Nofretete a Echnaton

1. diel

 

Román najkrajšej a najvzrušujúcejšej lásky starého Orientu. Zavedie vás do Egypta spred 3500 rokov, do krajiny najstaršej kultúry na svete. Bude vás konfrontovať ojedinelým spôsobom s mystériami, tajomstvami, erotikou a religiozitou krajiny záhadných a tajuplných pyramíd. Milovali a nenávideli sa: ”Kacírsky” faraón - zakladateľ monoteizmu a prekrásna princezná z ríše Mitanny, Taduchepa, ktorú Egypťania pre jej nezvyčajnú krásu nazvali Nofretete, ”krásna, ktorá tu prichádza”. Stali sa najfascinujúcejším ľúbostným párom histórie; ich vzťah - to bola vášeň a náruživá láska, ale i žiarlivosť, intrigy a neúprosný boj o moc. Boj o moc pod dohľadom a za účasti premocných kňazov, ”sluhov” najvyššieho boha Amuna a ich protivníkov, kňazov vyznávajúcich len boha Atona.

 

Úvodné slovo autora

Môj prvý kontakt so starým Egyptom a rozprávkovo-fascinujúcou kultúrou jeho priam neuveriteľne vyspelej prastarej civilizácie sa začal v šiestej triede, keď na jednej hodine dejepisu môj obľúbený dejepisár začal hovoriť o živote faraónov, felahov, o pyramídach a obeliskoch. Môj zrak visel na jeho perách vždy s koncentrovanou pozornosťou, a bol to on, kto v mojom mladučkom duchu vznietil oheň lásky k histórii, z ktorého sa časom stala mocne plápolajúca, nikdy neuhasínajúca vatra.

Jeho výklad počas jedného pochmúrneho daždivého novembrového predpoludnia privolal do mojej fantázie žiarivé slnko Egypta - symbolizované bohom Re. Pred mojím duchovným zrakom sa objavili polonahí felahovia pracujúci na políčkach lemujúcich ako nekonečne dlhá, úzka zelená stuha povodie Nílu, živiteľa celej egyptskej krajiny. Videl som faraónov na ich oslnivo nádherných trónoch, nenapodobniteľne majestátnych a kamenno neprístupných. Moja detská imaginácia vytvorila veľkolepú, priam nebotyčnú Cheopsovu pyramídu a preniesla ma do krivolakých uličiek starej Káhiry, plných všakovakých orientálnych obchodíkov, preplnených pestrou zmesou hlučných, temperamentne gestikulujúcich domorodcov.

Tento krátky iniciačný impulz môjho učiteľa postačil k tomu, aby vo mne vznikol nezabudnuteľný a nadovšetko intenzívny dojem, ktorý zanechal v mojom vnútri trvalé a nezmazateľné stopy. Rozhodol som sa zaoberať sa s dejinami Egypta a zbierať knihy, ktoré ho opisovali. Už vtedy som začal snívať o dni, kedy navštívim zem pri Níle a uvidím vlastnými očami všetky jej grandiózne prastaré zázraky. Roky ubiehali, môj sen však zatiaľ nebolo možné realizovať, a tak narastali aspoň moje teoretické vedomosti o krajine pyramíd a o starom Oriente. Medzičasom som vyštudoval elektrotechnické inžinierstvo, láske k histórii to však neuškodilo - práve naopak, záujem o prírodné vedy a techniku na jednej strane, a záujem o dejiny, mytológiu, filozofiu, relígie a psychológiu na strane druhej, sa vzájomne dopĺňali a neustále rozširovali môj duchovný obzor.

Po mojom odchode do Nemecka - mal som vtedy 26 rokov - konečne prišiel deň, keď som prvý raz vstúpil na pôdu Egypta a môj  "faraonský sen" z detstva našiel svoje naplnenie. Odvtedy som túto, pre mňa nadovšetko fascinujúcu krajinu navštívil viackrát, pričom každý môj pobyt v nej bol zároveň aj štúdijnou cestou. Prešiel som celou, myslím si, že nielen z môjho pohľadu, kultúrne najvyspelejšou krajinou starej orientálnej civilizácie, začínajúc prekrásnym templom Abu Simbel na juhu a končiac na severe, v Alexandrii. 

Už počas prvej návštevy sa vo mne zrodila idea napísať o Egypte historicko-intelektuálny román, ktorého osnovou by mal byť nejaký vzrušujúci, historicky zadokumentovaný príbeh, do ktorého by vhodným a senzibilným spôsobom boli zabudované informácie a poznatky týkajúce sa konkrétnej a reálnej histórie pradávnej egyptskej kultúry, ktorá v konečnom efekte ovplyvnila celú civilizáciu našej západnej hemisféry.

Z viacerých možností, ktoré mi ponúkala dlhá, nesmierne zaujímavá história tejto krajiny, s jej úžasne pestrou paletou mimoriadych osobností a udalostí veľkého významu, som sa rozhodol pre možnosť románového spracovania úchvatného ľúbostného príbehu mitannskej princezny Nofretete a egyptského faraóna Echnatona.

Román obsahuje množstvo neobyčajných, ako aj najnovších poznatkov z histórie a mytológie starého Orientu, ako i moje vlastné úvahy a doplnky, a v neposlednom rade samozrejme aj to, čo robí každý román románom - kus mojej vlastnej kreatívnej románopiseckej fantázie, ktorá formuje a obopína  jeho racionálno-poznatkový element. 

Som toho názoru, že kvalitný moderný román, takpovediac "román tretieho tisícročia", by mal vhodnou a jemnou formou aj učiť a informovať, pretože naša moderná spoločnosť sa stále intenzívnejšie a extrémnejšie stáva spoločnosťou telematickou, to značí, spoločnosťou neustále a rýchlo sa meniacich trendov, a tak BUDE INFORMÁCIA JEJ NAJVYŠŠÍM A NAJVÝZNAMNEJŠÍM BOŽSTVOM. Román sa preto musí stať populárnou a ľahkou "učebnicou" pre všetkých! V tomto duchu som presvedčený, že tento román bude pre čitateľa nielen nanajvýš pútavou zábavou, ale aj žriedlom veľmi zaujímavých informácii, úvah a analýz, a to v tom zmysle, že kto pozná a rozumie históriu, ten bude poznať, chápať a rozumieť aj prítomnosť.

Ak sa čitateľ v niektorom prípade stretne s menami osôb a názvami, ktoré sa  trochu odlišujú od foriem, ako s nimi eventuálne bol konfrontovaný doposiaľ, je to preto, lebo som ich používal v tvaroch ako ich úvadza svetová literatúra. V tomto zmysle som sa rozhodol aj pre tvary Nofretete a Echnaton oproti tiež používaným formám Nefretiti (Nefertiti) a Achnaton. 

        

Recenzia

Kniha uspokojí každého milovníka historických románov. Je spracovaná netradične a autor využíva svoje všestranné informačné spektrum, ktoré už výrazne dokumentoval v oblasti literartúry faktu. V tomto zmysle uplatňuje svoje bohaté poznanie histórie, mytológie a relígií starého Orientu, vplietajúc ich senzibilne do dejovej osnovy. Výsledkom je dielo zasluhujúce si atribút unikátne.

Doc.Dr.Eva-Maria Knappová
nemecká spisovateľka a lyrička
 

 

1. kapitola

 Trpké sklamanie Nofretete v rodnom Assure

"Jediná, milovaná,bez obdoby a prirovnania,

krajšia ako celý svet, je moja Nofretete" 

                                                     Echnaton

 

Mocná, obávaná a mohutná bola ríša Mitanni v 14. storočí pred n. l. Ríšu založil bojovný národ Horiterov a rozprestierala sa na hornom toku riek Eufratu a Tigrisu. Riek, ktoré voľakedy patrili celé do Mezopotámie. Na jej území vybudoval Chamurabi 400 rokov predtým slávnu Babylonskú ríšu, kde podľa biblie boh pomotal ľuďom hlavy za to, že boli pyšní a začali stavať babylonskú vežu, ktorou sa chceli dostať do neba. Odrazu však každý začal hovoriť iným jazykom a stavbu nemohli dokončiť.

Chamurabi bol silným múdrym panovníkom a bol prvým, doslova moderným zákonodarcom nielen starého Orientu, ale aj celej západnej hemisféry. Jeho právny kódex bol vypracovaný tak dokonale, že mnohé jeho časti prebralo i rímske právo, ktoré sa stalo otcom európskeho práva.

Horúce augustové slnko pálilo na hlavné mesto mitannského kráľovstva, na Assur. Hlavnou ulicou mesta, ktorá bola zároveň aj jeho obchodnou ulicou, kráčal Hišarta, mladý veliteľ kráľovskej armády a obľúbenec prefíkaného a mocného mitannského kráľa Tušratu. Bolo už sedem hodín večer, ale horúčava neveľmi poľavovala. Hišarta nebol nadšený, že sa práve dnes musel vydať do kráľovského paláca, no bol to rozkaz kráľa, a tak musel poslúchnuť. Bol síce kráľovým miláčikom, ale s Tušratom sa neoplatilo zahrávať. Niekedy bol veľmi nevyspytateľný a nedôverčivý. Najlepšie bolo ho nedráždiť a plniť bez slova jeho príkazy. Hišarta bol preto nahnevaný na svojho panovníka, lebo s jeho dovolením odišiel len včera do svojho letného sídla, vzdialeného asi päťdesiat kilometrov od hlavného mesta a už mu odkázal, aby sa vrátil. 

Chcel stráviť niekoľko dní so svojou mladou milenkou, krásnou Arménkou Miriam, v neďalekých kopcoch, kde mal utešenú bielu vilu s celým komfortom a dokonca aj s bazénom. Toto miesto v pahorkatej krajine, bolo teraz, v horúcom lete, príjemne chladné a neraz tam našiel odpočinok a osvieženie pred spaľujúcim slnkom. Miriam bola dcérou arménskeho vazala, ktorý bol ešte len krátko v službách mitannského kráľa. Bola vysokou čiernovlasou dievčinou, s tmavými, veľkými žiarivými očami a telom, ktoré sľubovalo najvyššie rozkoše lásky tomu, kto ho vedel priviesť k hraniciam extázy. Žene sa Hišarta vyhovoril, že odchádza v kráľovom príkaze kontrolovať dôležitú pohraničnú posádku, odkiaľ prišli správy, že tam šarapatia nejaké bojovné nomádské kmene, žijúce na juhu púšte. Bol ženatý už päť rokov a arménska krásavica Miriam, ktorú poznal ešte len krátky čas - spoznal ju niekoľko mesiacov po príchode jej otca na dvor mitannského kráľa - bola pre neho vítaným rozptýlením v manželstve, ktoré už začínalo byť všedným a nudným.

Mitannskí muži žili v monogamii a len ich kráľ mal viacej manželiek. Išlo tu však o dôležitú politiku dvora, pretože pomocou manželiek z rôznych krajín si zaväzoval cudzích panovníkov a z možných nepriateľov sa stali príbuzní, i keď ani takéto opatrenie nevylučovalo vždy nebezpečie vojny.

Hišartova zlosť a sklamanie boli o to väčšie, že Miriam sa rozhodla, že sa mu po prvý raz oddá, a stálo ho to veľa námahy a veľa drahých darov, kým si získal jej náklonnosť a kým privolila, že mu tejto noci splní jeho želanie. Včerajší deň strávil Hišarta netrpezlivým čakaním na Miriam. Zobral so sebou len niekoľkých sluhov a dvoch mladých, na smrť mu oddaných aristokratov, ktorí vedeli o ňom takmer všetko a ktorí samozrejme vedeli, na čo sem ich veliteľ prišiel. Boli vynikajúcimi Maryami, čo v preklade značí - mladí bojovníci. 

Marya je staroindické slovo a znamenalo zároveň aj aristokrat; každý mitannský aristokrat sa volal Marya. V reči Mitannitov bolo veľmi veľa staroindických výrazov zo sanskritu, a aj chrámy v krajine Mitanni boli zasvätené staroindickým božstvám. Sochy semitských bohov pôvodného semitského obyvateľstva tejto krajiny boli po jej podmanení Mitannitmi hodené do prachu, jej chrámy boli zničené alebo premenené tak, aby vyhovovali novým bohom. Pred sochami indických bohov Mitru, víťazoslávneho bojovníka, nositeľa svetla, ktorý porazil temnotu a chaos, Indru, ktorý rozkazoval búrke, hromu a vetru a Varunu, kormidelníka, zaručujúceho večne trvajúci, pravidelný beh kozmu, sa spievali magicko-rituálne piesne Rigvedy, posvätnej knihy filozofic- ko-religióznych múdrostí starej Indie. Mitanniti verili podľa starej indickej tradície, že pomocou kúzla, ktoré bolo v slovách i melódiách týchto piesní, sa mohli dostať do tajomného spojenia so svojimi bohmi a že títo potom vyslyšia ich prosby a priania.

Aby Hišartovi rýchlejšie prešiel čas vyčkávania na Miriam, vybral sa s priateľmi na poľovačku na antilopy. Bol náruživým poľovníkom a ako všetci jeho krajania aj náruživým milovníkom koní. Vlastnil vyše päťdesiat nádherných koní a vydržal v sedle v kuse aj dvadsaťštyri hodín, ba niekedy dokonca i celé dni, pričom si len krátko pospal priamo na koni. V takom prípade však išlo o bojové aktivity, keď bolo dôležité, aby veliteľ bol príkladom pre vojakov. Vždy sa pravidelne zúčastňoval, aj so svojimi najlepšími koňmi, na jazdeckých dostihoch, ktoré kráľ dal pravidelne usporadúvať na viacerých, perfektne vybudovaných konských dráhach ležiacich na brehoch Eufratu a Tigrisu.

Národ krajiny Mitanni bol prvým národom na svete, ktorý prišiel na ideu usporadúvať konské dostihy. Zúčastňovali sa ich najlepší jazdci a bojovníci z celého kráľovstva a dni, kedy sa konali, boli vždy veľkým sviatkom pre obrovské masy zhromaždeného davu. Je až neuveriteľné, s akou odbornosťou a svedomitosťou sa už vtedy pristupovalo ku všetkému, čo sa týkalo koní.Jednotlivé stajne boli určené len pre odchov pretekárskych koní, o ktoré sa staral odborný a vysokokvalifikovaný personál. Boli vypracované presné smernice pre chov a údržbu ušľachtilých plnokrvných koní, ktorých rodokmeň sa viedol veľmi starostlivo a precízne. Existovali i špeciálne predpisy pre zaobchádzanie s mladými a dospievajúcimi koňmi a tiež aj presné návody tréningov pre dospelé pretekárske kone. Každý správny Marya si koňa vážil viac ako človeka. Metódy odchovu, pestovania a trénovania koní boli v Mitanni na takej vysokej úrovni, že znesú aj najprísnejšie zrovnanie s najlepšími chovateľmi koní v dnešnej dobe.

Pot sa leskol na čelách jazdcov, slnko stálo vysoko a pálilo rovno na ich hlavy. Hišarta cválal aj so svojou družinou zelenou bujnou savanou ležiacou na pravom brehu Tigrisu. Už ulovil niekoľko pekných kusov antilop, číhajúc na ne blízko cestičky, kadiaľ chodievali k rieke, aby sa občerstvili v sparnej horúčave a uhasili smäd. Hišarta bol neobyčajne odvážnym poľovníkom, ktorý pri love veľmi často riskoval a priam vyhľadával nebezpečné situácie. Keď sa jeho lovecké inštinkty raz prebudili, nebolo pre neho nič krajšie ako hazardérske dobrodružstvo. Vedel však svoje riziko veľmi dobre kalkulovať a najmä v dôležitých bitkách si vedel podržať úžasnú rozvahu a chladnokrvnosť. Nie nadarmo bol veliteľom armády kráľa a jedným z jeho najdôležitejších politických poradcov a to už s tridsiatimi rokmi, i keď sa vtedy zrelosť veku posudzovala celkom inak ako dnes. 

Práve trochu oddychovali po troch hodinách lovu v tieni bujných veľkých kríkov, keď Hišarta, ktorý ako jediný zo svojej družiny ostal v sedle, zazrel trochu obďaleč skupinu štyroch antilop, medzi ktorými bol jeden obzvlášť nádherný exemplár. V nasledujúcom momente sa už aj vyrútil za ňou. Čo však nemohol tušiť, bolo, že na tú istú antilopu mal zálusk i kráľ zvierat, obrovský lev-samotár, loviaci vždy sám. Keď zočil konkurenta na koni, rozzúrene obrátil celú svoju pozornosť tomuto neželanému votrelcovi vo svojom revíri. Okamžite zmenil smer a cieľ svojho útoku a vrhol sa mohutným skokom na koňa s jazdcom. Náraz bol taký prudký, že koňa zrazil k zemi, a Hišarta mohol ďakovať len svojím skvelým reakciám, že rozzúrený lev sa nevyrútil hneď nasledovným útokom na neho, kým sa oslobodzoval spod ležiaceho a ťažko zraneného koňa. Stačil totiž leva zasiahnuť počas zlomku sekundy, v priebehu trvania jeho skoku, šípom z luku a aj keď ho nezasiahol smrteľne, vyviedol ho aspoň na chvíľu z rutinovaného automatizmu jeho útoku. Keď na neho zaútočil po druhý raz, stál Hišarta už znova na nohách, držiac v ruke pripravený meč. Druhý skok  ohlušujúco ryčiaceho zraneného leva bol takmer perfektný, ale Hišarta sa mu dokázal obratnosťou leoparda vyhnúť, a keď ho zakrvavené telo šelmy - šíp bol zapichnutý na jej pravej strane, pod hruďou - míňalo, stihol mu zasadiť do šije jediným vydareným sekom smrteľnú ranu. Z rozjatrenej veličiznej rany na krku kráľa zvierat striekala prúdom krv a už sa nezmohol na žiadny ďalší útok.

Situácia odvážneho muža sa však nezlepšila, práve naopak. Niekoľko desiatok metrov od neho sa objavili dva ďalšie levy, ktoré zrejme prilákal hluk boja a chystali sa zaútočiť na Hišartu, ktorý v danej situácii nemal veľa šancí. Našťastie sa však už v nasledujúcej chvíli objavila skoro celá jeho družina, ktorá tiež bola privolaná revom zúriaceho leva a keďže miesto boja bolo vzdialené od miesta ich odpočinku sotva polkilometra, prišli jeho muži práve včas, aby zahnali oba vrčiace levy.

*********************

Na druhý deň pred obedom sa v diaľke konečne zjavil zraku mladého muža, netrpezlivo čakajúceho v záhrade domu, sprievod túžobne očakávanej Miriam. Netrvalo dlho a krásna Arménka, doprevádzaná dvoma priateľkami a štyrmi bojovníkmi, zostúpila z koňa - bola tiež nadšenou a vynikajúcou jazdkyňou - rovno do náručia Hišartu. Mladý muž hneď pokryl bozkami najprv jej štíhle ruky, potom jej labutie hrdlo a napokon i červené pery. Potom ju odviedol do záhrady, kde na veľkom stole bolo pripravené najrôznejšie ovocie a nápoje z čerstvo vytlačených pomarančov a ananásov. 

