Konštantín sa zhovievavo usmial na Svätoňa a dal mu najavo, že má pre jeho vnútorné emocionálne rozpoloženie porozumenie. Potom pokračoval:
„To ako sa podávaním svojej teológie Frankovia približujú k slovanskému ľudu, to vôbec nerešpektuje jeho zvyky a tradície, v ktorých má práve matka veľký význam a preto je dôležité rozprávať mu veľa aj o Matke Božej a mu ju približovať. My Slovanov chceme nielen učiť, ale ich aj plne rešpektovať so všetkými ich tradíciami a chceme nájsť styčné body medzi nimi a kresťanstvom a jeho tradíciami.
Ale zároveň chceme, aby si tento ľud aj po prijatí kresťanstva plne zachoval aj naďalej svoje zvyky a tradície. A v žiadnom prípade nechceme, aby mu bola nanucovaná latinská reč a či dokonca reč Frankov, lebo veď nerozumie ani jednej z nich.
Chceme, aby sa kresťanské bohoslužby konali len v jeho slovanskej reči. Avšak, aby sa mohol aj vzdelávať, tak pre slovanskú jeho reč musíme vytvoriť aj vhodné písmo. Len potom sa bude môcť učiť aj a či predovšetkým prostredníctvom čítania. A práve to je dôležité pre to, aby ľud slovanský vzdelanostne rýchlo napredoval.
Keď bude také pismo existovať, potom bude možné písať knihy v slovanskej reči, zakladať školy a v nich vyučovať už deti.
Prezradíme ti niečo, čo ťa asi prekvapí a určite poteší. Už máme v tomnto smere niečo pripravené a chceme to po našom príchode na Devín ponúknuť a či odovzdať kráľovi Rastislavovi ako najcennejší dar, ktorý prinášame jeho ľudu.“
„To ma naozaj veľmi, preveľmi teší. Samozrrejme, že my Byzantínci, následníci a či pokračovatelia starých Grékov už dávno vieme, aká je písaná litera veľmi dôležitá a národy, ktoré písmo ešte stále nepoznajú, akoby svojím spôsobom boli vnútorne slepé.“
Ozval sa Svätoň a radosť a nadšenie mu žiarili z tváre. Potom dodal:
„Po mojom vnútornom prerode sa z Byzantínca vo mne teraz stal opäť Slovan. Pravda, niečo z Byzantínca vo mne ostane navždy – to v sebe nikdy nebudem môcť zaprieť a ani to nechcem. Byzancii predsa za nesmierne veľa vďačím.
Nikde inde by som sa nebol mohol stať tým, čím som. Poznanie a skúsenosti, ktoré som tu nadobudol, sú neoceniteľné.
Veľmi rád som ale počul z tvojich úst milý a veľmi ctihodný Konštantín, že s radosťou a nadšením ste sa rozhodli urobiť takú vzn ešenú a veľkú vec pre môj slovanský ľud. Viem veľmi dobre, že v celej obrovskej Byzancii nieto nikoho, kto by takéto náročné dielo dokázal vykonať lepšie a rýchlejšie ako vy dvaja učení a zbožní bratia.
Vnímam to však ako Vyššie Riadenie, inými slovami ako Božie Dielo a preto neviditeľná ruka Boha-Otca nášho kresťanského pre toto Jeho Dielo, keď v jeho Mene Presvätom urobíte zo Slovanov Veľkomoravských dobrých a zbožných kresťanov, si vyvolila práve vás dvoch.
Pre mňa je nesmierne fascinujúce, že máme spoločný cieľ a som nevýslovne vďačný Bohu, že mi doprial, aby sme sa tu spolu stretli a spoločne vykročili do Veľkej Moravy a začali tento cieľ a túto úlohu, ktorou nás Pán Nebeský poveril, aj napĺňať.“
Pokračovanie nasleduje
