172. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Svätopluk si veľmi vážil nesmiernu múdrosť a veľké skúsenosti Svätoňa, ktorý bol skvelým znalcom najvýznamnejších kultúr vtedajšieho sveta. Obdivoval veľmi najmä to, že to všetko obsiahol a dokázal už v mladom veku.

Vždy keď ho potreboval, tak ho dal tajne priviesť k sebe do Nitry, alebo sa s ním stretol niekde na pol ceste medzi Oravou a Nitrou. A niekedy si zašiel až k nemu na jeho hradisko. Niekoľkokrát si dal od neho porozprávať aj jeho neuveriteľný životný príbeh.

Keď Svätoň v rozprávaní prišiel ku kľúčovej udalosti, ktorá v jeho živote fakticky všetko zmenila, lebo v ňom prebudila a oživila jeho srdce Staroslováka, pričom ožila a obnovila sa odrazu aj jeho schopnosť vedieť hovoriť slovanskou rečou svojich predkov, tak sa oči tohto tvrdého muža naplnili vlhkosťou.

Najviac ale obdivoval jeho politickú uváženosť a priam neomylnú istotu, s akou vedel predvídať rôzne situácie a udalosti a z nich usudzovať na budúcnosť ich vývoja. Jeho múdre rady mu pomáhali ľahšie prekonávať istý utajovaný pocit menejcennosti, ktorý sa ho občas zmocnil voči Rastislavovi, ktorého najmä v mladšom veku považoval za neobyčajne múdreho.

Voči Svätoňovi taký pocit nemal nikdy, hoci ten bol neporovnateľne rozhľadenejší a múdrejší ako Rastislav. Nakoľko ale tento múdry muž si plne získal jeho dôveru a Svätopluk sa cítil byť s ním vnútorne prepojený, a to tak veľmi, ako so žiadnym iným mužom a sa od neho aj mnohému naučil, tak pocit menejcennosti voči strýkovi sa z neho celkom vytratil. Svätoňa časom začal vnímať nielen ako priateľa, ale dokonca aj ako svojho duchovného brata.

# # # # # # # # # # # # #

Prešlo niekoľko mesiacov a medzičasom sa politická situácia vo Veľkomoravskej ríši vyvinula tak, že k útoku na franskú Vindobonu, ktorý Rastislav už dávnejšie plánoval, zatiaľ stále ešte neprišlo. Veľkomoravský panovník sa totiž dal prehovoriť franskými markgrófmi Ernestom a Karlmannom, aby sa spoločnými silami postavili proti franskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi.

Najprv chceli eliminovať jeho významných prívržencov, aby tak oslabili jeho pozíciu a potom ho chceli vojensky poraziť a rozdeliť  jeho ríšu na dve kráľovstvá, v ktorých by sa boli vyhlásili za kráľov. Rastislavovi sľúbili za podporu úplnú samostatnosť Veľkej Moravy bez akýchkoľvek vazalských záväzkov.

Ich pokus však stroskotal.

# # # # # # # # # # # # #

Samozrejme, že niečo také, ako to urobil Rastislav mu nemohol Ľudovít Nemec v žiadnom prípade zabudnúť. Trvalo to ale niekoľko mesiacov, kým prišla jeho reakcia.

V lete roku 864, keď sa už vojensky cítil dostatočne silný, tak prekročil s veľkým vojskom Dunaj a začal s obliehaním Devína, kde sa vtedy nachádzal aj Rastislav. Ten v tejto pre neho nepriaznivej situácii ponúkol Ľudovítovi mier.

Našťastie to veľmi neoslabilo jeho pozíciu, keď splnil jeho požiadavky. A po istom čase Rastislav opäť začal pomýšľať na dobytie Vinodoby, keď sa mu do uší dostali chýry, že Ľudovít je zamestnaný na Západe svojej ríše s agresívnymi Burgundmi, ktorí si chceli privlastniť niektoré menšie regióny jeho kráľovstva.

Pripomeňme si, že Rastislav dobytie Vindobony spájal so svojím starým plánom v zmysle ktorého chcel po obsadení Vindobony dosiahnuť spojenie Veľkej Moravy s alpskými (a či korutánskymi) Slovanmi.

# # # # # # # # # # # # #

Dvanásť dobre ozbrojených staroslovenských bojovníkov cválalo údolím malebného, divoko zurčiaceho Dunajca. Boli na ceste do významného mesta vislanských Slovanov – do Krakova.

Pokračovanie nasleduje