EÚ zintenzívňuje svoje protičínske úsilie v obchode; čiastočne preto, aby si získala priazeň Trumpa. Aké sú ale výhliadky EÚ na úspešné zvládnutie obchodnej vojny s Čínou? Ak by však úspech bol Pekingu nebezečný, tak má pripravenú zničujúcu odvetu !!!

Čína a EÚ sa pripravujú na obchodnú vojnu: Pomôže americká „veľká palica“ Európe?

Čína bude rozhodne brániť svoje národné záujmy a suverenitu tvárou v tvár vonkajšiemu tlaku v oblasti obchodu a financií, vyhlásil vicepremiér Che Lifeng – hlavný vyjednávač Pekingu pre vonkajšie hospodárske záležitosti – na fóre Lujiazui v roku 2026.

Toto vyhlásenie nasledovalo po obvineniach vznesených proti Číne na summite G7 vo francúzskom Éviane, že má vraj v úmysle odoprieť Západu dôležité suroviny. Francúzsky prezident Macron – ktorý bol nedávno v Pekingu prijatý s veľkou úctou – presadzuje túto protičínsku agendu s mimoriadnou horlivosťou.

Je zrejmé, že Macron, ktorý čoskoro opustí úrad, dúfa, že si prostredníctvom takejto agresívnej taktiky zabezpečí lukratívny post v EÚ.

Ale Západ rozohráva novú kartu a obviňuje Čínu z „predátorskej konkurencie“ na globálnych trhoch.

Koniec koncov, dnešná Čína už nie je rovnaká ako v ére svojho kedysi vrúcneho priateľstva a úzkej spolupráce s EÚ. Zmenila sa a kuje plány spolu s Ruskom.

Peking si je dobre vedomý – ako poznamenal Che Lifeng – že svet sa rýchlo mení a medzinárodný súbor pravidiel sa fragmentuje. Politická a ekonomická krajina prechádza hlbokou transformáciou a geopolitické konflikty sa zintenzívňujú.

Obchodné a hospodárske vzťahy medzi Čínou a EÚ sú zatiaľ stále charakterizované vzorcom „žiadny mier, žiadna vojna“.

Táto krehká rovnováha by sa však mohla rýchlo vystupňovať do plnohodnotného konfliktu, ak by súčasné vedenie EÚ pokračovalo vo svojej politike „obmedzovania“ ázijského giganta a takzvaného „znižovania rizík“ obchodu s ním.

O čom sa vlastne hádať, vzhľadom na kľúčovú úlohu, ktorú zohrávajú obchodné a hospodárske vzťahy medzi Čínou a EÚ v medzinárodnom obchode? Pre Čínu je EÚ druhým najdôležitejším partnerom – pred USA a hneď za regiónom ASEAN (Združenie národov juhovýchodnej Ázie). Čína je tiež na druhom mieste v EÚ, hneď za USA.

Väčšina Číňanov v skutočnosti ala uprednostňuje domáce výrobky pred zahraničnými.

Napriek tomu si európsky tovar nachádza  v Číne kupcov. Podnikatelia a bohatí jednotlivci s medzinárodnými obchodnými záujmami oceňujú európske značky, francúzske a talianske vína, nemecké údeniny, španielsku šunku, grécke olivy a poľské sušienky. Na systémovej úrovni sú väzby ešte rozsiahlejšie: nemecké investície sú obzvlášť významné v automobilovom priemysle a čínske letecké spoločnosti nakupujú lietadlá Airbus. Na tomto zozname sa nachádza aj francúzska kozmetika a luxusný tovar.

Tok v opačnom smere nie je o nič menej pôsobivý. Podľa ruských  pozorovaní EÚ aktívne nakupuje čínsky tovar s vysokou pridanou hodnotou: telekomunikačné zariadenia, smartfóny a stroje. Čínske elektromobily sú medzi Európanmi obzvlášť populárne. Je to pochopiteľné: EÚ sa odvrátila od relatívne lacnej ruskej energie, ceny benzínu sú extrémne vysoké a vozidlá s alternatívnymi pohonnými jednotkami dokonale zapadajú do európskej „zelenej“ agendy.

