Biogerontológia tvrdí, že ľudia sa budú dožívať až 1000 rokov - 2. časť

"Pred nedávnom som oslávil päťdesiatku, moje vlasy nie sú už také husté ako za mladi, ale cítim sa telesne ešte dobre, hoci ani to už nie je celkom tak ako, keď som mal tridsiatku. Ale aj tak príde skôr alebo neskôr čas, keď sa začne blížiť neodvratný koniec a jedného dňa už pre mňa nepríde žiadny ďalší deň."

Obaja muži - tak moderátor, ako aj de Grey - však dobre vedia, že veľa ľudí nemá jednoduchú a ľahkú smrť a že pre mnohých je ich koniec veľmi ťažký. V našej západnej   spoločnosti zomierajú až dve tretiny ľudí na choroby pokročilého veku. A to je takmer vždy veľmi strastiplné a neraz aj nedôstojné zomieranie.

De Grey tvrdí, že je nezodpovedné čakať pasívne  na to, že lekárska veda jedného dňa - nevedno však kedy - bude v stave tieto choroby staroby nejakým spôsobom zmierniť. Základom jeho osobnej filozofie je presvedčenie, že je potrebné poraziť proces starnutia. Je presvedčený, že niečo také je nielen možné, ale že to musí byť aj imperatívom našej etiky. Teda, že musíme porozumieť a dostať pod kontrolu molekulárne procesy starnutia.

Je nesporné, že de Grey je veľmi excentrickým a neortodoxným vedcom a je sporným aj v radoch vedcov. Na druhej strane je ale faktom, že žiadnemu z jeho vedeckých kolegov sa jeho tvrdenia nepodarilo argumentatívne vyvrátiť.

De Grey sa narodil  v Londýne ako syn umelkyne. Na otca nemá žiadne spomienky, lebo rok po jeho narodení ich opustil. Už ako dieťa bol presvedčený, že starnutie musí byť niečim hrôzostrašným a že tento stav je potrebné "korigovať". Po maturite išiel študovať informatiku na Trinity College v Cambridge. Tam spoznal svoju neskoršiu manželku, americkú biologičku a odborníčku na genetiku, Adelaide Carpenterovú. Bola od neho o 19 rokov staršia a znamenala rozhodujúci obrat v jeho živote, v mnohých jeho názoroch, ako i v jeho kariére. Zosobášili sa v roku 1991.

Viedol s ňou nekonečne dlhé odborné rozhovory a dlhé diskusie, neskôr aj s jej vedeckými kolegami. Nedokázal pochopiť , že biológovia dosiaľ neprejavili takmer nijaký záujem o problematiku straty vitálnych funkcií pri procese starnutia vo vyššom veku. Popri svojej práci na čiastočný úväzok, keď sa venoval genetickému výskumu určitých časti organizmu muchy s latinským názvom Drosofilidae, sa intenzívne venoval súkromnému štúdiu biogerontológie.

V priebehu len štyroch rokov sa stal uznávaným odborníkom v tejo vede. V roku 1995 publikoval niečo, čo dovtedy bolo v biológii neznámym fenoménom: Išlo o neznáme dôsledky, ktoré spôsobujú mutácie v mitochondriách. Mitochondrie sú metabolicko-energetické centrály našich buniek  - písal som o nich podrobne v inom článku na webe. V roku 1999 zhrnul svoje poznatky o bunkových a biomolekulárnych procesoch starnutia v publikácii The Mitochondrial Free Radical Theory of Aging. V roku 2000 mu bol za ňu udelený titul doktora Univerzity Cambridge.

To súčasne znamenalo pre neho prelom na poli biogerontológie. V celej sérii ďalších vedeckých publikácií rozvíjal ďalej svoje odvážne a revolučné tézy, v ktorých postuloval, že starnutie nemusí byť žiadnym ireverzibilným procesom , ale že jeho súčasťou sú viaceré čiastkové procesy, ktore je možné zastaviť a dokonca aj zvrátiť a teda vrátiť naspäť.

pokračovanie nasleduje