Démonizácia AfD: Keď je politický odporca príliš silný a vo voľbách nebezpečný, tak treba ho démonizovať ako nebezpečného nacistického odporcu demokracie! Nepomohlo to a včera v Magdeburgu AfD doslova zvalcovala všetky strany !!!

Každý, kto vyjadruje rozhorčenie nad voličmi AfD, by si mal uvedomiť, že Západnému Nemecku celé desaťročia vládli a spravovali ho aj muži, ktorí predtým slúžili nacistickému štátu.

Demokraciu nového Nemecka po vojne formovali a tvorili aj Hitlerovi nacisti, ktorí vojnu prežili! AfD je údajne „nacistická strana“ – toto tvrdenie zaznieva práve od členov tých strán v Nemecku, ktoré po vojne bez problémov reintegrovali väčšinu nacistov, a to aj do vysokých funcií. Prichádza od strán, ktoré dnes – v duchu histórie nacistickej diktatúry – rozširujú právomoci tajných služieb.

Jasné víťazstvo AfD v krajinských voľbách v Sasku-Anhaltsku 6. septembra 2026 vyvolalo obvyklé, bezprostredné reakcie: hovorí sa o „zlomovom okamihu“, „preživší z Osvienčimu“ vyjadrujú svoje zdesenie a v mnohých komentároch sa objavuje označenie „nacistická strana“. Krajinská organizácia AfD v Sasku-Anhaltsku je skutočne od roku 2023 klasifikovaná miestnou civilnou kontrarozviedkou ako „potvrdená pravicovo-extrémistická“ – ide vraj o fakt, nie len o obvinenie.

„Hnedé“ korene bonskej republiky: Čo sa v pobúrení nad situáciou v Sasku-Anhaltsku zamlčuje

Každý, kto morálne pranieruje AfD, by sa však mal pozrieť do vlastného spätného zrkadla. Dejiny Spolkovej republiky totiž nie sú príbehom jasného rozchodu s nacionálnym socializmom; do značnej miery ide skôr o históriu personálnej kontinuity.

Strany CDU, CSU a FDP vďačili za svoj rozvoj v 50. rokoch do veľkej miery mužom, ktorí predtým patrili k NSDAP, SA či dokonca SS – a to až na úrovni úradu spolkového kancelára. Dokonca aj civilná kontrarozviedka, ktorá dnes monitoruje „nepriateľov ústavy“, bola spoluzakladaná bývalými členmi Gestapa a SS.

Spolkový kancelár s „hnedou“ straníckou legitimáciou !!!

Najvýraznejším príkladom je niekdajší kancelár Kurt Georg Kiesinger. Tento právnik vstúpil v roku 1933 do NSDAP; počas vojny pôsobil ako zástupca vedúceho oddelenia pre rozhlasovú politiku na ministerstve zahraničných vecí, čím sa priamo podieľal na nacistickej propagande určenej pre zahraničné publikum. Po tom, čo ho denacifikačný tribunál po vojne zbavil obvinení, si vybudoval úspešnú kariéru v strane CDU; pôsobil ako ministerský predseda Bádenska-Württemberska a následne – v rokoch 1966 až 1969 – bol tretím spolkovým kancelárom.

Facka, ktorú mu v roku 1968 verejne uštedrila novinárka Beate Klarsfeld, sa stala symbolom hnevu mladej generácie práve voči tejto kontinuite – ako to výstižne vyjadril historik Andreas Mix:

Kiesinger „stelesňoval, azda viac než ktorýkoľvek iný nemecký politik, kontinuitu medzi nacistickým režimom a Spolkovou republikou.“

Hans Globke mal k centru moci ešte bližšie. Ako štátny úradník na Ríšskom ministerstve vnútra sa v roku 1936 podieľal na tvorbe oficiálneho komentára k antisemitským norimberským rasovým zákonom.

V roku 1953 ho kancelár Konrad Adenauer bez problému vymenoval za štátneho tajomníka a vedúceho Spolkového úradu kancelára, čím sa de facto stal najmocnejším štátnym úradníkom mladej republiky.

Ako zdokumentoval časopis Der Freitag, Globke strategicky využíval svoju právomoc rozhodovať o personálnych otázkach na to, aby vrátil do služieb štátu bývalých nacistických funkcionárov, a to najmä na Spolkovom ministerstve zahraničných vecí.

Ďalšie dva kariérne príbehy v rámci CDU dokazujú, že nešlo o ojedinelé prípady:

Theodor Oberländer – bývalý člen NSDAP zapletený do vojnových zločinov na východnom fronte – sa stal spolkovým ministrom pre záležitosti vyhnancov.

 A Hans Filbinger, ktorý sa počas Tretej ríše ako sudca pre vojnové námorníctvo podieľal na vynášaní rozsudkov smrti nad dezertérmi, stál na čele spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko ako ministerský predseda až do roku 1978, keď práve táto minulosť spôsobila jeho pád.

