3. Časť - Dokončenie: Chronológia beštiálneho vyhnania Palestínčanov z ich územia, ktoré bolo ich pradávnou vlasťou, sa začala už 1917. Je to zúfalo strastiplná história porušených prímerí a otázok, ktoré Západ celé desaťročia odmietal položiť !!!

Podľa spoločnosti YouGov v týždňoch po 7. októbri 2023 vyjadrilo 19 percent Britov väčšie sympatie k Izraelu, zatiaľ čo ďalších 19 percent sympatizovalo viac s Palestínčanmi.

Do septembra 2025 sa podiel ľudí v Británii sympatizujúcich s Palestínčanmi zdvojnásobil na 38 percent – ​​čo je najvyššia hodnota zaznamenaná v prieskumoch YouGov – a sympatie k Izraelu klesli na 12 percent. V priebehu dvoch rokov sa verejnosť, ktorá bola pôvodne rozdelená rovnomerne, posunula k postoju, v ktorom sa k Palestínčanom prikláňala v pomere tri ku jednej.

Definícia štátu

Základný bod sporu siaha hlbšie než len k tej či onej vláde.

Izraelský zákon o národnom štáte z roku 2018 definuje Izrael ako národný štát židovského ľudu, stanovuje, že právo na národné sebaurčenie v krajine je „výsadou židovského ľudu“, a označuje židovské osídľovanie za národnú hodnotu, ktorú treba podporovať.

V krajine, kde pôvodné palestínske obyvateľstvo zažilo vysídlenie, vyhnanstvo, vyvražďovanie, okupáciu a postupnú stratu svojej pôdy, si štát vyhradzuje právo na sebaurčenie len pre jeden národ a povyšuje osídľovanie tejto pôdy na národnú hodnotu.

Žiadna zmena vlády Izraela tento fakt nezmení; je totiž zakotvený v samotnej definícii štátu.

Štát, ktorý si vyhradzuje právo na sebaurčenie pre jeden národ, buduje nerovnosť priamo vo svojich základoch. Štát rovnoprávnych občanov – či už palestínskych alebo židovských – túto nerovnosť odstraňuje.

Nevyhnutné rozlíšenie

Spochybnenie tejto definície si vyžaduje rozlíšenie, ktoré sa až príliš často stiera: judaizmus je starobylé náboženstvo a civilizácia. Židovstvo je identita vyznačujúca sa mimoriadnou rozmanitosťou. Sionizmus je moderné politické hnutie. Izrael je štát.

Tieto pojmy nie sú zameniteľné. Štát nie je náboženstvo, ideológia nie je národ a žiaden štát nezískava imunitu voči kritickému skúmaniu len preto, že tvrdí, že hovorí v mene národa, ktorý celé stáročia čelil prenasledovaniu.

Tvrdenie, že antisionizmus je svojou podstatou antisemitský, predstavuje práve to stotožňovanie pojmov, ktoré tento argument navonok odmieta: núti totiž milióny rozmanitých židovských ľudí stotožniť sa s jedinou ideológiou a pripisuje im kolektívnu zodpovednosť za činy štátu.

Mnohí Židia toto stotožňovanie ale odmietajú a odpor veľmi mnohých Židov v rôznych krajinách i v Izraeli voči sionizmu rozhodne nie je novou záležitosťou.

Toto rozlíšenie je dôležité, pretože antisemitizmus je skutočný a jeho história v nacistickom Nemecku bola obludná. Práve preto by sa nemal zľahčovať ani zneužívať ako štít, ktorý má chrániť určitú ideológiu pred kritickým skúmaním. Zároveň však nesmie byť namierený ani proti Palestínčanom – ktorí sú, rovnako ako všetci Arabi, sami Semitmi a takisto aj Židia sú Semiti.

Čo to znamená pre 7. október

Pozadie týchto udalostí nie je ospravedlnením násilia; skôr poskytuje kontext, vďaka ktorému je takéto násilie „pochopiteľné“. Vnímať 7. október ako izolovanú udalosť nie je analýza, ale vymazávanie histórie. Ignoruje totiž skutočnosti, že:

Pásmo Gazy vzniklo v rokoch 1948 – 1949 ako miesto sústredenia vysídlených osôb,

dohody o prímerí z rokov 1948 – 1949 boli opakovane porušované s cieľom zabrať palestínske územia a vyľudniť dediny,

utečencom nebol nikdy umožnený návrat,

a v roku 2018 štát zákonne zakotvil, že právo na sebaurčenie prináleží len jednému národu - izraelskému.

