Anastáziova tvár musela veľmi nápadne a intenzívne vyjadrovať to, že sa v ňom odohráva niečo mimoriadne zvláštne a pre neho nepochopiteľné, lebo obaja cudzinci, ktorí stáli v jeho blízkosti, sa odrazu opäť prestali rozprávať a jeden z nich k nemu pristúpil a sa ho lámanou gréčtinou opýtal, či mu prišlo náhle zle a či mu nejako môžu pomôcť.
On ale len urobil rukou prudký odmietavý posunok vyjadrujúci, že mu nie je vôbec nič a zhlboka a trhane dýchajúc akoby bol vo vytržení na nich po grécky zakričal:
„Hovorte prosím ďalej. Rozprávajte sa ďalej vašou rečou! Chcem ju počúvať – ach čo, musím ju počúvať. Zvuky vašej reči mi odrazu čosi pripomínajú, čosi veľmi vzdialené, a veľmi dávne.
Niečo, čo neviem vyjadriť, niečo, čoho súčasťou som voľakedy musel byť aj ja........“
Ale muži sa odmlčali a už nehovorili nič, len sa na neho nechápavo pozerali a krútili hlavami. Ich pohľady sa do neho uprene zapichli a vyjadrovali veľkú zarazenosť. Zrejme si mysleli, že je v hlave trochu pomätený.
Po malej chvíli ticha, keď všetci traja mlčali, sa odrazu udialo čosi prekvapujúce – čosi, čo prekvapilo nielen oboch cudzincov, ale aj samotného Anastázia.
Z jeho úst priam vystrelilo ako zadržiavaná a nečakane oslobodená riava niekoľko ďalších slov.
Ale na obrovské prekvapenie všetkých troch zazneli v trhanej chybnej a gréckym prízvukom zafarbenej staroslovenčine:
„Hovoriť.... Ja chcem vy hovoriť, lebo ja chcieť vám počuť. Tak hovoriť, aby ja som môcť počuť!“
Teraz úžas oboch slovanských mužov už naozaj nepoznal hraníc. V tomto prípade už skutočne ostali celkom zmätení a nevedeli čo si mali o mužovi stojacom pred nimi myslieť.
Ale toľko pochopili, že pred nimi nestál žiadny pomätenec, ale niekto, čo podľa všetkého musel mať s nimi niečo spoločné – s nimi i so všetkými Slovanmi, veď poznal ich reč, aj keď len neúplne......
Anastázius bol ako vo vytržení a keď muži stále ešte mlčali, tak hovoril ďalej, ale aj teraz nie po grécky.
Opäť pokračoval v reči, ktorá bola jeho rodnou rečou, ale on o tom nemal zatiaľ ani len potuchy.
Jeho hlas teraz už dostal vyčítavé zafarbenie:
„Prečo len nechcieť hovoriť na mňa! Ja by rád hovoriť na vás!“
Muži sa na Anastázia aj naďalej pozerali s mlčanlivým úžasom. Jeho hlas nečakane prešiel do mierne plačlivého tónu a teraz sa odrazu prihováral sám k sebe, pýtajúc sa:
„Ako to, že ja hovoriť túto zvláštnu reč? Odkiaľ len ju vedieť? A kto ju ma naučiť?
Pokračovanie nasleduje
