Mnohé náznaky naznačujú, že nepôjde o „niekoľkohodinový alebo niekoľkodňoý mier“, ale skôr o to, že konflikt sa dlhodobo bude zmierňovať.
Vojna medzi Iránom a Izraelom sa zatiaľ zapíše do histórie ako „12-dňová vojna“. To nariadil Donald Trump. Tvrdí tiež, že iránsky jadrový program bol z veľkej časti zničený. Je to veľmi nepravdepodobné, ale mnohí – vrátane Izraela – to zvažujú.
Len niekoľko hodín po tom, čo oficiálny Teherán a oficiálny Izrael vyhlásili, že prímerie bolo prijaté, sa v Tel Avive ozvalo ďalšie varovanie pred náletom. Irán útok popiera.
V každom prípade zatiaľ nie je isté, či po vojne bude nasledovať iba „12-dňový mier“.
Počiatočná analýza prímeria – ktoré môže byť menej krehké, ako sa pôvodne predpokladalo:
Pre Spojené štáty je výpočet relatívne jednoduchý.
Vojna, ktorú Izrael viedol proti Iránu, bola vnímaná predovšetkým ako prostriedok na zlepšenie jeho rokovacej pozície s Teheránom. Ak by Izrael bol víťazne uspel, Irán by bol nútený úplne zrušiť svoj jadrový program, vzdať sa práva obohacovať urán na vlastnom území podľa Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), ukončiť svoj program balistických rakiet a prerušiť vzťahy s militantnými hnutiami v regióne – to všetko v dohode diktovanej Washingtonom.
Toto bolo zdôraznené americkým bombardovaním troch iránskych jadrových zariadení o niekoľko dní skôr, sprevádzaným hrozbami rozsiahlejšej kampane, ak by Irán podnikol odvetné kroky. Zatiaľ čo Trump občas hovoril o zmene režimu v Teheráne ako o želanom cieli, nezaviazal sa k nemu ani nenariadil americkej armáde, aby ho presadzovala.
Ako sa očakávalo, Trump okamžite oznámil úplné zničenie troch jadrových zariadení napadnutých americkým letectvom a pochválil sa, že iránsky jadrový program bol natrvalo zničený a už neexistuje.
Toto chválenie ale treba chápať ako „vyhlásenie víťazstva a návrat domov“ (Trump je notoricky známy tým, že často preháňa a aj neraz mení svoj názor).
Mnohí odborníci v skutočnosti zosmiešňovali Trumpove tvrdenia a poukazovali na to, že Irán odstránil svoje zásoby vysoko obohateného uránu a kľúčového vybavenia ešte pred útokmi USA a že USA pravdepodobne nespôsobili iránskemu kľúčovému zariadeniu Fordow viac než len neveľké škody.
Ale čo je dôležitejšie, Irán si zachováva vedomostnú základňu na úplnú obnovu svojho programu. Ako všetci hovoria už roky, vojenská kampaň bez fyzickej okupácie Iránu môže jeho jadrový program iba oddialiť, nie ho ukončiť.
USA pravdepodobne dospeli k záveru, že izraelská kampaň proti izraelským jadrovým a vojenským schopnostiam dosiahla svoje limity a dávala zmysel len v kontexte iného výsledku: Zmeny režimu.
Okrem toho, iránska odveta za americké bombardovanie pozostávala z ohláseného a prevažne symbolického útoku na americkú leteckú základňu al-Udaid v Katare, ktorý si nevyžiadal žiadne obete. Trump to mohol odmietnuť ako neškodný, zinscenovaný ohňostroj, ktorým to aj bolo.
Je viac ako pravdepodobné, že v tom mal prsty prezident Putin, ktorého diplomati viedli v pozadí rozhovory nielen s Trumpom , ale aj s Iránom a Izraelom.
A Trump sa výslovne poďakoval Teheránu, že ho pre útokom na základňu USA včas o ňom informoval.
Zároveň si Trump po Putinovom intervenovaní uvedomil skutočné nebezpečenstvo ďalšej regionálnej eskalácie a to, že Irán, ak bude dostatočne ohrozený, je pripravený konflikt maximálne rozšíriť.
Vo Washingtone izraelská vojna a ešte viac priame zapojenie USA do nej vyvolali búrlivú diskusiu a značné nezhody v Republikánskej strane. Na jednej strane boli tí, ktorí s tým nechceli mať nič spoločné, na druhej strane tí, ktorí chceli ísť až do konca, a uprostred bol Trump, ktorému nezáleží na žiadnej zo skupín a je oddaný len sám sebe.
