„Vidím v jeho budúcnosti veľa svetla, no pred mojím vnútorným zrakom sa v nej mihajú aj viaceré tiene.“
To bolo všetko, čo Irene chcela od nej počuť a hneď ju prerušila a povedala jej, aby ďalej už nepokračovala. Nechcela sa dozvedieť žiadne podrobnosti. Aj ona verila na moc osudu a nechcela sa zbytočne znepokojovať a trápiť, ak by sa od veštkyne bola dozvedela podrobnosti o jeho budúcom živote a boli by v ňom nešťastné a či dokonca tragické udalosti.
Na to všetko teraz myslela v prítomnosti svojho syna. Prúd spomienok sa prerušil a vrátila sa v mysli späť k Anastáziovi a riekla:
„Vieš predsa, že ťa dobre poznám a preto veľmi dobre chápem, že sa vo svojom živote musíš posunúť ďalej, a to znamená tvoj odchod do Konštantinopola. Tvoj nesmierne zvedavý duch, neustále smädný po novom poznaní nemôže inakšie a núti ťa neustále, aby si vždy išiel tam, kde nájde dostatok potravy a nových impulzov.
Ďalšie rozmnožovanie a zveľaďovanie nášho hmotného bohatstva, ktoré tak hojne nahromadil tvoj otec, by tvojho úžasného a obdivuhodného ducha nikdy nemohlo ani len nakrátko – a nie to ešte natrvalo – uspokojiť a naplniť šťastím. Tvoje šťastie je niekde inde – je v poznaní a múdrosti, ktoré tak neúnavne hľadáš a ktoré odvzdávaš ľuďom, ktorí idú podobnou cestou ako ty.
Si stvorený pre iný život. Pre taký život, v ktorom sa budeš neprestajne učiť a zdokonalovať v poznaní. Poslal ťa na takú cestu náš nebeský Pán a dal ti preto veľké množstvo talentov, aby si všetko hravo a poľahky dokázal a zvládol.
Preto by som bola nielen zlou matkou, ale aj sebeckým a zlým človekom, ak by som si ťa chcela podržať len pre seba a brániť ti v tvojom vznešenom poslaní a v tvojej ceste životom.“
Keď Irene skončila a jej oči zrkadlili istý trúchlivý smútok, zavládlo ticho a trvalo istú chvíľu, kým sa jej syn ozval.
Pozeral dojato na svoju milovanú matku a mysľou sa mu premietali spomienky na krásne detstvo, ktoré mu darovala ona i otec – pričom až do Drevne už dávno nesiahali.
Prežil u svojich rodičov nádherné detstvo – boli to spokojné a šťastné roky. Mal všetko, čo si len zažiadal, hoci nikdy nepotreboval veľa. Bol skromný a vždy mu stačilo, že mal strechu nad hlavu a že nemusel hladovať. Irene ho však za každú cenu chcela rozmaznávať nadbytkom a prebytkom, a tak to kvôli nej občas zniesol a vytrpel.
Najšťastnejší sa však cítil v spoločnosti svojich učených kníh a keď sa mohol zavrieť do veľkej otcovej knižnice, kde boli nazhromaždené vzácne knihy najvznešenejších byzantských a starých gréckych učencov a mudrcov. Bolo ich tam toľko, že cudzí návštevník by si bol pri pohľde na ne určite pomyslel, že Georgios môže byť len veľkým učencom a v žiadnom prípade nie kupcom.
Jeho otec ich ale zháňal a kupoval predovšetkým pre svojho múdreho syna, aj keď si z nich časom začal čítavať aj on, aby potom vo svojom voľnom čase, ktorého nemal veľa, mohol aspoň trochu diskutovať s Anastáziom o učených veciach.
Anastázius prestal spomínať na minulosť a pristúpili celkom blízko k svojej matke. Uchopil ju za obe ruky a ich vrúcne vybozkával a povedal:
„Kdekoľvek budem a kdekoľvek ma osud poženie, tam všade budeš aj ty v mojej mysli. Nikdy nezabudnem s veľkou vďačnosťou v srdci na tvoju veľkú lásku a veľkú starostlivosť, ktorou si ma vždy obklopovala. Tvoj drahý obraz ma bude vždy a všade sprevádzať.“
# # # # # # # # # # # # #
Čas odchodu Anastázia do Konštantinopola sa nezadržateľne blížil. Horúce leto už bolo na konci a mladý muž práve oslávil svoje osemnáste narodeniny. Už zajtra mala odplávať zo Solúna do Konštantinopola veľká obchodná loď patriaca lodiarskej spoločnosti jeho otca. A práve na nej sa Anastázius mal vydať na cestu do hlavného mesta Byzancie.
Bol ako v horúčke a už sa nemohol dočkať hodiny svojho odchodu. Nesmierne sa tešil na to, keď už bude konečne trvalo žiť vo svojom vysnívanom meste – Konštantinopole, ktoré založil veľký rímsky cisár Konštantín a ktorý mu aj dal svoje meno.
Bol to ten istý cisár, ktorý svojím milánskym ediktom v roku 323 uznal kresťanstvo oficiálne za povolené náboženstvo a za rovnoprávne s ostatnými rímskymi náboženstvami. Potom to už netrvalo dlho a mladé kresťanstvo nastúpilo víťaznú cestu a čoskoro sa stalo jediným štátnym náboženstvom rímskeho cisárstva, so všetkými dôležitými privilégiami, prostredníctvom ktorých neustále upevňovalo a zvyšovalo svoju moc.
Anastázius už raz navštívil Konštantinopol. Bolo to pred niekoľkými rokmi, keď ešte bol malým chlapcom a vzali ho tam na niekoľko dní jeho rodičia. Pamätal sa na mesto, ale len veľmi hmlisto, lebo videl z neho len málo – práve to, čo mu ukázali rodičia.
Teraz to už bude celkom iné. Bude ho zažívať a spoznávať sám a vedome. Žiť tam bude celkom sám a bude mesto môcť skúmať a objavovať celkom len podľa vlastných prdstáv. A čo bolo pre neho najdôležitejšie – už tam nebude hosťom, návštevníkom, ale jeho trvalým obyvateľom.
Pri predstave, že už za pár dní bude študentom preslávenej a nielen v celej Byzancii známej Akadémie Magnaura, ho doslova opanoval povznesený euforický pocit a cítil ako mu nadšenie na kožu vyhnalo zimomriavky.
Pokračovanie nasleduje