Miriam bola vysoká, gracilne urastená krásavica s arménsky útlou, ušľachtilou malou hlavou, z ktorej pozerali dve veľké, iskrivo čierne oči, ozdobené nádhernými dlhými mihalnicami, ktorých pohyby ešte zväčšovali nesmiernu hĺbku a intenzitu jej pohľadu. Vo svojich devätnástich rokoch bola už dávno zrelou ženou majúcou skúsenosti v tom, čo je láska srdca i láska tela. Mnohé, jej rovnako staré družky boli už vydaté a mali deti. Otec ju už dávno nabádal k sobášu, ale Miriam sa akosi nevedela pre nikoho rozhodnúť, jej srdce sa ešte nikdy nerozbúchalo tlkotom vzplanutia naozajstnej lásky a otec doteraz rešpektoval jej vôľu, hoci také niečo bolo dosť neobvyklé a priečilo sa tradíciám starého Orientu. Miriam vyrastala ale inakšie ako jej rovesníčky. Po skorej smrti matky, ktorá umrela veľmi mladá po uštipnutí jedovatým hadom, Miriam mala vtedy desať rokov, otec koncentroval celú svoju lásku na ňu a dal ju vyučiť všetkému, čo otcovia učili svojich synov. Naučil ju dokonca aj zaobchádzaniu so zbraňami. Zvykla si, že s ňou hovorieval ako so seberovnou a často dal aj na jej rady. Miriam sa dozvedela od otca všetko dôležité o politike Orientu a jej bystrá a otvorená hlava prišla neraz k lepším uzáverom ako boli otcove, čo nikdy neváhal aj priznať. Miloval svoju dcéru ako oko v hlave a preto jej aj nechával pomerne veľkú slobodu a rešpektoval rozhodnutia tykajúce sa jej vlastného života. 

Vedela však dobre aj to, že sa musí čo najskôr rozhodnúť, pretože otcova trpezlivosť vo veci sobáša mala zaiste aj svoje hranice. Okrem toho v tejto záležitosti hrali rolu ešte aj iné zámery a plány, ktoré stáli čiastočne, alebo i celkom, mimo moci jej otca. Vedela dobre, že viac ako rok slobody jej otec už za žiadnych okolností nedaruje, a to aj keď bol nesmierne rád, že ju mal pri sebe, pretože bola jeho najlepším kamarátom a blízkym dôverníkom. Keď však prekročí dvadsiatku, tak podľa zaužívaných zvyklostí bude na vydaj už príliš stará. 

Jediný muž, ktorého si vedela predstaviť ako svojho manžela bol Hišarta, do ktorého sa zamilovala hneď pri prvom pohľade do jeho prenikavých inteligentných očí, keď sa stretli s jej zrakom, ktorý na rozdiel od iných žien pred mužmi nikdy neklopila. Výchova jej otca niesla v tomto smere svoje ovocie. Tým, že ju otec bral takmer ako rovnocenného partnera, nenadobudla nikdy prehnaný rešpekt pred mužmi. 

Už počas krátkeho splynutia ich očí v priebehu ich radostného zvítania, sa začalo jej srdce roztavovať a hoci sa bránila pocitu prepukajúcej lásky, vediac už vopred, že muž stojaci pred ňou nemôže nikdy byť jej manželom, pretože už má rodinu, podliehala postupne stále viac plameňu mocnej, všetko v nej spaľujúcej lásky, i keď spočiatku ani sám Hišarta nevedel, že si už svojím prvým pohľadom podmanil srdce krásnej Arménky navždy. Miriam bojovala proti tejto láske, ktorá ju stále viac premáhala, ale navonok sa dávala dlhšiu dobu voči tomuto neodolateľne peknému mužovi, udatnému a neohrozenému veliteľovi mitannskej armády, úplne chladne, hoci ju celú spaľovala vášeň vrúcnej lásky. Ich tajné stretnutia sa stále viac zintenzívňovali a pri jednom z nich, keď jej Hišarta zasa raz vyznával svoju veľkú lásku, sa mu konečne doznala, že ho tiež miluje.

Dnešná noc mala byť prvou nocou, kedy sa mali spojiť ich po sebe túžiace telá, aby už raz uhasili nesmiernu vášeň vzájomnej túžby po sebe, ktorá časom narástla tak veľmi, že ich hrozila pridusiť. Sedeli v tieni obrovskej palmy, nikým nerušení, ďaleko od všetkých udalostí, ďaleko od Assuru, od jeho nádherných palácov, čistých ulíc, ďaleko od vravy a hluku jeho rušného, obchodného života, ponorení len do seba. Načúvali magickým slovám svojich úst šepkajúcich najkrajšie a najintímnejšie slová lásky. 

Tak prešla hodina od príchodu Miriam, im sa však zdalo, že sú spolu ešte len niekoľko málo minút. Služobníctvo a priatelia sa od nich vzdialili, prenechajúc svojich pánov, ako si to želali, len sebe a úchvat-

nej kráse záhrady Hišartovej letnej vily. Záhrada bola obrovská a miesto, kde ležali v objatí, vymieňajúc si horúce bozky, sa nachádzalo od domu sotva tristo metrov, takže nemohli počuť dupot koní blížiacich sa jazd-

cov, uháňajúcich plným galopom po kráľovskej ceste vedúcej z Assuru do mesta Kissaru. Jazdci boli traja kráľovskí poslovia, ktorí prekonali vzdialenosť medzi Assurom a Hišartovým letným sídlom za poldruha hodiny. Pred domom zosadli z koní a ich vodca zabúchal na ťažkú železnú bránu vysokého opevňovacieho múru, ktorým bol obohnaný dom i celé jeho príslušenstvo. 

Z malej strážnej veže pri bráne vyzrel sluha a keď uvidel v rukách jedného z mužov dokument opatrený kráľovou pečaťou, určený Hišartovi, vpustil poslov dovnútra a zaviedol ich vodcu do veľkej prijímacej sály domu, nachádzajúcej sa v jeho prednej časti. Bola prevedená i zariadená štýlom svedčiacim o veľkom vkuse a zmysle pre krásu. Steny boli zdobené prekrásnou vykladanou mozaikou s motívmi divokých zvierat. Predná stena miestnosti, o rozmeroch 8x13 metrov, bola vyhradená trom obrovským oknám, pozdĺž ktorých prebiehal nevysoký múrik, obložený bielym mramorom a slúžiaci k sedeniu. Na protiľahlej stene zaberala centrálne miesto veľká freska babylonskej bohyne plodnosti Ištar. V strede bol veľký kamenný stôl, okolo neho niekoľko stoličiek. Miestnosť oplývala nádhernými rastlinami a kvetmi.   

Tu prijal kráľovského posla Ušurta, verný pobočník a dôverník svojho pána a veliteľa Hišartu, jeden z dvanástich podveliteľov kráľovskej armády. Ušurta bol dva roky mladší ako Hišarta a bol jeho najlepším priateľom. Pochádzal zo starej rodiny Maryov a svojho pána poznal už od detstva. Hišarta vedel, že sa na jeho absolútnu lojalitu môže vždy spoľahnúť a že by ho nikdy nezradil, aj keby mu išlo o život. 

Posol sa pred Ušurtom uklonil, odovzdal mu správu veľkokráľa Tušratu a naliehavo ho žiadal, aby hneď privolal svojho pána, že sa spolu musia vydať na cestu do Assuru. Ušurta ho uistil, že bude Hišartovi okamžite tlmočiť rozkaz veľkokráľa, ale že chvíľu potrvá, kým ho jeho pán príjme, pretože nie je prítomný v dome, ale odpočíva v záhrade. Potom posla zanechal v sále, kam privolal svojho dôstojníka, aby mu robil spoločnosť, čím sa zároveň aj uistil, že ostane tam kde je, a odišiel Hišartu informovať o veci, o ktorej vedel, že ho neveľmi poteší, hoci bolo veľkým vyznamenaním byť pre veľkokráľa mitannskej ríše takou významou osobou, že sa bez nej takmer nič nemohlo udiať, lebo Tušrata ho chcel mať pri všetkých dôležitých rozhodnutiach. 

Ušurta prebehol vzdialenosť, ktorá ho delila od zamilovaného páru za niekoľko desiatok sekúnd. Bol výborným bežcom a bežeckú schopnosť svojho mladého, tvrdým vojenským tréningom zoceleného tela užíval akoby s animálnou radosťou leoparda a či geparda. Priblížil sa im na niekoľko málo metrov, ale ani jeden z nich ho nespozoroval. Musel sa nad tým až zadiviť, lebo sa neplazil potichu ako to robieval, keď sa k niekomu prikrádal, aby ho zneškodnil. Vedel dobre, že Hišarta mal tak dokonalý sluch, že za iných okolností by nebolo možné priblížiť sa k nemu nepozorovane. Preto mu bolo jasné, že krásna Miriam upútala celú pozornosť jeho veliteľa. Keď už bol celkom nad nimi, najprv zašepkal, celkom opatrne, aby ich nevyľakal, Hišartove meno. Ale až keď ho viackrát hlasnejšie zopakoval, ozval sa konečne jeho veliteľ podráždeným a zlostným hlasom:

"Nepovedal som ti dosť dôrazne, že si neželám, aby ma niekto rušil, až kým sa neobjavím v dome? Nevyjadril som sa dosť jasne? Mám ti dať vyťať päťdesiat palíc Ušurta, aby si si v budúcnosti lepšie zapamätal rozkazy svojho pána?" 

Hišarta zvyšoval hlas a pri posledných slovách už bol rozzúrený ako uragán. Nebolo jeho zvykom, aby takto hovoril so svojím najlepším priateľom, i keď  za istých okolnosti vedel byť aj drsný a neúprosný. Vojak zvyknutý na zabíjanie ani nemohol byť v tých časoch iný. A Hišarta bol jediným a najvyšším pánom života a smrti tisícok svojich podriadených. Vydal už veľakrát príkaz k tomu, aby niekoho zbičovali alebo potrestali smrťou. Ušurtu však zvykol oslovovať slovom brat, a tak isto sa nechal oslovovať aj on od neho. Taký bol zvyk medzi rovnými v Mitanni a Hišarta aj keď mal oveľa vyššie postavenie ako jeho priateľ, už len preto, že bol kráľov miláčik, takto vyznamenal svojho priateľa. Preto Ušurta na chvíľu stratil reč, keď poču takú nečakanú vyhrážku, akú od svojho veliteľa ešte nikdy predtým nezažil. Hneď však nadobudol stratenú rovnováhu a ozval sa: 

"Hišarta, brat môj, tvojmu služobníkovi je veľmi ľúto, že teba i krásnu Miriam musí vyrušovať pri nežných slovách lásky, ale stalo sa niečo neočakávané. Práve pred chvíľou prišli do domu traja poslovia kráľa s rozkazom, že sa máš neodkladne ešte dnes dostaviť do kráľovského paláca v Assure, kde je zvolaná dôležitá porada v neodkladnej štátnej veci. Prihodilo sa tam niečo mimoriadne.

"Čo to táraš, ty nešťastník? Vari si sa zbláznil? A či si robíš len hlúpe žarty? Vieš, že ťa niečo také môže stáť hlavu?" Hišarta hovoril stále zlostným a podráždeným hlasom, nevediac si predstaviť, aby ho kráľ teraz volal naspäť k sebe, keď mu len včera udelil viacdenné voľno, s tým, že môže odísť preč z Assuru. 

"Pán môj a brat môj, udatný a neohrožený Hišarta, vieš dobre, že by som sa nikdy neodvážil žartovať v takýchto veciach. Poď  so mňou a presvedčíš sa sám. Poslovia na teba už netrpezlivo čakajú pred domom.“

"Čo to vravíš? Čakajú na mňa poslovia kráľa?" Ozval sa Hišarta odrazu v zmenenom a pokojnom tóne, dávajúc Ušurtovi najavo, že  uveril jeho nečakanú a nepríjemnú správu, ktorá ho v prvom momente úplne vyviedla z rovnováhy. Mal totiž na krátky okamih dojem, akoby bol prehral dôležitú bitku. A prehrávať bitky nebol zvyknutý. Nevyčkal od neho odpoveď a hneď pokračoval:

"Okamžite sa vydaj k poslom a povedz im, že si mi odovzdal odkaz môjho pána, veľkokráľa ríše Mitanni a že sa neodkladne vydám na cestu k nemu. Tlmoč im môj rozkaz, aby ihneď vyrazili na spiatočnú cestu a oznámili kráľovi môj skorý príchod. Povedz im aj to, aby cválali s vetrom opreteky, lebo ak ja dorazím do Assuru skôr než oni, budú o hlavu kratší.“

Keď však skončil, už sa trochu aj usmieval a doložil:

"Ušurta, čo ti teraz poviem, je určené len pre tvoje uši. Nechcem, aby poslovia na mňa čakali. Chcem, aby ma Miriam vyprevadila, aby sme si aspoň takto predĺžili naše spoločné chvíle, keď sme už bohmi boli pripravení o nadherné dni, ktoré sme tu zamýšľali stráviť. Nebolo by dobre, aby sa títo muži dozvedeli. že Miriam je tu, u mňa. A hlavy im, prirodzene, tiež nemienim dať odseknúť, len chcem, aby sa ponáhľali." 

Keď Ušurta už odchádzal vykonať rozkaz svojho veliteľa, zavolal Hišarta za ním:

"Ešte niečo, brat môj. Vieš dobre, že ani tebe som nemienil skriviť ani len jediný vlas na hlave, hovorila zo mňa len zlosť nad nepriaznivým rozhodnutím bohov, ktoré ma zastihlo úplne nečakane, užívajúc lásku krásnej ženy."

”Viem, pán môj a brat môj, že si bol nahnevaný na bohov a nie na mňa”.

Hišarta bol na svoju dobu naozaj neobvyklým mužom. Bol nielen telesne zdatný, a to takou mierou, že sa mu v krajine Mitanni nikto nevyrovnal, či už v narábaní s lukom, mečom alebo kopijou, no a v pästnom súboji tiež porazil každého. Odlišoval sa však aj duchom od všetkých ostatných, ktorí boli v podstate len akousi sivou masou, kde sa žiadny neodlišoval príliš veľmi od iného. 

Moderná psychológia by povedala, že v mase vtedajších ľudí nikto neprejavil nejakú individualitu. Všetci konali a ”mysleli” rovnako. Títo ľudia boli totiž skalopevne presvedčení o tom, že nie oni konajú a myslia, ale že všetko určujú len bohovia, ktorí už vopred určili ich osud. Hišarta je v tomto ohľade úplne iný. Aj keď priznáva existenciu a moc bohov, bráni sa ich moci a bráni sa aj tomu, aby nakladali s ním len podľa svojej ľubovôle a nálady. Dohaduje sa s nimi, zlostí sa na nich a často koná a rozhoduje sa bez toho, aby sa obracal na nich a čakal na ich odpoveď. Prosí ich síce o pomoc, ale je presvedčený, že keď mu nepomôžu, tak si poradí aj sám. Hišarta je jedným z tých, ktorí budú neskôr vo vývoji ľudstva tvoriť nový typ človeka, človeka ktorý už neverí úplne slepo a hlucho na absolútnu moc bohov a preto im ani neslúži v neobmedzenej poslušnosti. A to je aj dôvod, prečo jeho konanie už prejavuje značné stopy flexibility a nečakaných zvratov. Preto vie byť aj priateľský z náklonnosti, a vie prepáčiť chybu a odpustiť vinu. Vie sa zľutovať a vie aj nezištne pomôcť, i keď v mnohom ostáva samozrejme aj dieťaťom svojej doby, pretože ho predsa len občas ovládne krutosť. pomstychtivosť a iracionálna svojvôľa. Má však už dosť silné povedomie vlastného ”ja” a snaží sa ho ohraničiť a odtrhnúť od svojich bohov tak, aby bol on jeho pánom a nie cudzie božské mocnosti.

Keď Hišarta o niečo neskôr sedel v sedle, pripravený vyraziť aj s časťou svojej družiny na cestu do kráľovského paláca, boli poslovia už dávno na spiatočnej ceste. Ušurta mal ostať s Miriam a ochraňovať ju pre každý prípad. Mali počkať až do zajtra poobedia. Ak by sa dovtedy neobjavil, tak to znamená, že išlo o niečo zdĺhavejšie a že už nepríde. Potom sa mali vydať všetci na cestu do Assuru.

Z domu vyšla Miriam spolu s Ušurtom a krásna dievčina sa zručne vyšvihla do sedla svojho ušľachtilého štíhleho arabského vraníka a prejavovala veľkú radosť nad tým, že svojho milovaného odprevadí aspoň niekoľko kilometrov. Išiel s nimi aj verný Ušurta, aby ju priviedol bezpečne zasa naspäť. Už po niekoľkých minútach sa Miriam i Hišarta, odpútali na svojich rýchlych koňoch niekoľko desiatok metrov dopredu od ostatných. Udržovali si tento náskok rozprávajúc sa a smejúc sa, až kým neprišli k malej osade, vzdialenej od Hišartovho letného sídliska asi desať kilometrov. Miriam sa tu rozlúčila so svojím milencom a pozerala za ním, aj spolu s Ušurtom, až kým nezmizol za hranicou horizontu.

 

1. pokračovanie

Hišarta miloval biele slnečné mesto Assur a rád chodieval peši jeho rušnou obchodnou ulicou, kde sa vždy započúval do kriku, vravy a dohadovania sa kupujúcich a predávajúcich. Rád pozoroval zhon a náhlivé ponáhľanie tých, ktorí mali niečo vybaviť alebo splniť niečí príkaz. Mesto malo štvrť milióna obyvateľov a jeho hlavná brána bola zasvätená bohu mesta Assurovi, podľa ktorého sa aj volala. Kráľ štyroch svetových strán, ako sa zvykol titulovať veľkokráľ Tušrata, vládol v ňom už desať rokov a mesto dosiahlo za jeho vlády značný blahobyt. Stalo sa skutočne extravagantnou, veľkolepou metropolou, s nádhernými chrámami, impozantnými verejnými budovami, perfektne vydláždenými ulicami, krásnymi záhradami a hrubým mohutným opevňovacím múrom.

Keď Hišarta dorazil so svojím sprievodom do mesta, oddelil sa od svojich sprievodcov a išiel ku kráľovskému palácu sám. Jeho myšlienky sa neprestajne točili okolo krásnej Miriam. Jej obraz sa mu stále zjavoval pred očami a jeho neukojené zmysly nedovolili, aby sa jeho rozbúrená krv utíšila. Miriam bola úplne iná ako všetky  ženy, ktoré dosiaľ poznal. U nich, v Mitanni, boli ženy úplne pasívne a robili len to, čo im prikázal muž. Mitannská spoločnosť bola prísne patriarchálnou spoločnosťou, kde sa žena úplne podriaďovala mužskej vôli a právne v podstate vôbec neexistovala, lebo nemala na nič zákonné právo. O všetkom rozhodoval len muž. Žena nesmela mať nijakú verejnú funkciu, a jej jediná funkcia a najvyššia povinnosť spočívala len v tom, aby bola poslušnou slúžkou svojho muža - ako matka a ako milenka.

Hišarta vedel, že Miriam bola Arménka a arménske ženy sa v mnohom odlišovali od ich žien, toľko aspoň počul od svojho otca, ktorý toho v živote viac skúsil a videl ako on. Okrem toho od Miriam sa dozvedel, že jej otec ju v mnohom vychovával ako chlapca, a tak sa u nej prejavovala nejedna mužská črta, čo však vôbec neznižovalo jej ženský pôvab. Práve naopak - zažíval ju ako rovnocenného partnera v myslení a konaní, no napriek tomu aj ako úplný protipól svojej vlastnej mužskosti. Jej aktivita v myslení a rozhodovaní zvyšovali v jeho očiach ešte viac jej ženský pôvab a ani jej prejav a úsmev neboli také stereotypné a strojené, ako to bolo v prípade mitannských dievčat, ale sa vyznačovali nespočetnými odtieňmi, čo ju robilo pre neho nesmierne atraktívnou. A práve dnes, keď sa už veľmi tešil na noc s ňou, ho musel dať zavolať k sebe jeho pán Tušrata.

