Rastislav však Svätopluka ešte potreboval, a síce veľmi ho potreboval. Veď chcel, aby mu vojensky pomohol a ho podporil pri nastávajúcom riskantnom vojenskom ťažení proti Frankom vo Vindobone.
Ak by sa k nemu nepripojil a odoprel mu svoju pomoc, tak by malo len nepatrné výhliadky na úspech a veľmi pravdepodobne by sa k tomu ťaženiu ani len neodhodlal. Ale potom, ak sa mu všetko vydarí tak, ako si to naplánoval, tak potom s ním raz navždy zúčtuje a sa mu pomstí za všetky tie príkoria, ktoré mu spôsobil a bolo ich veru nemálo.
Čo ho však na jeho synovcovi najviac hnevalo a rozčuľovalo, to bola jeho veľká bezočivosť a nehanebnosť, s akou rozvíjal, a to bez toho, aby si k tomu pýtal jeho kráľovský súhlas, svoje mimoriadne výnosné zahraničné obchody s obrovskými územiami, na ktorých žili početné kmene východných Slovanov a kde už čoskoro mala vzniknúť Kyjevská Rus, ktorá bola potom základom, z ktorého vzniklo Rusko.
To však nebolo všetko v tomto smere, čo si drzo dovoľoval Svätopluk. Bez Rastislavovho dovolenioa rozbehol podobné výnosné obchody aj so starobylou Byzanciou.
Vôbec nerešpektoval tradíciu, podľa ktorej bolo zahraničné obchodovanie oddávna výsadou kráľov a len s povolením panovníka ho mohli jeho kniežatá robiť na vlastnú päsť, pričom museli časť výnosov odovzdať svojmu vládcovi. Svätopluk jednoducho ignoroval jedno i druhé. Rastislavovi čoraz viac prerastal cez hlavu a tak bol najvyšší čas, aby sa ho zbavil.
Momentálne mu však neostávalo nič iné, akokoľvek vo svojom vnútri aj zúril, ako sa navonok dávať tak, ako by bol prepočul a či nepochopil synovcovu zlomyseľnú a vyzývavú iróniu.
A tak sa ho celkom pokojným hlasom len vypytoval ďalej:
“Chcem ti povedať, že som sa dopočul aj také chýry, že v poslednom čase sa v Nitre veľmi zvýšila aj výroba téru a že aj s ním robíte veľmi výnosné obchody. Čo je na tom pravdy – sú tieto chýry opodstatnené?“
„Áno, áno. Tie chýry sú skutočne pravdivé. Moji skvelí majstri zdokonalili jeho výrobu, a tak sme ju dokázali zrýchliť a aj zvýšiť jeho vyrobené množstvo za kratší čas“,
odvetil hrdo Svätopluk a v tomto prípade zneli jeho slová bez strýka zraňujúcej irónie, a len so skutočným a úprimným nadšením a zápalom v hlase.
Panovník sa totiž nevedomky dotkol záležitosti, ktorú Svätopluk nielen horlivo podporoval, ale na ktorej sa občas aj sám občas podieľal s plným nasadením svojej fyzickej sily, a to spoločne s mužmi, ktorí to robili každodenne mnoho hodín. V iných prípadoch sa zas často aspoň zastavil pri mieste, kde jeho ľudia vyrábal tér, aby sa osobne presvedčil ako postupuje práca a či majú všetko potrebné v dostatočnom množstve.
Knieža pokračovalo ďalej vo svojej obľúbenej téme a jeho hlas znel dokonca trochu priateľsky:
„Vieš strýko, mám naozaj veľmi skvelých majstrov, ktorí sa mimoriadne dobre vyznajú vo všetkom, čo súvisi s výrobou vzácneho a veľmi žiadaného téru. Medzičasom už aj zaučili niekoľkých schopných ľudí a urobili z nich podobných majstrov ako sú sami, a tak som na severe kniežatstva dal na dvoch miestach vybudovať sústavy térových jám, v ktorých sa vyrába tér pod dozorom týchto novo vyučených odborníkov.
A ako zaiste aj sám dobre vieš, dosiaľ náš tér používali pre svoje práce prevažne len debnári, garbiari a povrazníci. Moji ľudia však nedávno zaviedli jeho používanie aj vo vojsku, najmä na mazanie kolies, ktoré sa potom ľahšie otáčajú. Ale dodávame ho najnovšie aj ošetrovateľom rán.
S térom sme už zarobili veľké množstvo zlatých prútov (na domácom veľkomoravskom trhu sa tieto prúty používali ako platidlo, pričom mali rôznu hmotnosť, a tá sa vzťahovala na násobky byzantskej libry vážiacej 327 gramov; okrem toho sa ako platidlo používali aj ručníky z jemného tkaniva), ale aj značné množstvo franských a byzantských mincí.“
Pokračovanie nasleduje
