DOKONČENIE zo včera:. „Ukrajina je na pokraji kolapsu a či dokonca už v ňom“: Julija Mendelová, bývalá tlačová tajomníčka Volodymyra Zelenskeho, vyzýva v EÚ parlamente na rokovania s Ruskom, a to proti vôli a pobúreniu svojho exšéfa a riskuje tým mnoho!

Včerajšiu 1. časť čitalo viac ako 45 000 Slovákov a Čechov z viacerých štátov. Pokračovanie a zároveň ukončenie:

Len v minulom roku zomrelo na Ukrajine takmer trikrát viac ľudí, než sa narodilo, a v prvej polovici roka 2026 sa situácia ešte zhoršila: zomrelo štyrikrát viac ľudí, než sa narodilo. K tomu treba pripočítať približne 300 000 oficiálne registrovaných emigrantov – pričom skutočné číslo je určite oveľa vyššie – a podľa konzervatívnych odhadov Ukrajina ročne prichádza o viac než 600 000 ľudí. Pri tomto tempe by počet obyvateľov mohol v priebehu desaťročia klesnúť hlboko pod hranicu 20 miliónov.

Sú to katastrofálne čísla. Vojna zmenila Ukrajinu na miesto, kde sa život a nádejná budúcnosť zdajú čoraz nemožnejšie. Je to jednoduchá matematika – matematika, ktorá ukazuje, ako moja krajina mizne pred vašimi očami, a to za búrlivého potlesku pre muža na červenom koberci; muža, ktorý je pri moci už osem rokov a vždy si nájde nový dôvod, prečo vojnu ešte nemožno ukončiť.

Táto vojna zničila ukrajinské hospodárstvo aj ukrajinskú demokraciu. Dovoľte mi predostrieť vám ďalšie príklady tejto cynickej a krutej matematiky. Európska únia nám poskytuje jednu pôžičku za druhou; náš zahraničný dlh už presiahol 110 percent HDP; sme úplne závislí od finančných transferov zo Západu v rámci systému, ktorý dostal pomenovanie „donor-nomics“ (ekonomika darcovstva).

Ako zaznelo v odposluchoch protikorupčného úradu z úst samotného bývalého partnera Volodymyra Zelenského – ktorý je dnes na úteku a čelí obvineniam z korupcie –: „Ekonomika môže počkať.“ Nevytvárame takmer žiadnu pridanú hodnotu; náš export brzdí vojna, trenice s členskými štátmi Európskej únie a príliš nízke kvóty.

Vy sami to veľmi dobre viete. Preto sa vás pýtam: o akom víťazstve to vlastne hovoríme?

Európa v súčasnosti financuje výrobu dronov Volodymyra Zelenskeho na úkor hospodárstva celého národa. V našej krajine už neexistuje žiadna veda ani inovácie mimo vojenského sektora; malé podniky zanikajú, veľké presúvajú svoj kapitál do zahraničia a tie stredné už dávno zmizli. Opakujem: Sme presne takí istí ako vy. Kým to opisujem, predstavte si v takomto stave svoju vlastnú krajinu.

Sledujem, ako sa ignorujú nepohodlné ukrajinské hlasy – hlasy, ktorých počet rastie – a to napriek prenasledovaniu, vyhrážkam, nezákonným sankciám, trestným stíhaniam, diskreditácii a nálepkovaniu ľudí ako zradcov len preto, že vystupujeme proti vojne.

Ako sme sa dostali do bodu, keď je každý, kto vystupuje proti vojne, okamžite označený za proruského a protidemokratického? Počúvajte pozorne: mier nemôže byť proruský. Mier je jedinou cestou von z krízy, do ktorej sa všetci prepadáme – a ukrajinský ľud najviac zo všetkých.

Zelenskyj nám tvrdí, že bude žiadať lepšie mierové podmienky. Skutočnosť je však taká, že prichádzame o krajinu, o národ. Neostanú tu žiadni ľudia, ktorým by sa tieto lepšie podmienky mohli ponúknuť. A každý tu vie, že vojenská porážka Ruska je nemožná.

