V priebehu svojich štúdií nadobudol Anastázius pevné presvedčenie, že každý rozumný a inteligentný človek by mal vedieť, ako má a musí žiť, aby si sám nepodkopával a neohrozoval svoje zdravie. A mal by si byť vedomý aj toho, že len zdravie je jeho najväčším bohatstvom.
Na Johannovi z Kapadokie najviac obdivoval to, že u každého chorého, ktorý k nemu prišiel, vedel priam jasnovidecky objaviť, akú históriu mala jeho choroba a čo bolo to, čo jej predchádzalo, aby ju potom spôsobilo. Na základe toho potom pre neho už nebolo žiadnym problémom stanoviť, čo mu chýba a v čom spočíva príčina jeho choroby. Následne zvolil pre pacienta najvhodnejšiu metódu liečby. A vedel mu aj povedať, aký priebeh bude mať jeho choroba a ako dlho bude trvať, za predpokladu, že dodrží svedomite všetko čo mu nariadi.
Pre Johanna akoby nebola existovala žiadna choroba, ktorú by nebol dokázal liečiť, a to úspešne. Dokázal v nejednom prípade dokonca vyliečiť aj pomätených a duševne postihnutých, o ktorých všetci lekári tvrdili, že sa im nedá pomôcť a ktorých zatvárali do tmavých odľahlých miestností, kde už len živorili. A kde mnohokrát boli na tom biednejšie ako trestanci vo väzniciach.
Johann nejednému z týchto úbožiakov pomohol. Na jeho príkaz boli vypustení zo svojho väzenia a on ich potom ošetroval špeciálnymi mastičkami, bylinkovými čajmi a rôznymi liečivými nápojmi podľa vlastných receptov.
Bol presvedčený, že tak ako energie pôsobia na telo, takisto musia energie pôsobiť aj na dušu. Nejedna z jeho liečebných metód, bola také neobyčajná, že spočiatku, keď ešte nebol takou uznávanou a známou autoritou, tak sa mu vysmievali aj mnohí jeho kolegovia. V priebehu rokov však mal ako liečiteľ čoraz väčší úspech a húfy jeho vyliečených pacientov sa množili, takže posmechu zo strany jeho kolegov bolo čoraz menej, až napokon zmizol celkom a mnohí z nich sa začali zvedavo zaujímať o jeho metódy a snažili sa ich napodobňovať.
Veľký pozitívny ohlas na jeho prácu narastal a jeho sláva sa šírila. Stal sa takým populárnym, že keď ani najlepší lekári z Konštantinopolu nedokázali nejakému zámožnému vplyvnému pacientovi pomôcť, tak vždy k nemu privolali Johanna z Kapadokie.
# # # # # # # # # # # # #
Jedneho dňa pred niekoľkými týždňami, keď Anastázius bol zas raz u neho v pracovni, tak sa stal svedkom veľmi nevšedného prípadu. Ten mal ešte viac zvýšiť jeho už aj tak ohromnú popularitu a zabezpečil mu veľkú vďačnosť i zaviazanosť cisárskej rodiny. Prípad vzbudil v Konštantinopole veľký rozruch a sláva výnimočného lekára sa šírila do diaľok ako žiara ráno vychádzajúceho slnečného ktúča.
Udialo sa to v jeden veľmi horúci augustový deň. Páliace slnko už klesalo za impozantnú kupolu Hagie Sofie a Johann požiadal svojho usilovného pomocníka, aby poodkladal jeho lekárske náradie, ktoré už nepotrebovali, lebo pomaly sa chystali ukončiť pracovný deň. Odrazu sa ozvalo zaklopanie na dvere a do miestnosti vstúpil posol z cisárskeho paláca. Prišiel v súrnej veci v poverení cisára, a požiadal Johanna, aby s ním ihneď išiel do paláca.
Michalova mladá, veľmi pekná neter ležala v posteli s vysokou horúčkou a už niekoľko hodín len blúznila a sa prehadzovala. Mala už dvadsaťsedem rokov, no ešte stále nebola vydatá. Bola veľmi cnostná a už dlhšie sa zaoberala s myšlienkou, že pôjde do kláštora.
Johannes si vzal všetky potrebné veci, rozlúčil sa s Anastáziom a s poslom sa vydal na cestu do paláca. Hneď po príchode do komnaty, kde ležala chorá, ju začal vyšetrovať. Ohmatal jej pulz, potom položil ruku na jej rozhorúčené čelo, aby zistil, akú vysokú horúčku má. Johannes, ktorý sa pozorne započúval do jej blúznenia, z ktorého zdanlivo nebolo možné nič zreteľne zachytiť, tak po chvíli zachytil, že v neúplných skomolených slovách, ktoré vychádzli trhane z jej úst zaznievalo meno Eufémios. Vedel, že to bolo meno obľúbeného, veľmi populárneho divadelného herca z hlavného mesta, ktorému už roky ležali pri nohách takmer všetky ženy – slobodné i vydaté.
Krásny herec si však z toho nerobil ťažkú hlavu a len sa z toho smial a predovšetkým užíval svoju hereckú obľúbenosť. Nerobil totiž žiadne tajnosti z toho, že ženy ho ani v najmenšom nezaujímajú, lebo ho priťahovali len mladí muži a chlapci.
Niekoľko dní predtým, ako Filogénu postihla ťažká choroba, pozvali Eufémia po skončení večerného predstavenia, v ktorom hral hlavnú rolu, do cisárskej lóže, aby sa osobne predstavil cisárovi a jeho rodine. V lóži bol okrem cisárskeho páru, aj cisárov brat, knieža Eustachos i jeho manželka Agripina, ich syn Laskaris a ich dcéra Filogéna.
Keď krásny herec vkročil do lóže, hlboko sa uklonil a pokľakol. Vstal, až keď mu cisár posunkom naznačil, že sa môže vzpriamiť. Keď sa napokon ako poslednej predstavil Filogéne, tak mu podala ruku a pozrela sa mu do očí. Na chvíľu celkom znehybnela a odrazu veľmi zbledla. Z tváre sa jej vytratila všetka farba, vyvrátila oči a upadla do mdlôb. Od tej chvíle bola ťažko chorá, triasla sa vo vysokej horúčke a blúznila. Záhadná choroba sa každým dňom zhoršovala a nikto jej nevedel pomôcť.
Pokračovanie nasleduje
