Tajomstvo dlhého života

Dostal som v priebehu niekoľkých rokov viacero dotazov od mojich čitateľov na túto knihu, ktorú som vydal pred 14. rokmi v Bratislave. A tiež prosieb, či by som ju nemohol publikovať na mojom webe.

A tak ju tu zverejňujem.

 

 

M oj e  ú v o d n é  s l o v o

 

Ľudia už od nepamäti hľadali kľúč k večnej mladosti a dlhému životu. Modlili sa k bohom a prinášali im obety, aby od nich odvrátili nešťastie a choroby a aby im dopriali dlhý život. Zdravie pre nich znamenalo čosi, čo si u bohov možno zaslúžiť a vyprosiť. Zároveň spájali aj najvyšší pocit šťastia a spokojnosti s pevným zdravím a s dlhým životom.

Dlhá mladosť a dlhý život – ostať mladým až do vysokého veku, je niečo také vôbec možné?

 Na prvý pohľad sa to zdá byť veľmi ťažké, dokonca nemožné. Napriek tomu sa všetky epochy a všetky kultúry snažili objaviť metódy, ako dosiahnuť stabilné zdravie, predĺžiť si mladosť a dosiahnuť dlhý život.  Nespočetné množstvo liečiteľov, šamanov, ezoterikov, jogínov i vedcov a v neposlednom rade aj veľa šarlatánov vytrvalo hľadalo tajomstvo predĺženia žvota. A nejeden z nich aj prehlásil, že sa mu podarilo objaviť elixír večnej mladosti.

Vždy sa však ukázalo, že všetky takéto tvrdnia boli nepravdivé a boli len pokusom získať slávu a prísť  k veľkým peniazom. Lebo ľudia sú ochotní vydať  veľa peňazí za ilúziu (ktorej veria) toho, že im niekto sľubuje predĺženie života. Je ale udivujúce, že popri takýchto  snaženiach a klamných vyhláseniach, vždy boli aj výnimoční ľudia, ktorí dosiahli úplne prirodzeným spôsobom nadpriemerne dlhý život a dlhú mladosť a okrem toho sa počas celého života vždy cítili dokonale zdraví.

Tento fakt by mal byť povzbudením pre každého z nás. To, že v podstate musí existovať veľmi jednoduchá metóda, inými slovami, optimálny spôsob života, ktorý ak dokážeme napodobniť, tak aj my budeme žiť dlho a budeme sa tešiť z dobrého zdravia a z dlhej mladosti, to je naozaj povzbudením.

Táto filozofia dlhého života je v podstate veľmi jednouchá a definovali ju už starí Gréci svojou dobre známou výpoveďou:

V zdravom tele, zdravý duch.

To je však len jedna podmienka pre dosiahnutie dlhého života. Druhá podmienka musí znieť: Zdravý duch je najdôležitejším predpokladom pre to, aby telo, s ktorým je spojený, mohlo byť trvalo zdravé. Okrem toho , pre moderného človka súčasnosti, ktorý prežije prevažnú časť svojho života vytrhnutý z lona prírody, je pre dosiahnutie dlhého života nevyhnutne potrebné, aby sa do nej vrátil, respektíve neustále vracal a ostal v nej bytostne zakorenený. Žiť s prírodou v harmónii je veľmi dôležitým predpokladom pre dosiahnutie dlhého života.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že napriek obsiahlemu poznaniu lekárskej vedy, ktoré nazhromaždila západná civilizácia, hľadajú mnohí ľudia neortodoxné spôsoby, neraz aj nesprávne a či dokonca aj riskantné, ktoré by im umožnili ostať zdravými a dynamickými počas dlhých rokov života, najlepšie až do jeho konca.

A tak bolo liečenie chorých už od pradávna naliehavou potrebou života a už v staroveku sa mu prikladal obrovský význam. Liečebné metódy boli také rôzne, ako boli rozdielne aj spoločnosti, ktoré ich vyvinuli. Metódy liečenia východných kultúr, špeciálne čínskej, sa extrémne odlišovali od metód na Západe.

 

1. pokračovanie:

 

  Dokončenie úvodu

 

Čínski lekári sa už pred niekoľkými tisícročiami snažili liečiť svojich pacientov preventívne. Lepšie povedané v Číne ľudia považovali za dobrého lekára len takého, ktorého pacienti nikdy neochoreli, a to z toho dôvodu, lebo im vedel vopred naordinovať takú optimálnu životosprávu, že choroby sa im vyhýbali. Práve v takomto netradičnom prístupe k pacientom je treba vidieť základ toho, čomu hovoríme dlhý život bez chorôb a v zdraví a čo podmieňuje aj „večnú mladosť“. Lebo každá vážnejšia choroba oslabuje naše zdravie, uberá nám životnú energiu a tým samozrejme aj skracuje náš život.

V poslednom roku minulého storočia som sa od jedného dobrého priateľa zo Švajčiarska dozvedel, že v južnom Taliansku sa nachádza neveľká dedina, v ktorej existuje neobyčajne unikátny fenomén. Jej obyvatelia sa dožívajú veľmi vysokého veku a čo je naozaj pozoruhodné, tak spravidla prežívajú svoj život aj bez chorôb.

Táto kniha vznikla na základe nahraných rozhovorov a poznámok, ktoré si urobil môj priateľ počas svojej týždennej návštevy tejto malebnej, neveľkej talianskej dediny, ktorá má krásne, poeticky znejúce meno – Campodimele. Nemal nijaké publicistické ambície a nakoľko vedel, že som aktívny spisovateľ, ktorý vydáva aj literatúru faktu, tak mi dal  svoje podklady k dipozícii s tým, že ak sa mi budú pozdávať, tak že to môžem v mojom podaní a spracovaní vydať knižne.

Tak sa aj stalo a napísal som o tomto fakte. Táto moja kniha analyzuje a pokúša sa faktograficky zdôvodniť fenomén toho, v čom spočíva tajomstvo dlhého a zdravého života jednoduchých ľudi z Campodimele. Na jej stránkach sa vyberieme do Campodimele, dedinky uloženej v lone čarovnej prírody, na nevysokom pahorku. Keď do nej prídete, tak sa veľmi rýchlo dostaví zvláštny pocit, že akoby vás nemo, ale naliehavo vyzývala k harmónii so sebou samým a samozrejme aj s prírodou.

Ak sa tam niekto cudzí zdrži čo len niekoľko dní, tak zažije, že z neho padnú všetky strachy a vnútorné napätia, ktoré do neho vtlačil a vohnal život v realite našej egoistickej a bezohľadne tvrdej civilizácie.

Môj švajčiarsky priateľ pod dojmami a zážitkami, ktoré si priniesol odtiaľ, celkom zmenil svoj život a spôsob stravovania sa . Presedlal na potravu a la Campodimele a oznámil mi, že to bolo pre neho mimoriadne prospešné a že to celkove zmenilo jeho pohľad na život a zároveň aj veľmi upevnilo jeho zdravie.

 

 

 

2. pokračovanie:

 

1. kapitola

Dedina „večnej“ mladosti - Campodimele

 

Život každého človeka sa začína detstvom, pokračuje mladosťou a končí spravidla v starobe, ktorá môže byť dlhá a neraz aj utrpenia plná v dôsledku chorôb, bolestí a stareckej slabosti a bezmocnosti. Najhoršia je staroba ale v takom prípade, ak je dotyčný už natoľko chorľavý, že už je len na záťaž sebe i iným. Musieť prežívať takú starobu a v takom úbohom stave a azda aj veľa rokov, je veľmi nepríjemnou predstavou pre každého. A skutočne sa takej staroby dožíva pomerne veľa ľudí. A je veľmi hrozným pocitom, ak človeka v starobe zasiahnu také extrémnee ťažké a nevyliečiteľné choroby ako Parkinson alebo Alzheimer, prípadne obe súčasne.

Preto jedna z ústredných otázok tejto publikácie, na ktorú sa pokúsim  dať uspokojivú odpoveď , znie: „Musí to tak byť vždy? Nie je možné, aby náš život končil tak, ako sa  začínal – teda mladosťou? To znamená, že by išlo o určitý druh mladosti v starobe.

Nemôže náš život končiť vo vysokom veku, s pocitom dlho trvajúcej mladosti, ktorá siaha až do staroby a s vedomím, že všetky naše roky sme prežili v plnom zdraví a bez chorôb?   Existuje niečo viac, existuje vyšší pocit štastia pre nás? Z môjho pohľadu nie.

A práve čosi také existuje v Campodimele. V dedinke, ktorá leží vo vrchoch na juh od Ríma. V tejto svojráznej a unikátnej dedine sú dva kostoly a jedna škola. Campodimele leží len niekoľko killometrov od obľúbených morských pláží, kde každoročne prichádza množstvo zahraničných návštevníkov a turistov. No len málokto z nich tuší alebo vie, aký zázrak , aký neuveriteľný fenomén sa nachádza v blízkosti od neho.

Campodimele sa na prvý pohľad nelíši vôbec ničím od tisícky iných talianskych dedín. Napriek tomu ukrýva veľké a neobyčajné tajomstvo. Nikde inde sa ľudia nedožívajú takého vysokého veku, ako tam a nikde inde nie sú tak dlho mladí a pri silách  a pri dobrom zdravi, ako tam.

Dedina má len necelých 900 obyvateľov a jej meno znie v taliančine ako nádherná melódia a v preklade to znamená Medové pole, alebo Jablkové pole. V spisovnej taliančine znamená mele jablko. Pôvodný názov dediny však znel Campo di miele a miele je med. Až neskôr sa z toho vyvinul názov Campodimele.

Na základe uverejnených vedeckých štatistík vieme, že ženy sa tam dožívajú v priemere 92 a muži 93 rokov. Nikde inde nežije toľko ľudí nad sto rokov, ako v Campodimele. A pokiaľ vieme, tak nikde inde sa muži nedožívajú takého vysokého veku, ako tam.

Keď sa WHO – Svetová zdravotná organizácia dopočula o tomto neobyčajnom fenoméne, tak ho začala vedecky skúmať, aby odhalila jeho tajomstvo – tajomstvo dlhého života ľudí z Campodimele. V súvislosti s ním sa vynárajú dve dôležité otázky:

a,  má toto tajomstvo svoje korene v starom opustenom kláštore, ktorý sa nachádza neďaleko dediny, hore v kopcoch? To tvrdia ľudia z Campodimele

b, prečo sú v dedine nebezpečné choroby ako rakovina a infarkt úplne neznáme, hoci jej obyvatelia užívajú aj alkohol, aj tuk, aj keď nie v nadmernom množstve?

Na ďalších stránkach knihy si dáme na to odpovede.

Tu chcem ale ešte zdôrazniť, čo je Ariadninou niťou tejto mojej knihy, ktorá sa ňou celou tiahne.

Ide o to, ako sa má človek oprimálne strvovať, aby sa mohol dožiť vysokého veku v plnom zdraví.

 

Uvediem tu najdôležitejšie pravidlá stravovania, ktoré dodržiavajú všetci ľudia z Campodimele:

 

a, Minimum soli, najlepšie je používať káliovú soľ

b, Užívať pravidelne veľa olivového oleja vytlačeného za studena

c, Len zriedkavo mäso a ak, tak len kuracie, zajačie a rybacie – najlepšie morské ryby

d, Veľa čerstvej zeleniny; cesnak a paradajky jesť, ak je to možné, každý deň

 

3. pokračovanie :

 

2. kapitola

Každý deň pohár olivového oleja

 

Ako dvadsaťdeväťročný som navštívil po prvý krát Neapol a obdivoval som tam krásny záliv, v ktorom sa mesto rozprestiera až pod svetoznámy Vezuv. Jeho gigantická explózia pochovala v roku 79 mesto Pompeje. Vtedy som nemohol ani len tušiť, že sa nachádzam relatívne blízko k malej nenápadnej, svetu celkom neznámej dedinke, o ktorej raz napíšem knihu. Knihu o dedinke, o ktorej som sa o veľa rokov neskôr mal dozvedieť veľmi prekvapujúcu a priam neuveriteľnú skutočnosť. Dedinka bola vzdialená od Neapola len niekoľko kilometrov.

Taliansko ma fascinovalo už detstva a bola to moja prvá návšteva v tejto krajine. V tom čase som už žil trvale v Nemecku. Keď som bol v Neapole, tak som navštívil aj svetoznámy ostrov Capri, kde sa stretávala už od 19. storočia spoločenská smotánka  z Talianska, ale aj z cudziny. A nevynechal som ani historické Pompeje – štúdiu dejín som sa venoval nadšene celé roky.

Mentalita Talianov mi bola veľmi blízka a ich postoj k životu bol veľmi blízky aj mojím predstavám o ňom. Taliani boli veselí, milovali slobodu, mali vždy dobrú naladu a nepoznali problémy pri nadväzovaní  kontaktov.

Prešlo ale ešte veľa rokov, kým som sám spoznal cestu, ktorá vedie do Campodimele. Cesta z Neapolu do Ríma sa vinie popri morskom pobreží a je pomerne silne frekventovaná, a to najmä v letnom dovolenkovom období. Ale cieľom všetkých dovolenkárov, ktorí sa po nej pohybujú vo svojich autách, sú malé prímorské mestečká medzi Neapolom a Rímom, ako Sperlonga, Baracina a ďalšie. Do vrchov, obdaleč mora, ktoré ležia po pravej ruke, keď sa veziete od Neapolu do Ríma a kde leží aj Campodimele, však nenapadne ísť takmer nikoho. Veď prečo aj by tam mal zablúdiť nejaký zahraničný hosť či dovolenkár?

