Ale najviac Rastislavových poslov musela potešiť predovšetkým tá skutočnosť, že cisár Michal vyslal s nimi do Veľkej Moravy dvoch svojich výnimočných a skvelých mužov – vysokoučeného filozofa Konštantína a nadovšetko skúseného Metoda, dvoch bratov, ktorí pochádzali zo Solúna.
Pritom bolo nanajvýš potešiteľné to, že takí dvaja nesmierne múdri učenci boli dokonca aj sami, z vlastnej vôle ochotní odísť do staroslovenskej ríše a žiť tam v nej spolu s jej ľudom a vyučovať ho vznešenej vierouke kresťanstva a jeho teologickým posvätným pravdám a ukazovať a odhalovať mu nekonečnú božiu lásku, ktorou Boh miloval ľudí, ako aj celé tvorstvo.
Obaja byzantskí učenci, ako aj vodcovia sprievodu, najvýznamnejší veľmoži kráľa Rastilava boli ešte prítomní na rozlúčkovej audiencii u cisára, kam bol pozvaný aj Fotios.
Anastázius síce prišiel spolu s nim do cisárskeho paláca, ale na audienciu nešiel, keďže nebol pozvaný. Ostal na nádvorí a pozoroval trochu z diaľky ako sa sprievod Slovanov už pripravoval na odchod do vlasti.
Po malej chvíli Anastázius podišiel bližšie k sprievodu a tam obrátil svoju pozornosť na dvoch urastených mužov, ktorí stáli najbližšie k nemu a boli pohrúžení do rozhovoru. Boli k nemu otočení chrbtom , takže nevidel ich tváre.
Odrazu ho čosi začalo veľmi nepríjemne štekliť v nose a tak musel kýchnuť a bolo to prudké a hlučné kýchnutie. Obaja muži sa strhli od ľaku a okamžite sa otočili k nemu a pozerali naňho trochu nervózne a nedôverčivo.
Anastázius s prekvapením zbadal, že jeden z nich bol už spomínaný muž, ktorý sa naňho podobal a ktorého tvár ho prenasledovala aj v jeho nočnom sne. Usmial sa na mužov veľmi vľúdne.
Tí sa usmiali tiež a úctivým pokývnutím hlavy ho pozdravili a už upokojení pokračovali ďalej vo svojom rozhovore a nevenovali neznámemu viac pozornosť.
Ostal pri nich a veľmi koncentrovane sa započúval do ich reči a sústredil sa na to, aby sa vnútorne spojil s jej rytmom a dynamikou a snažil sa zachytávať jednotlivé slová.
Už po malej chvíli pocítil ako ho ľúbozvučné zafarbenie a melodičnosť ich reči neobyčajne silne priťahuje.
Odrazu sa v ňom odhralo niečo nečakane prekvapujúce – čosi nesmierne zvláštne.
Bolo to ako keby jeho vnútro zasiahol blesk, ktorý vyrazil na povrch dávne spomienky uložené v hĺbkach jeho pamäte, ku ktorým už nemal nijaký prístup.
Naraz sa ale začali prudko vynárať na povrch prenikajúc do jeho vedomia a pritom nepredstaviteľne otriasali svojou intenzitou do základov celú jeho bytosť.
Slová neznámej reči, ktorej zvuk ho podmanivo očarúval a ktoré spočiatku zachytával len tu a tam, ako mu ničnehovoriacu kombináciu hlások, sa akoby mimovoľne v jeho vedomí začali meniť a transformovať do niečoho, čomu jeho mozog nečakane začal priraďovať zmysel a konkrétny význam, ktorému už trochu aj rozumel.
Anastázia sa zmocňoval bezhraničy úžas a údiv.
Pokračovanie nasleduje
