Anastázius ich sprevádzal pohľadom, až kým sa nepriblížili k veľkolepému chrámu Božej Múdrosti. Chvíľu pred ním obdivne postáli a potom vošli dovnútra chrámu. Do neho úradníci cisára vždy úmyseľne vodievali poslov a diplomatov z cudzích krajín.
Nadmerná a nevídana veľkosť chrámu a predovšetkým jeho s ničím neporovnateľná veľkolepá nádhera mala v nich vyvolať dojem bezvýznamnosti ich krajiny - kde nič podobné neexistovalo - voči slávnej starobylej Byzancii. A tak už vopred pred audienciou mali nadobudnúť obrovský rešpekt pred nesmiernou mocou cisára a sa bezvýhradne podriadiť jeho rozhodnutiam a jeho vôli.
Už len bohoslužby v tomto chráme a najmä tie slávnostné, sprevádzané krásnym spevom a skvelou byzantskou hudbou, v takom prostredí, kde všetko vyvolávalo úžas a veľký obdiv, ako nádherné maľby na stenách, množstvo nápadných svetiel a nádherných dekorácií, záplavy omamných vôní z všakovakých kadidiel i neobyčajnosť a pozoruhodná svojráznosť kultových ceremónií, to všetko muselo priam nevyhnutne zanechať v cudzincoch ohromujúci a navždy nezabudnuteľný dojem.
Takto rafinovane psychologicky spracovaní a maximálnou mierou ovplyvnení sa potom mali objaviť s roztrasenými kolenami a malou dušičkou – a presne to bolo cieľom prefíkaných Byzantíncov - pred trónom cisára krčiac sa pred ním v hlbokej pokore až k zemi a bojac sa čo len trochu pozdvihnúť svoj zrak.
# # # # # # # # # # # # #
Stretnutie Anastázia s Johannom z Kapadokie bolo veľmi dojímavé a srdečné. Anastázius ho chcel prekvapiť svojím príchodom, o ktorom starý mudrc nič nevedel.
A tak, keď mu domáci sluha Johanna prišiel otvoriť bránu domu, tak mu zakázal, aby ho šiel vopred ohlásiť svojmu pánovi ako návštevníka.
Pobral sa pred sluhom do domu a do veľkej sály, kde Johannes práve obedoval, vstúpil neohlásený.
Johannes sedel pri stole chrbtom k dverám, cez ktoré Anastázius vstúpil. Chvíľočku bolo ticho, lebo Anastázius úmyseľne neprehovoril ani slovko. Potom starý múdry lekár niečo namrzene zahromžil, lebo bol presvedčený, že ho pri obede ruší jeden z jeho sluhov, čo veľmi neznášal. Keď sa napokon obzrel za seba a chcel ho vyhrešiť, tak od veľkého údivu na moment skamenel a potom už len prekvapene niekoľkokrát opakoval jeho meno:
„Anastázius,.......Anastázius,..... si to naozaj ty, alebo sa mi to len zdá, že si tu?“
Prv ako mladý muž stačil odpovedať, tak Johannes už náhlivo vyskočil zo stoličky, div že pritom neprevrhol misu s dobre rozvoniavajúcou pariacou sa polievkou, ktorú mal na stole.
Potom sa obaja náhlili k sebe, padli si plní dojatia do náručia a radostne sa hodnú chvíľu objímali. Nevideli sa už niekoľko dlhých rokov.
Medzičasom prešli už dve hodiny a oni stále rozprávali bez prestania a nemohli skončiť, tak veľa si mali čo povedať. Od Johanna sa dozvedel aj to, čo ho trápilo a na čo bol nesmierne zvedavý.
Starý doktor mu povedal, že Melina sa ešte stále nevydala a že vytrvalo čaká na neho, a to napriek veľkému hnevu jej rodičov, ktorí už s ňou strácajú trpezlivosť.
Po tých Johannových slovách sa Anastáziovi poriadne uľavilo a zo srdca mu spadol ťažký kameň. Od radosti bol celý bez seba.
Naozaj nečakal, že Melina na neho stále ešte čaká a pociťuje k nemu toľko lásky, hoci ju veľmi sklamal. Čo viac si mohol želať? Tvár mu žiarila radosťou.
Boh bol voči nemu naozaj veľmi milosrdný a doprial mu také veľké šťastie. Ale v kútiku srdca odrazu aj teraz pocítil veľkú ľútosť a smútok zo straty Arsinoe.
Pokračovanie nasleduje
