Nofretete a Echnaton    2. diel

 

1. kapitola     

Korunovácia Echnatona

 

"Vznešený a jediný Aton,

ty, ktorý nemáš v kozme seberovného,

vzhliadni na tvojho syna Echnatona,

ktorý príjma od teba korunu Egypta"

 

Vody Nílu stúpali  a stúpali. Rieka sa premenila na obludného netvora a na obed dosiahla svoj kritický stav. Nikto nevedel povedať, či nebude stúpať aj naďalej. Od výšky hladiny závisela celoročná úroda egyptskej krajiny. Ak Níl nevystúpil dostatočne vysoko, bolo na poliach málo vlahy a úroda bola slabá. Ak však záplava bola príliš veľká, polia dlho ostali pokryté veľkou vrstvou bahna a úroda taktiež nebola priaznivá. V oboch prípadoch krajine hrozil hlad, čo sa vykladalo, ako nepriazeň bohov.

Prešlo niekoľko dní a vody Nílu sa ustálili, pričom prekročili len o málo svoj optimálny kulminačný bod, takže tento rok sa dala očakávať veľmi dobrá a bohatá úroda. To bolo priaznivým znamením pre vládu nového faraóna, pretože bolo nesmierne dôležité, aby "otec" Níl prejavil svoju náklonnosť a priazeň voči nemu, a tak potvrdil svoj súhlas s jeho prevzatím moci nad Egyptom a jeho ľudom. 

Zvečerievalo sa a Nofretete sedela na terase paláca, pozerajúc na nádherne zakvitnutú záhradu ležiacu pod jej nohami. Bola opretá o pohodlné operadlo kresla a svoje štíhle nohy zverila do opatery jednej zo svojich mitannských služobníc, ktorá jej robila pedikúru. Zvykla si na to až v Egypte, lebo v Mitanni to nebolo obvyklé. U Egypťanov išlo však o veľmi obľúbenú záležitosť a mnohí si nechávali pedikúrovať nohy až dvakrát denne. V každom prípade tak konali aspoň bohatí, ktorí si to mohli dovoliť. Egypťania holdovali estetike a údržbe tela s takou veľkou náruživosťou a starostlivosťou, ako žiadny iný národ vtedajšej epochy.  

Nofretete premýšľala nad tým, ako rýchlo sa jej vypĺňa všetko, čo si zaumienila a naplánovala, keď sa podriadila otcovej vôli a vydala sa z Mitanni na ďalekú cestu do vzdialeného Egypta. Bohyňa Isis ju nesklamala, všetko sa postupne napĺňalo, presne, ako jej to prisľúbila. Jej manžel Amenofis je mŕtvy a odpočíva v hrobe. Imhotep zanedlho vykoná korunováciu Echnatona, a potom už nič nebude stáť v ceste, aby sa stala jeho ženou - faraónovou ženou! A stane sa jeho hlavnou ženou a určite len jedinou! Echnaton ju predsa vášnivo a nadovšetko miluje a nikdy by okrem nej nechcel ešte ďalšie ženy. Tak, ako verí len na jedného jediného boha, tak isto je presvedčený, že každý muž by mal mať len jednu ženu.

Neskôr, keď sa upevní viera jeho ľudu v jediného boha, v boha Atona, potom hodlá vyhlásiť aj to, že prianím a príkazom boha Atona je jednoženstvo a že je ťažkým hriechom a prehrešením proti nemu, ak nejaký muž má viac, ako len jednu ženu. Uvedomovala si, že Echnaton bol veľmi neobyčajným mužom a hlavne mimoriadnym človekom, akého ešte nikdy predtým nestretla. Mnohé z jeho myšlienok a predstáv boli tak nezvyklé, že sa jej niekedy zdalo, že pochádza z úplne iného sveta, ako obyčajní smrtelníci, a síce zo sveta, kde vládnu iné predstavy a iné myšlienky, ako na zemi a že jeho veľká múdrosť je naozaj múdrosťou bohov.

Pred niekoľkými dňami na dvor faraona opäť prišli poslovia od jej otca a odovzdali jej, ako aj Hatebovi a ministrovi Anefovi - Echnaton bol vtedy zaneprázdnený - veľmi znepokojujúce správy týkajúce sa Chetitov. Okrem toho, podobné informácie dostal Echnaton aj od egyptských kuriérov, ktorých poslal do Théb veliteľ jednej z egyptských pevností na území Kanaánu.

Obe posolstvá sa zhodli v tom, že Chetiti boli na postupe a že už obsadili niektoré malé kráľovstvá na území Fenície (odkiaľ si faraóni nechávali dovážať vzácne cédrové drevo), ako Sidon a Tyros, ktoré boli vazalmi a spojencami Egypta. Situácia bola naozaj veľmi vážna a nebezpečná a Egypt za nijakých okolností nesmel dlho váhať a musel podniknúť niečo, čo by Chetitov zarazilo a odstrašilo od ich agresívnych útočných plánov. Najsť vhodné riešenie však nebolo jednoduché. 

Echnaton už dávnejšie prisľúbil Nofretete, že hneď po svojej korunovácii vyšle proti Chetitom generála Nechtisa, ktorý však bude mať v prvom rade na starosti vyjednať s Chetitmi  mier a nie s nimi bojovať. Mladý faraón totiž nechcel viesť vojnu s nikým, ani teraz, ani v budúcnosti, a najmenej s nanajvýš nebezpečnými Chetitmi. Aj v tomto ohľade bol iný, ako všetci jeho predchodcovia. Bol rojko, umelec a idealista. Tak, ako veril na jedného boha, bol aj skalopevne presvedčený, že tento jeden boh je bohom všetkých národov a že raz sa v jeho mene a pred jeho tvárou môžu stať všetky národy bratmi. Ak budú veriť len na tohto jedného boha, tak potom nebudú proti sebe už nikdy viac bojovať a sa nenávidieť.

To bol dôvod, prečo nemohol pociťovať nenávisť a zlosť ani len proti strašným Chetitom, ktorí chceli nakoniec napadnúť a zničiť aj samotný Egypt. Pre neho boli aj Chetiti jeho bratia, a preto zamýšľal poslať generála Nechtisa v prvom rade ako vyjednávača, ktorý mal dohodnúť s kráľom Šuppiluliumom mier. V tomto ohľade sa ich mienky veľmi rozchádzali. Nofretete nebola presvedčená o tom, že by Chetitov, ktorí sa cítili na vrchole moci, bolo možné presvedčiť o mieri, a síce o takom mieri, ktorí by navždy aj dodržali. Bola si celkom istá, že Šuppiluliuma rešpektuje len moc a prevahu, a teda takého protivníka, ktorého vojenskej sily sa obáva. Mierové návrhy a ponuky Echnatona si bude vysvetľovať len ako zbabelosť, slabosť a uznanie vlastnej prevahy, čo ho nakoniec len posilní v jeho presvedčení, že si môže dovoliť všetko a síce právom silnejšieho.

Niečo také, ako si predstavoval Echnaton, by snáď bolo možné, keby aj Chetiti najprv uznali moc jediného boha Atona, ale pokým veria na svojich bohov, a tých majú celé stovky, potiaľ by sa nemalo s nimi vyjednávať o mieri, ale malo by sa im ukázať a demonštrovať impozantnú vojenskú moc Egypta. Podľa nej preto Echnatonova ušľachtilosť v tomto smere bola predčasná. Najprv musia veriť všetky národy a kmene celé desaťročia na jediného boha, a možno že nakoniec budú raz schopní všetci žiť v mieri a bratstve. Potom jej myšlienky preskočili na generála Nechtisa, o ktorého vynikajúcich vojenských schopnostiach už toľko počula, a o ktorom mal skvelú mienku aj jej otec. Bola si istá, že Nechtis, ako muž spriaznený s Bekanchonsom, a mu aj naklonený, a teda i prívrženec Amunovej relígie, chce proti Chetitom bojovať a nie s nimi vyjednávať. Bekanchons bol totiž za vojenskú výpravu proti Šuppiluliumovi.

V tomto smere bola veľmi sklamaná Echnatonovým počínaním. Šuppiluliuma ho celkom istotne zakalkuluje do svojej taktiky a preto bude s Echnatonovými vyslancami určite vyjednávať o mieri, a zaiste veľmi úskočne a zdĺhavo. V tom istom čase však dôkladne pripraví rozhodujúci útok na ríšu jej otca, a keď ju zničí, potom ho už nič nezadrží, aby sa nevydal priamo na Egypt, ignorujúc všetky predtým vyjednané a dohodnuté zmluvy s Echnatonovými splnomocnencami. Echnaton je vskutku celkom zaslepený vo svojom naivnom idealizme a nechce vidieť hroziacu skazu všetkým okolitým národom, záludne pripravovanú Chetitmi. Šuppiluliuma je nenásytný a chce vlastniť všetko, čo je v jeho možnostiach a v jeho dosahu, a je presvedčený, že jeho možnosti sú neohraničené. V  jeho pyšnej nafúkanosti ho bude ešte viac podporovať a utvrdzovať Echnatonova smiešna naivnosť. Múdry a prefíkaný panovník predsa musí všetko toto predvídať a podľa toho rozhodovať a konať. V tomto smere je však faraon ako malý chlapec.

*************************

Bolo to po prvý raz, kedy Nofretete videla Echnatona kritickými očami a kedy bola úplne inej mienky ako on. Preto sa teraz rozhodla, že musí v každom prípade podniknúť niečo celkom sama, podľa vlastných  plánov a úvah, aby pomohla otcovi a zachránila kráľovstvo Mitanni. Chvíľu veľmi koncentrovane premýšľala, čo možno urobiť, aby mohla dosiahnuť čo najrýchlejšie vypochodovanie egyptskej armády pod vedením generála Nechtisa, smerom na sever do tých oblastí Fenície, kde by jeho prítomnosť a  okamžitú bojovú pripravenosť mohli hneď zbadať a zaregistrovať okrajové oddiely chetitskej armády, ktoré prenikali stále častejšie na územia spriatelených malých lokálnych kráľovstiev, aby ich zneisťovali a drancovali. Dôležité bolo vymyslieť niečo, aby generál Nechtis mal priamu a konkrétnu zámienku manifestovať po svojom príchode do týchto končín nie ochotu mierového vyjednávania, ale perfektnú bojovú pohotovosť svojich vojakov a odhodlanie previesť mohutný a účinný vojenský úder, namierený rovno proti chetitskej armáde. Muselo by to byť však niečo, čo by mohol vo svojich detinských   predstavách akceptovať aj jej manžel.

Súčasne s takýmito aktivitami egyptského generála - ktorého meno a veľké vojenské úspechy boli veľmi dobre známe aj Chetitom - by vysunul až na samý okraj mitannských hraníc svoju armádu aj jej otec, a síce pod vedením svojho najschopnejšieho veliteľa, medzičasom vymenovaného aj za prvého ministra, Hišartu. To by na Chetitov zaručene malo odstrašujúci účinok a tlmilo ich útočnú agresivitu. 

Svoje úvahy zakončila uzáverom, že má dve možnosti, ako sa  spojiť s Nechtisom a predniesť mu svoj návrh. Pritom si veľmi dobre  uvedomovala, že ak bude takto postupovať, bude konať nielen proti Echnatonovi, ale zároveň aj v prospech Bekanchonsa a Amunovej relígie, pretože aj Bekanchons bol za vojenský zákrok voči Chetitom, a to bez predchádzajúceho vyjednávania s nimi. Podľa jeho názoru sú egyptskí bohovia dosť silní, aby Egypťanom pomohli poraziť Chetitov a ich hlavnými aspektmi - na rozdiel od Echnatonovho jediného boha Atona - nebola láska ku všetkým a bratstvo so všetkými - ale panovanie nad všetkými a absolútna poslušnosť voči ním. Najvyšší kňaz boha Amuna bol rozhodne lepším taktikom a diplomatom, ako faraon. Vo svojich politických plánoch uplatňoval  veľmi dôsledne princíp, ktorý oveľa neskôr vniesol do politiky Niccolo Machiavelli a ktorý sa stal všeobecne známy ako machiavellizmus: Účel svätí prostriedky.  

Jedna variácia plánu Nofretete bola zasvätiť do všetkého Teje, ktorá mala dobrý kontakt s Nechtisom. Ich vzťah sa v poslednom čase značne zlepšil a stali sa pomerne dobrými priateľkami. Zásluhu na tom zaiste mala smrť Amenofisa, a to z toho dôvodu, že teraz bolo jednoznačne určené ich spoločenské postavenie a tiež, že už viac neboli konkurentkami. Teje sa stala kráľovnou-matkou a Nofretete sa zanedlho mala stať prvou ženou nového faraóna. A práve tak, ako Echnaton bol prívržencom len jediného boha, tak bol aj zástancom jednoženstva a odporcom ”háremového” správania sa faraónov. Preto Nofretete mohla dúfať, že bude ako prvá žena v egyptskej histórii len jedinou ženou svojho faraónskeho manžela a že sa nebude musieť deliť o jeho priazeň s nijakou sokyňou.  

Bola presvedčená,že Teje by celkom určite podporila jej počínanie, pretože rozmýšľala v mnohých veciach v duchu starej religióznej tradície, a teda v zmysle Bekanchonsa, i keď bola do istej miery aj za idey svojho milovaného syna, ale viac z lásky k nemu, ako pre vec samotnú. Táto možnosť však mala jeden háčik, a to bola práve veľká láska Teje k jej synovi, takže nebolo možné vylúčiť, že by mu v nejakej slabej chvíli nebola vyzradila, kto bol iniciátorom celej záležitosti. A to by mohlo znamenať značné narušenie vzťahu Echnatona k jeho žene. Veď by to ľahko mohol interpretovať za istú formu sprisahania voči nemu. Preto Nofretete túto možnosť radšej odmietla a rozhodla sa pre druhú. Bol tu ešte Hateb, na ktorého sa mohla obrátiť a požiadať ho, aby ju spojil s generálom Nechtisom, ktorý už oddávna bol jeho dôverným priateľom. S Hatebom mala Nofretete veľmi  dobrý vzťah hneď od samého začiatku svojho pobytu v Egypte. Okrem toho jej bolo známe, že Hateb strašne nenávidel Chetitov, lebo pri jednom zo svojich lúpežných prepadov do okolia Sidónu zabili jeho syna, veliteľa jednej z početných pevností Egypťanov, tiahnúcich sa vo forme reťaze od kraja Gošen až po hranicu Fenície s Krajinou dažďa (Sýriou).

Nechtisovi navrhne, že mu zaobstará zámienku oprávňujúcu ho napadnúť niektorý z vysunutých predvojov chetitskej armády.  Spočívala by v tom, že otcovi špióni na chetitskom dvore by podplatili veľkými sumami a prísľubom kariéry v hlavnom meste mitannského kráľovstva dvoch, troch chetitských dôstojníkov. Dôstojníci by sa  potom nechali zajať egypskou patrolou, pričom by mali pri sebe  fingované depeše svedčiace o plánovanom útoku Chetitov na  jednu z dôležitých egyptských pohraničných pevností. Samozrejme, že odborníci na otcovom dvore by museli vyhotoviť kvalitné falzifikáty, ktoré by potom Nechtis po svojom bleskovom prepade Chetitov poslal do Théb, aby mal alibi pre svoj medzičasom už prevedený  útok na nepriateľa. Tento plán sa jej zdal byť najoptimálnejší a aj najbezpečnejší.

O tom, že Nechtis bude súhlasiť s takýmto návrhom, nemala Nofretete ani najmenších pochýb, pretože generál dával otvorene najavo svoju nespokojnosť so súčasným stavom vecí a s Echnatonovou mierovou vyčkávacou taktikou nebol uzrozumený. Bol presvedčený, že on a jeho armáda sú neporaziteľní, a to tým skôr, ak sa chetitskému nepriateľovi neposkytne čas nato, aby sa stával stále silnejším v dôsledku postupného si podmaňovania okolitých kráľovstiev, pretože to neustále zvyšovalo údernú silu jeho armády.  Nofretete si preto bola celkom istá, že generál jej bude za jej návrh veľmi vďačný a že si tajomstvo jeho pôvodu ponechá výlučne len pre seba. A bola si istá aj tým, že ho určite neprezradí ani Bekanchonsovi, pretože, ak by raz za zmenených politických pomerov niečo z ich konšpirácie vyšlo najavo, mohol by byť obvinený z velezrady a mohol by prísť o život. Teraz už len musí požiadať správcu paláca Hateba, aby zariadil jej stretnutie s generálom. Najlepšie na nejakom neutrálnom mieste, pretože v paláci by to bolo nápadné, a zaiste neušlo pozornosti nejakých tajných agentov, či už Echnatonových alebo Bekanchonsových, a do generálovej vily tiež nechcela ísť.

Najvýhodnejšie by však bolo, keby ho mohla stretnúť inkognito už zajtra, a to z príležitosti veľkého ľudového sviatku Opet. Zajtra budú počas tohto sviatku celé Théby na nohách, a celkom určite aj hore nohami, ako vždy pri tejto príležitosti. Preto, keď sa vyberie do ulíc mesta zamaskovaná a prestrojená na obyčajné thébanske dievča, celkom iste si ju nikto nevšimne, a ani nikto v nej nebude predpokladať budúcu faraónku. Tento deň rozhodne musí využiť pre realizáciu svojich nebezpečných odvážnych plánov. Mala výbornú intuíciu a vedela svoje riziko presne odhadnúť.   

Keď sa z balkóna opäť vrátila do miestnosti, prikázala Utaraste, aby zavolala k nej Hateba, že chce s ním hovoriť v dôležitej veci. Netrvalo dlho a Utaraste ohlásila svojej veliteľke, že priviedla správcu paláca. Hateb vstúpil do sály a pozdravil:

”Nech ťa vždy ochraňuje bohyňa Hator, vznešená Nofretete. Prišiel som, ako si si želala. Čo môžem pre teba vykonať, moju oddanosť k tebe predsa dobre poznáš?”

”A tebe nech vždy pomáha všemocný Aton”. 

       Odpovedala Nofretete, kladúc dôraz na slovo Aton, podčiarkujúc tým svoju spojitosť s Echnatonom a s atonianizmom, hoci už o chvíľu prekvapila Hateba žiadosťou, ktorej obsah úplne odporoval predstavám jej budúceho manžela.

”Dala som ťa zavolať, pretože chcem, aby si vyhľadal ešte dnes večer svojho dobrého priateľa, generála Nechtisa a oznámil mu, že sa zajtra chcem  s ním bezpodmienečne stretnúť a že ide o vec, o ktorú bude mať veľký záujem aj on sám. Povieš mu, že o našom stretnutí sa nesmie nikto dozvedieť a že sa z toho dôvodu stretneme v uliciach mesta, keď tam bude najrušnejšie a keď budú v plnom prúde oslavy sviatku Opet. Keďže ti plne dôverujem a okrem toho viem, že neurobíš nič, čo by mohlo uškodiť tvojmu starému priateľovi generálovi Nechtisovi, zasvätím ťa do toho, čo chcem generálovi navrhnúť.”

Potom Nofretete porozprávala Hatebovi všetko podrobne o tom, ako chce pomôcť svojmu otcovi a akú zámienku si vymyslela pre Nechtisa, aby mal oprávnený dôvod napadnúť Chetitov, čím ich odradí od toho, aby prepadli kráľovstvo Mitanni. Hateb krátku chvíľu mlčal a premýšľal, až napokon vyslovil mienku, že Nechtis bude istotne nadšený s jej plánom, pretože, ako mu hovoril pri ich poslednom stretnutí, nič ho v poslednom čase tak nezlostí, ako to, že sa musí nečinne prizerať na bezočivé a drzé naparovanie a vyčíňanie barbara Šuppiluliumu a nemôže proti tomu nič podniknúť. A preto je veľmi sklamaný z Echnatona, že v tomto smere nič nerobí. Len jeho veľká lojálnosť voči svojmu panovníkovi mu brámi v tom, aby podnikol samostatné kroky.

Prv než Nofretete prepustila Hateba, ešte mu povedala: 

”Povedz tvojmu priateľovi generálovi, aby ma zajtra očakával  pri fontáne bohyne Neftys presne vtedy, keď slnko bude ukazovať pravé poludnie, a povedz mu, že prídem celkom sama, v šatách jednoduchej prostej Thébanky. Na hlave budem mať  parochňu takej farby vlasov, akú Nofretete nikdy nenosieva, totiž nápadne hrdzavej farby a že vo vlasoch budem  mať dva veľké biele lotosové kvety. Nechtys  nech sa dá priniesť v krytých nosidlách, a nech jeho otroci prinesú ešte jedny prázdne nosidlá, do ktorých si potom sadnem ja, takže sa budeme môcť rozprávať bez toho, aby nás niekto mohol spoznať.”  

*************************

Théby sa ešte len pomaly prebúdzali do nového rána a ich tvár zahalenú temným plášťom noci práve začínali hladkať a rozjasňovať prvé raňajšie zore, keď v ich okolí už bolo možné pozorovať celé prúdy ľudí náhliacich sa zo všetkých strán do mesta. Ich tváre odzrkadlovali vzrušenie a radosť z nadchádzajúceho veľkého zážitku, ktorý ich  očakával.

Bol prvý deň najväčšieho egyptského sviatku Opet. Sviatok trval každoročne, ako to zákon predpisoval, celých jedenásť dní a bol sviatkom usporadúvaným na počesť božskej egyptskej trias, teda trojice bohov, boha-otca Amuna, jeho manželky, bohyne Mut a ich syna, božského Chonsa.

Ľudia prúdiaci do Théb v toto včasné ráno boli pestro poobliekaní a náhlili sa, akoby im išlo o život. Chceli vychutnať, čo najviac už hneď z prvého dňa.  Väčšina z nich kráčala peši, to boli tí najchudobnejší. Boli aj takí, ale tých bolo málo, ktorí sa nechali niesť na nosidlách, to boli tí najbohatší. A ktorých niesli oslíci - bolo ich dosť - tí patrili k zámožnej strednej vrstve. Nikto nevedel oslavovať svoje sviatky tak dôkladne a s takou úžasnou pompéznosťou, ako ľud Egypta. 

     V čase osemnástej dynastie - sem patrilo i obdobie vlády Echnatona - boli Théby najfascinujúcejším a najväčším mestom Egypta. Mesto bolo nesmierne bohaté a jeho bohatstvo bolo možné pozorovať takmer na každom kroku pri prechádzaní thébanskými ulicami, plnými tých najimpozantnejších stavieb, monumentov a pamätihodností. Obraz Théb určovali nádherné paláce, vily, chrámy, svätyne, obelisky, fontány, umelé jazierka a nespočetné ďalšie, očipriťahujúce pozoruhodnosti. Najväčší luxus a prepych bol nazhromaždený vo vilovej štvrti thébanskych patricijov, z ktorých mnohí tam vlastnili také prekrásne domy, že ich takmer bolo možné označiť za paláce. Théby v tých časoch boli najdôležitejším stredobodom kultúry, vzdelanosti a nádhery v celom vtedajšom Oriente.

Netrvalo dlho, boh Re ešte len nastupoval na oblohe svoju každodennú púť z východu na západ, a ulice Théb sa už poriadne zapĺňali; mesto bolo plné vravy, pokrikov a smiechu natešených a veseliacich sa ľudí. Do mesta však národ neputoval len po suchu, ale aj vodnými cestami, to znamená  po Níle, a na jeho vodách sa to v blízkosti Théb len tak hemžilo nespočetnými člnmi a bárkami. Niektoré boli tak veľmi preplnené, že pri svojom napredovaní prerezávali vodu nanajvýš namáhavo, pričom boli ponorené takmer až po okraj.

Echnaton už oddávna neznášal veľkolepé a hlučné oslavy sviatku Opet, ktorý bol sviatkom veľkých a početných religióznych procesií a obľúbených ľudových veselíc, preto sa počas neho vždy  snažil opustiť mesto. Mnohí ľudia z okolia sa na večer vôbec nevracali domov, ale ostali niekoľko dní v Thébach. Boli medzi nimi aj takí, ktorí ostali v meste počas všetkých dní, kedy trval Opet.

Tento rok sa však do radosti a všeobecnej veselosti  Amunovho sviatku miešal aj pocit neistoty a obavy z toho, či sa ešte v budúcnosti, a možno, že dokonca už v budúcom roku, bude tento sviatok vôbec oslavovať. Medzi ľudom sa povrávalo, že teraz, keď sa do hlavného mesta vrátil Imhotep, sa Echnaton už veľmi skoro odváži previesť religióznu reformu a vyhlási Atona za jediného právoplatného boha Egypta, čo by znamenalo, že sviatok Opet by stratil akékoľvek opodstatnenie a bol by navždy vymazaný z kultového sviatočného rituálu.

Slnko bolo ešte značne vzdialené od najvyššieho bodu svojej každodennej dráhy, od pravého poludnia - kedy sa Nofretete mala v meste stretnúť s generálom Nechtisom - keď sa mladá žena vydala bočným palácovým východom do mesta. Urobila tak preto, lebo si chcela najprv ešte pozrieť atmosféru sviatku, o ktorom už toľko počula, dokonca už vtedy, keď ešte žila na dvore svojho otca, v Assure.

Už za malú chvíľu, hoci sa ešte len neveľmi vzdialila od paláca, ju unášal so sebou mohutný dav ľudí. Nofretete pozorovala s veľkou zvedavosťou pestré a hlučné dianie okolo seba; niečo podobné u nich doma nikdy nezažila. Načúvala ostražito a zaujato aj vrave a hlasom ľudí, ktorí kráčali v jej blízkosti. Odrazu začula neďaleko za svojím chrbtom dvoch mladíkov, ako si úplne nehatene hovorili zrejme o nej:

”To je ale naozaj pekné dievča, ešte som ju nikdy doteraz nevidel v Thébach”.

”A čo si myslíš, že vari poznáš všetky pekné Thébanky?”

”Máš pravdu, to naozaj nie, lebo ich je veľa, veď krása Thébaniek je príslovečná po celom Egypte. Táto je ale skutočne mimoriadne pekná, pri bohyni Mut, a ako jej len svedčia tie lotosové kvety vo vlasoch. Ani len Nofretete nemôže byť krajšia, tak si aspoň myslím, keď teraz vidím toto krásne dievča, hoci som našu budúcu faraónku ešte nikdy nevidel.”

Prúd ľudí ju však už unášal ďalej, a tak sa nedozvedela, aký koniec mal tento rozhovor. Už počula okolo seba zasa iné hlasy, tento raz zlostnejšie, a tí, ktorým patrili, tých zaujímali iné problémy, ako krása thébanských žien.

”Počul si zlé správy, ktoré sa šíria z Fenície až sem k nám, do Théb?” 

Ozval sa chrapľavý, zadŕhavý hlas nejakého staršieho muža po jej boku. 

”Počul som všelijaké chýry, neviem, na ktoré myslíš.” Odpovedal mu iný, podstatne mladší mužský hlas.

”Chetiti vraj už stoja celkom blízko našich území, hore na severe, pripravení vtrhnúť s obrovskou armádou do Egypta, a náš budúci faraón zatiaľ ešte nepohol ani len prstom, a stále necháva trčať v Thébach bez rozkazu k vypochodovaniu generála Nechtisa. A to napriek tomu, že ho neustále varuje pred hroziacim chetitským nebezpečenstvom. On akoby ho však vôbec nevidel a nevnímal, čo je to len za faraóna? Keby už Echnatonovi konečne osvietil rozum boh Amun a prebral ho z tej jeho nečinnej letargie a z jeho rojčenia veľkého umelca.”