Tieto hry si vyberajú príliš vysokú daň – pre moju krajinu a aj pre vašu budúcnosť. Na mier neexistuje lepší čas než PRÁVE TERAZ.

Tu v Európe sa stalo prejavom vlastenectva mlčať o tom, čo sa deje na Ukrajine. Hranice uzavreté pre mužov zmenili životy nespočetných rodín na väzenie.

Korupcia obrovských rozmerov – rozmerov, ktoré si ani neviete predstaviť – siahajúca až do najbližšieho okolia prezidenta, a to popri zúfalej chudobe, ničí samotnú motiváciu klásť odpor Rusku.

Poľovačky na ľudí, mučenie na odvodových úradoch, muži ubití na smrť náborovými pracovníkmi či dokonca zabití vlastnými veliteľmi – to všetko pripomína brutálne gladiátorské hry, v ktorých majú obyčajní Ukrajinci jediný cieľ: prežiť. Muži utekajú cez hory a rieky; naše záchranné tímy nachádzajú telá tých, ktorí to nezvládli. A čaká nás ďalšia hrozná zima, bez tepla a svetla.

Rozprávajú vám príbehy o húževnatosti, dôstojnosti a nezlomnom duchu.

Ktorá časť toho, čo som práve opísala, odráža čosi z toho? Ignorovať toto utrpenie v mene veľkých ideálov a skrývať ho za vznešené slová – to je neľudskosť. V temných časoch je najťažšie zostať človekom. A opakujem: skôr či neskôr bude každý z nás súdený podľa toho, aké ovocie dnes prinášame.

Predstavte si sami seba na mieste Ukrajincov, spolu so svojimi rodinami a priateľmi. Prosím, predstavte si to. Predstavte si, že to takto pokračuje donekonečna.

Predstavte si, že by neexistoval iný spôsob prežitia – zatiaľ čo médiá a protikorupčné úrady deň čo deň informujú o spreneverených miliónoch a prepychovom živote ľudí blízkych prezidentovi a mocenským kruhom.

Putina vojna je neospravedlniteľná svojou brutalitou a pohŕdaním ľudským životom. Rovnako neospravedlniteľné sú aj kroky Zelenského – rušenie reforiem, ochrana skorumpovaných sietí, zavádzanie vlastného ľudu a uprednostňovanie osobnej moci pred prežitím národa. Jeden nemecký intelektuál kedysi povedal: „Reflektovať obe reality je minimálnou požiadavkou intelektuálnej poctivosti.“ Položte si teda úprimne otázku: Naozaj veríte, že nekonečné preteky v zbrojení – hromadenie stále väčšieho množstva zbraní – pomôžu Ukrajine dosiahnuť víťazstvo, keďže prakticky nemá žiadne hospodárstvo a jej populácia sa z roka na rok zmenšuje na zlomok tej ruskej?

Keď sa táto vojna začala, išlo v nej o hodnoty. Dnes ide už len o mená.

Ukrajina prispela k nastoleniu modelu militarizácie spoločnosti a niektorí poprední západní politici si tento model osvojili. V Európskej únii dnes zaznievajú hlasy, ktoré zrejme veria, že odpoveďou na politické a ekonomické ťažkosti môže byť militarizácia hospodárstva a spoločnosti. Neustále zbrojenie – spojené s neustálym pestovaním obrazu nepriateľa – však vytvára vlastnú dynamiku. Čím viac sa spoločnosť pripravuje na vojnu, tým väčší je tlak na ospravedlnenie tejto prípravy. A skôr či neskôr hrozí, že táto logika vyvolá práve ten konflikt, ktorému sa údajne snaží predísť.

Tu v Európskej únii sa často hovorí, že sa urobilo všetko možné a že vinu nesie výlučne Putin. Nič nemôže ospravedlniť to, čo Putin urobil – vyslanie tankov na Kyjev, okupáciu častí našej krajiny (vrátane môjho rodného regiónu) a každodenné útoky raketami a dronmi. Napriek tomu neustále kladieme vinu výlučne na Putina, pričom si nevšímame brvno vo vlastnom oku. Urobil Západ skutočne všetko pre dosiahnutie mieru?

