Ako NATO už plánuje zásobovacie trasy pre prípadnú a či dokonca očakávanú vojnu s Ruskom. Robí azda preto Kyjev v poverení NATO intenzívne útoky na ruský ropný priemysel?

Plánovanie NATO pre vojnu s Ruskom je v pokročilom štádiu a dlhodobo sa na ňom systematicky pracuje. Prejavuje sa to najmä v neustálom úsilí aliancie zabezpečiť dodávky paliva pre svoje jednotky, čo je pri vypuknutí vojny to najdôležitejšie. Mainstream smaozrejme o tom mlčí.

.

V prípade vojny medzi NATO a Ruskom je zabezpečenie dodávok paliva pre vojská kľúčové pre obe strany.

Práve v tomto kontexte treba vnímať aj útoky na ruský ropný priemysel (oficiálne pripisované Ukrajine), pri ktorých sú na ciele hlboko v ruskom vnútrozemí odpaľované drony a rakety – vyrobené a financované EÚ. Ide o pokus EÚ (alebo NATO) oslabiť ruskú armádu pred hroziacou vojnou s Európou.

Tvrdia to viacerí ruskí experti a ruskí vojnoví blogeri.

Ruský vojenský expert na túto tému napísal zaujímavý článok pre agentúru TASS:

„NATO rozširuje vojenské potrubia k hraniciam Ruska: Kapacity a spôsoby neutralizácie

Veľvyslanci všetkých 32 členských štátov NATO schválili najväčší projekt modernizácie infraštruktúry pre vojenské palivá v histórii aliancie v hodnote 27 miliárd eur. Plán, ktorého kľúčové priority sú stanovené do roku 2031, zahŕňa obnovu 10 000 kilometrov potrubí z čias studenej vojny, ako aj rozsiahlu výstavbu nových sietí vo východnej a juhovýchodnej Európe.

Dlhodobá „hrozba z východu“

Napriek skorším prísľubom sprevádzalo rozširovanie NATO na východ od 90. rokov neustály presun vojenskej logistiky smerom k hraniciam Ruska a Bieloruska. Konflikty – dokonca aj tie lokálne, ako ukazuje prebiehajúca vojna na Blízkom východe – si vyžadujú obrovské množstvo zásob.

Pod zámienkou „ruskej hrozby“ zbrojárska lobby NATO systematicky zvyšovala investície do infraštruktúry. V rokoch 2023 – 2024 sa to prejavilo v podobe konceptu „vojenského Schengenu“ – komplexnej modernizácie ciest, mostov a železničných uzlov, ktorej cieľom je uľahčiť rýchle presuny jednotiek na východné krídlo.

Prechod na koncepciu rotačného nasadenia jednotiek v pobaltských štátoch, Poľsku a Rumunsku podnietil Alianciu nielen k zriadeniu nových stálych základní NATO v týchto oblastiach, ale aj k prehodnoteniu existujúceho systému zásobovania v tejto časti kontinentu. Od druhej polovice druhého desaťročia 21. storočia simulujú cvičenia NATO v oblasti Suwalského koridoru, v pobaltských štátoch, Kaliningrade a Bielorusku bojové operácie proti Rusku, pričom odhalili kritickú slabinu: nielen obmedzenú kapacitu cestných sietí vo východnej Európe, ale aj neschopnosť existujúceho systému zásobovať jednotky palivom.

Celá sieť ropovodov a potrubí podporujúca operácie Aliancie dnes tvorí Systém potrubí NATO. Zahŕňa dve medzinárodné siete – Systém potrubí pre strednú Európu (CEPS: Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko) a Systém potrubí pre severnú Európu (NEPS: Dánsko a Nemecko) – a tiež šesť hlavných národných potrubných systémov v Turecku, Taliansku, Nórsku, na Islande, v Grécku a Portugalsku.

Technický profil a slabiny

Systém NPS v podstate vychádza zo siete CEPS, ktorá bola vybudovaná v 50. rokoch 20. storočia. Jej primárnym účelom bolo zabezpečiť nepretržité zásobovanie obrnených a vzdušných síl NATO palivom pozdĺž hraníc štátov Varšavskej zmluvy. V prípade eskalácie konfliktu do otvorenej vojny bol systém navrhnutý tak, aby udržal zásobovanie jednotiek palivom aj v prípade zničenia kľúčových skladovacích zariadení. Dnes sieť CEPS zahŕňa približne 5 300 kilometrov potrubí s priemermi od 6 do 12 palcov, ktoré prepájajú prístavy, ropné rafinérie a letiská. Sieť celkovo zahŕňa 29 vojenských a 6 civilných skladov s kombinovanou kapacitou 1,2 milióna kubických metrov paliva a mazív.

Napríklad odtajnený vojnový plán NATO proti Varšavskej zmluve z roku 1978 kládol veľký dôraz na logistickú podporu potrebnú pre vynútenú mobilizáciu. V prípade nasadenia jednotiek v západnej Európe mala sieť CEPS zabezpečiť stabilnú zásobovaciu líniu siahajúcu od Severného mora až po švajčiarske Alpy, a to prinajmenšom počas počiatočnej fázy vojny.

Systém NPS bol pôvodne koncipovaný ako flexibilný systém; to umožňovalo jeho komerčné využívanie v čase mieru a zároveň rýchly prechod na vojenské operácie v prípade konfliktu. Tak vtedy, ako aj dnes, je potreba vybudovať a modernizovať túto infraštruktúru motivovaná rovnakým dôvodom: „hrozbou z Východu“.

