2.časť: Guy Mettan: Rusko a Západ. „Tisícročná vojna“ proti Rusku existuje vo forme rusofóbie od čias franského kráľa Karola Veľkého nepretržite až po ukrajinskú krízu v epoche Putina! Či tak bude naďalej, závisí len od nás, či sa necháme klamať!

V postkomunistických štátoch, ako sú Poľsko, Česká republika a najmä pobaltské krajiny, vznikla kultúra spomínania – „súťaž v obetníctve“ (concurrence victimaire) –, ktorá sa zameriavala výlučne na obete sovietskej éry, pričom zatieňovala spoluvinu samotných týchto národov na zločinoch boľševikov i nacistov.

Severná Amerika

V Spojených štátoch nehrali výhrady „starého sveta“ voči cárskej ríši takmer žiadnu úlohu. Ľudské práva sa uplatňovali len selektívne; otvorený rasizmus sa prejavoval v zaobchádzaní s pôvodným obyvateľstvom Ameriky, Indiánmi a zotročenými Afričanmi, ako aj v migračnej politike krajiny. /(Na prisťahovalcov sa vzťahovali prísne kvóty založené na ich etnickom a kultúrnom pôvode. Rusi čelili jednej z najnižších zákonných kvót, čo znamenalo, že počet prisťahovalcov z Ruska bol výrazne obmedzený. (Porov. Rolf Winter, Ami go home, Hamburg 1989)/.

V stopách Anglicka bolo cieľom USA v 20. storočí zabezpečiť – pomocou vojenskej sily – slobodu obchodu cez oceány a v celom „srdcovom území“ (Heartland) . V roku 1940 Nicholas Spykman doplnil Mackinderovu skoršiu teóriu vlastnou teóriou „okrajových oblastí“ (Rimland), ktorá sa sústredila na periférne regióny obklopujúce euroázijský kontinent. Oba prístupy spájala snaha anglo-amerických mocností o globálnu hegemóniu, sprevádzaná hlboko zakorenenou nedôverou voči Rusku a ruskému ľudu – práve preto, že obývali toto Západom vytúžené územie.

Studená vojna sa teda začala oveľa skôr; v rokoch 1941 až 1945 bola len prerušená spojenectvom vytvoreným proti nacistickému Nemecku a Japonsku. Následne sa obnovila politika „zadržiavania“ (containment) – termín, ktorý zaviedol George Kennan v článku pre časopis Foreign Affairs.

Na základe tejto doktríny – ktorá premietala vlastné zámery Západu na sovietske Rusko – sa v Spojených štátoch od roku 1945 rozpútal antikomunizmus beštiálnej éry mccarthizmu.

Heslom bolo „za slobodu a demokraciu, proti komunistickej diktatúre“. Toto označenie sa používalo aj v súvislosti s rôznymi oslobodeneckými hnutiami bojujúcimi proti koloniálnej nadvláde – hnutiami, ktoré neraz podporoval výlučne Sovietsky zväz. (Naopak, diktátori v Latinskej Amerike, Afrike či v krajinách susediacich so Sovietskym zväzom boli považovaní za „našich bastardov“ – pokiaľ slúžili záujmom USA.).

Po skončení vojny vo Vietname v roku 1975 nastalo krátke obdobie, počas ktorého bola v Helsinkách založená KBSE (Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe). Záverečný akt tejto konferencie, pozostávajúci z desiatich častí, v podstate potvrdzoval zásady Charty OSN. Vtedajšia americká administratíva (pod vedením Cartera) však kládla hlavný dôraz na „ľudské práva“ a „základné slobody“ a využívala ich na kritiku Sovietskeho zväzu za to, ako zaobchádzal s disidentmi. V oblasti propagandy bol Sovietsky zväz jednoznačne v nevýhode – a navyše ho čoraz viac oslabovala pasca, ktorú naň v súvislosti s vojnou v Afganistane nastražil Brzezinski.

Následne, počnúc érou Margaret Thatcher a Ronalda Reagana, bol často ospevovaný koncept „slobody“ – pod hlavičkou „globalizácie“ – zredukovaný na brutálnu, trhovo-radikálnu formu deregulácie. A z tej Západ nesmierne ťažil vykorisťovaním slabých.

