Potom, keď jazdci Svätoplukovho sprievodu vzdali mečami náležitý hold svojmu panovníkovi Rastislavovi, tak kráľ a knieža vyrazili spoločne bok po boku na čele svojich sprievodov do Nitry rýchlym poklusom.
Hlavnú ulicu, ktorou išli na nitriansky hrad, lemovali zástupy zvedavých ľudí, len tu a tam prevolávajúcich na slávu Rastislavovi, o to však viac Svätoplukovi.
Svätopluk bol v Nitre veľmi obľúbený, a to napriek tomu, že vládol neúprosnou železnou rukou. Nestrpel nijaký neporiadok a nič nenávidel tak veľmi, ako nedisciplinovanosť a chaos. Mal vysoké nároky na seba i na tých, ktorí mu slúžili.
Bol mužom prísnej disciplíny a vyznačoval sa mimoriadne vysokými organizačnými schopnosťami. Jeho teritórium bolo najlepšie fungujúcou oblasťou Veľkej Moravy. To vedel a aj uznalivo chválil i sám Rastislav.
Svätopluk svoje kniežatstvo nielenže politicky i ekonomicky upevnil, ale ho aj rozšíril smerom na juh i na východ.
Postupne a aj veľmi rýchlo nadobúdal Svätopluk takú veľkú moc, že v podstate už vládol nezávisle a fakticky bol s Rastislavom rovnocenným vládcom a len oficiálne stál pod ním, keďže nemal titul kráľa.
V každom prípade ho Frankovia, keď už bol mocným nitrianskym kniežaťom, vnímali takmer ako kráľa samostatného územia.
Cestou na nitriansky hrad sa Rastislav, ktorý veľmi pozorne sledoval všetko okolo seba, veľmi uznanlivo vyjadril o mimoriadnom rozmachu svojho bývalého sídla, o čom sa práve mohol sám presvedčiť.
Bol veľmi prekvapený, ako veľmi sa Nitra zmenila, odkedy odišiel do svojho nového sídla, na Devín. Na mnohých miestach ju už takmer vôbec nespoznával.
Nezdržal sa otvorenej pochvaly, ktorú vyslovil svojmu synovcovi, keď sa už blížili k hradným múrom. Pričom si v duchu musel priznať, že Svätopluk je skutočne čertovský chlapík, akému v celej ríši nebolo páru.
To ale znamenalo pre kráľa, že sa musel mať pred ním na veľkom pozore, lebo pri jeho veľkej ctižiadosti, bolo jasné, že si brúsi zuby na trón Veľkej Moravy a že skôr či neskôr bude robiť všetko pre to, aby ho získal pre seba. Vyrastal mu v ňom veľmi nebezpečný rival.
Takéto myšlienky vírili kráľovi v hlave v meste, ktoré mu bolo obzvlášť blízke a jeho srdcu milé.
Svätopluk mal už dávno za sebou tie časy, keď mu uznanlivé a chválivé slová jeho kráľovského strýka robili dobre a mu postačovali. Tie časy už boli len minulosťou.
Medzičasom sa už stal až príliš sebavedomým mužom a plne si uvedomoval svoje neobyčajné schopnosti. Bol si istý sám sebou a aj istý tým, že osud ho predurčil k tomu, aby vykonal veľké veci pre seba i pre ľud veľkomoravský.
Pokračovanie nasleduje