Veď v porovnaní so zmienenými prímorskými mestečkami, sú tam len nezaujímavé dedinky a zázračné tajomstvo, ktoré ukrýva Campodimele, bolo v tých rokoch sotva niekomu známe.

Úzka, vtedy ešte štrková cesta, sa od mora do kopcov vinie ako had. Bola takmer vždy prázdna a väčšinou prešlo vždy niekoľko dní, kým po nej prešlo nejaké auto. Tráva na okolitých lúkach je bujná a šťavnatá, ale len vtedy, keď  dostatočne poprší. Ale kozy a ovce, ktoré sa na nich popásajú, tam vždy nájdu dosť obživy. Asi po polhodine cesty autom sa napokon objaví Campodimele. Pre bežného návštevníka, odniekiaľ zo západnej Európy, ktorý zažil už nejednú exotickú dovolenku,  nie je v prvom momente Campodimele nič mimoriadne. Dedina vyzerá tak, akoby sa stredovek z nej ešte vôbec nebol vytratil. To však platí pre takmer všetky talianské mestá a mestečká.

Campodimele sprostredkúva návštevníkovi, ktorý prichádza z ďaleka a z iného sveta, kúzlo už dávno zabudnutého a v moderných mestách neexisteného sveta.

Na mnohých poliach a políčkach, ktoré patria obyvateľom Campodimele, pracuje vedľa seba neraz aj päť generácií tej istej rodiny. Za normálnych okolností, v inej časti sveta, je niečo také nemožné a vylúčené.

 

 

4. pokračovanie: 

 

V tejto neobyčajnej talianskej dedine, vysoko medzi horami, ale nič nie je vylúčené. Pre nezasvätného je prekvapujúcou skutočnosťou hlavne to, že v Campodimele žije viac storočných ľudí, ako kdekoľvek inde v Európe. Ďalším prekvapujúcim faktom je to, že v dedine nemožno nájsť nijakého lekára a nie sú tam ani žiadni chorí ľudia.

Ale pre istotu, ak by v  dedine predsa len náhodou niekto ochorel – pričom sa tu myslí predovšetkým na cudzích návštevníkov – je na malej radnici pripravená malá zásoba liekov. Pre ľudí z Campodimele je podľa všetkého slovo choroba neznámym pojmom. Pre nich je to výraz a či realita z iného, im veľmi vzdialeného sveta. Zo sveta, ktorý nie je ich svetom, ktorý im je veľmi cudzí, lebo je preplnený tým, čo oni nepoznajú – je plný nenávisti, závisti, stresu, deštruktivity, nepriateľstva a nelásky. Ľudia z Campodimele sa v priemere dožívajú dvadsať až tridsať rokov viac ako je priemerný vek ľudí na iných miestach Európy.

V tejto malej zapadnutej talianskej dedinke akoby kozmos bol vytvoril inú dimenziu dĺžky ľudského života a zároveň v nej urobil inú rasu ľudí, od nás ostatných odlišných – ľudí, ktorí sú obdarovaní pevným zdravím, dlhým životom a ešte aj dlhou mladosťou.

Pojmy a kategórie mladý a starý tam dostávajú úplne nový, relatívny význam.

Ak si v Campodimele zájdete do malej a jedinej tamojšej kaviarničky, tak budete svedkami, ako domáci zákazníci oslovujú čulými a zvučnými hlasmi veľmi obratnú  rezkú čašnícku s úplnou samozrejmosťou „bella ragazza – pekné dievča“, hoci má osemdesiatsedem rokov. Pritom „ragazzi-chlapci“, ktorí po nej pokrikujú, majú vo väčšine aj sto a viac rokov. A „ragazza“ má skutočne na svoj vek veľmi mladistvé črty a na tvári milý, neustávajúci úsmev. Jej pohyby prezrádzajú, že je nabitá energiou.

V celom Campodimele nájdete len jedn malinký obchodík. Je to len preto, lebo domorodí Campodimelčania si nakupujú len extrémne málo. V obchodíku sa nepredáva žiadne mäso, žiadna saláma, ba dokonca ani len žiadny chlieb. Môžete si tam kúpiť len čistiace prostriedky. V obchodíku predáva osemdesiatšesťročná signora, ktorá vyzerá minimálne dvadsať rokov mladšie.

V Campodimele je takmer všetko inakšie, ako je to všade inde, vo svete nepokojov, neistoty, strachov a tvrdej bezohľadnej konkurencie.  Kto tam príde s otvorenými očami a s otvoreným srdcom, ten to zbadá a precíti okamžite.

 

5. pokračovanie 

 

„Tento náš obchod a tovar, ktorý tam je, to nám úplne postačuje. Nič z toho, čo kupujete vy, ktorí žijete v tej vašej , pre vás modernej , pre nás ale šialenej a chorej civilizácii a trpíte všetkými jej chorobami a neduhami a ktorá vás sužuje a trápi nespočetnými, úplne zbytočnými problémami, my u nás nechceme mať. Vy žijete tak, že ste neustále niekým do niečoho hnaný a okrem toho sa ešte stále do niečoho naháňate aj sami. Ste len otrokmi iných a aj samých seba. Pre nás je niečo také nemožné a neznesiteľné – my si sami určujeme rytmus nášho života.“

To rozpráva v kaviarničke trom cudzím, celkom zarazeným hosťom, stošesťročný, veľmi čulý signore a temperamente gestikulujúc pokračuje ďalej:

„Skvelý olivový olej, ktorý je hybným motorom nášho života a zárukou nášho výborného a stáleho zdravia, nemusí nikto z nás kupovať. Každá rodina, ktorá tu žije, vlastní svoj malý olivový lesík a tak si olej vyrába sama.

Jeden z domácich mužov má deväťdesiatpäť rokov, ale nevyzerá ani na sedemdesiat.

Na otázku, ako je niečo také vôbec možné a ako sa to dá vysvetliť, po krátkej chvíli odpovie ten devädesiatpäťročný:

„Viete čo? Ak chcete odpoveď, tak najlepšie urobíte, ak sa vyberiete hore, ešte vyššie, do našich hôr, do starého benediktínskeho kláštora a tam si dobre pozrite a pozorujte chvíľu koncentrovane jedálensky stôl mníchov, ktorí zam žili v dávnych dobách. Tam leží kľúč k pochopeniu tajomstva predlhého života ľudí z našej malej jednoduchej dedinky, Campodimele.“

Starý, stredoveký kláštor je vzdialený dobré dve hodiny chôdze od Campodimele. Zvedaví cudzinci sa po rozhovore v kaviarničke chceli k nemu hneď vydať, ale až po hodine našli v dedine niekoho, kto bol ochotný ich sprevádzať až do kláštora. Potom už hneď vyrazili na cestu. Netrvalo dlho a opustili cestu v dedine a ďalej kráčali úzkym hrbolatým lesným chodníkom, ktorý sa miestmi vinul strmo nahor pomedzi sromy, kríky a divoké húštiny.

Neboli veľmi zvyknutí na dlhú namáhavú chôdzu a tak mali čo robiť, aby stačili tempu svojho sprievodcu, ktorý bol starší od najstaršieho z nich aspoň o tridsať rokov a niesol na pleciach už sedemdesiatku.

A skutočne, po niečo viac ako dvoch hodinách stáli konečne pri klaštore udýchaní a vyčerpaní – čo však neplatilo pre sedemdesiatročného ˇmladíkaˇ z Campodimele – pred opusteným, značne už ošarpaným, ale zubom času len málo nahlodaným kláštorom, ktorý bol starší ako tisíc rokov. Vybudovali ho mnísi z neďalekého Montecassina, ktoré založil okolo roku 500 svätý Benedikt. Kosti tam pochovanych mníchov, pochádzajúce zo šiesteho storočia, dokazujú jasnou rečou, že sa už v tom čase, keď ľudia dosahovali priemerný vek len okolo 35 rokov, mnísi bežne dožívali až deväťdesiat rokov a niektorí aj viac.

 

6. pokračovanie    

 

Kláštor pri dedinke Campodimele je opustený už viac ako štyri storočia. Stalo sa tak vtedy - niekedy začiatkom sedemnásteho storočia - keď ho prepadli banditi a vylúpili a časť mníchov, ktorí sa bránili, vyvraždili. 

Napriek tomu, že je už taký dlhý čas neosídlený, tak je pomerne dobre zachovaný. V obstojnom stave sú miestnosti, v ktorých žili mnísi, dobre zachovaná je aj kaplnka a dokonca i studňa, z ktorej čerpali vodu. V druhej svetovej vojne kláštor slúžil ako lazaret pre nemecký Wehrmacht. 

Naši návštevníci si po krátkej prehliadke kláštora, ktorá ich veľmi očarila, spomenuli, že majú hľadať akýsi stôl, ako im to prikázali v dedine, ktorý má nejako súvisieť s dlhým životom, čo si nijako ale nevedeli predstaviť. Avšak v celom veľkom kláštore nebolo nijakého poriadneho stola - s výnimkou jedného, ale ten bol celkom prehnitý a takmer rozpadnutý. 

Sklamaní už chceli odísť, keď odrazu v prítmí, v kúte jednej neveľkej miestosti, kde stál polorozpadnutý stôl, zbadali na stene trochu poškodený obraz. Boli na ňom zobrazení dávni obyvatelia kláštora, mnísi, spolupustovníci svätého Benedikta. Na obraze boli zachytení, ako spolu večerali.

Sprievodca, ktorý nevedel, čo cudzinci hľadajú, im začal rozprávať: 

"Ľudia prichádzali po celé stáročia, sem hore, do kláštora k mníchom, aby sa od nich dozvedeli o tajomstve dlhého života a v čom spočívalo. A mnísi im ochotne všetko prezradili a porozprávali. Chceli predsa ľuďom pomáhať - také bolo ich poslanie od Boha a chceli im odovzdať svoje poznanie o živote. 

Ak sa pozriete na obraze na karafu, naplnenú olivovým olejom, položenú na stole, tak nech vám pripomenie to, že mnísi z tohoto kláštora nepoužívali nikdy iný olej, ako olivový. Veď tento olej odporúčala už pradávno aj Biblia. Olivový olej je predsa božím olejom a Ježiš ním vždy pomazával aj hlavy svojich učeníkov. A celé generácie ľudí z Campodimele sa prísne držali tohoto odporúčania od nášho pána, od Ježiša. Preto ich nikdy ani len vo sne nenapadlo, aby používali maslo, bravčovú masť, prípadne iné tuky."

 

7. pokračovanie   

 

Cudzinci počas rozprávania svojho sprievodcu len zamyslene a uznanlivo pokyvovali hlavou. Bolo im už známe, že vedci z WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) vypočítali, že obyvatelia Campodimele spotrebujú na deň a na hlavu pohár olivového oleja. To predstavuje desaťnásobok toho, čo spotrebuje priemerný taliansky občan a čo je samozrejme oveľa viac, ako spotrebovávajú olivový olej iní Európania, ktorí ho však používajú len veľmi málo. 

Vedci pri svojich analýzach s prekvapením zistili,  že aj obsah takzvaného dobrého HDL-cholesterínu je u ľudí z Campodimele podstatne vyšší, ako je to u iných ľudí, najmä v porovnaní s obyvateľmi severnejších častí Európy. 

Tí istí vedci dokázali aj to, že olivový olej je jediným druhom oleja, ktorý je schopný optimálnym spôsobom chrániť zdravie človeka. Všetky ostatné oleje, najmä ak sa používajú pravidelne, môžu veľmi škodiť. Vedci sú presvedčení, že aj ľudia žijúci prirodzeným a vyrovnaným životom, bez excesívnych životných zlozvykov, ktorí nie sú fajčiarmi a nie sú nadmernými konzumentami alkoholu, zvlášť tvrdého alkoholu a ktorí ako olej používajú len olivový olej, tak žijú v priemere o niekoľko rokov dlhšie, ako tí, ktorí nemajú takú životosprávu.

Na záver tejto kapitoly recept číslo 1 z kuchyne zdravia a "večnej mladosti" v Campodimele.

Je to obľúbené jedlo 94-ročného Antonia Pecchia. Uvedené množstvo je pre štyri osoby.

Predjedlo: Chlieb s olivovým olejom 

4 krajce nesoleného pšeničného chleba opiecť na grile. Krajce výdatne pokvapkať olivovým olejom. Nakrájať paradajky, uložiť ich na chlieb a okoreniť ich bazalkou. Nesoliť!

Hlavné jedlo: Rezance s mrkvovo-paradajkovo-rybacou šťavou 

Na prípravu tohoto jedla sú potrebné štyri mrkvy, dve cibule, dva strúčky cesnaku, osem paradajok a malá - najlepšie morská ryba. Všetko pokrájať a osmažiť, samozrejme, na olivovom oleji. Pokrájané kúsky ryby pridáme až po niekoľkých minútach smaženia a  potom celú zmes smažíme ešte tri minúty. Potom všetko zalejeme s 1 decilitrom olivového oleja a krátko smažíme pri nízkej teplote. Súčasne uvaríme 600 gramov rezancov z celozrnnej múky a zalejeme ich uvarenou šťavou. Nesolíme. Zapiť maximálne pollitrom vína na osobu.

 

8. pokračovanie

 

3. kapitola 

Tajomstvo zdravia - cibuľa svätcov

Pochádza tajomstvo dlhého života, ktoré poznajú ľudia z dedinky Campodimele, skutočne z dávnej  minulosti? Je naozaj staré už niekoľko storočí? Boli to niekdajší svätí muži - tamojší mnísi - ktorí toto veľkolepé tajomstvo objavili a odvzdali ľuďom? 