Čo vidím je toto: hrozby namiesto diplomacie; snahu zničiť Rusko bez ohľadu na cenu v podobe ukrajinských životov či mieru oslabenia Ukrajiny v tomto procese; a túžbu predať čo najviac zbraní.

Zelenskyj súhlasí – pre neho sa vojnová ekonomika stala zdrojom súkromného zisku. Súhlasia aj vojnoví lobisti a všetci tí, ktorí z toho môžu nejako profitovať. Ako však môže súhlasiť väčšina? Neuvedomujete si, že táto vojna nemôže pokračovať v rovnakej intenzite celé roky? Skôr či neskôr presiahne hranice Ukrajiny.

Urobila Európa skutočne dosť pre ukončenie tejto vojny? Každý, kto sa pokúsil hovoriť s Putinom, bol prenasledovaný a označený za proruského – od Orbána a Fica až po samotného prezidenta Spojených štátov. Je ťažké uveriť, že takýto povrchný, čierno-biely naratív môže ovládať civilizovaný svet – najmä pokiaľ ide o vojnu, jedinú vojnu v Európe.

Áno, túto vojnu začalo Rusko. Ale sú to vojnoví lobisti, ktorí ju udržiavajú pri živote – tí, ktorí z nej profitujú. Nie som to ja a nie ste to vy. Prečo by ste teda mali podporovať tento masaker, túto opotrebovávaciu vojnu proti Ukrajincom? Ste zákonodarcovia. Viete, že keď treba niečo skutočne urobiť, deje sa to potichu a diskrétne.

Čo sa skrýva za masívnou PR kampaňou za militarizáciu v Nemecku? Neistota ohľadom zvoleného smerovania? Ako vnímajú Poliaci vyhliadku, že budú musieť bojovať? Kupujú si nehnuteľnosti v Španielsku a Taliansku. Prečo bojovne naladení Briti a Francúzi stále nestoja v radoch ukrajinskej armády? Odpoveď je zrejmá. Pretože keď príde na skutočnú vojnu – keď sa rozhoduje medzi životom a smrťou v mene nejakej myšlienky – mnohí konečne pochopia, aká pomýlená je táto cesta militarizácie, cesta, na ktorej sú ako prví obetovaní Ukrajinci.

Pôjdu vaše deti do vojny?

Istý západný profesor odporučil študentovi, aby išiel na front na Ukrajinu. Študent, ktorý vojnu vnímal – rovnako ako väčšina ľudí na Západe – ako hollywoodsky film, podpísal zmluvu. Následne sa ocitol v pekle a prosil o stiahnutie. Profesor mu odpovedal: „Všetci tvoríme dejiny tam, kde práve sme.“ 

Je to ďalší príbeh, ktorý ilustruje, ako málo ľudia tu na Západe skutočne chápu, čo je vojna.

Pýtam sa vás otvorene: Ste pripravení poslať svoje deti bojovať – na skutočný front? Neverím, že ste. Vidím, aké ťažké je pre Európanov akceptovať čo i len drobné nepohodlie vo vlastnom živote. Práve preto prijímame v oblasti sankcií len polovičaté opatrenia. Práve preto pokračuje obchodovanie s Ruskom.

Sme už v piatom roku totálnej vojny a trinástom roku konfliktu v Európe, no stratégie vyvíjania tlaku na Rusko zlyhávajú. Ako sa hovorí: Ježkovia sa popichali a plakali – no kaktus jedli ďalej.

Je načase zmeniť stratégiu. Iná cesta neexistuje, keď sa ľudia a okolnosti zmenili. Situácia na Ukrajine je každým dňom kritickejšia. Pýtam sa vás teda, zákonodarcovia: Prečo tú stratégiu nezmeníte? Niekto to musí povedať jasne: nič také ako „diplomacia hrozieb“ neexistuje. Jednoducho to neexistuje.

