2. Časť: Chronológia beštiálneho vyhnania Palestínčanov z ich územia, ktoré bolo ich pradávnou vlasťou, sa začala už 1917. Je to zúfalo strastiplná história porušených prímerí a otázok, ktoré Západ celé desaťročia odmietal položiť

Kedy Izrael uzná svoju obrovskú vinu a uctí si pamiatku státisícov Palestínčanov, ktorých zničil v priebehu viac ako sto rokov, keď im bral to, čo im patrilo a založil tam svoj štát !!!!!!! ??????.......  Izraelská armáda zároveň v dňoch 28. až 31. októbra 1948 spustila na severe operáciu Hiram, počas ktorej obsadila Strednú a Hornú Galileu a vyhnala 50 000 až 60 000 Palestínčanov. Izraelské jednotky pritom vstúpili aj na územie Libanonu a obsadili niekoľko libanonských dedín.

Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 61 zo 4. novembra 1948 žiadala stiahnutie jednotiek na pozície, ktoré zastávali pred 14. októbrom – teda na línie platné pred porušením prímeria. Rezolúcia č. 62, prijatá 16. novembra, vyzývala na prímerie na celom území Palestíny. Vývoj udalostí v teréne však obe rezolúcie predbehol.

Lidda, Dajr Jásín a kľúče starých rodičov

Článok portálu Middle East Eye pripomína dve miesta, ktoré sa stali symbolmi:

Dajr Jásín – dedina sa už mesiace pred vznikom štátu Izrael stala synonymom masakru Palestínčanov, ktorý výrazne urýchlil vlnu úteku obyvateľstva.

Stanica Al-Džazíra ponúka mapu zničených palestínskych dedín.

Lidda – v júli 1948 boli obyvatelia (ktorých počty narástli v dôsledku prílevu utečencov z okolitých dedín) hnaní pešo v letnej horúčave (udalosť zdokumentoval portál Salon).

Po skončení bojov drvivej väčšine utečencov nebolo dovolené vrátiť sa. Mnohí si ponechali kľúče od domov, ktoré už nikdy nemali vidieť, a odovzdali ich svojim deťom. Tieto kľúče predstavujú ten najhmatateľnejší argument proti tvrdeniu, že vysídlenie bolo len vedľajším následkom bojov. Kto si kľúč ponechá, robí tak s očakávaním, že ho bude opäť potrebovať.

Vrecko pri Falúdži: Porušenie prímeria a vyprázdnenie dedín

Takzvané „vrecko pri Falúdži“ predstavuje mimoriadne poučnú prípadovú štúdiu. Dohoda o prímerí medzi Egyptom a Izraelom z 24. februára 1949 – podpísaná na Rodose – výslovne stanovovala návrat jednotiek obkľúčených v tomto vrecku do Egypta. Egyptské jednotky – medzi nimi aj istý Gamal Abdel Nasser (neskôr prezident Egypta) – tam zotrvali až do konca vojny.

Podľa chronológie ICAH však izraelské jednotky v období od 1. marca do 21. apríla 1949 prinútili „2 000 až 3 000 dedinčanov opustiť „vrecko“ pri Faludži, čím porušili izraelsko-egyptskú dohodu o prímerí“. Izrael zároveň dokončil okupáciu Negevu a rozšíril ju až po Umm Rašraš (Ejlat).

Tento scenár sa opakuje: podpíše sa dohoda, no vojenská realita, ktorú mala táto dohoda zakonzervovať, sa okamžite zmení v neprospech palestínskeho civilného obyvateľstva.

Od roku 1949 po Gazu: Ako sa z chronológie stala enkláva

Dohody o prímerí z roku 1949 – s Egyptom (24. februára), Libanonom (23. marca), Jordánskom (3. apríla) a Sýriou (20. júla) – nestanovili mierové hranice, ale skôr línie vojenského prímeria. Egyptsko-izraelská dohoda oficiálne zverila pás územia Palestíny – dnešné Pásmo Gazy – pod „egyptskú vojenskú a administratívnu správu“.

Gaza teda od samého začiatku nebola bežným územím, ale výsledkom vojenského usporiadania. Obyvateľstvo utečencov, ktoré tam bolo zahnané, sa nikdy nestalo súčasťou politického riešenia. Dočasná situácia prerástla do trvalého stavu, ktorý pretrváva celé desaťročia a zahŕňa okupáciu, blokádu i opakované vojny.

Na pochopenie udalostí zo 7. októbra 2023 treba vnímať túto kontinuitu: Gaza nevznikla v roku 2007 ani 1967, ale v rokoch 1948 – 1949 – ako záchytná oblasť pre ľudí vysídlených v dôsledku katastrofy, ktorá nebola nikdy uznaná, napravená ani ukončená.

Uznesenie Strany zelených: Posun hraníc !!! 

Dávam klobúk dole pred týmito Zelenými za ich vyhlásenie !

Nedávna udalosť poukazuje na to, do akej miery sa zmenilo vnímanie reality. Strana zelených Anglicka a Walesu na svojej výročnej konferencii pomerom hlasov 1 022 ku 813 rozhodla, že sa formálne prihlási k antisionizmu.

Prijatý návrh definuje sionizmus ako etnonacionalistický projekt, odmieta stotožňovanie antisionizmu s antisemitizmom a opätovne potvrdzuje podporu palestínskemu oslobodeniu, právu na návrat a myšlienke jedného demokratického štátu na celom území historickej Palestíny.

Títo zelení Briti si zrejme uvedomili obrovskú a doslova zločineckú  vinu Británie voči Palestínčanom, keď ich Briti pripravili o vlasť a darovali ju Izraelu !!!

Tieto britské politické strany často kritizovali Benjamina Netanjahua. Odsúdili ničenie Gazy, kritizovali rozširovanie osád a žiadali ukončenie okupácie. Zelení však prekročili inú hranicu:

Už nespochybňujú len konanie izraelskej vlády, ale samotnú ideológiu, na ktorej bol štát Izrael založený!!!!!!!!

Skutočnosť, že sa to deje práve v Británii, dodáva tomuto okamihu historický význam. Británia nebola len pasívnym pozorovateľom zrodu sionistického projektu v Palestíne – bola jedným z jeho kľúčových imperiálnych podporovateľov.

Mandát, na základe ktorého Británia spravovala toto územie počas kľúčových desaťročí – keď sionistická imigrácia, osídľovanie a budovanie inštitúcií položili základy budúceho štátu – nasledoval bezprostredne po Balfourovej deklarácii.

Tá zas prišla po tom, čo britské jednotky 7. novembra 1917 dobyli Gazu. Počas prvej svetovej vojny utrpelo mesto rozsiahle škody v dôsledku britského ostreľovania počas troch bitiek o Gazu.

Zmena názorov v číslach

Vojny v Gaze tento konsenzus rozbili.

 Dokončím zajtra v Tretej  Časti