180. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

05.07.2021 23:23

Zaujal inštinktívne obranný postoj a pevne uchopil svoju dlhü dýku, ktorú mal za opaskom. Súčasne sa obzrel a celkom blízko v hustom poraste uzrel veľkú siluetu medveďa.

V prvom momente nevedel ako má zareagovať, pretože sa ocitol vo veľmi zvláštnej a prekvapujúcej situácii. Práve užíval šteklivo vzrušujúcu scenériu a v zlomku sekundy sa obraz pred jeho očami nesmierne zmenil a doslova ho prepadlo iné vzrušenie a síce extrémne nebezpečné.

Cez hlavu mu bleskove prešla myšlienka, že ak sa v tejto situácii pokúsi celkom potichu prikradnúť k dievčaťu tak, aby sa neprezradil medveďovi a ona ho pritom zbadá prv, ako sa mu podarí odzadu jej pritlačiť ruku na ústa, tak celkom určite začne divoko z plného hrdla kričať, lebo si bude myslieť, že je násilník.

Na jej krik je potom už rozzúrený medveď, ktorý sa bude cítiť ohrozený, len pár skokmi pri nich a okamžite zaútočí. No a či mu v tom prípade jeho dýka postačí na to, aby zachránil ich životy, to bolo veľmi otázne.

Ak sa však o nič nepokúsi a bude len vyčkávať, tak sa nebezpečná situácia môže vyvinúť ešte dramatickejšie a životunebezpečnejšie.

Napokon sa rozhodol, že mu neostávalo nič iné, len to, aby sa pokúsil prikradnúť čo najtichšie ku krásnej, nič netušiacej dievčine. Situácia bola skutočne veľmi dramatická a od jeho šikovnosti boli teraz závislé životy ich oboch.  

Blížil sa pomaly a s najväčšou opatrnosťou tak, aby nevydal ani najmenší zvuk, k jazierku. Zatiaľ sa mu to darilo a ani dievčina a ani medveď nepočuli nič. 

Postupoval krôčik za krôčikom, až sa mu podarilo dostať sa celkom do blízkosti chrbtom k nemu otočenej krásnej ženy, ktorá si medzičasom sadla do plytkej vody pri brehu jazierka. Načierala oboma rukami vodu a vylievala si ju na šiju.

Prv ako stihol niečo urobiť, sa však odrazu prudko vztýčila, akoby inštinktívne zacítila, že niekto je v jej tesnej blízkosti a obrátila sa.

Jej prekrásne veľké oči  vyjadrovali veľký úľak a jej ústa sa pootvorili a už už chcela vydať z nich hlasný výkrik. Avšak už v nasledujúcom momente, keď jej zrak padol na amulet, ktorý mal vždy zavesený na krku, zmeravela od úžasu a mlčky zdvihla ruku smerom k nemu.

Svätoňa jej reakcia veľmi prekvapila a podivil sa nad tým, čo ju len mohlo na jeho amulete tak veľmi upútať. Pre neho bol nesmierne drahocennou spomienkou na jeho dávnu minulosť a nikdy sa s ním nerozlúčil – nosil ho vždy, vo dne, v noci.

 

Pokračovanie nasleduje