”Hej, prečo tak urážaš Echnatona”, ozval sa tretí hlas patriaci mužovi, ktorý svojím dialektom hneď prezradil, že prišiel do mesta zďaleka, a pokračoval, ”u nás v Memfise má oveľa viac prívržencov, ako u vás v Thébach, a preto sa mu vôbec ani nedivím, že chce čo najskôr odtiaľto odísť do svojho nového mesta Achet-Atonu a že už túžobne čaká, kedy bude hotové. Nechce predsa nič iné, len dobro svojho ľudu, a to takou mierou, ako žiadny iný faraón pred ním. Chce predsa len zlomiť moc Amunovho kléru, ktorý nás všetkých nesmierne vyciciava a ožobračuje. Chce, aby ľud nemusel odovzdávať týmto naničhodným úžerníckym darebákom tak nehanebne vysoké dane a sa im nemusel neustále klaňať až do prachu. Kto to všetko nevidí, je naozaj iba úbohý hlupák, ktorý nevie rozoznať, kto mu škodí, a kto mu osoží!”

”Daj pozor priateľu, ”upozorňoval ho prvý hlas pokračujúc”,  keď hovoríš takéto nebezpečné veci, tak ich radšej hovor celkom potichu. Nie si v Memfise, ale v Thébach, a všade okolo nás sa to len tak hemží prívržencami Amunových kňazov a ich špiónmi. Takéto reči môžu mať pre nás všetkých troch nepríjemné následky, a môžeme skončiť vo väznici skôr, ako pre nás vôbec začne veľkolepý Opet sviatok.”

Ale už bola znova na inom mieste, medzi inými ľuďmi a počúvala iné rozhovory, pletky a klebety. Všetky domy boli slávnostne vyzdobené kvetmi, vencami a rôznymi religióznymi relikviami, znázorňujúcimi alebo symbolizujúcimi Amuna, Mut a Chonsa. Všade boli pulty a stoly plné sladkostí, jedla a pitia, a to predovšetkým piva, ktoré sa pripravovalo a varilo podľa starej egyptskej tradície.

Okolo obeda, práve keď sa Nofretete mala stretnúť s generálom  Nechtisom, očakával dav ľudí už veľmi netrpezlivo a nadšene obrovskú procesiu na čele s veľkňazom Bekanchonsom a ďalšími, vysokopostavenými hodnostármi boha Amuna. Medzi nimi boli zastúpení aj hodnostári z Memfisu, Abydosu a ďalších egyptských miest, kde boli významné svätyne Amunove.

Ľudia napäto očakávali najmä to, či sa na čele procesie objaví aj Echnaton, ako to oddávna vyžadovala tradícia týchto religióznych sprievodov. Mnohí boli presvedčení, že sa neukáže a len sa dá  niekým od dvoru zastupovať a že jeho zástupca ponesie insígnie faraónskej moci, medzi nimi na prvom mieste zatočenú berlu faraónov.

Nofretete sa počas svojho viachodinového chodenia preplnenými ulicami Théb dozvedela hodne o tom, ako to vyzerá v duši národa, a musela sa presvedčiť, že všeobecná nálada ľudí bola voči zamýšľaným reformám Echnatona dosť skeptická a nevraživo podráždená. Práve tu si mohla veľmi zreteľne uvedomiť, že pospolitému ľudu sú oveľa bližší a dôvernejší všetci tí nespočetní prastarí bohovia Egypta, a to v tej forme, ako ich hlásala Amunova relígia. Títo bohovia, znázorňovaní najrôznejšími kultovými soškami, amuletmi, ako i obrovskými chrámovými sochami, stáli ľudu takpovediac na dosah ruky, lebo ich mohol vidieť, ohmatať, klaňať sa im a tiež aj stráviť istý čas v dôvernom rozhovore s nimi. Religiozita priemerného Egypťana, aj keď bola už značne vyspelá, postrádala akýkoľvek filozofický aspekt. Z toho dôvodu božstvo chápala len kultovo a fetišisticky. Preto vyžadovala bohov ľahko pochopiteľných, ľuďom prístupných najjednoduchším spôsobom.    

Aton, boh Echnatona a Imhotepa, bol naproti tomu bohom, ktorý bol vo svojej jedinečnosti a majestátnej vznešenosti tak vzdialený mysleniu más, že sa s ním ľud mohol len veľmi ťažko identifikovať. Preto mohol byť blízky len múdrym a zasväteným, ktorí sa hlbšie  zaoberali s tajomstvami božských princípov a videli to, čo iným ostávalo ukryté.

Dnešný zážitok a s ním spojené nové poznanie jej len potvrdili, že to, čo si zaumienila vykonať je správne a potrebné. A teraz bola presvedčená aj o tom, že keď sa jej podarí dosiahnuť vyslanie Nechtisa a jeho armády proti Chetitom, o čom  vôbec nepochybovala, že napokon pomôže nielen svojmu otcovi, ale aj Echnatonovi, pretože to okamžite zmení celkovú náladu más a vyvolá ich nadšenie. Ľud potom veľmi rýchlo zabudne na domáce problémy a celá jeho pozornosť sa týmto spôsobom odvedie na vzrušujúce správy a informácie týkajúce sa pohybu, manévrov a bojových aktivít egyptskej armády konfrontujúcej sa s nepriateľskými Chetitmi.

Echnaton nechcel vidieť tieto súvislosti a s veľkou pravdepodobnosťou si ich zo svojho pohľadu ani nemohol uvedomiť. Mal v hl ave len stavbu svojho mesta a prípravu na vyhlásenie religióznej reformy. Medzitým sa ešte venoval i svojmu umeniu a ostatné pre neho nebolo dôležité, a v podstate sa o to ani nezaujímal. 

Ona teda musí prebrať v tomto prípade iniciatívu a konať namiesto neho, a tým aj v jeho záujme, aj keď to bude proti jeho vôli. Slnko dosiahlo najvyšší bod svojho každodenného putovamia po oblohe a tiene ľudí sa skrátili tak veľmi, že ich takmer už nebolo vidieť.  Nachádzala už celkom v blízkosti fontány, kde sa onedlho mala stretnúť s generálom Nechtysom. Musela už len prejsť uličkou Nílskych krokodílov, potom zahnúť doprava a bude na dohovorenom mieste.

Generál ju už očakával, ako si to priala, v zakrytých nosidlách a boli tam prichystané ešte jedny kryté nosidlá, pripravené pre ňu. Vzájomne sa krátko a neformálne pozdravili, bez toho, aby sa zhliadli,   a už o chvíľu ich otroci odnášali do neďalekého verejného palmového parku, kde teraz nebolo nikoho, pretože všetci ľudia mali záujem len o sviatok Opet, ktorý sa odohrával výlučne len na uliciach.

Otroci  generála zložili obe nosidlá v blízkosti neveľkej sochy boha Osirisa. V parku bolo viacero takýchto sôch, zasvätených najrôznejším bohom a bohyniam Egypta. Potom sa na príkaz Nechtisa otroci od nich vzdialili a posadali si neďaleko nich, do tieňa veličiznej palmy s veľkými vejárovými listami, odkiaľ bolo počuť už len ich tlmenú, ale živú vravu. 

Nechtis bol asi štyridsaťročný muž a pochádzal z mesta Edfu v Hornom Egypte. Bol malej, vyziablej postavy, a kto by nevedel, že sa jedná o najslávnejšieho a najodvážnejšieho generála celej osemnástej dynastie, ten by si pri pohľade na tohto muža nikdy nepomyslel, že má pred sebou človeka priam nevyčerpateľnej fyzicke j energie, premúdreho taktika  a neohrozeného odvážneho bojovníka. 

”Vznešená Nofretete, môj priateľ Hateb mi povedal", ozval sa po krátkom obdivnom pohľade generál, keď si premeral krásnu ženu stojacu oproti nemu, a pokračoval, "prečo sa chceš so mnou stretnúť. Keďže medzičasom sa v Thébach nehovorí už len o tvojej veľkej kráse, ale aj o tvojej veľkej múdrosti, a v tomto smere ťa dokonca porovnávajú s Teje, najmúdrejšou ženou Egypta, som si istý, že tvoj návrh bude pre mňa prijateľný. Hateb mi povedal len toľko, že mi chceš dopomôcť k tomu, aby som mal nejaký pádny dôvod zaútočiť s mojou armádou na Chetitov. Keďže ale nevedel o tvojich zámeroch nič bližšieho,  predpokladám, že si vo svojej múdrej prezieravosti neinformovala o podrobnostiach tvojho plánu nikoho a že ja som prvý a zrejme aj jediný, kto sa o ňom dozvie, takže do neho budeme zasvätení len my dvaja, čo je pri takýchto mimoriadne nebezpečných  aktivitách  veľmi dôležité. 

Práve včera som od Echnatona obdržal príkaz, aby som sa vysunul s armádou do Dolného Egypta, do oblasti Delty. Bol to ústupok, ktorý urobil Echnaton na tlak Bekanchonsa a jeho prívržencov vo vláde. Nešlo teda o jeho vlastné rozhodnutie. Neviem, či si informovaná o celej tejto záležitosti, lebo je nanajvýš diskrétna.”

”Viem o tom, generál Nechtis, práve na tom sa do veľkej miery zakladá môj plán, ktorý ti teraz chcem vylíčiť.”

Potom mu podrobne porozprávala, ako si premyslela svoj zámer. Generál ju pozorne počúval, neprerušil ju ani raz nijakou otázkou, lebo jej plán bol realistický, logický a nanajvýš precízny, a preto aj ľahko zrozumiteľný. 

”To, čo mi navrhuješ, múdra Nofretete, ty, ktorá si svojou múdrosťou rovná najmúdrejším bohyniam, je veľmi dobre premyslené a pre mňa aj prijateľné. Lepšie by to nebol vymyslel nijaký náš minister a ani najvyšší šéf mojej tajnej spravodajskej služby. Tvoj perfektný plán má však z môjho hľadiska istý malý háčik ...,” 

          Začal rozvádzať po krátkom premýšľaní generál, keď Nofretete dokončila svoj výklad.

”Povedz mi, čo mieniš pod háčikom!"

           Prerušila ho netrpezlivo Nofretete.

”Ide mi o nasledovnú vec. Keďže do celej záležitosti bude zasvätený aj tvoj otec, kráľ ríše Mitanni, vynára sa pre mňa isté riziko, že by to niekedy v budúcnosti mohol použiť proti mne - musíš mi prepáčiť takéto úvahy, ale v takejto situácii musím všetko dobre zvážiť, pretože za istých okolností sa každá možnosť môže stať realitou. K tomu by mohlo dôjsť, keby sa raz vytvorila taká politická situácia, že by pre neho bolo výhodné prezradiť to faraónovi, a tak z toho niečo vyťažiť."

”Ubezpečujem ťa, generál Nechtis, že ak ti ide len o to, tak sa potom vôbec nemusíš obávať,” upokojovala ho Nofretete pokračujúc, ”náš plán môžeme uskutočniť tak, že môjmu otcovi dáme vedieť, že ty o ničom nevieš a nie si do ničoho zasvätený a že budeš len s radosťou reagovať na náhodnú a výhodnú príležitosť, ktorú zorganizujem a navodím len ja sama.”

”Tvoja krása je naozaj veľká, vznešená Nofretete, prešiel som na svojich vojenských ťaženiach mnohými územiami a videl množstvo krásnych žien, podobnú krásu som však nevidel nikde. Musím ale povedať, že tvoja prefíkanosť a múdrosť s ňou súperia a nezaostávajú za ňou vôbec.” 

Odpovedal jej šarmantne a s uznaním generál, ktorý bol veľkým znalcom a obdivovateľom pekných žien.

”Nevedela som, že vojak a generál tvojho formátu je schopný vnímať aj krásu žien. Myslela som, že celá jeho pozornosť patrí len jeho vojakom a že ak je niečo, čo ho opája, tak je to len počet zabitých nepriateľov a množstvo jeho víťazstiev.” 

Povedala mu s ironickým, ale priateľským úsmevom Nofretete.

”Tvoja duchaplná odpoveď mi len potvrdzuje, čo som práve pred chvíľou povedal. Ubezpečujem ťa však, že víťazstvá blažia vojaka naozaj až vtedy, keď ho za to čaká odmena v náručí krásnej     a eroticky zmyselnej ženy."

”Generál Nechtis, som polichotená tvojimi postrehmi, svedčia o tom, že aj niektorí vojaci môžu byť duchaplní, ale skutočne len vo výnimočných prípadoch”, zasmiala sa Nofretete ironicky po druhý raz a dodala, ”povedala som ti všetko, čo som pokladala za dôležité, teraz ťa prepúšťam. Rozlúčime sa tu, na tomto mieste. Prikáž tvojím otrokom nech ma odnesú tam, kde sme sa stretli.”

Nechtis sa uklonil, pozrel na ňu s hlbokým obdivom, a povedal jej, že keby sa niečo na ich dohovore malo zmeniť, že ostanú v spojení cez Hateba. Potom jej zaželal príjemný zvyšok dňa a privolal otrokov, ktorí ju zaniesli k fontáne bohyne Neftys.

*******************

Pokračovanie z   11.5.

 

Prešlo niekoľko dní a celé Théby sa chystali na ďalšiu slávnostnú a výnimočnú udalosť. Bol deň korunovácie Echnatona. Hneď na druhý deň po korunovácii mala byť jeho svadba s Nofretete.

Na túto slávnostnú udalosť prišli hostia zo všetkých provincií Horného i Dolného Egypta. Nálada obyčajného pospolitého ľudu bola síce veľmi rozjarená a radostná - už sme spomenuli, že Egypťania oslavovali s mimoriadnym nadšením všetky sviatky - ale ich pozornému pozorovateľovi nemohlo ujsť, že v dušiach ľudí bola prítomná aj akási neistota a rozpoltenosť. Do smiechu a jasotu sa miešala aj potláčana, zatajovaná tieseň. Mnohí, a či vlastne väčšina, sa obávali, čo im prinesie najbližšia budúcnosť pod novým faraónom Amenofisom IV., ktorý si sám dal veľavravné meno Echnaton. Všetci vedeli, že v blízkej budúcnosti dôjde k nebezpečnej zrážke a meraniu síl medzi veľkňazom boha Amuna, Bekanchonsom a faraónom Echnatonom, mužom označujúcim sa za syna jediného boha Atona.

V Thébach v tento deň nebolo ani veľkňaza Bekanchonsa a ani generála Nechtisa. Bekanchons sa najprv zdržal, podľa Echnatonovho príkazu, niekoľko dní pri hrobe Amenofisa, a potom odtiaľ odišiel, ale nikto nevedel kam. Nechtis vypochodoval so svojou armádou pred dvomi dňami, ako mu to nariadil Echnaton, do kraja Gošen.

Odchod generála bol veľkou udalosťou, a hoci sa jeho armáda o počte asi dvadsaťtisíc mužov vydala na  cestu na sever už v skorých ranných hodinách, zbehlo sa ku kasárňam niekoľko tisíc ľudí. Medzi tými, čo sa prišli pozrieť na impozantné vypochodovanie egyptského vojska, bolo však aj veľa rodinných príslušníkov odchádzajúcich vojakov, aby im ešte naposledy aspoň zakývali, pretože rozlúčiť s nimi sa museli už v predošlých dňoch. Nechtis požadoval od svojich vojakov prísnu disciplínu a jeho dôstojníci by preto neboli pripustili v žiadnom prípade, aby sa v hodine odchodu ešte niekto pokúšal o súkromný  kontakt s jeho mužmi.

Na druhej strane však generál vedel byť aj veľkorysý k svojím vojakom a doprial im rôzne malé slobody a výhody, a dbal aj o to, aby ich administratíva, starajúca sa o zásobovanie, nikdy neukracovala, a aby mali vždy čo jesť a čo piť. Preto bol u svojich vojakov veľmi obľúbený a títo by boli išli za ním aj do horúceho pekla. Pohľad na odchádzajúcu armádu bol úchvatný a naplnil každého prítomného hrdosťou nad silou Egypta, pred ktorou sa vždy triasli a obávali všetci nepriatelia. A istotne sa tak povedie aj Chetitom, keď uvidia vyrovnané šíky smelých mužov Egypta, vojakov slávneho generála Nechtisa.

Armáda z  mesta odchádzala v troch hlavných kolónach. Na čele sa nachádzala kavaléria v piatich radoch veľa seba, za ňou kráčal oddiel mužov s trúbami a po nich nasledovala skupina dôstojníkov. S neveľkým odstupom za nimi bolo možné vidieť generála Nechtisa aj s jeho pobočníkom, generálom Nekim. Viezli sa v pozlátenom dvojkolesovom voze, na ktorom viala štandarda faraóna, ako aj štandarda armády. S väčším odstupom za hlavným veliteľom pochodovala infantéria, za ktorou sa viezol faraónov herold aj so svojím pomocníkom. Na ich voze tiež povievala faraónova štandarda. Potom nasledovali v dvoch kolónach rozdelení lukostrelci. Prvá kolóna bola umiestnená na malých, s možnosťou rýchleho manévrovania vybavených dvojkolesových vozoch. Ich posádka pozostávala z dvoch m-užov. Jeden bol vodičom a pohoničom tohto, svojím spôsobom egyptského predchodcu moderného tanku a druhý bol lukost relcom. Druhá kolóna sa skladala z lukostrelcov pohybujúcich sa na vlastných nohách. Za touto kolónou sa nachádzali vozy s proviantom a rôznym vojenským náradím a príslušenstvom. Koniec armády tvorila  neveľká skupina infanteristov.

Už len samotný akt vypochodovania Nechtisových vojakov bol dôležitým varovným signálom pre Chetitov, ktorých špióni určite ihneď poslali novej situácii odpovedajúce informácie svojmu hlavnému veliteľovi, generálovi Murastilimu. V takýchto prípadoch neraz stačilo, keď sa nepriateľovi signalizovala pripravenosť do boja a vojenská zrážka mohla byť takto odvrátená. To aj bolo pôvodným zámerom egyptskej diplomacie.

Slávnostná korunovácia Echnatona sa začala presne na poludnie, pretože jej rituál vyžadoval, aby slnko stálo na najvyššom mieste oblohy. Echnaton odmietol pri svojej korunovácii všetky komplikované a zložité ceremónie, ako ich prikazovala tradícia. Tieto boli zamerané na oslavu rôznych, podľa jeho presvedčenia nepravých bohov a mali vyzdvihnúť spojitosť faraóna a jeho trónu s nimi.

Pre Echnatona ale existoval len jeden jediný boh, a to bol Aton. Preto sa korunovácia mala uskutočniť v neveľkom thébanskom chráme boha Atona, a potom mal nasledovať veľkolepý slávnostný sprievod s novým faraónom na čele, aby sa nový vládca ríše ukázal svojmu ľudu vo svojej plnej faraónskej nádhere a sláve. To všetko malo veľmi dôsledne prepracované psychologické pozadie ústiace v intenzívnom magickom pôsobení na masy obyčajných  smrteľníkov, ktorí boli potom veľmi ľahko manipulovateľní.       

     Chrám Atona bol plný ľudí, a aj celé, pomerne dosť veľké priestranstvo pred ním bolo úplne zaplnené. Neobvykle veľké množstvo policajtov, ktorí boli vždy prítomní pri podobných príležitostiach, dozeralo na poriadok. Boli vyzbrojení palicami a v prípade potreby by ich neváhali nasadiť.

Polícia bola neodmysliteľnou súčasťou každodenného života v starom Egypte, a okrem dozerania na poriadok na uliciach, bola aj výkonným orgánom štátnej moci a štátneho hospodárstva. Do rezortu policajnej kontroly patrilo aj kontrolovanie váh obchodníkov, privádzanie ušlých otrokov naspäť k ich pánom a dozor nad tým, aby práca vyberačov daní prebiehala hladko. Špeciálnou políciou bola v starom Egypte pojazdná polícia, ktorej príslušníci sa starali o bezpečnosť karaván, pretože tieto boli v období Novej ríše už značnou mierou vystavené prepadom remeselných, na okrádanie karaván špecializovaných  lupičov. Niekedy však dostali títo policajti i príkaz k poľovačke na zverinu púšte, aby takto doplnili zásobárne kráľovského paláca o zvlášť chutné špeciality.

Echnaton sedel na malom prenosnom tróne, ktorým bolo kreslo, zhotovené zo vzácneho cédrového dreva, s operadlom vyzdobeným slonovinou. Do Atonovho chrámu ho priniesli ešte včera dvaja policajti a umiestnili ho pred oltárom Atona. Budúci faraón egypskej ríše bol veľmi nápadne našminkovaný. Na tele mal po kolená siahajúcu koženú zásteru obopínajúcu aj zadnú časť tela, a k nej mal oblečené aj prekrásne purpurovočervené rúcho. Bol vyzdobený početnými vzácnymi skvostami. V pravej ruke držal krátky bič a v ľavej dohora zatočenú berlu. Okrem toho sa na jeho tele skveli ešte i významné symboly faraónskej moci a dôstojnosti. Za ním stáli dvaja čierni vysokí núbijski dôstojníci, členovia jeho osobnej stráže.

Z úzadia chrámu, z bočného vchodu vedúceho do priestorov chrámových kňazov, vyšiel ceremoniálny majster a rozozvučaním nástroja zvaného syrmium, pripomínajúceho harfu, oznámil začiatok slávnostnej ceremónie korunovácie. V chráme boli prítomní najvyšší kňazi z Memfisu, Onu, Abydosu, teda z najvýznamnejších religióznych centier egyptskej ríše, ale žiadni kňazi z Karnaku. Karnackí kňazi takto preukazovali solidaritu so svojím najvyšším predstaveným Bekanchonsom, dávajúc tým najavo, že sú proti faraónovi a proti jeho nastavajúcej reforme. Veľmi dobre si boli vedomí, že takéto ich počínanie neostane bez patričnej odozvy zo strany ich početných prívržencov.  

Po doznení zvukov, vydávaných syrmiom, vystúpili do popredia dvaja muži držiaci v rukách dlhé píšťaly a zahrali na nich krátku oslavnú melódiu, ktorou sa podľa starej tradície pozdravoval nový faraón. O niečo neskôr sa objavil Imhotep doprevádzaný dvomi Atonovými kňazmi, z ktorých každý niesol v rukách kráľovskú korunu. Jedna symbolizovala Horný Egypt a druhá Dolný Egypt. Imhotep pristúpil k Echnatonovi a prevzal z rúk svojho pomocníka najprv korunu Horného Egypta, bielu korunu, potom z rúk druhého pomocníka korunu Dolného Egypta, červenú korunu. Pomaly a slávnostne okázalo nastokol červenú korunu do bielej a začal hovoriť korunovačnú formulu, ktorá v tejto forme dovtedy ešte neodznela z úst žiadneho egyptského kňaza. Imhotep ju po prvý raz vztiahol a usmernil na boha Atona, korunujúc Echnatona odvolaním sa na jeho sväté meno:

”Ó, najmocnejší otec celého Egypta, vznešený a jediný boh Aton, ty, ktorý nemáš seberovného v celom obrovskom nekonečnom kozme, vzhliadni na tvojho tu prítomného syna, ktorý prijíma od teba cez moje ruky obe koruny dvoch častí Egypta, aby sa na jeho hlave zjednotili v jeden jediný a premocný Egypt.”

Potom Imhotep nasadil na hlavu svojho žiaka a priateľa pomalým pohybom faraónsku korunu a znova prehovoril:

”Amenofis IV., od tohto okamihu si z moci svojho otca, nebeského Atona, právoplatným faraónom celej egyptskej ríše a tvoje meno nech je odteraz už len Echnaton ( v tomto prípade mienil ním Imhotep jeho druhý význam: "radosť Atona"), a tak, ako ty budeš najväčšou radosťou tvojho otca, božského Atona, tak bude aj on tvojou najväčšou radosťou a potechou.”

Opäť zaznela ceremoniálna melódia, vylúdená zo syrmia, potom sa ozvali muži s píšťalkami, a tento raz sa k ním pripojila i skupina mladých, pekných harfistiek v bielych rúchach s obnaženými prsiami. Pri zvukoch ich lahodnej hudby ukončil potom Imhotep korunováciu faraóna slovami:

”Nech všemohúci Aton, tvoj otec, vždy vedie tvoje kroky a nech dá, aby ľud Egypta mal za tvojej vlády vždy dosť jedla a netrpel nikdy biedu a strádanie.”

Po vyslovení tejto dôležitej formule sa Imhotep obrátil smerom do chrámu a pozdvihnúc pred seba obe ruky prihovoril sa prítomným:

”Ľud Egypta, od tejto chvíle zasa máš svojho právoplatného bohmi potvrdeného faraóna, ktorý sa bude starať o tvoje blaho. Ukáž sa preto hodný tejto jeho starostlivosti a dobroty. Dbaj a dodržiavaj všetky zákony a mysli nato, že všetko, čo faraón robí, robí len pre tvoje dobro.”

Chrám i jeho okolie boli síce preplnené, ako bolo pri takejto veľkej udalosti zvykom, ale nadšenie a radosť sa držali v medziach, a v žiadnom prípade neboli dokumentované silnými prejavmi pozitívnych emócií. Podvratná činnosť, ktorú viedli už dlhšiu dobu Bekanchonsovi ľudia a agenti, zrejme prinášala svoje ovocie. Títo chodili všade, kde boli väčšie zhromaždenia ľudí a zasievali do ľudu nedôveru proti Echnatonovi a jeho bohu Atonovi. Tvrdili, že je nepravým a kacírskym faraónom, ktorý zavedie celý Egypt len do skazy a záhuby. Nahovárali ľuďom, že starí bohovia, ktorých chce nový faraón zneuctiť a zosadiť, si to všetko nenechajú páčiť a sa vypomstia na ľude, ak ich zradí a bude počúvať nového faraóna a veriť na jeho boha. Hrozili suchom, neúrodou a nepriateľmi, ktorí vraj vypália a obsadia celý Egypt. Tu im prišli veľmi vhod Chetiti, ktorí už dlhšie ohrozovali a znepokojovali severné hranice Egypta, a proti ktorým Echnaton nechcel bojovať, pretože v mene svojho religiózneho presvedčenia bol proti prelievaniu krvi a usiloval o bratstvo medzi všetkými národmi. Takáto vznešená idea však musela ostať v tej dobe nepochopená.  

Pred vchodom do chrámu stáli dvaja agenti Bekanchonsa, spolu aj s Chnutefom, zástupcom správcu paláca a tajným prívržencom Bekanchonsa. Jeden z agentov sa naklonil tesne k uchu Chnutefa a povedal:

”Vznešený Chnutef, myslím, že sme až doposiaľ vykonali dobrú prácu. Ľud nie je nadšený zo svojho nového faraóna. Len tu a tam počuť prevolávanie na jeho slávu.”

”To všetko je ešte len začiatok”, povedal Chnutef a dodal, ”ak Echnaton neupustí od svojich plánov a bude aj naďalej chcieť previesť reformáciu starej relígie, tak budeme musieť rozvinúť ešte väčšiu snahu presvedčiť ľud o tom, aby sa postavil proti faraonovi. A to je naozaj záslužná činnosť pre boha Amuna, a ak sa v tomto smere budeš dostatočne usilovať, tak ťa Amun odmení a pripraví ti veľmi príjemný pobyt na druhom svete.”