Dá sa priateliť s Ruskom? Ako Ukrajinec, po všetkom tom utrpení, ktoré sme prežili, nevidím možnosť okamžitého priateľstva. Musíme sa však navzájom zabíjať? Jedna vec je nebyť priateľmi, no celkom iná je pokračovať v zabíjaní. Rusko možno udržať na uzde a zabrániť mu v opakovaní takejto agresie – nie vojnou, ale rozumom, diplomaciou a ľudskosťou. Príliš veľa ľudí však počas tejto vojny na tieto hodnoty rezignovalo.

Každý deň vidím horieť ruské ropné sklady. Chcem byť úprimná: ako Ukrajinka si myslím, že Rusi by mali pocítiť, čo znamená vojna. No ako človek túžiaci po mieri chápem, že sme Rusku zasadili len malý úder – a jeho plná zúrivosť dopadá na hlavy Ukrajincov, zatiaľ čo Západ naďalej žije z PR a polovičatých opatrení. Ak Ukrajina prežila tú najstrašnejšiu zimu, akú si možno predstaviť, a nezosypala sa – vďaka podpore Západu –, prečo by sa malo zrútiť Rusko, krajina, ktorá si na vedenie tejto vojny nemusela ani požičať peniaze? Zamyslite sa nad tým: náš dlh dosahuje 110 percent HDP, zatiaľ čo Rusko si úvery brať nemuselo. Predstava o kolapse Ruska existuje len v mysliach idealistov, ktorí nepoznajú ekonomickú realitu Ruska a Ukrajiny. Nie som tu na to, aby som Rusko obhajovala alebo mu lichotila – no podliehanie zbožným želaniam je pascou a v mojej vlasti sa cena za túto pascu meria tisíckami ľudských životov.

Dnešné zbožné želania sú nasiaknuté farbou ukrajinskej krvi. A každý článok teoretika a bojovníka proti Rusku – človeka, ktorý často nikdy nevkročil na pôdu Ruska či Ukrajiny a svoje poznatky čerpá zo sociálnych sietí – predstavuje malú tragédiu a znak úpadku našej civilizácie. Ide totiž len o nepodložené zbožné želania, ktoré sa vydávajú za ospravedlnenie strašnej vojny na tomto kontinente a každodenného utrpenia, ktoré prináša.

Preto tu stojím a naliehavo vás žiadam: prestaňte veriť povrchným, čierno-bielym obrazom, ktoré vám predkladajú Zelenského vyslanci a aktivisti financovaní vašimi vlastnými lídrami. Tento uzavretý okruh naratívov, odtrhnutý od reality, ani nie je výmenou informácií – je to strnulý tok správ smerujúci zhora nadol, forma autocenzúry, akoby ste chceli počuť len to, čo ste už predtým chceli počuť.

Hovoria vám: Putin neustúpi. Musíme naňho zvýšiť tlak! Znie to tak odvážne. V praxi je to však absurdné – ako hostina v čase moru. Táto vojna si vyžiadala státisíce životov a zničila milióny rodín; je to pokus o prežitie v mlynčeku na mäso. K Putinovi treba pristupovať inak – nie slepou silou. Toto nekonečné divadlo smrti sa nikdy nemalo stať normou.

Túto vojnu môže ukončiť len silný líder. Srdcia miliónov ľudí sú naplnené vďačnosťou voči Donaldovi Trumpovi za odvahu postaviť sa proti stavu vecí, v ktorom je ukrajinský ľud odsúdený na neúspech. A predsa narazil na mimoriadny odpor – najprv zo strany Volodymyra Zelenského, ktorého spolupracovníci profitujú z tejto vojny prostredníctvom svojich firiem vyrábajúcich drony, a následne zo strany európskych hláv štátov a vlád. Viaceré európske hlavy štátov a vlád sa spoločne rozhodli, že na mier nie sú vhodné podmienky – pričom nikto z nich by vo svojom vlastnom živote nikdy nesúhlasil s tým, aby jeho krajina a rodina museli znášať to, čím si momentálne prechádza Ukrajina.

