147. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

16.11.2020 18:19

Ale potom, keď už zažil a aj dôkladne spoznal veľkolepý a jedinečný Bagdad a následne aj Damask a i priam božskú Alexandriu, tak sa mu Konštantinopol už nezdal taký veľmi impozantný, ako to pociťoval v minulosti. Navždy však bude mať v jeho duši miesto ako mu najdrahšie mesto.

Teraz sa jeho srdce najviac tešilo na to, že stretne svojich starých priateľov a svojich učiteľov. Zároveň ho ale aj trápila veľká neistota, keď si pomyslel na Melinu a najmä na to, ako žije a či si už našla niekoho, kto by  vyplnil v jej srdci veľkú medzeru, ktorú tam zanechal on.

Pochopiteľne myslel aj na to, či sa už nevydala.

Už veľmi dávno od nej nedostal nijakú správu a bolo to už dávno, ako mu v poslednom liste oznamovala veľmi naliehavo a prosebne, že ak sa už čoskoro nevráti, tak nebude mať iné východisko ako sa za niekoho vydať.

Ponorený do takýchto myšlienok kráčal známou širokou a veľmi hlučnou ulicou, ktorá viedla od prístavu priamo do srdca mesta.

Nikto z jeho starých priateľov nevedel o jeho príchode do Konštantinopolu.

Ešte cestou na lodi sa rozhodol, že zatiaľ predbežne nepôjde k Johannovi z Kapadokie, u ktorého voľakedy býval, ale že prenocuje v niektorom z prístavných hostincov a že až potom na druhý deň ponavštevuje svojich dobrých priateľov.

Zaumienil si, že až potom v neskorý podvečer vyhľadá aj Melinu. V každom prípade sa chcel vopred dozvedieť od priateľov, či sa už vydala.

Až po rozhovore s Melinou sa rozhodne, ako usporiada svoj ďalší život. Smútok bol zarytý veľmi hlboko v jeho duši – život sa mu neočakávanou a tragickou smrťou jeho nezabudnuteľnej Arsinoe akosi celkom vymkol z rúk a stratil svoju spoľahlivú osnovu, ktorá ho až dosiaľ neobyčajne úspešne viedla cez všetky nástrahy a úskalia.

# # # # # # # # # # # # #

Na druhý deň vstal ráno neskôr ako bývalo jeho zvykom. V noci mal zvláštny sen a jeho myšlienky sa pri skromných raňajkách neustále točili okolo neho.

Vo sne sa mu zjavila mladá žena a začala mu rozprávať nejakou neznámou rečou, ktorú nevedel nijako zaradiť, odkiaľ pochádza, ale napriek tomu je dobre rozumel.

Povedala mu, že jeho život sa onedlho veľmi zmení a že to bude pre neho veľmi prekvapujúca zmena, ktorá ho zavedie do úplne nových končín, celkom iných, ako sú tie, kde bol v poslednom čase.

Anastázius dôveroval svojím snom, lebo už niekoľkokrát v minulosti mal také sny, ktoré mu naznačovali niečo dôležité o jeho budúcnosti a zakaždým sa ukázalo, že jeho sny mali pravdu.

A preto aj tento raz veril, že aj jeho posledný sen sa už čoskoro naplní – nemal však ale ani najmenšej potuchy, o aké zvlaštne končiny by mohlo ísť a kde sa nachádzajú.

Po raňajkách, až okolo desiatej sa vydal na cestu k Johannovi z Kapadokie.

Mesto ponúkalo ako vždy neobyčajnú pestrosť diania, fascinujúc veľkým ruchom a množstvom ľudí náhliacich sa za svojimi povinnosťami.

Konštantinopol nebolo možné zažiť nikdy v akomsi stave kľudu a či nečinnosti. Toto mesto priam chrlilo zo seba pulzujúcu vibrujúcu dynamiku.

S nadšením a nostalgickým obdivom prechádzal známymi miestami a plným dúškami vstrebával do seba jedinečnú atmosféru svojho okolia, ktorej sa sotva bolo možné dosť nabažiť.

 

Pokračovanie nasleduje