V dedine sa možno dozvedieť aj to, že v blízkosti rozpadnutého kláštora býva istý, veľmi starý muž, ktorý má už 93 rokov a ktorý žije presne tým istým spôsobom, ako voľakedy žili aj dávni mnísi v kláštore. Jeho meno je Quirino de Parolis. 

Jeden zo siedmych pahorkov, na ktorých bol vybudovaný starý Rím sa volá Quirinal. Podľa neho vzniklo aj mužské meno Quirino - je však len veľmi zriedkavé.

De Parolisa v Campodimele poznajú predovšetkým ako človeka, ktorý pracoval od útleho veku až do veľmi pokročilého veku. Keď mal len päť rokov, tak ho matka po prvý raz poslala pásť kozy. Odvtedy vstával každý deň už pri brieždení a začal pracovať a pracoval až do súmraku. Jedával  len dvakrát denne, pričom nejedol takmer žiadne mäso a keď, tak len rybacie a zajačie. Každodenne ale konzumoval veľké množstvo paradajok. Po celý život nebol nikdy chorý. Napriek svojmu vysokému veku ešte stále pracoval na svojom poli. 

Vyzerá minimálne o dvadsať rokov mladšie. Je štíhly a priam mladícky čulý a pohyblivý. Ak sa ho cudzí opýtajú na tajomstvo dlhého života v Campodimele, tak sa na nich trochu zadivene pozrie a pokýva hlavou, akoby sa ho pýtali na tú najprirodzenejšiu a najobyčajnejšiu vec na svete. Po chvíli začne so šibalským úsmevom rozprávať: 

"Neviem, naozaj neviem, či som žil tak veľmi zdravo, akoby sa niekomu mohlo zdať, lebo som po celý život píjaval niekoľko pohárikov vína denne a mám aj zlozvyk, že fajčievam fajku. Ale podstatná časť nášho tajomstva dlhého života nemá pôvod tu, ale veľmi ďaleko odtiaľto. Siaha až do Svätej Zeme, teda do Palestíny. Na juh od Tel Avivu leží mesto Aškalon a v ňom sa nachádzajú korene tohoto tajomstva. Ide o cibuľu, ktorú nazývame scalogne. Je to takpovediac cibuľa Biblie, je to cibuľa apoštolov nášho pána Ježiša Krista. Táto cibuľa má svoj  pôvod v Aškalone a z toho slova, je odvodený jej taliansky názov - (A)skalo(g)ne: scalogne."

 

9. pokračovanie

Potom vezme do ruky niekoľko hláv tejto zvláštnej malej odrody cibule, pričom sa na ňu zadíva takmer zaľúbeným pohľadom a začne rozprávať o tom, ako ju dávni mnísi z ich kláštora dopravili z Palestíny až sem, do Talianska a začali ju pestovať vo svojej kláštornej záhrade. Vtedy už samozrejme vedeli veľmi dobre o jej veľkej dôležitosti pre zdravý a dlhý život. 

Mnísi naučili aj predkov ľudí z Campodimele jesť ju každý deň a táto tradícia sa udržala v dedine až do dnešných dní. Quirinova najmilšia pravnučka, malá Laura, má cibuľu scalogne radšej ako akékoľvek lákavé sladkosti a najradšej ju jedáva surovú, poliatu olivovým olejom a octom. 

Aj odborníci z WHO potvrdili , že cibuľa scalogne sa už v čase apoštolov dostala z Palestíny do antického Ríma. V tom čase bolo jej používanie na Apeninskom polostrove veľmi rozšírené. V priebehu ďalších stáročí sa však používala čoraz zriedkavejšie, až sa napokon z Talianska takmer celkom vytratila. Výnimku tvorila len dedinka Campodimele, kde ju všetci jedli a jedia pravidelne. 

A tak sa tu vynára otázka: Je to práve kombinácia cibule, druhu scalogne a olivového oleja, ktorá má v sebe tie isté látky, ktoré odporúčajú ľuďom pre zdravie aj vedci z WHO? Je to práve táto kombinácia potravín, ktorá ľuďom predlžuje život? 

Rímsky profesor Pietro Cugini, ktorý patrí medzi najrenomovanejších talianskych odborníkov v oblasti správnej výživy, skúma už viac ako desať rokov spôsob života ľudí z Campodimele. Na základe mnohých rozhovorov s nimi vie, že ich stravovanie sa už po celé stáročia takmer vôbec nezmenilo. Má jednoznačné dôkazy na to, že ich spôsob stravovania je ten istý, ako ho praktizovali pred stáročiami aj benediktínski mnísi z blízkeho kláštora. 

Profesor Cugini zistil prekvapujúci fakt: Množstvo amínokyselín, minerálov, elektrolytov a tukov, ktoré obyvatelia Campodimele prijímajú na základe svojej typickej potravy, zodpovedá presne tomu optimu, ktoré ľuďom odporúčajú aj výsledky najmodernejších odborných analýz. A tomu optimu zodpovedá aj pomer proteínov, uhlohydrátov a kalórií, obsiahnutých v ich potrave.

 

10. pokračovanie  

Je teda nepopierateľnou skutočnosťou, že zásluhou vplyvu dávnych mníchov sa tajomstvo mimoria

dne zdravého stravovania zachovalo natrvalo v pamäti obyvateľov Campodimele a bolo ďalej odovzdávané z pokolenia na pokolenie. 

Na prvý pohľad to vyzerá ako veľký zázrak, že jednoduchí dedinskí obyvatelia sa bez znalostí vedecky zistených poznatkov o zdravotne optimálnom stravovaní vyživujú sami tak, že ostávajú po celý svoj dlhý život štíhli, zdraví a dožívajú sa aj mimoriadne vysokého veku, a to naviac aj v hlave ostávajú zdraví, bez príznakov demencie. Pre nich je to však úplne prirodzené - asi natoľko prirodzené, ako aj to, že slnko vyjde nad ich hlavami každý deň. 

Nie bez zaujímavosti je aj to, že im najlepšie chutí len ich vlastná, veľmi nezvyklá strava - nezvyklá, pochopiteľne len pre toho, kto ju nepozná. Povedzme si aj to, že ľudia z Campodimele pestujú a jedia dva druhy cibule. 

Jedným druhom je, už spomínaná malá, podlhovastá cibuľa scalogne. Druhou cibuľou je oveľa väčšia okrúhla cibuľa, ktorú používajú na varenie. Cibuľu scalogne jedia výlučne surovú. Analýzy WHO ukázali, že substráty, ktoré obsahuje surová cibuľa scalogne značne posilňujú imunitný systém. Tieto substráty eliminujú takzvané voľné radikály, nachádzajúce sa v ľudskom tele, ktoré  sú veľmi škodlivé. Neskôr bude o nich podrobnejšia zmienka. Týmto spôsobom sú obyvatelia Campodimele veľmi účinne chránení pred chorobami. Cibuľa scalogne pôsobí ako maximálne účinné a úplne prirodzené antibiotikum. Okrem iného chráni veľmi dokonale pred prechladnutím. 

Obidva druhy cibule z Campodimele sa vyznačujú génmi, ktoré pretrvávajú v nezmenenom stave už veľa storočí, lebo neboli nikdy krížené ani zušľachťované. Vo vyspelých štátoch modernej civilizácie nie je možné nikde nájsť cibule so starými génmi. U nás na Slovensku by sme pri troche šťastia však cibule so starými nezmenenými génmi učite ešte našli u niektorých sedliakov, v odľahlých končinách krajiny, ktorí sa držia starých tradícií pri pestovaní zeleniny. Ale aj keď nemáme k dispozícii cibuľu ľudí z Campodimele, tak myslime na to, že zásadne je každá cibuľa zdravá a jej časté užívanie posilňuje naše zdravie a upevňuje náš imunitný systém. 

 

Recept číslo  2 z kuchyne zdravia a "večnej mladosti" v Campodimele 

Jedlo Quirina de Parolisa: 

Predjedlo: Medový melón a mozarella 

Veľký zrelý melón pokrájame na kocky a dve mozarelly (druh talianskeho syra) pokrajáme na kolieska. Posypeme ich petržlenom a čiernym korením a všetko spolu rozmiešame. Skvelý a zdravý pokrm je hotový.

Hlavné jedlo: Zeleninová polievka s olivovým olejom 

Pokrájame na kocky 25 dkg nesoleného chleba a jednu cibuľu a osmažíme v slnečnicovom oleji. Potom pokrájame na drobno jednu malú červenú papriku a 80 dkg paradajok. Vysmažené kocky chleba premiešame s paradajkami a paprikou a zalejeme s 1,5 litrom zeleninovej polievky. Nasypeme bazalku a korenie. Potom dáme variť, ale bez soli. Nakoniec pridáme štvrť deci olivového oleja a na takto pripravenom pokrme si môžeme skvele pochutnať. 

 

11. pokračovanie

 

4. kapitola

"Zázračný" chlieb z Campodimele

Potrava a jej zloženie je najvyššou kartou-tromfom v živote každého človeka - pravdaže len v tom prípade, ak ju vie správne nasadiť. V takom prípade môžeme náš život podstatne predĺžiť a okrem toho ho aj v dobrom zdraví užívať. A čo je vzácnejšie, ako táto možnosť, ktorej sa nič iné nevyrovná!?  Je to niečo, čo sa nedá kúpiť za žiadne peniaze. V dedine Campodimele sa ale môžeme naučiť práve to, ako sa táto najvyššia karta, tento tromf života, používa. 

V skutočnosti je to tak, že dĺžku nášho života neurčujú len naše gény, ale ju určuje predovšetkým skutočnosť ako sa stravujeme. Známy taliansky vedec, Pietro Cugini, ktorý dlhé roky skúmal a analyzoval spôsob života ľudí z Campodimele, je presvedčený, že veda spoľahlivo dokázala, že genetické dispozície človeka určujú približne len z jednej tretiny, koľko rokov života sa môže dožiť. Za zvyšné dve tretiny, ktoré určujú dĺžku nášho života, je zodpovedné životné prostredie, v ktorom sa pohybujeme a to, ako sa stravujeme. 

To znamená, že ten, kto má šťastie, že jeho genetika ho obdarovala mimoriadne dobrým a silným srdcom, zdravými pľúcami a spoľahlivo pracujúcim žalúdkom, bude napriek týmto optimálnym dispozíciám žiť relatívne krátko, ak je spôsob jeho stravovania extrémne nesprávny. 

Kto však naproti tomu prišiel na svet s nie práve dobrou genetikou, ale jeho potrava je vždy optimálne  zložená, tak má veľké predpoklady pre to, že si svoj život značne predĺži a azda sa dožije aj viac rokov, ako človek v predošlom prípade. 

Naša zvedavosť patrí aj naďalej ľuďom z Campodimele. Ako to robia a čo všetko konajú, že žijú tak dlho? V čom všetkom spočíva fenomén ich dlhého a zdravého života? 

Ak si zájdeme do obchodu v Campodimele, o ktorom som sa už zmienil, že je jediným v obchodom v tejto dedine dlhého  života, tak zistíme s prekvapením, že sa v ňom nepredáva žiadny chlieb. 

Keď sa na to opýtame, prečo sa v celej dedine nedá kúpiť chlieb, tak sa dozvieme, že v Campodimele si pečie chlieb každý sám vo svojom dome a tak niet dôvodu, aby sa predával v obchode. Veď by ho nikto nekupoval. To je dobré logické objasnenie, ale nám vôbec nepomôže, ak máme chuť na dobrý čerstvý chlieb. 

Ak sa človek prejde celou dedinou a zájde si do ktoréhokoľvek domu, tak sa môže presvedčiť, že v celej dedine naozaj niet nikoho, kto by si chlieb nepiekol sám.

Emilio Fonzi, ktorý má už 94 rokov a žije so svojou ženou Romildou, ktorá je od neho o 23 rokov mladšia - pričom obaja vyzerajú o 15 až 20 rokov mladšie - je presvedčený, že keby bol jedával chlieb z bežnej predajne chleba, tak by bol už určite mŕtvy. Pre uši cudzinca znie niečo také trochu prehnane, no Emiliovi to nie je možné nijako vyvrátiť. A kto ho chvíľu pozoruje, ako dynamicky sa ešte pohybuje a živo gestikuluje a kto vidí, že je úplne zdravý a čulý a netrápi ho nijaká typická starecká choroba, ten napokon akceptuje jeho presvedčenie a viac mu neprotirečí.

 

12. pokračovanie 

 

Emiliova žena Romilda práve pečie chlieb. A nielen jeden, ale viacero. Pred ňou na veľkom stole sa ich kopí poriadne množstvo - bude ich aspoň dvadsať. Pre cudzieho návštevníka je čosi také vonkoncom nepochopiteľné. V najlepšom prípade si možno predstaviť, že di Fonzovci majú veľmi rozvetvenú rodinu a že teta Romilda pečie chlieb pre celé príbuzenstvo. To by však museli tvoriť aspoň štvrtinu obyvateľov Campodimele, aby napečené množstvo chlebov boli schopní spotrebovať. 

