Dokončenie článku zo včera Druhou Časťou: Geniálny John Michell (1724-1793) a svetelné častice Isaaca Newtona: Prekvapujúco skoré fyzikálne úvahy o čiernych dierach! Nevyšli však z hlavy presláveného Newtona

.......Ak by existovala hviezda s rovnakou hustotou ako ju má naše Slnko, ale 500-krát väčšia, priťahovala by vyžarované svetlo tak silno, že by „spadlo späť“ na túto hviezdu. Hviezda by potom bola neviditeľná („Nemohli by sme mať žiadne informácie o nej)!

Preto hviezda, z ktorej by teda žiadne svetlo nemohlo uniknúť, ako to vyjadril tento génius – je presne to, čo dnes nazývame „čierna diera“ a práve tak ako ju zadefinoval vtedy on, tak ju definujeme aj my !!!

Samozrejme, teraz vieme, že mechanizmus, ktorý si Michell predstavoval, takto celkom nefunguje. Po Newtonovi prišiel Einstein a aj on urobil svoje veľké objavy.

Jeden z nich znie: Nič sa nešíri rýchlejšie ako svetlo a svetlo sa vo vákuu vždy šíri presne rovnakou rýchlosťou! Hviezda nemôže svetlo spomaľovať svojou gravitáciou (hoci to má iné účinky). A myšlienka svetla ako „častice“ už vďaka týmto objavom nie je platná.

Ale Michell mal vo svojej práci ešte jednu veľmi geniálnu myšlienku:

Napísal, že takáto tmavá hviezda nemusí byť viditeľná, ale ak tvorí dvojhviezdny systém s normálnou, jasnou hviezdou, potom by táto jasná hviezda ponúkla spôsob, ako detekovať „čiernu dieru“. Gravitačná sila neviditeľného objektu by ovplyvnila obežnú dráhu jasnej hviezdy a spôsobila jej kolísanie. Absolútne geniálne !!!!!

A mal úplnú pravdu! Pomocou tejto metódy bolo v desaťročiach a storočiach po Michellovi skutočne objavených mnoho (ne)viditeľných spoločníkov jasných hviezd.

V 19. storočí Friedrich Bessel pozoroval hviezdu Sirius a meral, ako sa jej poloha na oblohe v priebehu času mení. Všimol si, že Sirius sa kolísal, akoby bol ovplyvnený inou hviezdou, ktorú nebolo možné vidieť.

„To, že je viditeľných nespočetné množstvo hviezd, zjavne nedokazuje nič proti existencii nespočetného množstva neviditeľných,“ povedal vtedy Bessel.

V skutočnosti sa však v roku 1862 ukázalo, že spoločníka Siriusa je preda len možné vidieť:

Bol to prvý objavený biely trpaslík.

Neskôr sa táto metóda použila na pokus o nájdenie planét okolo iných hviezd a po dlhom hľadaní v 20. storočí sa to konečne podarilo.

A nakoniec, presne pomocou metódy, ktorú postuloval fenomenálny vedec Michell, boli objavené skutočné čierne diery.

Napríklad Labuť X1, dvojhviezda v súhvezdí Labute, ktorá sa nachádza asi 6 000 svetelných rokov od Zeme. Okolo nej obieha veľký modrý obor s hmotnosťou približne 40-krát väčšou ako Slnko spolu s čiernou dierou, ktorá má približne 15-krát väčšiu hmotnosť ako Slnko.

Existencia tejto čiernej diery sa už dlho predpokladala, pretože Labuť X1 vyžaruje silné röntgenové žiarenie. Až v roku 1971 sa však podarilo zmerať „kolísanie“ modrého obra dostatočne presne, aby sa dalo s istotou povedať, že skutočne existuje jeho neviditeľný spoločník – vo forme čiernej diery!.

Tieto dva objekty sú si v kozmickej mierke priam neuveriteľne blízko pri sebe:

Vzdialenosť medzi hviezdou a čiernou dierou je približne rovnaká ako je samotná hviezda (teda takmer ako je jej priemer)!

Veľká a horúca hviezda, ako je modrý obor, má tiež silný hviezdny vietor, čo znamená, že z atmosféry vyfukuje do kozmu veľké množstvo materiálu. Tam už čierna diera „hladne“ čaká na to, aby „nenásytne zhltla“ všetko, čo modrý obor jej „nechtiac vrhne do jej otvoreného pažeráka“, aby to v nej navždy ostalo.

Plyn hviezdy víri okolo čiernej diery v disku a pritom sa intenzívne zahrieva. Toto generuje silné röntgenové žiarenie, ktoré ako prvé upozornilo astronómov na existenciu tohto objektu !!!!!!!

Michell mal množstvo dobrých nápadov, z ktorých mnohé mal dávno predtým, ako nastal ten správny čas. Medzi nimi boli aj „čierne diery“.

 Trvalo takmer 200 rokov, kým vedci začali brať koncept, ktorý navrhol, vážne. Veľmi mnohí ich považovali len za science fiction.

Koniec !