Až teraz začal premýšľať, čo tak asi môže chcieť. Doteraz sa nad tým vôbec nezamyslel, jeho myšlienky boli len pri Miriam. Nemal ani potuchy, čo to mohlo byť. Keď odchádzal, bolo predsa všetko v poriadku. Ani náznak po niečom, čo by ich mohlo v najbližších dňoch znepokojovať. Ale v takej veľkej a významnej ríši akou Mitanni bola, sa vždy prihodí niečo neočakávané. Azda ich len nemienia napadnúť ich susedia, mocní Chetiti, ktorí boli nevyspytateľní a veľmi nebezpeční a ich veľkokráľ Šuppiluliuma nebažil po ničom tak veľmi, ako po neustálom rozširovaní svojej ríše. 

Takéto myšlienky začali víriť jeho hlavou, čím viac sa blížil ku kráľovskému palácu, ale nič nevymyslel a preto sa radšej už viac neznepokojoval, však sa to za chvíľu dozvie. Kráľov palác sa nachádzal v strede mesta a krátka cesta, vedúca k jeho hlavnému vchodu, sa volala Kráľovská cesta. Vchod do paláca tvoril mohutný propylón s dvomi stĺpmi a pred každým z nich stál jeden strážca, v plnej zbroji. Stráž ho samozrejme poznala a preto okamžite vpustila dovnútra paláca.

Prešiel veľkým dláždeným nádvorím a ocitol sa pri nádherne zdobenej, drevenej bráne vedúcej do  hlavnej haly, ktorá sa nachádzala  vo vstupnej predpalácovej budove. Tu sa k nemu pripojili dvaja osobní služobníci kráľa, ktorí ho potom viedli spleťou dlhých chodieb, až prišli k druhému nádvoriu, odkiaľ išli schodišťom na druhé poschodie veľkej budovy, ktorá bola srdcom paláca, kde býval kráľ so svojím osobným služobníctvom, ako aj niektorými poradcami i s rodinami. V južnej časti budovy bola veľká sála slúžiaca na porady a práve tam ho doprevádzali obaja služobníci. Keď vošli do príjmacej miestnosti - susediacej so zasadacou sálou - kde musel každý počkať, kým ho služobníci ohlásili kráľovi, ostal Hišarta chvíľu čakať, aby sa už krátko potom smel zjaviť pred kráľovou tvárou.

Tušrata bol malý, energicky pôsobiaci muž, s čiernymi, prenikavo pichľavými očami a dlhou, hustou čiernou bradou. Hlavu mal nepokrytú; v tých časoch sa ešte nenosila kráľovská koruna. Pri oficiálnych podnetoch sa však ukazoval s pokrytou hlavou a pri takejto príležitosti nosieval niečo, čo bolo možné označiť za istý druh turbanu.

Ríša tej štruktúry, akou sa vyznačovalo mitannské kráľovstvo (ale prakticky aj všetky ďalšie ríše mezopotámskej kultúry po kráľovi Chamurabim), bola založená predovšetkým na veľmi intenzívnej koncentrácii moci a mala preto pomerne veľký byrokratický aparát, s množstvom úradníkov a rôznych správcov. V jednotlivých provinciách ríše Tušrata síce mal svojich verných miestodržiteľov, ale v konečnej fáze patrila celá moc len jemu a bol jej absolútnym vlastníkom. Miestodržiteľov dosadzoval úplne len podľa vlastnej ľubovôle.

Je len samozrejmé, že každý jednotlivý miestodržiteľ mal aj podiel vlastnej moci a mal k dispozícii i malú armádu, ale nikdy nie takú veľkú, aby mohol ohroziť veľkokráľa Tušratu, čo by nikdy  žiadneho z nich ani len vo sne nebolo napadlo. Títo ľudia sa vyznačovali veľkou lojalitou voči svojmu pánovi. Okrem toho bol Tušrata zároveň aj najvyšším kňazom a inštaloval sám seba za reprezentanta najvyššej kozmickej moci, a tak sa obklopil aurou božskej nadľudskosti, ktorou sa vyznačovali len bohovia, čo preniesol aj do svojho titulu, lebo sa označoval aj ako boh mesta Assuru.

Pri tomto ”zbožnení” kráľa nešlo v žiadnom prípade o substančnú premenu na boha (teda nebol typom bohočloveka kresťanskej teológie, kde sa ide predovšetkým o bytostnú identitu ľudského a božského komponentu v osobe Krista), ale len o zmenu funkcie. V tejto funkcii Tušrata napĺňal úlohu stvoriteľa, víťaza nad pôvodným kozmickým chaosom a garanta večného poriadku. Túto svoju božskú funkciu demonštroval pred svojimi poddanými pravidelne a podľa presne stanovených rituálov (pochopiteľne, že to nebol jeho vlastný vynález, pretože to bola už stáročná tradícia mezopotámskych  relígií a v tejto funkcii vystupovali už i králi sumerskej kultúry, najstaršej, historicky doloženej kultúry starého Orientu), čo prirodzene ešte viac zvyšovalo jeho moc v očiach jeho ľudu, pretože niesla v sebe i magické aspekty a človek staroveku bol bytosťou, ktorej vnútro ovládali obrazy a imaginácie a nie racionalita a logické slovo.

V zmysle tejto svojej božskej funkcie zdôrazňoval Tušrata svoju božskosť napríklad i tým, že pri dôležitých zmluvách - uzavretie zmluvy bolo v Oriente veľmi významým a záväzným aktom, preto i Jahve, Boh Starého testamentu, uzatvára zmluvu s človekom - sa v tej časti zmluvy, kde sa prisahalo na nejaké božstvo, sa prisahalo aj neho ako na boha. Týmto spôsobom prešla dôležitosť a ochrana práva, ktorú Semiti delegovali s veľkou obľubou do rúk svojich božstiev, aj pod autoritu kráľa, s tým, že postupom času sa hlavný akcent kládol stále viac na jeho osobu.

Tušrata sedel na svojom kamennom tróne, vystlanom leopardími kožami a jeho nehybná, sfingovo strnulá tvár sa uvoľnila náznakom úsmevu, keď sa pred ním zjavil jeho najobľúbenejší poddaný, veliteľ jeho kráľovskej armády a jeho najlepší priateľ (pokiaľ vo vzťahu kráľ - služobník možno v sociálnych vzťahoch starého Orientu toto označenie vôbec použiť), Hišarta. Blížil sa k nemu, ako to prikazovala prísna dvorná etika, pomalým krokom, so sklopeným pohľadom (mezopotámskym kráľom a tiež i faraónom, sa obyčajní smrteľníci nesmeli pozerať do očí; podla vtedajšej predstavy by mohla božská sila ich zraku uškodiť), pričom držal obe ruky spustené pred sebou, nasmerujúc otvorené dlane ku kráľovi, čo malo signalizovať, že sa úplne oddáva do kráľovej moci a ochrany. Zároveň tento predpis myslel i na osobnú bezpečnosť kráľa, pretože ten, kto má otvorené ruky, nemôže mať v nich žiadnu vražednú zbraň, ako napríklad malú dýku.

Keď už bol v tesnej blízkosti Tušratovho trónu, hlboko sa uklonil, spustil sa na kolená, ľavú ruku si položil na srdce, čo znamenalo, že je ochotný obetovať svojmu kráľovi aj srdce a pravú ruku dal na kráľovu nohu, nastoknutú v sandále. Toto gesto bolo prejavom najhlbšej pokory a absolútnej oddanosti panovníkovi.

Tušrata medzitým znova nasadil masku mŕtvolnej nehybnosti tváre, vyžarujúc tak božskú dôstojnosť, aby v tejto póze prijal hold svojho služobníka. Táto zritualizovaná scéna prvého kontaktu medzi oboma trvala niekoľko sekúnd. Potom kráľ pomaly vysunul ľavú ruku,  podržal ju na okamih nad Hišartovou hlavou, čím naznačoval, že prijíma jeho hold. Po tomto akte kráľovej akceptancie pokorného holdu svojho generála, sa ozval prvý so svojou pozdravnou formulou Hišarta:

”Majestát, tvoj nehodný sluha si dovoľuje objaviť sa pred tvojou božskou tvárou a očakáva tvoje rozkazy a želania”.

Bolo obdivuhodné ako perfektne dokázali ovládať svoje emócie títo ľudia spred 3500 rokov. V tomto ohľade boli do istej miery pred nami. Na druhej strane však často pôsobili len ako neživé figúrky bez vlastnej vôle, ktoré akoby chodili podľa presných pravidiel po akejsi šachovnici života. Táto forma istého zabehaného automatizmu bola výsledkom totálneho zritualizovania mnohých elementov ich sociálneho spolunažívania.

Toto zritualizovanie sa najlepšie odrážalo v presne stanovenom ceremoniálnom protokole, podľa ktorého sa riadil beh života na kráľovskom dvore Tušratu. Všetko v ňom bolo sústredené na osobu kráľa, ktorá bola sakrosankt. Myslelo sa v ňom s neuveriteľnou, takmer až prušiackou pedantnosťou na všetko. Vždy, keď kráľ vystupoval z koča, musel stáť, podľa ceremoniálu, pred ním veliteľ jeho telesnej stráže, klaňajúc sa mu a odovzdávajúc ho hneď ďalej najvyššiemu pážaťu. Celý pážací sprievod, obvykle v počte šiestich, ho potom doprevadil do paláca, kde ho už očakávali štyria komorníci, ktorí ho prebrali do svojej opatery, aby sa postarali o jeho telesné blaho, ako kúpeľ, čisté šaty a pokrm.

Ceremoniál mal ešte jednu veľmi dôležitú funkciu a ňou bolo prísne dodržiavanie kultovej čistoty vo vzťahu ku kráľovej osobe. Tak musel kuchynský personál každý mesiac odznova prisahať, že kráľovi nebude podávať znečistenú vodu. Čo len jeden jediný vlas, nájdený vo vode na umývanie, by bol pre službukonajúceho komorníka znamenal istú smrť. Aj dodávatelia tovarov na kráľovský dvor mali síce dôležité zamestnanie, ale zároveň aj veľmi nebezpečné. Napríklad obuvníci, ako spracovávatelia kože, smeli na zhotovenie královskej obuvy používať výlučne kožu pochádzajúcu z kráľovského majetku. V prípade použitia inej kože im hrozila smrť. Ak sa však také niečo stalo omylom a dotyčný sa priznal, bolo mu odpustené.

”Vstaň, Hišarta, si mi vítaný”, odpovedal kráľ a pokračoval ďalej,” iste sa divíš, čo ma podnietilo k tomu, že hoci som ťa len včera prepustil na niekoľko dní, už dnes som ťa znova dal privolať do paláca”.

Potom mu kráľ pokynul rukou, aby si sadol na stoličku. V sále boli prítomní ešte ďalší význační ľudia kráľovstva Mitanni. Boli to všetko najdôvernejší a najbystrejší poradcovia veľkokráľa. V jeho blízkosti sedel veliteľ kráľovej telesnej stráže, dvaja miestodržitelia, správca paláca, najvyšší kňaz mestského boha Assura, dvaja vezíri, dvaja poradcovia pre chetitské záležitosti, z ktorých jeden bol otec Miriam, nazývaný Chabaris a teraz ako posledný pribudol k ním Hišarta.

Hišarta si sadol medzi nich, pozdravil ich úklonom hlavy a priložil si pravú ruku na srdce. Všetci opätovali podobným spôsobom jeho pozdrav. Akonáhle zbadal Chabarisa, ako aj druhého poradcu pre záležitosti súvisiace s Chetitmi, hneď mu preblesklo hlavou, že to  pravdepodobne musia byť nejaké nečakané udalosti, týkajúce sa Chetitov - prekliatych, neustále po novej koristi bažiacich lúpežníkov. Mali už dávno veľký zálusk na ich územie a zrejme to bola príčina tohto nečakaného rozruchu a značnej nervozity v paláci.

 

2. pokračovanie

Ríša Mitanni, ktorá nemala dlhé trvanie, to počas svojej existencie nemala jednoduché a najmä po strategickej stránke žila dosť riskantne a nebezpečne. Bola najmenšou a vojensky i ekonomicky najslabšou z troch vtedajších veľmocí Orientu, ako i celého priestoru okolo Stredozemného mora. Do tejto silnej trojky (rozdiely vo vojenskej sile neboli veľké a pri vtedajších bitkách často rozhodovalo len šťastie a šikovnosť a nezriedka vyhrala slabšia armáda nad silnejšou) patrili ešte Egypťania a už zmienení Chetiti. Ďalšou nevýhodou Mitanni bolo to, že krajina nemala prístup k moru a že jej územie ležalo prakticky akoby v zovretí kliešťami medzi Egyptom a Chetitmi. Preto bolo z hľadiska mitannskej diplomacie veľmi dôležité urobiť všetko preto, aby sa zvyšní  dvaja mocní nespojili a nenapadli Mitanni spoločnými silami, čo by Tušratove kráľovstvo s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo prežilo, lebo úspešne vzdorovať dvom takým silným nepriateľom, ktorí mohli Mitanni atakovať z dvoch strán a celú krajinu takpovediac obkľúčiť, bolo takmer vylúčené.

Preto bolo pre Tušratu a jeho ríšu mimoriadne dôležité viesť šikovnú diplomatickú politiku, aby sa podľa možnosti nikdy neocitol medzi dvoma kameňmi. V predošlom storočí, keď Chetiti ešte neboli takí silní, a predovšetkým, keď ešte nejavili príliš veľký záujem zaberať územia, ktoré patrili do Mitanni, viedli Mitanniti s Egypťanmi neustále šarvátky, ako aj väčšie bitky. Na spoločnej hranici medzi týmito dvomi susedmi vládol len zriedkavo pokoj a keď, tak to vždy bol len pokoj pred hroziacou nasledovnou búrkou. Malé lokálne vojny boli skoro na dennom poriadku. Vo vojenskej technike boli obyvatelia Mitanni pred Egypťanmi. Vlastnili totiž veľmi pohyblivé a účinné, dvojkolesové bojové vozy, ktoré sa vyznačovali značnou údernou silou. Tento vynález patril s najväčšou pravdepodobnosťou záhadnému a nesmierne bojovému národu Hyksov, ktorý v 16. storočí pred .n l. ovládol na sto rokov ríšu faraónov a ho priniesol do Mezopotámie. Keď sa Egypťania zotavili z ťažkého šoku - bolo to po prvý raz v histórii ríše faraónov, že jej niekto pripravil takúto porážku, pričom ju aj z veľkej časti obsadil - snažili sa zbaviť nepríjemnej traumy tým spôsobom, že začali prejavovať intenzivnu snahu po dobýjaní nových území smerom na severovýchod, a to v takom rozsahu, aký Egypt predtým nikdy neinicioval.

Prostredníctvom novozískaných území Egypt chcel poistiť svoje severovýchodné hranice, kde bol najzraniteľnejší. Samozrejme, že už po krátkom čase prišli Egypťania k uzáveru, že tieto územia nemajú pre nich len vojenský význam, ale, že ich môžu využívať aj ekonomicky. Obnova svetovej egyptskej veľmoci vyžadovala množstvo energie a tovarov. Už len dobytie rezidencie Hyksov v Auarise malo za následok veľkú spotrebu energie a materiálu. Dočasní páni Egypta aj tak neboli porazení úplne, ale sa len stiahli smerom na severovýchod, kde v dnešnej Palestíne mali niekoľko pevností, ktoré faraón Ahmose dobyl až po troch rokoch obliehania. 

Pochopiteľne, že v tejto oblasti bolo veľa aj takých území, ktoré padli Egypťanom do lona takpovediac zdarma a nemuseli o ne bojovať. Inak by bolo len ťažko vysvetliteľné, že Thuthmose I. bol už začiatkom 15. storočia pred n.l. aj so svojím vojskom na hornom toku Eufratu. Keď ho zhliadol, tak sa veľmi podivil nad smerom jeho tečenia a vyriekol: ”Tu sa ide hore, keď sa vodou ide dole”.

Táto výpoveď znamenite vystihuje nílocentrické myslenie Egypťanov, pre ktorých najdôležitejšou riekou sveta bol Níl a kde Horný Egypt ležal na juhu a Dolný Egypt na severe, a tak hore sa išlo vtedy, keď sa aj vodou išlo hore. Podľa tejto egyptskej logiky, vztiahnutej na Níl, to malo tak fungovať všade na svete. Eufrat ale tiekol presne opačným smerom ako Níl, preto bol úžas Thuthmoseho celkom na mieste.

Pri Karkemiše, v miestach kde sa Eufrat najviac zatáča na západ, nechal Tuthmose I. potom vybudovať hraničné opevnenie, ktoré našiel stáť ešte dve generácie neskôr aj jeho vnuk Thuthmose III. Tu však Egypťania narazili po prvý raz na vážneho súpera, ktorý ich mal zamestnávať a znepokojovať veľmi dlhý čas. Boli to práve Mitanniti.

Pri vojenských konfrontáciách medzi Egypťanmi a Mitannitmi bojovali na egyptskej strane skoro vždy oddiely lukostrelcov proti vojom bojovníkov na dvojkolesových záprahoch, ťahaných len jedným koňom na strane Mitannitov. Jednalo sa o veľmi ľahké vozíky, ktorých kolesá neboli plné, ale boli vystužné tyčami. Posádku voza tvoril pohonič a lukostrelec. Kôň niesol ľahký pancier umožňujúci mu využiť jeho rýchlosť a pohyblivosť.

Ako sme už povedali, za panovania Tušratu už nedochádzalo k týmto bojom a ak, tak len vtedy, keď Egypťania porušili prímerie. Bolo to však pomerne zriedkavé. Už Tušratov otec však pocítil nebezpečie hroziace jeho kráľovstvu od Chetitov, ktoré sa za panovania Tušratu ešte podstatne zväčšilo, takže pre neho bolo nesmierne dôležité získať si priateľstvo egyptského faraóna, prípadne jeho spojenectvo.

Hišartova domnienka, že príčinou jeho neočakávaného povolania do paláca musia byť len Chetiti, sa mala ukázať už o malú chvíľočku správnou. Tušrata opäť prehovoril, obracajúc sa znova na Hišartu:

”Verný môj Hišarta, dal som ťa privolať, lebo som sa dopočul od  šľachetného a spoľahlivého Tuhaliju, môjho chetitského poradcu, nepríjemné a zlé správy a dnes ich potvrdil i ctihodný Chabaris. Pretože v takých vážnych veciach, ako je táto, sa treba rýchlo a premyslene rozhodnúť a tvoje rady som si vždy vážil, hneď som poslal pre teba. Vypočuj si o čo ide!

Chetitský veľkokráľ Šuppiluliuma sa chystá prepadnúť s početným vojskom našu ríšu. Ríša Chetitov nebola nikdy taká silná a nebezpečná ako za tohto kráľa a preto sa musíme mať na pozore pred týmto strašným nebezpečím. Aká je tvoja rada, čo máme podľa teba teraz urobiť?”

”Pán môj, veľký Tušrata, Šuppiluliuma je zaiste nebezpečný a odvážny protivník so silou leva a odvahou leoparda a hoci moji vojaci sú zdatní a neohrození bojovníci, sami, osamotení v boji bez spojenca, nemáme veľkú šancu Chetitov poraziť, najmä, ak sa chetitský kráľ na nás vrhne s celou údernou silou svojej obrovskej armády. Okrem toho, Šuppiluliuma je prefíkaný pragmatik, ktorý má veľký zmysel pre to, čo je potrebné a nevyhnutné. Už dlhšiu dobu robí zmluvy s okolitými kniežaťami, aby tak získal viacerých spojencov a ešte viac posilnil svoju armádu.”

