Conny Axel Meier: To je “skvelé“ – Berlín, hlavné mesto Nemecka sa stáva islamizovaným gangsterským rajom

C. A. Meier už vyše 20 rokov pôsobí ako spisovateľ, aktivista za ľudské práva a komentátor diania okolo islamu. Z Nemecka sa 2021 vysťahoval do Maďarska, kde sa cíti bezpečnejšie.

Píše: Keď sa organizovaný zločin vymkol spod kontroly – či už išlo o éru Al Caponeho v Chicagu 30. rokov, alebo Dawooda Ibrahima v Bombaji 80. rokov – k slovu sa následne dostali politické sily, ktoré účinne bojovali proti korupcii v štátnej správe, posilnili políciu a chránili obyvateľov. Začiatkom 90. rokov úspešne zaviedol podobné opatrenia aj nekompromisný republikánsky starosta New Yorku Rudy Giuliani.

Ponaučenie z toho znie: ak existuje politická vôľa, proti zločinu možno úspešne bojovať a pocit bezpečia verejnosti rastie – jednoducho povedané, ľudia majú menší strach. Keď však strach obyvateľov zo zločinu opadne, nasledujúce generácie sú ochotnejšie naivne čeliť komunisticko-islamistickej infiltrácii spoločnosti a ignorovať totalitnú hrozbu. To sa odráža aj vo výsledkoch demokratických volieb.

Tento rok mestská spodina v New Yorku vyniesla k moci Zohrana Kwameho Mamdaniho – komunistu a moslima ugandského pôvodu, ktorý nenávidí Izrael a Židov – a vďaka mestskej správe, v ktorej dnes dominujú islamisti, opäť prekvitá organizovaný zločin. Mesto sa tak opäť mení na „dieru“  zločinu. Ulice, univerzity aj policajný zbor ovládajú zločinci a islamisti.

Tí, ktorí si to môžu dovoliť – najmä bohatá vyššia vrstva – presúvajú do bezpečia v Texase a na Floride nielen svoj majetok, ale aj svoje rodiny. Až čas ukáže, či sa napokon objaví nejaký „Giuliani 2.0“, ktorý tento neporiadok uprace.

V našom Berlíne: namiesto hesla „chudobný, ale sexi“ už platí skôr „chudobný a zahalený“.

Ešte v roku 2016 sa britské hlavné mesto Londýn stalo obeťou moslimského krajne ľavicového politika a sympatizanta terorizmu Sadiqa Khana – a to najmä preto, že rastúca moslimská populácia naklonila výsledky volieb starostu v prospech tohto „budúceho kalifa“. Ceny luxusných a prémiových nehnuteľností v Londýne v dôsledku toho nedávno klesli na úplné dno. Z mesta utekajú dokonca aj arabskí a pakistanskí milionári, ktorí v ňom doteraz sídlili.

Teraz postihuje rovnaký osud Berlín, hoci toto mesto nie je práve známe ako útočisko pre podnikateľov z radov „novozbohatlíkov“. Wowereitovo (Wowereit (SPD), berlínsky exprimátor)  heslo, že Berlín je „chudobný, ale sexi“, sa teraz mení na „chudobný a zahalený“. Dedičia SED (strany vrahov od Berlínskeho múru) – tvorení stalinistami starej školy i tými novodobými – sa pod vedením Elif Eralp (kurdského pôvodu) pripravujú na vytvorenie spojenectva s násilníckou Antifou, kriminálnymi klanmi z Blízkeho východu a stúpencami kalifátu.

Ich cieľom je úplne premeniť mesto na islamské sídlo a územie pod islamskou nadvládou. Až keď sa upevní trvalá moslimská väčšina, zachváti týchto pochabých krajne ľavicových aktivistov hrôza – konkrétne vo chvíli, keď príde čas na prvé popravy tých ľavicových stúpencov islamizácie, ktorí boli predtým vzdorovití, no teraz odmietajú prisahať vernosť „Alahovi“ a „Mohamedovi“. Najprv mesto, potom celá krajina!

Ako sa uvádza, zjednotení eko-socialisti – zahŕňajúci sympatizantov kriminálnych klanov, islamizovaných „ľavičiarov“, protinemecky naladených Zelených a nenásytnú SPD – teraz plánujú oficiálne rokovať o spoločnej vládnej koalícii v Berlíne, pričom – len naoko – hodili otázku antisemitizmu do koša oportunizmu. V Berlíne sa vďaka stranám zjednoteného „ľudového frontu“ presadzuje kolektivizmus, sprevádzaný vyvlastňovaním – najprv bytového fondu a následne aj zvyšného majetku tých, „ktorí tu žijú už dlho“.

Úpadok niekdajšej svetovej metropoly

Spoločnosť pre vedecké osvietenstvo a ľudské práva (GAM) k tejto veci uvádza:

„Všetci sa zasadzujú za agresívnu obhajobu islamu a šíria štvavú kampaň proti tej časti nemeckej väčšinovej spoločnosti, ktorá je voči islamu kritická. Vo veľkej miere obhajujú neregulovanú masovú imigráciu so všetkými jej rozsiahlymi a spoločensky deštruktívnymi následkami. Uchádzajú sa o priazeň ultrareakčných a antisemitských moslimských spoločenských kruhov. Do niektorých z týchto skupín – a to aj na najvyšších úrovniach – prenikli moslimské osobnosti, ktoré sa riadia politikou identity.

 Ako sa ukázalo v prípade strany Ľavica, tento vplyv siaha až k zločineckým klanom. Vznik takejto koalície ‚ochrancov islamizácie‘ si už od prvého dňa vyžadoval masívny odpor širokého, jednotného frontu občianskej spoločnosti: odpor proti ďalšiemu šíreniu islamskej kultúry dominancie a jej domácim prisluhovačom – ktorí tvrdia, že primárna hrozbu  pre spoločnosť prichádza z pravicového spektra – a zároveň úsilie o dôraznú obhajobu a obnovu nášho slobodného, ​​sekulárneho spôsobu života.“

Toľko Meier.

Pre autora je zjavne ťažké písať o veľkom úpadku Berlína – svetovej metropoly s bohatou históriou – bez pocitu melanchólie. Staré spomienky na „rozdelené mesto“ – jediné v Nemecku, kde neplatil povinný záverečný čas pre bary a kluby – sa miešajú so spomienkami na tranzit cez „NDR“: diaľnice plné výtlkov a s obmedzením rýchlosti na 100 km/h, ploty z ostnatého drôtu, protitankové zátarasy a ťažko ozbrojených, šikanujúcich pohraničníkov pod velením mužov s kamennými tvárami.