Stačí však jedna otázka, ktorú položíte tete Romilde ohľadne takého množstva chleba a hneď vám odpovie s milým živým úsmevom, že nepečie chlieb pre svoje príbuzenstvo, ale len pre dvoch ľudí, pre muža a pre seba. Po takej odpovedi budete na ňu veľmi zarazene pozerať a neviete, čo si o tom myslieť, keď vidíte toľko chleba ako pre celú armádu. Keď Romilda vidí, že sa aj naďalej divíte, znova sa zasmeje a povie, že vás neklame a chlieb je len pre nich dvoch. Namietnete, že chlieb potom predsa z veľkej časti zostarne a stvrdne a že na čo je potom toľká zásoba chleba. Nad takou úvahou sa Romilda naplno rozosmeje a odpovie, že to ale neplatí v prípade ich špeciálneho campodimelského chleba, ktorý má výnimočné vlastnosti. Potom vám dá ochutnať zo svojho čerstvo upečeného chleba, ktorý skvele rozvoniava a ešte lepšie chutí.

Po chvíli sa vás opýta, čo si myslíte, že kedy bol chlieb upečený. Vy odpoviete, že samozrejme len pred nejakou chvíľou. Nepovie nič, len vám dá ochutnať z iného chleba. Znova sa vás opýta, že čo poviete v tomto prípade, kedy bol tento iný chlieb upečený.

Vy celkom istotne poviete, že len teraz, keďže vám chutí úplne čerstvo. Potom vám dá ochutnať z iného chleba a znova sa vás opýta, kedy bol upečený. Chutil vám takisto čerstvo ako predošlý, tak s úplnou samozrejmosťou odpoviete, že aj tento chlieb bol upečený len teraz. Teta Romilda sa vám len zasmeje a svojou odpoveďou vás vyvedie z omylu. Povie, že ten druhý chlieb bol upečený už pred dvoma týždňami. Vy len nedôverčivo krútite hlavou - ale čo máte robiť, a tak jej uveríte. 

Už ste predsa zistili, že v tejto podivnej dedine je všetko inakšie, ako  vo vašom vysoko civilizovanom a chaotickom svete. Odrazu máte dojem, že za luxus sa platí životom a zdravím. V Campodimele ste zistili, že luxus život skracuje a že jednoduchý a zdravý život sa predlžuje sám od seba. Možno vám práve teraz v Campodimele prebleskne nová, pre vás doslova geniálna myšlienka: 

Nemal by som do svojho života aj ja zabudovať čo najviac z toho, ako žijú svoj život jednoduchí ľudi z Campodimele?

Ak by ste Romildu di Fonzo požiadali, aby vám predala zo svojho chleba, tak by ste určite počuli takúto odpoveď:

Náš chlieb nikto z nás nepredáva. Ak by sme ho predávali, tak by stál veľmi veľa - aspoň 200 000 lír za kilo.

 

13. pokračovanie

 

Po takej odpovedi sa na vašej tvári určite opäť objaví veľký údiv, ktorý zia (tete) Romilda samozrejme registruje, veď napokon to aj očakávala. Preto nevyčkáva vašu ďalšiu otázku, ale hneď ochotne vysvetluje a dostanete od nej nasledovnú odpoveď:

"Musíte vedieť, že do každého nášho jednotlivého pecňa chlebu bolo vložených veľa hodín práce. Pre nás to však nie je stratený čas, lebo vieme, že tento chlieb je najlepšou možnou investíciou pre náš život a pre naše zdravie. Vieme, že náš chlieb, pečený podľa dávnej tradície, náš život badateľne predlžuje. Veď predsa chlieb je - ako to zdôrazňuje aj najkrajšia modlitba našej viery, Otčenáš - našou každodennou potravou a preto je aj najdôležitejšou potravou pre naše zdravie.

Ak každý deň jeme zdravý chlieb, pripravený bez škodlivých prímesí, tak aj my ostaneme zdraví a máme veľké predpoklady dlho žiť. Keď ste si toho o zdraví a dlhom živote vypočuli už dosť veľa a trochu smutný sa chystáte odísť - odísť bez toho zázračneho chleba a lúčite sa s tetou Romildou, tak odrazu povie: "Ešte chvíľočku počkajte".

Potom zabalí niekoľko krajcov zo svojho chleba a dá vám ho. Smútok z tvári sa vám vytratí - máte čo ste chceli, trochu zázračneho chleba. A teraz aj vy, moderný človek, zo severnejších končín Európy, veríte, že chlieb vo vašich rukách je zázračný. Keď ste už na odchode a stojíte vo dverách Romildinho príbytku, tak z jej úst zazneje arrivederci a ešte raz vám prízvukuje, že je to naozaj výnimočný chlieb a že nestvrdne ani po dvoch týždňoch a že je to vzácny dar Boha, ktorým voľakedy dávno obdaroval človeka, keď ešte bol nevinný a neskazený.

V Campodimele majú všetky rodiny za domom záhradu, kde v jednej jej časti pestujú kukuricu, jačmeň a pšenicu. Zem orú tradične len kravským záprahom. Hnojí sa výlučne prirodzeným hnojivom, získavaným od vlastného dobytka. Na výrobu svojho zázračného chleba používajú obyvatelia dediny len zrno a kukuricu, čo si dopestovali sami, hoci ich výnosy nie sú ani zďaleka také veľké, ako u moderných zušľachtených druhov obilia. Proti škodcom je však domáce obilie Campodimelčanov dokonale odolné na základe vlastných obranných kvalít a vlastnej imunity. Seje sa zásadne len také zrno, ktoré už od generácií  siali aj ich predkovia.

 

14. pokračovanie

 

Keď príde čas žatvy, tak sa začne kosiť, ale len ručnými kosami. Aj mlatba sa robí len manuálne. Dozreté kukuričné klasy sa zväzujú do zväzkov, ktoré sa dávajú sušiť pod strechu. Po vyschnutí sa kukurica odzrní a spolu s obilným zrnom sa uskladňuje na veľkých drevených roštoch. Nezdravé, alebo potuchnuté zrná sa vytrieďujú rukami. Potom sa kukurica i pšenica ručne pomelie v prastarom kamennom mlyne, o ktorom v dedine nikto nevie, aký je už starý. Pomletá obilná zmes sa okorení rôznymi druhmi korenia. Vždy sa používa len prirodzené korenie ako aníz, oregano, bazalka, majorán. Chlieb z tejto kukurično-pšeničnej zmesi sa pečie vždy bez použitia soli.

Aj droždie, potrebné na vykvasenie chlebového cesta, si dedinčania robia sami. Chlieb sa pečie v starej vymurovanej peci, v ktorej horí oheň z rôznych druhov dreva, ktoré pochádza len z absolútne zdravých stromov z blízkeho okolia, ktoré dedinčania starostlivo vyberajú. 

Na základe toho, čo sme si dosiaľ povedali o chlebe z Campodimele, si možno urobiť dostatočný obraz o tom, že upiecť takýto chlieb je nielen problematické, ale aj časovo i finančne veľmi náročné. Napriek tomu je možné piecť si dosť podobný chlieb aj v severnejších častiach Talianska, ale samozrejme aj niekde inde. V každom prípade bude ale lacnejší, aj keď nie s celkom tou istou kvalitou. Je k tomu potrebné mať pšeničnú a kukuričnú plnozrnnú múku. Možno ju zakúpiť v špeciálnych bio-obchodoch. Tam spravidla možno kúpiť aj kvalitné droždie, ktoré zaručí, aby cesto dobre vykyslo. Namiesto campodimelskej polookrúhlej pece, je možné chlieb upiecť aj v bežnej normálnej rúre. 

 

Recept číslo 3 z kuchyne zdravia a "večnej mladosti" v Campodimele 

 

Obľúbené jedlo Romildy di Fonzo: 

 

Predjedlo: Chlieb obložený paradajkami 

Štyri stredne veľké cibule pokrájame nadrobno a trochu osmažíme v olivovom oleji. Ugrilujeme niekoľko krajcov nesoleného chleba. Na usmaženú cibuľu nasypeme bazalku a petržlen a prilejeme trochu balzamového octu. Potom to naložíme na ugrilované krajce chleba a na to poukladáme sušené paradajky, naložené v olivovom oleji. Nesolíme. Namiesto toho pokoreníme chili-korením.

 

Hlavné jedlo:      Kukuričná kaša s kozím syrom

Zohrejeme tri litre vody a zamiešame do nej 600 gramov kukuričnej múky. V takto vzniknutej kukuričnej kaši necháme potom roztaviť 150 gramov kozieho syra. Opäť to celé vôbec nesolíme.

Do kaše môžeme ešte pridať dve alebo tri polievkové lyžice olivového oleja, dve pokrájané a usmažené cibule, trochu paradajkového pretlaku a niekoľko pokrájaných strúčikov cesnaku. 

 

15. pokračovanie

 

5. kapitola

Posolstvo starých Benediktínov

 

Taliansky maliar Sodoma (1477 - 1549) zachytil  na jednom zo svojich obrazov benediktínskych mníchov z kláštora pri dedine Campodimele. Jeho obraz nám ukazuje, že sa stravovali celkom podobne ako súčasní obyvatelia Campodimele. Na zmienenom obraze od Sodomu je zobrazený stôl, okolo ktorého sedí šesť mníchov. Pred nimi na stole je v neveľkej nádobe olivový olej, šesť tnioerov s rybami a víno naliate v šiestich karafách.

Campodimele je svojrázna neveľká talianska dedinka, ležiaca vo výške 647 metrov nad morom. Pre nás, ľudí z iných končín Európy, kde sú stres, nervozita a chorobný konzumizmus na dennom poriadku, je zvláštne a veľmi paradoxné, že hoci sa nachádza uprostred výnosných poľovníckych revírov, lebo hory okolo nej oplývajú množstvom rôznej zveriny, tak jej obyvatelia mäso ako potravu zásadne odmietajú.

V niektorých horských talianskych dedinách obyvatelia produkujú veľmi zvláštne mäsové špeciality z divočiny. Napríklad to môže byť saláma z ježka a či dikobraza, alebo klobásy z divokých somárov.

V Campodimele žije náruživý poľovník Augusto Pecchia, ktorý má už 82 rokov. Poľovačka je pre neho najmilšou zábavou a keď sa vyberie poľovať na divoké svine, tak za deň obvykle prejde po okolitých lesoch dobrých 25 až 30 kilometrov. Na také poľovačky chodieva už celé desaťročia, pričom sa svojej poľovníckej náruživosti venuje viac mesiacov do roka.

Ak sa ho však opýtate, ako chutí mäso divých svíň, tak dostanete veľmi prekvapujúcu odpoveď. Dozviete sa to, že ich mäso ešte nielenže nikdy nejedol, ale nikdy ani len neochutnal. A tak sa len opäť potvrdí, že v Campodimele skutočne nikto neje mäso - žiadne tradičné mäso a ani salámu či klobásy. Z nášho pohľadu je to naozaj zvláštny a neobyčajný poľovník, ktorý síce náruživo celý život poľuje, ale z koristi, ktorú uloví, absolútne nič nezje. Všetko čo zastrelí, tak to rozdá a predá - pochopiteľne však nie v Campodimele. 

Na poľovačku s ním chodia pravidelne viacerí jeho priatelia z Campodimele. Ale nikto z nich si zo zastrelenej koristi nevezmeme nič pre seba. Vštko sa rozdá a predá do okoliych i vzdialnejších dedín. Najzaujímavejšie na veci je to, že obyvatlia z Campodimele sa nemusia vôbec premáhať, aby mäso nejedli - im mäso jednoducho ani trochu nechutí.

Pre nás zo vzdialených končín - ktorí sme od malička mäsožravcami - je čosi také nepredstaviteľné. Bez mäsa doslova nevieme existovať. Tento "mäsový" fenomén z Campodimele je však len dôkazom toho, že človek v podstate vôbec nie je mäsožravcom, ale že sa ním v priebehu dlhého času stal. 

 

16. pokračovanie 

 

V dávnych dobách bol človek najprv zberateľom bylín a jedlých korienkov a až oveľa neskôr sa stal lovcom a tým aj mäsožravcom. Dodnes existujú niektoré kmene, ktoré sa buď celkom, alebo prevažne živia len rastlinnou, prípadne aj mliečnou potravou. Mäso teda vôbec nie je nevyhnutnou súčasťou potravy človeka (ako nám to často nahovárali, prípadne nahovárajú mnohí odborníci pre stravovanie), bez ktorej by vraj nemohol žiť. Práve naopak, človek podľa všetkého zdegeneruje oveľa skôr v takom prípade, keď  užíva príliš veľké množstvo mäsovej potravy.

Mnoho obyvateľov Campodimele chová kravy, ovce, sliepky, ale nikto z nich by neprišiel na myšlienku zabiť ich kvôli tomu, aby mohol jesť ich mäso. Pre iných ľudí je niečo také celkom nepochopiteľné.

Ako je niečo také ale možné? Ľudia, ktorí žijú uprostred kraja, kde je veľké množstvo zveriny a predsa mäso nejedia! Niekto by sa mohol opýtať aj to, či sa nezriekajú mäsa len preto, lebo sú veľmi chudobní a majú nedostatok peňazí na to, aby si kupovali drahé mäso.

Už spomínaný profesor Cugini je toho názoru, že je mysliteľné, že chudoba mohla hrať v takom prípade v dávnych dobách takú rolu. Avšak v súčasnej dobe, a to platí už veľa rokov, si obyvatelia Campodimele môžu dovoliť kúpiť všeličo a tým aj mäso. Ich dedina nepatrí k chudobým talianskym dedinám.

Je preto jednoznačným faktom, že sa vedome a systematicky stravujú podľa dávnej tradície a tá ich nikdy nenaučila vypestovať a rozvinúť chuť na mäso a stať sa od neho závislými. Také otroctvo vôbec nepoznajú a je ich spôsobu života nesmierne cudzie a vzdialené. Preto ich nikdy nemôžu ohroziť choroby ako BSE - hovädzie šialenstvo.

