Obaja Slovania, ktorí Anastázia s veľkým údivom pozorovali, boli zarazení a nevedeli čo si majú o ňom myslieť. Nevedeli si vysvetliť odkiaľ len mohol poznať ich reč. Obaja patrili k výkvetu múdrych a veľmi schopných ľudí na dvore kráľa Rastislava a okrem toho ako Slovanom im bol svet emócií a ľudskej duše veľmi blízky a dokázali do nej hlboko nazrieť.
A tak už po malej chvílke pochopili, že v duši muža v oblečení Byzantínca sa práve odohráva nejaká veľká dráma, ktorej vôbec nerozumie ani len on sám.
A tá jeho osobná dráma musela nejakým spôsobom súvisieť s ich rečou, a pravdepodobne aj s ich krajinou a jej ľudom.
Pozreli na seba a povedali si potichu niekoľko slov a potom sa mu začali prihovárať pomaly a opatrne a nanajvýš prívetivo a priateľsky v staroslovenčine.
Anastáziova tvár sa postupne upokojovala a začala sa rozjasňovať a súčasne sa to začínalo rozjasnievať aj v jeho vnútri – v jeho duši. Pociťoval v sebe veľmi zvláštne hrejivé teplo, ale aj isté podivné vzrušenie.
Nevedel prečo, ale ani sa vôbec nedivil, že im, cudzím mužom zďaleka rozumel a rozumel im dokonca takmer všetko čo hovorili vo svojej reči – a čo nerozumel na to sa dokázal opýtať a oni mu to vedeli povedať inakšie, aby to porozumel.
Mal pocit, akoby v nich objavil svojich bratov.
Bolo to zvláštne stretnutie, aké ešte nikdy predtým nezažil – a naraz cítil, akoby v jeho vnútri, tam kdesi v jeho najukrytejších hĺbkach čosi strhlo hustý závoj, čo zakrýval a zahaľoval pred jeho vedomím dávnu a temnú časť z jeho života.
Už o zlomok sekundy neskôr cítil, že to bola časť života z jeho útleho detstva a pred jeho vnútorným zrakom sa naraz objavil obraz malej dedinky na brehu širokej rieky a v nasledovnom momente už aj vyslovil šeptom jej názov – vyriekol slovo Drevňa.
V tej chvíli sa v jeho vedomí rozjasnilo ešte viac – vedel, že tam b olo jeho rodisko, že tam voľakedy bol doma a že tam žili jeho skutoční rodičia, z ktorých sa zrodil.
Potom sa mu vo vedomí zjavil iný obraz – videl sám seba ako malého chlapčeka vo veľkom drevenom dome a pri ňom boli dievčatá a vedel, že to boli jeho sestry. Prišiel ďalší obraz – uvidel krásnu mladú ženu, ktorá sa ne neho nežne usmievala a pohladila rukou jeho vlasy – a Anastázius vedel, že to bola jeho matka.
Obraz sa rozšíril o muža, veľkého a silného, ktorý pristúpil k jeho matke a objal ju okolo štíhleho drieku a jeho tvár, nie to nebolo možné, a predsa to bolo tak. Jeho tvár sa podobala tvári muža, ktorého si už predtým všimol v spievode Slovanov a teda, podobala sa aj jeho tvári. Vedel odrazu aj to, že to bol jeho otec.
Potom sa mierovo a pokojne pôsobiaca situácia nečakane zmenila a on uvidel pred svojim vnútorným zrakom horiacu Drevňu.
Vládol tam chaos, krik a zúfalý nárek zranených a umierajúcich. Muži z Drevne sa urputne bránili proti presile divokých Avarov, nemali ale ani najmenšiu šancu, aby odvrátili útok skúsených bojovníkov, ktorých trvalým a jediným remeslom bola len vojna a koristníctvo.
Potom prišiel ďalší obraz a ten bol nesmierne strašný. Uvidel kopu mŕtvych krvavých tiel a jedno z nich bolo telo jeho otca.
Desný film v jeho vnútri bežal ďalej a predošlú strašnú scenériu vystriedala iná, azda ešte strašnejšia.
Bol v ich dome v Drevni a len sa bezmocne prizeral ako jeho krásnu mamu znásilňovali dvaja Avari. Keď ju napokon nechali nahú ležať na zemi, tak sa v jej ruke objavila dlhá ostrá dýka. Prepichla ňou najprv jedného z nich a potom si ju zabodla do srdca.
Film sa sa posunul do nového obrazu. Teraz mohol vidieť opäť sám seba, ako jeden z Avarov, čo vyraždili ľudí v Drevni, ho ťahal za ruku a viedol k nejakému mužovi, ktorý mal na sebe typické oblečenie byzantského kupca.
Pozeral do jeho tváre, ale javila sa mu, akoby nemala nijaké črty. Ale potom odrazu sa mužova tvár začínala postupne vynárať z hmly, až napokon dostala svoju skutočnú podobu. Teraz Anastázius až skríkol od prekvapenia nad tým čo uzrel.
Pokračovanie nasleduje
