Svätoň stíchol, povzdychol si a zdvihol zrak k oblohe. Potom sa prežehnal a v duchu sa pomodlil krátkú modlidbu, ako to robieval vždy vtedy, keď sa malo v jeho živote odohrať niečo mimoriadne dôležité alebo začať niečo nové.
Potom sa skúmavo pozrel na oboch bratov solúnskych a začal hovoriť:
„Ak ale vy dvaja, ty ctihodný múdry Konštantín i ty nadovšetko skúsený Metod – vy dvaja geniálni mudrci, čo ste na rozdiel odo mňa rodom Byzantínci - idete s radosťou a veľkým nadšením, naplnení ideálmi a novými ideami do kraja tohto dobrosrdečného ľudu, aby ste ho učili viere v Boha kresťanského a aj poznaniu a múdrosti, tak ako by potom som tam nemal ísť aj ja?
Veď mne predsa prúdi v žilách tá istá slovanská krv, ako aj v žilách tohto ľudu a v ušiach mojich detských zneli pred rokmi tie isté uspávanky spievané ústami mojej drahej matky, ako ich spievajú matky dietkam tohto ľudu.
Pôjdem tam s obrovskou radosťou a s burácajúcim nadšením v mojom srdci, aby som môjmu ľudu odovzdal niečo z môjho poznania a z mojich vedomostí, ktoré nie sú malé, ale v porovnaní s vašimi sa vynímajú skromne. Už sa nemôžem dočkať, kedy moja noha vkročí po prvý raz do kraja, kde som uzrel svetlo tohto sveta.“
„Veľkí duchom sú tí ľudia, ktorí vedome zapierajú svoju veľkosť tým, že sa sami znižujú. Kto však dokáže tak konať už v mladom veku, tak toho veľkosť v starobe bude priam nekonečná a nebude toho, kto by ju nevelebil.
A ty si ešte veľmi mladý, ale duchom si obrovský už teraz a tvoje mladé ústa hovoria ako ústa veľkého starého mudrca.“
Takto zareagoval Konštantín na slová Svätoňa a na znak toho, ako veľmi si ho váži, tak si podľa starej byzantskej obyčaje položil pravú ruku na srdce a mierne pred ním sklonil hlavu.
To isté urobil bez slov aj Metod a Fotios bratov nasledoval.
„Ďakujem za uznanlivé slová“
Ozval sa skromne Svätoň. Potom sa obrátil k obom bratom a riekol im:
„Mám teraz k vám jednu prosbu. Budete s tým súhlasiť, keď sa na cestu do Veľkej Moravy vydám hneď teraz spoločne s vami? Pre mňa by to bolo to najlepšie čo môžem urobiť.“
Odpoveď prišla okamžite. Vyslovil ju Konštantín a pozrel pritom na Metoda:
„To je skvelé rozhodnutie od teba. Priznám sa, že som niečo také z tvojich úst aj očakával. Veľmi sa tešíme, že pôjdeš s nami a budeš nám pomáhať rozširovať našu byzantskú kresťanskú vierouku medzi tvojimi slovanskými bratmi a sestrami.
Frankovia, ktorí sa všemožne usilujú presadiť na Veľkej Morave len svoje zištné záujmy – ako nám rozprávali poslovia kráľa Rastislava – šíria vieru kresťanstva germánskym spôsobom a osobu nášho Pána Ježiša podávajú sfalšovane, lebo nič nehovoria o jeho človečenstve a o jeho veľkej milosrdnej láske k ľuďom. A rovnako zanedbávajú vo svojej teológii Matku nášho Spasiteľa.....“
„Ale veď to je nehanebné znižovanie jej obrovského významu“, prerušil Konštantína s veľkým rozhorčením Svätoň a dodal:
„To je predsa v úplnom rozpore s učením tak rímskej, ako aj našej byzantskej cirkvi. Prepáč mi prosím ctihodný Konštantín, ale to čo si povedal o Frankoch ma mimoriadne nahnevalo. Prosím pokračuj teraz ďalej.“
Pokračovanie nasleduje