”Neverím veľmi na bohov, ctihodný Chnutef. Amun, Aton a či Osiris, to všetko mi je v podstate úplne jedno. Verím len na moc peňazí a mám radosť len z toho, že veľkňaz Bekanchons nás platí za  prácu, ktorú robíme pre jeho boha Amuna veľmi dobre. Mojím hlavným božstvom je moje vrece s peniazmi, ktoré sa už pekne zaplnilo debenmi."

Zasmial sa výsmešne a drsne agent, ktorého meno bolo Aserhab.

Dav ľudí v chráme sa rozostupoval pred vojakmi osobnej stráže faraóna, tvorenej vysokými urastenými Núbijcami, ktorí boli do pol pása nahí a držali v jednej ruke dlhú kopiju a v druhej štít, pokrytý leoparďou kožou.

”Cestu pre božského faraóna Echnatona, urobte cestu.”

Kričali Núbijci, a občas niekoho, kto sa rýchlo neuhol, štuchli tupým koncom kopije alebo odtlačili štítom. Za nimi niesli dvaja nosiči, tiež čierni Núbijci, zlaté nosidlá, na ktorých sedel faraón. V druhých nosidlách sa niesla Nofretete, ktorá sedela počas korunovácie hneď za Echnatonom, medzi Teje a prvým ministrom Anefom.

Anef bol dôležitým mužom vo vláde, a čo nikto z Echnatonových prívržencov nevedel, dokonca ani sám faraón, bol tajným spojencom a prívržencom Bekanchonsa. Veľmi nebezpečné pre mladého faraóna bolo, že mal dobrý kontakt k viacerým vysokým dôstojníkom generálneho štábu egyptskej armády, a tak ich mohol v prípadnej kritickej situácii ľahko prehovoriť a samozrejme aj podplatiť - Amunove temple vlastnili dostatočný prebytok zlata a peňazí - aby sa postavili proti faraónovi a jeho reformám.

Slávnostný sprievod, na čele s faraónom Echnatonom, postupoval davom ľudu len pomaly dopredu. Už nebol ďaleko od paláca. Po Echnatonovej pravici kráčali dvaja otroci nesúci nosidlá s kráľovnou-matkou Teje. Za nimi nasledovali bok po boku, nosidlá Nofretete a oboch vezírov Dolného a Horného Egypta. Hneď po nich bolo potom vidno celé more nosidiel najdôležitejších hodnostárov štátu, mesta a paláca.

Ceremónia korunovácie, ako aj po nej nasledujúca oslava, ktorá mal trvať až dlho do noci, boli skvele zorganizované a myslelo sa na všetko. Egypťania boli skúsenými a perfektnými organizátormi. Prípravy trvali viac ako dva týždne a zúčastnilo sa ich niekoľko stovák sluhov a otrokov. Zodpovedný za všetko bol Hateb, a tak posledné dve noci nezažmúril ani oko a dnešný deň zažíval s veľkými bolesťami hlavy, ktoré sa u neho dostavili vždy vtedy, keď bol vyčerpaný, alebo, keď málo spal.

Dnes sa dostalo ľudu v rámci korunovácie faraóna, na jeho príkaz, všetkého, čo hrdlo ráčilo, teda pitia a jedla, úplne zadarmo. Echnaton si jednak chcel získať aj týmto spôsobom čo najrýchlejšie čo najväčšiu popularitu, a okrem toho to robil aj z podnetu svojho religiózneho presvedčenia, nakoľko relígia len jediného boha robila všetkých ľudí bratmi, a bratia sa samozrejme majú deliť. Celkom iste Echnaton ale nebol akýmsi prvým demokratom histórie len preto, že mal viac ohľadu k svojím poddaným, ako všetci jeho ostatní predchodcovia na tróne, ale rozhodne bol prvým faraónom, ktorý nevidel vo svojich služobníkoch, otrokoch a v pracujúcom ľude výlučne len animálnych tvorov, s ktorými možno zaobchádzať úplne svojvoľne.

Keď sa sprievod konečne dostal k palácu faraóna, bol na ceste už aspoň dve hodiny. Tak dlho sa nezvykol ukazovať svojmu ľudu žiadny faraón, a ani tak otvorene, ako to robil po celý ten čas Echnaton, ktorý sa vo svojej novej funkcii dával neobvykle priateľsky. Faraóni dbali priam úzkostlivo, aby pôsobili na ľud vždy ako najvyššie božstvo, to znamená, že ich neustále musel zahaľovať závoj mysterióznosti, záhadnosti a tajuplnosti. Ľud musel mať pocit, že z faraóna prúdia nadprirodzené sily, že je nedosiahnuteľný a predsa prítomný, a už tohto dôvodu sa faraóni nechávali pri každej takejto príležitosti nosievať v uzavretých nosidlách, z ktorých sa vždy len občas objavila, aj to len na celkom krátky okamih, ich hlava, aby ľudia videli a verili, že v nosidlách je naozaj faraón.

Nie tak ale Echnaton. On sa niesol v nezakrytých nosidlách a každý ho mohol otvorene pozorovať. Nový faraón chcel vo všetkom dávať najavo, že starý čas skončil a že s novou relígiou prídu aj nové zvyky a nové tradície, a to nielen v oblasti samotnej relígie, ale aj v spoločnosti a jej živote.

Oslava potom vyvrcholila v paláci, kam mali prístup samozrejme už len vyvolení a vysokopostavení, ale v uliciach pred palácom, ako aj v celom meste, trvala veselica až dlho do raňajších hodín.

 

*************************

Od korunovácie nového faraóna uplynulo niekoľko týždňov. Jedného dňa predpoludním sa v paláci stretol faraón s Imhotepom a Nefrim, aby spoločne prerokovali budúcnosť krajiny a dohodli sa na ďalšom postupe realizácie reformačných plánov, aby podľa nich bolo možné zaviesť novú relígiu.

Echnaton sedel, ako obvykle o tomto čase, vo svojej pracovni. Na stole mal rozvinutý dlhý úzky papyrus a pracoval na básni, ktorú písal na oslavu životodárneho božského Nílu. Imhotep vošiel dovnútra bez ohlásenia a za ním vstúpil Nefri.

”Nech ťa všade sprevádza požehnanie všemocného jediného Atona, veľký faraón Egypta.”

Pozdravil Imhotep povzneseným hlasom Echnatona a ostal stáť pred ním.

”Aj teba, môj múdry Imhotep.” 

Odvetil faraón, vôbec pritom nedvíhajúc hlavu od písania, ktoré, ako sa zdalo, zaberalo celú jeho momentálnu pozornosť.

Netrvalo však dlho a faraónov hlas sa ozval znova:

”Tak, a som s prácou hotový. Práve som dokončil moju oslavnú báseň na našu božskú rieku Níl. Ak chceš, môžem ti ju hneď  prečítať.” 

Hoci ho medzitým pozdravil aj Nefri, Echnaton sa obracal len na Imhotepa, akoby jeho spoločníka vôbec nebol spozoroval.

”Prečítaj, rád si ju vypočujem”.

Mladý faraón začal čítať a jeho tvár dostala okamžite povznesený, nadzemský výraz človeka, vedomého si svojich mimoriadnych kreatívnych schopností. Akoby sa odrazu bol preniesol do iných, vyšších sfér, kde neexistoval nijaký Bekanchons a ani žiadni iní odporcovia relígie Atona, a kde ani nevládli nijaké malicherné svetské problémy, ale len sväté a vznešené múzy umenia, pretože to bol úplne len ich svet. Kto by ho nebol poznal a uvidel ho len v takomto stave, bol by si celkom určite myslel, že tento faraón je len bezmocný snilko pohybujúci sa neustále len vo vlastnom svete infantilnej rojčivosti a neschopný vykonávať svetský úrad faraóna.

Faraón Echnaton bol však mužom dvoch úplne protichodných tvárí, ktoré zdanlivo nemali navzájom nič spoločné. Bolo ale priam neuveriteľné, ako bleskurýchlo vedel zrealizovať svoju vnútornú premenu. A tak tomu bolo i tento raz. Imhotep tým vôbec nebol prekvapený, lebo dobre poznal túto jeho vlastnosť. O to viac ale Nefri, ktorý predpokladal, že teraz budú hovoriť aspoň hodinu len o múzach, hoci prišli v inej záležitosti, ale Echnaton, len čo skončil s prednesom, nevyčkal ani len obvyklý hold, ktorý sa pri takejto príležitosti vzdával autorovi, a to najmä vtedy, ak sa jednalo o takého vysokopostaveného muža, akým bol faraón. Okamžite zmenil výzor tváre a z básniaceho, duchom neprítomného snilka sa stal rozvážny duchaplný vládca, plne koncentrovaný na dôležité problémy štátnického charakteru.

”Náš čas sa už pomaly blíži”, povedal faraón a dôrazne pokračoval, "Aton čaká už netrpezlivo, kedy povalíme do prachu nepravých bohov Egypta a ich prisluhovačov - Bekanchonsa a jeho kňazov. Náš boh nepotrebuje nijaké veľkolepé chrámy. Každý, kto sa mu chce prihovoriť a vzniesť k nemu svoje úprimné modlitby, tomu postačí, aby sa pozrel hore, k oblohe, na žiarivé a svietiace slnko, a v tej chvíli už aj stojí zoči voči svojmu jedinému bohu, bohu Atonovi. Len on je náš jediný a univerzálny boh, pretože len on prebúdza všetko tvorstvo k životu svojím teplom a svojím večným svetlom, ktoré z oblohy zosiela na zem.

Najväčším nepriateľom našich reforiem je mocný klérus mesta Théb, a preto musíme zlomiť jeho moc účinným bleskurýchlym úderom a zavrieť všetky Amunové chrámy. Týmto spôsobom v našej politike dosiahneme dva rozhodujúce úspechy. Podarí sa nám odrezať a zamedziť príliv obrovských financií tečúcich do nich vo forme vysokých daní, a okrem toho zabránime ľudu, aby na pôde týchto templov podliehal zhubnému vplyvu Bekanchonsa a jeho kňazov.

Akonáhle prevediem tieto mimoriadne dôležité opatrenia, som presvedčený, že na našu stranu sa pridajú aj kňazi z Memfisu, Abydosu a Onu - hoci sluhovia Amuna - pretože tiež oni majú plné zuby nesmiernej arogancie thébanského kléru, ako aj značného zníženia svojich príjmov, nariadeného Bekanchonsom. A tiež aj ľud, keď stratí svoje napojenie na Amunov klérus, bude rýchlejšie prístupný novému učeniu a obráti sa k bohu Atonovi. Povedz mi svoj názor teraz ty, Imhotep!”

”To, čo si práve predniesol, je veľmi logické a konzekventné. Zabúdaš ale na jednu význačnú vec Echnaton. Ľud sa nevzdá tak ľahko svojich starých bohov, aj keď ho ziskuchtiví a nenásytní kňazi Amuna vyciciavajú v ich mene horšie ako pijavice. Tvoj a môj boh je totiž bohom veľmi ťažkým, pretože je bohom vzdialeným a veľmi abstraktným. To je ale dôvod, pre ktorý si ľud bude len pomaly a postupne zvykať na nášho nového boha. Naše učenie je istotne najvznešenejšou religióznou piesňou, akú človek dosiaľ zložil na vzývanie božského princípu kozmu. O tom naozaj nemožno pochybovať, ale ľud je ako svorka hladných psov bežiacich vždy za tým, kto ich nakŕmi. A takouto potravou pre tvoj ľud je to, čo mu už od nespočetných stáročí ponúkajú Amunovi kňazi, a tým je kult uctievania opíc, krokodílov, mačiek, hadov a kamenných bôžikov. Sila zvyku a tradície vládne v dušiach tohto ľudu železnou rukou, a ty jednoducho nevlastníš dosť moci, aby si ju mohol zlomiť hneď a úplne navždy.”

”Aký je tvoj názor, vznešený Nefri?” 

Obrátil sa Echnaton nečakane na starého mudrca a nevyčkajúc odpoveď pokračoval hneď zasa sám:

  ”Včera som sa radil o tejto záležitosti s Nefropetom a  Mykerinom. Nefropet mi odporúčal v podstate to isté, čo aj Imhotep, ale Mykerinos bol za to, aby sme dlho neotáľali a zničili moc  Amunovho kléru čo najskôr, lebo v opačnom prípade bude horúčkovite rozvíjať podvratnú činnosť proti nám, a tak získavať stále viac spojencov.”

Až teraz, keď sa faraón odmlčal, mal Nefri príležitosť zodpovedať jeho otázku:

”Ak dovolíš, najjasnejší Majestát, tak ti otvorene poviem, že ešte nevlastníš, a v najbližšom čase ani vlastniť nebudeš, dosť moci, aby si úspešne zlomil silu starého kultu. Kňazi z Memfisu, Abydosu a Onu rozhodne nie sú prívržencami nových ideí, aj keď to, pochopiteľne, otvorene nehlásaju, a preto nie sú ani proti Bekanchonsovi. Im v podstate ide len o to, aby ich tak veľmi neokrádal o značnú časť ich príjmov, ako to robí. 

Podľa mojej mienky s reformou rozhodne musíme počkať ešte nejaký čas, lebo je dôležité, aby na ľud mohol pôsobiť dlhší čas múdry Imhotep a postupne ho získavať pre nastávajúce reformy. Je síce pravdou, že v tomto období - a tu má Mykerinos úplnú pravdu - budú Bekanchons a jeho pomocníci veľmi intenzívne rozvíjať podvratnú činnosť, ale na druhej strane, ľud bude mať  možnosť pozorovať svätosť a vznešenosť Imhotepa, ktorý ho chce len učiť, ale nechce jeho peniaze. Som presvedčený, že egyptský ľud si to časom plne uvedomí a bude to vedieť patrične oceniť.”

Skôr než Echnaton stihol odpovedať, objavil sa v miestnosti Hateb a prosil faraóna o prepáčenie, že ruší jeho dôležitú poradu, ale že práve prišli dvaja poslovia s veľmi dôležitými správami z krajiny Kanaánu a že cestou stretli aj generála Nechtisa, ktorého tiež informovali o nanajvýš znepokojujúcich udalostiach na severe egyptských hraníc.

”Určite mi po nich posiela nejakú informáciu aj generál”. Poznamenal  netrpezlivo faraón.

”Áno, Majestát, čo sa len celkom nedávno odohralo na severe, to ho podnietilo, aby ti okamžite oznámil svoju mienku k tejto záležitosti. Mám poslov  priviesť pred tvoju tvár hneď teraz, alebo majú počkať, až kým skončíš poradu s múdrym Imhotepom a vznešeným Nefrim?”

”Choď a priveď ich hneď, zrejme ide o mimoriadne dôležitú záležitosť, a preto je najlepšie, keď sa okamžite dozviem, čo sa deje hore na severe.”

Hateb odišiel, ale čoskoro sa znova objavil, aj s dvomi zaprášenými a zarastenými poslami, ktorí prekonali veľkú vzdialenosť z Kanaánu až do Théb len za dvanásť dní. To bol priam neuveriteľný výkon, ale Egypťania boli známi tým, že mali skvele zorganizovanú svoju spravodajskú službu, ako aj špionážnu sieť. V ich kvalite ich nikto nedosiahol, a tu sa im nevyrovnali ani len chýrni Chetiti.

Akonáhle obaja muži predstúpili pred Echnatona, dal im  netrpezlivým posunkom ruky najavo, aby okamžite hovorili, o čo sa jedná a hneď mu odovzdali papyrusovú rolu so správou, pričom zdôraznil, že teraz nie je potrebné, aby sa zdržovali dlhým pozdravným ceremoniálom a prejavovaním svojej poddanskej úcty a poníženosti.

Echnaton bol aj v tomto smere netradičným faraónom a v rámci svojej zamýšľanej religióznej reformy bol rozhodnutý zjednodušiť mnohé ceremónie, hlavne tie, ktoré boli kultové a vzťahovali sa na osobu faraóna.

Správa, ktorú mu poslal kráľ Jericha, bola vlastne úpenlivou prosbou o vyslanie vojenskej pomoci, pretože kráľ sa obával, že teraz príde na rad jeho mesto a že bez egyptskej pomoci sa nebude môcť dlho držať. Chetiti totiž medzičasom zaútočili na neveľkú pevnosť, ktorá bola asi len polhodiny pochodu vzdialená od Jericha a chránila prístupovú cestu do mesta od severu. Podľa údajov v prinesenej správe zaútočilo na pevnosť kráľa z Jericha asi dvetisíc chetitských vojakov, ktorí nasadili pri útoku okolo tristo bojových vozov. Veliteľovi pevnosti dali k dispozícii len niekoľkohodinové ultimátum, a keďže sa nechcel vzdať, urobili s pevnosťou krátky proces. Za päť hodín zlomili aj posledný odpor jej obhajcov a urobili z nej len ruinu plnú krvi a mŕtvol.

Nechtisove posolstvo Echnatonovi v podstate len opakovalo to, čo sa faraón už dozvedel z papyrusu kráľa z Jericha, a navyše ešte obsahovalo naliehavú žiadosť, aby generál smel zmeniť pôvodne naplánovaný cieľ svojej cesty v zemi Gošen, a mohol pokračovať zrýchlenými dennými pochodmi ďalej, až k múrom mesta Jericha, a tak zastrašiť Chetitov.

Echnaton usúdil po krátkom premýšľaní, že naozaj niet iného východiska, ako súhlasiť s Nechtisom a dať príkaz k jeho pochodu až do Jericha. Toho istého názoru bol aj Imhotep a Nefri, pričom Imhotep zdôraznil, že generálovi treba prikázať, aby v žiadnom prípade nezačal útok na Chetitov, pretože podľa všetkého muselo isť len o ich predvoj, ktorý sa zrejme aj tak stiahne, keď uvidí obrovskú početnú presilu egyptskej armády.

Faraón teda ihneď vyslal rýchlych poslov za Nechtisom s príkazom, aby sa okamžite vydal na pomoc Jerichu. Nariadil, aby sa zo svojej strany vyvaroval akéhokoľvek útoku na vojsko Chetitov. O tomto dôležitom rozhodnutí faraóna bol okamžite informovaný aj prvý minister, ako aj obaja vezíri. Okrem toho sa musel postarať Hateb, ktorý ako správca paláca mal na starosti aj spravodajskú službu, aby sa táto správa dostala aj medzi ľud. To vykonať bolo úlohou palácového hlásateľa, ktorý musel pochodiť všetky najdôležitejšie námestia a priestranstvá pred najväčšími chrámami hlavného mesta a tam ohlásiť túto vzrušujúcu novinku.

Nefri chcel s faraónom prejednať ešte jednu závažnú vec, a síce predtým, ako mali ukončiť tento dôležitý štátnický rozhovor. Bol dôkladným znalcom pomerov, ktoré vládli v egyptskom zahraničnom obchode, výnosnom a dôležitom faktore štátnych príjmov, a z toho dôvodu aj moci štátu, a tak sa chcel podrobnejšie zmieniť o jeho súčasnej situácii.

Bohatstvo Egypta bolo v tých časoch povestné a svetoznáme, pričom jeho značný podiel tvorilo zlato dovážané z veľkých a mimoriadne výnosných baní na zlato, nachádzajúcich sa v Núbii. Bolo dávnou tradíciou, že prakticky celý zahraničný obchod Egypta sa nachádzal ako monopol v rukách faraóna. Túto tradíciu však narušil práve Bekanchons, pretože za vlády Echnatonovho otca Amenofisa III. sa mu podarilo dosiahnuť, že veľká časť ziskov zo zahraničného obchodu musela byť odvádzaná na Amunove temple, teda vlastne na neho samotného.

”Vznešený faraón, syn boha Atona”, prehovoril Nefri a pokračoval ďalej, ”mám na mysli ešte jednu veľmi dôležitú záležitosť, ktorú je potrebné vyriešiť skôr, ako vyhlásiš religióznu reformu. Musíš znova dostať pod svoju kontrolu celý zahraničný obchod a jeho výnosy. Pokiaľ Bekanchons zhrabuje viac ako polovicu zisku z obchodovania s cudzími krajinami, potiaľ bude priam nemožné zlomiť celú jeho moc. Jeho zahraničné obchody sú stále početnejšie a výnosnejšie; čo je však najhoršie, stávajú sa už úplne nekontrolovateľné. Vybudoval si celú samostatnú sieť obchodných spojení s vlastnou samosprávou, a jeho finančné prostriedky sú také rozsiahle a početné ako ryby vo vodách Nílu.”

”Viem o tom ctihodný Nefri. Máš pravdu, že tento dôležitý príliv peňazí do rúk ničomného Bekanchonsa musíme nejakým spôsobom prerušiť. Už som však v tomto smere niečo podnikol. Poveril som Hateba, aby prikázal svojím agentom strážiť všetky príchody k Bekanchonsovým skladom tovaru a vypátrať aj tie, ktoré utajuje, a potom zhabať každú zásielku zahraničných tovarov a dopraviť ich do paláca. Samozrejme, že agenti majú k dispozícii aj istý počet vojakov, aby im vypomohli, keby sa Bekanchonsovi ľudia zdráhali poslúchnuť ich príkazy.”

Tým skončili svoj dlhý pohovor, a Imhotep s Nefrim sa rozlúčili s faraónom a odišli. Faraón ostal ešte dlho nepohnute sedieť a premýšľal o tom, čo mu prinesie blízka i ďaleká budúcnosť. Ceremoniálny majster, ktorý bol pre neho zároveň aj  osobným sekretárom, musel viackrát zaklopať na dvere, kým sa mu Echnaton ozval, a upozorniť ho, že mu dá priniesť niečo k obedu, hoci už bolo neskoré popoludnie.

Egyptský zahraničný obchod prekvital už od stáročí, a bolo prastarým privilégiom faraónov, že len oni mohli vysielať karavány a obchodné lode do cudziny, aby exportovali egyptský tovar, vo väčšine prípadov do Ázie. Obyčajne sa pritom jednalo o výmenný obchod. Karavány, ktoré zas naopak prinášali početné tovary z cudzích zemí, označovali Egypťania ako poplatné tribúty krajín podriadených Egyptu, a to aj vtedy, ak sa jednalo o štáty, ktoré si Egypt nikdy vojensky nepodrobil, ako v prípade Babylonu, Cypru alebo Kréty. Egypt sa totiž veľmi rád robil ešte väčším, ako naozaj bol.

Bol to znak typickej egyptskej arogancie a samoľúbosti, ktorú Echnaton rozhodne odmietal, lebo za jeho predchodcov neraz viedla k diplomatickým roztržkám a intervenciám zo strany postihnutých a urazených zemí.

Egypt nakupoval v cudzine predovšetkým luxusné tovary, ktoré boli prestížnymi vecami bohatých a vznešených. Zo Sýrie sa dovážala najjemnejšia kozmetika a drahocenné látky. Odtiaľ prichádzalo aj veľa otrokýň. Z Cypru sa vozilo striebro. Vzácne drevo, slonovina, žirafy a kožušiny sa importovali z Afriky. Kone, zbrane a bojové vozy pochádzali z ázijských krajín. Platilo sa zlatom, umeleckými výrobkami a najmä obilím, ktoré Egypt výdatne produkoval a vždy ponúkal ako prvú možnosť platenia. Tieto obchodné styky však neprebiehali celkom bez problémov, a to najmä z dvoch dôvodov. 

Na karavány číhali nebezpečia dlhej cesty púšťou, kde mohlo byť extrémne nepriaznivé počasie, predovšetkým piesočné búrky, veľmi životunebezpečné. Ohrozenie predstavovali aj divoké šelmy, ktoré žili v púšti. Okrem toho na karavány nesúce drahocenné tovary vyčkávali práve v púšti lúpežníci, ktorí z tohto remesla žili. Napriek takýmto stratám bol obchod pre všetky na ňom  zúčastnené stránky veľmi výhodný. Najvýhodnejší však bol rozhodne pre Egypťanov, ktorí ťažili predovšetkým z toho, že zlato malo mimoriadne vysoký kurz a že ho vlastnili v nadmernom množstve.

*****************************

Na záver tejto kapitoly sa vrátime v čase o niekoľko týždňov dozadu. Oslava faraónovej svadby s Nofretete sa blížila k svojmu vrcholu. Sen mladej chetitskej princezny, ktorý snívala ešte ako Taduchepa, sa teda naplnil. Ako Nofretete sa stala manželkou egyptského faraóna. Najkrajšie na sne však bolo, že v osobe faraóna Echnatona našla aj krásneho mladého muža, ktorému mohla darovať aj svoje srdce a nielen ponúkať telo.

Skôr ako mal ceremoniálny majster vyhlásiť poslednú a najatraktívnejšiu časť svadobnej oslavy - všeobecné orgie erotiky a sexuality - požiadal hostí o chvíľu pozornosti, a potom im oznámil, že teraz prednesie báseň, ktorú zložil faraón pre svoju kráľovskú manželku Nofretete z príležitosti tohto veľkého dňa. Rozjarené hlučné hlasy zmĺkli, rozpustilý smiech stíchol a Setep začal čítať z veľkého faraónovho papyrusu, pomaľovaného obrázkami erotickej lásky:

 

Jediná, milovaná, nemá páru,

krajšia ako celý svet.

Pozri, nie je krásna, ako ligotajúca sa 

novoročná hviezda

pred nastávajúcim novým rokom?

Jej krása ťa ožaruje

jej očami, ktoré hľadia jasne,

jej perami, ktoré hovoria sladko.

Z nej nepočuješ nijaké zbytočné slovo.

S labutím štíhlym hrdlom

a majestátne oblým poprsím

a vlasmi ako pravý lapis lazuli

a hladkosťou svojich paží 

predčí  každé zlato.

Jej nežné prsty sú ako lotosové kalichy,

to je ona, jediná, bohyniam rovná.

Svojimi ťažkými bokmi a útlym driekom,

stehnami, ktoré krásou všetko zatienia,

vznešenou chôdzou, keď kráča zemou,

zmocnila sa navždy srdca môjho 

svojím čarovným úsmevom.

Jej krása priťahuje zraky všetkých mužov,

každý sa teší, koho zdraví

a cíti sa ako prvý z mužov.

Keď vyjde z domu,

všetci vidia len ju,

tú jednu, jedinú, 

so žiadnou druhou

neporovnateľnú,

žiarivooslnivú.

 

Keď Setep dokončil svoj prednes, v sále zavládlo na niekoľko chvíľ hlboké ticho. Echnatonove verše boli veľmi pôsobivé a ľúbive, a Egypťania mali veľký zmysel pre múzy a hudbu. Tanec a lyrické milostné verše, ale aj oslavné sonety na počesť bohov a bohýň  ich zasahovali do hĺbky srdca a vedeli sa nimi mimoriadne nadchýnať. Ozval sa burácajúci potlesk a z úst prítomných zaznievalo uznanlivé spevavé skandovanie vety ”Het, het, mechri”, čo znamenalo asi toľko ako ”Nech žije, nech žije, božský umelec.” A Echnaton potvrdil svoje kvality básnika už aj niekoľko krát predtým.

O niečo neskôr, keď sa už faraón vzdialil aj so svojou manželkou ku kráľovským komnatám, a deň sa chýlil ku koncu,  dámy v sále začali rozsvecovať malé lampášiky z hliny, aby muži mohli rozoznať v rastúcom šere nadchádzajúcej noci ich roztúžené tváre, plné nedočkavého očakávania. Táto záverečná časť svadobnej oslavy bola zasvätená erotike, a tak zmysly všetkých prítomných sa pomaly sústreďovali na slasti a rozkoše telesnej lásky, ktorými mala táto noc vyvrcholiť. 

