201. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Západorímska ríša  mala svoje veľké problémy s agresívnymi dobyvateľskými Normanmi a Východofranská ríša zas sa musela okrem Avarov na východe tvrdo konfrontovať so slovanskými kmeňmi v blízkosti svojich hraníc.

Aachen ostal jej hlavným mestom aj pre kráľa Ľudovíta Nemca, ktorý v tomto smere prejavil vernosť tradíciám a predstavám svojho starého otca  Karola Veľkého a svojho otca Ľudovíta I. Ale na rozdiel od nich sa veľmi rád zdržiaval aj vo vtedajšom hlavnom meste Bavorska – Regensburgu na Dunaji (ktoré Staroslováci nazývali Reznom), ktoré si veľmi obľúbil.

Kráľovský Aachen bol na tú dobu skutočne veľkolepým mestom, ktorému súčasníci právom hovorili aj „franské Atény“.

Za túto nesporne veľkú česť vďačil predovšetkým Karolovi Veľkému. Tento neobyčajne rozhľadený a múdry vládca Frankov veľmi rýchlo pochopil, aký veľký zmysel a dôležitosť má pre budúcnosť jeho ríše výuka a vzdelanectvo a ich šírenie po celej krajine.

Robil všetko pre to, aby to čo najviac presadil. Podporoval všemožne všetko čo tomu slúžilo a robil to takmer tak intenzívne, ako súčasne realizoval aj svoje predstavy o vybudovaní mocného štátu a o jeho rozširovaní.

V Aachene sa mu podarilo sústrediť internacionálnu duchovnú elitu kresťanského sveta. Okrem domácich Frankov boli v Aachene učenci Langobardi, Góti, Britovia. V meste dal vybudovať nádherný palác – svoju skvelú veľkolepú rezidenciu, jedinečnú svojho druhu.

# # # # # # # # # # # # # 

Karolov vnuk Ľudovít Nemec sa pokúšal vybudovať Podunajsko – oblasť na západ od Devína – ako územie, ktoré by bolo vojensky schopné trvalo úspešne odolávať nepriateľským tlakom od východu  a z ktorého by zároveň bolo možné vyvolávať účinné expanzívne tlaky voči Veľkej Morave, Panónii, Slavónii a Korutánsku.

Z toho dôvodu bolo pre neho veľmi dôležité, aby ovládol alpských Slovanov, vnútil im svoju politiku a zároveň im poskytol aj určité malé privilégiá.

Pôvodný plán Karola Veľkého na obsadenie len veľmi riedko obývanej Panónie sa nevydaril ani jemu a ani jeho vnukovi Ľudovítovi Nemcovi.

Knieža Koceľ si v Panónii dokázal pomerne rýchlo vybudovať dobrú a stabilnú pozíciu a Frankovia nepočítali ani s tým, že Slovanom sa podarí vytvoriť relatívne pevný „štát“ – Veľkú Moravu, ktorá sa pre nich časom stala nebezpečná najmä tým, že sa k nej mohli pripojiť aj ďalšie slovanské kmene.

Za tejto situácie išlo Ľudovítovi na východe predovšetkým o to, aby uplatnil svoj vplyv na Koceľa a dostal ho do vazalského vzťahu. Ak by sa mu to podarilo, tak by mal viac menej istotu, že sa nebude viac usilovať spojiť sa s Veľkou Moravou. Pritom mu bolo jasné, že bez odmeny to nepôjde. Zároveň zamýšľal ponuknúť mu aj nejaký významný titul vediac, že Koceľ je veľmi ješitný muž a titul, ktorý by mu udelil franský kráľ, by značne zvýšil jeho prestíž i jeho rešpekt zvonku.

Ľudovít Nemec chcel rozhodne disponovať v Podunajsku silným, dobre opevneným mestom, ktoré by už len svojimi mohutnými hradbami odstrašovalo veľkomoravské vojsko, ktoré by prípadne chcelo pochodovať do Korutánska, ktorého slovanské kmene patrili do bezprostrednej sféry jeho strategických i ekonomických záujmov.

Takým opevneným mesto bola napríklad Vindobona – a jej dvojičku by bol Ľudovít rád mal aj v Podunajsku.

Pokračovanie nasleduje