”Áno, to je pravda, udatný Hišarta”, zamiešal sa Chabaris a dodal ”už som hovoril svojmu pánovi, najjasnejšiemu Tušratovi, že som sa dozvedel, že nedávno urobil zmluvu s mojím bratrancom, arménskym kniežaťom Hukkanom, sídliacim v juhozápadnej Arménii. Poslal mu za ženu svoju sestru, pričom mu urobil aj veľkú prednášku o chetitskej morálke, poúčajúc ho, že aj Arménci ako barbari ju musia prebrať. U Chetitov je totiž pod trestom smrti zakázaný pohlavný styk so sestrami, sesternicami a švagrinami. V dopise, ktorý Šuppiluliuma poslal môjmu bratrancovi Hukkanovi, ho žiadal, aby sa v budúcnosti zriekol  robiť niečo také so všetkými príbuznými ženami, ktoré prídu jeho manželku z Hattuše (hlavné mesto Chetitov) navštíviť. Aby im dal jesť a piť a poriadne sa o ne postaral, ale, aby žiadnu nenavštevoval v posteli.

To však ešte nebolo všetko, môj udatný a nepremožiteľný Hišarta. Veľkokráľ z Hattuše, náš strašný a úskočný nepriateľ, oznámil môjmu bratrancovi, ctihodnému Hukkanovi, že teraz, keď sa stane jeho švagrom, si nepraje a mu zakazuje, aby sa pohlavne stýkal aj s dvornými dámami, hierodulami a služobnicami chrámu. Pre môjho bratranca bola takáto zmluva ťažkou urážkou, nemal však žiadne iné východisko ako ju podpísať, a tak sa nepriamo stať poddaným a či vazalom veľkokráľa Chetitov, v oficiálnej reči jeho spojencom. Keby bol túto zmluvu odmietol, Šuppiluliuma by ho bol vojensky napadol a veľmi rýchlo porazil. V danej situácii je pre neho teda lepšie stať sa spojencom mocného panovníka Chetitov, ako odmietnuť takúto zmluvu a stať sa jeho nepriateľom. 

Hukkana sa však na smrť urazil nad spôsobom, akým mu veľkokráľ nanútil túto pre neho potupnú zmluvu a tiež aj nad časťou jej obsahu, kde mu prikazuje, čo má robiť a čo nesmie robiť. Preto sa rozhodol zradiť Šuppiluliumu a vo vhodnom okamihu sa pripojiť k jeho protivníkom, v tomto prípade teda k môjmu najmilostivejšiemu božskému veľkokráľovi Tušratovi. Hukkana je urazený o to viac, že Šuppiluliuma mu prikazuje niečo, čo sám nikdy nedodržiava a že sám nebol nikdy ani veľmi nábožný ani veľmi mravný. Hukkana mi oznámil, že veľkokráľ Chetitov robí horúčkovité prípravy na veľkú vojnu a že si zaumienil už v krátkom čase prepadnúť s veľkou armádou ríšu Mitanni, obsadiť celé jej územie a dobyť pre seba trón nášho najmilostivejšieho pána, božského Tušratu.”

Chabaris ukončil svoje informácie, ktoré mali pomôcť Hišartovi, aby si mohol urobiť obraz o vážnosti situácie a predniesť svoju mienku. Arménec bol  mužom nevysokej postavy, s prenikavými čiernymi očami.  Nedalo sa zaprieť, že oči jeho krásnej dcéry mali tú istú formu i farbu, len boli ešte väčšie. Mal krátk čierne fúzy a mal stredne dlhú bradu, presne ako to bolo zvykom u Arméncov. Bolo obdivuhodné, ako rýchlo sa naučil Chabaris i jeho dcéra ťažkú, od ostatných okolitých národov úplne odlišnú reč, ktorou sa hovorilo v Mitanni.

Chvíľu bolo ticho, potom sa Tušrata obrátil na Hišartu a povedal:

”To, čo predniesol Chabaris, nám potvrdil aj náš chetitský agent Tušila, ktorý sa to dozvedel včera od svojich dvoch zvedov na dvore významného chetitského kniežaťa, Mešviliho, takže niet žiadnych pochýb o tom, že nám hrozí veľmi vážne nebezpečie a že sa musíme čo najrýchlejšie rozhodnúť k nejakému konkrétnemu konaniu. Teraz čakáme od teba, chrabrý a neohrozený Hišarta, že nám prednesieš svoju mienku a dobrú radu k nebezpečne sa vyvíjajúcej situácii, ktorú ak nezvládneme a nevyriešime, môže sa stať smrteľným ohrozením nášho kráľovstva.”

Hišarta začal hovoriť a jeho reč bola jasná, dobre formulovaná a logicky premyslená. V spôsobe argumentovania a v štýle hovorenia nebolo v ríši Mitanni muža, ktorý by ho bol mohol predčiť:

”Ty, ktorý si rovný bohovi Assurovi, najjasnejší Tušrata, počúvaj láskavo, čo ti teraz povie tvoj najvernejší sluha. Ako som sa už pred chvíľou zmienil, vojensky sa Chetitom nevyrovnáme, i keď sú moji vojaci obratnejší a udatnejší ako obávaní Chetiti. Aj s našimi niekoľkými spojencami, ktorí sú podstatne menej početní ako spojenci kráľa Šuppiluliumu, nemôžeme postaviť proti nepriateľovi viac ako 40 000 bojovníkov, z toho 30 000 našich.

Veľkokráľ Chetitov má však k dispozícii svojich vlastných mužov až 50 000 a spojencov okolo 20 000. To je obrovská presila, proti ktorej máme len malú šancu, aby sme obstáli. Ak však necháme časť nášho vojska za múrmi hlavného mesta, aby ho bránilo pre prípad, že Chetiti vyšlú časť svojho vojska k jeho hradbám, aby ho dobylo, bude mať zvyšok mojej armády ešte menšiu silu a Chetiti sa môžu rozhodnúť napadnúť ho z dvoch strán, teda aj s tými vojakmi, ktorých by v opačnom prípade vyslali k dobytiu nášho hlavného mesta. Ak však nenecháme v Assure žiadnu posádku, potom sa môže stať ľahkou korisťou nepriateľa a my prehráme vojnu skôr, než sa vôbec začne.

Jediné bezpečné a isté východisko z tejto situácie vidím v tom, že za spojenca okamžite získame mocného egyptského faraóna Amenofisa III. Môj božský Tušrata, nehovorím ti nič nové a nič, čo aj sám nevieš. Ostatne, povráva sa to už dlhšiu dobu aj medzi obyčajným i vznešeným ľudom Assuru a ty to vieš tiež dobre. Odkedy si poslal faraónovi svoju krásnu sestru Giluchepu, ktorá na nešťastie už po roku života na dvore faraóna umrela, sníva faraón o kráse žien z Mitanni. V tom čase si bol s ním zviazaný rodinnými zväzkami švagrovstva, čo bolo dobré pre našu politiku i bezpečnosť. Faraón ti poslal za ňu veľa zlata, ktoré našej krajine veľmi pomohlo v období sucha, keď boli naše sýpky takmer prázdne a aj Chetiti mali vtedy väčšiu úctu a rešpekt pred nami. Faraón bol predsa náš spojenec. Tvoja sestra je však už tri roky mŕtva a faraón ochladol vo svojom vzťahu voči tebe. Nič si však neželá tak veľmi, ako to, aby si mu teraz poslal za ženu tvoju dcéru Taduchepu, o ktorej kráse sa už dávno dostali chýry až k Amenofisovi, lebo ten netúži po ničom tak veľmi, ako po krásnych ženách na svojom dvore. Tvoja dcéra Taduchepa nemá naozaj páru v celej krajine Mitanni a tiež nie v celej ríši Chetitov a ani v prebohatom a veľkom Egypte nevideli nikdy takú krásavicu, akú mohla stvoriť na svoj obraz len naša najvyššia bohyňa Ištar. 

Ak teda pošleš prekrásnu Taduchepu, tvoju najmilšiu dcéru, jeho Majestátu, veľkému Amenofisovi, ako tvoj dar pre neho, dostaneš sa s ním zas do príbuzenského vzťahu a staneš sa jeho svokrom, čo je viac, ako keď si bol len jeho švagrom. V istom slova zmysle budeš stáť nad ním a egyptský faraón bude vedieť prejaviť svoju vďačnosť v podobe svojej ochrannej a presilnej spojeneckej ruky, ktorej jedinej sa Chetiti obávajú. Preto neváhaj, najvyšší môj pán, najvznešenejší Tušrata a neodkladne pošli svoju dcéru na dvor faraóna, a to radšej dnes ako zajtra. To je jediná istá záchrana pre nás všetkých a pre celú ríšu Mitanni. Viem, že to nebude pre teba ľahké rozhodnutie, i keď sú takéto zvyklosti bežné vo všetkých krajinách Orientu. Každá dcéra sa predsa  musí niekedy a niekde vydať a králi a faraóni majú takmer vždy tak veľa dcér, že k mnohým z nich vôbec nemajú bližší vzťah. Ty však tvoju dcéru Taduchepu miluješ nadovšetko a nikdy si ju nechcel nútiť ísť za muža, ktorého by sama nechcela. Vieme všetci veľmi dobre aj o jej láske k udatnému synovi tvojho miestodržiteľa z mesta Nahrine, Assurganilovi, jednému z mojich najodvážnejších veliteľov, ale toto je naozaj jediná možnosť ako zachrániť našu krajinu pred hroziacim nešťastím. Keď faraón uvidí Taduchepu, o ktorej len počul, urobí všetko, o čo ho požiadaš, lebo tvoja dcéra je oveľa krajšia ako každý chýr, ktorý by ju chcel popísať. Každé slovo je slabé, aby oku mohlo sprostredkovať bezprostredný zážitok jej skutočnej krásy.”

”Hišarta, tvojimi slovami ma triafaš priamo do srdca, pretože Taduchepa je nesmierne milá môjmu srdcu a na jej šťastí mi veľmi záleží. Rozum mi však hovorí - i sám som už uvažoval nad touto možnosťou a i múdry Chabaris radí to isté ako ty - že iné spoľahlivé východisko z tejto preťažkej situácie naozaj nemáme, a tak Taduchepa bude musieť vziať túto obetu na seba. Keby nešlo práve o ňu, moju najmilšiu dcéru, neváhal by som ani okamih, lebo veď je pre mňa veľkým vyznamenaním mať blízke familiárne vzťahy so slávnym egyptským faraónom. Čo má však bolí a robí mi starosti, je práve to, že Taduchepa, môj prekrásny, nežný lotosový kvet, ktorý je v plnom rozpuku svojej mladosti a krásy - bohyňa Ištar jej štedro rozdala zo svojich darov - miluje z celého srdca mladého odvážneho Assurganila. Neraz mi rozprávala o svojej láske k nemu. Nedá sa však nič robiť. Bohovia, veľký Assur a múdra Ištar, rozhodli inakšie. Taduchepa bude musieť odísť do ďalekej krajiny na Níle, do mesta faraónov. Stane sa ozdobou a požehnaním veľkého Egypta a záchrankyňou našej kajiny Mitanni.

Týmto ukončujem našu poradu a prepúšťam vás. Len ty, Hišarta a tiež aj ty, Chabaris, ostanete v najbližších dňoch pri mne v paláci a postaráte sa, aby už zajtra vyrazili poslovia na cestu k jeho Majestátu, faraónovi Amenofisovi a mu oznámili, že zakrátko dorazí k nemu sprievod, ktorý mu privedie moju dcéru, aby sa stala jeho zákonitou manželkou a prinesie mu aj moje dary. Okrem toho, Hišarta a Chabaris, vydáte rozkazy na okamžitú prípravu sprievodu a dozriete, aby vyrazil z Assuru najneskôr do troch dní. Ty, Hišarta, poveríš vedením vojenskej časti sprievodu niektorého z tvojich najspoľahlivejších mužov. Ty, Chabaris, aj spolu s vezírom Nerbanipalom, budete mať na starosti, aby vystrojenie sprievodu prebehlo podľa zaužívaných zvyklostí a nezabudlo sa na nič. Skratka, aby všetko bolo tak, že sa z toho poteší oko i srdce faraóna, môjho budúceho zaťa.

Ale teraz už choďte, mňa čaká ťažká a smutná povinnosť, šetrne povedať mojej krásnej dcére Taduchepe, čo ju očakáva už za niekoľko dní. Všetky iné ženy by boli tými najšťastnejšími ženami na svete, keby ich očakával taký vznešený osud a mohli sa stať manželkou jeho Majestátu, faraóna. Taduchepa však musí vytrhnúť zo srdca svoju veľkú lásku, zabudnúť ju a vydať sa ďaleko, do neznámej kajiny, k mužovi, ktorého nemiluje.”

 

3. pokračovanie

Taduchepa, prekrásna dcéra veľkokráľa Tušratu, mala sedemnásť rokov a podľa vtedajšej predstavy bola už niekoľko rokov ženou zrelou na vydaj. V krajinách starého Orientu sa dievčatá vydávali, lepšie povedané rodičia ich vydávali, obvykle už medzi dvanástym a šestnástym rokom.

Až do čias Tušratu prebiehal život kráľovskej rodiny na mitannskom dvore skoro úplne izolovane od verejnosti. V každom prípade to platilo pre tých členov rodiny, ktorí nemali žiadne verejné funkcie. Boli to predovšetkým synovia kráľa, ktorí boli poverení rôznymi verejnými funkciami.

Tušrata bol prvým panovníkom v Mitanni, ktorý takpovediac sprístupnil život svojej rodiny aj širokej mase svojich poddaných a príslušníci jeho rodiny sa ukazovali vo verejnosti pri rôznych oficiálnych, ale aj neoficiálnych príležitostiach. Svojím štyrom synom a šiestim dcéram umožnil perfektné vzdelanie, čo bolo najmä v prípade dcér veľmi nezvyklé. Ďaleko najmúdrejším dieťaťom Tušratu bola však krásna Taduchepa. Veľkokráľ mal tri ženy a matka Taduchepy, ktorá bola dcérou významného kniežaťa zo severu Mitanni, bola i matkou dvoch jeho najstarších synov a ešte jednej mladšej sestry Taduchepy. Veľkokráľ miloval aj svojich synov, ale jeho najmilším dieťaťom bola predsa len Taduchepa vyznačujúca sa už od malička veľkou bystrosťou a múdrosťou, ktorú otec na nej tak veľmi obdivoval, že si neraz vzdychol, prečo nemajú aspoň niečo z jej rozumu obaja najstarší princovia, ktorí za chytrosťou svojej krásnej sestry značne zaostávali.

Pomaly sa stmievalo a veľký priestranný chrám bohyne Ištar, ktorý bol v blízkosti kráľovského paláca, sa vyprázdňoval. Stál na umelo vyvýšenom mieste a zo všetkých strán bol obrúbený schodmi z bieleho lešteného mramoru. Vo vnútri svätyne dominovala obrovská socha bohyne Ištar, vysoká štyri metre, vypracovaná z mramoru a s očami z modrého lapis lazuli, ktorý používali s obľubou už starí Sumeri (najstaršia nám známa mezopotámska kultúra). 

       Bohyňa Ištar pochádzala z religióznych predstáv sumerskej kultúry, kde sa však volala Inanna a bola bohyňou lásky, zároveň však i ženou par excellence pre celý sumerský panteón (svet bohov). Sumeri neboli Semiti a neboli ani zďaleka takí výbojní ako neskoršie mezopotámske národy. Keď potom Semiti Inannu prebrali do vlastnej relígie a urobili z nej Ištar, tak ju vybavili aj novými vlastnosťami odpovedajúcimi ich vlastnému charakteru. Ištar bola pôvodne len bohyňou lásky a plodnosti, no Semiti jej naložili úplne nový atribút a urobili ju aj bohyňou vojny, čo je zrejmý paradox vzhľadom na jej osobu, pretože tak sa stala androgynnou bohyňou (pomiešanie mužských a ženských aspektov).

        Voľakedy, v starých dobách, bola sexualita neodmysliteľnou súčasťou náboženstiev; bola to epocha viactisícročného obdobia ”zmyselných stvoriteľských relígií”. Tieto relígie reprezentovali matriarchálne spoločenské štruktúry a vykupiteľská relígia utrpenia - výsledok patriarchálneho usporiadania spoločnosti - ktorá mala neskôr ovládnuť veľkú časť sveta, bola ešte úplne neznáma. Zmyselná stvoriteľská relígia bola relígia eroticky orientovaného človeka a dominovala v nej žena. Vykupiteľská relígia bola naproti tomu relígiou chladného a vypočítavého rozumu a preto jej fundamentom  a nosným pilierom bol muž.

Staré národy, ako  Egypťania, Kréťania, Etruskovia, Slovania, Peržania, Germáni a ďalší, začali svoj religiózny život so zmyselnými stvoriteľskými relígiami. Ľudia v nich uctievali ako najvyššie božstvo ženské bohyne, ktoré vo svojej podstate symbolizovali zbožštenie ženského lona, schopného vytvárať nový život. Toto lono sa potom spájalo v mýtických predstavách aj s akýmsi prvotným ”kozmickým lonom”, z ktorého vyšlo všetko to, čo existuje. Človek tejto doby považuje ženu za niečo posvätné a zbožne sa klania a korí pred jej tajuplným materstvom a pred mystériom zrodu a stvorenia. A preto aj pohlavný akt nebol v žiadnej svojej forme nečistý, nízky alebo dokonca hriešny. Bol totiž dôležitým aspektom prejavu božského komponentu vo svete. Vtedy nebolo cieľom ani vysokou mravnou cnosťou, stýkať sa telesne vždy len s tou istou osobou, najdôležitejší bol samotný pohlavný akt a osoby boli preto vymeniteľné. Každá telesná láska znamenala účasť a podiel na božskosti.

        Keď však neskôr postupne došlo k zmene v spôsobe života človeka, lebo sa stal usadlý, začal obrábať pôdu a chovať zvieratá, stali sa priami a legálni potomkovia dôležití a netrvalo dlho, že prišiel kráľ ako Chamurabi, ktorý ako prvý vydal zákony upravujúce a predpisujúce život v rodine, ktoré ešte navyše regulovali a determinovali aj sexuálne obcovanie. Takto sa sgtala zákonom istá forma rodinnej morálky a erotika pomaly začala zostupovať z piedestálu božskosti a úplnej voľnosti. Samozrejme, že do toho času, kedy mala žezlo moci prebrať vykupiteľská relígia, ktorá sexualitu všemožne degradovala, potláčala a spájala s hriechom, bolo ešte značne ďaleko.

V časoch Tušratu bohyne vlastnili ešte veľkú moc, i keď už ani zďaleka nie najvyššiu, ale sexualita bola v tomto období ešte chápaná ako najnormálnejšia a najpríjemnejšia vec na svete a v chrámoch, akým bol chrám bohyne Ištar, bolo prirodzenou súčasťou svätej služby pre Ištar, že kňažky tejto bohyne plodnosti slúžiace v jej chráme, sa sexuálne oddávali návštevníkom, ktorí mali záujem o tento druh svätej služby.

Aj právo na manželstvo s jedným partnerom si žena vyslúžila v chrámoch, kde bola pred svadbou povinná vykonávať istý čas službu pre Ištar, pričom prevažne išlo o službu telesnej lásky. Neskôr prebrali túto povinnosť chrámových neviest (ako ich vtedy volali) hierodule, ženy, ktoré boli zasvätené chrámu. Pritom sa zaužívalo, že chrám dostával za ich služby milodary. Časom však hierodule začali vyberať za svoje služby peniaze sami pre seba. Bolo to obdobie, kedy sa pôvodná svätá služba pre bohyňu začala premieňať na prostitúciu.