Pri svetle blikotajúcich lampičiek si každý muž hľadal ženu svojej voľby. Oči žien žiarili divokou, nenásytnou, akoby zmyslov zbavenou vášnivou túžbou po mužskom objatí a sexuálnom splynutí. Netrvalo dlho a miestnosť zapĺňali útržky vzrušených slov, horúceho trhaného dýchania, a stony a výkriky zmyselnej rozkoše zvíjajúcich a milujúcich sa tiel.

”Dokázala si, čo si si zaumienila a dnešnú noc stráviš v objatí Echnatona po prvý raz ako faraónka v objatí faraóna.” 

Táto myšlienka sa vynárala v hlave Nofretete vždy odznova, zatiaľčo sa blížili ku komnate, kde na nich už čakalo pripravené kráľovské lôžko.

Prv však, ako sa Echnaton po príchode do kráľovskej spálne priblížil v nežnosti a láske ku svojej kráľovskej manželke, obrátil sa najprv plný vďačnosti k svojmu bohu, jedinému a veľkému Atonovi, ktorého mal zobrazeného ako veľké žiarivé slnko na stene nad kráľovským lôžkom. Cez rameno si pre hodil plášť jagavej zlatistej farby, a tak aj on bol, ako i Aton, celý zo zlata, a svetlo dvoch vzácnych feníckých lámp sa zrkadlilo na záhyboch jeho zlatej tuniky pri každom jeho pohybe. Vyzeral nádherne a vznešene, presne ako jeho boh.

”Zaprisahávam ťa, všemocný Aton, môj vznešený a premocný otče, vládca nebies i zeme, stoj pri mne pri každom mojom kroku a pri každom mojom čine, veď nechcem nič iné, ako zväčšiť a zvečniť tvoje sväté meno a vštepiť ho navždy do sŕdc môjho ľudu, aby ho vždy vzýval a utiekal sa k nemu veriac, že si len jediným jeho živým bohom.

Vzhliadni milostivo i na moju krásnu manželku Nofretete, stojacu pred tvojou tvárou, a prijmi ju pod tvoju božskú ochranu, ako si už dávno prijal mňa. A požehnaj našu lásku plodom nového života, ktorý nech sa zrodí v jej tele, a dopraj mi od nej syna, aby som ti mohol vychovať vhodného nástupcu, ktorý bude po mne ďalej rozširovať slávu tvojho božského mena.” 

Po týchto slovách odložil zo seba tuniku  i faraónske rúcho, a to isté urobila so svojimi šatami aj Nofretete; obaja ostali nahí. Starí Egypťania sa približovali k svojím bohom, podobne ako aj Sumeri a Asýrčania, a to tak ženy, ako aj muži, v kultovej nahote. Robili to najmä vtedy, ak sa jednalo o významné sviatky alebo dôležité rituálne obrady.

Chvíľu tak mlčky stáli pred Atonom, držiac sa za ruky, potom sa mu poklonili a už o malú chvíľku prestal Echnaton vnímať nahé telo Nofretete iba ako súčasť kultového zjednotenia sa s Atonom a videl v nej len najvyššiu bohyňu erotiky. Ani len samotná Hathor, najkrajšia bohyňa egyptského panteónu, nebola v jeho predstavách krajšia. Jej nahé telo bolo opravdivým zázrakom dokonalosti, a nebolo muža, ktorého by nebolo vzrušovalo. 

Keď ich  telesná láska vrcholila, zabudol Echnaton na všetko, čo ho trápilo a na ťažkosti, ktoré ho očakávali. Náruživosť k nej ho vypĺňala celého, a dokonca i jeho Aton mu vtedy úplne zmizol z povedomia. A na niekoľko chvíľ prestal existovať dokonca aj jeho arcinepriateľ Bekanchons. Vnímal a pociťoval len pohyby jej rozvlnených bokov a vlhké teplo jej lona. Najradšej by bol do nej prenikol celý, aby sa tak stal jej neodteliteľnou súčasťou. Chcel zomrieť, aby v nej zasa ožil.

Trvalo celú večnosť, kým sa ich rozbúrené zmysly ukľudnili, a  Nofretete nežne hladila faraónovu bronzovú pleť. Jej prsia sa pritom náhodou dotkli jeho ramena, a on mal dojem, že ho zasiahol blesk Osirisa. Začala ho jemne hladkať po bruchu a jej dlhé pestované nechty sa vrývali do jeho povrchu, vyvolávajúc fascinujúce pocity bolestivo-slastného dráždenia. Jej pery sa nežne dotýkali jeho tváre a jej horúci dych roztancoval po jeho chrbte zimomriavky novej záplavy rozkoše. Špička jeho jazyka ju šteklila na jej vztýčených stvrdnutých bradavkách. Príjemné dráždivé pocity vylúdili z jej hrdla zvonivý smiech, ktorý znel jeho ušiam  príjemnejšie a melodickejšie, ako najkrajšie a najjemnejšie tóny harfových strún zvučiacich pod obratnými prstami dvorného majstra.

Keď jej smiech doznel, skĺzla jej ruka ešte nižšie a uchopila jemným zovretím tú časť tela svojho kráľovského manžela, ktorá muža najvýraznejšie odlišuje od ženy. Len kratučký moment a Nofretete cítila v ruke akoby tvrdosť meča. Za niekoľko okamihov táto tvrdosť už znova vypĺňala jej lono, a zatiaľčo jej vedomie sa úplne vytrácalo a celé jej telo vibrovalo divokou rozkošou, neželal si Echnaton nič z toho, čo si zvyknú želať faraóni. Jediné čo chcel, to bola len ona, Nofretete.

 
13.7.

 

2. kapitola

Mysteriózne stretnutie v pyramíde, intrigy proti Echnatonovi

 

"Dlhá je noc,

predlhé sú dve, 

ako len znesiem tri?"

 

Z Théb až po Médum to bola veľmi dlhá cesta. Bekanchons však sem chodieval aj napriek tomu už od svojej mladosti raz do roka, aby sa v médumskej pyramíde zúčastnil tajných rítov súvisiacich so skúškami svojich najlepších žiakov.             

Tu sa rozhodovalo, kto z nich sa stane učeným majstrom a bude potom patriť do kasty najvyšších kňazov veľkňaza Bekanchonsa - kňazov, ktorí ovládali nadprirodzené sily a ktorí sa vedeli dostať do priameho kontaktu s druhým svetom.

Kotúč slnka klesal pomaly, ale neodvratne dole k zemi, a tieň pyramídy kreslený do piesku púšte utekal stále rýchlejšie k východu, akoby chcel božskému Re, skôr než celkom zmizne z dohľadu, oznámiť, kde má zasa na druhý deň začať svoju raňajšiu púť oblohou.

Pätnásť adeptov, ktorí mali podstúpiť nastávajúce ťažké skúšky svojich schopností, čakalo zdanlivo kľudne, ale o to s väčším vnútorným napätím na započatie namáhavej procedúry, ktorá mala ukázať, kto z nich sa stane členom vysokoprivilegovanej kasty Bekanchonsových kňazov, jeho priamych pomocníkov a spolupracovníkov.

Týchto pätnásť mužov sa dostalo do užšieho výberu po troch rokoch ťažkých, namáhavých štúdii, plných duchovných i telesných strádaní. Začínalo ich presne sto a ich učiteľmi boli najmúdrejší kňazi karnackej chrámovej univerzity. V poslednom roku ich občas vyučoval i sám najvyšší kňaz Bekanchons, o ktorom sa povrávalo, že pozná všetky tajomstvá egyptských mystérií, ako aj tajomstvá pyramíd a najsvätejších templov krajiny.

Každý z týchto pätnástich probantov, ktorých vyvolil Bekanchons, mal za sebou už celý rad najrôznejších ťažkých skúšok; táto posledná bola však neporovnateľne náročnejšia, ako všetky predošlé. Kandidáti stáli veľa seba pred vchodom do pyramídy, zahalení len do bieleho ľanového rúcha, tváre mali obrátené k slnku, oči privreté a boli koncentrovane pohrúžení do seba. Každý z nich strávil v priebehu študijných rokov veľa času v tajných a nanajvýš mysterióznych chrámových a pyramídových podzemných miestnostiach, kde sa zbližoval a zoznamoval s tajným učením Bekanchonsa a jeho predchodcov z predošlých stáročí, ktoré bolo udržiavané a neustále zveľaďované. Každý jeden z týchto mužov sa už dozvedel veľké množstvo prastarých posvätných múdrostí a spoznal a ovládal také veci, o ktorých sa bežným smrteľníkom, žijúcim v náhlivom a chvatnom každodennom živote medzi Nílom a chrámami, ani len nesnívalo.

Už vtedy vedeli, že Zem obieha okolo Slnka a poznali všetky planéty. Poznali i tajuplné energie pyramíd a vedeli liečiť energiami ohňa a popola. Hoci teda vedeli neporovnateľne viac, ako ktokoľvek iný, tieto vedomosti nemali pre nich pri dnešnej skúške fakticky nijaký úžitok a neznamenali pri nej nijakú výhodu. Počas dnešnej skúšky musel každý z nich spoznať seba samého, teda spoznať a ovládnuť svoju najvnútornejšiu podstatu a jej spojenie s božským princípom nekonečného kozmu. Také niečo mohol dokázať len ten, kto sa mal úplne pod kontrolou, a kto bol schopný odpútať sa úplne od pozemských, čisto len materiálnych aspektov svojej bytosti.

Na pravé poludnie, keď slnko stálo v najvyššom bode svojej každodennej cesty modrou oblohou, prišiel k prvému adeptovi, stojacemu na pravej strane pyramídy, sám veľký Bekanchons, uchopil ho za ruku a viedol ho ku vchodu do jej vnútra. Mlčky kráčali prudko sa zvažujúcou, dlhou kľukatou chodbou, len slabo osvetľovanou trasľavým plápolajúcim svetlom čmudiacich fakieľ. Až po hodnej chvíli sa ocitli v okrúhlej neveľkej miestnosti. Uprostred nej stál veľký kamenný stôl a na ňom sa nachádzala kamenná amfora, plná tmavej hustej tekutiny.

Bekanchons podal mladému mužovi pohár a nalial mu doplna tekutinu z amfory. Potom mu mlčky naznačil, aby ho vypil. Adept sa domnieval, že tekutina zrejme bude mať niečo do činenia so skúškou, ktorá ho očakávala; čo však nemohol vedieť, bolo tajomstvo jej účinku. To poznal len Bekanchons.

Jednalo sa o špeciálne pripravený nápoj z viacerých rastlín, ktorý vlastnil celkom špecifický účinok na isté funkcie tela i ducha. Niekoľko okamihov po tom, ako muž vyprázdnil pohár, dostal sa do podivného stavu, aký ešte nikdy predtým nezažil. Mal pocit akoby mu niekto zobral celú vôľu. Úplne bez vôle nasledoval Bekanchonsa, ktorý ho viedol ďalej do útrob pyramídy. Kráčali striedavo stúpajúcimi a klesajúcimi chodbami a schodišťami.

Konečne prišli do malej nízkej miestnosti, uprostred ktorej sa nachádzal veľký kamenný sarkofág. Nasledujúce tri dni a tri noci sa mal stať tmavým a studeným príbytkom skúšaného adepta. Ak v ňom vydrží a prežije, a nakoniec vyjde odtiaľ osvietený, tak vtedy  podstúpil túto najťažšiu skúšku svojho života úspešne. Nie zriedkavo sa stávalo, že skúšaný adept sa v sarkofágu, v ktorom bol ako zaživa pochovaný, buď navždy pomiatol, alebo v ňom vypustil ducha od strachu a hrôzy, ktoré nevedel prekonať a premôcť.

Čo sa potom dialo so skúšanými kandidátmi, ktorých po jednom odvádzali do pripravených sarkofágov v tajných priestoroch pyramídy Bekanchons a jeho spolupracovníci zasvätení do všetkých tajov, bolo najväčším a najlepšie stráženým mysterióznym tajomstvom staroegyptskej ezoteriky.

Keď po požití čarovného nápoja už všetci adepti ležali vo svojom sarkofágu, každý v inej miestnosti, nevediac absolútne nič jeden o druhom, prikázal Bekanchons, aby boli zhasnuté malé lampáše, ktoré miestnosti slabo osvetľovali, a aby sa na každej miestnosti zavreli pevné ťažké dvere.

Tým bol osud všetkých pätnástich neodvolateľne spečatený a už nemali nijakú možnosť, aby sa ešte eventuálne v poslednej sekunde mohli rozhodnúť odstúpiť od tejto nebezpečnej a nanajvýš riskantnej skúšky, kde naozaj išlo o život alebo ”neživot”, a to úplne doslovne, pretože jedno bolo isté. Pri každom takomto overovaní paranormálnych duševných schopností adeptov, niekoľkí neprežili túto ťažkú, preťažkú tortúru, a keď kňazi-majstri, po uplynutí troch dní a troch nocí otvárali sarkofágy, tak v niektorých vždy našli neživé telá, ktoré navždy vypustili ducha a náročnú skúšku svojho majstrovstva neprežili.

Už krátko po uzavretí sarkofágu stuhli a zmeraveli telá adeptov pod vplyvom zvláštneho biochemického účinku požitého nápoja, ktorý v nich vyvolal enormné zmeny metabolizmu a značnú redukciu všetkých biologických procesov, hlavne krvného obehu a dýchania, ktorých funkcia bola takmer úplne vyradená. V tomto stave adepti potom boli schopní odpútať svoje vedomie od tela - v čom im bol  prostredníctvom koncentrácie vlastných duchovných energií nápomocný veľkňaz Bekanchons a jeho asistenti dozerajúci na priebeh týchto duchovných skúšok v hlbokých útrobách médumskej pyramídy - a vydali sa na astrálnu cestu do vyšších dimenzií kozmu, kde ich očakávali nezvyčajné konfrontácie a neočakávané stretnutia. V podstate tu išlo o zažitie a prekonanie vlastnej telesnej smrti a o eventuálne nové zrodenie sa v tele po uplynutí troch dní a troch nocí, teda vlastne o zmŕtvychvstanie.

Adept počas svojej cesty astrálnymi dimenziami zažíva a prežíva v plnej realite všetko, čo opisuje Egyptská kniha mŕtvych, to značí, stretnutia so všetkými duchmi, božstvami a negatívnymi duchovnými indivíduami, ktoré sú v nej opísané. Ak sa mu podarí ovládnuť a zvládnuť pomocou svojho vyššieho duchovného princípu všetky tieto situácie, dosiahol navždy stav rozšíreného vedomia. Kto teda prežil túto ťažkú skúšku v pyramíde, ktorá bola astrálnym ”výletom” mimo tela, ten spoznal najväčšie zo všetkých kozmických tajomstiev - tajomstvo života a smrti. Dozvedel sa, že nijaká myšlienka a nijaký skutok sa nestratia a nezaniknú. Kto sa vrátil z tejto veľkej cesty, ten sa vrátil z iných dimenzií, ako boli pozemské, lebo sa vrátil odtiaľ, kde priestor vyzeral úplne inakšie, ako na zemi,kde nevládol nijaký čas, a kde sa bolo možné pohybovať rýchlosťou myšlienky.

*****************************

Tretí rok vlády faraóna Echnatona sa schyľoval ku koncu. V zemi to neustále vrelo, politická situácia bola veľmi napätá. Spor i zrážky medzi prívržencami Bekanchonsa a prívržencami Imhotepa a Echnatona stále narastali. Blížil sa čas, kedy Echnaton chcel vyhlásiť Atona za jediného a najmocnejšieho štátneho boha Egypta. Toto slávnostné vyhlásenie a oficiálne uzákonenie súviselo s dohotovením nového hlavného mesta krajiny Achet-Atonu - mesta Echnatonovho a Atonovho.

Faraón bol totiž rozhodnutý vykonať tento akt až v novom Atonovom veľkolepom templi v hlavnom meste Achet-Atone. Takto sa na tom dohodli spolu s Imhotepom. V krajine na Níle narastala nespokojnosť, čo malo viaceré dôvody. Hlavným dôvodom však bola ekonomická situácia. Posledné dva roky neboli také úrodné, ako si to Egypťania zvykli za siedmych nesmierne úrodných rokov po sebe z konca obdobia vlády Amenofisa III. 

Níl priniesol v týchto dvoch rokoch z jari len veľmi málo vody a po typických nílskych záplavách, tak dôležitých pre egyptských felahov, nebolo v tomto čase ani stopy, takže úroda bola mimoriadne slabá. Pochopiteľne, že také niečo využil Bekanchons a jeho ľudia, aby rozoštvávali ľud a burcovali ho proti faraónovi s poukazom nato, že to je pomsta bohov, ktorých zamýšľa zvrhnúť.

Na hlavnej ulici Théb, na Datľovej ceste, vedúcej z faraónovej rezidencie až po veľké obdĺžnikové námestie, kde stál chrám boha Osirisa, bolo v nedeľu podvečer, posledný deň leta, veľmi hlučno a živo. Bola to ulica mnohých obchodov s najrôznejšími tovarmi a výrobkami, a nachádzalo sa na nej aj množstvo hostincov a malých obchodíkov, kde sa predávalo pivo, víno a niečo na zjedenie.

Pred Osirisovým chrámom predávalo veľa chrámových predavačov najrôznejšie amulety Osirisa a tiež aj iných bohov a bohýň. Zhromaždilo sa tam veľa ľudí a vládla hlučná vrava. Egypťania boli vo všeobecnosti, na rozdiel od iných národov vtedajšej kultúry, národom pomerne dosť slobodným vo voľnom prejave, a do istej miery aj národom, ktorý rád filozofoval a zamýšľal sa nad vecami súvisiacimi so životom. Takmer možno povedať, že svojím spôsobom boli v tomto smere  predchodcami Aténčanov.

”Kupujte amulety mocného Osirisa, ľudia, kupujte! Kupujte amulety bohov Amuna, Monsa, Anubisa, Chnuma, Sobeka, bohýň Isis, Hathor, Satet, Maat, Anuket a ďalších bohov a bohýň! Nevedno, či ich budete smieť ešte dlho kupovávať.” 

Zaznieval hlas jedného z predávajúcich. Podľa oblečenia a vyholenej hlavy bolo možné usudzovať, že bol kňazom Bekanchonsovým.

”Prečo by sme ich nemohli kupovať aj v budúcnosti?”

Ozval sa chudý vysoký muž držiaci v ruke pohár piva a pozeral si amulety.

”Nech ti boh Amun dožičí sto rokov zdravia a dobrého života, priateľu”, obrátil sa na neho kňaz s amuletmi a pokračoval: ”Asi nie si z Théb, keď pri takomto varovaní nevieš o čo ide. Nuž, aby si teda vedel, veci sa majú tak, že nikto nevie, či faraón už dnes, zajtra nevyhlási všetkých bohov za nepravých, a pozdvihnúc celkom hore na najvyšší piedestál len Atona, môže potom veľmi ľahko zakázať predávanie amuletov ostatných bohov, aby mohol kraľovať už len jeho boh Aton.”

”Uhádol si sluha Amunov, nie som Théban, prišiel som zďaleka. Ďakujem ti za radu a aj za tvoje želanie dlhého života, ale nepociťujem ani najmenšiu chuť, aby som žil ešte sto rokov. Nech ma od toho uchová tak Amun, ako aj Aton.”

Muž, ktorý o sebe povedal, že nebol z Théb, bol oblečený do tuniky z kvalitného hladkého ľanu a na nohách mal drahé kožené sandále. Na oboch ramenách mal ako ozdobu vyrezávané náramky zo slonoviny. Kňaz si bol istý, že nebol v nijakom prípade len obyčajným mužom z ľudu, pretože jeho oblečenie bolo príliš elegantné. Na tvári mu však ležal akýsi nádych sotva badateľného smútku, ktorý Amunov kňaz, ako znalec ľudských duší, ihneď postrehol.

”Kúp si Amunov amulet a šťastie zasa navštívi tvoje srdce a rozjasní tvoju tvár.” 

Nabádal ho opätovne kňaz a usmieval sa na neho povzbudivo, dávajúc mu tak najavo svoje sympatie.

”Ako vidím, tebe sotva čo ujde, zrejme nie si len predavačom amuletov, ale určite máš vyššie postavenie medzi prisluhovačmi Amuna.” 

”Dobre usudzuješ priateľu. Povedz mi však ako ťa volajú a aké nešťastie ťa postihlo.”

”Pochádzam z Mentosu, bol som tam zámožným človekom a moje meno je Sutu. Ešte pred niekoľkými týždňami som bol šťastným a spokojným človekom. Vlastnil som malú, ale dobre prosperujúcu dielňu, v ktorej sa zhotovovali drevené a kožené sandále. Hneď vedľa dielne stála naša neveľká, ale pohodlná a dobre vybavená vila. Vedľa mojej dielne sa nachádzala veľká hrnčiarska dielňa, kde sa, ako je to v hrnčiarstvách zvykom, zhotovené výrobky aj vypaľovali, a to v troch veľkých peciach. Jedného dňa tam však vypukol požiar, ktorý veľmi rýchlo preskočil aj na moju dielňu a dom, a tak mi všetko až do základov vyhorelo. Zachránil som si len holý život a niekoľko málo vecí. Neviem, ako sa teraz uživím, a preto si nemôžem kúpiť ani len tvoje amulety, aj keby som chcel. Nemám veru nazvyš nijaké debeny ani kity. Ak nenájdem prácu, neostáva mi nič iné ako žobrať. Kvôli práci som prišiel až sem do Théb, pretože som si myslel, že v hlavnom meste - chcel som povedať, v bývalom hlavnom meste, pretože v princípe už ním nie je - skôr niečo zoženiem, ako u nás v Mentose.”

”Snáď by som ti vedel pomôcť, zdáš sa mi byť schopným a poriadnym človekom,” povedal kňaz a dodal, ”ak sa navyše osvedčíš aj ako spoľahlivý, a v istých veciach mlčanlivý a diskrétny, možno by si sa pre mojich predstavených mohol hodiť aj na zodpovednejšie práce a tvoja odmena by bola potom podstatne vyššia, ako za prácu, ktorú by si vykonával spočiatku.”

”Akú prácu mi chceš ponúknuť? 

Opýtal sa kňaza trochu nedôverčivo Sutu a hneď sa aj dozvedal na jeho meno.

”Moje meno je Antev." 

Odvetil kňaz a ťahal ho do ústrania, aby si mohli nerušene pohovoriť ďalej. Pult s amuletmi prenechal svojím dvom pomocníkom a  začal mu tlmene vysvetľovať:

”Vypočuj si teraz môj návrh. Vyber sa do karnackého chrámu a vyhľadaj tam jeho správcu, kňaza Chnuptepa. Povedz mu, že ťa posiela kňaz Antev a že ťa odporúča pre chrámovú službu. Najprv sa však musíš uspokojiť s prácou čističa chrámovej podlahy; mzda, ktorú za to dostaneš nie je vysoká. Za každý deň služby dve hrste múky, džbán piva a dva medené kity.”

”To je naozaj psia mzda za celodennú hrdlačinu v chráme. Vy kňazi nie ste veru veľmi štedrí, a to napriek tomu, že vaše bohatstvo je väčšie ako faraónove.”

”Tak sa mi zdá, že kňazov nemáš v prílišnej úcte, milý Sutu.”

”Naozaj nie, nemýliš sa, ani kňazov, ale ani bohov.” 

Odpovedal muž z Mentosu a opovržlivo si odpľul. Na chvíľu sa odmlčal a potom prehodil cez zuby:

”Kňazi a ich temple nás len zdierajú a zveľaďujú svoje poklady. Nuž a bohovia, tí sú tiež neveľmi spoľahliví. Odkedy som prišiel o celý majetok, a keď som ešte stratil aj syna pri vojenskom ťažení generála Nechtisa proti Chetitom, tak som na nich už celkom zanevrel.”

”A ja som si myslel, že keď si tak prezeráš amulety našich bohov, že si zbožným mužom. Povedz mi ale, na nejakého boha  predsa len musíš veriť?! Ktorý z bohov ti je milší, Amun alebo Aton?”

”Ak mám byť úprimný a keďže sa mi zdá, že mi naozaj chceš pomôcť, a to napriek tomu, že si kňaz - ako som už povedal, o kňazoch nemám nijakú vysokú mienku - tak ti poviem aj to, že mi je úplne jedno či ide o Atona, Amuna, Osirisa, alebo hocijakého iného boha; ľahostajní sú mi všetci. Nikdy mi nijaký ani nepomohol, a nikdy som nijakého ani nevidel, a preto ani na nijakého neverím. Jediným spoľahlivým priateľom boli a sú pre mňa len peniaze, tie  sú mojím najvyšším a najdôležitejším bohom."

”Každého iného by som pokarhal, keby takto vyjadroval svoju nevôľu nad bohmi a neúctu voči ním, no našťastie pre nás kňazov, ale aj pre faraónov, niet veľa takých opovážlivcov v Egypte, ako si ty. Ale ako vidím, tak som sa v tebe nemýlil a budeš správnym človekom pre naše plány, a to je pre mňa v tomto okamihu rozhodujúce," zasmial sa ironicky Antev a pokračoval: ”Hodí sa nám najmä to, že si z Mentosu, ktorý leží blízko Achet-Atonu, mesta, ktoré, čo nevidieť, bude skoro hotové pre Echnatona. Práve tam ťa budeme potrebovať pre naše zámery, pravda, ak sa budeš pozdávať i kňazovi Chnuptepovi.

Tak, a teraz sa vydaj čo najrýchlejšie na cestu do Karnaku, a prihlás sa u Chnuptepa. Myslím, že ťa nemusím upozorňovať, aby si v Karnaku neroztrusoval tvoje kacírske reči o bohoch, tam sú najvernejší prívrženci Amunovi a tí by ťa za také slová okamžite ukameňovali. Tu máš, vezmi si tento nápadný štvorhranný amulet Amuna, nech všetci v Karnaku vidia, že si jeho prívržencom. Dám ti ho zadarmo. Je veľmi cenný, stojí dva debeny striebra. To je tvoja mzda v chráme za poldruha mesiaca. Ak sa však budeš usilovať a vzbudíš dôveru Chnuptepa, tak už skoro prestaneš čistiť chrámovú podlahu. Nech je Amun s tebou. Za niekoľko dní prídem do Karnaku aj ja, a potom sa uvidí, či sa staneš naším agentom a špiónom v Echnatovom meste.”

*******************************

Mesto Achet-Aton sa skvelo v lúčoch zapadajúceho slnka svojimi bielymi mramorovými stavbami. Bolo takmer už dohotovené a všetky najdôležitejšie budovy, a teda predovšetkým palác jeho Majestátu faraóna Echnatona, ako aj veľkolepý chrám Atona, už boli dobudované. Mesto ležalo na opačnom brehu Nílu, ako staré hlavné mesto Théby, to značí, že na jeho pravom brehu. Hlavný staviteľ faraónovho mesta Setis tu preukázal svoje neobyčajné staviteľské schopnosti a mesto dohotovil v dokonalej a pompéznej nádhere dokonca skôr, ako to stanovil Echnaton.

