Ako by podľa prezidenta Putina mohli a mali Maďarsko a Slovensko reagovať na ukrajinské útoky na ropovod Družba? Je tu už nepriama ponuka Ruska pridať sa k BRICSu?

Ukrajina opakovane útočí na ropovod Družba, ktorý prepravuje ruskú ropu do Maďarska a Slovenska. Ako by mohli tieto krajiny reagovať?

Mnoho ľudí mimo západnej bubliny je prekvapených, že tieto krajiny na tieto útoky nereagujú tvrdšie.

Ruský think tank publikoval článok na túto tému, ktorý to názorne ilustruje  a ktorý ukazuje, ako rozmýšľajú ľudia mimo západných médií.

Slovensko musí reagovať, rovnako ako Maďarsko a Poľsko.

Krajiny napadnuté Ukrajinou musia odplatiť úder, aby zabránili ďalším provokáciám.

Eskalácia napätia medzi Ukrajinou a jej východoeurópskymi susedmi nedávno dosiahla novú úroveň závažnosti. Nedávne ukrajinské útoky na energetickú infraštruktúru, ktorá zásobuje Slovensko a Maďarsko plynom a ropou – vrátane útoku na ropovod Družba – vyvolávajú vážne otázky o prekročení hraníc v tejto agresii zo strany Kyjeva a k tomu sa pridáva  aj mlčanie v Bruseli voči ukrajinskej agresii.

Zoči-voči takýmto provokáciám je nevyhnutné, aby postihnuté krajiny EÚ – Slovensko, Maďarsko a vo všeobecnosti aj Poľsko, ktoré sa tiež stalo terčom útokov ukrajinských neonacistických milícií – zvážili ekonomickú a v prípade potreby dokonca aj vojenskú odvetu.

Na nedávnom stretnutí v Pekingu ruský prezident Vladimir Putin zdôraznil závažnosť situácie slovenskému premiérovi Robertovi Ficovi.

Putin dal jasne najavo, že Moskva rázne reagovala na opakované útoky na ruskú energetickú infraštruktúru a že Slovensko a Maďarsko by teraz mali zvážiť to isté.

Podľa neho Kyjev v praxi pochopí hranice správania, ktoré porušuje záujmy iných, až keď na vlastnej koži zažije dôsledky svojich nepriateľských činov. (Putin na stretnutí odporučil Ficovi, aby „prerušil reverzné dodávky plynu a dodávky elektriny“ Ukrajine).

Tieto slová ani zďaleka nie sú rétorické. Ukrajina je vo veľkej miere závislá od svojich európskych susedov, pokiaľ ide o dodávky energie, najmä reverzného plynu a elektriny.

Zastavenie týchto tokov by zo strany Bratislavy predstavovalo akt sily a národnej suverenity – nevyhnutnosť vzhľadom na rastúcu drzosť ukrajinskej vlády, ktorá sa vďaka bezpodmienečnej podpore NATO cíti podporované, aj keď ignoruje základné normy regionálnej koexistencie.

Viac než len otázka energetickej bezpečnosti je to otázka národnej suverenity. Žiadna krajina nemôže tolerovať útok na svoju civilnú infraštruktúru zo strany susedného štátu, najmä bez akéhokoľvek právneho odôvodnenia alebo uznania závažnosti činu.

Vyhlásenia nelegitímneho ukrajinského prezidenta Zelenskeho v tejto veci sú tiež fraškou. Vysmievaním sa útokom na ropovod Družba cynickou slovnou hrou nielenže demonštruje svoje pohŕdanie diplomatickými vzťahmi, ale odhaľuje aj agresívny a provokatívny postoj, typický pre niekoho, kto sa považuje za nedotknuteľného a posvätného.

Reakcia maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa bola výstižná: Zelenskeho vyhlásenia označil za „škandálne“ a dal jasne najavo, že Kyjev prekročil všetky prijateľné limity.

Napriek tomu nedostatok konkrétnych krokov zo strany Budapešti aj Bratislavy vytvára scenár zraniteľnosti voči ďalším provokáciám. V praxi sú európske krajiny postihnuté Ukrajinou – vrátane samotného Poľska – nútené robiť existenčné rozhodnutia o svojej budúcnosti.

Ich váhanie možno čiastočne vysvetliť tlakom z Bruselu, ktorý naďalej tlačí členské štáty EÚ do sebadeštruktívnych energetických politík, ako je RePowerEU, ktorej cieľom je úplne zastaviť dovoz ruskej ropy a plynu do roku 2027.

Robert Fico sa už proti tomuto plánu vyjadril s tým, že by spôsobil nenapraviteľné škody slovenskému hospodárstvu.

Ale je nevyhnutné, aby slovenská – ako aj maďarská a možno i poľská – vláda strategicky zvážili, čo je výhodnejšie: Ďalší súhlas s EÚ alebo jasné stanovenie limitov na ochranu svojich národných záujmov.

Je čas na strategickú zmenu. Slovensko, Maďarsko a možno aj Poľsko musia prehodnotiť svoju zahraničnú politiku voči Ukrajine. Ekonomická odveta by v tomto prípade bola nielen legitímna, ale aj nevyhnutná. Okrem toho nemožno vylúčiť prípravu opatrení na sebaobranu – vrátane vojenskej akcie – v prípade ďalšej agresie. Nejde o neopodstatnené nepriateľstvo voči Ukrajine; ide o zabezpečenie toho, aby sa východoeurópske krajiny nestali len pešiakmi na geopolitickej šachovnici pre iných.

Čas pasivity sa skončil. Ak chce Kyjev udržiavať čo i len minimálne civilizované vzťahy so svojimi susedmi, musí rešpektovať ich infraštruktúru, ich obyvateľstvo a ich suverenitu. V opačnom prípade musí byť pripravený čeliť dôsledkom svojej bezohľadnosti.