Neoliberálny obrat

Keď sa v roku 1991 rozpadol Sovietsky zväz, tradiční antikomunisti verili, že dosiahli svoj cieľ. Privatizácia v neoliberálnom štýle viedla k rozkradnutiu štátneho majetku a národných aktív, čoho dôsledkom bolo ochudobnenie obyvateľstva.

Prezident Boris Jeľcyn, podporovaný Spojenými štátmi, nariadil počas prvotného povstania ostreľovanie parlamentu v Moskve; v roku 1996 však bol nútený iniciovať zmenu hospodárskej politiky a vymenoval Jevgenija Primakova za premiéra.

Od tej chvíle sa stará západná propagandistická mašinéria rozbehla nanovo: „zaostalé“ Rusko sa teraz vzpieralo procesu globalizácie, ktorý mal byť údajne pre všetkých prínosný -  bola to však len typická lož Západu!

Starí protirusky orientovaní predstavitelia, ako napríklad Zbigniew Brzezinski a Madeleine Albrightová, neúnavne presadzovali agendu neokonzervatívca a stúpenca Lea Straussa – Paula Wolfowitza.

Ten sa snažil zaistiť, aby sa na území bývalého Sovietskeho zväzu už nikdy neobjavil žiadny rival Spojených štátov. Ich ideológia mala hlboký vplyv na vládnu politiku – od administratív Billa Clintona, Georgea W. Busha, Baracka Obamu a Donalda Trumpa až po administratívu Joea Bidena.

V roku 1997 vydal prezidentský poradca Brzezinski nekompromisné vyhlásenie nepriateľstva voči Rusku; jeho bestseller Veľká šachovnica (The Grand Chessboard) bol preložený do mnohých jazykov. Napriek predchádzajúcim ubezpečeniam nasledovalo rozšírenie NATO.

 Pod rúškom „pluralizmu“ a „demokracie“ bola každej krajine, ktorá kládla odpor voči trhovo-radikálnemu liberalizmu Spojených štátov, nanútená násilná transformácia – realizovaná buď prostredníctvom mimovládnych organizácií, alebo, v závislosti od miery odporu, samotným NATO.

Okrem ekonomického tlaku a vojenskej sily boli do služieb americkej hegemónie zapojené aj všetky komunikačné prostriedky a kanály. Vojenská sila bola doplnená občianskou spoločnosťou, s ktorou sa manipulovalo prostredníctvom formovania vnímania reality.

Jediná globálna mocnosť – USA !!!!!

Od roku 1989 sa Spojené štáty vydali cestou takzvaného unilateralizmu. OSN odvtedy stratila svoju autoritu a medzinárodné právo sa začalo rešpektovať len selektívne – v súlade so záujmami jedinej globálnej mocnosti. Jej „dominancia v celom spektre“ sa rozšírila naprieč neobmedzeným globálnym trhom.

Počas druhej čečenskej vojny, ktorá mala oslabiť Rusko  – a ktorú podnecovali tajné operácie CIA  – sa v americkej tlači opäť začal šíriť obraz Ruska ako násilníckeho utláčateľa.

Po krutom prebudení v dôsledku udalostí z 11. septembra na Manhattane musel propagandistický stroj USAna chvíľu ustúpiť, najmä preto, že Vladimir Putin ponúkol svojmu náprotivku Georgeovi W. Bushovi podporu v boji proti islamistickému terorizmu – fenoménu, pred ktorého zneužívaním Putin predtým márne varoval!!!!!!!!

Najneskôr však v roku 2003 – keď sa Rusko postavilo proti americkej invázii do Iraku – sa boj proti „despotizmu“ v Rusku opäť rozhorel. V západných médiách boli opoziční politici a oligarchovia s kriminálnou minulosťou vykresľovaní ako jednotlivci „prenasledovaní Kremľom“, pričom sa ich verejne a výrazne zastávali popredné americké osobnosti, ako napríklad Hillary Clinton či John McCain.

USA vnímali Rusko ako podriadeného dodávateľa surovín – ako „čerpaciu stanicu, ktorá si myslí, že je štátom“, ako to vyjadril McCain.

Tým, že Rusko odrazilo gruzínsky útok na svoje mierové sily a obyvateľstvo Južného Osetska, začalo klásť odpor; následne, keď zabránilo plánovanej zmene režimu v Sýrii, sa rázne postavilo do cesty západným geostratégom.

