108. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

17.02.2020 22:54

A knieža sebavedome a hrdo rozprávalo a či sa vychvaľovalo ďalej, vediac veľmi dobre, že jeho slová triafali Rastislava priamo do živého a to ho tešilo:

„Musím sa ti môj vzácny kráľovský strýko pochváliť aj s tým, že sa mi veľmi darí zvyšovať úroveň života a tým aj sebavedomie môjho ľudu, a to v celom kniežatstve.

Predovšetkým náš obchod s cudzinou veľmi prekvitá a prináša nám veľké výnosy. Hlavná časť z neho ale ide do nových investícií a na ďalšie zveľaďovanie kniežatstva. V tomto prípade to robíme podobne ako Frankovia – odkukali sme to od nich a je to veľmi prospešné.

Ako iste vieš, moja žena je veľmi skromná a pre seba nevyžaduje veľa. Vie sa práve preto veľmi tešiť z toho, keď sa nášmu ľudu dobre darí a má sa čoraz lepšie.

Nikdy nebola ani rozmarná a ani márnotratná – mala veľmi tvrdého otca a ten ju nerozmaznával, hoci bohatstvom, ako sám vieš, doslova oplýval. A hoci pochádza z vysokého a prebohatého moravského rodu vždy bola a aj ostala skromná, čo ja o sebe vôbe nemôžem povedať.

No a ja by som určite rozmaznával svoju dcéru a zahŕňal ju zlatom a šperkami. Nemám ale žiadnu, za to však troch synov a tých moja žena vychovávala tiež skromne. Ale synovia aj tak nestoja toľko peňazí ako veľmi rozmaznávané dcéry, ktoré dokážu ľahko vyprázdniť vrecko otcovi.“

Svätopluk pozrel z boku na Rastislava a zasmial sa trochu uštipačne. Lebo si vo svojich predošlých slovách neodpustil iróniu a zlomyseľnú narážku na pomery u Rastislava.

Jeho narážka sa týkala jeho pred dvoma rokmi zosnulej manželky, ktorá bola známa tým, že nezobchádzala veľmi šetrne s jeho majetkom, čo malo neblahé následky v tom, že nielen domáca kasa kráľa neraz zívala takmer prázdnotou, ale aj štátna kasa musela poriadne krvácať. Odtiaľ totiž Rastislav, keď už nemal pre ženu nič, si zvykol požičať, ale len zriedkavo vrátil.

Druhým pichľavým ostňom v slovách kniežaťa bola narážka na Rastislavove dcéry, ktoré sa svojimi vysokými nárokmi na parádenie celkom podali na svoju márnotratnú matku.

Panovník samozrejme hneď dobre vedel, kam jeho synovec mieril svojimi nrážkami a pochytil ho hnev, ale sa ovládol a nedal na sebe nič znať. Povedal si, že Svätopluk nepovedal nič iné, len tvrdú pravdu.

Veď aj on sám si neraz robil výčitky, že je voči svojim dcéram veľmi povoľný a že ich bohatými darmi rozmaznáva oveľa viac, akoby mal.

Odkedy však stratili svoju milovanú matku, tak im stratu chcel akosi takto vynahradiť a bol voči ich želaniam ešte povoľnejší a štedrejší, ako keď ich matka ešte bola medzi živými.

Najmä jeho najmladšia sedemnásťročná dcéra mohla s ním robiť takmer všetko čo len chcela a keď na neho vykúzlila niekoľko svojich krásnych úsmevov, tak hneď mala otca tam, kde ho mať chcela.

A tak jej Rastislav splnil každé, aj to najmárnivejšie prianie.

A preto neprejavil hnev voči svojmu hostiteľovi, hoci mu mohol rovno vykričať, že jeho dcéry ho nestoja o nič viac, ako všetky jeho milenky, s ktorými spáva.

 

Pokračovanie nasleduje