Astronóm Olbers sa ako prvý začal diviť, že v noci je tma na Zemi

Dnes astrofyzika vychádza z toho, že kozmos je konečný v priestore. To, že veľký Kant (ale aj prírodovedci vtedajšej doby) sa vo svojom chápaní nekonečnosti kozmu v priestore mýlili, dokázal - aj keď si toho zrejme nebol vedomý - Wilhelm Olbers (1758 – 1840), ktorý žil v Brémach, kde pracoval ako lekár. Vo voľnom čase sa venoval astronómii. Bol o.i. objaviteľom asteroidov Pallas a Vesta, i šiestich komét a veľké uznanie  v astrofyzike dosiahol predovšetkým svojou novou metódou výpočtu dráh komét.

Jedneho dňa v roku 1823 ho napadla neobyčajne zvláštna myšlienka (je to svojím spôsobom paralela k tomu, keď sa raz Newton začal diviť prečo jablko padne zo stromu vždy na zem a nikdy nie opačne),  že prečo je každú noc tma a nie svetlo. Pre každého na svete to bola abolútna samozrejmosť, že to bolo tak, nie však pre Olbersa. Od  detstva mal veľkú schopnosť logického myslenia a neraz ním veľmi udivoval svojich učiteľov.

Aj teraz ho jeho logické uvažovanie priviedlo k tomu, že s tou tmou v noci nie je niečo v poriadku a jeho okamžite urobená logická úvaha bola síce jednoduchá, ale zároveň aj geniálna. Uvažoval o probléme nasledovne:

„Ak je kozmos naozaj nekonečne veľký a ak sú v ňom všade hviezdy (čo bolo zrejme), tak po každom západe slnka by obloha mala naďalej žiariť práve tak ako aj cez deň. A to preto, lebo nekonečné množstvo hviezd musí produkovať nekonečne silný jas. Jas hviezd síce podstatne klesá s rastúcou vzdialenosťou, a to s jej druhou mocninou, čo by znamenalo, že čím sú hviezdy od nás ďalej, tým menej jasu/svetla nás dosiahne. V súvislosti s hviezdami a ich svetlom je však ešte jeden dôležitý faktor a ten jednoznačne potvrdzuje moju tézu. S rastúcou vzdialenosťou hviezd od našej planéty však narastá aj ich počet, a z toho vyplýva, že čím je tento počet väčší, tým viac jasu k nej prichádza. Pritom ich počet narastá viacej, ako klesá suma ich jasov, ktoré k nám prichádzajú.“

A takzvaný Olbersov paradox  bol na svete a brémsky astronóm svoj výrok a či teóriu podložil aj matematicky:

Vypočítal vzdialenosť, od ktorej musí k nám prichádzať nekonečné množstvo svetla, za predpokladu, že kozmos je aspoň po túto hranicu rovnomerne vyplnený všade hviezdami.

Svojou teóriou Olbers vytvoril niečo, čomu sa hovorieva klasický paradox. Veď v noci – tvrdí tento paradox – vôbec nesmie byť tma, lebo predsa neexistuje nijaký logický dôvod, ktorý by opodstatňoval jej existenciu.

Geniálny Olbers vyrobil svojim kolegom astronómom a kozmológom veľký problém. Ich usporiadaný a logicky fungujúci kozmos odrazu dostal veľkú trhlinu vo svojom  poriadku. Vedci sa dostali do nepríjemnej situácie – lekár, ktorý astronómiu vyštudoval len ako autodidakt, im priam majstrovsky a profesorsky ukázal to, na čo sami neprišli.

A trvalo mnoho rokov, kým niekto Olbersov paradox vyriešil.

Bol to  Edmund Edward Fournier d’Albe (1868–1933), ktorý opísal jeho riešenie v publikácii Two New Worlds v roku 1907.

My dnes vieme, že kozmos je konečný a preto neexistuje ani základný predpoklad Olbersovho paradoxu. Rozhodujúci význam však mala v ňom kritická hraničná vzdialenosť, ktoru určil.

Jej hodnota je 100 kvadriliónov svetelných rokov – a kozmos je oveľa menší ako je táto hodnota a preto v noci musí byť nevyhnutne tma!

Na hranice kozmu je približne 15 miliárd svetelných rokov (keďže kozmos neustále expanduje, tak toto číslo narastá), a to je približne len deväť miliardtín z Olbersovej kritickej vzdialenosti.

Obšírne som o tomto paradoxe písal v mojej knihe:

Fundamentálny problém kozmu – nekonečnosť v ňom nezanecháva nijaké stopy