Čerstvý podvečerný vetrík vnikal otvoreným vchodom vyhne dovnútra a pohrával sa s dlhými kučeravými vlasmi spiaceho chlapca a ochladzoval mu rozhorúčenú tvár.
Nízka pričňa, na ktorej spočíval, bola krátka a tak mu nohy vytrčiavali cez okraj a bosé chodidlá chlapca sa takmer dotýkali drsnej hlinenej podlahy, pokrytej malými kúsočkami kovového odpadu, ktorý vznikal pri kováčskej práci.
Rastislav podišiel k spiacemu, sklonil sa nad neho a až teraz odrazu spoznal, že to je jeho synovec Svätopluk. Bol tým zistením veľmi prekvapený, ale nedal to na sebe znať. Obrátil sa ku kováčovi a riekol:
„Máš úplnú pravdu, majster Radomil. A ako si povedal, tak vskutku to nie je zlá práca na takého mladíčka.“
Jeho slová zneli pre Dobromíra akosi desne a hrozivo a v nasledovnom momente sa Rastislav v jeho sne začal premieňať na ozrutánskeho obra a z hlavy sa mu odrazu urobila veličizná hlava medveďa, ktorý – keď sa opäť obrátil k prični - zlovestne zopakoval, ba čo – priam hrozivo zareval hromovým hlasom, až sa celá kováčňa v základoch otriasala:
„Áno, vskutku to nie je zlá práca. Ale vieš čo, a to musíš vedieť, že pre mňa vobec nie je dosť dobrá.“
Potom zareval ešte silnejšie:
„Mne sa nepáči jeho práca, ale najviac sa mi nepáči tento chlapec.“
Až teraz sa Svätopluk prebudil a plný strachu pozeral chvíľku na svojho strýka. Potom hneď zoskočil z prične a celý vystrašený zvolal:
„Strýko, strýko môj, prosím ťa úpenlivo, len mi nič neurob. Budem pracovať usilovne aj naďalej a sľubujem ti pri Perúnovi, že všetko budem robiť ešte lepšie, len aby si bol so mnou spokojný.“
V nasledovnom momente sa aj Rastislavove ruky premenili na hrubočizné medvedie laby. Potom ho zlostne a nenávistne schytil oboma labami, zodvihol ho vysoko do vzduchu a divoko zabručal:
„Nie, nie! Nebudeš ďalej pracovať – tvoja práca nie je pre mňa ani dobrá a už vôbec nie je potrebná! Dosť bolo hnevu s tebou. Stačí! A teraz do ohňa s tebou, nech ťa žeravé plamene navždy skántria.“
Dobromír bol celkom zdesený. Chcel na Rastislava zarevať, aby sa to neopovážil urobiť. No akokoľvek aj chcel a sa namáhal, tak z hrdla mu nevyšla ani jedna jediná hláska. A keď to nešlo, tak sa neho chcel vrhnúť a zraziť ho k zemi, ale hoci sa veľmi snažil, tak z miesta sa ani len nepohol.
Kováč Radomil, ktorý Rastislavovi v jeho medvedej podobe nesiahal ani len po pás, ho začal úpenlivo prosiť:
„Knieža, pre Perúnove hromy a blesky ťa veľmi prosím, buď milosrdný, veď Svätopluk sa naozaj veľmi snažil.“
Jeho slová však medvedieho obra ešte viac rozzúrili a na kováča zavrešťal:
„Ty prekliatec nehodný, či nevieš, že som v celej krajine dal vyhlásiť, že o Perúnovi už nikdy nechcem nič počuť, a to platí aj pre všetkých vás, mojich poddaných! Kto však bude aj napriek tomu rozširovať nezmyselné bludy a výmysly o Perúnovi, tak sa stane o hlavu kratším.
Preto keď ešte jedno také ničomné a proti môjmu príkazu namierené slovo vyriekneš, tak aj ty zmizneš navždy v ohni.“
Len čo to vyriekol, tak Svätopluka vrhol do blkotajúceho ohňa. Akonáhle to urobil, tak sa odrazu začal zmenšovať a podoba medveďa sa z neho napokon celkom stratila.
Vtom sa udialo niečo ohromujúce. V ohni Radomilovej vyhni, kde navždy zhorel a sa premenil na popol malý Svätopluk, sa z kúdoľov hustého dymu začala pomaly formovať akási postava ľudskej podoby. Netrvalo dlho a za malú chvíľu z neho vystúpila a oheň odrazu vyhasol.
Pokračovanie nasleduje
