Na druhej strane ale Anastázius vedel veľmi dobre aj to, že sa mu bude z Alexandrie nesmierne ťažko odchádzať a opúšťať Arsinoe, ktorú by si najradšej vzal so sebou.
To však bolo absolútne nemožné – Arsinoe by nikdy svojho milovaného otca – pokiaľ žil – neopustila. Veď ak by sa mu niečo potom stalo, tak to by si nikdy neodpustila.
Anastázius si bol plne vedomý aj toho, že pokoj v meste, ktorý medzi znepriatelenými stranami teraz panoval, bol len zdanlivý a bude len krátkeho trvania. Jeho zárukou bola v podstate len jeho prítomnosť. Keď odíde, tak sa zrúti ako veža z piesku, akú si zvykli stavať alexandrijské deti na brehu mora.
Neustále prízvukoval a sľuboval svojej milovanej Arsinoe, i jej otcovi, ale i svojim ustarosteným židovským i koptským priateľom, že sa čoskoro vráti a potom, že ostane už navždy spolu s nimi. Prikyvovali mu horlivo, ale ich tváre aj tak zrkadlili veľký zármutok i pochybovanie nad jeho slovami.
# # # # # # # # # # # # #
A tak napokon prišiel deň trpkej a bolestnej rozlúčky dvoch milujúcich sa sŕdc. Bol to deň, keď po prvý raz uzrel oči svojej Arsinoe zaplnené tažkými slzami bôľu a smútku, ktoré spôsobil on sám.
Vedela totiž veľmi dobre, že všetky slová a pevné prísľuby sú prislabé na to, aby sa dalo na ne spoľahnúť a veriť im, keď niekto, kto ich dal, odchádzal tak veľmi ďaleko ako teraz jej Anastázius. Vedela, že všetko mienil smrteľne vážne, ale diaľavy, kam sa teraz vydáva, znamenajú vždy aj veľké nebezpečia a je v nich plno nástrah, ktoré môžu byť aj osudné a smrtiace.
Nikto - a samozrejme v tomto prípade ani Anastázius – nemohol ani len tušiť, čo všetko ho očakáva na jeho nebezpečnej a dlhej ceste. Nemohol predsa vedieť, či ho na jeho ceste neprekvapia úplne neočakávané udalosti a nebezpečné dobrodružstvá takého rázu, ktoré spôsobia, že jeho návrat späť ku nej sa bude odkladať, prípadne, že sa už nikdy neuskutoční, lebo príde o život.
Kalifovi poslal do Bagdadu obšírny list, kde ho podrobne informoval o komplikovanej situácii v Alexandrii a pomenoval aj skutočného vinníka konfliktov a sporov medzi rôznymi náboženstvami – miestodržiteľa.
Vysvetlil kalifovi aj to, prečo musel každopádne odísť do Solúna a vyslovil aj veľkú obavu, že teraz, keď už v Alexandrii nebude, tak sa explozívna situácia v meste takmer s istotou priostrí a potom môže eskalovať, lebo miestodržiteľ urobí všetko pre to, aby dohnal a vynahradil si všetko to, čo zmeškal počas jeho prítomnosti.
Keď už bol Anastázius na lodi, tak smutne a zadumane sa pozeral, ako sa dve postavy, jedna ženská a druhá mužská, stojace v prístave rýchlo zmenšovali, až zanedlho celkom zmizli v diaľke.
# # # # # # # # # # # # #
Prešlo už viac ako päť rokov, keď Anastázius posledný raz kráčal domov k rodičom širokou rušnou solúnskou ulicou.
Teraz, keď opäť išiel po známych miestach k rodičovskému domu, tak myslel na dávne časy detstva a dospievania. Spomínal si na mnohé veselé a príjemné zážitky, ktorými ho táto najhlavnejšia solúnska ulica hojne obdarúvala, keď po nej deň čo deň chodieval z rodičovského domu do domu mudrca a jeho učiteľa Eutymia.
A práve jemu mala teraz patriť jeho prvá návšteva v meste po tom, ako opustil palubu lode po štyroch týždňoch plavby z ďalekej Alexandrie, kde zanechal svoju krásnu Arsinoe.
Pokračovanie nasleduje