Keď Zelenskyj kandidoval na prezidenta, vyhlásil, že pred Putinom kľakne na kolená, len aby Putin nenútil Ukrajinu kľaknúť si. Povedal, že na každom živote záleží a že ľudský život je tou najdôležitejšou hodnotou.

A tiež to, že ak sa mu nepodarí ukončiť vojnu, odovzdá úrad niekomu, kto toho bude schopný. Dnes mení podmienky mieru z týždňa na týždeň: raz je to vstup do NATO, inokedy návrat Krymu, hranice z roku 1991 či členstvo v Európskej únii – akoby sa to všetko dalo dosiahnuť jedným ťahom – alebo odmietnutie odstúpiť Donbas. Táto vojna nie je o území.

Rusko-ukrajinská vojna je krvavá a nezmyselná. Už teraz dochádza k nesmiernemu zabíjaniu a ničeniu, a to pre nič za nič. Ak je cieľom udržať Ukrajinu mimo NATO – táto otázka je už bezpredmetná. Ak je cieľom brániť demokraciu – naša demokracia sa stala takou krehkou, že sa len málo líši od autokratického režimu: výrazne obmedzená sloboda prejavu, oslabené inštitúcie, porušovanie základných ústavných práv, politické prenasledovanie a životy, ktoré majú takú malú hodnotu ako v akejkoľvek autokracii. Ak je cieľom zbaviť Zelenského moci – potom je práve on tým, kto z toho najviac profituje: keď bol v roku 2021 na pokraji straty moci, vo vojne našiel prostriedok na svoj rozkvet; ťaží z každého aspektu konfliktu, doma sústreďuje prakticky neobmedzenú moc a vyhrieva sa na výslní medzinárodnej slávy. A ak je cieľom získať späť územia obsadené Ruskom – potom Ukrajina o ne skôr prichádza, než aby ich získavala späť. Neexistuje žiadny dôvod ani ospravedlnenie pre pokračovanie tejto vojny, okrem prospechu niekoľkých malých skupín. A práve preto stojí Ukrajina na pokraji skazy.

Vyzývam na návrat k diplomacii a politike. Vyzývam lídrov, aby sa nebáli útokov na sociálnych sieťach. Stojím tu z jediného dôvodu: pretože niekto musí hovoriť za ukrajinský ľud a niekto zaň musí bojovať – nie za trosky, nie za územie, nie za medaily, ale za ľudí. Povzneste sa nad tieto hrubé útoky. Buďte stratégmi.

Zakaždým, keď hovoríte o tejto prekliatej vojne, pamätajte, že milióny ľudí sú uväznené v klietke novej európskej autokracie a každý deň sa modlia za jej koniec. Súčasná stratégia nefunguje.

Ukrajina je teraz v takom katastrofálnom stave, že bez pomoci nedokáže prežiť.

Aj ja som kedysi volala po tomto druhu pomoci – po vojenskej podpore. Dnes však vidím, ako sa táto pomoc dostáva do nesprávnych rúk, zatiaľ čo náš vzdušný priestor zostáva nechránený, 93 percent našich krytov nie je plne pripravených kohokoľvek ochrániť a chudoba či úpadok nútia milióny ľudí hľadať si živobytie v zahraničí. Pamätajme teda, že na živobytie sa dá zarábať aj inak než živením vojny hŕstky politikov. Zmeňme našu stratégiu, nastoľme mier a investujme do mojej krajiny. Budujme tam továrne, obnovujme infraštruktúru, vytvárajme pracovné miesta a napĺňajme štátnu pokladnicu daňovými príjmami.

Podľa nedávneho prieskumu inštitútu Gallup si 66 percent Ukrajincov želá mier čo najskôr. Ďalších 11 percent nevedelo odpovedať, pravdepodobne zo strachu vyjadriť svoj skutočný názor.