Odkiaľ však pochádza ich tradícia nejesť absolútne žiadne mäso? A kedy vznikla?

Ak sa dáte do rozhovoru s hociktorou gazdinou v Campodimele a začnete sa jej zvedavo vypytovať, čo varieva, tak sa dozviete, že pozná desiatky návodov na varenie najrôznejších špagetových a rezancových jedál, ako aj množstvo spôsobov prípravy rýb. Istotne vám povie aj to, že ľudia z Campodimele mimoriadne obľubujú pokrmy z rybacieho mäsa.  V tejto súvislosti je veľmi zaujímavé práve to, že jedia najmä ryby, hoci dedina sa nachádza pomerne ďaleko od mora, a tak nepatrí k tým prímorským dedinám, kde ryby ležia takpovediac priamo pred dverami a už len preto sú hlavnou potravou ich obyvateľov.

Niektorí dedinčania z Campodimele vám dokonca prezradia aj to, že už ich predkovia chodievali na somároch - ale neraz aj pešo - do rybárskych dedín na pobreží, aby si tam nakúpili väčšie množstvo rýb. Cesta k moru trvala pol dňa a naspäť práve toľko.

 

17. pokračovanie nasleduje 

 

Na pobrežie zostúpil z vrchov, kde leží ich dedina, vždy niekto iný a vždy nakúpil ryby pre všetkých. Tak sa postupne vystriedali všetci, a tak boli v Campodimele vždy ryby a pre všetkých. Tamojší ľudia hovoria, že aj pravidelné jedenie rýb v dedine súvisí nejakým spôsobom s dávnymi mníchmi z neďalekého kláštora. 

A tak sme sa opäť dostali k stredovekým benediktínskym mníchom, ktorí boli, podľa všetkého, pre predkov dnešných obyvateľov Campodimele dôležitým vzorom pre ich spôsob života. Boli ich veľkými učiteľmi a majstrami, ktorých napodobňovali a pridŕžali sa ich rád. To sa nezmenilo až do dnešných dní. Veľmi presvedčivo to dokazuje dnešný spôsob života ich potomkov. 

Vráťme sa ale ešte raz k obrazu talianskeho majstra Sodomu zo 16. storočia a pozorne si ho pozrime. Jeho originál sa nachádza v benediktínskom kláštore Monte Olivetto Maggiore. 

Obraz je veľmi pôsobivý a pri podrobnejšej analýze si možno všimnúť, že hoci sa na prvý pohľad na ňom zdajú byť najdôležitejšími objektami postavy šiestich mníchov, ktoré zaberajú najväčšiu časť jeho plochy, predsa to tak nie je. Maliarovi išlo podľa všetkého zrejme o to, aby pozorovateľa svojho diela upútal najprv dejom, ktorý zobrazil a tým je jednozačne večera mníchov. 

Ak si obraz všimneme naozaj pozorne, tak si uvedomíme, že aj samotní aktéri deja na obraze sa plne sústreďujú na potravu, ktorú práve spoločne konzumujú. Sú to predovšetkým ryby, ktoré dominujú v ich potrave, ako aj chlieb a scalognská cibuľa. Na stole ale nikde nemožno vidieť ani len kúsok mäsa alebo klobásy. Jednoznačne na ňom  prevládajú ryby. 

Obyvatelia Campodimele tiež "prisahajú" na svoje ryby a o rybách ako o pokrme sa často hovorí aj v Biblii. Dokonca aj Ježiš ich "zvečnil" a urobil z nich zázračný symbol svojho mystického spojenia so svojím Otcom. V Novom Zákone sa od evanjelistu Matúša môžeme dočítať to, čo tu uvediem v skrátenej forme. 

 

18. pokračovanie 

Bolo to v tom čase, keď Ježiš zase raz kázal a okolo neho a jeho apoštolov sa na brehu jazera, kde boli, zhromaždil veľký zástup ľudí. Ľudí, ktorí ho už niekoľko hodín pozorne počúvali, mohlo byť okolo päťtisíc. Po celý čas nič nejedli. Keď už prišiel čas obeda, tak si Ježiš uvedomil, že jeho trpezliví poslucháči už musia byť veľmi hladní. Nemali pri sebe nič na jedenie a on mal  len päť malých rýb  a dva kusy chleba. 

Bolo to naozaj smiešne málo na to, aby s tým mohol nakŕmiť niekoľkotisícový dav vyhladovaných ľudí. Vzhliadol preto k nebesiam a poprosil svojho nebeského Otca, aby učinil zázrak. Potom chlieb i ryby požehnal a prikázal učeníkom, aby ich začali rozdávať ľuďom. Tí sa tvárili veľmi skepticky, ale začali robiť to, čo im prikázal. Brali chleby a ryby a ich rozdávali, ale nič z nich neubúdalo. Všetkých päťtisíc ľudí sa dosýta najedlo. Zástup sa divil a Ježišovi  nadšene blahorečil a chválil jeho zázračné schopnosti. 

Moderná medicína medzičasom tiež prišla na to - čo ľudia z Campodimele vedeli už oddávna - že potrava bohatá na mäso a na mäsové výrobky je pre ľudský organizmus škodlivá. Naproti tomu ho časté užívanie rýb chráni. Táto potrava chráni najmä jeho  srdce a celý systém krvného  obehu. Výrazne chráni aj artérie, čím sa dosahuje aj dôležitý preventívny účinok proti nebezpečiu infarktu. 

Stredovekí mnísi z kláštora pri Campodimele boli presvedčení, že Boh odovzdal ľuďom zašifrované tajomstvo zdravého a dlhého života. Boli presvedčení aj o tom, že ak ho ľudia dokážu rozlúštiť a  budú sa podľa neho stravovať, tak dosiahnu taký život. Podľa nich bolo toto tajomstvo ukryté v Biblii, a to v tých častiach evanjelia, ktoré opisovali čo jedával Ježiš a jeho apoštoli. 

Z Biblie možno vyčítať, že to boli predovšetkým olivy a olivový olej, víno, ryby a chlieb. Dávni mnísi z kláštora pri Campodimele, ktorí žili naozaj príkladným svätým životom a užívali úctu a veľký rešpekt dedinčanov, im toto posolstvo Biblie sprostredkovali tak dôkladne, že v hlavách obyvateľov z Campodimele účinkuje veľmi intenzívne aj dnes. O rybacom mäse zásadne platí to, že obsahuje vysokokvalitné bielkoviny, ktoré sú pre ľudský organizmus veľmi ľahko stráviteľné, to znamená, že náš tráviaci trakt zaťažujú len minimálnou mierou. Platí to pre všetky druhy rýb, teda aj pre riečne ryby. Morské ryby ale majú ešte jednu prednosť.

 

19. pokračovanie

 

Tá spočíva v tom - z pohľadu užitočnosti pre pre nás - že majú vysoký podiel takzvaných Omega-3-mastných kyselín. Omega-kyseliny udržujú veľmi nízky obsah tuku v krvi, v dôsledku čoho sa zlepšuje jej tekutosť a tým samozrejme funguje lepšie aj jej cirkulácia.

Tieto kyseliny sa tiež vyznačujú schopnosťou znižovať krvný tlak, chrániť organizmus pred trombózou a pred zvápnením artérií. Okrem toho aj veľmi zlepšujú reumatický stav a zlepšujú obrannú schopnosť tela pred zápalmi a prechladnutiami.

Najnovšie lekárske výskumy ukázali, že ak je ich v organizme dostatočné množstvo, tak je dokonca možné tlmiť aj náklonnosť k depresiám (čo zas preukazuje čiastočný súvis depresií aj s chémiou tela). V rámci  týchto výskumov sa preukázalo aj to, že pozitívne pôsobia aj na celkom malé deti. Už v prvom roku ich života zlepšujú ostrosť ich zraku a pomáhajú im aj pri lepšom vnímaní okolia a chápaní súvislostí.

 

Z kuchyne zdravia a "večnej mladosti" v Campodimele

recept číslo 4

 

Predjedlo: Sardinky s citrónom

 

Pokrájame 500 gramov čerstvých nesolených sardiniek a trochu ich premyjeme vodou. Uložíme ich na plech, polejeme ich jedným deci olivového oleja a vytlačíme na ne šťavu z jedného citróna. Potom ich necháme stáť na chladnom mieste asi polhodinu. V takom stave ich potom môžeme podávať a chutia naozaj znamenite.

 

Hlavné jedlo: Morská ryba s cibuľou a pórom

 

Vypitveme a očistíme jedno kilo morskej ryby. Nakrájame štyri malé cibule a štyri kusy mladého póru a pomiešame ich s rozmarínom a s namočenými zmäknutými a posekanými bobkovými listami. Pridáme šťavu z jedného citróna. To všetko vložíme do vyčistenej ryby. Nesolíme. Potom vezmeme kus alu-fólie, natrieme ju s olivovým olejom a pripravenú rybu do nej zabalíme. V rúre pečieme asi dvadsať minút pri teplote 180 stupňov.

K predjedlu i hlavnému jedlu sa dobre hodí kvalitné suché víno.

 

20. pokračovanie 

 

6. kapitola

Nepriateľ zdravia a dlhého života - soľ

 

Napriek tomu, že porekadlo : "Soľ nad zlato" užíva vo všeobecnosti veľkú vážnosť, tak z pohľadu dĺžky života by sme sa mali soli podľa možnosti takmer úplne zriekať. Je totiž veľkým nepriateľom nášho zdravia a jej nadmerné užívanie skracuje ľudský život.

Z tohto pohľadu nie je bez zaujímavosti, že obyvatelia dediny Campodimele majú veľmi neobyčajným spôsobom vyvinutý zmysel pre chuť. Všetko to, čo im chutí, je aj zdravé a ich zdraviu prospešné. A všetko to, čo im nechutí, je zdraviu škodlivé. Mať takého vnútorného lekára, je skutočne vynikajúcou vecou.

Tým sa zásadne odlišujú od nás, ktorí jeme všetko takpovediac bez ladu a skladu a ktorí sa rozmaznávame rôznym lahôdkami, ktoré nám ponúka priam neodolateľne reklama a z ktorých sú mnohé zdraviu vyslovene škodlivé. Preto si uvedomme, že pre naše zdravie a náš život je mimoriadne dôležité, aby sme sa v tomto smere oveľa viac riadili vlastným rozumom a vlastným úsudkom. Pre reklamu je naše zdravie nedôležité. Jej ide len o to, aby sa tovar, pre ktorý bola zhotovená, predával s čo najvyšším ziskom.

Chuť ľudí z Campodimele akoby bola ich dokonalým indikátorom zdravého jedla. Môžu sa na ňu vždy stopercentne spoľahnúť. To, čo im najlepšie chutí, to je pre nich najlepší a najzdravší konglomerát uhlohydrátov, vitamínov, stopových prvkov a tukových kyselín. Skrátka a dobre , to je pre ich zdravie tá najoptimálnejšia potrava. Ako by tak ale reagovali v normálnej reštaurácii, niekde vo veľkomeste, kde by mali k dsipozícii jedálny lístok.

Mario di Fonzo, niečo vyše štyridsaťročný muž o tom rozpráva nasledovne:

"Priatelia z Ríma nás raz pozvali (jeho a jeho dvoch priateľov z Campodimele) do jednej z tamojších reštaurácií. Ako predjedlo sme si všetci traja objednali to isté - opekaný chlieb s pradajkami. Ale prinesené jedlo sa nám neveľmi pozdávalo. Naša chuť nám prikazovala, aby sme ho nejedli. Naši priatelia, Rimania, to isté však zhltli s veľkou chuťou. Potom sme si objednali rezance s rybou. Ani to nám však nechutilo a odmietli sme to zjesť. Aj to si Rimania pochvaľovali.  Ani ďalšia špecialita - pečená ryba - nám nechutila a nechali sme ju na tanieroch. Rimania si ju však nevedeli dostatočne vynachváliť.

Jediné, čo nám chutilo, bol "zákusok" a síce červený melón. Keď sa nás naši rímski priatelia na záver vypytovali, prečo nám nič z toho, čo nám ponukli, nechutilo, odpovedali sme im, že pre našu chuť bolo všetko príliš presolené."

 

21. pokračovanie   

 

Faktom ale ostáva - a len to potvrdzuje aj predošlé rozprávanie Maria di Fonza - že obyvatelia z Campodimele jedia mimoriadne málo soli. Lekárske výskumy ukázali, že človek spotrebuje na deň v priemere približne sedem gramov soli. Dedinčania z Campodimele jej spotrebujú priemerne len necelé tri gramy na osobu denne. Mnohí z nich však ešte podstatne menej.

Vedci však vedia už veľmi dávno, že spotreba príliš veľkého množstva soli je pre zdravie mimoriadne škodlivá. Ale na druhej strane si treba uvedomiť aj to, že nedostatok minerálnych solí v organizme môže mať aj negatívne účinky. Človek napríklad potrebuje isté množstvo jódu, ktorý chráni pred ochoreniami štítnej žľazy. Jód sa nachádza napríklad v morskej soli.

V tejto súvislosti sa preto treba opýtať, či neslaná potrava ľudí z Campodimele je skutočne taká zdravá, ako sme zdôrazňovali. Môj švajčiarsky priateľ, od ktorého som dostal podklady pre túto moju knihu, navštívil počas svojho pobytu v Campodimele jeden tamojší miestny sviatok a či oslavu. Bolo na nej veľa ľudí a samozrejme adekvátne tomu aj veľké množstvo rôznych jedál. Môj priateľ bol veľmi zvedavý na to, čo jedia títo dedinčania a či ich potrava obsahuje aj dostatočné množstvo minerálnych solí, tak veľmi potrebných pre naše telo.

