„Určite si si ale dobre vedomý toho, že ak sa tvoj plán nevydarí a Vindobonu nedobyješ a karta sa tak obráti proti tebe, potom ti hrozí zajatie a prípadne i potupná smrť na popravisku.
Čo je ale v tomto prípade najhoršie, to je to, že keď utrpíš pri Vindobone proti Frankom porážku, tak niet najmenších pochýb, že Veľká Morava potom navždy stratí svoju samostatnosť a svoju nezávislosť.
Stane sa už len otrockým vazalom Frankov, alebo, čo je najpravdepodobnejšie, tak bude len ich provinciou, v ktorej bude vládnuť nejaký franský miestodržiteľ. Takú provinciu potom Frankovia časom rozdelia na menšie kniežatstvá a dosadia tam na ich čelo nejakých ich pochlebovačov a pätolízačov.“
„Môj milý synovec, veľmi si vážim tvoje obavy o môj život i o našu Veľkú Moravu“,
zareagoval na Svätoplukove slová milým hlasom kráľ, hoci by ho najradšej bol len opovržlivo opľul a pokračoval:
„Ale vždy to bolo tak a aj tak ostane, že každá ríša musí žiť s vedomím istého rizika, ktoré pre ňu určité udalosti majú pripravené. Riziko pre ňu ale v podstate existuje neustále, a to už len preto, že je , že existuje.
Kto však v rozhodujúcich chvíľach má dostatok odvahy a zaútočí ako prvý, pričom dobre zvážil riziko svojho útoku, tak má veľkú výhodu v tom, že svojho súpera prekvapil a tým svojho protivníka zneistí a zmätie. Moment prekvapenia už zničil nejedného mocného a daroval víťazstvo nad ním odvážnemu slabšiemu.
A mysli synovče v tomto prípade aj na to, že aj mocní Frankovia nastúpili na cestu k svojej veľkej sláve len ako celkom neznámy, veľmi dlho cestami necestami sa potulujúci kmeň. Boli len jedným z mnohých germánskych kmeňov.
Bola to ale práve ich veľká odvaha k riskovaniu, ktorou sa vyznačovali vyššou mierou, ako iné kmene, ktorá ich urobila tým, čím sú dnes – obrovskou a významnou veľmocou.
Dokázali vytvoriť svetovú veľkoríšu a my sme jej susedia, čo malo svoje veľké výhody. Ale teraz prišiel čas, že by sa to mohlo obrátiť a potom to bude už len veľkou nevýhodou a síce veľmi nebezpečnou nevýhodou.
Preto ak si chceme udržať a zachovať navždy našu reč, naše zvyky a všetko to, čím sa od Frankov odlišujeme, skrátka všetko, čo z nás robí Slovanov, tak musíme mať aj my odvahu riskovať v správnom čase. A teraz je ten najsprávnejší čas na to.
Našou veľkou výhodou v tomto prípade je to – mimochodom, neviem či si to uvedomuješ. Teda našou veľkou výhodou v tomto čase je skutočnosť, že Frankovia momentálne vôbec neprejavujú nijaký záujem rozširovať svoju ríšu smerom na východ, to znamená na náš úkor.
A podľa všetkého – ako som sa to dozvedel od mojich skvelých a spoľahlivých zvedov - Frankovia začínajú mať čoraz väčšie problémy s vojensky silnejúcimi Dánmi, ich nepríjemnými severskými susedmi, ktorí smelo a veľmi účinne prepadávajú ich spojencov Obodritov, ich dobrých a jediných skutočných priateľov, ktorých medzi Slovanmi majú.
Nech ich za to potrestá sám hromovládny Perún a privolá na nich večnú skazu za to, že robia spoločné veci s nimi a vôbec sa nehlásia k nám.
To ale nie je všetko, čo teraz Frankom znepríjemňuje život. Pretože búria sa proti Karolovi už aj jeho vlastné germánske mestá ako Kolín , Aaachen či Fulda.“
Rastislav stíchol a pozeral sa na Svätopluka a pozorne skúmal, aký dojem na neho zanechali jeho rozhodné a plamenné slová. Ten zamračene pozeral von oknom. Potom sa obrátil k Rastislavovi a zapichol svoj zrak do jeho očí a povedal tvrdým hlasom:
„Dobre, no dobre. V podstate si mi ale nepovedal nič nového. Až na to, že som nevedel, že Dáni už natoľko zmocneli, že sú v stave odrazu hnevať Frankov a znepríjemňovať im život.
Teraz mi však povedz priamo, čo žiadaš odo mňa v tejto veci!“
Pokračovanie nasleduje
