Keď už prichádzal k dôverne dobre mu známej bráne Eutymiovho domu, tak sa práve otvorila brána susedného domu a z nej vyšla na ulicu kiria (pani) Berbatiotis, dlhoročná susedka mudrca, ktorá Anastázia poznala, odkedy začal chodievať k učenému starcovi.
Ostala zarazene stáť a s veľkým prekvapením sa pozerala na neho, akoby nemohla a nechcela uveriť vlastným očiam, že je to on. Napokon, po krátkej chvíli, keď si už bola celkom istá, že ju oči neklamú, tak jej z nich vyhŕkli slzy a začala usedavo vzlykať.
Potom vítajúc a objímajúc ho začala plačlivým hlasom rozprávať:
„Anastázius, ach, ach, milý môj Anastázius za iných okolností by som plakala od veľkého šťastia, že ťa po takom nesmierne dlhom čase opäť vidím. Ale dušu mám plnú žiaľom a tak moje srdce a moje oči teraz plačú od smútku.
Múdry a šľachetný Eutymios usnul navždy len pred troma dňami a spomienka na neho je v mojej mysli preto veľmi čerstvá.
A vedz, že veľmi, preveľmi túžil po tom, aby ťa na tomto svete ešte raz mohol zhliadnuť. Nebolo mu to však dopriate a Boh ho vzal k sebe do neba. Tíško usnul navždy. Bola som pri jeho posteli a držala jeho ruky, keď naposledy vydýchol. Na druhý deň mal veľký pohreb s množstvom ľudí, ktorí si ho ctili.
Chlapče môj milený, veľká škoda, preškoda, že ti nebolo súdené prísť domov z cudziny len niekoľko dní skôr.“
Anastázius ostal stáť vedľa starej tety ako skamenelý a srdce sa mu naplnilo trpkou bolesťou a veľkým smútkom. Tak veľmi chcel ešte uvidieť svojho duchovného otca, ktorému vďačil za veľmi veľa. Bol to predsa Eutymios, kto v ňom neustále roznecoval vatru zvedavosti, z ktorej vzišlo celé jeho poznanie.
Čo by len bol teraz dal za to, keby bol prišiel skôr a zastihol svojho starého priateľa ešte na živote. Hoci vykonal všetko čo bolo v jeho moci pre to, aby čo najrýchlejšie prišiel domov do Solúna, predsa len nebol dosť rýchly a rýchlejší ako smrť, ktorá sa veľmi náhlila vziať zo sveta Eutymia.
Smrť ho predbehla nemilosrdne a vyhasila život starého mudrca o tri dni skôr, ako mala – ako mala, ak by bola brala ohľad na neho. Smrť má však svoje vlastné plány a neberie ohľady na nikoho. A chodí nevyspytateľnými cestami za ľuďmi, ktorých si vyberie a neberie pritom nijaké ohľady na pocity a želania ich blízkych.
# # # # # # # # # # # # #
Prv ako išiel domov, tak sa po smutnom stretnutí s kiriou Berbatiotis ešte celú hodinu prechádzal úplne zahĺbený do seba po morskom brehu, kde ostal celkom sám so svojimi myšlienkami a spomienkami na Eutymia.
Pokračovanie nasleduje