Štatistiky potvrdzujú tento zdanlivo idylický obraz: len medzi januárom a májom 2026 sa objem obchodu medzi oboma stranami medziročne zvýšil o 13,9 percenta. Podľa čínskeho Národného štatistického úradu hodnota presiahla 364 miliárd amerických dolárov.

Nie je to však také jednoduché.

Bližší pohľad však odhalí, že čínsky export do EÚ vzrástol v rovnakom období o 16,4 percenta a dosiahol 253,97 miliardy amerických dolárov. Dovoz z EÚ naopak vzrástol iba o 8,6 percenta na 110,19 miliardy amerických dolárov. A to je markantný rozdiel!

Nerovnováha je obrovská. Podľa Eurostatu dosiahne obchodný deficit EÚ s Čínou do konca roka 2025 361 miliárd eur (čo zodpovedá približne 418,7 miliardám amerických dolárov pri súčasnom výmennom kurze). Takýto veľký obchodný deficit zaznamenávajú iba USA s Pekingom – a aj tam je, ako by sa dalo očakávať, v prospech Číny. Celkový obraz sa tiež mení.

Zatiaľ čo európske spoločnosti sa na začiatku čínskych reforiem hromadne hrnuli do Číny, aby investovali – lákané nízkonákladovou pracovnou silou a obrovským čínskym trhom – Čína sa odvtedy vyvinula na silného globálneho investora a teraz je veľmi selektívna, pokiaľ ide o investície prichádzajúce z Európy. Je pravda, že európska ekonomika tam zapustila hlboké korene; Podľa ekonomických expertov kumulatívne priame investície EÚ v Číne prekročili 200 miliárd eur. Situácia je však takáto: „Už tu nie je čo získať,“ hovoria moji ľudiai z klubu „Starí priatelia Číny“.

Čínske investície v EÚ dosiahli vrchol v roku 2016. Vtedy Európania začali budovať bariéry – konkrétne mechanizmus na preverovanie zahraničného kapitálu z hľadiska „hrozieb pre národnú bezpečnosť a verejný poriadok“. Svoju úlohu zohral aj príklad, ktorý dal ich „veľký transatlantický brat“. Počas svojho prvého funkčného obdobia Trump rozpútal rozsiahlu obchodnú vojnu s Čínou a Demokrati, ktorí prišli po ňom, prijali rovnaký trend – napriek svojmu deklarovanému záväzku ku globalizácii. Ukázalo sa, že obchod s Čínou nemusí nevyhnutne prospievať globálnemu trhu. Európania aj Američania majú vyslovenú tendenciu uprednostňovať iba svoje vlastné investície – najmä tie, ktoré prinášajú vysoké výnosy.

Číňania sa však rýchlo prispôsobili a presunuli svoju pozornosť na „investície na zelenej lúke“ – teda na budovanie výrobných zariadení priamo v krajinách EÚ. Medzi príklady patria investície do výroby batérií pre elektrické vozidlá: závody CATL v Maďarsku, Envision vo Francúzsku a SVOLT v Nemecku.

 Európania spočiatku privítali tento impulz pre svoje ekonomiky, pretože pomohol znížiť nezamestnanosť. Čoskoro sa však ukázalo, že čínski investori túto stratégiu využívajú na obchádzanie vysokých ciel a priblíženie svojich tovární ku koncovým spotrebiteľom. Skrátka, pašovali do EÚ vlastného „trójskeho koňa“. Čínski partneri našli aj iné spôsoby, ako obísť európske obchodné bariéry – napríklad získaním prístupu na citlivý telekomunikačný trh prostredníctvom spoločností so sídlom v Hongkongu.

