80. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

A Dobromír už vonkoncom nemohol zniesť to, že títo franskí nafúkanci hlásali a vyučovali akúsi neprirodzenú a nezmyselnú vieru, ktorá úplne odporovala každému zdravému rozumu.

Veď či to už niekto niekedy slýchal, že nejaký úbohý človiečik narodený zo ženy a rímskymi vojakmi popravený na kríži, kde sa vraj tri dni trápil kým skonal a potom vraj  mal vstať z mŕtvych, aby potom vraj vystúpil na nebesia, kde sa potom stal najmocnejším a najvznešenejším bohom, a to dokonca jediným na nebesiach?!

Niečo také mohol podľa Dobromíra veriť len ten najväčší hlupák. Dobromír preklínal a posielal do horúceho pekla všetkých franských kňazov aj preto, lebo popierali existenciu  a moc hromovládneho slovanského boha Perúna.

Vrcholom tohto všetkého bolo ale pre oravského vladyku to, že tie odporné slizké franské ropuchy v čiernych kňazských rúchach si svoje nezmyselné bludy ešte dali aj veľmi dobre zaplatiť zlatom a majetkami, ktoré im štedro dával hlupák Rastislav.

Hovoril, že si ich zaslúžili za svoju námahu a za veľké služby pri šíreni pravého náboženstva.

Vladyka nevedel pochopiť, prečo Rastislav to všetko urobil a pripustil a prečo zrádzal vieru svojich otcov.

Prečo len vpustil do krajiny Slovanov pyšných a namyslených franských zloduchov-kňazov, ovešaných krížikmi ako symbol potupnej smrti toho, ktorého nazývali Spasiteľom všetkých ľudí a národov, ktorí na neho uveria a budú ho vzývať.

Títo diabli neustále žmolili v rukách akési malé guľôčky natiahnuté na šnúrke zviazanej na koncoch a nazývali celý tento krám pátričkami a či ružencom. Na každých takých pátričkách bol zavesený krížik.

Zvyčajne, keď ich držali v rukách, tak pomaly guličku po guličke presúvali ďalej a šomrali si pri tom akési nezrozumiteľné zaklínacie formulky.

Dobromír bol už celý bez seba od veľkého hnevu, lebo časť jeho národa už padla do osídiel týchto franských démonov a prestávala si ctiť svojich bohov a namiesto toho sa utiekala k božstvu Frankov.

Rozzurovalo ho veľmi aj to, že sa ľudu Staroslovákov vôbec neprihovárali v jeho reči a ani sa ju nedokázali a či nechceli naučiť, ale  hovorili k nemu vo svojej hrubej a priam neľudsky tvrdo a drsne znejúcej skomolenej reči.

Pre neho a jeho blízkych akoby títo Frankovia boli nemí a aj preto ich začali posmešne nazývať Nemi a neskôr Nemci.

Vladyka aj keď si chcel zapamätať niekoľko slov z reči Frankov, nedokázal to. Ich slová boli nezvykle dlhočizné a preto aj veľmi ťažko pre jeho slovanský jazyk vysloviteľné. Bol si celkom istý, že franskí kňazi prišli len preto, aby ľud Veľkej Moravy rozpoltili a poštvali proti sebe a aby ho pomocou cudzieho náboženstva zotročili a potom sa zmocnili jeho územia.

Občas franskí kňazi hovorili ešte aj iným jazykom, ale aj ten mu bol cudzí a vzdialený a hoci neznel tak nepríjemne ako reč Frankov, tak neznášal aj ten. Pre neho nebolo jazyka, ktorý by sa bol vyrovnal jeho melodickej ľúbozvučnej staroslovenčine.

Veril ale skalopevne, že hromovládny Perún nikdy nepripustí, aby jeho slovanské detí padli za korisť Frankom a ich božstvu na kríži. Vo svojom spravodlivom hneve určite  zničí cudzích kňazov a ich predajných domácich zradných prisluhovačov, na čele s Rastislavom.

Prečo ale k tomu všetkému mlčal aj Svätopluk, prefíkany a ľstivý synovec Rastislava, s ktorým bol Dobromír spriatelený, to mu nebolo vôbec jasné.

Veď ten pred ním neraz prejavil, plný hnevu, ako veľmi Frankov nenávidí. Ale podľa všetkého si v danej situácii nemohol dovoliť brojiť súčasne proti obom – Rastislavovi i Frankom.

Pre Svätopluka bol jeho strýko len nerozhodným slabochom a preto veľmi túžil po tom, aby sa dostal na veľkomoravský trón namiesto neho. Mal ctižiadostivé plány a chcel z Veľkej Moravy urobiť veľkoríšu. Preto musel postupovať opatrne a diplomaticky a neunáhliť sa.

Pokračovanie nasleduje