        V tomto čase sa udialo aj niečo, čo bolo veľmi podivuhodné; ženský a mužský princíp plodnosti splynul do jedného božstva, ktoré v sebe zjednocovalo obe pohlavia. V Mezopotámii boli niektorí bohovia znázorňovaní s bradou a prsníkmi. S najväčšou pravdepodobnosťou tu išlo o hlbokú zmenu v spoločnosti a zmienení androgynní bohovia boli jej kultovo-symbolickým vyjadrením. Voľná a nehatená sexualita začala dostávať svoj prvý ”korzet” a sexuálnym pudom sa začali stavať prvé prekážky a normy. Išlo v podstate o to, že nespútaná ženská sexualita, ako aj ženské posudzovanie sveta, museli ustúpiť mužskej racionalite a čoraz viac rastúcej snahe po aktívnej premene okolitého sveta. Na to však bolo potrebné veľmi veľké množstvo energie a práve spútaním sexuálnej energie a jej kanalizovaním na tieto nové ciele a plány muža, bolo možné získať obrovské množstvo dodatočnej energie. Tento nový, mužský aspekt pohľadu na svet začal postupne ovládať celú spoločnosť.

Priekopníci v tomto smere boli Izraeliti. Jediná možnosť ako úplne zlomiť symboly ženskej moci a prirodzenú voľnú sexualitu bola postulácia prísneho mužského boha-otca a čo bolo dôležité, nesmel mať žiadnu ženu. Tohto boha bolo treba vymodelovať tak, že bol absolútny a jediný a že sa mu muselo slúžiť a poslúchať ho s totálnou oddanosťou. Presne v tomto zmysle vytvoril Mojžiš svojho boha Jahveho. Až teraz sa mohol naplno presadiť mužský princíp, podrobiť si všetko ženské a ovládnuť celú moc sveta.

Izraeliti vtedy žili už niekoľko storočí v egyptskom zajatí a len skvelý psychologický ťah Mojžiša, ktorý im vytvoril najsilnejšieho boha zo všetkých bohov, ale aj boha najťažšieho, ktorého rešpektoval a sa ho obával aj mocný egyptský faraón (pravdepodobne Ramses II.), ich zjednotil. Až pomocou tohto boha sa Mojžišovi podarilo zhromaždiť Izraelitov okolo seba a prehovoriť ich k odchodu z Egypta. Prostredníctvom svojho boha sa začali pociťovať ako vyvolený národ, ktorý sa práve vierou v neho odlišuje od všetkých iných národov a je lepší ako oni. Len vďaka tomuto bohu sa Mojžišovi podarilo spraviť zo svojich súkmeňovcov naozajstný národ.                 

*****************

Taduchepa stála pred obrovskou sochou bohyne Ištar. Nebola tu už viac dní. Dnes ju však poslalo sem, do chrámu mocnej bohyne lásky, akési neblahé tušenie, akási predzvesť niečoho ťaživého a tiesnivého, čo sa okolo nej sťahovalo a nejasne ju ohrozovalo. Akoby tušila, že niečo chcelo zničiť a prekaziť jej lásku. V hlave sa jej vynorila predtucha nešťastia v podobe rozchodu s milovaným mužom.

Jej pravidelná, úžasne symetrická, dosť drobná tvár, vyžarovala nevídanú krásu. Oblečená bola v dlhej bielej úzkej košeli, vypracovanej tak, že nechávala jedno rameno úplne voľné a priliehala na telo, takže pod ňou vynikali a prebleskovali dokonalé formy jej štíhleho tela. Na tej strane, kde z nej vyčnievalo rameno, mala na ňom upevnenú zlatú obrúčku. Jej vlasy boli čierne ako uhoľ a upravené dohora. Tvár mala našminkovanú tak perfektne, že by sa od nej mohla učiť nejedna moderná krásavica.

V chráme bola celkom sama, bez spoločníc alebo priateliek. Nechcela zobrať so sebou nikoho. Mala potrebu ostať s Ištar sama a porozprávať sa s ňou v úplnej dôvernosti. Keď už ukončila svoj rozhovor s bohyňou a chystala sa na cestu do paláca, nemohla sa ubrániť pocitu, že kamenná tvár bohyne jej dávala najavo, že tentoraz nemôže pre ňu nič urobiť, a tak sa pocitu tiesnivosti nijako nezbavila.

Keď vychádzala z chrámu, bola už celkom tma. Ostali tam už len dve ženy, ktoré sa ešte modlili k Ištar, hoci prišli ešte pred ňou. Asi mali tiež veľmi naliehavé prosby k bohyni. Aj hieroduly už ukončili svoju milostnú službu a pobrali sa do bočných miestností chrámu, keď mali svoje lôžka, a tak chrám opustili už aj poslední muži, ktorí použili ich svätú službu lásky odmeniac sa za ňu milodarom na chrám.

         Taduchepa nemohla tušiť, že posledný raz navštívila chrám bohyne Ištar vo svojom rodnom meste a že ho už nemala uvidieť celé desaťročia. Jej život sa mal v budúcnosti veľmi premeniť. Jej mladé, čisté a nepokazené srdce a nezaťaženú myseľ očakávali na dvore egyptského faraóna nespočetné intrigy, komplikácie, rafinované machinácie a prehmaty politického života, aké boli na pomerne jednoducho vedenom dvore jej otca úplne, alebo takmer neznáme. Aj ona sama sa mala už v priebehu niekoľkých málo rokov zmeniť na nepoznanie. Nie, čo sa týka jej krásy, alebo vlastne aj tej. Lenže tá mala ešte narásť a chýr o nej sa mal rozšíriť po celom vtedajšom svete a preniknúť do všetkých storočí, ktoré mali naplniť budúce tisícročia očakávajúce svet po jej smrti.

Malo sa však zmeniť priam na nepoznanie aj jej čisté srdce. Jej skvele fungujúci rozum a rýchly úsudok jej mali pomôcť preniknúť už veľmi skoro do hry intríg a záludných úskokov ovládajúcich atmosféru faraónovho dvora, kde mali obrovský vplyv a moc kňazi najvyššieho boha Amuna, ktorý mal však už veľmi skoro zostúpiť z piedestálu svojej moci (aj keď len na čas) a s ním aj ostatní bohovia Egypta.

To všetko a množstvo ďalších nezvyčajných udalostí, aké by doma v Mitanni nebola nikdy zažila, ju však očakávalo až v Egypte. Bol to ale už dnešný deň, kedy sa koleso jej osudu začalo neodvratne otáčať iným smerom ako doposiaľ, a tak ju už unášalo v ústrety udalostiam a neočakávaným zvratom, ktoré mali z nej spraviť úplne inú ženu a iného človeka, akým bola doteraz.

 

                                           ****************

                                           4. pokračovanie

 

Egypt bol prastarou krajinou, s najveľkolepejšou kultúrou a dlhou tradíciou budovania poznania a vedomostí. Mitanni v porovnaní s Egyptom v tomto smere znamenali veľmi málo. Ríša bola založená len pred niekoľkými desaťročiami a aj keď sa nachádzala na území, kde existovali už pred ňou veľmi staré a vyspelé kultúry, sama toho ešte veľa nevytvorila a jej skorý zánik bol takpovediac už naprogramovaný. Bohovia jej  nemali dopriať dlhý život.

Pomaly sa blížila k palácu. Ulice boli plné ľudí, všade sa hrali a pobehovali deti. Taduchepa mala nesmierne rada rodný Assur a ešte nikdy sa z neho veľmi nevzdialila. Najďalej bola raz na návšteve s otcom, v sto kilometrov vzdialenom meste Charubi, keď tam otec išiel ako najvyšší kňaz Mitanni, aby sa zúčastnil jedného dôležitého kultového sviatku.

Po návrate do paláca sa vydala k svojím komnatám, kde ju už netrpezlivo očakávala komorná a oznámila jej, že hneď ako sa okúpe, má prísť k otcovi, ktorý s ňou chce hovoriť vo vážnej veci. Taduchepa po jej slovách veľmi zbledla a nepatrne sa zachvela. Mala pocit, že neblahá predtucha, ktorú mala už v chráme bohyne Ištar, začína dostávať konkrétne formy. Otec ju predsa ešte nikdy nenechal k sebe volať pre niečo a už vonkoncom nie večer. Ak voľačo od nej chcel, povedal jej to, keď sa spolu stretli alebo niekedy prišiel aj sám za ňou. Teraz však muselo ísť naozaj o niečo mimoriadne vážne. O niečo, čo sa zaručene týkalo bezprostredne len jej samej.

Preto sa s kúpeľom veľmi poponáhľala. Inokedy ho užívala a ostala v bazéne, naplnenom čistou, príjemne vlažnou vodou dosť dlho, aby sa osviežila po sparných, horúcich dňoch, ktoré vládli počas celého leta a obvykle aj v jeseni. Keď bola hotová, obliekla si čisté šaty, ktoré jej pomohla navliecť služobná a vydala sa na cestu k otcovým komnatám. Pred dverami jeho miestnosti ostala na chvíľu stáť, zhlboka si vzdychla a potom vošla dovnútra.

Otec sedel na pohovke vyloženej vankúšmi z červeného zamatu. Bol tak hlboko zamyslený, že vôbec nepočul ako vošla a nezbadal ju ani vtedy, keď ho už hodnú chvíľu mlčky pozorovala. Až keď sa ozvala, strhol sa a obrátil pohľad na ňu. Jeho tvár bola vážna, nebol na nej ani len náznak úsmevu, hoci obyčajne sa na ňu skoro vždy usmieval a žartoval s ňou, keď boli sami.

”Pán môj a otec môj, dal si ma zavolať, a tak som prišla a očakávam, čo mi chceš povedať.” 

”Dcéra moja, Taduchepa, môj prekrásny lotosový kvet, dal som ťa zavolať, pretože dnes som vyniesol veľmi dôležité rozhodnutie po porade s mojimi najbližšími poradcami, týkajúce sa môjho kráľovstva, ríše Mitanni, ktorej vládu mi zverili mocní bohovia, a to predovšetkým ako lev obratný a silný boh Assur a premúdra bohyňa vojny a lásky Ištar.

Moje rozhodnutie sa týka hlavne teba a tvojho ďalšieho života. Keďže som sa dozvedel, že náš mocný a neúprosný sused, veľkokráľ ríše Chetitov Šuppiluliuma, sa nás chystá už v krátkom čase napadnúť, je pre nás mimoriadne dôležité, aby sme získali proti nemu mocného spojenca. Jediným spojencom, ktorý môže Chetitov odstrašiť a donútiť ich, aby sa zriekli svojich dobyvateľských plánov voči Mitanni, je len Egypt a jeho premocný faraón Amenofis

Vieš dobre, Taduchepa moja milá, že egyptského faraóna si môžem získať na svoju stranu len jediným spôsobom, a to tým, že mu ťa pošlem za manželku. Veľký Amenofis nadovšetko miluje krásne ženy a netúži po ničom tak veľmi, ako po tom, aby ťa mohol navždy privítať na svojom dvore a zobrať si ťa za manželku. Krása mitannských žien je dobre známa v celom Oriente, a odkedy faraón spoznal a mal za ženu tvoju nebohú tetu, moju sestru, krásnu Giluchepu, túži stále po tebe, najmä keď sa dopočul, že tvoja krása Giluchepinu krásu ešte ďaleko prevyšuje. Keď sa takto stanem jeho svokrom, neodmietne nám veľký Amenofis v žiadnom prípade ani vojenskú pomoc proti Chetitom, najmä, ak ho ty budeš stále na to upomínať a na neho vplývať tvojou ženskou krásou, ako aj tvojím ostrým rozumom. Lebo tvoj rozum, hoci si ešte mladá, sa vyrovná svojimi schopnosťami rozumu takmer každého muža.

Viem, že ti nebude ľahké odísť z Mitanni a zabudnúť na udatného a mužného Assurganila. A vieš dobre aj to, že som ťa nikdy k ničomu nenútil, najmä odkedy si sa stala dospelou ženou. Preto ťa nechcem nútiť ani teraz, hoci otcovia rozhodujú o všetkom, čo sa týka ich dcér a to bez toho, aby sa pýtali na ich mienku a pre kráľa neexistuje nič  svätejšie a dôležitejšie ako je jeho ríša. Pre ňu musí dať a obetovať všetko. Napriek tomu ti nechcem rozkazovať a nútiť ťa ani teraz. Prosím ťa však o to. Okrem toho si myslím, že to nakoniec nie je až taká ťažká vec ani pre teba, stať sa ženou slávneho a mocného egyptského faraóna, ktorý je taký bohatý, ba dokonca ešte aj bohatší, ako všetky ostatné krajiny Orientu dohromady.”

Tušrata sa na chvíľu odmlčal a pozoroval tvár svojej najmilšej dcéry. Tá však nevyjadrovala ničím svoje vnútorné pohnutie. Taduchepa sa vedela dokonale ovládať a jej krásna, úplne pravidelná tvár bola nehybná ako maska. Otec však dobre poznal svoju dcéru, zachytil tieň smútku v jej očiach a povedal:

”To posledné som vyriekol ako kráľ, pre ktorého je a musí byť veľmi dôležité aj bohatstvo, pretože s ním rastie moc, a krajina, ktorá nie je bohatá, tá nie je ani mocná. Preto dúfam, že s tvojou pomocou ako faraónovou manželkou sa dostane z toho obrovského bohatstva Egypta niečo aj do ríše Mitanni, aby naša krajina zmocnela a stala sa silnejšou proti nebezpečným Chetitom.”

Kráľ skončil a pozeral uprene do tváre Taduchepy, ktorá ani teraz nezmenila svoj výraz a po krátkej chvíľke preriekla hlasom, v ktorom nebolo ani najmenšieho náznaku po bolesti alebo smútku:

        ”Najjasnejší vládca Mitanni, môj kráľovský otče, prijímam tvoje rozhodnutie a odídem k faraónovi do Egypta. Viem dobre, čo je mojou povinnosťou voči našej ríši a voči tebe.”

        Ani len slovkom nenaznačila odpor alebo aspoň prosbu, aby nemusela odísť a ani sa neopýtala, či by nemohla ísť namiesto nej mladšia sestra Gudepa. Vedela veľmi dobre, že aj keď Gudepa bola veľmi pekná, jej sa svojou krásou nevyrovnala a bola si plne vedomá aj toho, že keď veľkokráľ z Mitanni potrebuje tak naliehavo faraónovu priazeň a jeho vojenskú pomoc, tak mu musí bezpodmienečne poslať to najlepšie čo vlastní a tým bola len ona.

        Bolo jej najsvätejšou povinnosťou pomôcť otcovi a pomôcť ríši. Keby otca prosila, aby ju neposielal, lebo jej srdce patrilo Assurganilovi, najkrajšiemu mužovi akého kedy v Assure postretla, nebola by nič dosiahla, aj keby sa otec rozhodol jej vyhovieť. Pretože nakoniec by určite nebola šťastná s takýmto vývojom vecí, lebo v podstate by jej to nič neprinieslo a celkom možné, že by  stratila aj Assurganilovú lásku, ktorý nadovšetko miloval svoju mitannskú vlasť a istotne by to pokladal za slabosť a neochotu pomôcť krajine. Okrem toho by sa aj tak netešila dlho svojmu šťastiu, lebo ak ich Chetiti napadnú a oni nebudú mať Egypt za spojenca, tak bude čoskoro s nimi koniec a jej otec, Assurganil a celá jej rodina by pravdepodobne zahynuli v bojoch s Chetitmi alebo padli do zajatia. Jej bystrá hlava pracovala veľmi rýchlo a hneď si všetko dôkladne zvážila. Získať mohla aj ona, aj všetci, ktorých mala rada, len vtedy, ak sa čo najskôr vydá k faraónovi, daruje mu svoje telo, svoju mladosť a krásu. Srdce mu však nemôže dať, lebo ho už dala Assurganilovi, ale bude sa pretvarovať, že mu dáva aj srdce a musí mu poskytnúť aj všetky telesné rozkoše, ktoré je schopné vylúdiť jej vášnivé telo, aby ho naplno opantala a vyťažila z neho čo najviac pre ríšu Mitanni a pre otca.

Preto sa rozhodla, že vytrhne zo srdca svoju lásku k Assurganilovi, aj keď ho v jeho hĺbke  neprestane nikdy milovať  a na neho určite nikdy nezabudne. Musí však odovzdane prijať svoj osud, ktorý jej naznačovala bohyňa Ištar, keď bola v chráme, hoci ho pochopila a prezrela naplno až teraz u otca. A nakoniec otec má pravdu aj v tom, že je ohromnou vecou môcť sa stať  manželkou mocného egyptského faraóna. Ženy v Egypte majú vo všetkom oveľa viac možností ako mitannské ženy a sú podstatne rovnoprávnejšie s mužmi ako je to u nich a keď bude šikovná a rozumná - používať rozum vie veľmi dobre, otec jej neraz povedal, že má viac v hlave ako jej bratia - môže si časom získať značný podiel na moci faraóna. Je pravda, že tam bude tvrdá konkurencia, lebo faraón má veľa žien a jeho hlavná žena Teje je mimoriadne prefíkaná a ľstivá. So svojimi štyridsiatimi rokmi je už ale matrónou a Taduchepa vedela veľmi dobre, že vďaka svojej mladosti a neobyčajnej kráse má v rukách všetky tromfy, aby si faraóna Amenofisa, ktorý bol nadšeným obdivovateľom mladých pekných dievčat, omotala okolo prsta podľa svojich predstáv a plánov. Nepotrebuje nič viac, len si podržať chladnú hlavu a zachovať rozvahu, ostatné pôjde už samo a s pomocou bohyne Ištar. Tá je však v Egypte dosť neznáma, ale ona sa vyznala aj v egyptských bohoch, často si o nich nechala rozprávať od otca. Už od detstva sa veľmi zaujímala o egyptských bohov a časom si nadobudla vynikajúce znalosti o celom komplikovanom egyptskom panteóne. Akoby bola tušila, že to raz bude potrebovať. Veľa ju naučila aj stará Anupa, najvyššia kňažka bohyne Ištar, ktorá prežila niekoľko rokov v Egypte a poznala bohov Egypta tak dobre, ako žiadny iný človek v Mitanni. Strávila s ňou neraz celé hodiny, pohrúžená do jej rozprávania o fascinujúcom živote egyptských bohov a načúvajúc s napätím nespočetné vzrušujúce historky o ich živote.

”Taduchepa, dcéra moja a čo bude z tvojej lásky k udatnému Assurganilovi, ktorého mám tak rád, ako keby mi bol vlastným synom?” 

Prehovoril k nej Tušrata vyrušiac ju zo zamyslenia. Kráľov hlas znel odrazu smutne, akoby bol naraz sám sklamaný, že jeho dcéra sa rozhodla rýchlo a bez akýchkoľvek námietok odísť za faraónom.

        ”Nezabudnem na neho nikdy, ale pre nás všetkých a tým aj pre neho, bude najlepšie, ak sa vydám neodkladne už hneď zajtra na cestu k faraónovi, pretože každý deň je dôležitý.” 

Odpovedala rozhodným hlasom Taduchepa.

       ”A to sa s Assurganilom nechceš ani len rozlúčiť?” Opýtal sa kráľ zadivene dcéry.

       ”Nie, kráľovský môj otče. Assurganil je aj so svojím oddielom dva dni cesty odtiaľto. To znamená, že by tu bol až o štyri dni, rátajúc do toho dva dni, ktoré by posol potreboval, aby mu oznámil moju správu. Okrem toho naše lúčenie by neosožilo ani mne ani jemu. Rozhodla som sa, že odídem bez toho, aby som ho ešte raz uvidela.” 

Povedala pevným hlasom Taduchepa a doložila: 

”Prosím ťa, otec môj, vysvetli mu všetko ty. Assurganil to pochopí a porozumie, že nebolo možné žiadne iné riešenie. Je dôležité pre nás všetkých, aby som bolo čo najskôr u faraóna a aby sa to Chetiti čo najrýchlejšie dozvedeli. To zmierni ich vojnové chúťky proti Mitanni.”