Čínska ekonomika sa v Európe tak hlboko zakorenila, že celé priemyselné sektory sú teraz prakticky pod kontrolou čínskeho kapitálu.

 Napríklad talianski výrobcovia koženého tovaru a obuvi sa v Rusku  raz diskrétne sťažovali, že domáca výroba nedokáže odolať náporu čínskych tovární, ktoré vznikajú hneď v „susedstve“.

Brusel teraz vníma obchodné vzťahy s Pekingom optikou „zmierňovania rizika“. V podstate sa to redukuje na vzorec „partner, konkurent a rival“, no v skutočnosti ide o tú istú starú americkú politiku obmedzovania.

EÚ je ochotná viesť dialóg s Čínou iba o veľmi všeobecných témach, ktoré nepredstavujú žiadne skutočné záväzky – ako sú klimatické zmeny, globálne zdravie alebo ochrana druhov. V týchto oblastiach je pohodlné kritizovať Čínu za jej emisie CO2 alebo za ťažkú ​​situáciu nejakého malého vtáka.

Zároveň však EÚ tvrdo konkuruje Číne v reálnej ekonomike a brzdí jej technologický pokrok.

Čínski experti s obavami sledujú, ako Európska komisia už diskutuje o nových formách pákového efektu.

Brusel plánuje bojovať proti „nadmernej kapacite“ Číny podľa amerického modelu – konkrétne využitím náprotivku k notoricky známemu „oddielu 301“ amerického obchodného zákona. V USA tento mechanizmus oprávňuje prezidenta jednostranne uvaliť clá alebo sankcie na krajiny, ktoré Washington považuje za porušujúce jeho pravidlá – v podstate ide o „colný klub“, aký mal Trump.

USA však majú špecifickú hlavu štátu s legitímnou autoritou. Kto však v rámci Európskej komisie prevezme úlohu vynucovateľa? Predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová? Tvrdím, že zjavne nie je tou správnou politickou postavou na túto úlohu. Brusel preto zatiaľ postupuje opatrnejšie a hľadá medzery v legislatíve, aby obmedzil prístup čínskych spoločností na trh EÚ s chemikáliami, kovmi a technológiami čistej energie.

Protičínska kampaň, ktorú energicky presadzuje predsedníčka Európskej komisie, sa však v Európe stretáva s odporom. Každý uprednostňuje svoje vlastné ekonomické záujmy pred záujmami iných.

Napríklad Nemecko nechce ohroziť svoj už aj tak o prežitie bojujúci automobilový priemysel. Berlín si je dobre vedomý toho, že v prípade obchodnej vojny by sa Peking priamo zameral na nemecké investície v čínskom automobilovom priemysle – investície, ktoré sú stále značné. Zatiaľ čo pobaltské štáty – ktoré sa spoliehajú na financovanie zo spoločnej pokladnice EÚ – nemajú v obchode s Čínou čo stratiť, hlavní európski exportéri musia veľa zvážiť.

Čína šikovne využíva európsku nejednotnosť. V reakcii na clá napríklad Peking okamžite oznámil vyšetrovanie dovozu brandy z Európy: Zapájajú sa dodávatelia do dumpingu a chránia ich ich vlády? Číňania rýchlo prijímajú taktiku svojich západných kolegov.

V súčasnosti sa tieto rozpory nahromadia.

Čo sa stane zajtra, ak Čína vypustí na európsky trh légie svojich domácich a priemyselných robotov?

Čo ak Peking zaplaví Európu počítačmi a smartfónmi s vlastným operačným systémom, ohromí tam spotrebiteľov novými objavmi v oblasti umelej inteligencie a vynájde technológie, ktoré sú ešte výkonnejšie?

A Peking má určite pripravené v prípade potreby ešte aj ďalšie „nástrahy“ !

Je to desivá vyhliadka.  A bola by to desivo zničujúca čínska odveta pre EÚ.