Tu a tam sa ešte pracovalo, pričom išlo hlavne o dokončovacie a skrášľovacie práce. Setis bol skvelým a dôkladným organizátorom, a tak práce na výstavbe Achet-Atonu napredovali prekvapujúco rýchlo. Echnaton, ktorý sa počas výstavby svojho mesta zdržiaval v ňom veľmi často, aby dozeral a kontroloval priebeh prác, bol zo svojho hlavného staviteľa nadšený a vyznamenával ho pri každej príležitosti nielen svojou priazňou, ale aj odmeňoval veľkými sumami peňazí.

Setis vedel nielen perfektne plánovať a organizovať, ale vedel aj dôkladne motivovať svojich robotníkov, takže podávali maximálne výkony. Chuť do práce a dobrú pracovnú morálku jeho ľudí zaručovalo najmä to, že hlavný staviteľ dozeral priam s otcovskou starostlivosťou, aby robotníkom bola vyplácaná vždy plná mzda, a to pravidelne na začiatku každého mesiaca, čo síce v Egypte bolo dobrou, ale veľmi často nedodržiavanou tradíciou. Pri podobných veľkoprojektoch (sem patrili aj stavby pyramíd,  veľkých templov a hrobiek) boli viacmesačné meškania vyplácania miezd skôr pravidlom než výnimkou.

Setis sa osobne staral, aby vedúci jednotlivých pracovných skupín vyplácali mzdy svojím robotníkom načas a v dohodnutej výške. Lebo neraz to bolo tak, že práve oni si ponechávali časť ich peňazí a hrozili im, že ak s tým nebudú súhlasiť, že ich pod nejakou zámienkou vyhodia z práce. Setis vedel veľmi dobre, že ak robotníci nedostanú svoje mzdy pravidelne, že potom jedinou možnosťou ich protestu je lajdácka a pomalá práca. Vedel však aj to, že v takom prípade neosoží ani palicovanie, ani iné tresty, pretože najlepší robotník je vždy len spokojný robotník, a preto robil všetko pre to, aby nemali dôvod byť nespokojní.

V meste boli chrámy početných bohov a bohýň, ale ani jeden nebol zasvätený bohu Amunovi. Len v niektorých menších chrámoch mal nejaký nepatrný zastrčený oltárik. Echnaton tým chcel demonštrovať jeho nadchádzajúcu degradáciu a demontáž z piedestálu najdôležitejšieho egyptského boha na bezvýznamného bôžika.

Faraónov palác bol zázrakom vtedajšieho staviteľského umenia a niesol pečať - najmä jeho vnútorná architektúra - samotného Echnatona. Vonkajšie prevedenia paláca bolo realizované na základe plánov Setisa, samozrejme, že až po konečnom schválení Echnatonom. Záhrady patriace k palácu boli veľkoryso priestranné a plné nádherných exotických rastlín, zvláštnych vtákov a ukážkových exemplárov najrôznejších zvierat. V záhradách boli aj dva veľké rybníky s labuťami, kačkami a pestrou zmesou rýb.

Echnaton sa presťahoval natrvalo do svojho mesta už pred rokom. Najväčšiu starosť pri sťahovaní jeho osobných vecí mu urobila jeho prekrásna a rozsiahla zbierka skarabeov (skarabeus, druh chrobáka žijúceho v hnoji alebo exkrementoch dobytka; v starom Egypte bol posvätný a vysoko uctievaný, pretože bol symbolom slnečného kotúča). Osobne dohliadal na ich rozmiestňovanie vo veľkej sále umeleckých predmetov vo svojom novom paláci.

Vyhlásenie religióznej reformy bolo už dávno pripravené a deň jej vyhlásenia bol stanovený na začiatok nového roku, aby sa tak ešte viac zdôraznil začiatok novej epochy v ríši pyramíd.

”To je naozaj nádherný palác, šťastný každý, kto v ňom smie bývať, aj keď len ako služobník alebo otrok.” 

Ozval sa chrapľavý hlas jedného zo skupiny robotníkov hrdlačiacich na úprave bezprostredného okolia Echnatonovho paláca, keď zbadal, že k ním z hlavnej palácovej brány prichádza náhlivým krokom Sutu.

”Máš pravdu, niet väčšej nádhery, ako Echnatonov palác, a keby si si ho ešte smel pozrieť zvnútra, potom by si len otváral oči od úžasu a nevedel či snívaš, alebo bdieš.”

Odpovedal Sutu širokoplecému vysokému mužovi, ktorý bol predákom veľkej skupiny robotníkov robiacich pred palácom a volal sa Menes.

”Môj pán, ktorý je teraz aj tvojim pánom, vznešený Setis, ti odkazuje, aby ste pohli svoje lenivé telá a bezpodmienečne dokončili do zajtra večera vašu prácu, lebo vo veľkej banketovej sále paláca bude napozajtra veľká slávnosť na počesť sviatku bohyne Maat, ktorú uctieva, div sa svete, aj náš faraón, hoci verí len na jediného boha Atona. Ale pre Maat má aj on srdce. Darmo”, zasmial sa ironicky Sutu a pokračoval, ”veriť len na jedného boha je naozaj nezmysel. Bez bohýň by tento svet predsa nebol nikdy povstal. A aj jediný boh potrebuje aspoň jednu bohyňu, aby potešil svoje srdce a svoje telo.

Rozumel si, čo som ti povedal? Vznešený Setis si neželá, aby ste tu ešte boli, keď budú prichádzať na oslavu urodzení hostia."

”V poriadku, dovtedy sme s prácou určite hotoví.”

Odpovedal Menes a zvedavo sa pýtal:

”Počul som, že banketová sála je jednou z najkrajších miestností paláca?”

”Máš vskutku dobré informácie, krajšej sály niet v celom paláci, snáď len s výnimkou veľkej obytnej sály vznešenej Nofretete. Jej vkus je tak dokonalý, že predčí v tomto smere aj vkus môjho pána a aj faraóna, hoci je o nich známe, že sú skvelí estéti. Doprial by som ti zhliadnuť tento skvost. Vidieť už len jej steny, pokryté nádhernými maľbami výjavov z najslávnejších vojenských víťazstiev našich faraónov a freskami znázorňujúcimi ich loveckú obratnosť, je nezabudnuteľným zážitkom.”

Sutu spravil v Bekanchonsových službách veľkú kariéru a bol jedným z jeho najšikovnejších a najdôležitejších špiónov v Achet-Atone. Krátko po tom, ako začal pracovať v karnackom temple, ho kňaz Chnuptep odporúčal Bekanchonsovi ako nanajvýš schopného a spoľahlivého človeka. Do služieb Setisa sa dostal zásluhou Chnutefa, zástupcu správcu paláca v Thébach, tajného prívrženca Bekanchonsa, spriateleného so Setisom.

Setis bol veľkým milovníkom hudby a obdivoval predovšetkým hru na flaute. Sutu ovládal perfektne tento nástroj, a keď ho hlavný staviteľ pri jednej príležitosti, zaranžovanej Chnutefom, počul hrať na tomto druhu píšťaly, ktorej zvuky tak veľmi miloval, ponúkol mu celkom spontánne miesto u seba. Sutu, ktorý bol vynikajúcim znalcom dolnoegyptských vín, a práve tieto mal jeho nový pán obzvlášť rád, sa už čoskoro stal jeho najobľúbenejším služobníkom, a tak mal možnosť dozvedieť sa mnohé tajné veci z okolia faraóna, ktoré zaujímali jeho nepriateľov v Thébach.

”Zajtra sme teda s prácou hotoví, tvoj pán bude spokojný a ty môžeš kľudne spať. Môžeš sa spoľahnúť na moje slovo, ale dúfam, že nám na rozlúčku prinesieš trochu z toho dobrého vína, z ktorého si dal pripraviť na zajtrajšiu oslavu niekoľko sto džbánov.”

Zasmial sa Menes, pričom sa šibalsky pozrel na Sutu.

”Máš naozaj dobré oči aj uši, keď vieš tak dobre o záležitostiach, do ktorých ťa nič nie je.”

Odsekol mu zlostne Sutu. Hneď však zmenil výraz tváre, pretože si pomyslel, že v jeho pozícii je dobré mať všade priateľov a blahosklonne dodal:

”V poriadku teda, keď budem zajtra spokojný s vašou dobre vykonanou a ukončenou prácou, dostaneš čašu znamenitého vína, urodeného až celkom na konci Dolného Egypta, v nílskej delte.”

*****************************

Nofretete sa v toto ráno prebudila veľmi skoro. V poslednom čase spávala dosť nepokojne a nervózne. Jej život ako faraónky sa spočiatku vyvíjal veľmi idylicky. Na konci prvého roka sa jej narodila dcéra, z ktorej mali obaja, ona i faraón, veľkú radosť. Po nej prišla druhá dcéra, ktorá však asi po pol roku ťažko ochorela a zomrela. To bolo vlastne prvé nešťastie, ktoré ju v živote postretlo. Do tej doby jej vždy všetko vyšlo podľa jej plánov. Vydaril sa jej aj plán, ktorý si vymyslela ešte pred svadbou s Echnatonom. Plán, ktorého vykonávateľom bol generál Nechtis, a na základe ktorého, aspoň v období svojej veľkej moci v Egypte, zachránila ríšu svojho otca pred zničujúcim útokom Chetitov.

Po úmrtí dcéry otehotnela tretí raz a porodila zasa len dcéru. Jej faraónsky manžel už neprejavoval takú veľkú radosť, lebo už veľmi netrpezlivo očakával syna. Ten však neprišiel ani pri štvrtom pôrode a vzťah manželov sa začal nenápadne zhoršovať, lebo aj keď jej Echnaton zatiaľ nič nepovedal, neraz pocítila v jeho očiach, keď sa hral s dcérami, skrytú nemú výčitku. A tak jej manželská idyla začínala dostávať prvé trhliny.

Echnatona znervózňovalo najmä to, že stále ešte nepreviedol svoje religiózne reformy, a pôvodný úmysel, previesť ich vtedy, keď sa generál Nechtis nachádzal na ťažení proti Chetitom, ďaleko od hlavného mesta Théb, nerealizoval z viacerých dôvodov. Hlavne však preto, že si nebol istý podporou ľudu, a tak sa rozhodol pre vyčkávaciu taktiku a stále čakal na priaznivú príležitosť.

Nofretete často myslievala so značnou dávkou nostalgie na počiatočný čas ich manželstva. Svoju nežnosť a lásku k nej jej faraón vtedy dokazoval takmer na každom kroku, a chcel ju mať takmer pri každej príležitosti po svojom boku. Postupom času, a najmä po smrti ich malej Maketaton, sa jej začalo zdať, že jeho pozornosť voči nej pomaly ochabuje. Prvý raz pocítila jeho hnev a či zlostnú žiarlivosť, keď začala prejavovať svoju náklonnosť k sochárovi Thutmosisovi, ktorý zhotovoval jej sochu. Bol to veľmi jemný muž, s neobyčajným sochárskym nadaním. Tento muž ju vedel po smrti Maketaton veľmi jemnocitne utešovať. Echnaton, naproti tomu, akoby v tom čase od nej bočil a vyhľadával veľmi intenzívne spoločnosť mladého nadaného umelca Semenchkareho, žijúceho ešte len krátky čas na dvore.

Už niekoľko dní mala Nofretete problémy s očami, trápil ju očný zápal. Pred týždňom bola na prechádzke pri Níle s Utaraste a ešte s niekoľkými ďalšími dvornými dámami. Podvečer sa strhol, len čo slnko zapadlo, s neobyčajnou prudkosťou suchý horúci víchor. Rozvíril veľké množstvo piesku a prachu. Ešte aj v Thébach prenikal takmer každou škárou a skulinkou v stenách domov. Všetky dámy sa síce hneď pozakrývali rukami a veľkými ručníkmi, ale jej citlivým očiam to predsa len uškodilo a dostala zápal.

 

pokračovanie z 10.9.14 :

 

Keď Nofretete prišla k očnému lekárovi Mansurovi, bývajúcemu neďaleko Atonovho chrámu, v ulici Nílskych krokodílov, otvoril jej dvere hlboko sa klaňajúc jeho sluha a voviedol ju zadným vchodom dovnútra, aby nikto nevedel, že je tam. Mansur mohol bývať a pracovať v paláci faraóna, ale odmietol to, pretože chcel liečiť aj obyčajných ľudí. Tých najchudobnejších liečil úplne zadarmo. Bol výborným odborníkom a navštevovali ho, pochopiteľne, aj najbohatší občania, takže o peniaze nemal núdzu. Oční lekári boli v Egypte veľmi vyhľadávaní, pretože skoro každý človek mal niekedy v živote problémy s očami.

Nofretete si Mansura mohla dať zavolať do paláca, ona ale radšej vždy využila príležitosť, keď mohla ísť von zo svojej zlatej klietky a pozorovať ako žijú svoj život obyčajní ľudia v každodennom zhone, trápení, povinnostiach a práci. Pri takýchto príležitostiach vždy dbala na to, aby ju mimo paláca nikto nespoznal, a preto sa obliekla do jednoduchých obyčajných šiat a upravila si vlasy a tvár takým spôsobom, že by v nej nikto nepredpokladal faraónku. Lekár Mansur bol samozrejme do toho zasvätený a vedel dobre, že k nemu príde najvznešenejšia pacientka Egypta.

Mansurov sluha ju podľa želania zaviedol do bočnej miestnosti, odkiaľ bolo možné pozorovať neveľkým úzkym otvorom, úplne nebadane, celú scenériu, ktorá sa odohrávala medzi lekárom a jeho pacientmi. 

”Môžeš ísť, ja si tu trochu posedím.”

Povedala Nofretete lekárovmu služobníkovi a pokynula  rukou, aby ju nechal samotnú. 

”Chcem si tu nejaký čas pobudnúť, potom prídem sama k tvojmu pánovi.”

Dodala, sadajúc si do pohodlného bambusového kresla s lykovým úpletom sedadla a operadiel.

Pomocník lekára Mansura vošiel do priestranného dvora a naznačil mladej, asi dvadsaťročnej, veľmi peknej žene, aby vstúpila do ordinácie lekára. Z miestnosti, kde sa nachádzala Nofretete, bolo možné vidieť na dvor, kde bolo asi pätnásť čakajúcich pacientov, a tiež sa dalo vidieť aj do pracovne Mansura. Žena vytiahla z prineseného košíka desať vajec a sliepku, a podala ich pomocníkovi so slovami:

”To je môj dar pre tvojho pána. Lieči mňa a vyliečil i môjho syna a nikdy za to nežiadal ani len pol debena. Tak aspoň toto, ako malú vďaku za jeho činy. Nech mu mocný Osiris dopraje ešte veľa rokov života.”

Potom vkročila do pracovne Mansura, pozdravila ho položiac si pravú ruku na srdce a uklonila sa. To isté urobil i lekár. Egypťania nepoznali pozdravovací rituál podávania si rúk. V starom Egypte sa pokladal za najdôležitejší orgán ľudské srdce. Myslelo sa, že je orgánom, ktorý dopravuje v tele všetky tekutiny, ako aj jeho výlučky a že je aj orgánom myslenia a pocitov. Priloženie ruky na srdce znamenalo pozdrav a vyjadrovalo úctu pred srdcom toho druhého, čiže vlastne pred jeho osobou, pretože všetky jeho myšlienky, teda celá osobnosť, sídlili podľa egyptských predstáv v srdci.

Mansur potom požiadal mladú ženu, aby sa usadila na stoličke tvárou smerom k oknu. Zobral si supie pero a jeho pomocou jej začal kvapkať do zapáleného oka tekutinu, namiešanú z medu a korytnačej žlče. Odčítal desať kvapiek, priložil jej na oko kus mäkkej látky a ofáčoval jej hlavu ľanovým obväzom.

”Za päť dní sa mi príď ukázať, oko už bude takmer zdravé, pozriem sa však ešte naň a ak bude v poriadku, snímem ti obväz.” Prikázal žene lekár. 

Žena mu poďakovala a odišla. Na dvore ju trpezlivo čakal jej syn, asi trojročné chlapča. Keď ju uvidel, začal sa naťahovať po jej prsníku. Matka ho zodvihla a začala nadájať. Egyptské matky kojili svoje deti v mnohých prípadoch až do troch rokov. Týmto spôsobom prevádzali, i keď nevedome, rodinné plánovanie, pretože žena je za takejto situácie väčšinou neplodná.

Nofretete pozorovala ešte hodnú chvíľu dianie na dvore i u lekára, a potom sa vybrala k nemu, aby ju ošetril. Keď ju Mansur uvidel, chcel sa jej ponížene pokloniť až k nohám, ale Nofretete ho zadržala: 

”Tu to nie je potrebné doktor, nikto nás nesleduje, a tak sa nemusíme starať o dvornú etiku.”

Potom mu vylíčila, čo sa jej stalo s očami a že si ich už niekoľkokrát natierala masťou, ktorú jej zaobstarala Utaraste od nejakého thébanského lekára, ale že jej neveľmi  pomohla. Mansur si pozrel pozorne obe zapálené oči, hodnú chvíľu pohmkával a napokon riekol:

”Vznešená Nofretete to nebola dobrá masť. Ja ti dám niečo iné. Moja očná masť ti určite pomôže a za tri dni bude po zápale, a tvoje prekrásne oči budú zasa žiariť ako predtým. Je však dôležité, aby si si ich v tom čase nešminkovala, lebo šminky sa môžu ľahko dostať do oka, a tak by nastalo zhoršenie liečivého účinku masti.”

”To znamená, že keď sa za štyri dni bude konať veľká oslava sviatku Maat, budú moje oči v poriadku?”

”Určite, vznešená Nofretete! Ak dodržíš, čo som ti povedal, som si istý, že zápal už koncom tretieho dňa doznie a tvoje oči budú mať zasa tú výraznú krásu ako predtým, a akú vlastnia len tvoje oči. Ako starý skúsený očný lekár viem o čom hovorím, videl som počas mojej dlhoročnej lekárskej činnosti už stovky pekných ženských očí, ale tvojim sa nevyrovnali žiadne.”

”Ďakujem ti za tvoje povzbudivé i uznanlivé slová doktor Mansur. Tu máš za tvoju námahu päť strieborných debenov.”

Na spiatočnej ceste sa ešte zastavila v palmovom háji ležiacom neďaleko fontány boha Sobeka. Bol to najväčší park a obľúbené miesto oddychu občanov Achet-Atonu, i keď bohatí a urodzení sem zablúdili len veľmi zriedkavo. Chvíľu sedela v tieni veľkého figovníka, keď odrazu začula zvuk blížiacich sa krokov.  Nechcela byť rušená a rýchlo sa schovala do neveľkej húštiny, tvorenej skupinou veľkých kaktusov, oleandrov a mladého bambusového porastu.

”Mám pre vás dobré novinky, ktoré potešia veľkňaza Bekanchonsa.”

Ozval sa hlas jedného z prichádzajúcich mužov, ktorý pokračoval: "Celá vec sa odbaví bez akéhokoľvek prelievania krvi v deň osláv bohyne Maat”. 

Keď Nofretete začula meno Bekanchonsa, hneď sa v nej prebudila ostražitosť a podišla v húštine veľmi opatrne na miesto, odkiaľ mohla uvidieť mužov, pričom však ostala ukrytá pred ich zrakmi. Neďaleko od seba, blízko košatého figovníka, kde pred niekoľkými okamihmi sedela, videla  troch mužov. Všetci traja boli stredného veku. Dvaja z nich mali husté prešedivelé brady a boli oblečení v modrých tunikách, typickom oblečení zámožných Thébanov. Tretí muž sa od nich odlišoval nielen vzhľadom, ale aj tunikou, ktorá bola bielej farby. To musel byť ten, ktorý im zrejme odovzdával nejaké dôležité správy pre Bekanchonsa. Tvár mal hladko vyholenú, ako bývalo zvykom u Egypťanov. Na jeho oblečení bolo vidno, že musel byť nadpriemerne majetný. Jeho nápadná tunika bola z vlny, pričom na prsiach a ramenách mala hrubou striebornou niťou vytkané pestré vzorky vtákov, a na dolnom okraji bola olemovaná tyrkysovo zeleným pásom jemnej látky. Na prstoch oboch rúk mal viac zlatých obrúčok ako najbohatšie prostitútky z Achet-Atonu.

Nofretete si odrazu uvedomila, že tohto muža už niekde videla, len si nemohla spomenúť kde. Kým koncentrovane premýšľala, odkiaľ ho pozná, po krátkej chvílí sa jeho hlas ozval znova, tento raz oveľa tichšie: 

"Smrť už čaká na Imhotepa, ani jeho Aton ho nezachráni z jej pazúrov. Zahynie počas oslavy bohyne Maat.”

”Ak sa ti to podarí Sutu, neminie ťa vysoká odmena Bekanchonsa; jeho priazňou si môžeš byť istý až do smrti.” Oznamoval mu starší z mužov. Len čo muž vyriekol meno Sutu, vedela Nofretete, kto bol tento človek. Bol to predsa najvyššie postavený osobný služobník staviteľa Setisa. Počúvala s napätou pozornosťou ďalej, vôbec si neuvedomujúc, že sa nachádza vo veľkom nebezpečí. Keby ju sprisahanci - a bezpochyby sa tu jednalo o sprisahanie proti Imhotepovi a faraónovi - objavili, určite by ju bez váhania odstránili, dobre vediac, že by mohla prekaziť ich plány a udať ich za velezradu.

”Môj plán je taký jednoduchý, že niet najmenšej pochybnosti, že by sa mi to nemalo podariť”, zasmial sa sebavedome Sutu a pokračoval: ”Imhotep ako keby už bol mŕtvy a keď sa takto naplní jeho osud, som si istý, že Echnaton potom už nevyhlási nijaké reformy; bez svojho učiteľa a poradcu celkom iste stratí odvahu, pretože bez neho nie je veľmi odvážny."

”Priateľ Sutu, teraz nám ale prezraď akúže to smrť chystáš pre múdreho Imhotepa, úhlavného nepriateľa nášho pána, mocného a ľstivého Bekanchonsa, a čo je dôvodom, že si si taký istý svojou vecou.”

Ozval sa aj tento raz starší z mužov.

”Môj plán je, ako som už podotkol, veľmi jednoduchý”, Sutu sa zlovestne zasmial a dodal, ”veľmi jednoduchý, ale geniálny. Týždeň po oslavách Maat je deň začínajúceho nového roku, a ako dobre viete, je zároveň aj dňom, kedy Echnaton hodlá vyhlásiť začiatok nového obdobia v živote Egypta, to znamená, že ohlási ľudu neplatnosť starých bohov a nariadi zo svojej faraónskej moci okamžité uznanie jediného boha - boha Atona. Imhotep chodieva vždy predtým - ale samozrejme, že nie len vtedy, ale pravidelne - keď sa má udiať niečo dôležité, k svojmu posvätnému hadovi Tešupetovi, veľkej jedovatej kobre, ktorej malé uštipnutie znamená istú smrť pre každého. V tejto kobre uctieva božské sily a energie svojho boha Atona, prijímajúc ich magickým spôsobom do seba, a to tak, že ostáva asi hodinu v intenzívnom telesnom spojení s ňou. Nezasvätení sú presvedčení, že Imhotepovi neublíži vďaka jeho nadprirodzeným magickým schopnostiam nijaký jedovatý had. Ja som sa však dozvedel, že to nie je pravda a že trvalo dlhú dobu, kým sa Imhotep s hadom Tešupetom natoľko zblížil, že si na neho zvykol, takže mu neurobí nič. Jeho sluha - zároveň aj hadov opatrovník -ktorý mi to všetko vyzradil, keď som ho náležite odmenil, však vymení v dohovorený deň Tešupeta za iného, rovnako vyzerajúceho hada - dám mu za to ešte ďalších dvesto strieborných debenov - a tento usmrtí Imhotepa už pri prvom  dotyku.” 

Imhotep bol uctievačom hadov a bol presvedčený - vedel to totiž z prastarého tajného učenia Dogónov - že v sebe koncetrujú kozmické energie zrodu všetkého nového, ako aj energie kozmickej súdržnosti, držiace pohromade všetky kozmické svety. Ich "špirálové objatie" je symbolickým vyjadrením "špirálového objatia" Mesiaca, ktorým "objíma" Zem, aby sa od nej nikdy neodlúčil. Smrtiaci jed ich zubov, ktorým usmrcujú svoje obete, je akousi obdobou smrtiacich energií kozmu, ktorými ukončujú jednu existenciu, aby ju premenili na inú, novú existenciu.

Vlnivý pohyb hadieho tela zasa znázorňuje tok a prúdenie všetkých kozmických energií šíriacich sa nekonečnými hviezdnymi priestormi tým istým spôsobom, akým sa vlnia i moria, a celý kozmos nie je vlastne ničím iným, len takýmto chaoticky rozvlneným, nedoziernym oceánom, a z chaosu jeho vĺn sa vytvárali od večnosti krátkodobé poriadky, hierarchie a i celé svety. A had znázorňoval a stelesňoval v sebe a vo svojej existencii všetky tieto tajuplné diania a procesy nepredstaviteľne záhadného a zložitého kozmu. Nie nadarmo si staroegyptské mystéria uctievajú nebeského hada Apofisa, ktorý svojím obrovským telom obopína celú Zem, a je tak pánom svetla a tmy, podľa toho, či uvoľní svoje objatie Zeme, a tým pripustí, aby ju zaliali lúče svetla božského Re, alebo nie. Apofis, tento nebeský had, je taký dlhý, že si pri ovinutí Zeme sám zahryzne do chvostu, a môže tak meniť rýchlosť jej otáčania okolo jej osi.

Muži sa rozišli a Nofretete po malej chvíli opustila svoju skrýšu a pobrala sa domov, do paláca. Premýšľala, čo má urobiť. Ešte pred nejakým časom, keď jej láska a dôvera k Echnatonovi bola priam neobmedzená, by nebola váhala ani okamih a bola by mu všetko vyrozprávala. Jej situácia sa však značne zmenila. Faraón trávil v poslednej dobe stále menej času s ňou a s deťmi. Stával sa uzavretejším, neprístupnejším a venoval sa takmer len výlučne svojím plánom, týkajúcim sa reformy, a svojmu umeniu. Idea jediného boha a viery len v neho ho opantala tak veľmi, že Nofretete začínala pochybovať o jej prospešnosti. Videla jasne, že jej muž je tak pohltený svojím jediným bohom, že sa stáva jeho otrokom a že je v podstate lepšie veriť na veľa bohov, pretože potom si človek môže vo vzťahu k božskému princípu zachovať väčšiu mieru slobody, nakoľko svoje myšlienky na božský princíp a svoju pokoru voči nemu rozdeľuje na veľa smerov, a nie je úplne pohltený a ovládaný len jediným, nadovšetko premocným bohom. V tomto zmysle začala pomaly neznášať, ba dokonca už i nenávidieť Imhotepa, pretože to bol on, ktorý Echnatona poslal na túto cestu. Keď mu raz  povedala, že Imhotep ho oveľa viac ovláda a manipuluje, ako to voľakedy robil Bekanchons s jeho otcom Amenofisom, ktorému to vtedy on, Echnaton, veľmi vyčítal, faraón sa strašne rozhneval a takmer stratil nad sebou kontrolu. 

Kričal na ňu, že tomu vôbec nerozumie a že tieto veci predsa nemôže porovnávať navzájom. Nuž a tak, z tohto pohľadu - tak uvažovala Nofretete - by snáď bolo najlepšie prenechať Imhotepa svojmu osudu a vyčkať, ako prebehne celá záležitosť podľa plánu, ako ho vymyslel ľstivý Sutu.

