V dávnom „šere“ času, kultúrne a civilizačne vraj celkom prázdnom, sa v južnej Mezopotámii odrazu objavila veľmi vyspelá, už v komplexných mestách organizovaná civilizácia Sumerov. Veda stále nemá uspokojujúcu odpoveď, kde sa vzala. Odkiaľ prišla a aké boli jej vývojové predstupne? To zostáva zahalené rúškom tajomstva.
Sumer je oficiálne uznaným i uznávaným miestom zrodu vyspelej civilizácie, ktorá mala už techniku, ovládala architektúru, rozvinula učenú teológiu, astronómiu, astrológiu, matematiku. Odtiaľ neskôr čerpali vedomosti a poznanie a zapalovali svetlo civilizácie všetky národy Orientu i Európy. V Sumeri sa začala písať aj história Židov či Hebrejov. Prvé dokumenty o nich sú z obdobia približne pred 2 700 rokmi, teda asi dvesto rokov po smrti kráľa Dávida. Vtedy bola napísaná prvá kniha Biblie - Genezis.
Výnimočný Sumer
Krajina Sumerov, rozprestierajúca sa na území dnešného južného Iraku, pozostávala z dvadsiatich miest. Najvýznamnejšie a najväčšie bolo Ur. Každé mesto bolo celkom samostatné, s vlastným kráľom, hierarchiou kňazov a so svojím božstvom. Všetci Sumeri mali však aj spoločných bohov.
Veľmi bohatý Sumer so svojou jedinečnou, vysoko rozvinutou kultúrou priam magicky priťahoval návštevníkov z blízka i z ďaleka. V dnešnom svete je všade približne to isté, no Sumer bol vtedy ojedinelý a mimoriadny zázrak. Nič podobné nikde inde neexistovalo, všade vládla približne rovnaká civilizačná úroveň, len výnimočný Sumer stál nad ňou vysoko a nedosiahnuteľne.
V centre každého sumerského mesta mali vybudovaný príbytok boha, veľkolepý chrám, ku ktorému patrilo aj množstvo kňazov. Tí v spolupráci s kráľom kontrolovali a ovládali život obyvateľov. Kráľ bol v pozícii poloboha, ktorý bol príslušný i zodpovedný za to, aby spoločnosť usporiadane a spoľahlivo fungovala.
Priam vzorové bolo v sumerských mestách školstvo a systém vzdelávania. Mnohé súčasné krajiny by si v tomto smere mohli od Sumerov vziať príklad, čo je priam neuveriteľné, lebo nás od nich delí viac ako 6 000 rokov! Žiaci sa v sumerských školách učili niekoľko rokov matematiku, hudbu, literatúru, umenie, meracie a vážiace metódy, účtovníctvo, relígiu a právny systém.
Ukradnutá mytológia
Kto dobre ovláda mytológiu Sumerov a podrobne pozná aj pôvodnú verziu hebrejskej Genezis a nebojí sa prelomiť svojím myslením určité zaužívané židovsko-kresťanské dogmy a predsudky, tomu musí byť jasné, že raj, tak ako ho opisuje Biblia, je odpisom a upravením sumerského religiózneho mýtu o stvorení sveta. Boh Stvoriteľ má podobné vlastnosti, aké nájdeme aj v sumerskom stvoriteľskom epose. Podobným spôsobom opísali a prepísali Židia do Biblie aj sumerský epos o potope sveta. Jestvujú vedecké dôkazy, že k nej došlo nie v biblickom, ale v predbiblickom čase. Presnejšie - v epoche Sumerov a na ich území.
Potopa z veľkej časti zničila kultúru Sumerov a musel po nej prísť nový začiatok. Predstavovala takú veľkú katastrófu a zanechala také silné stopy vo vedomí, že vošla do sumerskej histórie i do sumerskej mytológie ako mimoriadna udalosť. Chápali ju ako boží trest za nemorálne a zlé správanie ľudí. Aj túto udalosť prevzala Biblia, v ktorej nový začiatok po božom treste reprezentuje Noe a jeho archa.
Boli to teda Sumeri, ktorí poslúžili Hebrejom, aby si podľa ich histórie a podľa ich mytológie skonštruovali veľmi pôsobivý začiatok vlastnej histórie a podľa ich mýtov vytvorili vlastné pôsobivé mýty a z nich neskôr aj vlastnú relígiu a teológiu. Biblia, pochopiteľne, nikde nepoukazuje na to, že jej základ vznikol v Sumeri. Aj keď priamo hovorí o sumerských osobnostiach, sumerských lokalitách a sumerských udalostiach, zmieňuje sa o nich tak, že ten, kto ju číta, je presvedčený, že číta čisto židovský príbeh o hebrejských osobnostiach a že všetko v nej je len slovo božie, teda slovo Jahveho.