        Tušrata vstal, dojatý až k slzám a mlčky objal svoju dcéru. Chvíľu s ňou tak zotrval a potom jej povedal: 

        ”Nech sa stane ako si želáš. Zajtra pripravia všetko, čo je potrebné k tvojmu odchodu a napozajtra môžeš odísť do ďalekej krjiny na Níle. Budem ťa postrádať Taduchepa, dcéra moja najmillšia. Ale taký je náš osud. Zrodíme sa do tohto sveta a bohovia rozhodnú za nás všetko. Ich vôli sa ľudia nemôžu vzoprieť a ľudská vôľa proti rozhodnutiu bohov ani nič nezmôže. Musíme teda prijať osud, ktorý nám určia bohovia.”

Týmto sa skončil ich rozhovor a Taduchepa si pýtala dovolenie od otca, aby sa mohla vzdialiť. Mlčky kývol hlavou, a tak sa odobrala do svojej izby. Chcela ostať túto predposlednú noc, ktorú ešte mala stráviť v otcovom paláci, sama so svojimi myšlienkami. Matke a ostatným povie až zajtra, že od nich navždy odchádza, aby sa najprv stala jednou z mnohých žien egyptského faraóna, ale už zakrátko jednou z prvých, ba ako si zaumienila, tou najdôležitejšou. Starú Teje, ktorá je hlavnou ženou faraóna, nebude určite môcť vytlačiť z jej prvého miesta, v každom prípade aspoň čo sa týka oficiálnych záležitostí a dôležitých ceremónií na faraónovom dvore, ale rozhodne zaujme prvé miesto v srdci a mysli faraóna. Bude len musieť stále udržiavať plameň faraónovej vášnivosti a náruživosti voči nej a v tomto smere vlastní všetky dôležité predpoklady.

Na druhý deň sa v paláci točilo všetko okolo nastávajúcej cesty Taduchepy a jej sprievodu do Egypta. Chabaris a vezír Nerbanipal poverili organizovaním civilnej časti sprievodu správcu paláca, jeho zástupcu a správcu kráľovských koniarní. Vojenskú časť sprievodu organizoval Hišarta a všetci traja pritom na všetko aj spoločne dozerali.

Hišarta vydal príkaz svojmu zástupcovi, ako aj veliteľovi telesnej stráže Tušramovi, aby vybrali päťdesiat mimoriadne schopných a udatných vojakov, ktorí budú doprevádzať sprievod až na dvor faraóna a ručiť za bezpečnosť Taduchepy.

Deň prešiel v znamení intenzívnej práce veľkého počtu sluhov, služobníkov, remeselníkov, komorníkov a vojakov. Nasledovného dňa už stál celý sprievod pred palácom, na hlavnej ulici vedúcej priamočiaro až k hlavnej mestskej bráne, v južných hradbách opevnenia. Bolo šesť hodín ráno, keď sa Taduchepa lúčila so svojimi najbližšími. Rozlúčka netrvala dlho, povedali si všetko už predošlého dňa, a tak v priebehu niekoľkých minút sprievod vyrazil na dlhú cestu do Egypta.

 

 

2. kapitola

Príchod na dvor faraóna

 

"Nič pod slnkom sa ti nevyrovná

ó premocný Egypt,

lebo s tebou sú

všemocní Re, Osiris a Ptah"

 

Boli na ceste desať dní a mali za sebou už vyše šesťsto kilometrov, teda takmer polovicu celej cesty. Štyri dni im trvalo, kým prišli na hranice Tušratovej ríše. Až potiaľ cestovali takmer v úplnej bezpečnosti, pretože tu ich nemohol nikto ohroziť. Keď však na piaty deň, skoro ráno, prekročili Eufrat a tým aj hranice kráľovstva Mitanni, ocitli sa na nebezpečnom území, ležiacom medzi Mitanni a Egyptom. Nebolo kontrolované žiadnou veľmocou tejto časti krajiny. Za Eufratom ležala obrovská Arabská púšť, kde žilo veľké množstvo beduínskych a nomádských kmeňov. Niektoré z nich boli spriatelené s Mitannitmi, niektoré však vnikali lúpežným spôsobom za hranicu Tušratovho kráľovstva a pokúšali sa bleskurýchlymi, krátkymi prepadmi drancovať pohraničné dediny, aby potom čo najrýchlejšie zasa zmizli v hĺbkach svojej púšte, v ktorej sa dokonale vyznali, bola predsa ich prastarou vlasťou. Toto územie nebolo veľmi lákavé ani pre Egypťanov, ani pre Chetitov a tiež nie pre Mitannitov, hoci v blízkosti mesta Alepa, nachádzajúceho sa neďaleko najsevernejšieho cípu tejto veľkej púšte, hraničili navzájom všetky tri vtedajšie veľmoci Orientu. Ochrana, ktorú malo poskytnúť sprievodu Taduchepy päťdesiat vyberaných jazdcov, nebola príliš veľká a mohla odstrašiť len menšie bojové výpravy synov púšte. Vo väčšine prípadov títo Nomádi ale neorganizovali lúpežne prepady pohraničných území svojich mocných susedov vo veľkých tlupách. Takmer nikdy nešlo o väčšie skupiny ako dvadsať až šesťdesiat jazdcov, a tak, ak by sa neudialo nič nepredvídané, mali  by mitannskí vojaci chrániaci Taduchepu postačiť, aby zaručili jej bezpečnosť.

Sprievod mal celkove sedemdesiat ľudí. Okrem vojakov a kráľovej dcéry ho tvorilo ešte devätnásť ľudí. Z toho boli štyri jej spoločníčky a štyri služobné, ktoré s ňou mali ostať na dvore faraónovom, aby tam mala okolo seba aj svojich vlastných ľudí, čo bolo dôležité hlavne spočiatku, kým si zvykne na cudzie prostredie.   Tieto ženy jej mali vytvoriť aspoň trochu pocit starého domova. Sprievod viedol jeden z Tušratových vezírov a bol v ňom aj zástupca správcu paláca. Títo dvaja, ako vysokí hodnostári z Tušratovho najbližšieho okolia, boli poverení vedením všetkých formalít, ako aj slávnostného sa predstavenia po príchode na dvor faraóna počas príjmacej audiencie. Ich úlohou bolo tiež oficiálne zastupovanie veľkokráľa z Assuru pri vypracovaní sobášnej zmluvy. Ostatní členovia sprievodu boli sluhovia. 

       Na čele sprievodu išlo dvadsať jazdcov, potom nasledovalo päť vozov, naložených najrôznejšími darmi pre faraóna, ako vzácnym korením a prekrásnymi tkanýmí pokrovcami; ďalej tam bolo veľké množstvo leopardích a tigrích koží, ako aj ďalšie produkty mitannskej zeme. Za vozmi kráčalo desať vyberaných, ušľachtilých koní z Tušratových kráľovských stajní. Po nich nasledovala na niekoľkých vozíkoch Taduchepa a jej doprovod, za nimi sa viezli vezír a zástupca správcu paláca. To bolo jadro sprievodu, pričom z bokov ho chránilo po päť jazdcov. Koniec sprievodu tvorili sluhovia a vozy so zásobami potravín a pitnej vody, ako i vody na umývanie. Zadnú  časť uzatvárali zvyšní jazdci počtom devätnásť.

         Už na tretí deň im chýbal jeden jazdec, padol totiž pri útoku lúpežných beduínov, ktorí ich napadli asi sto kilometrov za hranicami Mitanni, keď už boli dosť hlboko v Arabskej púšti, hoci išli, pochopiteľne, prevažne len po jej okraji, teda po ceste, kade tiahli všetky karavány smerujúce do Egypta. Lupičov bolo okolo štyridsať. Už po krátkom boji, keď im mitannskí jazdci zabili deviatich mužov, sa však dali na útek. Jednalo sa o najnebezpečnejší útok, ktorý zatiaľ na ceste zažili. Okrem toho ich ešte dva razy chceli atakovať asi tridsaťčlenné skupiny nomádov. Po krátkych šarvátkach, pri ktorých Mitanniti nestratili žiadneho bojovníka, sa však radšej stiahli. V ich blízkosti sa vynorili ešte niekoľkokrát celkom malé skupinky lúpežníkov, najviac ale len o desiatich mužov. Sledovali ich niekoľko hodín len z diaľky, aby potom zmizli za obzorom, hľadajúc vhodnejšiu, menej nebezpečnú korisť. A tak sa vlastne ukázalo, že Hišarta kalkuloval veľmi správne, keď poslal s Taduchepou päťdesiat vyberaných, na všetko odhodlaných, odvážnych bojovníkov. Veď musel myslieť i na to, že každého vojaka potreboval aj doma, v Mitanni. Stále totiž bolo treba rátať s najhorším, teda s útokom Chetitov, aj keď to bolo zatiaľ v najbližšom čase nepravdepodobné, lebo podľa  správ vyzvedačov bol Šuppiluliuma zamestnaný stále ešte len s prípravou svojej obrovskej armády. Ale Hišarta, ako obozretný a v každom čase na všetko pripravený vojvodca a vojak, počítal s každým jednotlivým bojovníkom, a preto nechcel posielať do Egypta zbytočne veľa mužov.

Teraz však, keď sa Taduchepa už nachádzala aj so svojím sprievodom na egyptskom území, v blízkosti mesta Kádeš, boli  prakticky v bezpečí. Tu všade boli egyptské posádky, vzdialené od seba nanajvýš niekoľko desiatok kilometrov, takže boli stále takpovediac pod ich ochranou. A navyše, veliteľ mesta Kádešu poslal s nimi ešte aj svojich desať vojakov, aby naozaj došli bezpečne až na faraónov dvor, a zároveň vyslal aj rýchlych poslov, aby faraónovi čo najskôr oznámili príchod mitannskej princezny.

Obyvatelia Kádešu, keď uvideli krásnu Taduchepu, začali spontánne prevolávať a oznamovať si ďalej, uchvátení jej neobyčajnou krásou, akú ešte nikdy nevideli ”Hľa, pozrite, no-fre-te-te, čo znamenalo ”Hľa, pozrite, krásna, ktorá tu ide”. A táto veta ”Nofretete”, mala Taduchepu sprevádzať už navždy ako jej nové meno. Odteraz jej už nikto viac nehovoril Taduchepa, ale len Nofretete - Krásna, ktorá tu ide.

         Mesto Kádeš jej teda dalo meno, ktoré malo vojsť navždy do histórie, a toto mesto sa malo stať o sto rokov neskôr i svedkom porážky Ramsesa II. v historickej zrážke s vojskom Chetitov. Ramses sa nachádzal v máji roku 1285 pred Kristom na návrší pri Kádeši s 20000 mužmi a približne toľko vojakov mal aj chetitský kráľ Muwatalli, ktorý ho tu očakával. To bolo obdobie, kedy stála chetitská ríša na vrchole svojej moci.

        Vráťme sa však k Taduchepe - Nofretete a sprevádzajme ju ďalej na jej ceste na juh, do hlavného mesta egyptskej ríše, do Théb, kde vtedy sídlil Amenofis. V Kádeši sa zdržali asi dve hodiny, potom pokračovali ďalej. Išli zemou, do ktorej mal o sto rokov neskôr Mojžiš vyviesť židovský národ z egyptského zajatia, a práve spomínaný Ramses II. je faraónom Starého zákona, ktorý Mojžiša po jeho úteku prenasleduje až po Červené more. V čase, keď Nofretete cestuje k faraónovi, však celé toto územie patrí Egypťanom. Žijú tu len malé kočovné kmene a niekoľko málo usadlíkov živiacich sa poľnou prácou. Zem je úrodná a zelená. 

**************************

Keď prichádzali k územiu, kde leží dnešný Jeruzalem, nachádzalo sa tam už vtedy mesto - jeho predchodca - ktoré bolo mestským štátom, nie príliš silným a nieslo meno Urušalim. V starej semitskej reči znamená ”ur” mesto a ”šalim” pokoj. Volalo sa teda ”mesto pokoja”. Akoby jeho obyvatelia boli už vtedy tušili, že tomuto mestu nebude nič tak veľmi chýbať ako práve pokoj a mier a že bude patriť celé tisícročia k najnepokojnejším mestám na svete. A tak "zabudovali pokoj" aspoň do jeho názvu.

        Mesto, ktoré sa objavilo zraku Nofretete, keď sa od Mŕtveho mora k nemu približovali pahorkovou a kopcovou krajinou, bolo vybudované na svahu údolia Kidron a na jeho návrší (nachádza sa v blízkosti Hory Olivovej). Malo 20000 obyvateľov a bolo opevnené múrom.

Ako sme už povedali, územie dnešného Izraelu patrilo k Egyptu, ale len ako čiastočne kontrolovaná provincia, s niekoľkými egyptskými vojenskými posádkami, umiestnenými v blízkosti hraníc Chetitov. To ale vôbec nebránilo tomu, aby jednotlivé mestské štáty, existujúce v tej oblasti, neviedli medzi sebou časté vojny.

Mesto Urušalim, praotec dnešného Jeruzalemu, vďačilo za svoj vznik výdatnému vodnému prameňu Gibon, nachádzajúcemu sa v údolí Kidron. Jeho voda nevyschla nikdy počas celých tisícročí až do dnešného dňa. Urušalim bol známy v zemi na Níle, ale mocní Egypta sa neveľmi oň starali a nevyslyšali jeho prosby a žiadosti o vojenskú pomoc proti nebezpečným susedom, od ktorých sa cítil ohrozovaný. 

Bolo práve poludnie, keď Nofretete a jej sprievodcovia prišli do blízkosti prameňa Gibon. Slnko stálo priamo nad ich hlavami a jeho lúče zosielali do údolia Kidron takmer neznesiteľnú  páľavu. Blízko prameňa bolo niekoľko desiatok chatrčí z hliny a lístia, kde žili ľudia, ktorí z nejakého dôvodu buď nesmeli alebo nechceli žiť za múrmi neďalekého mesta. Keď ich videli prichádzať, povychádzali zo svojich príbytkov a priateľsky ich zdravili.

Egyptský stotník, veliteľ malého oddielu Egypťanov, sprevádzajúcich Mitannitov na ich ďalšej ceste od Kadešu, rozprával Nofretete, ktorá bola zvedavá aké mesto je Urušalim a kto v ňom žije, že v meste vládne veľký strach, pretože kráľ susedného mesta Sichemu, Labaja, prejavil úmysel ho dobyť a včleniť do svojho štátu. V Urušalime vládol kráľ Abdi-Hepa a bol si dobre vedomý, že je vojensky slabší ako kráľ zo Sichemu. Preto hľadal vhodných spojencov, ktorých našiel v Megide, Hebrone a Akku. Odrazu sa musel cítiť ohrozený Labaja, čo bolo dôvodom, že sa spojil s mestom Geser. Sily dvoch znepriatelených táborov sa takto opäť dostali do rovnováhy. Labaja však nečakane zomrel a vládu v meste Sichem prebrali jeho synovia.

       Za tejto situácie hebronský kráľ opustil alianciu, pridal sa k Sichemu a synovia Labaju sa chystali znova zaútočiť na Urušalim. Malá egyptská jednotka, nachádzajúca sa v meste, dostala príkaz od faraóna, aby z mesta odišla. Kráľ Abdi-Hepa napísal Amenofisovi dopis plný naliehavých prosieb, kde ho žiadal, aby mu poslal pomoc, na ktorú si nárokoval už aj len preto, že Urušalim platil faraónovi značný tribút.

V tom čase žili v Palestíne kmene Kanaáncov a čas Hebrejov, ktorí mali obsadiť celé toto územie svojimi dvanástimi kmeňmi, ležal ešte vyše sto rokov vzdialený. Hebreji žili v Egypte v tomto období v zemi Gošen, v delte rieky Níl. Prišli sem pred tri sto rokmi, keď v Palestíne zavládli veľké suchá a v zemi faraónov bolo vždy dosť čo jesť. Väčšina ich kmeňov tam potom ostala natrvalo a len menšia časť sa vrátila naspäť domov. Tí, čo ostali v Egypte, museli vykonávať ťažké práce pre faraóna, hlavne ako stavební robotníci a časom sa z nich stali, aj keď nie priamo otroci faraónov, ale predsa len ľudia druhej triedy. Egypťania boli oprávnení ich používať pre najťažšie práce a bez povolenia faraóna nesmeli  opustiť jeho zem.

        Čím viac sa sprievod Nofretete blížil k Egyptu, tým viac narastala hustota ľudských osídlení. Na štrnásty deň už mali za sebou Sinajskú púšť a nachádzali sa neďaleko zeme Gošen, kde žili Hebreji v jednoduchých hlinených chatrčiach. Nofretete o nich ešte nikdy nepočula a bola veľmi prekvapená, keď videla, že sa výzorom hodne podobajú príslušníkom jej národa a že aj z ich reči rozumela prekvapujúco veľa. V každom prípade vyzerali úplne inakšie ako Egypťania a aj rečove sa od nich odlišovali. Ona sama už vedela celkom obstojne po egyptsky. Naučila sa veľa od Anupy, starej kňažky bohyne Ištar.

Až teraz si naplno uvedomila, že Ištar jej už dávno dala najavo, že jej život sa bude z veľkej časti odohrávať v Egypte. Preto jej veľký záujem o Egypt a o jeho bohov. Dobre si predsa pamätla, že už od detstva ju zaujímalo a fascinovalo všetko, čo nejakým spôsobom súviselo s tajomným, mocným a vzdialeným Egyptom. Anupa jej často rozprávala aj o obdivuhodných a tajuplných magických schopnostiach egyptských kňazov, ktorí vraj vedia hovoriť s dušami zomrelých, opustiť svoje telo a vzdialiť sa na nejaký čas do ríše zomrelých, ba v nejednom prípade sú dokonca schopní vzkriesiť mŕtvych. Rozprávala jej i o pyramídach, z ktorých niektoré sú obrovské ako malé kopce a kde sa veaj  dejú čudné veci, lebo tam panujú zvláštne sily a energie. Čím viac sa blížili k Egyptu, tým viac rástla jej zvedavosť. Nepociťovala žiadny strach ani úzkosť pred totuto novou neznámou krajinou. Dôverovala svojmu rozumu a tešila sa na nové zážitky a na nových ľudí. Vždy bola veľmi zvedavá na to, čo ešte nevidela a nevedela.

********************

         Krajinu Hebrejov v Egypte, kraj Gošen, mali už za  sebou a do hlavného mesta egyptskej ríše, do Théb, mali ešte okolo štyristo kilometrov. Práve v Thébach začalo pred dvomi storočiami povstanie proti okupantským Hyksom, ktorých nakoniec Egypťania po dlhých bojoch, niekedy okolo roku 1550 pred Kristom, vyhnali z Egypta, takže 18. dynastiou, ktorá vládla už v oslobodenom Egypte, začína takzvaná Nová ríša. To všetko Nofretete prirodzene nevedela a ani netušila. Odohralo sa to dávno pred jej časom.

Vtedy sa Egypťania naučili nenávidieť všetko cudzie; v zemi prepukla vlna nacionalizmu, spojená s odmietaním a nedôverou voči všetkému cudziemu. Tieto prebudené nacionalistické emócie si odniesli najmä Hebreji, ktorí museli trpieť pod tvrdými a prísnymi nariadeniami faraóna, veľmi ťažko ich  postihujúcimi. Zo strany Egypťanov išlo o pomstu za to, že Jozef (mienený je biblický Jozef) a jeho súkmeňovci kolaborovali s vládnucimi Hyksami, čo im prinieslo značné výhody. 