************************

Majster Thutmosis sedel vo svojom ateliéri a jemným dlátom opracovával bustu a poprsie Nofretete. Drobné úlomky kameňa padali celými spŕškami k jeho nohám. Jej krásna tvár, jej dokonalá postava, jej vyžarovanie vznešenej bohyne - to všetko ho prenasledovalo vo dne v noci. Poznal naspamäť každú jej črtu a jeho fantázia a predstavivosť mimoriadne senzibilného umelca si ju vedeli tak dokonale pred sebou vytvoriť, že ju mohol modelovať aj bez toho, aby musela pred ním sedieť. Úplne podľahol neobvyklému čaru krásnej faraónky a vedel, že ani on jej nebol ľahostajný. Bol najlepším sochárom celého Egypta a prišiel do Achet-Atonu na požiadanie faraóna asi pred rokom, pretože si prial, aby modeloval Nofretete. Echnaton, ktorý bol k nemu spočiatku veľmi priateľský, začal však postupom času prejavovať hnev nad tým, koľko času  trávila jeho manželka s Thutmosisom, a to nielen pri práci, ale aj súkromne. Mladý sochár sa postupom času stal jej jediným dôverníkom, čo faraóna veľmi rozhorčilo. Spory a škriepky faraónskych manželov sa i z tohto dôvodu množili a boli stále prudkejšie. 

Thutmosis práve opracovával tú časť sochy mladej faraónky, kde sa začínalo dvíhať jej kamenné poprsie, keď sa otvorili dvere jeho ateliéru a dnu vkročila Nofretete. Jej imaginácia, ktorú Thutmosis práve mal pred svojím vnútorným zrakom, sa stala skutočnosťou. Stála pred ním v životnej veľkosti, božsky nádherná v tenkej ľanovej tunike, obopínajúcej ako ľahký priliehavý závoj jej výrazné oblé prsníky. Úsmev, ktorý mala na tvári, robil česť jej menu - "Krásna, ktorá tu prichádza" - a mladý umelec sa  do neho vsníval a pohrúžil tak veľmi, že sa ho opýtala:

”Tak veľmi sa ti páčim, majstre?”

”Nemôžem nájsť slová, ktorými by som vedel vyjadriť, ako veľmi sa mi páčiš, vznešená veliteľka.”

Pristúpila k nemu úplne blízko, pozerajúc naň s neskrývanými sympatiami, celkom zabúdajúc na svoje starosti a na to, že sa ho vlastne prišla opýtať na radu. Sedel pri jej dokonalej kamennej podobizni s nástrojom v ruke, ona stála naklonená nad ním a jej prsia sa ho takmer dotýkali. Položila ruku na jeho vlasy voňajúce po cédrovom oleji a druhou rukou si pritlačila jeho hlavu k prsiam. Potom odrazu povedala niečo, čo ho úplne zelektrizovalo a takmer pripravilo o rozum:

”Ak sa ti tak veľmi páčim, poď ku mne, prenikmi ma, spoj sa so mnou a poteš ma, lebo sa necítim šťastná a spokojná!”

Prv než stačil niečo povedať, oslobodila sa jediným rýchlym pohybom ruky zo svojej tuniky a odrazu stála pred ním úplne obnažená. Jej nahá krása mu celkom vyrazila dych. Pozeral na ňu najprv s nemým obdivom umelca hodnotiacim krásu jej tela, ktorá bola dokonalým zázrakom a opravdivým majstrovským dielom bohov. Potom sa jeho pohľad umelca začal premieňať a dostávať úplne inú kvalitu; oči sa mu rozhoreli plameňom žiadostivosti a mal pocit, akoby ho kúzlo jej nahoty spaľovalo a oslepovalo tisícorakými plameňmi.

”Od dnešného dňa ti zakazujem, aby si ukájal svoje mužské fantázie s inými ženami, ako so mnou.”

Zašepkala Nofretete nežne a roztúžene do ucha mladého sochára. Srdce jej vzrušene tĺklo a roztavovalo sa pod nárazom spaľujúcich vĺn zmyselnej vášnivosti, ktorá jej zaplavovala celé telo. Uchopila ho za ruky a priložila si ich na prsia, rytmicky sa dmúce jej zrýchleným horúcim dychom.

Mladý muž si uvedomil, že také krásne prsníky ešte nikdy nevidel a ani dotykom neprecítil. Boli okrúhle, pevné a ich malé nežné bradavky sa týčili k nemu vyzývavo a vábne, ako dva mladé šťavnaté lotosové puky. Keď ich začal jemne hladiť a stláčať, zastenala rozkošou a zahryzla sa mu do perí, otriasaná prebudenou divokou vášňou. Ružová špička jej pohyblivého jazyka urobila obratný skok a ocitla sa hlboko v jeho ústach. Cítil, že túžila po ňom srdcom i telom a chcela ho naozaj. Neklamným dôkazom jej priania boli jej ruky chtivo putujúce nahor jeho svalnatými stehnami, aby už vzápätí zovreli pevne jeho falus majúci formu obelisku, a ktorý v okamihu jej zovretia takmer vlastnil tvrdosť povestných núbijských oštepov.

Konečne sa osmelil - veď ktože bol on?, len obyčajný sochár, a ona, krásna, božská faraónka - a položil ruku okolo jej bokov. Cítil sa šťastný, ako ešte nikdy predtým. Chcel jej niečo povedať, ale vzrušenie, ktoré sa ho zmocnilo, mu zobralo hlas.

”Krv mojej nevinnosti ti už síce nemôžem darovať, tá tiekla už dávno, ale chcem ti patriť telom a dušou - teraz a navždy.” 

Povedala Nofretete, cítiac, ako práve pretína jej vnútro vo dvoje pulzujúca tvrdosť jeho mužskosti. Čo mu darovala v nasledovných okamihoch, to nezažil s nijakou, ani s tou, vo veciach lásky najskúsenejšou chrámovou súložnicou.

Vždy, keď ho telesná žiadostivosť priviedla do chrámu Isis a vybral si niektorú zo služobníc bohyne, ktoré boli nielen mimoriadne pekné a milé, ale aj veľmi inteligentné, myslel pri telesnej láske s ňou len na Nofretete. Teraz sa však jeho sny a túžby stali skutočnosťou a krásna Nofretete si ho sama vyvolila za milenca.

Tieto chvíle, ktoré s ňou prežíval, patrili len jemu. Nepotreboval ju o nič prosiť a nemusel vysloviť ani len jej meno. Všetko mu núkala a dávala sama a dobrovoľne. Nezvratným dôkazom toho bol každý, aj najnepatrnejší pohyb jej nahého, dokonale vyformovaného tela, jemné dotyky jej rúk, vášnivé bozky jej sladkých úst, plápolajúca žiara jej veľkých nádherných očí, ktorým nebolo možné uniknúť - blázon, kto by to však chcel. Prišla k nemu, ako vždy, do ateliéru, tento raz však nie ako model, ale do jeho náručia, a preto, aby spojila svoje lono s jeho lonom. 

”Prenikni do mňa ešte raz, prv než sa rozlúčime, najdrahší.” Zaznel mu v uchu šepot jej žiadostivo horúceho hlasu. Vyhovel jej prianiu, ani nevediac koľký už raz v toto nezabudnuteľné poobedie. Stačil najmenší dotyk jej rúk na ktoromkoľvek mieste jeho tela a extázu, ktorú potom zažili, nebolo možno vyjadriť slovami, nijakými slovami!

Keď už kľudne ležali v nežnom objatí, mlčky užívajúc, čo práve prežili, prerušil Thutmosis mlčanie a povedal:

”Vznešená moja kráľovská milenka, keď si dnes sem vkročila, bola tvoja krása dokonalá ako vždy. V tvojom výzore sa reflektovalo stelesnenie samej bohyne Isis, no hoci z tvojich veľkých čiernych očí sršali iskry božskej krásy, neušlo mi, ako sa v nich na okamih mihol nepatrný tieň starostí, a hoci mi tvoje srdce darovalo všetko štastie tohto sveta, postrehol som, že kdesi na jeho pokraji je čosi, čo ho značne ťaží.”

”Áno, Thutmosis, nepopieram, ťažia ma značné starosti, si naozaj dobrým pozorovateľom. Priznám sa, že som prišla poradiť sa s tebou o veci veľmi vážnej, ktorá neznesie odkladu. Len sa nesmierne divím, ako dobre, ba až predobre, vidíš do môjho vnútra. Tak dobre, ako nikto iný.”

Potom mu porozprávala, čoho bola svedkom a zakončila tým, že teraz má vlastne v rukách život Imhotepa. Pozerala na neho s láskou a nedočkavo, zvedavá na jeho mienku. Thutmosis rozhodne nebol výzorom taký pekný muž ako Echnaton. Mal však nesmierne živé a výrazné oči, aké ešte nikdy v živote u nijakého muža nevidela. Bolo v nich všetko, čo charakterizuje krásu a príťažlivosť mužských očí. A bolo tu ešte niečo, nanajvýš zvláštne, čím sa vyznačovali umelcove prenikavé oči. Zrkadlili, ako žiadne iné, celú jeho dušu, so všetkými jej hĺbkami, pocitmi, emóciami a radosťami. 

”Milenka a veliteľka moja, krásna Nofretete, dovoľ, aby som ti povedal môj názor,” povedal mladý sochár po krátkom uvažovaní a pokračoval: ”Nechaj nech bohovia rozhodnú beh vecí a nemiešaj sa im do remesla. Pre našu lásku by v každom prípade bolo lepšie, keby bohovia rozhodli o smrti Imhotepa. Ak faraón ostane bez veľkňaza Atonovho, bude mať toľko starostí s ďalším vývojom udalostí, že nebude mať ani čas ani chuť, aby strácal čas s privátnymi záležitosťami, a aby sa zamestnával so špiónovaním svojej manželky a úvahami o tom, či ho podvádza alebo nie.

”Nemáš veľmi rád faraóna a veľa si nerobíš ani z jeho plánovaných reforiem, je tak môj sladký ohnivý milenec?" 

Opýtala sa Nofretete, pozerajúc zo strany na sochárov profil, ktorý pôsobil na ňu veľmi impozantne.

”Priznám sa, že o politiku nemám veľký záujem. Náplňou môjho života je len práca a umenie. Samozrejme, odhliadnuc od lásky k tebe. Politiku robia len kňazi, faraón a bohovia. A či je veľa bohov alebo len jeden - ktože to už vie s istotou povedať?  Podľa mňa o bohoch nemožno s istotou tvrdiť vôbec nič, a už vonkoncom nie, aký je ich počet. Akýže význam potom majú religiózne reformy? Nijaký iný, len politický. Neraz si spomínam na môjho zbožného učiteľa Menupa, ako nám v škole vtĺkal do hlavy - neraz s pomocou palice - mnohé state z učenia mudrca Amenemopeho. Obzvlášť obľúbenú mal túto: Boh ti dá všetko, čo potrebuješ pre život a ty si oslobodený od každej starosti. Dá ti všetko, ak si pracovitý, pokorný a poslušný faraóna a jeho kňazov.

Ja som však takéto učenie nemohol ani len počúvať, pretože každá z takýchto múdrostí slávneho Amenemopeho učila a nútila obyčajného človeka len poslúchať a hrdlačiť. Nie boh mu dával všetko, ale on sám si to musel vydobyť tvrdou lopotou.”

”Nezdá sa ti ale, že Echnaton chce zamýšľanou reformou svoj národ pozdvihnúť a oslobodiť od nepravých bohov a od toho, aby sa prestal modliť a koriť v temnote ducha ku všelijakým bôžikom vo forme mačiek, krokodílov, ibisov, paviánov a ďalších?  A chce ho aj oslobodiť od zhubného vplyvu Bekanchonsových kňazov a ich  prisluhovačov, ktorí ho vyciciavajú a vykorisťujú v mene týchto zvieracích bôžikov."

”Nie, neverím tomu, múdra moja milenka, božská Nofretete, aj keď nepopieram jeho dobrý úmysel.”

Sochár pozeral na ňu priamo a akosi nezvyklo tvrdo, pričom mu v hlase zaznievala istá forma potláčanej agresie, akú doteraz u neho nikdy nepostrehla. Znova sa na ňu obrátil a tento raz mal jeho hlas ironický podtón:

”Echnaton a Imhotep tvrdia a vyhlasujú veľmi naivne, že nastala vytúžená, dlho očakávaná chvíľa a vraj prišiel čas, kedy je možné a potrebné osvietiť rozum a ducha egyptského ľudu, a oslobodiť ho od útlaku spupnej, namyslenej a bezohľadnej kňazskej kasty Atonovho kléru. To je ale nezmysel. Keby sa im to načas aj podarilo, tak už veľmi skoro - najneskôr po smrti faraóna a Imhotepa - vznikne nová kasta, nový najmocnejší klérus. Budú ním sluhovia jediného boha, boha Atona - ale len v tom prípade, keby sa viera na neho naozaj presadila, v čo však neverím - a títo budú rovnakým spôsobom, presne ako to robili ich predchodcovia, ľud naďalej len ohlupovať, zotročovať a vykorisťovať, a to v mene nového boha, Atona. Povedz mi najjasnejšia Nofretete, moja urodzená milenka, kedyže boli kňazi iní, v ktorej epoche? Či nechceli vždy vlastniť čo najväčšiu moc, vplyv a bohatstvo? Bolo to vari iné v tvojej zemi? Bolo to inakšie v Sumeri, Babylone, Eláme, Edome a či Mezopotámii?

Vysvetli mi, krásna Nofretete, kde sú ušľachtilí kňazi, ktorí sú nezištní a majú na srdci naozaj len dobro ľudu? Keby takí niekde existovali, tak by ľudu povedali pravdu a priznali by sa mu, že vedia o bohoch, a či o bohu, práve tak málo, ako aj ľud sám. Keby to však urobili, potom by stratili celý svoj vplyv na ľud, svoju moc nad  ním a stratili by aj značnú časť svojho bohatstva, a síce tú, ktorú im ľud prináša za ich údajné spojenie s bohmi a za ich údajnú službu u bohov za tento ľud, a teda za ich údajnú schopnosť vedieť naladiť bohov priaznivo k tým, ktorí im za to aj niečo prinesú. Sú to práve kňazi, ktorí vlastnia skutočnú moc v každej krajine a nie vládcovia a králi. Pozri sa len do takej krajiny, akou je Elám, a keď tam pobudneš nejaký čas a budeš mať naozaj dobre otvorené oči” - sochár Thutmosis sa v rozohnení už celkom pozabudol a hovoril so svojou faraónskou milenkou ako rovný s rovným, pričom ho táto s údivom počúvala, zaujatá  toľkými vedomosťami - ”uvidíš a pochopíš, akú moc majú kňazi naozaj. Také niečo totiž najlepšie spozoruješ a si uvedomíš v cudzej krajine, nie vo vlastnej, kde si vyrástla, a kde ťa naučili byť poslušnou voči príkazom a údajným múdrostiam kňazov a starých. Nič proti ich skutočným múdrostiam! Niekedy ale hovoria aj veľké hlúposti, no napriek tomu ich chcú predávať ako najväčšie múdrosti, a to len preto, že pochádzajú z ich hláv." 

”Prezraď mi Thutmosis, odkiaľ to všetko vieš, odkiaľ vieš tak veľa o toľkých cudzích a vzdialených zemiach, o zemiach, kde som ja ešte nikdy nebola?” 

Divila sa Nofretete nad neobyčajným poznaním sochára, ktorý bol od nej mladší  o niekoľko rokov.

”Kým som sa stal tým, čím som dnes, prešiel som mnohými krajinami, aby som si osvojil umenie najlepších odborníkov môjho remesla, pritom som pozorne sledoval aj život okolo seba, no a tak sa moje poznatky zbierali.” 

”Spomenul si aj Elám v súvislosti s mocou kňazov. Nebola som tam nikdy, ale u nás v Assure sa hovorilo s mimoriadnym rešpektom i obavami o Elámitoch, ktorí boli našimi susedmi. Počúvala som o nich často najmä v súvislosti s našimi spormi s Chetitmi, a môj otec sa vždy obával ich vojenskej sily, ako i toho, že Chetiti by ich mohli získať za svojich spojencov, a tým veľmi nebezpečne ohroziť Assur.” 

”Prešiel som i cez Elám, strávil som tam niekoľko mesiacov a naučil som sa veľa zo sochárskeho umenia skvelých majstrov v hlavnom meste Susu. Je to zvláštna a bohatá krajina, a voľakedy  patrila popri Egypte k najsilnejším na svete. Tvoj otec sa právom obával vojenskej sily Elámu, lebo jeho muži sú zdatnými a nebezpečnými bojovníkmi. Čo ma veľmi prekvapilo, keď som prišiel do tejto zeme, bolo, že obyvatelia Elámu prináležia trom rôznym rasám. Videl som tam ľudí hnedej plete a vysokého rastu, pochádzajúcich z vrchov tejto zvláštnej a neobyčajnej krajiny; v mestách na rovinách, žili naproti tomu ľudia bielej plete, no a na náhorných plošinách, za vysokými reťazcami vrchov, žili ľudia čiernej plete, ale nie tak veľmi čierni, ako u nás v Egypte, a či vlastne v Núbii, ktorú faraóni už dávno pričlenili do našej krajiny.

Neviem, či mudrc Imhotep bol niekedy v Eláme a tam sa naučil uctievaniu hadov, ale sú to práve Elámiti, ktorí uctievajú už od nepamäti týchto záhadných a mysterióznych plazivých tvorov, a majú aj bohyňu, ktorú menujú Pitnik, čo v ich ťažkej, nezrozumiteľnej reči znamená had. Táto bohyňa patrí k ich najdôležitejším božstvám. Kňazi tam užívajú nesmiernu úctu a rešpekt, a majú takmer absolútnu moc nad všetkým. Ešte jednou podivuhodnou zvláštnosťou sa vyznačuje táto svojrázna krajina. Neviem, či ju vymysleli kňazi, aby jej pomocou upevnili svoju moc, to som sa nemohol dozvedieť. Ide o to, že v Eláme majú už veľmi dávno zvyk, a či zákon, že po smrti kráľa nenastúpi na trón jeho syn, ako je to zaužívané vo všetkých ostatných krajinách, ale jeho brat. Musí si ale zobrať za ženu kráľovu manželku, ktorá zároveň musela byť sestrou kráľa, a teda je aj sestrou jeho brata, ktorý sa po ňom stal kráľom. Z takýchto spojení, ktoré sú založené na blízkych pokrvných zväzkoch, vyjdú potom skoro vždy neschopní, duchom slabí, ba často i pomätení vládcovia, a tak sú skutočnými vládcami v krajine Elám len kňazi. Vidíš teda Nofretete - Thutmosis ju odrazu celkom mimovoľne oslovoval už len menom - také sú moje skúsenosti s kňazským klérom, a také je moje poznanie jeho úskočnosti a jeho machinácií. Nediv sa preto, že som skeptikom voči všetkému, čo súvisí s relígiou a kastou kňazov. A to je i dôvod, prečo pochybujem o akejkoľvek prospešnosti reforiem Echnatona.”

”Musím sa priznať, že na mňa už dávno nezapôsobila ničia múdrosť tak veľmi, ako tvoja. Ako to, že si mi ju doteraz nikdy tak veľmi neprejavil, ako dnes?”

”Nemohol a nesmel som z prílišného rešpektu pred tebou a tiež preto, lebo som v tebe musel vidieť len božskú a nedostupnú faraónku. Teraz však, keď som ťa mohol zažiť ako ženu, spoznať tvoje telo, a keď si mi darovala tvoju omamnú a čarovnú erotiku, tak som si dovolil prejaviť ti to, čo je vo mne naozaj, a čo hýbe mojou mysľou."

 

****************************

 

pokračovanie z 29.09. 14

 

V paláci vládol bezútešný, chvatný chaos. Chaos, akoby ho bola rozpútala sama jeho najvyššie bohyňa, chaotická Tiamat. Sluhovia, dvorania, dozorcovia, lokaji, paholkovia, správcovia, skrátka všetko, celý personál palácu, jednotlivo i po skupinách, sa jeden cez druhého kamsi náhlili. Zajtra sa chystala oslava sviatku bohyne Maat a ešte bolo treba veľa urobiť, zorganizovať, dať do poriadku a vyzdobiť. Všetko mal na starosti hlavný správca paláca Hateb, ktorého Echnaton zobral so sebou z Théb, aby si ho podržal v jeho funkcii aj v Achet-Atone.

Dnes teda takmer celý palác patril ešte bohyni Tiamat, aj keď len symbolicky, aby sa ho na druhý deň zmocnila bohyňa Maat, ktorá ako jediná z egyptských božstiev - prirodzene, že okrem Atona - užívala priazeň Echnatona, i keď sa všemožne vystríhal toho, aby ju aj naďalej menoval bohyňou, ak si nechcel protirečiť, keď vyhlasoval za jediného živého a existujúceho boha len Atona.

Faraón totiž vedel veľmi dobre, že táto bohyňa je pre jeho politiku veľmi dôležitá, pretože bola bohyňou stelesňujúcou princíp kozmického poriadku, a bola teda tou pozitívnou a nanajvýš dôležitou silou, ktorá držala v šachu Tiamat, aby táto nemohla navodiť nebezpečne panstvo svojho chaosu.

Ak teda mal byť ľud v egyptskej zemi aj naďalej vedený k poriadku, pracovitosti a svedomitosti, tak by nebolo bývalo rozumné degradovať a eliminovať Maat. To vedeli dobre obaja, Imhotep, aj Echnaton. Ľud identifikoval svoju úctu a zbožnosť k Maat až príliš silne s poriadkom, a tak nebolo možné preniesť pole pôsobnosti Maat ihneď na Atona. Maat bola v mysli ľudu už oddávna chápaná ako najdôležitejšia a najvyššia reprezentantka pravdy, spravodlivosti, a správneho a precízneho odbehu každého procesu v kozme. Bola to ona, ktorá zaručovala a zaisťovala rovnováhu protikladných síl. Už dlhé stáročia bol v egyptskom kráľovstve faraón povinný účinkovať v zmysle tejto bohyne a realizovať všetko to, čo sa očakávalo od nej. Maat nesmel nikto odporovať a protirečiť, pretože ako jediná bytosť kozmu hovorila vždy len pravdu, a každé jej jednanie bolo spravodlivé, ba dokonca  spravodlivosťou samou. Na rozdiel od všetkých ostatných bohov Egypta bohyňa Maat nevlastnila nikde svoj vlastný chrám, funkčne ale bola zastúpená vo všetkých existujúcich egyptských chrámoch (antické Grécko z nej urobilo bohyňu múdrosti Sofiu; neskôr z nej urobili Rimania svoju bohyňu spravodlivosti Justíciu a kresťania ju prevzali vo forme božskej múdrosti a tiež bola zodpovedná za proces "osvietenia Duchom svätým" v kresťanskej relígii).

Mnohí Egypťania uctievali v deň sviatku Maat aj bohyňu pôrodu a zrodu Mešenet. V podstate išlo o veľmi dôležitú - v istom období egyptskej histórie najdôležitejšiu - i keď v neskoršej dobe už takmer neznámu a zabudnutú bohyňu. Táto bohyňa bola totiž stvoriteľkou a formovateľkou Ka (podľa ponímania starých Egypťanov duša človeka), a pred narodením dieťaťa ju prosili modlitbou rodičia, ako aj starí rodičia, aby vytvorila v tele ešte nenarodeného dieťaťa nového Ka.

Učenie o existencii Ka bolo veľmi živé aj za vlády Echnatona a akceptoval ho aj Imhotep. Nemenilo na ňom nič ani to, že sa blížil čas vyhlásenia reforiem. Ka predsa reprezentoval a predstavoval posmrtnú existenciu človeka, a na tejto predstave nemala zmeniť nič ani viera na jediného boha. Imhotep len hodlal odobrať kompetenciu moci vytvárania Ka bohyni Mešenet a odovzdať ju do výlučnej právomoci Atona. Takáto dôležitá funkcia musela predsa prináležať len do výkonného rezortu jediného boha.

Predstava Egypťanov o podstate toho, čo nazývali Ka, bola veľmi komplikovaná, a značne sa odlišuje od toho, čo rozumejú pod ľudskou dušou kresťanské náboženstvá. Na tomto mieste si povedzme aspoň to, že Egypťania ho okrem iného rozumeli aj ako neviditeľného dvojníka každého človeka, a ako jeho ochranného ducha (pôvodcu neskoršieho "Anjela-strážcu").

******************

Vo veľkej banketovej sále, kde mali na počesť Maat tancovať vyberané a najkrajšie chrámové prostitútky, vydával príkazy, ako čo najpôsobivejšie ukončiť jej výzdobu, správca paláca Hateb. Doprevádzaný Nekim, pobočníkom generála Nechtisa, ktorý bol s časťou armády na juhu, v Núbii, kde zasa raz vypukli nepokoje, prišiel k nemu Mykerinos, prihovoriac sa mu:

”Šľachetný Hateb, môj osobný sluha už zabezpečil na oslavu skupinu najlepších thébanských muzikantov, výborných majstrov hry na flaute a surmiu. Tvoje templárky, chcem povedať, templové krásavice, budú teda môcť pohybovať svoje nahé telá v rytme výbornej, ba najlepšej muziky z celého Egypta. Môj oddaný sluha, ktorému záleží vždy veľmi na tom, aby sa dôležité veci vydarili, si povedal, že trochu pohnevá Bekanchonsa a že thébanskych muzikantov, s ktorými Amunov veľkňaz celkom iste počítal na thébanskej oslave Maat, dostane k nám do Achet-Atonu. No a to sa mu výborne podarilo.” 

Mykerinos sa zlomyseľne zasmial a dodal:

”Stálo ma to síce dosť veľkú kopu debenov, ale aspoň trochu pohneváme toho starého nafúkanca, ktorý si stále namýšľa, že vlastne on je prvým mužom v krajine a nie faraón.”

”Na tvojom mieste by som bol opatrnejší, udatný Mykerinos. Vieš dobre, že i steny majú uši, a tu v tomto zhone, kde je tak veľa ľudí blízko nás, je určite aj veľa Bekanchonsových donášačov.”

”Nech len počujú, čo som ti povedal a donesú to svojmu pánovi. Už je na čase, aby sme konečne - a to sa týka aj teba - prestali s opatrnosťou, otvorene sa hlásili k Echnatonovi a dali najavo tomu prekliatemu Amunovmu černokňažníkovi, že sme proti nemu. On musí mať strach z  nás, nie my z neho.

Teraz mi ale radšej povedz, či máš potrebné množstvo dobrého vína na zajtrajší deň! Ako som pred nedávnom počul od Chnutefa, tvojho zástupcu, zásoby vo faraónových nových vínových skladoch v Achet-Atone nie sú zatiaľ dostatočné. Ak máš v tomto smere problémy, môžem ti poradiť. Obráť sa na Setisovho sluhu, neviem či ho poznáš, volá sa Sutu. Je to veľmi prefíkaný a ľstivý muž. Čo je však dôležité v súvislosti s vínom, je skvelý znalec vín a pozháňal pre svojho pána už veľa dobrého kvalitného vína z nílskej delty.”

