V Anastáziovi sa opäť raz ozval veľmi zvláštny pocit – v tomto prípade ale bol veľmi intenzívny. A ako vždy, tak aj tento raz vyvolal v ňom podivný nepokoj.
Cítil, že niekde, vo veľkej hĺbke jeho duše, jeho vnútra, je ukryté čosi, čo nevedel ani pomenovať a ani si vysvetliť. Čo však ale veľmi naliehavo a dokonca až imperatívne čakalo na to, aby to vytiahol z hĺbok na povrch, a tak to objavil a preskúmal a konečene aj vyriešil.
Jediné, čo o tomto záhadnom, čo v ňom tkvelo, priam intuitívne vycítil a vytušil, bolo to, že to čosi nepomenovateľné a tajomné musí mať korene niekde v jeho dávnej minulosti, niekde v časoch jeho skorého detstva.
Niečo, čo bolo uložené niekde v tajuplných hlbinách jeho duše, mu našepkávalo, že ak chce nájsť vyriešenie tohto podivného hlavolamu svojho života, tak musí ísť ďalej a nesmie už dlhšie zotrvávať v Alexandrii.
Tento nedefinovateľný vnútorný nepokoj, ktorý v ňom občas z ničoho nič prepukal, bol oddávna, odkedy si len pamätal, jeho trvalým sprievodcom. Neraz o tom v hlbokom pohrúžení premýšľal a pokúšal ss nájsť jeho príčinu, ale nič nemohol objaviť.
A tak, aby našiel konečne svoj vnútoný pokoj, tak sa usiloval si nahovoriť, že to jednoducho patrí k jeho životu a že je to iuieakýmsi popudom ku všetkým rôznorodým aktivitám, ktoré mu čoraz viac umožňujú rozvíjať jeho poznanie a múdrosť.
Preto sa rozhodol brať to ako nevyhnutné pozitívne „zlo“ svojho života. Avšak napriek tomu vedel veľmi dobre, že natrvalo to nikdy nebude finálnym riešením jeho životného problému. Z toho dôvodu si povedal, že raz určite musí prísť čas, keď sa táto záhada vyrieši takpovediac sama od seba.
# # # # # # # # # # # # #
Jedného horúceho letného dňa, keď prišiel na obed domov z veľkej známej alexandrijskej knižnice, kde každodenne niekoľko hodín študoval a pracoval, tak mu sluha oznámil, že v pracovni má na stole list z Byzancie, ktorý bol doručený predpoludním.
Najprv sa ale naobedoval, lebo hlad premohol jeho zvedavosť a až potom išiel do pracovne, kde na stole uvidel list. Veľká nápadná pečať na ňom mu okamžite prezradila, že list bol zo Solúna, a to od jeho rodičov.
Otec mu po krátkom úvode, kde napísal, že obaja, matka i on sú zdraví, oznámil, že jeho starý učiteľ Eutymios, ktorému za mnohé vďačil, lebo bol prvým, kto ho veľmi učeným spôsobom zasväcoval do fascinujúceho sveta múdrosti a vedy a neskôr bol i jeho vážený a milovaný otcovský priateľ, ťažko ochorel a že by si veľmi želalal, aby ho pred smrťou mohol ešte aspoň raz uvidieť.
Anastázius veľmi zosmutnel nad touto nepriaznivou správou z domova. Ale zároveň ju pochopil aj ako potvrdenie svojho vnútorného pocitu, ktorý ho nútil k tomu, aby išiel ďalej a už viac nezotrvával tam, kde práve bol.
Mal dojem, ako keby jeho životný osud bol vopred presne naplánovný a on sa neustále musel podriaďovať jeho neúprosnému diktátu.
A správa z domu od jeho rodičov prišla práve v tom čase, keď jeho vnútorný nepokoj prepukol s takou silnou intenzitou, že ho v ňom už nedokázala umlčať a utíšiť ani len Arsinoe, a to napriek všetkej svojej veľkej láske, ktorú mu každý deň preukazovala.
Pokračovanie nasleduje