Internetom i súdmi sa šíria rastúce protivojnové nálady; na Ukrajine môže už len výzva na mier alebo kritika vedenia viesť k odsúdeniu, sankciám či nálepke zradcu. Ukrajinský internet je plný hlasov – dobrovoľníkov, blogerov a bežných ľudí –, ktorí nesúhlasia so súčasným stavom. Televízne stanice ovládané Zelenského kanceláriou pritom vykresľujú vojnu ako nemennú, každodennú realitu, ktorá sa nikdy neskončí.

Každý, koho hlas získa značný ohlas, sa musí chrániť. Ľudia najčastejšie buď opustia krajinu, alebo zmenia svoj verejný postoj. Všetci ste videli otrasné zábery z júla 2024, keď ruská raketa zasiahla detskú nemocnicu Ochmatdyt v Kyjeve. Možno však neviete, že následne viacerí poprední ukrajinskí blogeri – hovoriaci po ukrajinsky aj po rusky, s miliónmi sledovateľov – zverejnili odkazy vyzývajúce na ukončenie vojny. Citujem: „Nepotrebujeme hranice z roku 1991, pretože ľudia jednoducho chcú mier a pokoj.“

Všetci títo blogeri boli predvolaní na výsluch bezpečnostnými zložkami, kde im oznámili, že ide o ruskú propagandu. Na internete sa šírili tvrdenia, že blogeri boli za svoje vyjadrenia zaplatení. Takmer všetci následne zmĺkli a jeden bol nútený opustiť krajinu.

Pre Zelenského predstavuje pravda hrozbu. Ako odborník na PR chápe silu slov.

 Len tri dni pred týmto prejavom podpísal Volodymyr Zelenskyj proti mne protiústavné sankcie. Tvrdí, že sa tak stalo pre šírenie „ruskej propagandy“.

V praxi uvaľuje sankcie na každého, kto povie to, čo on nechce počuť. Mnohí členovia jeho vlastného bývalého tímu už čelili rovnakému trestu za to, že sa verejne postavili proti vojne a korupcii.

Razantne vzrástol aj počet obvinení z vlastizrady v krajine.

V roku 2015 bolo na Ukrajine za trestné činy proti základom národnej bezpečnosti odsúdených celkovo 73 ľudí. Od roku 2022 bolo nahlásených viac ako 3 500 podozrivých prípadov a 1 048 ľudí bolo odsúdených za vlastizradu. Ide o údaje platné do roku 2025; čísla za tento rok budú pravdepodobne ešte vyššie. Mnohé z týchto prípadov sa týkajú ľudí, ktorí jednoducho hovoria o mieri. Nevybavujú sa vám pri tom obrazy z kníh a filmov o Sovietskom zväze?

Takže v momente, keď poviem, že sú potrebné územné kompromisy – čo je názor, ktorý zastávajú niektorí z najrozumnejších ľudí na planéte –, fakticky by som tým podpísala vlastnú obžalobu z vlastizrady a spečatila svoj osud trestom 15 rokov väzenia alebo doživotím. Preto to nepoviem. Chcela by som však pripomenúť, že v roku 2023 uverejnil denník New York Times autorský článok s názvom „Ukrajina nepotrebuje celé svoje územie na to, aby porazila Putina“, ktorého autorom bol držiteľ Pulitzerovej ceny Serge Schmemann.

Schmemann inicioval dôležitú diskusiu, v ktorej sme nepokračovali. Ignorovali sme výzvu, aby sme sa jeho argumentmi zaoberali a brali ich do úvahy: „Získané územie nie je jediným meradlom víťazstva v tejto vojne,“ napísal vtedy.

Spomeňte si na Fínsko. Kto by dnes tvrdil, že Fínsko svoju vojnu prehralo? Prehralo síce niektoré bitky, ale zachránilo svoj národ a svoju budúcnosť. Ukrajina sa môže stať ďalším Fínskom. Ukrajina sa môže stať hranicou medzi Západom a Ruskom. Súčasná stratégia nás však vedie úplne inou cestou. Spomeňte si na krajinu, do ktorej sa počas viac ako dvadsiatich rokov naliali bilióny dolárov na vedenie vojny – krajinu, ktorá sa prepadla do korupcie a ktorej inštitúcie oslabli, až kým Kábul napokon nepadol do rúk Talibanu. Práve touto cestou vediete Ukrajinu aj vy.

