Anastázius bol veľmi prekvapený tým, ako Solún po dlhej, viac ako päťročnej odluke na neho pôsobil. Mesto v ňom teraz vyvolávalo veľmi protichodné a zvláštne pocity. Na jednej strane mu bolo veľmi blízke, ale na strane druhej na neho zároveň pôsobilo akosi cudzo – mal pocit, že je v ňom cudzinec, ktorý ho práve spoznáva.
Odrazu v meste, kde vyrastal a poznal mnoho ľudí, teraz ním kráčajúc pozeral len do samých jemu celkom neznámych tvárí.
A tie na neho pozerali zvedavo a bolo mu jasné z ich pohľadov, že na nich pôsobil neobyčajne cudzo, určite aj preto, že bol oblečený podľa egyptskej módy koptských kresťanov a tá samozrejme pôsobila v Solúne neobyčajne zvláštne a hneď vzbudzovala pozornosť okoloidúcich.
Z chlapca Anastázia, ktorý voľakedy žil v Solúne, sa rokmi stal skúsený múdry muž, ošľahaný vetrami mora, s neobyčajne impozantnou tvárou, ktorú ožarovalo na cestách aj prehorúce púšťové slnko. Bol mužom neobyčajných zážitkov a skúseností z Arábie i Afriky.
Vyzeral naozaj veľmi nápadne v uliciach solúnskych vo svojom egyptsko-koptskom oblečení, ale jeho zvláštne plavo-hnedé vlasy i črty jeho tváre jasne museli prezrádzať, že je Európanom a nie Egypťanom.
Zo všetkých strán zachytával aj ženské obdivné pohľady, ktoré s veľkou úľubou spočinuli aspoň na chvíľku na peknom a naozaj veľmi pohľadnom mužovi.
Už zďaleka videl dom svojho dobrého starého učiteľa a vzácneho priateľa, len kvôli ktorému sa teraz prišiel pozrieť do Solúna.
Len preto sa vytrhol z náručia svojej milovanej krásnej Arsinoe, aby ho ešte raz, posledný raz mohol v živote uvidieť, porozprávať sa s ním a poďakovať mu ešte raz za všetko čo pre neho urobil a aj sa s ním navždy rozlúčiť.
Už sa na neho veľmi tešil, aj keď mal v srdci veľký smútok, že ho uzrie naposledy. Nesmierne sa tešil aj na to, ako sa radosťou rozšíria oči umierajúceho, keď ešte raz uvidí svojho najmilšieho a najobľúbenejšieho žiaka.
Čo len všetko ešte chcel porozprávať múdremu Eutymiovi!
Odkedy sa s ním pred rokmi rozlúčil, tak sa v ďalekom svete dozvedel a naučil nesmierne veľa nových nevšedných vecí.
A teraz, keď ho starec úplne neočakávane zočí, tak mu pripraví velikánsku radosť a ľahšie sa mu umrie, veď ho miloval ako svojho vlastného syna.
Pokračovanie nasleduje