Už boli veľmi hlboko v egyptskej zemi a pomaly sa blížili k jej srdcu, k Thébam. Nofretete pociťovala odrazu veľmi intenzívne, že v jej srdci sa odohráva čudná zmena. Čím viac ju pohlcovala do svojich útrob obrovská ríša faraónov a čím viac kilometrov sa položilo medzi ňu a jej rodný Assur, tým viac cítila, že sa premieňa na Egypťanku, pričom však ani na okamih neprestávala byť vernou dcérou Mitanni. Hovorila prevažne len s Egypťanmi, ktorí ich sprevádzali, najmä s ich veliteľom a hovorila s nimi v ich reči. Nebolo to preto, že by už bola zabudla alebo chcela zabudnúť, kde sa narodila. Bola však na tú dobu výnimočnou realistkou a preto sa bola okamžite schopná nastaviť na novú situáciu a na nové pomery, v ktorých sa nachádzala. Pochopila, že sa musí stať čo najskôr Egypťankou, že musí hovoriť, myslieť a i konať ako rodená Egypťanka.

Išli skoro stále pozdĺž Nílu, ktorý ich mal doviesť až do Théb. Táto rieka ju okamžite fascinovala svojím nenapodobiteľným čarom, odkedy ju jej oči uzreli po prvý raz. Pripomínala jej veľmi rieku Tigris, na ktorej ležal jej rodný Assur a ktorú mala nesmierne rada. Hoci bola ešte len niekoľko málo dní v Egypte, pochopila a uvedomila si okamžite, čo jej už rozprávala aj múdra Anupa, že pre Egypt nič nie je tak dôležité, a nič neformuje tak naliehavo jeho tvár a jeho charakter, ako dve veci - triumfálny, každodenný zrod slnka a majestátnosť rieky Níl, s jej pravidelnými, každoročnými, životodárnymi záplavami prinášajúcimi egyptským felahom nesmierne dôležitú vlhkosť, ako aj úrodné bahno na ich polia.

Oba tieto dôležité zázraky a zároveň aj mystéria egyptského života, dávali národu istotu, že jeho zem je centrom a stredobodom sveta a že slnkom a Nílom vždy znova obnovovaný život zakaždým porazí smrť. Níl bol pre Egypťanov tak významným faktorom existencie, že ho pokladali za prameň a pôvod života ako fenoménu, a v hierarchii dôležitostí vecí, zaručujúcich podľa egyptských predstáv kozmický poriadok, zaujímal veľmi dôležitú pozíciu, aj keď prirodzene, stál až za slnkom, ktoré trónilo najvyššie. Níl mal svoj vlastný cyklus zrodu a smrti, založený na kolobehu rokov, pričom bol adekvátny každodennému "zrodu" a "skonu" slnka. V lete sa Níl podobá umierajúcemu organizmu, pretože je opadnutý, úzky a pomaly tečúci, akoby z neho unikali posledné zvyšky života. Letné slnko ho spaľuje a vysúša, a polia po jeho oboch stranách sú vyschnuté a vyprahnuté.

Na jar ale vyzerá všetko inak, rieka pulzuje a dýcha dynamikou svojich valiacich sa vôd, a podobá sa rozjarenému mladíkovi plnému života, ktorý vlastní nekonečné množstvo energie a samopašne prekračuje všetky hranice. Aj Níl sa ocitne svojimi divokými, spenenými vodami ďaleko za hranicami, ktoré mu vytyčujú jeho brehy. Obrovské plochy bahnistej a víriacej vody sa rozprestierajú nie zriedka až po hlinené chatrče okolitých dedín, a mnohé z nich neprežijú nápor nílskych vôd, rozpadávajúc sa pod ich enormným tlakom. Po niekoľkých dňoch sa divoko roztancované vody začnú vracať zas do svojho koryta. Bahno, bohaté na prirodzené hnojivá, pokrýva polia, a človek sa preberá zo svojej nečinnosti, brodí sa húževnate cezeň, usilovne zasieva obilniny a teší sa z ich skorého klíčenia. To je obdobie, kedy sa zásluhou Nílu život zasa naplno vracia k ľuďom žijúcim neďaleko neho, pretože už zanedlho potvrdia rozzelenené pokrovce úrodných nílskych polí každoročný zázrak víťazstva života nad smrťou.

        Nofretete pozorovala mlčky už hodnú chvíľu opadnuté vody Nílu, celkom pohrúžená do seba. Práve prechádzali okolo veľké- ho, úplne vyschnutého nílskeho ramena a v mysli si predstavovala, ako celkom inakšie musí vyzerať egyptská krajina, keď sa Níl premení z umierajúceho starca na živého roztopašného chlapca, ktorý si myslí, že mu patrí celý svet. Posledné dni sa u nej dostavil už viackrát akýsi naliehavý pocit, že patrí do tejto zeme a nejaký vnútorný hlas jej hovoril, že sem patrí preto, lebo tu už niekedy bola a že tu niekedy dávno aj žila. A ten istý hlas jej hovoril, že musela sem prísť preto, lebo sem patrí už odjakživa a že puto, ktoré ju s touto zemou spája, sa nikdy ani nepretrhlo. Až teraz rozumela a pochopila, prečo ju už oddávna priťahovalo a fascinovalo všetko egyptské, prečo mala záujem o egyptskú kultúru a o egyptských bohov, hoci ju nikto v tomto smere neviedol, ani nevychovával. Bolo to čosi spontánne, niečo, čo bolo zakorenené hlboko v jej vnútri. Odrazu vedela s istotou, že odjakživa bola Egypťankou a že jej pravá a pôvodná bytosť začala svoju existenciu v zemi faraónov, a tak sa teda len vracia domov, ku koreňom svojho pôvodu.

****************************

Dnes sa zobudila do posledného dňa ich cesty. Boli už len niekoľko málo desiatok kilometrov od hlavného mesta Amenofisovej ríše. Slnko stálo na oblohe ešte celkom nízko, keď sa vydali k Thébam. Nofretete musela myslieť v týchto chvíľach veľmi intenzívne na svoju tetu Giluchepu, ktorá pred rokmi išla tiež touto istou cestou a ktorej Egypt nepriniesol veľa šťastia, pretože už po roku pobytu ochorela na nejakú ťažkú chorobu, z ktorej jej nevedeli pomôcť ani najlepší lekári Amenofisa a zakrátko umrela.

Amenofis za ňou veľmi žialil, napísal to aj otcovi v liste, ktorým mu oznámil jej smrť. To všetko sa odohralo pred desiatimi rokmi. Giluchepa mala vtedy osemnásť rokov a ona, Nofretete, bola v tom čase malým, sotva sedemročným dievčatkom. Dobre si však pamätala na svoju tetu, i na to ako obdivovala jej veľkú krásu. Giluchepa bola nesmierne šťastná, keď pred rokmi odchádzala do zeme faraónov. Tešila sa veľmi, že sa stane ženou mocného Amenofisa. Osud jej však nebol milostivý a bohovia jej nedopriali, aby mohla užívať dlhý a šťastný život na thébanskom dvore. Keď zomrela, bola v druhom stave a s ňou umrelo i jej nenarodené dieťa. Nezanechala faraónovi teda nijakého potomka.

Jej sa nič také nesmie stať. Určite jej budú pomáhať jej bohovia a aj ona sama sa musí pričiniť celou svojou vnútornou silou, aby sa jej vydarili všetky plány a si získala toľko moci, aby mohla pomôcť otcovi a mitannskému kráľovstvu. Jej odhodlanosť a ctižiadosť sa v posledných dňoch vystupňovali na najvyššiu možnú mieru, takmer sa sama vôbec nepoznávala. Vedela veľmi dobre, že jej najväčší kapitál je jej nezvyčajná krása a ten mienila aj naplno nasadiť. Amenofis ju chcel za ženu už vtedy, keď mala len trinásť rokov. Keď dorástla na dvanásťročnú dievčinu, rozletel sa chýr o jej neobyčajnej kráse po všetkých okolitých krajinách, a tak sa o nej dopočul aj faraón.

Z hlbokého zamyslenia ju vyrušil egyptský veliteľ Horeb, sympatický, pekne urastený, asi tridsaťročný muž, s ktorým cestou viedla už niekoľko zaujímavých rozhovorov a od ktorého sa dozvedela množstvo, pre ňu tak prepotrebných a užitočných informácií o zemi a o ľuďoch, no najmä o dôležitých ľuďoch, blízkych poradcov faraóna. Zaželal jej dobré ráno a ubezpečil ju, že už za niekoľko hodín uvidí veľkolepé mesto Théby. Hustota ľudských osídlení narastala čím viac sa blížili k hlavnému mestu a v jeho okolí sa už naozaj nachádzali v úplnom bezpečí. Tak hlboko na egyptskom teritóriu bolo absolútne nepravdepodobné, že by ich niekto chcel napadnúť, preto si Horeb mohol dovoliť, ísť vedľa Nofretete bez toho, aby musel byť na stráži. Využíval tak poslednú príležitosť môcť byť v intímnej blízkosti prekrásnej mitannskej princezny a užívať jej zjavnú priazeň. Keď už raz bude u faraóna, už sa jej nebude môcť nikdy viac priblížiť, a v žiadnom prípade nie takýmto dôverným priateľským spôsobom.

Horeb jej rozprával o egyptskom slnku a o Níle a zdôrazňoval, že hoci sú štedrými darcami nesmiernej plodnosti a úrodnosti, predsa len nie sú ich dary nekonečné. Egypt, že je síce vďaka ním bohatý, dokonca veľmi bohatý, ale jeho bohatstvo má aj svoje hranice a nie je také nevyčerpateľné, ako si myslia všetci jeho susedia, ktorí preto naivne očakávajú, že je vlastne povinný im niečo zo svojho bohatstva odstúpiť. Nie nadarmo dostáva faraón veľa žiadostí a prosieb od okolitých vládcov, aby im poslal zlato, obilie a ďalšie tovary, len tak do daru. Plody bohatstva nepadajú egyptským felahom do lona priamo od bohov - celkom bez práce a zadarmo.

Slnko síce hrialo vždy a poliam sa preto skvele darilo, ale to isté slnko v lete z úrody aj veľa spaľovalo. Níl prinášal na polia vodu a úrodnú zeminu, ale v rokoch, keď bol mimoriadne rozvodnený, rozrušoval zavlažovacie kanále, vodné nádrže a domy ľudí. A v tých rokoch, keď nedosiahol potrebnú výšku, navštevoval  zem zasa hlad.

        Nílske záplavy prichádzali spravidla veľmi rýchlo, a nikdy ich nebolo možné presne predpovedať. Voda sa stiahla vždy pomerne rýchlo naspäť, a preto bolo veľmi dôležité zachytiť čo najväčšie množstvo vlhkosti, rozviesť ju do pripravených vodných rezervoárov a správne ju rozdeliť. To všetko bolo spojené s okamžitým nasadením všetkých síl a s nepredstaviteľnou celodennou lopotou. Egyptská púšť je ako nebezpečná a dravá šelma, číhajúca neustále a trpezlivo na svoju korisť, a len čaká, kedy sa jej naskytne aj tá najmenšia príležitosť, aby si vtelila a privlastnila každý, hoci len na chvíľku nestrážený a zanedbaný kúsok skultivovanej úrodnej pôdy a premenila ju na taký istý piesok, ako je ten, čo tvorí jej podstatu. A tak je Egypt, na rozdiel od svojich bezprostredných susedov, síce bohatou a bohmi požehnanou krajinou, ale to všetko je zaplatené nesmiernou hrdlačinou domorodých felahov.

        Okolo jedenástej sa priblížili k miestu, kde Níl robil najväčšiu slučku v priebehu celého svojho dlhého toku, a pred zrakom Nofretete sa objavilo mesto Théby, cieľ jej cesty a miesto, kde mal prebiehať jej ďalší život. Mesto ležalo na ľavej strane Nílu, celé zasunuté do tejto obrovskej nílskej zákruty, pričom sa nachádzalo asi tri kilometre od brehu rieky. Za Amenofisa III. Théby prežívali  obdobie úžasného rozkvetu a táto epocha zároveň znamenala najväčší rozmach Egypta počas osemnástej dynastie. Za vlády tohto Amenofisa sa budujú veľkolepé a grandiózne stavby po celej krajine, a to predovšetkým impozantný tempel v Luxore, tempel mŕtvych v Thébach, rozširuje sa prekrásny tempel v neďalekom Karnaku a stavia sa titansky obrovský palác v  Milkate.

Za necelú hodinu sa sprievod mitannskej princezny  nachádzal už v bezprostrednej blízkosti Théb, ktoré boli približne tak veľké ako Assur, len ich opevnenie nebolo také vysoké, ani také mohutné ako v Assure, a to z dôvodu, že Egypťania sa prakticky vôbec nemuseli obávať, že by sa nejaký nepriateľ dostal až po ich hlavné mesto. Okrem toho v priebehu dejín Egypta sa vystriedalo viac miest vo funkcii hlavného mesta. Prv než sa stali hlavným mestom Théby, bolo ním mesto Hermopolis. Théby boli v tom čase nielen hlavným mestom a najdôležitejším religióznym centrom zeme, ale aj ústredným riadiacim stredobodom celého egyptského hospodárstva, ktoré bolo už vtedy tak perfektne organizované, kontrolované a riadené ako superdimenzionálny moderný koncern dnešných dní. Bane boli štátnymi podnikmi, poľnohospodárstvo a remeslo podliehalo vo väčšine prípadov chrámom. Štát riadil a stanovoval v mnohých prípadoch aj pevné ceny; týkalo sa to predovšetkým základných potravinových článkov. Aj obchod s cudzinou bol riadený a kontrolovaný štátom. Dôležitý pre správne fungovanie štátu a pre udržiavanie jeho životaschopnosti bol perfektne fungujúci daňový systém.

V tomto ohľade mal Amenofis dokonale zorganizovanú sieť vyberačov daní, ktorí boli, pochopiteľne, štátnymi zamestnancami so značnými výhodami a privilégiami. V takzvanej Starej ríši (obdobie 2635 - 2154 pred Kristom) sa faraóni starali dokonca ešte sami o vyberanie daní, a  neraz si ich vymáhali aj osobne. Dane sa vyberali v naturáliách. Amenofis vlastnil aj obrovské štátne majetky, majúce na starosti chov dobytka. Chovali sa tam kravy, gazely, antilopy, kozy, husy, kačky, holuby, bociany a ďalšie zvieratá. Ich počet dosahoval niekoľko miliónov kusov. Amenofis zvykol prevádzať raz do roka inšpekciu najdôležitejších a najväčších z týchto majetkov.

*********************

      Konečne boli pri cieli ich cesty. Pred Horebom sa na jeho vyzvanie otvorila veľká severovýchodná brána Théb a Nofretete sa ocitla v meste, o ktorom už od najútlejšieho detstva toľko veľa počula. Keď prechádzali jeho ulicami, budili všeobecnú pozornosť, lebo Thébami sa už pred niekoľkými dňami rozniesla zvesť, že mitannský kráľ posiela faraónovi svoju krásnu dcéru.

Aj tu volali mnohí ľudia celkom spontánne, keď uvideli prekrásnu devu z Mitanni, ktorá sa im otvorene ukazovala a to i preto, že sama bola zvedavá na svojich nových poddaných, ako aj na mesto: ”Nofretete, Nofretete”. Bola jednoducho pre všetkých hneď na prvý pohľad "krásna, ktorá tu prichádza".

Théby presahovali svojou výstavnosťou, nádherou a pompou všetko, čo Nofretete doposiaľ videla (toho však ešte nebolo veľa) a čo si jej fantázia vedela vykresliť. Domy dedín a osád, ktorými prechádzali pozdĺž Nílu, boli všetky postavené z tehál z nílskeho bahna, ale tu sa všetko ligotalo a skvelo v neopísateľnej kamennej nádhere. Ulice boli plné ľudí, a tak napredovali len pomaly, lebo ich zo všetkých strán brzdila zvedavosť ľudí, ktorí sa zhlukovali všade okolo nich a Nofretete srdečne vítali a zdravili. Opätovala ich hold svojím typickým čarovným úsmevom a srdcia všetkých Thébanov jej hneď ležali k nohám.

Na obyvateľoch bolo na prvý pohľad zrejmé, že sú zvyknutí na luxus a že žijú v prepychu a dostatku. Amenofis bol známy tým, že sa staral, viac ako mnohí iní faraóni pred ním i po ňom, hlavne o veci  bezprostredne sa týkajúce jeho zeme a menej o zahraničnú politiku a výboje. Bol skvelým hospodárom a budovateľom, preto sa Egypťanom pod jeho vládou darilo naozaj veľmi dobre.

Keď prišli asi za hodinu k nádhernému a impozantnému palácu faraóna, ktorý bol celý obložený bielym mramorom, oslnivo sa jagajúcim v lúčoch slnka, pociťovala Nofretete už trochu aj únavu. Neustále usmievanie sa a kývanie davu ľudí, ktorý ju vítal a sprevádzal na každom kroku až po palác, ju stálo dosť energie, k čomu sa pridávala ešte aj únava z predlhej cesty. Pred palácom sprievod už očakávala nastúpená čestná stráž, ktorá mala odprevadiť princeznú až k ústredným budovám paláca. Palác bol obrovským komplexom a bol skoro dva razy tak veľký ako palác kráľa z Assuru. Egyptské staviteľské umenie bolo na neobyčajnej výške a žiadna iná vtedajšia krajina sa mu ani len nepribližovala. Egypťania boli až filigránsky dôkladní a precízni stavitelia, a to isté platilo pre prácu vnútorných architektov. A o jedinečných kvalitách ich umelcov, ako maliarov a sochárov, svedčia veľmi výrazne až dodnes diela ich umu, tvorivej fantázie a šikovných rúk.

Obdiv Nofretete nad úžasnou výstavnosťou mesta rástol už cestou k palácu, vrchol ale dosiahol potom v paláci  samotnom, kde všetko uprene pozorovala a porovnávala s tým, ako to vyzeralo a bolo vybudované u nich v Mitanni. Teraz, keď mohla vidieť na vlastné oči, ako ďaleko boli Egypťania pred nimi, mohla si ľahko domyslieť, ako ďaleko asi museli byť pred nimi egyptskí kňazi a mudrci v oblasti poznania. Zaumienila si, že vynaloží všetku svoju mladistvú energiu, aby sa čo najviac a čo najskôr dozvedela tak veľa, ako jej len bude možné zo všetkého toho, čo robí Egypt Egyptom a čo mu dáva taký obrovský náskok pred ostatnými jeho susedmi. Zvedavá bola predovšetkým na tajuplné a záhadné pyramídy, ktoré boli opradené všetkými možnými historkami a bájami. U nich v Mitanni sa hovorilo, že nie sú len hrobkami faraónov, ale že skrývajú aj nesmierne poklady a že v nich pôsobia najčudesnejšie a najnebezpečnejšie sily a energie, aké si len možno predstaviť, pričom neslúžia len na zničenie zlodejov a vykrádačov hrobiek faraónov, ale že sa pomocou ních zjavujú najvyšším kňazom bohovia, ktorí im dávajú rôzne rady a učia ich všelijakým novým tajomstvám.

