Niekedy pred dvoma rokmi mu prinesol posol list z Byzancie. Bol od jeho rodičov. V ňom mu Irene a Georgios písali aj o Meline.
Po jeho náhlom a nikým nečakanom odchode z Konštantinopolu na Veľkú Moravu sa Melina od Fotia dozvedela o podrobnostiach príčiny jeho nečakaného odchodu a aj o tom, aký obrovský zlom nastal v jeho srdci potom, keď sa v jeho duši odrazu vynorili dávno zabudnuté spomienky na jeho pôvod, keď pritom objavil, že je Slovan a že sa narodil v krajine ďaleko vzdialenej od Byzancie.
V liste mu opísali podrobne aj to, že akonáhle sa Melina z úst Fotia dozvedela, že preto odišiel do svojej starej vlasti, na Veľkú Morava, odkiaľ sa už zrejme viac naspäť nevráti, tak odrazu omdlela a zrútila sa k zemi.
Keď ju napokon preľaknutý Fotios spolu s rýchlo privolanou domácou služobnicou z mdlôb prebrali, tak mu povedala, že vie, že ho už nikdy viac neuvidí, lebo zrejme našiel to, čo vždy hľadal, hoci nevedel čo to bolo, čo tak túžobne hľadá. Teraz našiel svoje dávno stratené korene a do Byzancie už nikdy nepríde. A kde objavil znova svoje korene, tam bude najšťastnejši a tam je mu aj súdené nájsť svoju pravú lásku, ktorá tam na neho niekde čaká.
O niekoľko dní neskôr po rozhovore s Fotiom, sa rozlúčila s celou svojou rodinou, ktorá vôbec nechápala jej nečakané a pre všetkých prekvapujúce rozhodnutie.
Odišla navždy do vzdialeného malého kláštora, kde žila aj jedna jej dobrá priateľka, ktorá veľmi mladá ovdovela a stratila tak najmilovanejšieho človeka. Útechu odišla hľadať do kláštora a tam ju aj našla.
# # # # # # # # # # # # #
Svätoň a jeho sprievodcovia práve vošli na svojich koňoch do doliny, ktorá už bola celkom v blízkosti Oravopolu. Poznal to okolie medzičasom už dobre a dôverne. A vedel, že sa rýchlym cvalom práve blížili k malému lesnému jazierku, ktoré bolo v lese v blízkosti cesty, ktorou jazdili. Bolo to jeho obľúbené miesto, kam si veľmi rád občas vyšiel sám na koni.
Jazierko ležalo v objatí hustého lesného porastu, ako čarovná vodná perla – ukryté pred zrakmi okoloidúcich, ktorí prechádzali cestou v jeho blízkosti.
Bol veľmi horúci deň a horúčava vládla ešte aj v toto neskoré popoludnie, ktoré už pomaly slnko nútilo k tomu, aby sa konečne už pobralo na zaslúžený nočný odpočinok. Sparná a dusná horúčava dlhého letného dňa však takmer ešte vôbec nepoľavovala.
A tak Svätoň povedal niekoľko slov veliteľovi svojej družiny. Ten prikývol hlavou a vydal jazdcom príkaz, aby celkom zvolnili tempo jazdy a už len pomalým klusom smerovali k hradisku. Svätoň sa od skupiny oddelil a vydal sa k blízkemu jazierku, kde sa chcel trochu osviežiť v jeho vždy chladnej občerstvujúcej vode.
# # # # # # # # # # # # #
Okrem lesnej zveri, ktorá k jazierku chodievala hasiť svoj smäd, Svätoň tam nikdy nikoho nespostretol. Tentokrát mu tam jeho neobyčajný osud však pripravil veľké a nečakané prekvapenie. Keď už bol blízko jazierka, tak zosadol z koňa a nechal ho popásať sa na tráve malej čistinky.
Pokračovanie nasleduje
