197. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Niekoľkokrát sa ju pokúšal získať a najmä po smrti jej muža zosilnil svoje úsilie, aby ju konečne dostal. A sľuboval jej aj hory-doly, ale Dreňa ostala neoblomná a násilie nemohol a nechcel použiť. Bola predsa švagrinou mocného vladyku, ktoré spojenectvo veľmi potreboval a jeho priazeň si nadovšetko vážil.

A teraz bol veľmi rád, že sa ju napokon predsa len nepokúsil dostať násilím na svoje kniežacie lôžko.

Počas Svätoňovho rozprávania ho však ani len vo sne nenapadlo, že Svetlana a Dreňa by mohli byť jednou a tou istou osobou.

Keď sa napokon po chvíli, keď už toto veľké prekvapenie trochu spracoval v hlave, zmohol na slovo, tak Svätoňovi navrhol, aby do tohto tajomstva  jeho pôvodu zasvätili len vladyku Dobromíra a jeho ženu Drahoslavu.

Už dávno sa spolu dohodli, že keď Svätopluk časom navždy znemožní Rastislava pred ľudom a potom následne ho zosadí z trónu a prevezme do svojich rúk vládu nad Veľkou Moravou, tak oznámia všetkým, to znamená všetkým vladykom, všetkým veľmožom a celému ľudu veľkomoravskému, kto Svätoň je a s akým poslaním prišiel do svojej vlasti.

Nový kráľ Veľkej Moravy – Svätopluk – ho potom slávnostne vymenuje za svojho prvého hlavného poradcu.

Keď ukončili rozhovor v tejto veci a Svätopluk už celkom strávil veľké prekvapenie, ktoré mu pripravil Svätoň ohľadne Svetlany-Dreni, tak knieža načalo vec, kvôli ktorej prišlo za Svätoňom.

„Chcem sa teraz s tebou porozprávať o Rastislavovi. Čoraz viac už strácam trpezlivosť, aby som len nečinne čakal, že Rastislav mi niekedy dobrovoľne sám odovzdá svoj vládcovský trón.

A ty i ja, my obaja, vieme veľmi dobre, že keby som bol neobmedzeným panovníkom Veľkej Moravy, tak spolu s tebou, s tvojou pomocou, by sme mohli  vykonať pre jej rozmach, pre jej veľkosť a pre jej slávu nesmierne veľa. A ako aj sám dobre vieš, tak Ľudovítovi Nemcovi sa napriek niekoľkým pokusom nepodarilo rozhodným spôsobom oslabiť Rastislavovu moc.

Pred nejakým časom sa Rastislav so mnou opäť rozprával o svojom už dávnejšie naplánovanom útoku na franskú Vindobonu, ktorého uskutočnenie ale odložil, lebo situácia sa mu nezdala dosť priaznivá na útok. Teraz sa však – ako mi zdôrazňoval – už cití dostatočne silný na vojenskú konfrontáciu s Frankami a v podstate už len čaká na môj súhlas a na moju podporu.

Musím mu konečne dať nejakú odpoveď – viem dobre, akú, ale chcem si v každom prípade vypočuť ako to celé vidíš ty a čo by si mi poradil. A či lepšie povedané, ako by si sa zachoval ty, keby si bol na mojom mieste?

Mám mu poslať na podporu mojich vojakov, ako som mu to pôvodne prisľúbil, alebo mu odmietnuť akúkoľvek pomoc?“

Svätoň nepotreboval premýšľať nad odpoveďou ani jediný moment a povedal:

„Nielen vojakov mu rozhodne musíš poslať, Svätopluk“!

Veď ak by si sa zdráhal, tak ľud by ti to nikdy neodpustil. Takže nielen vojakov pre kráľa Rastislava, ale ty osobne musíš ísť a síce na čele svojich vojakov musíš tiahnuť po boku Rastislava do bitky o Vindobonu, do bitky proti Frankom.

Veď knieža uvažuj predsa – ak b y si tak neurobil a Rastislav by zvíťazil sám, bez tvojej prítomnosti a účasti na boji, tak by ťa potom označil za zradcu záujmov Veľkej Moravy a mohol by ťa vyhlásiť dokonca aj za zbabelca a nielen za zradcu.

Ak sa ale veci budú mať inakšie a Rastislav bitku prehrá, tak ho budeš môcť obviniť i usvedčiť z toho, že nezmyselnou a chorobnou ctižiadosťou uškodil ríši, a to napriek tomu, že si ho pred útokom na Vinodobu varoval, že to dopadne zle, ale že ťa pod hrozbou uväznenia, ak mu pomoc odmietneš, prinútil tiahnuť spolu s ním do nezmyselného boja.“

Svätopluk chvíľu mlčal a zamýšľal sa nad slovami, ktoré si práve vypočul. Tu a tam uznanlivo pokýval hlavou – bol si plne vedomý toho, že komplikované záležitosti nikto nevedel tak skvele rozobrať a posúdiť ako Svätoň.

Napokon sa ozval:

Pokračovanie nasleduje