Dokážu mašiny vytvorené človekom niekedy, azda už v blízkej budúcnosti myslieť a dokonca aj mať vedomie? Viacerí experti sú o tom presvedčení

Keď chatboti už dokážu komunikovať ako ľudia, tak potom sa samozrejme hneď vynárajú aj staré otázky: Kde končí predprogramovaný stroj? A kde sa začína mysliaci subjekt?   Prv, ako sa pokúsime nájsť odpoveď, tak len krátko k tomu, čo je chatbot.

Predstavte si, že vstúpite na webovú stránku a okamžite máte niekoho k dispozícii, kto vám pomôže s vašimi otázkami – bez čakania a 24 hodín denne. Žiadny telefonát, žiadny e-mail nie je potrebný – jednoducho je tam priama a nekomplikovaná interakcia, ktorá okamžite pochopí o čo vám ide  a hneď na to adekvátne aj zareaguje. 

Čo znie ako sci-fi, je dnes realitou: Hovoríme o chatbotoch.

Keď Alan Turing (1912 – 1954) vyvinul svoj svetoznámy test inteligencie pre stroje, počítače ešte neexistovali. Aspoň nie v doslovnom zmysle slova ako ich poznáme dnes.

Umelá inteligencia, humanoidné roboty a rozsiahle jazykové modely boli v tom  čase len vzdialenými víziami vedcov a expertov. Bežní ľudia sa s touto ideou vôbec nezaoberali a neverili, že by raz mohla byť realitou.

Predstava, že stroje by jedného dňa mohli prekonať ľudské myslenie, bola len sci-fi dystopiou.

Ale Turing, samotársky - a pre mnohých, čo ho poznali len čudák a podivín - matematik z Londýna, bol o dva alebo aj o tri kroky pred svojou dobou.

V 30. rokoch 20. storočia napísal teoretické pojednania, ktoré sa čoskoro stali prelomovými pre informatiku. Počas druhej svetovej vojny rozlúštil kódy, ktoré Nemci používali na šifrovanie svojich rádiových správ.

Po vojne, keď Turing už učil ako profesor na Manchesterskej univerzite, publikoval esej, ktorú pozná každý študent informatiky.

Opisuje základné princípy Turingovho testu. Aj dnes ním musí prejsť každá forma umelej inteligencie, ak chce svoju inteligenciu demonštrovať verejnosti.

Turingov test testoval "herecké" schopnosti umelej inteligencie –  a bol vtedy úžasný a jedinečný!

Turingova esej bola však zamýšľaná skôr ako myšlienkový experiment, než  ako konkrétny test. Sám Turing ju nikdy nenazval „Turingovým testom“, ale skôr ako „imitačnou hrou“.

V nej testovaný subjekt najprv komunikuje s dvoma cudzími ľuďmi,  mužom a ženou. Testovaný subjekt svojich partnerov nevidí a komunikuje s nimi písomne. Pomocou voľne zvolených otázok má v priebehu niekoľkých minút určiť, kto je muž a kto žena. Zatiaľ čo žena môže testovanému subjektu pomôcť so svojimi odpoveďami, muž má spôsobovať chaos.

Potom je muž nahradený strojom. Tentoraz má on spôsobiť zmätok a uviesť testovaný subjekt do omylu. Ak stroj nie je v prvom scenári prichytený výrazne častejšie pri chybách ako muž, tak prešiel testom. 

Podľa Turinga v takom prípade dokáže „myslieť“.

V prvom rade ale musí ovládať zásadné veci:

Musí sa „sebavedomo“ orientovať v systémoch ľudského jazyka a odpovedať na otázky s primeranou mierou presnosti. Na uvedenie testovaného subjektu do omylu je však potrebné viac. Stroj musí „poznať“ svet. Musí vedieť, ktoré sociálne role sú spojené s binárnym rodovým rozdelením, aké odpovede by dal stereotypný muž a aké by dala stereotypná žena.

Okrem toho si stroj musí byť „vedomý“ svojej vlastnej úlohy v hre a musí dokázať „vedome“ klamať. Stroj musí byť schopný „vcítiť sa“ do svojho ľudského náprotivku a otvorene mu klamať do očí.

Ak by stroj mal všetky tieto schopnosti, tvrdil Turing, jeho výpočtový proces by nebol ďaleko od ľudského vedomia, od ľudských myšlienkových procesov. Bol by „inteligentný“ v našom zmysle slova.

Je to azda prekvapivé, ale napriek rozsiahlym diskusiám okolo Turingovho testu, samotný Turing nedokázal rozpoznať jeho význam. Hoci uznal, že do konca 20. storočia budú ľudia používať termín „myslenie“ na opis strojov, zostal však k tejto možnosti ľahostajný. Pre Turinga bolo irelevantné, či bol stroj opísaný ako „mysliaci“ alebo „inteligentný“.

Pre neho bolo dôležitá len vlastnosť stroja napodobňovať ľudské správanie, meraná jeho schopnosťou presvedčivo oklamať pozorovateľa, aby uveril, že je skutočne človek.

Napriek početným komentárom a nezhodám okolo Turingovho testu, samotný Turing považoval túto otázku za nezmyselnú. Hoci uznal možnosť, že „myslenie“ by sa v budúcnosti mohlo stať prirodzeným termínom pre stroje, bol k tejto perspektíve relatívne ľahostajný.

Pre Turinga malo klasifikovanie stroja ako „mysliaceho“ alebo ako „inteligentného“ malý význam. Dôležitá mu bola schopnosť stroja napodobňovať ľudské správanie, čo bolo v konečnom dôsledku určené jeho schopnosťou oklamať pozorovateľov tak, aby uverili, že majú do činenia s človekom.