vyrovnanejší a aj zdravší a šťastnejší.

Bežne povieme o takých ľuďoch (ktorých je oveľa menej, ako tých druhých), že sú to milí a dobrí ľudia. Evoluční biológovia to vidia trochu inakšie. Hovoria v takomto prípade o kooperácii. A tá je, ako ukazuje naša biologická evolúcia, veľmi dôležitá. Už v dávnych dobách vývoja ľudstva, ale aj v prípade iných organizmov, najmä primátov, prinášala v boji o prežitie významné výhody.

Evolučná teória, ktorú vypracoval Charles Darwin, sa opiera o iné aspekty. Podľa Darwina prežije optimálne ten a sa aj optimálne rozmnožuje, kto je najlepšie prispôsobený životnému prostrediu, v ktorom existuje. V Darwinovej teórii nie je kooperácia dôležitá, najpodstatnejšie je úspešne obstáť v  konkurenčnom boji. Byť lepši ako konkurenti – biologická dogma Darwina.

Dnes v evolučnej biológii ale platí, že kooperácia je najdôležitejší faktor pre prežitie každého druhu.

V prírode je na to veľa príkladov. Tu aspoň dva:

Šimpanzy poľujú v organizovanej skupine, kde má každý špeciálnu úlohu. Korisť sa potom spoločne delí.

Včely robotnice sa zrieknu plodenia života na úkor toho, že sa starajú o nových členov včelieho roja, ktorým dala život včela kráľovná.

Aj ľudia v dávnych dobách kooperovali nezištne a ochotne, lebo len tak mohli prežiť.

Ale prečo by niekto dnes mal niekomu nezištne pomáhať, keď už nejde o prežitie? Čo má niekto z toho, akú výhodu, keď za to nič nedostane?

Má z toho výhodu, aj keď nie hneď. Trvá to istý čas, kým sa mu vráti to, čo dal a  či daroval inému, cudziemu mu človeku.

Ak niekto je nápomocný pravidelne a nezištne, tak sa to časom roznesie v jeho okolí a nadobudne veľmi dobrú povesť ako človek milý, ušľachtilý a veľkorysý a potom môže očakávať aj on pomoc od iných.

Okrem toho evoluční biológovia zistil aj to, že pomáhanie iným ľuďom zvyšuje produkciu hormónu šťastia.

Ochotný človek získava aj sociálne uznanie a akceptanciu. Ľudia ho majú radi a často o ňom v dobrom hovoria. To zvyšuje u neho pocit spokojnosti, optimizmu a radosti z plnohodnotného života – to všetko má pozitívny účinok na zdravie. Kto pomáha a dáva, ten nebude nikdy sám a osamelý.

Treba však pripomenúť ešte jednu vec – kto pomáha a sa angažuje pre druhých, nesmie sa ale ani nechať zneužívať a len využívať. Je dôležité uvedomiť si, kde je hranica. Musí platiť: Odiaľto, ale len potiaľ.

A na záver:

Keď pomáhate cudzím ľuďom, nečakajte za to nikdy pochvalu a uznanie, prípadne, že za to niečo dostanete. Nerobte to nikdy len kvôli tomu. To by bola len zištnosť a tá vyvoláva potom vo vás – ak nepríde to, čo ste očakávali - len sklamanie, rozčarovanie a hnev.

Nech vám stačí, že sa pochválite za to sami vo svojom vnútri a že máte pocit darcu, ktorý má radosť z toho, že pomohol nezištne. A taká radosť je najkrajšia a najušľachtilejšia radosť.

Poznám niekoľko ľudí, ktorí sú trvale v živote šťastní, lebo vedia byť nezištnými darcami. Sú to ale prevažne len ženy. Medzi nimi je aj jedna mladá inteligentná Slovenka, ktorá žije už niekoľko rokov na Západe a jej srdce je z najrýdzejšieho diamantu. Teraz odišla na niekoľko dní na Slovensko, kde bola jej pomoc ľuďom vo veľkej núdzi veľmi dôležitá, takmer životne dôležitá.