„Allahu Akbar“ sa ozýva v Katedrále svätého Štefana vo Viedni: Moslimovia vtrhávajú na kresťanské bohoslužby, aby ich rušili

Medzi mladými moslimami vo Viedni sa objavil nový trend: vtrhávajú na kresťanské bohoslužby a narúšajú ich pokrikmi „Allahu Akbar“. Prítomní veriaci sa cítia ohrození, no oficiálna cirkevná hierarchia tieto incidenty zľahčuje a pripisuje ich „bujarej mladíckej nálade“.

Píše o tom rakúsky journalista Chris Veber:

„O týchto moslimských prienikoch na kresťanské bohoslužby sa už začalo hovoriť – nie však vo verejnoprávnom rozhlase a televízii ORF, ale na stanici Servus TV. Zdá sa, že vo Viedni už nie je ničím výnimočným, keď mladí moslimovia vtrhnú na kresťanské obrady a narúšajú ich pokrikmi „Allahu Akbar“. Prítomní uvádzajú, že sa cítia ohrození. Viedenská diecéza sa k veci odmietla bližšie vyjadriť s odôvodnením, že nechce „vyvolávať napätie“. Žiadne oficiálne sťažnosti podané neboli; cirkevná hierarchia toto správanie odbavuje ako prejav „bujarej mladíckej nálady“.

Tomu neverím. Považujem to za predzvesť islamizácie. Títo mladí moslimskí muži testujú hranice hostiteľskej spoločnosti – skúšajú, čo všetko im prejde a či sa vôbec niečo podnikne.

Pokrikovanie „Allahu Akbar“ v kostoloch patrí do rovnakej kategórie ako verejné skandovanie propagandy Hamasu, mávanie vlajkami Moslimského bratstva (pod zámienkou podpory „Palestíny“) či nosenie islamských šatiek. Ide o ovládanie verejného priestoru islamom.

Títo mladí muži pravdepodobne presne vedia, čo robia. Keby sa v ich domovských krajinách kresťania dopustili niečoho podobného, ​​boli by zabití – či už moslimským davom, alebo štátom.

V islamských štátoch, ako sú Sýria, Afganistan či Saudská Arábia, je právny systém založený na šaríi, ktorá za akúkoľvek urážku islamu, proroka alebo náboženských obradov stanovuje tie najprísnejšie tresty.

V moslimskej krajine by narušenie moslimských náboženských obradov sprevádzané pokrikmi typu „Ježiš Kristus je najväčší“ bolo považované za rúhanie, urážku islamu alebo narušenie náboženskej praxe – za činy, ktoré sa trestajú smrťou, krutými telesnými trestami alebo prinajmenšom dlhoročným väzením. To všetko, samozrejme, za predpokladu, že rozvášnený dav páchateľov nezabije na mieste. V Saudskej Arábii, Afganistane či Pakistane sú „rúhači“ stínaní; v Sýrii nová, „prozápadná“ vláda – na čele s Ahmedom al-Šaraom, bývalým vodcom skupiny An-Nusra (napojenej na al-Káidu) – radšej prenecháva zabíjanie na moslimský dav.

V Pakistane bol kresťanský mechanik odsúdený na trest smrti za výrok: „Ježiš je Najvyšší.“ V Saudskej Arábii čelí trestu smrti pracovník zo Srí Lanky za to, že údajne urazil Mohameda v príspevku na sociálnych sieťach. Príspevok okamžite vymazal a ospravedlnil sa – no márne. V islamských krajinách hrozí každému, kto „urazí“ islamskú vieru, smrť

.

„Mladíci“ vo Viedni sa teda dopustili činu, za ktorý by v ich domovských krajinách pravdepodobne prišli o život. Nejde len o prejav mladíckej nerozvážnosti; v krajinách pôvodu týchto „mladíkov“ ide o ten najzávažnejší zločin, akého sa možno dopustiť. Páchajú ho preto, aby demonštrovali „nadradenosť“ islamu – aby presadili jeho moc – a tiež preto, že vedeli, že na „mäkkom“ Západe im za to nehrozia žiadne následky. Prokuratúra dokonca ani nevzniesla obvinenie podľa § 189 rakúskeho Trestného zákona (narušenie výkonu náboženských obradov), hoci za narušenie náboženských obradov hrozí trest odňatia slobody až na šesť mesiacov.

Týmto mladým moslimom by však bol šesťmesačný trest – ktorý by si pravdepodobne ani nikdy neodpykali – zrejme úplne ľahostajný. Náš právny systém, ktorý kladie dôraz na zhovievavosť a „resocializáciu“, tu naráža na páchateľov a ich rodičov, ktorí vyrastali v jedných z najnásilnejších regiónov sveta.

Aby nás títo moslimskí páchatelia brali vážne, naše súdy by museli reagovať s takou mierou prísnosti, na akú sú zvyknutí zo svojich domovských krajín.

My, ako rakúska spoločnosť, teraz stojíme pred problémom. Buď sa týmto potenciálnym islamistickým uzurpátorom postavíme s rovnakou prísnosťou, akú poznajú zo svojich krajín pôvodu... Potom by nás možno rešpektovali – spolu s našimi pravidlami (aspoň dovtedy, kým by nenadobudli pocit, že majú početnú prevahu).

Nechcem však, aby sme v Rakúsku zavádzali také tresty, aké existujú v tamtých krajinách – a to ani v prípade, že by oni uplatňovali rovnaké tresty voči nám.

Alternatívou je odstrániť z našej spoločnosti tých jednotlivcov, ktorí sú s ňou nezlučiteľní. Každý, kto si želá žiť pod vládou Alaha, môže nájsť množstvo islamských krajín inde vo svete. Hoci by takáto „remigrácia“ nevyhnutne priniesla isté „nepríjemné scény“ (ak použijeme výraz Angely Merkel), ponechanie súčasného trendu povedie k scénam, ktoré budú oveľa nepríjemnejšie – pričom obeťami budeme, celkom pravdepodobne, my a naše deti.

V takom prípade je remigrácia lepšou možnosťou.“

Toľko z pera Vebera