Všetko to, čo sa na oslave jedlo, bolo pripravené počas nej a krátko pred ňou. Kuchári z Campodimele varili polentu, obľúbené domáce jedlo. Pozostávala z vody a kukuričnej múky. Nebola solená a neobsahovala ani žiadne dodané ingrediencie. K nej sa podávali nakladané paradajky. Hlavným jedlom  bola ryba, domáci chlieb a rôzne druhy zeleniny. Nič sa nesolilo a do ničoho sa nepridávali nijaké chuťové tekuté koreniny.

Napriek tomu nič z týchto veľmi jednoducho pripravených pokrmov nechutilo fádne. Je to naozaj zvláštne, ale na kukurici, ktorú si ľudi z Campodimele tiež sami dorábajú a robia z nej kukuričnú polentu, možno vychutnať skutočne veľmi pikantnú arómu. Azda najprekvapujúcejšie je ale to, že akosi chutí po ovocí.

Možno z nej vycítiť chuť zrelých jabĺk. Aj paradjky z Campodimele majú mimoriadne silnú a zvláštnu arómu - chutia oveľa korenistejšie ako naše obvyklé paradajky. Sú trochu sladkasté a ich chuť pripomína chuť zrelých malín. Pre našinca je to naozaj veľmi podivné, lebo paradajky, ktoré sa predávajú u nás, takú chuť nemajú. Pre ľudí z Campodimele sú však ich vlastné paradajky tou najprirodzenejšou a bežnou potravinou. Naše paradajky im vôbec nechutia, lebo sa dopestovali neprirodzeným spôsobom.

 

22. pokračovanie             

 

Z ich pohľadu je totiž vonkoncom neprirodzené, ak sa paradajky solia a ak sa hnoja umelými hnojivami a keď sa do nakladaných paradajok pridávajú konzervačné látky. Len ak sa s paradajkami nezaobchádza týmto spôsobom, tak budú v stave rozvinúť a prejaviť svoju skvelú prirodzenú a pravú chuť a budú tým najlepším prínosom pre naše zdravie.  Presne taká je predstava ľudí z Campodimele o správnych a zdravých   paradajkách a ktoré samozrejme aj optimálne chutia.

V Campodimele oddávna sadia a pestujú výlučne len prastaré tradičné druhy obilia a zeleniny, ktoré sú oveľa chutnejšie a neporovnateľne zdravšie, ako všetky nové druhy a odrody a predovšetkým ako tie, ktoré sú geneticky zmanipulované.

Aj vedci robili už niekoľkokrát analýzy nesolenej potravy obyvateľov Campodimele, aby zistili, aké má skutočné vplyvy na zdravie a  na organizmus. Dlhodobá analýza minerálnych solí ich nesolenej potravy ukázala, že hoci je pripravovaná bez použitia obvyklých slaných prímesí, je dokonale vyvážená. Ľudia z Campodimele prijímajú do organizmu prostredníctvom svojej špecifickej potravy práve ideálne množstvo minerálov. Akoby im to nejaký potravinársky odborník presne vypočítal. To však nebolo možné, lebo všetko v tomto ohľade prebrali od starých stredovekých mníchov z neďalekej kláštornej ruiny

Teraz uvediem vedcami stanovené (a ľuďmi z Campodimele už stáročia "poznané") ideálne množstvo najdôležitejších minerálov: 550 mg kalcia, 400 mg fosforu, 9 mg železa, 325 mg magnézia,  1600 mg kália - všetko sú údaje dennej spotreby.

Strava obyvateľov z Campodimele, ktorá pozostáva prevažne z rýb, rezancov, múky, zeleniny, ovocia, olív, paradajok, vína a vody je absolútne vyvážená. Okrem iného aj preto, lebo sú v nej správnym spôsobom a v dostatočnej miere zastúpené všetky dôležité minerálne soli a aj jód.

Extrémne nízke množstvo soli a vysoké množstvá kália a magnézia ak sú v našom organizme, tak výborne a spoľahlivo chránia náš systém srdca a krvného obehu, a to výrazne zabezpečuje predĺženie nášho života. 

 

23. pokračovanie

 

Nakoľko ľudia z Campodimele dbajú prísne na to, aby všetky ich jedlá boli čerstvé a okrem toho ich konzumujú bez používania konzervačných prostriedkov, tak vzniká v ich organizmoch ideálna konštantná rovnováha medzi minerálnymi látkami, ktorá v ňom vládne trvalo. Takýto organický systém je preto aj veľmi stabilný a veľmi odolný voči chorobám.

 

Z kuchyne zdravia a "večnej" mladosti v Campodimele

recept číslo 5

 

Obľúbené jedlo Vicenza Pasarollu:

 

Vo vode povaríme štyri veľké cibule. Krátko predtým ako ich vonkajšia vrstva celkom zmäkne, ich vytiahneme, takže po ochladení si podržia svoju formu. Súčasne uvaríme 250 gramov ryže. Okrem toho uvaríme spolu 50 gramov fazule, polovicu zelera a 50 gramov hrachu.

Z cibule vykrojíme vnútro a pokrájamo ho na drobno. Potom krátko povaríme dve paradajky, olúpeme ich a pokrájame na tenké kolieska. Následne všetko uložíme na misky, zalejeme dvoma lyžicami olivového oleja, pridáme trochu citrónovej šťavy a všetko spolu rozmiešame. S touto zmesou potom naplníme vykrojené cibule. Takto pripravený pokrm opäť vôbec nesolíme.

Ďalej očistíme štyri malé šampiňóny, pokrájame ich na drobno, osmažíme ich a pridáme ich k naplneným cibuliam. Všetko posypeme suchým pomletým petržlenom a skvelá pochúťka je pripravená.

 

24. pokračovanie 

 

7. kapitola

Červené víno - elixír života

 

Táto kapitola sa mi nepísala veľmi ľahko, lebo to, čo obsahuje, bolo istým elementárnym spôsobom proti niektorým mojim zásadám i proti určitej  časti mojej životnej filozofie, i keď sa napokon ukázalo, že nie celkom a nie v tom zmysle, ako sa mi to spočiatku zdalo. Kapitola sa zaoberá pitím alkoholu, pričom v tomto prípde ide o víno a o jeho účinok na naše zdravie a tým aj ovplyvňovanie nášho života.

Odkedy sa pamätám, tak som bol zásadne vždy proti pravidelnému užívaniu alkoholu. Avšak po konfrontácii s informáciami o spôsobe života obyvateľov Campodimele, som svoj názor v tomto smere bol nútený skorigovať. Všetci - alebo veľká časť z nás - vieme veľmi dobre, že bežne sa myslí, a mysleli si to aj lekári, že pravidelný konzum alkoholu má negatívny vplyv na organizmus. Poškodzuje zdravie, tým že ničí pečeň, a tak skracuje náš život.

V tejto súvislosti bolo preto nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, aký postoj majú k užívaniu alkoholu ľudia z Campodimele. Lekári a vedci, ktorí túto záležitosť analyzovali a kládli im otázky, ktoré sa veci týkali, dostávali vyhýbavé odpovede. Hovorili len všeobecne o tom, že kto žije nadpriemerne dlho, ten nepije nijaký alkohol. Vyzeralo to tak, akoby im bolo nepríjemné túto vec podrobne rozoberať. Mali azda v úmysle niečo zatajovať, aby to nepreniklo na verejnosť, mimo Campodimele?   

Kto mal možnosť prečítať si správu Dr. Eugenia Del Tomu, vedca pre výskum potravín a zdravého stravovania sa, ktorá vyšla v roku 1996, ten musel s prekvapením zaregistrovať nasledovnú výpoveď: "Nemôžem predsa ísť tak ďaleko, aby som verejne pozitívne komentoval pravidelnú konzumáciu vína obyvateľmi Campodimele a ohodnotil ju ako dôležitý faktor neobyčajného fenoménu - ich dlhého života - presne tak, ako som to v skutočnosti zistil."

Zaiste, také verejné vyhlásenie by bolo v tom čase vyvolalo veľké prekvapenie a aj kritiku jeho vedeckých kolegov.

Na radnici v Campodimele, kde úradoval starosta dediny, Paolo Zanella, boli uschované výsledky výskumu spotreby alkoholu v Campodimele. Kto si ich prezrie, ten sa neubráni poriadnemu prekvapeniu, lebo obsahujú skutočne zarážajúce fakty.

 

25. pokračovanie    

 

To, čo hovoria suché čísla, ktoré z nich možno vyčítať, odporuje nielen všeobecne zaužívanej mienke  o pití alkoholu, ale aj tradičnému vedeckému postoju lekárov v tejto záležitosti. Takmer všetci európski lekári varujú pred nadmerným užívaním alkoholu, a to nielen, tvrdého alkoholu, ale aj pred vínom a pivom.

Tvrdia, že vo všeobecnosti je spotreba alkoholu v európskych krajinách nadmerne vyoká a spôsobuje predčasné úmrtie množstva ľudí. Z tohto pohľadu je potom Campodimele ale veľkým paradoxom.  Ako sa ukazuje, tak práve táto dedina je dôkazom toho, že predovšetkým červené víno je prostriedkom, ktorý život neskracuje, ale ho predlžuje.

Preto Campodimele v tomto ohľade absolútne nezapadá do konceptu talianskych odborníkov a vedcov v oblasti medicíny, ktorí sú presvedčení, že už také množstvo konzumovaného alkoholu, ktoré zodpovedá priemernej spotrebe alkoholu, je spravidla škodlivé pre zdravie.

Campodimele, kde ľudia žijú v priemere oveľa dlhšie, ako kdekoľvek inde, nám v každom prípade ukazuje a dokumentuje, že jeho obyvatelia pijú väčšie množstvo vína, ako je priemerné množstvo vína, ktoré vypijú ostatní Taliani. Ide predovšetkým o víno červené. Talianska štatistika pitia vína hovorí, že každý taliansky občan vypije denne priemerne 0, 167 litra vína a 0, 014 litra piva . 

V Campodimele sú však takéto čísla veľmi nízke, lebo tam v priemere vypije každý obyvateľ denne až 0,5 litra červeného vína a 0,3 litra piva. Pochopiteľne, že vedci sa pokúšajú dať veľmi obsiahlu a predovšetkým uspokojivú odpoveď na túto znepokojujúcu otázku:

Ako je možné, že ľudia, ktorí pijú také nadpriemerne vysoké množstvo alkoholu, žijú nadpriemerne dlho? Súvisi to nejakým spôsobom s užívaným vínom a jeho chemickým zložením? Súvisí to s druhom hrozna, z ktorého je víno vyrobené a s jeho chemickým zložením?  

 

26. pokračovanie      

 

V tomto pre medicínu zaiste veľmi chúlostivom prípade, museli byť lekárski odborníci opatrní a svoje komentáre a výpovede vzhľadom na jeho závažnosť, si museli veľmi dobre a uvážene premyslieť.  Bolo by od nich nerozumé publikovať senzáciechtivo analyticky neoverené informácie. Niečo také by bolo maximálnou mierou nezodpovedné.

Všetci predsa veľmi dobre vieme, že nadmerné pitie alkoholu spravidla zapríčiňuje veľké zdravotné problémy a poruchy. Všetci poznáme problémy alkoholikov, z ktorých mnohí hľadajú pomoc v protialkoholických poradniach a ako posledné východisko zo svojej beznádejnej situácie sa podriaďujú protialkoholickému liečeniu.

Už aj stará ľudová múdrosť predsa hovorí o ľuďoch, "ktorí si prepili rozum a či mozog". Tým sa chce vyjadiť asi toľko, že nadmerné pitie alkoholu spôsobuje výpadky pamäte a demenciu mozgovej činnosti, najmä intelektuálnych schopností mozgu. Ľudia, ktorí trpia na alkoholizmus a ktorí sú doslova neustále nutkaní čosi si vypiť, by sa mohli cítiť potvrdení v správnosti svojho konania v tom, že pijú pravidelne veľa alkoholu. A Campodimele by sa potom takto mohlo pre nich stať tým najlepším argumentom, ktorý by podporoval ich alkoholovú životnú filozofiu.

Čosi také ale lekári a vedci nechceli v žiadnom prípade pripustiť a ani táto kapitola neslúži nijako na podporu argumentov o užitočnosti pitia alkoholu. Práve pod týmto zorným uhlom treba chápať opatrnú zdržanlivosť lekárov, ktorí poznali fenomén Campodimele, ktorý súvisel s pitím alkoholu a nechceli o ňom hovoriť bez toho, aby nemali dôkladne preskúmanú jeho podstatu.

Za fasádou svojho mlčania však vedci skúmajú veľmi intenzívne, čo sa ukrýva za tajomstvom červeného vína z Campodimele. V rámci svojich výskumov nadobúdajú dojem a presvedčenie, že jeho tajomstvo súvisí veľmi úzko s takzvaným francúzskym paradoxom.

Pri pohľade na francúzsku kuchyňu  a na spôsob, ako sa stravujú Francúzi, treba povedať, že zloženie ich potravy je  pomerne nezdravé. Je takmer celkom v trende výživy, aká je obvyklá v USA a v Anglicku.

Konzumujú príliš veľa mäsových produktov a tiež príliš veľa živočíšnych tukov. Naproti tomu ale spotrebovávajú veľmi malé množstvo olivového oleja a aj málo zeleniny. Jedia aj nadmerne veľa sladkostí a konzumujú aj veľké množstvo soli.