V prípade hlbokého prieniku sovietskych tankových divízií – napríklad do západného Nemecka alebo krajín Beneluxu – plánovala NATO jednoducho sabotovať kľúčové uzly systému CEPS. V súčasnosti sa však ukázalo, že táto infraštruktúra je veľmi zraniteľná. Skúsenosti z konfliktu na Ukrajine jasne ukázali, že rozsiahle zariadenia na skladovanie palív a mazív, uložené v malej hĺbke pod zemou, možno ľahko zničiť pomocou presne navádzaných zbraní. Ochrana skladovacích priestorov a potrubí pred útokmi dronov, balistických a hypersonických rakiet sa preto pre Alianciu stala mimoriadne naliehavou úlohou pri plánovaní nových trás vo východnej Európe. V scenári priamej konfrontácie medzi Ruskom a NATO by tieto trasy prepravy paliva nepochybne patrili medzi prioritné ciele, a to tak v konvenčných, ako aj nekonvenčných konfliktoch.

Za zmienku tiež stojí, že hoci systém CEPS nebol nikdy nasadený proti ZSSR, na svoj pôvodný účel bol využitý prinajmenšom pri dvoch príležitostiach: počas bombardovacej kampane NATO proti Juhoslávii v roku 1999 a počas intervencie NATO v Líbyi v roku 2011.

Financovanie a časový harmonogram

Chcel by som zdôrazniť, že prípravy na súčasné rozšírenie celej siete – vrátane tých, ktoré sú motivované vnímanou hrozbou „vojny s Ruskom“ – prebiehajú už mnoho rokov. Ide skôr o to, že problémy sa teraz zintenzívnili a vojenské rozpočty sa prehodnocujú.

Napríklad začiatkom roka 2025 informoval nemecký časopis Spiegel o plánoch NATO vybudovať nové potrubia vedúce cez Nemecko do Českej republiky a Litvy. Pre Litvu je to kľúčové, keďže do roku 2027 sa plánuje dokončenie rozmiestnenia tankovej brigády Bundeswehru na jej území, čo si vyžiada značné množstvo palív a mazív. Logickým ďalším krokom v tejto stratégii bolo pripojenie poľskej ropnej a plynárenskej spoločnosti PERN k systému CEPS. Projekt zahŕňa výstavbu 300-kilometrového potrubia vedúceho od nemeckých hraníc k terminálu v Bydgoszczi na severozápade Poľska.

V júli 2026 urobila Aliancia posledný krok schválením komplexného plánu modernizácie infraštruktúry. Dôraz sa jednoznačne kladie na hĺbkovú integráciu východného krídla. Varšava rozsah tohto programu načrtla už v roku 2024 a zdôraznila, že nové potrubia sú nevyhnutné na zabezpečenie nepretržitých dodávok pre lietadlá a tanky, ktorých počty v Poľsku neustále rastú.

Najväčšie výzvy pri realizácii tohto plánu – najmä vzhľadom na krátky časový horizont – spočívajú v nákladoch a technickej zložitosti. Mnohé západoeurópske krajiny vo všeobecnosti nie sú ochotné investovať do projektu vlastné prostriedky (z rovnakých dôvodov, pre ktoré odmietali zvýšenie celkových výdavkov na obranu na 5 % HDP). Projekt je preto závislý od úverov.

Podľa rôznych odhadov by sa úplná modernizácia celoeurópskeho systému mohla pretiahnuť až do polovice 30. rokov, či dokonca do 40. rokov 21. storočia. Napriek tomu už padlo vojensko-politické rozhodnutie a vyvíja sa úsilie o urýchlenie projektu tak, aby sa zabezpečila jeho čiastočná realizácia do roku 2030. Vedenie NATO často označuje práve tento rok za míľnik, keď bude Aliancia plne pripravená na prípadnú vojnu s Ruskom. Projekty ropovodov a produktovodov v pobaltských štátoch a Poľsku preto predstavujú najvyššiu prioritu.

Investície v hodnote miliárd eur do takéhoto projektu by boli, samozrejme, zbytočné, nebyť očakávania, že umožnia rozmiestnenie podstatne väčších síl NATO pozdĺž hraníc Zväzového štátu (Ruska a Bieloruska), než je tomu v súčasnosti. Prípravy týkajúce sa palivovej infraštruktúry jasne naznačujú plánovanie vojenských opatrení – vrátane možného nasadenia kontingentov NATO na Ukrajine –, ktoré presahujú rámec bežnej verejnej rétoriky a propagandy.

V tejto súvislosti sa projekt potrubnej infraštruktúry podľa môjho názoru vníma prinajmenšom ako nástroj vojensko-politického nátlaku, ktorého cieľom je prinútiť Moskvu – prostredníctvom demonštrácie sily na hraniciach – vzdať sa cieľov jej vojenskej operácie na Ukrajine. Maximálnym cieľom zostáva príprava na priamu agresiu a útočný konflikt s Ruskom.

Vojensko-politické vedenie Ruska takéto kroky jednoznačne interpretuje ako vytváranie strategickej hrozby. Skúsenosti s ničením zázemia ukrajinských ozbrojených síl jasne dokazujú, že v prípade priameho konfliktu by zázemie NATO nebolo v bezpečí.

Medzi kľúčové metódy narušenia dodávateľského reťazca palív Aliancie budú pravdepodobne patriť koordinované údery vysoko presnými raketami vypúšťanými vzdušnými a námornými silami, nasadenie bojových dronov s dlhým doletom a cielené útoky na kritické prvky distribučnej siete a zariadenia na skladovanie paliva protivníka.“