FDP: Takmer „nacistická strana“ v tej najčistejšej podobe

Zistenia týkajúce sa liberálov sú rovnako zarážajúce. V rokoch 1950 až 1953 sa Werner Naumann – bývalý štátny tajomník nacistického ministerstva propagandy – pokúsil spolu so sieťou bývalých funkcionárov NSDAP systematicky infiltrovať stranu FDP v Severnom Porýní-Vestfálsku a premeniť ju na mocenskú základňu pre politický návrat pravicovo-extrémistických síl nacistického razenia. Bol to až zásah britských tajných služieb, ktorý v januári 1953 sériou zatýkaní urobil koniec takzvanému „Naumannovmu okruhu“; vtedajší politik FDP a spolkový prezident Theodor Heuss dokonca hovoril o nebezpečenstve vzniku „nacistickej FDP“.

Čísla hovoria jasnou rečou:

Hoci CDU/CSU mala v absolútnom vyjadrení najvyšší počet bývalých členov NSDAP medzi svojimi poslancami, z relatívneho hľadiska to bola práve parlamentná frakcia FDP, ktorú – podľa príslušných výskumov – počas tretieho volebného obdobia Spolkového snemu (1957 – 1961) tvorilo až 56 percent bývalých členov NSDAP. Napríklad Ernst Achenbach – člen NSDAP v rokoch 1937 až 1945, ktorý sa ako diplomat podieľal na deportáciách francúzskych Židov – pôsobil v Spolkovom sneme za FDP v rokoch 1957 až 1976 a neskôr aj v Európskom parlamente.

Tajná služba s „hnedým“ personálnym obsadením už v začiatkoch

Ani bezpečnostné zložky mladej Spolkovej republiky neboli novými útvarmi vytvorenými s čistým štítom.

Spolková spravodajská služba (BND) vznikla priamo z „organizácie Gehlen“, ktorá pod vedením Reinharda Gehlena – bývalého generála Wehrmachtu – prijala do svojich radov množstvo bývalých spravodajských pracovníkov SS a SD.

V prípade Spolkového úradu na ochranu ústavy (BfV), zriadeného v roku 1950 pod dohľadom spojencov práve s cieľom zabrániť takejto kontinuite, sa tento zámer podarilo naplniť len čiastočne: podľa portálu netzpolitik.org budoval šéf personálneho oddelenia Richard Gerken – sám bývalý člen NSDAP, ktorý sa podieľal na vynášaní rozsudkov smrti nad príslušníkmi odboja v okupovanom Nórsku – systematicky sieť bývalých príslušníkov SS a gestapa, pričom využíval krycie spoločnosti a prax prijímania „externých spolupracovníkov“.

 V roku 1955 sa dokonca prezidentom BND stal Schrübbers – bývalý príslušník SA a nacistický prokurátor; z funkcie odstúpil až v roku 1972.

Štúdia, ktorú si objednal samotný Spolkový úrad na ochranu ústavy (BfV) a ktorú vypracovali historici Goschler a Wala, tento obraz v jednom ohľade korigovala:

Podiel bývalých členov gestapa či SS v tejto domácej spravodajskej službe bol nižší než napríklad v Spolkovom kriminálnom úrade (BKA), kde v 50. rokoch tvorili bývalí príslušníci SS dve tretiny vedenia !!!

Podiel radových členov NSDAP medzi zamestnancami BfV však zhruba zodpovedal priemeru v iných štátnych úradoch a parlamentoch, čo dokazuje, aké bežné boli takéto kariérne dráhy nacistov v mladej Spolkovej republike.

Nevyhnutná korekcia: SPD do tejto kategórie nepatrí.

Hoci je kritický pohľad na CDU, CSU a FDP opodstatnený, zaradenie SPD do tejto línie kontinuity historické skúmanie neustojí.

SPD bola prvou stranou, ktorú v roku 1933 zakázali; jej predstavitelia boli prenasledovaní, väznení a zahnaní do exilu či na smrť. V porovnaní s CDU/CSU a predovšetkým s FDP bol podiel bývalých členov NSDAP v radoch SPD v prvých parlamentných kluboch Spolkového snemu zanedbateľný.

O to skľučujúcejší je vývoj tejto strany za posledných 20 rokov.

dumentovaná personálna kontinuita nie je len okrajovou poznámkou; je kľúčovou kapitolou povojnových dejín Západného Nemecka, ktorú historici analyzujú už celé desaťročia. Ukazuje sa, že často spomínaný „nový začiatok“ z roku 1945 bol v mnohých oblastiach štátnej správy, v konzervatívnych stranách i v bezpečnostných zložkách skôr plynulým prechodom než radikálnym zlomom.

Každý, kto vyjadruje rozhorčenie nad voličmi AfD, by si mal uvedomiť, že republike – v mene ktorej sa toto rozhorčenie vyslovuje – celé desaťročia vládli a spravovali ju muži, ktorí predtým slúžili nacistickému štátu.

Klasifikácia krajinskej organizácie strany AfD v Sasku-Anhaltsku ako „potvrdeného pravicového extrémistického subjektu“ sa nezakladá na životopisných údajoch jednotlivých členov, ale na priebežnom hodnotení zo strany Úradu na ochranu ústavy, ktoré sa týka súčasného programu, sietí a vyjadrení terajších predstaviteľov strany – ide o klasifikáciu, ktorú samotní zástupcovia AfD dôrazne odmietajú a ktorú súdy vôbec komplexne nepreskúmali.