 

27. pokračovanie   

 

Podľa všetkého by sa na základe takého zloženia konzumovanej potravy nemali Francúzi dožívať dlhšieho priemerného veku ako Angličania a Američania. Napriek tomu však žijú dlhšie. Tu je preto na mieste otázka, v čom tento fenomén spočíva. Je veľa vedcov-lekárov, ktorí vychádzajú z toho, že dlhší život Francúzov má svoju príčinu v tom, že s obľubou a pravidelne pijú červené víno, ktoré má veľmi pozitívny vplyv na činnosť srdca a na systém krvného obehu. Podľa všetkého je teda červené víno skutočným elixírom pre dlhý život.

Aké je ale to "zázračné víno", ktoré pijú obyvatelia Campodimele? Je práve jeho pitie ešte prospešnejšie pre dlhý život, ako pitie iných červených vín? Už som sa zmienil o tom, že fenomén dlhého života môže eventuálne súvisieť aj s druhom konzumovaného vína. Je tu ale ďalšia s tým súvisiaca otázka - pijú všetci ľudia z Campodimele vždy len ten istý druh vína?

Podklady vedcov, ktorí skúmali dôvody dlhého života týchto ľudí ukazujú, že naozaj je to tak a že všetci obyvatelia dediny konzumujú pravidelne výlučne červené víno, druh Cabernet. A vedecké analýzy ukázali, že práve toto víno má jednu mimoriadne vynikajúcu vlastnosť. Toto červené víno má také chemické zloženie, že jeho komponenty vynikajúco chránia srdce a posilňujú jeho činnosť. Je tu v prípade tohto vína ale ešta jedna závažná vec.

Nielenže jeho chemické zložky chránia srdce - tento najdôležitejší orgán nášho tela - ktorý je agregátom jeho života, ale naviac chránia aj naše žily pred tým, aby postupne nezvápenateli.  Preto je tento druh vína niečím absolútne mimoriadnym a pre naše zdravie posilnením a ochranou. To v každom prípade ukázali všetky lekársko-vedecké výskumy a analýzy.

Obyvatelia Campodimele kultivujú vo svojich vinohradoch už celé stáročia len jeden druh červeného hrozna, ktoré má meno Cabernt Sauvignon. Podľa dôkladných prieskumov je veľmi pravdepodobné, že toto červené hrozno má svoj pôvod v odrode mimoriadne kvalitného hrozna, ktoré sa pestovalo ešte v časoch starého Ríma a ktoré sa vtedy volalo Biturica.

 

28. pokračovanie      

 

Čím mimoriadnym sa ale vyznačuje odroda vína Cabernet Savignon? Čo je to, čo sa nachádza v ňom, čo ho robí takým významným a mimoriadnym z hľadiska činnosti nášho srdca a nášho krvného obehu? Odpoveď na to je veľmi jednoduchá - keď ju už poznáme. Je to veľmi vysoký obsah fenolov. Fenoly sú z chemického hľadiska aromatické zlúčeniny. Spôsobujú redukciu tvorenia škodlivých LDL-cholesterínov, ktoré sú príčinou vápenatenia žíl. Na druhej strane napomáhajú vzniku dobrého pozitívneho HDL-cholesterínu, ktorý podporuje činnosť srdca a zabezpečuje dobrý prietok krvi cez žily.

 

Z kuchyne zdravia a "večnej" mladosti v Campodimele 

recept číslo 6

 

Pikantný syr z čerstvého kozieho mlieka

 

Nie všetci vieme a poznáme to, čo vedia a poznajú všetci obyvatelia z Campodimele. Tí oddávna vedia, že k ich obľúbenému vínu chutí najlepšie a najlahodnejšie pikantný kozí syr - ich obľúbený pokrm. Produkujú ho z čerstvo nadojeného kozieho mlieka. Zásadne toto mlieko nezohrievajú a týmto spôsobom dostanú mimoriadne chutný, vysokokvalitný kozí syr zo surového mlieka.

Je skutočnou pochúťkou a je aj veľmi zdravý. Kozí syr a la Campodimele obsahuje popri dôležitých proteínoch a vitamínoch (podobne ako je to aj u niektorých osvedčených druhov jogurtov) aj baktériové kultúry, ktoré majú veľmi blahodárny účinok na činnosť hrubého čreva a podporujú aktivity zažívacieho traktu. Okrem toho zlepšujú metabolizmus organizmu a pozitívne pôsobia na činnosť nášho imunitného systému.

Aj Francúzi a Nemci jedia pomerne veľa kozieho syra zo surového mlieka a najmä Francúzi pijú veľa takzvaného sedliackeho vína Cabernet. Ale v porovnaní s konzumom tohto syra a vína v Campodimele je to stále veľmi málo. Je skutočne na čase propagovať všade užívanie potravy, ako ju poznáme z Campodimele. Čím viac ľudí pre ňu získame, tým viac sa to spoločnosti vráti v oblasti zdravotníctva a ekonomiky. Lebo čím je spoločnosť zdravšia, tým viac môže produkovať.

 

29. pokračovanie

 

8. kapitola

Už starí Rimania žili dlhšie, lebo jedli "fazuľu Campodimele"

 

Ľudia z Campodimele majú k dispozícii aj ďalší nástroj a či prostriedok, ktorý má nemalý podiel na ich dlhom živote a na ich "večnej" mladosti. Je to istý druh (lepšie povedané, sú to viaceré, navzájom veľmi príbuzné druhy) fazule, ktorá má nadpriemernú veľkosť, pričom tento druh už takmer nikde neexistuje. Tento druh buď vyhynul, alebo bol krížením s iným druhmi fazule zmenený.

V starých archívoch mestského úradu v talianskom Neapole možno však nájsť staré katalógy, v ktorých sa nachádzajú informácie o území, na ktorom leží Campodimele a sú v nich aj správy a záznamy o živote v obci a o jej obchodných aktivitách v nedávnej i vo vzdialenejšej minulosti. Z katalógov sa môžeme dozvedieť, že do dediny prichádzali pravidelne obchodníci a kupci aj z veľmi vzdialených končín, ako napríklad z USA, Austrálie, Kanady, južnej Ameriky i z Anglicka a Francúzska.

Nezvyklé, naozaj nezvyklé - čo tam len mohli robiť? A naozaj, to, čo tam chceli, je na prvý pohľad skutočne veľmi prekvapujúce.

Nakupovali tam vždy len vrecia - vrecia so zeleninou. Presnejšie povedané, neboli to vrecia, ale len malé vrecká. Táto informácia je naozaj zarážajúca. Veď kto to kedy už počul, aby si ľudia chodili kupovať na nejaké neznáme a bezvýznamne miesto len zeleninu. Zeleninu si možno kúpiť alebo dopestovať predsa bez problému aj doma a nie lietať a cestovať za ňou  až tisícky kilometrov.

Je to všetko naozaj neuveriteľné, ale v starých talianskych archívoch je možné nájsť aj záhadné účty, ktoré hovoria o tom, že obchodníci prileteli do Talianska napríklad až z New Yorku, a to len preto, aby si v Campodimele kúpili zeleninu a platili za ňu len smiešne nízke sumy - jeden až dva doláre. Akú to ma ale logiku a aký zmysel?

Podľa toho potom muselo byť v tejto zelenine, ktorá sa urodila na políčkach a v záhradach Campodimele, niečo mimoriadne, niečo veľmi vzácne a jedinečné. Inakšie túto záhadu nevieme pochopiť a ani objasniť.

 

30. pokračovanie  

 

Campodimele navštívil v roku 1962 napríklad aj istý muž z Nového Zélandu, ktorý si v dedine kúpil malé vrecko, v ktorom bolo kilo zeleniny a krátko potom odletel do Aucklandu, hlavného mesta jeho krajiny. Alebo iný z týchto podivných a zadokumentovaných prípadov, je prípad Waltera Keansa, ktorý priletel do Talianska z austrálskeho Sydney a navštívil Campodimele, kde si zakúpil dve malé vrecká zeleniny, každé o váhe len sto gramov. Keď sa ho colníci na letisku pýtali, čo prenáša v takých malých vreckách, odpovedal, že si nesie so sebou na austrálsky kontinent isté produkty talianskej prírody, ktoré v Austrálii nie sú a že sú určené pre múzeum, kde bol zamestnaný.

Z archívnych dokumentov sa možno dozvedieť, že už pred viac ako sto rokmi prichádzali do Campodimele priekupníci z ďalekého sveta, aby si nakúpili to, čo podľa všetkého nebolo nikde inde a bolo preto svetovou raritou. Na papieroch z archívu možno najsť deväť mien ľudí, ktorí prišli do Campodimele z veľmi ďaleka len preto, aby si tam kúpili nepatrné množstvá zeleniny a aby ich potom odniesli so sebou na iné kontinenty.

Jedno z týchto mien znelo Peter Proul. Vedľa neho je zaznamenaná jeho londýnska adresa. V hlavnom meste Anglicka býval vo štvrti bohatých, v Kesingtone. Dnes je tento pán už deväťdesiat rokov na druhom svete. Počas svojho života bol spolupracovníkom viacerých múzeí vo Veľkej Británii a bol známym človekom.

Teraz už nie je viac možné zistiť, čo ho pred viac ako sto rokmi priviedlo k tomu, aby sa vybral z Londýna na ďalekú cestu až do Campodimele len preto, aby si v dedine mohol kúpiť malé vrecúško zeleniny. Aké mimoriadne tajomstvo musela v sebe ukrývať táto vzácna zelenina?

Aj ďalšie z týchto mien patria osobám, ktoré sú už mŕtve alebo žijú na neznámych miestach. Pri jednom sa však objaví súčasná rímska adresa. Muž sa volá Francesco Fava. Z archívnych záznamov sa dá vyčítať aj to, že dotyčný rozposlal do cudziny viaceré zásielky s tovarom z Campodimele, pričom každá vážila 600 gramov. Tovar bol označený ako zelenina a príjemcovia boli múzeá v kanadskom Montreale, americkom Chicagu a v Mexiku, hlavnom meste Mexika.

Franceso Fava žije v Ríme ešte aj dnes, a tak sa od neho možno dozvedieť vylúštenie záhady okolo rozposielania nepatrne malých množstiev zeleniny pre rôzne múzeá po celom svete. Jeho odpoveď na otázku, aký to má zmysel a čomu to slúži, je jednoduchá, ale prekvapujúca.

 

31. pokračovanie

 

Od Francesca Favu sa možno dozvedieť, že Campodimele je jedno z mála miest na svete, kde rastú a sa pestujú také druhy fazule, ktoré slúžili ako potrava už aj v antickom Ríme. Renomované múzeá všade vo svete sa s takou kuriozitou veľmi radi pochvália a ukazujú svojím návštevníkom, čo jedávali starí Rimania na obed i na večeru. 

V podstate to nebolo nič neobyčajné. Išlo len o špeciálne pripravenú, extrémne veľkú fazulu. Tieto staré druhy starorímskej fazule však medzičasom už skoro všade vymizli. Je to preto, lebo je pomerne komplikované a zdĺhavé ich pripraviť tak, aby ich bolo možné vhodne a chutne konzumovať.

To je aj dôvodom toho, že dnes ich už fakticky takmer nikto nechce pestovať a preto tieto druhy fazule vyhynuli. Avšak ako muzeálne objekty sú veľmi žiadúce, a tak ich už oddávna chodievali do Campodimele nakupovať spolupracovníci múzeí aj z najvzdialenejších končín sveta. Možno raz aj vy zavítate do Campodimele, ktorí ste sa o tejto neobyčajnej fazule dočítali tu na mojom webe.

Potom ale nezabudnite požiadať tamojšie gazdiny, aby vám ju ukázali, prípadne, aby vám povedali, ako ju pripravujú, aby optimálne chutila. Ak vám ju dokonca ponuknú, už pripravenú na jedenie, tak vám bude určite znamenite chutiť. V prípade, že by ste v Campodimele postretli pani Annu Fonzo, tak vám určite porozpráva o tom, ako bola raz v neapolskom múzeu a pri pozorovaní jednej fresky, na ktorej bol zobrazený život z antického Ríma, s veľkým údivom zistila, že ľudia, ktorých dávny umelec zvečnil pri stolovaní, jedli presne také isté fazule, ako ich jedávali aj oni v Campodimele. Je to skutočne pravda.

Presne taký istý druh fazule sa v Campodimele pestuje už viac ako dva a pol tisícročia. A v období antiky bola táto fazula hlavnou zložkou potravy v celom Taliansku. Podstatný problém pri príprave tejto fazule, aby dobre chutnala, spočíva v tom, že tento druh fazule je mimoriadne tvrdý. To je na jednej strane jej veľkou prednosťou, lebo práve z toho dôvodu je táto fazula absolútne rezistentná proti všetkým škodcom, ale na druhej strane ostáva tvrdá aj po dlhom varení. To znamená veľkú spotrebu energie a dlhý čas na jej prípravu, a to je v našej dobe, keď sa extrémne rýchlo žije, veľmi nepriaznivý aspekt.

 

32. pokračovanie

 

Väčšina z týchto druhov fazule sa musí variť aspoň osem hodín. Až potom je dostatočne mäkká a možno ju s chuťou konzumovať.

V každom dome v Campodimele stojí v kuchyni hrniec naplnený s niektorým z týchto druhov fazule. V Campodimele domorodci však najradšej jedia fazuľu menom cicheria, ktorá je tmavá. V Taliansku ale už takmer nikde neexistuje a je aj pre Talianov úplne neznáma.