Návod na používanie rusofóbie

V jednej časti svojich textov Švajčiar Mettan ironicky výsmešne predkladá „návod“ na systematické vytváranie negatívneho obrazu Ruska, čo sa dosahuje prostredníctvom:

Správneho výberu slov, ktorého cieľom je vytvoriť čierno-biely dichotómny pohľad bez toho, aby bolo nutné uchýliť sa k otvoreným klamstvám;

výberu zdrojov, ktoré podporujú konkrétny naratív určený pre mediálny trh;

strategického umiestnenia prvotných informácií s cieľom usmerniť ďalší vývoj diskusie;

ytvárania emocionálneho odstupu medzi „nimi“ a „nami“ (tzv. táborové myslenie)

Andrej Cygankov opisuje príklady diskreditačných mediálnych kampaní namierených proti Rusku, zatiaľ čo Ezequiel Adamowski vymenúva jazykové prostriedky, ktoré slúžia na prehlbovanie priepasti medzi „nimi“ a „nami“

To možno opakovane realizovať v menšom meradle – rovnako ako prejavovanie rešpektu k odlišným názorom.

Kategorizácia na dobro a zlo

Agresívna transatlantická geopolitika si na svoje ospravedlnenie naďalej vyžaduje „obraz nepriateľa“ a mýtus. Potrebuje pseudonáboženstvo, ktoré by upokojilo svedomie ľudí.

Tak ako pápežskí teológovia pred tisíc rokmi – v snahe vytvoriť identitu pre útvar, ktorý sa neskôr nazýval Svätá ríša rímska národa nemeckého – potrebovali pravoslávnu Moskvu v úlohe nepriateľa, tak aj dnešní „postmoderní teológovia“ usilovne budujú mýtus o euroatlantickom spojenectve čeliacom hrozbe zlého ruského „medveďa“.

Robia to ale už len v zúfalnej nádeji, že sa im podarí predĺžiť hegemóniu Západu nad „zvyškom“ sveta.

Vytvára sa tu línia – siahajúca od cára Ivana IV. „Hrozného“ cez Stalina až po Putina –, ktorá má predstavovať rodokmeň zlovoľných vládcov.

Na druhej strane sú tu údajne „dobrí“ vládcovia, o ktorých  ako je známe, sa hovorí, že vykonávajú moc „z Božej milosti“ – tento výraz sa objavoval napríklad na španielskych minciach v ére generála Franca.

Preto je viera v (politického) „diabla“ pre Západ nevyhnutná. Na ilustráciu doslova psychopatickej démonizácie Vladimira Putina Západom poukazuje Mettan na službu Google Images, kde možno nájsť jeho skreslené portréty na stovkách obálok časopisov a novín.

To odhaľuje výstižnú paralelu so svetom populárnej fantastiky – od Draculu až po Pána prsteňov. To ale len kopíruje staroveké manichejské rozdelenie ľudstva na dobrých a zlých.

Táto pseudonáboženská predstava zvádza tých, ktorí sa považujú za „vyvolených“, k eskalácii vojny do podoby apokalyptického, rozhodujúceho boja medzi dobrom a zlom – čo je zmýšľanie, ktoré ich zdanlivo zbavuje akejkoľvek zodpovednosti za bonum commune (spoločné dobro).

Iní na Západe sa zasa pokúšajú o psychodiagnostiku, pričom sa chytajú vyhlásenia niekdajšej kancelárky Merkel, že ruský prezident žije „v inom svete“. Mettan skvele dokumentuje pretrvávajúce odmietanie Západu, a tu predovšetkým EÚ, viesť s Ruskom dialóg – jav, ktorý by sa po zrušení cirkevného Index Librorum Prohibitorum  (zoznamu zakázaných kníh) mohol zdať nemožný. Toto odmietanie naďalej sleduje pôvodný cieľ geopolitickej nadvlády tým, že podnecuje iracionálny strach z „cudzieho“ iného Ruska.

A to napokon vedie k vojne. – Skutočným dielom mieru a lásky k dobru je objavovanie a posilňovanie toho, čo ľudí spája – to EÚ  ale odmieta a nerobí !

2. časť a zároveň Koniec