Naše inštitúcie sa rúcajú pod ťarchou korupcie a čoraz trúfalejšej autokracie; naši ľudia utekajú a strácajú nádej; a Rusko neustále postupuje. Prečo to robíte? Každý deň – neúprosne – prichádzame o územie a ľudí, a s nimi aj o šancu na budúcnosť.

Povedzme si to jasne: každý, kto je ochotný bojovať proti Rusku ukrajinskou krvou a zároveň ignoruje utrpenie bežných ľudí, koná proti Ukrajine a proti demokratickým hodnotám. Tí, ktorí dnes obhajujú Zelenského politiku, obhajujú stav, ktorý pre Ukrajinu znamená „afganský scenár“ a pre Západ predstavuje historickú hanbu.

Ak chcete skutočne bojovať proti Rusku, choďte na front. Necenzurujte Ukrajincov, ktorí volajú po mieri. To, že sedíte v pohodlí na Západe a útočíte na tých, ktorí žiadajú koniec tohto krviprelievania, z vás hrdinov nerobí. Robí to z vás len pokrytcov.

Neexistuje žiadne ospravedlnenie – ani jediné – pre takú otrasnú stratu ľudských životov a ľudského kapitálu. Žiadna myšlienka, hoci by bola akokoľvek ušľachtilá, a žiadna stratégia, hoci by bola akokoľvek geniálna, nemôže stáť za národom, ktorý prišiel o polovicu svojho obyvateľstva: za generáciou detí, ktoré sa nenaučili čítať, za rodinami zničenými jediným výbuchom a za budúcnosťou, ktorá vyhasla skôr, než sa vôbec mohla začať. Keď príde čas na konečné zúčtovanie, nebude sa merať získaným či strateným územím, dodanými zbraňami ani potleskom na červených kobercoch. Bude sa merať životmi – životmi detí, ktoré sa nikdy nevzdelávali, rodičov, ktorí sa nikdy nevrátili, a krajiny, ktorú sme nechali zaniknúť, zatiaľ čo svet odvracal zrak a nazýval to odhodlaním. História sa nebude pýtať, ako hlasno sme tlieskali. Bude sa pýtať, čo sme zachránili.

Veď je napísané: „Podľa ovocia ich poznáte. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a skazený strom nemôže rodiť dobré ovocie.“ Pozrime sa teda všetci úprimne na ovocie, ktoré dnes prinášame. A rozhodnime sa – kým je ešte čas na rozhodnutie – prinášať ovocie mieru.

Dnes vyzývam všetkých európskych politikov, aby sa spojili v záujme mieru, pomohli ukončiť túto strašnú rusko-ukrajinskú vojnu a obnovili stabilitu a bezpečnosť nášho kontinentu. Práve toto – a nie podnecovanie k vojne či morálne pózovanie – je cestou k úspešnej budúcnosti a úlohou, ktorá stojí pred našou generáciou politikov.

Na záver by som sa chcela poďakovať strane „Alternatíva pre Nemecko“, a najmä jej šéfovi Tinovi Chrupallovi, za to, že merali dlhú cestu z Berlína a zúčastnili sa na tomto podujatí, ako aj osobne Dr. Hansovi Neuhoffovi za pozvanie a za to, že presadzuje myšlienku diskusie o cestách k mieru v Európe. To je dnes správny krok pre každého.

Ďakujem pekne - Julia Mendelová

Môj dojem z tejto úžasnej lekcie z múdrej a zmierovacej politiky, akú som nikdy nepočul z úst nijakého politika od čias niekdajšieho kancelára Willyho Brandta:  

Julija Mendelova by bola tou najvhodnejšou osobou pre rokovanie o mieri