„Musíš vedieť Anastázius, že do prijímacej miestnosti, kde sa stretneme s cisárom, vôjde ako prvý ceremoniálny majster. Ten nám dá pokyn, aby sme išli za ním. Vpredu pôjdeme my dvaja s Johannom a ty budeš kráčať za nami a síce so sklopeným zrakom. Až keď budeš stáť celkom pred cisárom, tak sa mu na moment pozrieš do očí a potom opäť sklopíš zrak. Tak to vyžaduje rituál a kult cisára. Potom mu vzdáme úctu aj tým, že si spoločne pred ním pokľakneme na pravé koleno. On nám následne dá pohybom ruky najavo, aby sme vstali. My potom ukážeme rukou na teba a ty predstúpiš pred jeho Majestát asi tri kroky pred jeho trónom.
Tam si opäť pokľakneš na pravé koleno, skloníš hlavu a zotrváš tak, až pokiaľ ťa cisár neosloví a nedá ti pokyn, aby si vstal. Potom pozdravíš jeho Majestát takto – Majestát, nech vám milostivý Boh Všemohúci dá pokoj, blahobyt a dlhý život. S vašim láskavým dovolením sa vám predstavím. Som Anastázius, syn Georgia zo Solúna, majiteľa obchodnej lodnej spoločnosti.
Leon Grammatikos sa medzitým zvítal s ďalšími troma učencami. Boli tiež pozvaní na dnešné učené rozhovory k cisárovi.
O niekoľko minút sa v miestnosti objavil ceremoniálny majster a oznámil im, že cisár je už pripravený ich prijať. Kráčali za ním a kým sa dostali k cisárovi, tak prešli viacerými miestnosťami a chodbami. Anastázius mal možnosť vidieť veľkú časť paláca. Bol nesmierne očarený toľkou nádherou, aká sa na každom kroku núkala jeho očiam. Predstihovala všetko, čo si predtým o paláci cisára predstavoval. Fotius mu už dávnejšie rozprával, že niečo podobné neexistuje nikde v celej Európe.
Napokon sa ocitli pred drahocennými pozlátenými dverami. Strážili ich dva ozbrojení vojaci cisárovej osobnej stráže. Ich prekrižované dlhé kopije symbolizovali poslednú prekážku na ceste k jeho Majestátu.
Na pokyn ceremoniálneho majstra ich vojaci odklonili a otvorili dvere. Sála, ktorá sa objavila pred zrakom Anastázia bola dobrých dvanásť metrov dlhá a nejakých desať metrov široká. Jej steny boli pokryté jemnou látkou purpurovej farby, do ktorej boli vyšité rôznymi farbami nádherné prírodné výjavy. Strop bol umelecky obložený vzácnym ebenovým drevom.
Pri stene, oproti dverám, stáli dva mramorové stĺpy. Medzi nimi bol umiestnený zlatom obložený a drahokamami vyložený, pomerne malý trón. Na tróne sedel nevysoký, vážne pôsobiaci muž, s korunou na hlave. V pravej ruke držal zlaté cisárske žezlo a na sebe mal drahocenné rúcho z ťažkého tmavopurpurového brokátu, prešívané zlatom.
# # # # # # # # # # # # #
Cisár Michal III. bol korunovaný za cisára Byzancie už ako trojročný, lebo jeho otec Theofilos zomrel a starší brat už bol tiež mŕtvy.
Za jeho vlády sa extrémne zostril dlhodobý náboženský konflikt Byzancie s Vatikánom a s pápežom Nikolausom I. Ako muž Michal III. nevynikal krásou, mal orlí nos, mierne vyčnievajúce lícne kosti, ostrú, nepatrne vysunutú bradu a nevýrazné vodovomodré oči. Mal ale vysoké čelo, svedčiace o inteligencii a živý dynamický výraz tváre.
Piati učenci, ktorí boli u neho častými hosťami, mu vzdali formálny hold, ako si to vyžadoval rituál a ten sa musel vždy dodržať, aj keď išlo o ľudí, ktorí boli už akoby Michalovými dôverníkmi.
Cisár im kývol hlavou na pozdrav a hneď dal najavo, že jeho zvedavosť patrí len mladíkovi, o ktorom už veľa počul. Bolo to naozaj veľmi výnimočné, že sa niekto taký mladý a z pohľadu jeho Majestátu aj celkom bezvýznamný, dostal k nemu a už vôbec nie ako niekto, kto by mu robil spoločnosť pri učených rozhovoroch.
Anastázius kľačal pred cisárom so sklonenou hlavou a čakal na jeho pokyn. Ten ho po niekoľkých sekundách vyzval, aby vstal a blahosklonne a v priateľskom tóne sa mu prihovoril:
„Vítam ťa v paláci cisára Byzancie. Buď pozdravený mladý muž zo Solúna. Už sme veľa počuli o tvojich neobyčajných schopnostiach a o tvojej veľkej učenosti, ktorú si dosiahol napriek tvojmu mladému veku. O Solúnčanoch však máme vysokú mienku, väčšinou sú to veľmi schopní ľudia. Mnohí sú v nšich službách a nejeden z nich má aj vysokú funkciu. Vysoko si vážime múdreho Solúnčana Fokasa, nášho skvelého dvorného astrológa, i učeného Timaia, mestského astronóma.
Ale najvyššiu mienku máme o dvoch učených bratoch z tvojho mesta, Solúnu. Pravda, už sú odtiaľ dlho preč. Jeden sa volá Metod, ktorého prezývajú Praktikom a meno druhého je Konštantín, a jeho zas prezývajú Filozofom. Poznáš niektorého z nich?“
„Nie, Majestát, nepoznám týchto bratov, počul som však už o nich, keď som ešte žil v Solúne. Moji tu prítomní učitelia, ctihodný Fotios a učený Leon Grammatikos mi veľa rozprávali o svojom niekdajšom žiakovi Konštantínovi.
Opisovali ho ako skvelého znalca filozofie, ktorému sa sotva kto vyrovnal. A najmä Leon veľmi dobre vedel prečo. Zviedol s ním nejednu búrlivú teologickú debatu o kulte ikon a obrazov svätých, čoho odporcom Konštantín Filozof bol a je.“
Keď sa Anastázius odmlčal, tak cisár sa k jeho slovám nevyjadril, ale sám začal rozprávať o Konštantínovi, pričom jeho hlas vyjadroval veľký obdiv, ktorý k nemu pociťoval:
Pokračovanie nasleduje