Obyvatelia v Campodimele nakladajú fazuľu cicheria do olivového oleja, ktorý potom pokorenia rôznymi koreniami, pričom použijú predovšetkým bazalku a rozmarín. Následne umiestnia hrniec s fazuľou na teplé miesto, obyčajne do blízkosti sporáka. Na mäkko uvarená fazuľa sa podáva až po viacerých dňoch po naložení. Veľmi prekvapujúci je poznatok - nie však pre obyvateľov Campodimele - že bohatí starí Rimania, ktorí žili v antike a jedávali pravidelne tento druh fazule, sa dožívali oveľa vyššieho veku, ako ľudia v stredoveku, ktorí žili o tisíc rokov neskôr.

Čo to je, čo robí fazuľu cicheria takou zdravou? Čo také jedinečné obsahuje?

Ako som už spomenul, tak sú všetky druhy tejto fazule, ktorá sa pestuje v Campodimele, veľmi staré druhy obsahujúce mimoriadne cenné látky. Je ich podstatne viac, ako v moderných nových, krížením vypestovaných druhov fazule. V našich končinách je to najmä takzvná bio-plnohodnotná fazula, ktorá sa im trochu svojou kvalitou približuje. Strukoviny sú však všeobecne veľmi zdravé. Obsahujú priemerne okolo 50 percent uhlohydrátov a 25 percent proteínov. Okrem toho obsahujú aj mimoriadne dôležité balastové látky. Tie sú veľmi dôležité pre správnu a spoľahlivú funkciu hrubého čreva. 

Uhlohydráty sú zdrojom energie pre naše svaly a sú tak pohonnou hmotou nášho tela.

Rozlišujeme dva druhy uhlohydrátov.

V prvom prípade ide z hľadiska chemického zloženia o takzvané krátkoreťazcové uhlohydráty, ktoré predstavujú balíky energie umožňujúce nám schopnosť rýchleho a energického nasadania svalov do činnosti. V druhom prípade ide o takzvané dlhoreťazcové uhlohydráty, ktoré nám zaručujú vytrvalosť našich svalov.

Pri voľbe našej potravy myslime preto vždy na veľký význam jej dostatočnej strukovinovej zložky pre energetickú základňu nášho tela a voľme ju tak, aby vždy obsahovala aspoň 50 percent uhlohydrátov. Majú veľký význam pre našu vytrvalosť, silu i rýchlosť.

 

33. pokračovanie

 

Z kuchyne zdravia a "večnej" mladosti v Campodimele;

recept č. 7:

Jedlo chudobných ľudí - fazuľa s rezancami

 

Naložte 300 gramov bielej fazule na noc do vody. Potom vezmite jednu mrkvu, trochu zeleru, štyri malé mladé cibule. Zeleninu pokrájajte nadrobno a nechajte ju trochu usmažiť v olivovom oleji. Potom v horúcej vode nechajte krátko povariť 200 gramov paradajok, olúpte ich a pridajte ich k usmaženej zelenine.

Následne vyberte fazuľu z vody, nechajte ju odkvápať a dajte ju spolu s padajkami a pripravenou zeleninou do hrnca. Potom zmes slabo povarte. Ale nesolte! Keď je fazuľa už uvarená, pridajte podľa chutí bazalku a rozmarín.

Potom separátne uvarte 200 gramov rezancov a pridajte ich do hrnca s fazuľou a zeleninou. Ani teraz nesolte! Pridajte však trochu olivového oleja.

Hotovo - máte urobený chutný a veľmi zdravý pokrm.

 

9. kapitola

Najstarší človek z Campodimele - Gerardo Pecchia

 

Dedina "večnej" mladosti - Campodimele. Jej tajomstvo je vo svojej podstate veľmi jednoduché a môžeme ho objaviť a žiť podľa neho všetci. Odkedy sa začalo hovoriť o tom, že Campodimele je "žriedlom" dlhého života, tak sa rozrastali rady tých, ktorí chceli toto miesto navštíviť a vidieť všetko na vlastné oči.

Prejsť sa pomedzi jeho domami a záhradami, uvidieť jeho mladých starcov, urobiť si prechádzku do prastarého kláštora Benediktínov. Dýchať vôňu jeho prírody a obdivovať ju - to všetko má v sebe čosi, čo možno nazvať pozitívnou prírodnou mágiou.

Campodimele však priťahuje do svojho lona aj vlastných ľudí, rodákov odtiaľ, ktorí sa z dediny vysťahovali. Mnohé rodiny sa vracajú natrvalo naspäť. Dokonca až z krajiny "neobmedzených možností" - z USA. Záujem o túto zázračnú dedinu veľmi narástol aj v Taliansku. Nejeden bohatý Riman a či Milánčan si tam chce kúpiť pozemok a dom, lebo je presvedčený, že si tak "zadováži" predĺženie života.

Takéto tendencie nie sú však pre Campodimele prospešné, lebo postupne budú eliminovať všetko tradičné a pôvodné, čím sa ešte vyznačuje a čo ho charakterizuje. Ak to bude ďalej pokračovať, tak raz sa zmení na miesto, ktoré nebude už mať nič spoločné s pôvodnou dedinou dlhého života.

V tejto súvislosti sa ale vynára otázka, či je vôbec nutné žiť v Campodimele, ak sa niekto chce dožiť vysokého veku?

 

34. pokračovanie

 

Naša odpoveď znie:

Určite nie! Spôsob života tamojších ľudí sa predsa dá všade aspoň napodobniť, aj keď je niečo také oveľa ťažšie, ako keď niekto vyrastá vkorenený do tradície a do zvyklostí, ktoré so sebou takpovediac automaticky a celkom samozrejme prinášajú "záruku" dlhého života.

Z tohto pohľadu je určite zaujímavé sa pozrieť na život tých ľudí, ktorí sa v Campodimele narodili, ale neskôr odišli žiť na iné miesto vo svete.

Ako prebiehal ich život? Zomreli skôr, ako sa priemerne dožívajú ich súkmeňovci, ktorí prežili celý život v Campodimele?

Je len pochopiteľné, že touto otázkou sa zaoberali aj vedci, ktorí skúmali fenomén dlhého života v Campodimele. V rámci svojich výskumov zistili niečo veľmi pozoruhodné.

Práve najstarší obyvateľ dediny, 105 ročný Gerardo Pecchia, ktorého všetci spoluobčania nazývajú Andrea, prežil takmer celú polovicu svojho života mimo Talianska, v ďalekej Amerike. Tam bol odkázaný, pochopiteľne, len na tamojší spôsob stravovania, lebo v čase, keď bol v Spojených štátoch, tak sa tam ešte nedovážali žiadne potraviny z Európy. Preto mladý Talian Pecchia z Campodimele, si nemohol kúpiť v žiadnom americkom obchode talianske rezance, talianske červené víno a či taliansky olivový olej.

Ako sa preto zdá, tak Gerardo Pecchia nemal v Amerike nijakú inú možnosť, ako sa živiť nezdravými solenými druhmi mäsa, používať zvieracie tuky a namiesto dobrého talianskeho vína piť zhubnú americkú whisky.

Ak to bolo skutočne tak, a napriek tomu sa dožil takého vysokého veku, tak by bola teória dlhého života, ako sme ho popisovali v zmysle jeho campodimelských "vzorcov", len peknou rozprávkou. Ale ako to bolo s Gerardom Pecchiom v Amerike naozaj?

Starý muž, ktorý je stále ešte veľmi čulý, dynamický a pohyblivý a aj veľmi veselý, tak vám - ak sa ho budete vypytovať na jeho život v Amerike - porozpráva, ako ho už na začiatku druhej svetovej vojny nepovolali do armády, lebo ho pokladali za príliš starého, hoci mal vtedy len 45 rokov. Jemu sa to však zdá z dnešného pohľadu, že vtedy bol len nezrelým mladíčkom.

Potom zdôrazní, že ešte aj o viac ako polstoročia stále žije a cíti sa dobre a vôbec nemá pocit, že by sa už mal odobrať na druhý svet.

 

35. pokračovanie

 

Vedci svetovej zdravotníckej organizácie WHO podrobne preskúmali celý život Gerarda Pecchia a zistili niekoľo prekvapujúcich faktov. Pecchia odišiel z vlasti ako mladý dvadsaťsedemročný muž v roku 1922 do Ameriky a ostal tam 45 rokov. V USA vystriedal rôzne zamestnania. Pracoval spočiatku ako prístavný robotník, neskôr ako drevorubač i čašník a ku koncu pobytu v USA ako pomocný robotník. V priebehu tej dlhej doby len niekoľkokrát navštívil v Taliansku svoju ženu a deti, ktoré ostali v Campodimele, ale vždy to bolo len na krátky čas.

Ak sa ho niekto, kto dobre pozná zloženie stravy v Campodimele, opýta na to, čo jedával v Amerike, tak sa len zasmeje a odpovie, že túto otázku počúva veľmi často. Potom začne rozprávať o svojom americkom jedálnom lístku. Pritom sa od neho možno dozvedieť, že pre ľudí, ktorí pochádzajú z Campodimele a sú preto zvyknutí na tamojšiu stravu, je obvyklé jedlo, ktoré sa konzumuje v USA, doslova nepoživateľné a nechutné.

Ľudia z Campodimele neobľubujú mäso, nejedia nič slané a nikdy nepijú ani whisky, národný nápoj Američanov. A takisto neznášajú typické raňajky Američanov - vajíčka na tvrdo a solenú bravčovú masť.

Pečené bravčové mäso a polosurové krvavé steaky sú pre ich žalúdok, ale aj pre ich chuťové bunky doslova víziou hororu. Podobne vnímajú aj chuť rôznych mäsových štiav s majonézou, ktoré sú v USA veľmi obľúbené.

Gerardo Pecchia býval v Amerike vždy spoločne s niekoľkými krajanmi z Talianska. Všetko to, čo potrebovali na prípravu svojho tradičného talianskeho jedla, si dali posielať z domoviny. A predovšetkým to bol ich milovaný olivový olej, ale aj červené víno, talianske špagety a dokonca aj uvarené , vo veľkých pohároch naložené paradajky. Ale aj tak mali jeden veľký problém,aby mohli naplno vychutnávať svoju taliansku kuchyňu. A ten sa zdal byť neriešiteľný. Nemali čerstvé byliny, na ktoré boli zvyknutý v Taliansku.

Napokon ho jednoduchým spôsobom vyriešil Gerardo Pecchia. Jedného dňa mu svitla správna idea. Nasadol si na autobus a vyviezol sa von z New Yorku, kde vtedy žil aj s priateľmi, krajanmi.

 

36.  pokračovanie

 

Vystúpil až na konečnej zastávke a v jej blízkosti si začal robiť malú záhradku, ktorú si čoskoro aj oplotil. Pri ďalších návštevách si tam zasadil rozmarín, bazalku, majorán, cigóriu a petržlen.

Američania nikdy o také veci nedbali a pre ich kuchyňu a pre ich spôsob vyživovania ani nemali nikdy žiadny význam. Ani jeho záhradku nebral nikto vážne a okoloidúci sa len divili, aká to len burina tam rastie a čudovali sa z neho, že sa o ňu chodieva starať.

Preto ho pokladali len za akéhosi smiešneho podivína, s čudáckou záľubou. Jemu to však vôbec neprekážalo. Aspoň si mohol byť úplne istý, že mu jeho vzácne koreniny nikto nerozkradne, lebo nemá ani najmenšie tušenie, aké sú zdravé a chutné a robia jedlo skvele pikantným.

Aj preto mal dojem, že Američana sú veľmi povrchní ľudia a mnohé, pre život také dôležité veci, nevidia a nepoznajú. Z jeho pohľadu boli v tomto smere ale skutočnými hlupákmi.

Na svojich obrovských nedoziernych farmách siali čoraz väčšie množstvá pšenice, aby z nej potom produkovali svoj nechutný a nezdravý biely chlieb, ale takú maličkosť ako je pestovanie  tých niekoľkých naozaj potrebných a nesmierne zdravých korenín, ktoré ľudský organizmus bezpodmienečne potrebuje, priam trestuhodne zanedbávali. To bolo niečo, čo nedokázal pochopiť.

Keď svoje koreniny vždy veľmi natešený už vo svojej záhradke mohol  zberať a nosievať domov, tak ich primiešaval pri varení do konzervovaných paradajok, ktoré si nechal posielať z rodného Talianska. Zmes  vedel tak upraviť a založiť, že vydržala až dva roky a nepokazila sa.

Ešte aj po návrate z USA do rodnej dediny Campodimele si týmto spôsobom pripravovl svoju zázračnú paradajkovú zaváraninu. Po celý čas svojho pôsobenia v Amerike obhospodaroval Gerardo Pecchia svoju záhradku s koreninami a pravidelne zásoboval svoj jedálenský stôl s nepostrádateľnými špecialitami svojej domoviny.

Napriek tomu, že bol v Amerike takmer polstoročie, ani jediný raz tam nejedol solené mäso, maslo, šunku a majonézu. Hoci žil taký dlhý čas veľmi ďaleko od svojho Campodimele, stravoval sa podobne zdravo ako jeho rodáci doma.

Gerardo Pecchia, ktorého doma volali len Andrea, pracoval každý deň až do veku sto rokov na svojom poli v Campodimele. A asi by tam bol pracoval aj roky ďalej, keby mu jeho syn Marino, ktorého videl po prvý krát, keď mal osemnásť rokov, nebol ostrou sekerou rozsekal jeho pracovné náradie. Nechcel už pripustiť, aby jeho storočný otec ešte tvrdo lopotil na poli.

 

pokračovanie nasleduje

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 






 

 

 

 

 

 

 

 

 
d
 
 
 
 

 

 
 
 
 
 
 
 
 
 

 

 

 


k