”Ďakujem ti za dobre mienenú radu, vznešený Mykerinos. Poznám Sutu, ale už nepotrebujem jeho víno. Mal som naozaj starosti zohnať dostatočné množstvo dobrého vína a myslím, že som vykúpil do poslednej kvapky všetko kvalitné víno, ktoré bolo v Achet-Atone. Kúpil som však aj isté množstvo z horšieho vína. Zaiste ti však neprezradím nič nové, keď ti poviem, ako to robievam pri takýchto príležitostiach. Najprv nechám podávať dobré víno, a keď sú hostia už podnapití, dám nalievať už len z horšieho. A všetci sú spokojnú aj tak, nikto sa nesťažuje, pretože si myslia, že pijú aj naďalej len dobré víno.”

”Aton, preveľký jediný Aton, prejavil dnes veľmi jednoznačne a výrazne svoju vôľu a ukázal svoju preveľkú moc.” 

Vyrážal zo seba vzrušene Puneb, sluha Imhotepov, divoko gestikulujúc rukami, keď pribehol k Hatebovi a Mykerinovi.

”Prečo vykrikuješ tak nervózne? Čo sa udialo? Čím ťa Aton tak ohromil?" 

Vypytoval sa Puneba Mykerinos, kladúc mu upokojujúco na plece ruku.

”Aton zachránil pred istou smrťou môjho pána, premúdreho Imhotepa, a usmrtil zradcu nášho najjasnejšieho faraóna, ktorým bol špión Bekanchonsa, podlý Sutu. Nech Chnom rozvláči jeho mŕtvolu na všetky strany sveta, aby ho Osiris už nikdy nemohol oživiť v podsvetí, a nech boh Anubis vo svojej šakalej podobe vyžerie jeho mŕtvole všetky vnútornosti, a nech sa jeho srdce ...”

”No dosť bolo už toho tvojho bohorúhačstva Atonovi, keď privolávaš na pomoc druhých bohov a nevzývaš len jeho sväté meno.” Zasmial sa uštipačne Mykerinos, prerušiac rozohneného Puneba a dodal: ”Mám však pre tvoje slabosti porozumenie. Skutočne nie je jednoduché zvyknúť si len na jedného boha a pri každej príležitosti sa utiekať len k nemu. Je to naozaj ťažké,  dokonca ešte aj pre samotného sluhu Imhotepovho, ktorý zaiste nepočuje z úst svojho pána a majstra meno nijakého iného boha, okrem Atona. Teraz nám ale pekne pomaly porozprávaj, čo sa prihodilo a pred čím Aton ochránil Imhotepa.”

Zanechajme však na tomto mieste Puneba i jeho spoločníkov a pozrime sa priamo na Imhotepa, aký prebieh mal tento deň pre neho.

*********************

Imhotep vstal, ako každý deň, veľmi skoro, ešte pred východom slnka, obliekol si svoju jednoduchú bielu ľanovú tuniku, postrádajúcu akékoľvek skrášlenie alebo ozdobu, obul ľahké lykové sandále, aby takto zotrval v nemej pohrúženosti do seba, až kým sa na horizonte neobjavil žiarivý slnečný kotúč. Potom sa vzpriamil, pozdvihol ruky k slnku, obrátiac ich dlaňami smerom k nemu, aby nimi zachytával prúdenie a žiarenie raňajších zorí a vzniesol svoje každodenné modlitby k Atonovi.

Asi po polhodine sa vybral do Domu Života. Táto časť paláca bola jeho najobľúbenejším miestom a trávieval tam väčšinu dňa. Na rozdiel od Théb, kde sa Dom Života nachádzal priamo v karnackom chráme, ho dal Echnaton na žiadosť svojho učiteľa a priateľa vybudovať ako súčasť faraónskeho paláca nového hlavného mesta. Dom Života bol vlastne veľkou knižnicou, kde  sa nachádzali všetky najcennejšie literárne, vedecké a teologické práce a diela, ktoré Egypt v priebehu svojej histórie vyniesol. Všetky boli odpísané pisármi z pôvodných originálov. Originály boli uložené v Dome Kníh a strážené práve tak dobre ako štátny poklad. Nesret, hlavný dozorca tejto inštitúcie, bol za ne zodpovedný svojím životom, a to priamo Echnatonovi. Sem nemal vstup nikto okrem faraóna a Imhotepa.

Dom Života bol naproti tomu otvorený pre každého slobodného občana Achet-Atonu, a nesmeli ho navštevovať len otroci. Nejeden bohatý a učený Achet-Atončan si nechal odpísať pre vlastné potreby nejakú z kníh. Robili to najmä ľudia (ako napr. lekári), ktorí potrebovali niektoré z týchto kníh za účelom vykonávania svojho povolania.

Keď Imhotep prešiel veľkými drevenými dverami, zhotovenými zo vzácneho ebenového dreva, nad ktorými stál nápis ”Duch knihy je aj duchom tvojho života”, úctivo ho pozdravil správca Domu Života a opýtal sa:

”Vznešený Imhotep, ktorého ústami hovorí múdrosť Atona, pripravil som ti, tak, ako vždy, na tvoje obľúbené miesto do pracovne zomrelého hlavného pisára tvoje rozpracované papyrusové zvitky, ako aj všetky tajné práce o mystériách Osirisa, Isis, Anubisa a Horusa, ako ich spracoval veľký mudrc Naneferkaptah.”

”Ďakujem ti Senkar, viem, že úplne žiješ s knihami, a Dom Života by nemohol mať lepšieho správcu, ako teba. Keby som ťa čo aj v noci vytrhol z najhlbšieho sna, vedel by si mi hneď povedať, kde možno nájsť akúkoľvek knihu v našej veľkolepej knižnici. Neviem, čo by som si tu bez teba počal.”

Starý Senkar sa blažene a vďačne usmial nad toľkým uznaním z úst najväčšieho egyptského mudrca a začal si natešene pohvizdovať melódiu jedného z najlepších muzikantov, akého egyptská zem kedy zrodila, Chufuancha, ospevujúcu veľkú múdrosť už dávno mŕtveho faraóna Userkafa, ktorého obdivoval a neraz citoval aj sám Imhotep. To bola jeho najobľúbenejšia pesnička a nôtil si ju vždy, keď mal dobrú náladu, a to bolo skoro stále. Senkar totiž nemiloval na svete nič tak veľmi, ako knihy, a keď bol medzi nimi, bol vždy naladený dobre.

Imhotep pracoval už niekoľko rokov na teologickej knihe zaoberajúcej sa podstatou a princípom jediného boha. Chcel v nej zhromaždiť aj všetky svoje vedomosti, ako aj tajné pradávne mystéria, do ktorých bol zasvätený. Bol už starý a okrem neho nepoznal všetky tieto tajomstvá kozmu už nikto iný v celom Egypte. Knihu chcel zanechať pre neskoršie generácie ľudí, ktorí už budú tak vyspelí, že porozumejú všetkým tajomstvám, ktoré v nej budú a nezneužijú ich na konanie zla. Vedel až pridobre, že jeho čas ešte nebol tak ďaleko a že jeho súčasníci sa nesmeli dozvedieť všetko, čo vedel on, pretože ich duch a ich intelekt bol ešte značne nerozvinutý.

Veď ako mohol učiť a presviedčať týchto ľudí o podstate a princípe toho, čo v reči ľudu nazýval jediným bohom, keď ani taký mudrc, akým bol Bekanchons, to nebol v stave pochopiť a zneužíval všetky svoje vedomosti, ktoré mal, len na to, aby si nadobudol čo najväčšiu moc a bohatstvo.

Imhotep strávil celé predpoludnie hlboko pohrúžený do svojej práce. Keď ju okolo obeda na tento deň ukončil, skrížil ruky za chrbtom, trochu sa naklonil dopredu, pričom zohol hlavu a začal robiť krúživé pohyby ramenami, aby týmito cvikmi zotavil svoje unavené oči. Spomínal si pritom, ako sa dopracoval pomerne už veľmi mladý k poznatku, že vo svete, ako ho zažívajú ľudia, neexistuje len jedna jediná pravda, ale viaceré pravdy, a síce súčasne vedľa seba. A že v podstate celé to množstvo rôznych bohov, ktorých si ľudia vytvorili, reprezentovalo a vyjadrovalo práve tieto rôzne pravdy. Vedel i to, že by koniec koncov aj bolo možné všetkých týchto bohov akceptovať, ako bohov navzájom úplne rovnocenných, keby ich obrazy ľudia neboli postupom času zdeformovali, a keby v ich mene neboli vytvorili rôzne sféry protichodných záujmov, ktoré ich nútili proti sebe bojovať a sa vzájomne potierať.

To bolo pre neho dôvodom, že bolo nutné všetkým ľuďom dať len jedného boha. Snáď by sa predsa len mal ešte raz pokúsiť hovoriť rozumne s Bekanchonsom. Mal by ho zavolať ešte pred vyhlásením reformy do Achet-Atonu a rokovať s ním zoči voči, len oni dvaja, vysvetliť mu svoje stanovisko a poukázať na to, že mu vôbec nejde o moc, ale len o zjednotenie všetkých ľudí v mene jediného boha.

Keď sa po chvíli pri takýchto myšlienkach zotavil z vyčerpávajúcej intelektuálnej práce písania, chystal sa pobrať do svätyne hadích energií a všemocnej kundalini-sily, do príbytku svätého hada Tešupeta, kam nemal prístup okrem jeho strážcu Farasa a jeho sluhu Puneba nikto iný. Sem chodieval vždy vtedy, keď sa chcel nabiť novými energiami, a keď v sebe chcel obnoviť kundalini-silu. Táto jedinečná kozmická sila bola v starých mystériách opísaná ako bohyňa, ktorá žiari ako blesk, a zrovnávaná s hadom, pretože sa v tele človeka vinula do závitov. Bola to sila, ktorá, ak bola naplno rozvinutá, spájala svet človeka so svetom bohov.

Imhotep ešte chvíľku vyčkával na Puneba, ktorý prichádzal vždy o tomto čase k nemu, do Domu Života, keď predtým najprv oznámil Farasovi, aby vo svätyni všetko pripravil pre nadchádzajúcu, obvykle hodinu trvajúcu návštevu Imhotepa. Puneb však dnes z akýchsi dôvodov meškal, hoci inak bol stelesnením presnosti a spoľahlivosti.

Počkal ešte nejaký čas, potom sa vydal na cestu k svätyni sám, čudujúc sa nad podivnou nepresnosťou svojho sluhu. Hoci najkratšia cesta obrovským komplexom paláca viedla cez veľkú banketovú sálu, chodieval Imhotep k hadovi Tešupetovi radšej spleťou úzkych bočných chodieb. Dnes však, úplne proti svojmu zvyku, išiel cez hlavnú sálu. Netrvalo dlho a po niekoľkých minútach sa ocitol pri jej veľkých dverách.

Hneď pri vchode zbadal uprostred sály veľký hlúčik ľudí, v ktorom sa vzrušene diskutovalo a hlučne hovorilo. A stredobodom pozornosti v hlúčiku bol jeho sluha Puneb. Až keď sa ocitol celkom blízko nich, zbadal ho Mykerinos a pozdravil ho:

”Nech ťa vždy ochraňuje všemocný Aton, múdry a vznešený Imhotep! A podľa toho, čo nám práve rozpráva Puneb, budeš to mať v blízkej budúcnosti naozaj zapotreby.”

Pri týchto Mykerinových slovách všeobecná vrava okamžite utíchla, a všetci sa s úctou obrátili na starého mudrca, zdraviac ho a ukláňajúc sa mu.

”Vznešený môj pán, odpusti mi, že som neprišiel za tebou do Domu Života, ale v svätyni Tešupeta sa udiali neočakávané a zločinné veci, zrejme namierené proti tebe. Som si istý, že išlo o úklady proti tvojmu životu.”

Oznamoval Puneb svojmu pánovi. Imhotep hneď tušil, hoci ešte nevedel o čo ide, že iniciátorom celého musel byť len Bekanchons. V nasledujúcom momente si už dokonca aj bol istý, čo sa asi udialo. Napriek tomu požiadal Puneba, aby mu všetko porozprával. Potom prikázal ostatným, mimo Mykerina a správcu paláca, aby sa vzdialili a nechali ich samotných, kým oni sa utiahli do úradných miestností správcu, aby prerokovali, čo sa stalo a dohodli sa na potrebných opatreniach.

”Keď som sa dnes blížil k svätyni Tešupeta, už z diaľky som videl, že niečo nie je v poriadku.” Začal Puneb rozprávať svojmu pánovi a pokračoval: ”Dvere, ktoré sú vždy zavreté a pre nepovolaných nepriepustné, boli len prichýlené. Keď som k ním opatrne pristúpil, na ne zaklopal a volal meno strážcu Farasa, nikto sa neozýval. Naplnený zlou predtuchou som pomaly začal dvere odchyľovať, nevediac, čo ma vnútri očakáva. V prednej miestnosti, kde sa vždy zdržiaval strážca, keď plnil svoje povinnosti v svätyni, nebolo nikoho. Pootvorené boli však aj dvere vedúce k vlastnej svätyni, k priestoru, kde žije had Tešupet. Len čo som ich začal otvárať, uzrel som pri nich nehybné telo, ležiace na zemi, a trochu ďalej od neho ležalo, tvárou obrátenou smerom ku mne, druhé telo, v ktorom som hneď spoznal Sutu, sluhu Setisovho. Faras zvieral v ruke veľký mešec, plný strieborných debenov. O chvíľu som z druhej strany miestnosti počul agresívne hadie syčanie, ktorého pôvodcom nemohol byť Tešupet, ako som hneď rozpoznal.  

Tak ty, vznešený Imhotep, ako aj ja, rozoznáme syčanie Tešupeta medzi stovkami iných hadov. Keď som vzhliadol smerom odkiaľ syčanie prichádzalo, div som strachom nezmeravel. Vo svätyni bol okrem Tešupeta ešte druhý had, výzorom a veľkosťou jeho presná kópia, a týčil sa hrozivo ku mne. Okamžite som pribuchol dvere, a keď ma po chvíli hrôza prešla, uvažoval som, čo sa tam asi udialo, ...”

”Dobre, stačí.” Prerušil ho Imhotep a hneď začal uvažovať: ”Nemusíš hovoriť ďalej. Je mi úplne jasné, čo sa stalo a zvyšok prípadu dopoviem ja. Ale som si istý, že Mykerinos i Hateb tiež vedia, čo sa odohralo. 

Sutu bol bezpochyby špión Bekanchonsa, poverený intrigovať proti Echnatonovi. V tomto prípade chcel inscenovať moju smrť ako náhodu, ktorá mala vyzerať mysteriózne. Použil k tomu zradného Farasa, podplateného značným obnosom strieborných debenov, ktoré Puneb objavil v ruke  mŕtvoly. Jeho plán bol, že Faras mal vymeniť Tešupeta za jeho dvojníka. Tešupeta mal potom odstrániť, a mňa, nič netušiaceho, vpustiť do svätyne, v domnení, že tam aj naďalej leží Tešupet. Obaja naničhodníci si boli zrejme úplne istí, že tento had ma okamžite usmrtí. Aton ich však strašne potrestal, a stali sa obeťou svojich vlastných úkladov; obrovské plazy ich zabili. Úbohí hlupáci, nevedeli, že ich zákerná úskočnosť by nebola mala nijaký úspech, aj keby sa im výmena bola podarila, pretože vlastním sily, ktoré ma chránia pred všetkými hadmi a nijaký had by mi nikdy neublížil.”

********************

 

pokračovanie 14.1.2015 :

 

Echnaton sedel na tróne, na tele mal prehodený čierny hodvábny plášť najvyššieho sudcu Egypta. Pred ním sa nariekajúc krčil na zemi malý bradatý muž, a vedľa neho stáli dvaja vojaci osobnej stráže faraóna. Meno muža bolo Nechar a bol mladším z dvoch mužov, ktorí sa pred nejakým časom stretli v parku s nebohým Sutu.

Chytili a zdržali ho strážcovia pri vchode do paláca - ktorí už mali odpovedajúce informácie a príkazy, týkajúce sa jeho prípadu - keď sa nervózne dopytoval na Sutu, s ktorým sa mal stretnúť ešte včera, po úspešnom prevedení akcie s hadom Tešupetom.

”Smrti neujdeš, ty naničhodný zradca!” 

Hrmel na neho faraón, ktorý rokmi stvrdol a v mnohých veciach sa z idealistu stal realista. Neúprosný bol najmä k tým, ktorí intrigovali proti nemu a boli proti jeho reformačným plánom. 

”Ak sa však priznáš a povieš, čo už viem aj tak, totiž, kto ťa sem poslal, tak si aspoň uľahčíš svedomiu a Aton ti dá život večný. Ak nie, tak po vykonaní ortieľu smrti už nebudeš nikdy viac existovať. Môj čas je zrelý a reformy neprekazí už nikto. Po nedávnej porade s Imhotepom a Radou Múdrych môjho mesta sme stanovili presný deň vyhlásenia reforiem a Bekanchons ich už nijako nemôže prekaziť. O mojich reformách bude raz vedieť a hovoriť celý svet, pretože tieto reformy budú mať ďaleko väčší dosah, ako len religiózny. Zasiahnu a zmenia celú egyptskú spoločnosť, ktorá sa stala v rukách thébanského kléru už len čímsi, čo sa podobá beztvárnej, zdeformovanej kope bezcennej hliny. Ľud nemá a nevlastní nič, lebo všetko bohatstvo je nazhromaždené v prepchatých skladoch Amunových chrámov.”

Nechar priznal, ako zamýšľali usmrtiť Imhotepa a že tým plánovali ochromiť faraónove rozhodnutie týkajúce sa prevedenia reforiem. Nič mu to však neosožilo. Faraón nad ním vyriekol ortieľ smrti, a to veľmi ukrutnej a trýznivej. Na odstrašenie všetkých neprajníkov Atona a Bekanchonsových špiónov a donášačov, o ktorých Echnaton dobre vedel, že sú všade okolo neho, mu mali verejne stiahnuť za živa kožu a ho hodiť do kade s vriacou vodou.

”Zľutovanie Majestát, zľutovanie!” 

Nariekal muž kvílivým hlasom. Echnaton však len pokynul rukou dvom obrovským polonahým núbijskym otrokom, ktorých svalnaté telá sa leskli farbou černejšou ako noc, aby ho vyviedli na miesto popravy pred palác a vykonali čo nariadil. Odsúdenému úbožiakovi odvetil:

”Ako si ty nemal zľutovania s Imhotepom, a ako si intrigoval proti Atonovi a proti mne, tak teraz ani ja nemám zľutovanie s tebou! Tvoje ukrutné muky a tvoja smrť nech sú výstrahou ďalším, ktorí by zamýšľali rebelovať proti mne a proti mojím verným a oddaným prívržencom.”

Potom prikázal správcovi paláca, aby ihneď vyslal desiatich kráľovských heroldov, ktorí mali ísť do ulíc mesta a privolať ľudí pred palác, aby uvideli strašné divadlo a prísnu spravodlivosť svojho faraóna. Netrvalo ani hodinu a pred palácom boli zhromaždené veľké zástupy ľudí. Nešťastný odsúdenec bol privedený so spútanými rukami. Triasol sa na celom tele od strachu pred tým, čo ho očakávalo. Pred veľkou medenou kaďou, naplnenou vodou a upevnenou nad plápolajúcim ohňom, jeden z obrovitých Núbijcov prinútil odsúdeného Nechara, aby si ľahol doprostred medzi päť kamenných stĺpikov. Potom mu na ne povrazmi upevnili všetky štyri končatiny a tiež aj hlavu. Urobili to tak pevne, že sa mu povrazy vrezávali hlboko do mäsa a boli tak veľmi napnuté, že sa nemohol ani len pohnúť.

Strašná tortúra začala tým, že jeden z mužov nabral z kade dve vedrá vriacej vody a začal ju vylievať na nahé telo ležiaceho. To bol pre neho prvý kontakt so strašnou bolesťou, ktorá ho očakávala, a zároveň to bolo opatrenie spôsobujúce ľahšie oddeľovania kože od ostatného mäsa. Necharovi kati najprv začali so sťahovaním kože na prstoch rúk. Používali k tomu neveľký medený nôž. Potom sa od prstov prepracovali k dlaniam a  postupovali ďalej po úzkych pásoch až k ramenám. Rev bolesti vydierajúci sa z úst trápeného bol taký prenikavý, že prítomným z neho až zaliehalo v ušiach. Jeho utrpenie bolo také strašne, že hlas sa mu postupne premieňal na divoké, neartikulované ryčanie pripomínajúce animalitu divokého zvera.

Keď utýrané telo úbožiaka bolo už takmer celkom zbavené kože, bolo tak rozdrásané a rozkúskované, že pomaly strácalo akúkoľvek ľudskú formu a premieňalo sa len na akúsi nedefinovateľnú zmes krvi, mäsa, zúboženosti a prejavov neľudskej bolesti. Ryčanie sužovaného pozvoľna prechádzalo do nepravidelného trhaného chrčania. Dav ľudí sa prizeral krvavému divadlu sčasti mlčky, ale sčasti zaznievali i posmešné výkriky na adresu odsúdeného, podľa toho, či niekto s jeho činom sympatizoval alebo ho odsudzoval.

Echnaton a Imhotep sa nezúčastnili brutálneho martýria. Také hrôzostrašné divadlo neobľubovali. Smrť zohaveného, úplne zakrvaveného, nepravidelne sa zachvievajúceho tela sa blížila len veľmi pomaly. Keď už bolo zbavené aj posledného kúska kože, poliali ho studenou vodou, aby sa tomuto zúboženému človeku znova naplno prinavrátilo vedomie a aby tak mohol vypiť kalich horkosti až do dna. Napokon ho odviazali od stĺpikov a nechali ho chvíľu ležať. Skrčená a poskrúcaná postava ležiaceho vydávala už len slabé, sotva počuteľné kvílivé stony. Potom ho Núbijci uchopili za končatiny a pristúpili k zavŕšeniu svojho krvavého diela. Prikročili ku kadi s vriacou vodou a telo vhodili do nej. Nechar zareval od novej, desne neprirodzenej bolesti, ktorá zachvátila celé jeho telo naraz, pretože sa začalo zaživa variť.  Otriasajúci rev mučeného prenikal až do špiku kostí,  bičujúc a pretínajúc vzduch však už len celkom krátku chvíľu. Potom začal utíchať a nakoniec sa vo vriacej vode prestalo mykať a šklbať aj utrápené telo úbožiaka. Premenilo sa na scvrknutý, rozfranforcovaný a  bezforemný kus uvareného ľudského mäsa, ktoré o niekoľko minút vytiahli, aby ním nakŕmili psov a krokodílov.

**************************

Banketová sála bola nádherne vyzdobená a oslavy bohyne Maat boli v plnom chode. Faraónovi kuchári pripravovali a chystali, spolu s celou armádou pomocníkov, už celé dni najvyberanejšie lahôdky pre pozvaných hostí. Pochopiteľne, že pripravili toho tak veľa - to bola dávna tradícia takýchto hostín na faraónovom dvore - že by to bolo postačilo pre mnohonásobok stolujúcich.

Echnaton nemal rád podujatia, kde sa prevažne len jedlo, pilo a zabávalo. Čím dlhšie bol faraónom, tým viac od nich bočil a obyčajne už po krátkom čase sa utiahol do svojich miestností. Určite by tak bol urobil aj dnes a prenechal hosťov Nofretete, ako obyčajne robieval, aj keď to bolo proti dvornej etike, pretože podľa nej mal faraónsky pár pri oficiálnych príležitostiach spoločne prísť i spoločne odísť. Pre Echnatona ale neplatila skoro vôbec veta ”To je zakázané”, alebo ”To nedovoľuje rituál”. Ak mu niečo také ceremoniálny majster dvora občas povedal, odvetil Echnaton: ”Vládcovi Egypta a synovi jediného Atona nie je nič zakázané a nedovolené”. 

Pritom to nehovoril spupne ani svojvoľne, len dával najavo, že má vlastnú vôľu a že sa nenechá manipulovať výlučne len programom rituálov a ceremónií, i keď to často bolo nevyhnutné.  Vtedy to však akceptoval, ale vždy z vlastného rozhodnutia a nikdy nie bez rozmýšľania a pasívne, ako to robili všetci jeho predchodcovia.

Dnes však bola iná situácia, prišli aj mnohí múdri a vznešení ľudia z Rady Múdrych, medzi nimi aj Nefri, doprevádzaný svojou krásnou dcérou Amis, aby sa porozprávali o tom, čo sa to vlastne udialo vo svätyni hada Tešupeta a aby ešte raz prerokovali celú situáciu okolo nastávajúcich reforiem. To všetko, pochopiteľne, podnietilo faraóna, aby v banketovej sále zotrval podstatne dlhšie ako bývalo jeho zvykom.

”Čo sa práve odohralo, je neklamným a nezvratným dôkazom,” hrmel neobvykle dôrazne a prenikavo hlas faraóna (ktorého postupom času pokladalo mnoho ľudí z jeho okolia, a nielen jeho neprajníci, za podivína a snilka), oznamujúc ďalej, "že Bekanchons  aj v budúcnosti ostane tvrdošijným nepriateľom našej svätej veci a mieni podniknúť všetko, aby ju znemožnil. Avšak jeho moc nestačí na to, aby ma prinútil odstúpiť od môjho úmyslu vyhlásiť reformy a odstrániť nepravé, mylné náboženstvo.”

Faraón hovoril úplne otvorene, a to napriek tomu, že vedel, že v sále sa nachádza veľa tajných spojencov nenávideného veľkňaza Amunovho. Vedel i to, že nejeden z jeho radcov a ministrov je tajne na strane Bekanchonsa, ale bol presvedčený aj o tom, že jeho tvrdé a nemilosrdné rozhodnutie v prípade popravy zradcu Nechara odstraší nejedného z jeho neprajníkov.

”Majestát, prišiel som sem hlavne kvôli tomu, aby som ti zaželal veľa šťastia k blížiacemu sa novému roku, kedy sa chystáš vyhlásiť reformy a zároveň verejne dať najavo, že ich plne podporujem. Robím to preto teraz tu, na tomto mieste, lebo počas novoročného heliackého sviatku východu hviezdy Síria (v tento deň vychádzalo v Egypte slnko naraz so Síriom) nebudem prítomný v Achet-Atone.”

”Vznešený Nefri,” obrátil sa na hovoriaceho Mykerinos nečakajúc na faraónovu odpoveď, a dodal, ”nikto nepochybuje o tvojej absolútnej lojalite k najjasnejšiemu faraónovi. Okrem toho si aj najbližším priateľom múdreho Imhotepa, a tak jediný Aton vie veľmi dobre, že si jeho verným prívržencom”. 

Potom sa Mykerinos prudko zdvihol od stola - dnes využil príležitosť a dal sa ceremoniálnym majstrom usadiť vedľa krásnej Amis, ktorá sa mu už dávno páčila, a ktorá sedela pri otcovi - pozrel divokým výhražným pohľadom do sály, akoby chcel zastrašiť všetkých  váhavcov a nepriateľov faraóna a zvolal:

”Radím niektorým, tu prítomným, veľmi dôrazne, aby sa viac orientovali na to, čo vznešený Nefri práve povedal a zobrali si príklad z neho!”

Tento návrh vyvolal okamžité prejavy súhlasu zo všetkých strán, čoho vyjadrením boli všeobecné výkriky na slávu boha Atona. Mykerinos však mal oči už len pre Amis. Ani on jej nebol ľahostajný, a hoci Nefriho už viackrát požiadal o jej ruku, starec sa nevedel  odhodlať k tomu, aby pustil svoje najmilšie dieťa z domu a ostal sám. Ale i Amis ho milovala nežnou láskou a nechcela ho opustiť, hoci už mala dvadsaťdva rokov.