Koniec Sumerov
Koncom 3. tisícročia pred naším letopočtom prežívala sumerská civilizácia vrchol rozkvetu. Niekedy okolo roku 2000 pred naším letopočtom si však ľudia v Sumeri museli boha veľmi pohnevať. Ur a spolu s ním ďalších šestnásť sumerských miest spustošili bojoví Elamiti. V chápaní Sumerov to vyznelo tak, že sa to stalo preto, lebo zradili svojho boha a ten ich prestal chrániť pred nepriateľmi. Ur síce opäť vyrástol, no už nikdy nedosiahol to, čo predtým. Bol to začiatok konca Sumerov a ich veľkolepej kultúry.
Niekedy v období porážky a úpadku Uru sa rozhodol istý majetný a zbožný občan odísť z mesta navždy preč aj so svojou rodinou a s početnými sluhami. Volal sa Abram, z ktorého sa neskôr stal dobre známy biblický Abrahám. Ur opustil pravdepodobne preto, že v ňom vládli bezbožní a primitívni nomádi, ktorí prišli odniekiaľ zo severu a podmanili si ho.
Abraháma možno považovať za prvú reálnu postavu Biblie, ktorá má aj historický podklad. „Prví“ ľudia - Adam a Eva, ich potomkovia Ábel a Kain, ako aj Noe a mnohé iné biblické postavy nie sú historicky podchytené. Predstavujú a symbolizujú viac-menej len isté významné udalosti a procesy, ktoré mali v danom čase epochálny význam, a preto zanechali vo vedomí ich súčasníkov veľmi hlboké stopy.
Abrahámovo putovanie
Rozhodnutie Abraháma navždy odísť z Uru, kde bol majetným a uznávaným mužom, ktorému sa ekonomicky veľmi dobre darilo, bolo zaiste ťažké a žiadalo si odvahu, energiu aj pevnú vôľu. A v neposlednom rade aj silnú vieru a veľkú dôveru vo svojho boha. V tejto súvislosti je však nevyhnutné podotknúť to, čo nie je pre každého samozrejmé. Boh Abraháma nebol bohom Židov. Bol výtvorom sumerskej teológie a aj ovela neskôr, až v Egypte „zrodený“ boh Hebrejov, Jahve, bol len variáciou tejto teológie, ktorú ďalej vyformoval a optimálne prispôsobil mentalite a potrebám Hebrejov Mojžiš.
Ked Abrahám opustil Ur, vydal sa na severozápad, putujúc medzi riekami Eufratom a Tigrisom. O jeho ceste, ktorá trvala roky, sa možno dočítať podrobnosti z Biblie. Odtiaľ sa tiež dozvieme, že predkovia Hebrejov uctievali iných bohov, kým sa medzi nimi neobjavil Abrahám, o je aj pochopiteľné, lebo Jahve, boh Židov, bol v tom čase pre nich ešte vzdialenou budúcnosťou. Abrahám sa musel predkom Hebrejov javiť ako neobyčajne žiarivá a fascinujúca osobnosť. Podobne ako o niekoľko storočí neskôr Mojžiš, ktorý taktiež nebol Hebrej, ale vplyvný a neobyčajne vzdelaný Egypťan. Preto ho prijali za svojho a veľmi rýchlo sa stal aj ich svetským a duchovným vodcom.
Mýty a legendy
Sumer Abrahám sa tak stal pre Židov ich praotcom, ktorého pokladajú za zakladateľa svojej histórie, pričom sa v Biblii úmyselne zamlčuje jeho sumerský pôvod. Je to podobné, ako keď starí Rimania zamlčiavali pre históriu, že Rím založili Etruskovia a že prví králi starého Ríma boli etruskí králi. Preto vykonštruovali mýtus o Romulovi a Rémovi. Pričom prepísali aj rok založenia Ríma na 753 pred naším letopočtom a spravili ho takmer o dvesto rokov starším, ako v skutočnosti bol. Preto je nesprávne pokladať Abraháma za prvého Žida, respektíve za prvého Hebreja. Práve tak je však mylné, ak Ježiša pokladáme za prvého kresťana, lebo tak ako Abrahám bol len Sumer, tak bol aj Ježiš len a len Žid. Dejiny a náboženstvá však s obľubou vytvárajú mýty a legendy práve tam, kde im niečo chýba, alebo tam, kde im nevyhovuje skutočná pravda a realita.