Možno si oneskorene uvedomil (aj pod vplyvom Putina), že ho izraelský premiér Netanjahu v podstate oklamal a že ak sa rýchlo nedostane preč z vojenského sa angažovania, bude napokon zapletený do vojny naplno, viac ako by mu bolo milé, a bude sledovať, ako sa koalícia MAGA rozpadá.
Čo tiež znamená, že Washington dodal mierový impulz obom stranám a teraz sa zdá, že máme prímerie.
Pre Irán bol výpočet relatívne jednoduchý.
Od začiatku odsudzoval Izrael za začatie agresívnej vojny a dôsledne vyzýval na jej ukončenie. Hoci utrpel značné škody, jeho jadrový program zostáva nedotknutý a vzhľadom na jeho nedávne salvy sa jeho raketové kapacity zdajú byť relatívne nedotknuté.
Postupom času bol Teherán schopný preukázať rastúcu účinnosť svojich odvetných útokov proti Izraelu a čoraz častejšie zlyhania americko-izraelskej protiraketovej obrany a Irán sa zdal byť lepšie pripravený na zdĺhavý konflikt s Izraelom.
Zároveň zdĺhavý konflikt nie je pre Irán príliš lákavý.
Škody spôsobené Izraelom by sa len zväčšovali čo do veľkosti, rozsahu a závažnosti a možno predpokladať, že Spojené štáty – najmä ak Teherán odmietne návrh na prímerie, ktorý nezahŕňa jeho kapituláciu – by sa viac angažovali.
Ak by Irán vyvolal regionálny konflikt, zničil by tým aj vzťahy so štátmi Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive (GCC), ktoré v posledných rokoch systematicky pestoval a zlepšoval.
Večer tento článok ešte dokončím
Dokončenie:
Američanmi navrhované prímerie, ktoré v podstate vyžaduje len to, aby Iránci prestali opätovať paľbu na Izrael, Teherán považoval za bezpečné a prijateľné východisko – za predpokladu, že nejde o ďalší americko-izraelský trik.
Izrael čelí zložitejšej situácii. Rozhodujúce je, že sa mu nepodarilo zapojiť Spojené štáty do rozhodujúceho vojenského konfliktu s Iránom. Nepodarilo sa mu dosiahnuť žiadny zo svojich deklarovaných cieľov, od zničenia iránskeho jadrového programu až po zmenu režimu v Teheráne.
Irán pokračoval v odpaľovaní smrtiacich salv balistických rakiet až do poslednej chvíle pred nadobudnutím platnosti prímeria, takže Izrael môže len ťažko tvrdiť, že Irán odstrašil a či dokonca porazil. Izraelská protiraketová obrana nielenže zlyhávala čoraz častejšie, ale aj jeho obranné rakety sa nebezpečne míňali.
Izrael, samozrejme, spôsobil iránskej armáde, jej bezpečnostným silám a v menšej miere aj jej civilnej infraštruktúre a vládnym inštitúciám značné škody. Zavraždil mnohých veliteľov a akademikov a hoci sú to nepochybne bolestivé údery, jednotlivci sú nahrádzaní. Izrael tiež dokázal preukázať, do akej miery sa jeho spravodajským službám podarilo komplexne infiltrovať Irán.
Zdá sa logické predpokladať, že Izrael by chcel pokračovať a rozširovať vojnu, aspoň aby dosiahol iránsku kapituláciu pred Washingtonom. Telefonát z Washingtonu, ktorý oznámil prímerie namiesto novej bombardovacej kampane, toto tvrdenie ukončil.
Hnev medzi izraelskými apologétmi v skutočnosti naznačuje, že to nie je výsledok, ktorý Izrael zamýšľal alebo v ktorý dúfal.
V súčasnosti ani Izrael, ani Irán oficiálne neprijali dohodu o prímerí, aspoň zatiaľ nie, ale namiesto toho sa zdá, že ju podporili. Irán vyhlásil, že žiadna dohoda neexistuje, ale že ak Izrael prestane strieľať na Irán, urobí to isté aj on. Izrael sa zo svojej strany pokúsi replikovať model, ktorý zaviedol v Libanone – prímerie, kde sa strieľa výlučne na jeho protivníka, ale ktoré môže Izrael ľubovoľne porušovať so súhlasom USA. V tomto prípade, ale súhlas Washingtonu zrejme nedostane.
Je nepravdepodobné, že by to v prípade Iránu fungovalo. To, ako Irán zareaguje na ďalšie sabotáže a podobné činy vykonávané izraelskými agentmi zvnútra Iránu, na rozdiel od leteckých útokov spustených z Izraela, je ale ľahko možné tušiť.