”Aký dôkaz mojej lásky ti ešte mám položiť k nohám Amis, aby si konečne vyslyšala moje prosby o tvoju ruku? Trpezlivosť nie je mojou dobrou vlastnosťou. V tomto prípade som jej však prejavil tak veľa, že ma musí odmeniť sám Aton, keď sa už čoskoro dostane k plnej moci.” 

Povedal dievčaťu s nádychom irónie Mykerinos, neprestávajúc sa na ňu usmievať.

”Vieš predsa, čo pre teba pociťuje moje srdce Mykerinos, a vieš aj to, že môj otec ti ma prisľúbil. Ver mi, že nič si tak veľmi neželám, ako stať sa tvojou ženou. Musíš však mať ešte niekoľko týždňov trpezlivosť. Začiatkom budúceho roku má k otcovi natrvalo prísť bývať jeho sestra Neris, ktorá pred nejakým časom ovdovela, takže bude mať pri sebe niekoho blízkeho a nebude musieť trávievať večerné chvíle v opustenosti.”

”Ani si nevieš predstaviť, ako potešili tieto tvoje slová moje zaľúbené srdce, krásna Amis. Konečne sa teda splnia moje sny a staneš sa mojou ženou. Môžem ťa zajtra prísť navštíviť do vily tvojho otca?”

”Zajtra nebudem v Achet-Atone. Odchádzam s otcom do Beni Suefu. Zdržiava sa tam teraz vezír Dolného Egypta, Chnetup.  Otec s ním bude rokovať o nových možnostiach organizácie transportu tovarov do severných zemí, s ktorými, ako vieš, vo veľkom obchodujeme.”

”Dúfam, že pôjde s vami dostatočný počet ozbrojencov. Časy sa stali nebezpečné a neisté, krásna Amis.”

”Môj otec sa práve z toho dôvodu rozhodol pre cestovanie člnom po Níle, pretože rátal s možnými nebezpečiami na ceste. Na vode sme istejší.”

”Nech vás ochraňuje mocná ruka Atona! Budem netrpezlivo očakávať tvoj príchod a modliť sa k nemu, aby sa na svojej každodennej ceste oblohou viac ponáhľal, a aby tak rýchlejšie preletel čas, ktorý nás delí od našej svadby.”

**********************

 

pokračovanie 11.2.2015

 

Na druhý deň sa Nefri vydal, spolu s Amis a desiatimi vojakmi kráľovskej armády, už skoro ráno, krátko pred východom slnka, k veľkému obchodnému prístavu hlavného mesta. V prístave kotvilo množstvo člnov a lodí najrôznejších druhov a veľkostí. Najväčšie obchodné lode, ktoré tu kotvili, boli poháňané až štyridsiatimi veslármi a boli opatrené viacerými plachtami. Malé súkromné obchodné záležitosti, ako aj rybolov, vybavovali a robili Egypťania na svojich typických malých člnoch, takzvaných Felukách (tieto premávajú po Níle v nezmenenej forme aj dnes), ktoré mali len jedno vetrilo lichobežníkovej formy.

Lode malej i strednej veľkosti sa mohli doplaviť priamo do Achet-Atonu, kam viedol až do bezprostrednej blízkosti k Atonovmu templu umelý kanál z Nílu. Za použitie kanálu - takýchto kanálov bolo v Egypte viac - však bolo potrebné platiť tzv. kanálovú daň, ktorá bola pomerne dosť vysoká. Ušetrili sa ale poplatky za transport tovarov z prístavu na Níle do mesta.

Z príkazu Echnatona sa čoskoro malo začať s pravidelnou premávkou obchodných lodí veľkej tonáže z nílskej delty až do Libanonu, a tu hlavne do významného námorného a obchodného centra Byblosu. Nefri mal po dohode s Chnetupom, pod ktorého právomoc patrila nílska delta, dohodnúť založenie novej modernej transportnej spoločnosti, a podľa súhlasu faraóna mal z jej výnosov vlastniť tretinu všetkých podielov.

Faraón vedel veľmi dobre o jeho veľkých poznatkoch a skúsenostiach v tejto oblasti, a preto ho poslal dohodnúť všetky   potrebné podmienky. Nefri ovládal a poznal všetky dôležité súvislosti týkajúce sa prosperujúceho a rozsiahleho zahraničného obchodovania. Bol jedným z prvých, ktorí v starom Egypte pochopili, že v modernej dobe vtedajšej civilizácie sa môže vo veľkom zbohatnúť len tak, keď sa exportujú vysokokvalitné, podľa možnosti exkluzívne výrobky a tovary, a ak sa, ako ekvivalent za to, importujú čo najlacnejšie suroviny. 

Nefri vypracoval aj účinný a progresívny kreditový systém, ktorý veľmi aktívne podporoval rozvoj zahraničného obchodu. Práve to mu pomáhalo ušetriť si značné množstvo problémov v oblasti transportu. Jeho ľudia, ktorí boli veľmi schopní, pretože prešli prísnym výberom a dôkladným školením - až potom mohli začať u neho pracovať - ponúkali svojím zákazníkom a obchodným partnerom už ako profesionálnu samozrejmosť dlžobné úpisy, ako aj notársky overované (pričom funkciu overujúceho notára vykonávali dôležití a exponovaní kráľovskí pisári) prepisy majetkov.

Obchodné lode používané Nefrim, najmä tie, čo boli určené pre zahraničný transport, boli najmodernejšieho prevedenia, teda i s palubou, čo vtedy bolo najnovšou technickou vymoženosťou egyptského námorníctva. Lode, ktoré Nefri vysielal na plavbu morom boli ešte špeciálnejšieho prevedenia - vlastnili zvýšenú palubu a pevnejšiu konštrukciu. 

”Aton nech ti dá zdravie, vznešený Nefri, a tebe, krásna Amis, veľa šťastia a zdravé deti.” 

Pozdravil prichádzajúcich zhovorčivo pôsobiaci kapitán stredne veľkej, štíhlej a rýchlo vyzerajúcej jednosťažňovej lode s osemnástimi veslármi.

”Nech dá zdravia aj tebe, Seneb. Je všetko v poriadku? Môžeme hneď vyplávať?”

”Vieš predsa, vznešený Nefri, že na mňa sa môžeš vždy vo všetkom spoľahnúť.”

O niečo neskôr sa loď už rýchlo šinula mohutným tokom Nílu, poháňaná svalnatými ramenami veslárov. Amis sa usadila celkom na špici lode a plavbu očividne užívala. Málokedy mala príležitosť cestovať po Níle, a tak pozorovala so živým záujmom všetko, čo sa okolo nej dialo. A na Níle, ako aj v blízkosti jeho brehov, sa neustále dialo niečo vzrušujúce, pretože Níl bol v podstate celým Egyptom, a celá dynamika života v krajine súvisela vždy aj s Nílom (na tom sa nezmenilo ani v dnešnej dobe vôbec nič). Oboma smermi sa pohybovali nespočetné bárky a lode, mnohé z nich preplnené takmer až po okraj tovarom.

”Nie je Níl opravdivým zázrakom, krásna Amis?” Ozval sa za chrbtom dievčaťa zaujatého pozorovaním drsný hlas starého námorníka Seneba, aby hneď pokračoval nevyčkajúc odpoveď: ”A tento zázrak neustále mení svoju tvár. Tri mesiace v roku je zem okolo Nílu striebristo sa lesknúcou perlou, aby sa potom počas ďalších troch mesiacov premenila na čierny mošus. V nasledujúcich troch mesiacoch dostane zas nádhernú farbu tmavozeleného smaragdu, aby sa konečne počas troch posledných mesiacov zaobliekla do šatu, ktorého farba pripomína oslňujúci jas zlatých prútov.”

”Opísal si mi fascinujúci nílsky zázrak úplne poeticky, Seneb. Určite by ho lepšie nevylíčil ani sám faraón Echnaton,” usmiala sa vľúdne na kapitána Amis a dodala, ”musíš mi to však bližšie vysvetliť, aby som tvojmu básnickému popisu mohla porozumieť aj racionálne.”

”Nič ľahšie než to, urodzená Amis. Strieborne ligotajúcou sa perlou je nílska zem v júli, auguste a septembri, kedy je zaplavená vodnými prívalmi rozvodnenej rieky. Vtedy sú všetky dediny a dvory po oboch jej stranách zaplavené a možno ich dosiahnuť len na člnkoch a lodiach. Jednotlivé domy vtedy v sčerených a zrkadliacich sa nílskych vodách vyzerajú ako hviezdne ostrovy trblietajúce sa v diaľavách jasnej nočnej oblohy.

Farbu čierneho mošusu má nílska zem vždy v októbri, novembri a decembri, keď sa rozliate vody už opäť znova vrátili do svojho koryta, zanechajúc za sebou obrovské plochy úrodných čiernych nánosov, ktoré nesmierne tešia srdcia felahov, lebo vedia, že bohovia požehnajú ich najbližšej siatbe bohatú úrodu. Táto nanesená čierna zem vydáva silný zápach, pripomínajúci veľmi výrazne vôňu mošusu.

Jagavým zeleným smaragdom je zem v januári, februári a marci, keď všade, kam len oko dohliadne, z nej vyrážajú a klíčia sýtozelené trávy, obilniny a rastliny. Keď ozelenievajú polia a lúky, a keď pučia listy stromov a rozkvitajú kvety. Vtedy, krásna Amis, v takých okamihoch,” mrmlal zasnene starý námorník a snil ďalej, "by som najradšej zutekal z lode, ak sa práve plavím Nílom, a chodil až do únavy krížom krážom touto rajsky krásnou zemou, ktorá je nielen pre moje oči, ale pre všetky moje zmysly, tým najvzácnejším pozemským drahokamom, aký si len možno predstaviť. A zlatou zemou, a či zemou zlata, sa stáva nílska krajina v najpožehnanejších mesiacoch roka - v apríli, máji a júni, keď všetko prekvitá a dozrieva, a keď listy stromov a rastliny polí nadobúdajú červenkavé, žltkasté a zlatisté farby. Potom táto zem nielenže vyzerá ako zlato, ale aj vlastní hodnotu zlata, pretože pre každého egyptského felaha vtedy platí "Zem nad zlato."

”Seneb, úplne si ma nadchol tvojimi slovami, a som si celkom istá, že v tebe drieme veľký básnik. Som presvedčená, že keby si sa nebol stal námorníkom, tak by si sa bol stal poetom.” 

”Odpusti mi, pôvabná Amis, ale si myslím, že nemáš pravdu. Najprv som sa musel stať námorníkom, ktorý sa plavil dlhé roky Nílom a ktorému sa všetky tieto nílske zázraky najprv museli vryť hlboko do srdca, kým sa ich naučil takto vidieť a takto opísať slovami. Naozaj dobrým básnikom sa možno stať až po rokoch nespočetných zážitkov, pozorovaní a premýšľaní.”

Po týchto slovách sa Seneb od dievčaťa zasa vzdialil k svojím mužom, aby im dal nejaké príkazy, a Amis sa zamýšľala nad neobyčajnou múdrosťou tohto jednoduchého človeka, ktorý navštevoval školu len krátko a ktorého najlepšou školou sa zdal byť len život a rieka Níl.

Pomaly sa blížili k mestu Beni Hasan, kde Nefri chcel na niekoľko hodín prerušiť cestu, aby navštívil svojho starého priateľa, bohatého a urodzeného Tusu. 

Priatelia sa zvítali veľmi srdečne a objímali sa hodnú chvíľu. Nevideli sa už vyše roka. Tusu bol pozorný a štedrý hostiteľ, a neustále núkal svojich hostí do pitia. Keďže ani Nefri ani Amis toho veľa nevypili, ponúkal Tusu vojakov dopreváduajúcich Nefriho, aby si teda vypili aspoň oni. Títo sa nenechali veľmi ponúkať a vyprázdňovali svoje čaše s veľkou ochotou. Netrvalo dlho a vojaci boli značne podnapití, čoho neklamným znakom bola ich divoká gestikulácia a hlasná vrava.

Podvečer sa Nefri vracal s Amis a svojimi vojakmi k lodi. Keď prechádzali okolo hustého porastu veľkých myrtových kríkov, vynorili sa z nich úplne nečakane šiesti lukostrelci, a prv ako prekvapení, v dôsledku značného množstva vypitého alkoholu, pomaly reagujúci  vojaci Nefriho stačili zaujať obranné postavenie, tíško zasvišťali ich šípy a šiesti z nich už aj sa váľali na zemi vo vlastnej krvi. Potom divokí útočníci odhodili luky, bleskurýchle odpásali meče a vrhli sa na zvyšok Nefriho sprievodu.

Nerovný boj netrval dlho a už zakrátko boli všetci Nefriho vojaci  pobití, kým z útočiacich padol len jeden. Aj sám Nefri ležal na zemi, veľmi ťažko poranený. Len Amis ostala nezranená. Zákerný prepad sa odohral neďaleko kotviacej lode, kde Nefriho očakával so svojimi mužmi Seneb. Vzdialenosť nebola väčšia ako pol kilometra. Celá akcia však prebehla tak rýchlo, že kým tam stačili dobehnúť, nepriateľskí muži už dávno odcválali na pripravených koňoch, odnášajúc so sebou aj úplne šokovanú Amis.

*******************

 

pokračovanie z dňa 12.4. 2016

 

Bolo už neskoro večer a tma sa vkrádala úplne nenápadne, ale nezadržateľne do každého kúta egyptskej zeme, keď sa Mykerinos vydal zo svojej veľkej vily, ležiacej neďaleko Echnatonovho paláca, do tých končín mesta, kam chodievali muži, keď si chceli kúpiť lásku.  Krásna Amis bola od neho ešte len krátko preč a on už zasa raz podľahol intenzívnej a naliehavej túžbe svojho tela po láske predajných žien.

V Achet-Atone nebolo veľa chrámových súložníc, pretože v meste neboli takmer nijaké temple bohýň. Achet-Aton bol predsa mestom len boha jediného - boha Atona. Núkala sa však možnosť navštíviť niektorú z početných remeselných "dievčat lásky", žijúcich v Domoch Radosti, nachádzajúcich sa na ulici bohyne Hathor, bohyne, ktorá sa v starom Egypte vždy tešila veľkej obľube a popularite, a dostala sa do Achet-Atonu, (kde okrem Atona nesmelo mať oficiálne miesto nijaké iné božstvo) aspoň tým spôsobom, že jej meno niesla jedna ulica.

Hathor bola bohyňou lásky, ženskej krásy a erotiky, takže s tým bola spojená istá symbolika - bežná a zrejmá každému Egypťanovi -že práve na jej ulici boli Domy Radosti. Každý vyznávač egyptskej relígie vedel, že to bola Hathor, ktorá svojou neodolateľnou ženskosťou svojho času veľmi pomohla bohu Re, keď raz prišiel domov veľmi urazený a roztrpčený zo zhromaždenia bohov a preležal celý deň úplne apaticky a nehybne na svojom božskom lôžku. Hathor, dopočujúc sa čo sa prihodilo, neváhala ani okamih, navštívila ho, zatancovala mu vzrušujúci erotický tanec, počas ktorého pomaly odhaľovala svoje nádherné ženské formy, aby ho nakoniec obšťastnila božským koitom, čo ho okamžite vyliečilo a naladilo znova optimisticky. V tomto zmysle bola Hathor aj bohyňou opojných a zmyselných osláv a sviatkov, kedy tieklo víno a zaznievala muzika. 

Na ulici bohyne Hathor sa nachádzali Domy Radosti, ktoré boli veľmi prepychové, zariadené s úžasným luxusom, a boli aj také, ktoré boli úplne jednoduché, postavené len z  hliny, kde bolo len niekoľko úplne úzkych malých miestností, do ktorých sa nezmestilo nič, mimo neveľkej lykovej rohožky. Mykerinos, muž zvyknutý na najväčší luxus a na dámy z najvyšších spoločenských kruhov, uprednostňoval v takýchto prípadoch úplný protiklad a navštevoval s obľubou tie najobyčajnejšie Domy Radosti. Aj dnes vošiel do jedného z nich. Dom mal jednu väčšiu hlavnú miestnosť, kde bolo niekoľko stolov a lavíc z neopracovaného dreva. Sedeli tam viacerí muži, odetí v jednoduchých bielych tunikách a popíjali víno. Vzduch bol ťažký a páchol plesnivejúcou vlhkosťou. Práve v takýchto najprostejších a najprimitívnejšie vybavených Domoch Radosti bolo neraz možné objaviť mladé dievčatá nevídanej krásy, pochádzajúce z chudobných rodín felahov, ktoré chceli urobiť kariéru v meste. Mykerinos to dobre vedel, a preto si rád vyhľadával pre svoje mužské chúťky takéto neobrúsené drahokamy.

Uprostred nízkej miestnosti vyhrávali na píšťalách dvaja muzikanti. Pred nimi tancovalo mladé, úplne nahé, asi šestnásťročné dievča. Pri pohľade na ňu Mykerinos úplne zabudol na Amis, lebo niečo tak pekné bolo možné vidieť naozaj len zriedkavo. Dievča bolo tmavej pleti a bol si istý, že jeden z jej rodičov musel byť Núbijec. Nemohol z nej spustiť oči ani na chvíľu. Sadol si za stôl, neustále sledujúc jej ladne sa pohybujúce a vlniace telo, v rytme tanca priam sršiace erotikou.

Z vedľajšej miestnosti prišla k nemu obsluha - dve mladé ženy, tiež celkom nahé - a núkala ho jedlom a vínom. Tancujúca krásavica zbadala, že vzbudila značný záujem novoprišlého hosťa, a hoci Mykerinos bol oblečený len vo veľmi jednoduchom rúchu, hneď vedela, že sa jedná o človeka podstatne urodzenejšieho, ako tam zvykli zavítať, a tak mu okamžite začala dávať najavo, že už tancuje vlastne celkom len pre neho.

Mykerinos vedel, že pre dnešnú noc našiel, čo hľadal. Keď vyprázdnil prvú čašu vína, tanečnica pritancovala k nemu, naliala mu opäť doplna, pričom sa k nemu tak veľmi naklonila, že jej okrúhle pevné prsníky sa ho dotkli na krku a on vdychoval  sviežu vôňu jej nahého tela. Na okamih mal dojem, že rozkoš, ktorú zacítil, ho celého spáli. Rukou jej dal znamenie, aby prestala tancovať a už ostala len pri ňom. Dychtivo sa k nemu pritlačila a hustý porast čierneho trojuholníka jej pohlavia pošteklil jeho rameno, až sa mu slasťou zatmilo pred očami. Potom mu dievča pokynulo hlavou, aby ju nasledoval. Ochotne a plný očakávania sa pustil za ňou. Jej chôdza bola taká, aký bol jej tanec - rytmická, ladná a vyzývavo erotická. Prehýbala sa v bokoch zo strany na stranu, a jej oblá, pevná, nie príliš vypuklá sedacia časť tela dávala tušiť, aké rozkoše očakávajú muža, ktorý zaborí prsty do jej pružného, dievčensky elastického mäsa.

Keď prechádzali úzkou chodbou, na ktorej konci bola malá izbietka dievčaťa, kde prijímalo svoje mužské návštevy, uvidel Mykerinos jednu z dievčin, ktoré ho obsluhovali pri stole, ako stojí v jednoznačnej póze, s rozkročenými nohami, opretá o stenu, vydávajúc hlasné stony lásky a ako sa na nej pohybuje takmer zmyslov zbavený, mladý svalnatý Núbijec, dychčiac rozkošou.

Hoci v chodbe panovalo značné šero - bola osvetlovaná len slabým svitom svetla vychádzajúceho z otvorených dverí hlavnej miestnosti - Mykerinos si bol skoro celkom istý, že sa jedná o jedného z dôstojníkov Echnatonovej osobnej stráže a nevdojak sa usmial nad tým, že i tento mal zrejme podobné záľuby ako on.

Väčšina národov starého Orientu pokladala sexualitu za najprirodzenejšiu vec na svete, a v mnohých mestách bolo možné vidieť, že muži a ženy kopulujú za bieleho dňa úplne verejne, niekde na ulici, a to bez toho, že by sa nad tým bol niekto pohoršoval, alebo že by to bolo trestné.

 

pokračovanie - 17.4.2016

Azda jedinou výnimkou v tomto smere bol, ako najcivilizovanejšia a najkultúrnejšia krajina Egypt, kde niečo také síce tiež nebolo trestné, ale egyptská morálka a vrodený jemnocit Egypťanov, ktorí mali neobyčajný zmysel pre všetko pekné, ušľachtilé a harmonické, spôsobovali, že vo všeobecnosti sa aktivity telesnej lásky odohrávali diskrétne.

Neobvykle veľké, čierne oči dievčiny mali zvláštny lesk, keď ho vyzliekala a Mykerinos z nich hneď vyčítal, že vo veciach lásky bola mimoriadne skúsená a znalá, a to napriek svojmu veľmi mladému veku. Jej telo sa vlnilo a pohybovalo s temperamentom a svižkosťou mladej gazely. Vyznala sa vo všetkom, čo mužovi spôsobuje najvyššie pocity rozkoše a nasadzovala svoje erotické skúsenosti nie rutinovane a remeselne, ale so zjavným pôžitkom. Jej telo bolo vzrušujúce v každej polohe, v ktorej sa mu ponúkala, aby do nej vnikol. Jej ústa boli ako stvorené k bozkávaniu a jej lono k prijímaniu. Mykerinos sa jej nemohol nasýtiť. Boli dni, keď sa premenil len na žiadostivé zviera, ktoré stále nemalo dosť intímneho telesného kontaktu.

Kožu mala hladkú a hebkú ako najjemnejší večerný vánok, a už púhy jej dotyk ho stále odznova nabíjal novými energiami zmyselných túžob. A keď asi po hodine prvý raz ochabovala jeho mužská sila, stačilo, aby objala rukami jeho najcitlivejšie miesto, ktoré medzi jej prstami hneď stvrdlo, a ona si ho nedočkavo a plná nového očakávania vsunula do svojho mladého tela, oddávajúc sa novým slastiam lásky. Keď sa už jeho vášeň konečne utíšila a ležali vedľa seba, ozval sa jej zvonivý hlas:

”Vznešený pane, chýbala som ti?”

”Či si mi chýbala?” Odpovedal jej Mykerinos zadivenou otázkou, aby vzapätí vyslovil nasledujúcu: ”Ako si mi mohla chýbať, keď som ťa doposiaľ nepoznal? Veď dnes ťa predsa vidím po prvý raz!”

”Práve preto, pane!” 

Zasmialo sa šibalsky dievča a opäť sa k nemu privinulo, hladkajúc špičkami prstov jeho hruď.

”Aha, tak si to myslela.” 

Rozosmial sa prekvapene Mykerinos, čudujúc sa nad bystrosťou jej ducha, ktorú by u nej nebol predpokladal vzhľadom na jej mladosť a podradné miesto, kde pracovala.

”Máš naozaj nielen výnimočné telo, ale aj pohotový rozum. Pokúsim sa pre teba niečo urobiť, aby si tu nemusela ostať a predkladať sa tým najnižšie postaveným mužom mesta.”

Sľuboval jej Mykerinos, a bol pevne rozhodnutý, že pre ňu celkom iste niečo urobí.

**********************

Noc už hodne pokročila k svojmu najbližšiemu stretnutiu s ránom, keď sa Mykerinos vracal domov. Hoci prešlo len málo času, odkedy sa vymanil z horúceho náručia mladej krásky z Domu Radosti, jej obraz sa už takmer úplne vytratil z jeho mysle. V takých chvíľach, keď už ukojil nenásytnú žiadostivosť svojho tela, sa hneval sám na seba a nadával si, že vždy znova vyhľadával telesnú lásku u predajných žien, hoci nadovšetko miloval len Amis. To boli okamihy, kedy sa pociťoval a zažíval ako zradca svojej veľkej láske k nej a ako nehodný jej veľkej dôvery, ktorú mu prejavovala. Úplne nevedomky zrýchlil kroky a ponáhľal sa domov, akoby ho poháňala akási zlovestná predtucha nejakého nešťastia. Čosi v jeho vnútri mu hovorilo, že urobil veľkú chybu, keď Amis nevyhovoril jej cestu s otcom do Beni Suefu.

Hoci Achet-Aton bol najnovším a najlepšie vybudovaným mestom Egypta, aj tu boli štvrte, kde bývali najchudobnejší ľudia, a práve tadeto viedla Mykerinova cesta k jeho domicilu. Aj tieto štvrte sa neveľmi líšili od podobných štvrtí v iných mestách. Domy vyzerali jednoducho a úboho. Nijaký z nich nebol namaľovaný a všetky boli len z hliny. Ľudia žijúci v nich boli príslušníkmi najnižšej spoločenskej vrstvy mesta a ich zamestnaním bolo len nádenníčenie, príležitostná práca a žobranie. Boli to ľudia, ktorých žalúdky boli len zriedkakedy naplnené, a ktorých obydlia pozostávali vo väčšine prípadov len z jednej miestnosti, kde okrem rozodratej a tenkej trstinovej alebo lykovej rohože, nebolo vôbec nič, a rohož bola ich jediným, nanajvýš skromným prepychom.

Nejeden z nich nemal dosť peňazí, aby mohol uživiť rodinu a  musel prežiť celý svoj život bez radosti rodinného života. Máloktorého z týchto ľudí postretlo v živote šťastie, aby si nadobudol dosť finančných prostriedkov k zakúpeniu aspoň tej najbiednejšej hrobky. Väčšina z nich skončila svoj život v takých biednych  pomeroch, že nemohli ani len pomýšľať na to, že v ich hroboch bude hojnosť posmrtných darov, obzvlášť jedla a nápojov. Nemali iné východisko, ako uzmieriť sa s myšlienkou, že na druhom svete budú hladovať a smädovať. A pre Egypťana nebolo nič horšie ako táto predstava.

Všetky obydlia chudobných boli obrátené smerom k uliciam, čo spôsobovalo, že ich obyvatelia boli vystavení od skorých ranných hodín až neskoro do noci priam neznesiteľnému hluku, takže k pokojnému spánku mali len málo času. Pekárski učni začínali ponúkať tovar svojich majstrov hlasným vykrikovaním už hodinu pred východom slnka. K ním sa o niečo neskôr pridružili pastieri z okolia hlavného mesta ešte hlasnejším ponúkaním mlieka a vajec. Všakovakí remeselníci lomozili s opravovaním a zhotovovaním najrôznejších predmetov priamo na ulici. Profesionálni vyvolávači hlasno oznamovali najnovšie udalosti, ako aj nadchádzajúce verejné i súkromné sviatky, oslavy a kultové rituály, a tiež ich podrobný program. Cez deň bol hluk na ulici ešte neznesiteľnejší a večermi tiež neveľmi utíchal. Vtedy sa ulicami pohybovali rámusiace a hrkotajúce nákladné káry ťahané oslami, ktoré mali cez deň zakázaný prístup do mesta. Sklady obchodov boli napĺňané tovarmi a vzduch bol bičovaný prenikavým pokrikovaním robotníkov, ktorí v nich pracovali. Pastieri hnali svoje čriedy spleťou uličiek a vyrážali hlasno a chrapľavo svoje povely. Taký bol obraz tej časti Achet-Atonu, kde Mykerinos strávil noc.

 

pokračovanie nasleduje