1. Časť – dokončenie zajtra: Ježiš Kristus a Erich Fromm boli obaja horlivými poslami lásky – lásky k ľuďom a lásky k dobru a zároveň videli v deštruktivite a nenávisti najväčšie zlo, akého sú ľudia schopní !

17.11.2026 17:28

V súčasnosti žijeme v dobe, keď doslova exploduje  naša deštruktivita, ničenie a vražedné vojny, ktoré dokonca môžu prerásť do apokalyptickej atómovej smršte, ktorá zničí ľudstvo – to ľudstvo, ktoré sa samoľubo označuje za vysoko vyspelé a vysoko civilizované. 

 

Ak by to tak ale naozaj bolo, neviedli by sme vojny a nevyhadzovali obrovské prostriedky na armády a ničivé zbrane. Národy planéty by žili v mieri a kooperácii a nie v ničivej konkurencii!!!

 

Ideálom brutálneho ničivého a bezohľadného globálneho kapitalizmu, ktorý neustále niekde vedie vojny, samozrejme nikdy nie je kooperácia (ktorej výsledkom a či dôsledkom by bol neustály mier,  láska medzi ľuďmi a láska ku všetkému živému), ale maximálne možná miera víťazného konkurenčného boja, v  ktorom je celkom porazený  nenávidený  konkurent!

 

 

Takže prvým imperatívom  našej „úžasnej“ epochy je KONKURENCIA a čoraz viac sa stupňujúca konkurencia a napokon vystupňovaná do brutálnej konkurencie, ktorá dosiahne  až taký rozmer, že  konkurent sa stáva nepriateľom, ktorého treba zničiť, najlepšie vymazať zo sveta.

 

A k tomu všetkému nás vedie a učí bezohľadný globálny turbokapitalizmus – a taká konkurencia je samozrejme plná deštruktivity, je ňou presiaknutá.

 

Ako Erich Fromm vnímal a analyzoval odveký ľudský problém, že popri schopnosti ľudí k nesebeckej a nezištnej láske, žiaľ, existuje aj desivá schopnosť pre bezdôvodnú deštruktívnosť a nemilosrdnú nenávisť?

 

Jeho myšlienky, ktoré som spracoval v tomto článku  niekde doplním a  prepojím s mojimi.

 

 

Najprv ale ešte osobne niekoľko riadkov k Erichovi Frommovi:

 

Bolo mi dopriate veľké šťastie a mohol som tohto vynikajúceho humanistu a mysliteľa, ktorý bol už dávno mojím idolom, spoznať vo Švajčiarsku - kam prišiel žiť z USA – niečo viac ako rok pred jeho smrťou.

 

Stali sme sa priatelia. Vzniklo krátke ale intenzívne priateľstvo starého, nesmierne múdreho a obsiahlym nevšedným poznaním doslova „nabitého“ muža, už na sklonku života s mladým mužom, ktorý zas bol nesmierne hladný a smädný po novom poznaní a doslova hltal všetko, čo z tohto geniálneho človeka na poznaní prýštilo.

Erich  bol veľmi dojatý, keď som mu povedal, že mám prečítané všetky jeho mi dostupné knihy, ja človek zo slovanského sveta, kde bol v tom čase, keď nás delila železná opona, fakticky neznámy!

 

 

 

Podľa Ericha Fromma tento rozpor, ktorý je hlboko zakorenený v ľudstve,  pramení z existenciálneho rozštiepenia ľudskej bytosti, ktorá je súčasne súčasťou prírody a – vďaka ľudskému rozumu – zároveň od nej aj oddelená.

 

V dielach ako Útek od slobody (1941), Umenie milovať (1956) a Anatómia ľudskej deštruktívnosti (1973) Fromm opisuje tento základný konflikt ako ústrednú dilemu ľudskej existencie:

 

1.Príčina: Strata pôvodnej jednoty

 

Na rozdiel od zvierat už ľudské bytosti nie sú plne ovládané inštinktmi. Prostredníctvom sebauvedomenia a rozumu si uvedomujú svoju vlastnú osamotenosť, svoju bezmocnosť tvárou v tvár prírode a nevyhnutnosť smrti. Táto izolácia vyvoláva hlbokú existenciálnu úzkosť, ktorú treba prekonať, aby človek neskĺzol do šialenstva z vedomia svojej skorej konečnosti.

.

2. Konštruktívne riešenie: Biofília a nesebecká láska

 

Produktívnym spôsobom, ako prekonať túto oddelenosť, je láska – ktorá pre Fromma nie je len emóciou, ale aktívnym postojom charakterizovaným starostlivosťou, zodpovednosťou, rešpektom a porozumením.

Prostredníctvom lásky sa človek spája so svetom bez toho, aby sa vzdal vlastnej individuality.

Fromm nazýva túto základnú orientáciu „biofília“ (láska k všetkému, čo je živé). Prejavuje sa ako túžba rásť, tvoriť a podporovať život.

 

3. Deštruktívne riešenie: Nekrofília a nenávisť

 

Keď sa jednotlivcovi v dôsledku spoločenských tlakov, citového chladu alebo nedostatku príležitostí na osobný rozvoj nepodarí spojiť so svetom prostredníctvom lásky a tvorivej činnosti, hľadá iný únik pred pocitom bezmocnosti  a riešenie nachádza v deštrukcii (tá drieme fakticky v každom).

 

Fromm ale zdôrazňuje, že zhubná deštruktívnosť nie je vrodeným inštinktom (na rozdiel od „pudu smrti“ Sigmunda Freuda), ale skôr náhradným riešením pre život, ktorý dovtedy zostal akoby neprežitý.

 

Tým, že človek postihnutý deštrukciou, ničí a nenávidí, stavia sa nad život a zažíva pocit všemohúcnosti tam, kde by sa inak cítil bezmocný.     

Fromm túto orientáciu nazýva „nekrofília“ (príťažlivosť ku všetkému mŕtvemu, mechanickému a deštruktívnemu) – čo je priamy opak „biofílie“.

 

Otázka voľby a spoločnosti

 

Fromm nevnímal ľudské bytosti ako od podstaty dobré alebo zlé; skôr v nich videl potenciál pre jedno aj druhé.

 

Podľa Fromma to, či sa jedinec bude uberať smerom k láske alebo k nenávisti a deštruktivite, rozhodujúcim spôsobom závisí od sociálnych a ekonomických podmienok, v ktorých vyrastá, ale najmä aj od jeho vlastného morálneho rozhodnutia prevziať sám zodpovednosť za svoj osobný rast.

 

k tomuto ponúkam doplnenie: 

 

roman-bednar.cms.webnode.sk/news/len-ten-najde-jedine-a-opravdive-zivotne-stastie-kto-dokaze-dat-svojmu-zivotu-sam-spravny-smer-a-potom-sa-od-neho-uz-nikdy-neodkloni/)

 

 

 

Zajtra dokončím 2.  časťou