Hlasovanie Strany zelených v Anglicku však ukazuje, že hranice toho, čo možno povedať, sa posúvajú. Po prvýkrát v západnej politike sa diskusia nezameriava len na vládu, ale na samotnú zakladateľskú ideológiu.

Tým sa téma presúva tam, kam patrí: späť do roku 1948 – a k otázke, ktorej sa západní politici desaťročia vyhýbali – totiž či bolo vysídlenie Palestínčanov tragickým dôsledkom založenia štátu, alebo javom neoddeliteľne spätým so samotným spôsobom, akým k tomuto založeniu došlo.

Historické fakty o území Palestíny a o tom, komu patrí historicky prvotné právo na jej územie:

Filištínci a či Pilištínci (predkovia a predchodcovia Palestínčanov – Pilist sa zmeil na Palest) boli bojovný, moreplavecký národ, ktorý Starý zákon (tendenčne) vykresľuje ako úhlavných nepriateľov izraelského ľudu (tento ľud tam prišiel z Egypta ako votrelec na územie, ktoré už obývali Filištínci-Pilištínci, neskôr Palestínci!).

Pôvod: Genetické analýzy a archeologické nálezy naznačujú, že Filištínci pôvodne pochádzali z oblasti Egejského mora alebo z Európy (pravdepodobne z ostrova Kréta alebo z gréckej pevniny, prekvapenie, lebo potom by Palestínčania mali grécky pôvod).

Ich Príchod: V 12. storočí pred n. l. sa usadili pozdĺž južného pobrežia Kanaánu !!!!!! (v oblasti dnešného Pásma Gazy a priľahlého pobrežného regiónu).

Pentapolis: Vytvorili konfederáciu piatich významných mestských štátov:

o      Gaza

o      Aškelon

o      Ašdód

o      Ekrón

o      Gát (známy vďaka obrovi Goliášovi, ktorý bojoval proti mladému Dávidovi)

ich úloha v Starom zákone bola „samozrejme“ negatívna (boli tými zlými a izraelskí prišelci tými dobrými, lebo prišli do zeme zasľúbenej im samotným Jahvem)

        Konflikty: V priebehu generácií – od obdobia sudcov a kráľa Saula až po vládu kráľa Dávida – viedli s Izraelitmi urputné boje o nadvládu nad krajinou.

        Podnet pre vznik monarchie: Neustála vojenská hrozba zo strany Filištíncov bola hlavným dôvodom, prečo sa Izraeliti, dovtedy organizovaní len voľne            podľa kmeňov, zjednotili pod vládou Saula a vytvorili kráľovstvo.

        Kultúra a technológie: Biblia aj archeológovia ich opisujú ako technologicky vyspelých (napr. ovládali spracovanie železa).

V židovských náboženských textoch sa príchod do Kanaánu opisuje ako viacfázový proces:

Obdobie patriarchov (cca 1800 pred n. l.): Podľa rozprávania v Tóre patriarcha Abrahám na Boží príkaz migroval z Mezopotámie (dnešný Irak) do Kanaánu. V dôsledku hladomoru sa jeho potomkovia neskôr presunuli do Egypta.

Exodus z Egypta a obsadenie krajiny (cca 1300 – 1250 pred n. l. .......  !!!!!!!!): Po generáciách otroctva v Egypte vyviedol Mojžiš ľud na slobodu. Po 40-ročnej ceste pustatinou dorazil tento ľud – pod vedením Jozuu – do „zasľúbenej krajiny“ Kanaán a usadil sa v nej.

Izraeliti (predkovia Židov) tam porazili Filištíncov počas niekoľkých rozhodujúcich fáz svojich dejín, hoci išlo o boj trvajúci celé stáročia, v ktorom sa šťastie prikláňalo raz na jednu, inokedy na druhú stranu.

Z uvedeného jasne vyplýva, komu historicky videné Patrí Palestína („Filistína- Pilistína“) !!!