Keď prešli širokým nádvorím, ktoré bolo celé vyložené mramorovou dlažbou a vytváralo štvorcovú formu, ocitli sa pred vstupom do traktu palácových budov, obývaných hlavnou ženou faraóna, Teje. Pred veľkou bránou, na ktorej portáli bola namaľovaná hlava bohyne Isis, veľkej božskej matky egyptského panteónu a matky božského Horusa (Isis bola najdôležitejšou bohyňou a zároveň manželkou veľkého boha Osirisa) ostali stáť. Netrvalo dlho a Nofretete a jej sprievod prišiel privítať Teneb, jeden z Amenofisových ministrov a správca paláca Hateb. Horeb ich po vojensky pozdravil, podal krátku správu o priebehu cesty a potom sa už Nofretete vydala aj so svojimi štyrmi dvornými dámami, ktoré boli vlastne jej dobré priateľky, ako aj s dvomi Tušratovými hodnostármi ku komnatám prvej faraónovej ženy Teje, aby  sa u nej ohlásila a sa s ňou zoznámila. Teje ich prijala vo svojej príjmacej sieni, sediac na nádherne vyrezávanej stoličke, umelecky pomaľovanej zlatou farbou. Na hlave mala symbol svojho faraónstva, korunu, na ktorej sa nachádzalo zlaté slnko, urobené z rýdzeho zlata a predstavujúce boha Re. Slnko sedelo uprostred dvoch býčích rohov, symbolizujúcich jedno z najstarších a pôvodne najvyšších božstiev starého Egypta, boha Apisa, ktorého Egypťania uctievali v podobe býka.

Teje bola ešte stále veľmi pekná žena, jej tvár však bola úplne strnulá a  nehybná ako maska. Bola Amenofisovou ženou už dvadsaťtri rokov. Mala nádherné vlasy, ako to bolo príznačné pre všetky egyptské ženy. Spadali jej až na ramená a boli veľmi jemne nalokničkované. Jej tvár bola perfektne našminkovaná, pričom  oči boli veľmi zvýraznené, takže pôsobili mimoriadne eroticky. Nofretete vedela už doma, že na šminkovanie očí kládli Egypťania mimoriadny dôraz, a ona sama si už tiež dávnejšie šminkovala  oči podľa egyptskej módy. 

V Egypte si oči nešminkovali len ženy, ale aj muži. Samozrejme, že to platilo len pre vznešených ľudí a obyčajní ľudia si to nemohli dovoliť ani finančne, ani časovo. V Thébach existovalo množstvo kozmetických salónov, ktoré navštevovali ženy aj muži, a kde sa prevádzala manikúra, úprava vlasov, nasadzovanie parochní, šminkovanie a ďalšie veci. Kult krásy, ktorý sa v Egypte tešil veľkej pozornosti, nebol teda len záležitosťou žien, ale takisto aj mužov. A práve muži mali v tomto smere ešte jeden dôležitý problém. Jednalo sa o pravidelné odstraňovanie všetkých vlasov na tele, okrem tých, ktoré boli na hlave. Pre mužov totiž bolo estetickým a hygienickým ideálom telo bez akéhokoľvek chĺpku, dôkladne čisté, navoňavkované a natreté krémami a voňavými mastičkami. Veľmi dôležitý bol i religiózny aspekt kultu krásy; človek, ako bytosť účastná na božskosti bohov, mal byť aj dôstojným nositeľom tejto božskosti, a preto mal byť ako bohovia - čistý a príjemne voňajúci, k čomu patrila aj úplne hladká, od chlpov neznečistená pokožka.

       Šminkovanie očí malo v Egypte veľmi starú tradíciu a bolo známe a prevádzalo sa už v takzvanej Starej ríši. Pôvodne nešlo v jeho počiatkoch o skutočné šminkovanie, teda o skrášlenie a zvýraznenie očí, ale čiste len o ich ochranu pred pieskom a pred jeho vniknutím do očí a tiež aj proti hmyzu. Z toho dôvodu sa okolie oka natieralo pastou, ktorá bola trochu lepkavá, a tak do istej miery zabraňovala, aby zrnká piesku vnikali do očí.

         Netrvalo dlho a Egypťania so svojím úžasne vyvinutým zmy- slom pre všetko krásne, pôvabné a symetrické, zistili aj vedľajší efekt takejto ochrany očí. Spočíval v tom, že pri vhodnej voľbe farebných odtieňov ochranných pást oči vyzerali väčšie, krajšie a žiarili intenzívnejšie, a tak sa z ochrannej pasty postupne vyvinula celá rada šminiek v rôznych farbách. Neskôr objavili Egypťania aj fascinujúci efekt umelých mihalníc, ktoré robili podstatne dlhšie ako prirodzené mihalnice a výrazne čierne, takže očiam dodávali  zasnený a spanilý výraz.

**********************

         Nofretete predstúpila pred Teje, uklonila sa a Teje jej nepatrne pokývla hlavou. Potom sa obe ženy, štyridsaťročná, skúsená, suverénna a múdra faraónka a mladá, neskúsená, no nesmierne inteligentná a učenlivá, sedemnásťročná, oslnivo krásna princezná z Mitanni, medzi ktorými bol podľa vtedajších meradiel vekový rozdiel jeden a pol generácie, niekoľko okamihov mlčky premeriavali a skúšajúc si silu zraku, pozerali si tvrdo do očí. Vekovo boli ako matka a dcéra. Situácia, v ktorej sa nachádzali, ich však robila konkurentkami. Teje sa pri jej skúmavom a prenikavom pohľade do očí Nofretete nepohol v tvári ani jediný sval. Niečo podobné dokázala aj Nofretete, ktorá napriek svojej mladosti dokonale ovládala svoje pohyby, mimiku a gestikuláciu, takže keď chcela, nemohol ju nikto prezrieť a ani nahliadnuť do jej vnútra.

Obe ženy pociťovali to isté, totiž, že majú pred sebou neobyčajne sebavedomý, sebaistý a okamžitých rozhodnutí schopný proťajšok. Ich pohľady prezrádzali vzájomný rešpekt. V každom prípade bol tento pat pri ich prvom stretnutí a v prvom súboji ich psychických energií väčším úspechom mladej Nofretete, ako jej staršej sokyne, ktorá bola v obrovskej výhode, lebo sa nachádzala doma, vo svojom dôverne známom prostredí. Teje cítila po prvý raz v živote v prítomnosti nejakej ženy, ako v nej narastá rešpekt voči nej. Zachytila silou svojej intuície, že pred ňou stojí osobnosť, ktorá má všetky tie isté schopnosti ako aj ona sama. Okrem toho ju táto žena predstihovala v tom, na čo Teje nemala žiadny vplyv a čím sa jej nemohla vyrovnať; bola to nezvyčajná, všetko v jej prítomnosti ožarujúca krása.

Ich obojstranne výrazné, blýskavé oči sa niekoľko sekúnd chladne premeriavali, pričom sa žiadna z nich neusmiala a ani ich nesklopila. Keď Teje už predbežne ukončila prieskum svojej mladej sokyne a budúcej spolumanželky faraóna, prerušila ticho v sále a povedala:

”Vitaj, Taduchepa-Nofretete, na dvore faraóna Amenofisa. Musím naozaj priznať, že moji poddaní ti skutočne dali priliehavé a tvojmu zovňajšku zodpovedajúce meno ”Krásna, ktorá tu prichádzaš, Nof-re-te-te”. Povesti o tvojej kráse, ktoré dochádzali až do Théb skutočne neklamali a nepreháňali. A musím povedať, keď ťa teraz sama vidím, že len veľmi slabo vyjadrovali tvoju krásu. Tvoj výzor je totiž oveľa krajší, ako slová, ktoré sem niesli o ňom zvesť. Teraz mi však povedz, aká bola tvoja cesta k nám?”

V  pochvalných slovách Teje nezaznievalo nič príjemné a nič povzbudzujúce. Bolo to len suché a vecné konštatovanie pozorovaného faktu, a Nofretete to presne tak i prijala a odpovedala chladným, jasne znejúcim hlasom v celkom dobrej egyptštine:

”Ďakujem, vznešená Teje, za tvoje uznanlivé slová. Moja krása však nie je moja zásluha, neurobila som pre ňu nič. Je darom bohov a dúfam, že tento ich dar poteší faraóna.”

Posledná časť jej odpovede nebola myslená ironicky, ako provokácia a podpichnutie Teje - čo by v danej situácii bolo nerozumné a Nofretete sa nikdy nesprávala nerozumne - išlo tu len o zdvorilostnú frázu. Darovanie pekných žien faraónovi patrilo k úplne normálnej morálke dvora.

Nofretete potom porozprávala v krátkosti niekoľkými vetami o ceste, vymenila si s Teje ešte niekoľko zdvorilostných fráz, a na záver rozhovoru jej Teje oznámila, že zajtra ju očakáva stretnutie s Amenofisom a potom  ju prepustila zo svojej prekrásnej komnaty, skvúcej sa nádhernými nástennými maľbami.

         Teje vlastnila mimoriadnu moc - ako máloktorá iná kráľovná v zemi faraónov pred ňou - zásluhou dvoch okolností. V prvom rade bola obdarovaná nadpriemernou inteligenciou a prefíkanosťou, a druhou okolnosťou bolo, že kráľovná-matka, ktorá podľa egyptských zákonov stála na stupni moci vždy pred hlavnou ženou svojho syna faraóna, bola už mŕtva, a tak Teje vystupovala už aj vo funkcii kráľovny-matky.

          Už od čias takzvanej Strednej ríše sa kráľovná začína odlišo- vať svojou autoritou od ostatných vedľajších žien faraóna, a to potvrdzuje aj jej oficiálny titul ”Veľká kráľovská manželka”. Až do čias Amenofisa prebiehal život faraónovej rodiny prakticky len v súkromí a verejnosť mala málokedy možnosť vidieť niektorých jeho rodinných príslušníkov. Pre Teje bolo však úplne samozrejmé, a to najmä odkedy vlastnila plnú moc, teda po smrti starej kráľovny-matky, že sa ukazovala vo verejnosti a mohla plne užívať svoju  veľkú popularitu, ktorú mala.

        V staršej egyptskej histórii kráľovná nevlastnila prakticky nijakú moc a celú svoju autoritu, ktorú mala, odvodzovala len z moci kráľa. Okrem toho ju s výnimkou paláca (presnejšie povedané vo faraónovom háreme) nemohla nikde inde uplatňovať. Jediná príležitosť, kedy sa faraón prezentoval s celou rodinou aj vo verejnosti, boli religiózne oslavy. Kráľovná bývala prítomná ešte z príležitosti vyznamenávania nejakej významnej osobnosti za záslužné činy.

        Veľká dôležitosť sa pripisovala výchove faraónových synov, čo platilo pre všetky egyptské dynastie. V tomto ohľade bol Amenofis mimoriadne angažovaný, a možno povedať, že len máloktorí synovia jeho predchodcov, ale aj jeho následníkov, mohli užívať takú starostlivú a dôkladnú výchovu, ako práve jeho synovia. Amenofis sa staral najmä o to, aby sa princom dostalo čo najlepšie vzdelanie. Ich vzdelávanie prebiehalo v škole nachádzajúcej sa priamo na dvore. Organizačne bola škola priradená kráľovskému háremu a zodpovedný za ňu bol takzvaný ”vrchný učiteľ kráľovských detí”. Egypt bol tak dokonale administratívne organizovaný, že všetko malo svoje meno, svoj titul a svoju funkciu. A všetko odbiehalo a fungovalo správne, pretože všetko bolo pomerne svedomito kontrolované príslušnými kontrolnými orgánmi.

Škola bola svojím spôsobom dosť demokratická, lebo ju mohli navštevovať nielen synovia faraóna, ale aj synovia dôležitých faraónových úradníkov a hodnostárov. Na základe tejto školy, ktorá  bola najvýznamnejšou v krajine, mali jej absolventi zaručenú budúcu kariéru. Okrem toho tu vznikali dobré priateľstvá medzi deťmi faraóna a deťmi jeho poddaných, z ktorých mnohé trvali po celý život. Popri synoch zmienených úradníkov, zamestnaných na dvore, posielali sem na štúdia svojich synov aj významní šľachtici z provincie a tiež správcovia jednotlivých provincií.

Hárem, tvoriaci s kráľovskou školou jednu administratívnu jednotku, bol priestorovo i funkčne samostatnou časťou paláca a slúžil ako príbytok všetkým ženám faraóna, ich potomkom, ako aj niektorým ich príbuzným. V háreme bývala tiež kráľovná a bol aj miestom, kde boli vychovávané a ubytované všetky deti faraóna, ako aj deti jeho úradníkov. Mal svoju vlastnú samosprávu a v širšom slova zmysle bol domovom. Vôbec nebol identický s tým, čo sa všeobecne rozumie pod tureckým háremom, i keď bol samozrejme aj miestom erotiky a sexuality.

      Nofretete a jej spoločníčkam boli pridelené tri miestnosti v ľavom krídle paláca, kde sa nachádzal hárem. Keď sa Nofretete dostala do postele, bolo už veľmi neskoro, ale aj tak nezaspala hneď, a preto ešte raz rekapitulovala všetky dojmy a zážitky dnešného dňa. Bol to jej prvý deň strávený na mieste, kde mala prežiť celý svoj život; tak si to vtedy myslela. Bola pevne rozhodnutá, nech sa udeje čokoľvek, že sa stane za každú cenu faraónkou, hoci, pochopiteľne, ešte nevedela, ako prevedie tento svoj ctižiadostivý plán. Jedno však vedela celkom isto - aby ho mohla uskutočniť, musí sa najprv nesmierne veľa učiť a poznávať. A s neochvejnou istotou vedela o sebe aj to, že nebola ženou, ktorá by sa bola mohla uspokojiť na celý život len s rolou bezvýznamnej vedľajšej ženy faraóna. Bola osobnosťou a poznala veľmi dobre svoje kvality a svoju hodnotu.

V myšlienkach zaletela domov, do Assuru a odrazu sa v nej dostavil pocit, že je naozaj pri  otcovi, súrodencoch a pri matke, ktorá ju veľmi milovala, aj keď k nej nemala nikdy taký intenzívny vzťah ako k otcovi, od ktorého sa veľa naučila a ktorý jej vždy všetko povedal, čo vedel. Otec  ju nielenže zasvätil do nejedného štátneho tajomstva, ale posledné dva roky, keď už bola dospelá, sa s ňou skoro vždy o všetkom aj radil. Bola pre neho akýmsi súkromným rodinným poradcom, a na nikoho z rodiny nedal toľko, ako na jej rady. V podstate sa s nikým z rodiny ani nezvykol radievať - len s ňou. Potom sa odrazu vynorila pred jej vnútorným zrakom vysoká, impozantná postava muža, s hustými čiernymi vlasmi, širokými ramenami a veľkými čiernymi očami, ktoré sa na ňu smutne pozerali.

Bolo to po prvý raz, odkedy odišla z Assuru, že sa pred ňou objavil, upradený z jej zatlačených myšlienok, úplne spontánne, muž, ktorého milovala a ku ktorému lásku musela vytrhnúť zo svojho srdca - Assurganil. Srdce sa jej nečakane zatriaslo prebudenou túžbou, ale sentimentalita jej duše trvala len krátky okamih, potom tento obraz zmizol a zasa sa uložil do hĺbok jej podvedomia. Nofretete bola na svoju dobu priam neuveriteľne racionálna žena, ktorá vedela, že takéto emocionálne spomienky, spojené s neuskutočniteľnými želaniami a nerealizovateľnými nádejami a radosťami len zbytočne rozdrobujú a umŕtvujú vnútornú silu ducha, ktorú bude potrebovať na iné ciele. Preto nesmela pripustiť, aby ju spomienka na človeka, ktorého nesmierne milovala, keď bola s ním, nútila aj teraz, keď ho už nikdy viac nemohla mať pre seba, aby ho milovala aj naďalej spôsobom, ktorý by ju len zbytočne trýznil a jej odoberal potrebnú energiu. Preto obraz Assurganila musel zmiznúť čo najhlbšie v útrobách jej podvedomia a podľa možností sa viac nevynárať - v žiadnom prípade nie príliš často. Potom už netrvalo dlho, spánok jej odňal vedomie a upadla hlboko do ríše iného stavu vedomia, kde všetko určujú len sny. V magickom kráľovstve snov sa jej zjavila bohyňa Ištar a takto sa jej prihovorila:

”Taduchepa, počúvaj ma a dobre si zapamätaj moju radu. Tak, ako sa z Taduchepy stala Nofretete, tak sa v tebe musí vymeniť i obraz a uctievanie bohyne Ištar a premeniť sa na bohyňu Isis. Lebo ona je najdôležitejšiou bohyňou Egypta. Neboj sa, mňa takto nezradíš. Som len jedna a vždy tá istá. Ale v každej krajine ma uctievajú iným menom. Raz však príde čas, kedy ľudia pochopia, že v kozme jestvuje len jeden jediný božský princíp ženskosti a materskosti, a ním som ja, večná, nikdy sa nemeniaca a vždy tá istá. Čoskoro však príde nešťastné, nesmierne dlhé obdobie, kedy ľudia na veľkej časti tejto zemi budú uctievať len mužské božstvo, úplne zabúdajúc aj na ženský princíp kozmu, a  takto si vytvoria len božstvo nedokonalé a okyptené, mylne si nahovárajúc, že v ňom sídli najvyššia láska a milosrdenstvo. Aký to len omyl,  veď kde chýba božské uctievanie ženy, tam nemôže byť nikdy opravdivá láska a opravdivé milosrdenstvo. Muž totiž nevie, čo je  pravá láska, a preto ju nikdy ani nevie dávať, ale len brať, a to isté platí aj o  jeho milosrdenstve. Preto aj jeho boh bude len taký, ako je aj on sám - nedokonalý a neúplný! A teraz počúvaj dobre! Staneš sa faraónka, tak ako si želáš. Bude z teba najväčšia faraónka, akú kedy egyptská krajina poznala a tvoja sláva a tvoje meno pretrvajú veky.”

 

 
 

3. kapitola

Svadba faraóna Amenofisa  s Nofretete.

       

"Keď otvorí oči, omladne moje staré telo,

keď hovorí, potom zosilnievam,

keď ma objíma a hladí Nofretete,

zabúdam na Dom smrti"

                                Echnatonov otec

 
 

Ráno sa ešte len prebúdzalo do nového dňa, keď Nofretete otvorila oči. V prvom momente nevedela, kde sa nachádza. Jej vedomie bolo ešte úplne spojené s bohyňou Ištar a celkom ovládnuté jej slovami, ktorými jej predpovedala budúcnosť.

Vedomie ľudí spred 3500 rokov fungovalo ešte vo veľkej miere celkom inak ako vedomie moderných ľudí. Nebolo ani zďaleka tak veľmi zindividualizované ako u ľudí súčasnosti. Bolo oveľa viac kolektívne a zároveň aj oveľa viac naviazané na prírodu, na jej procesy a fenomény. Preto sa ani natoľko netrápilo s pojmom času a nevenovalo uháňajúcemu času ani zďaleka toľko nervóznej pozornosti, ako zvykneme robiť skoro neustále my. Vedomie vtedajších ľudí splývalo takmer úplne s tokom času a nechalo sa jeho prúdom unášať. V podstate ho zažívalo cyklicky, teda ako keby neplynul neprestajne len dopredu, ale, akoby sa ten istý čas vždy znova a znova vracal. Nezačínal predsa každý deň úplne rovnako? Nevyšlo vždy to isté slnko a nevychádzalo vždy skoro na tom istom mieste horizontu? Je síce pravdou, že jeho každodenný východ sa časovo i priestorovo vždy o niečo posúval, ale po roku napokon predsa len vyšlo znova na tom istom mieste. 

      Takto vyformované vedomie nestálo takmer nikdy v protiklade s prírodou, ale bolo s ňou spojené a zažívalo sa v úplnej jednote s ňou, takpovediac ako jej objektívna súčasť. A aj všetci ľudia boli vnorení a vstlaní do takéhoto kolektívneho poľa vedomia a mali ďaleko väčší pocit vzájomného spoločenstva jedného s druhým, ako ľudia modernej doby. V takomto štádiu ľudského vedomia nebol človek ani zďaleka tak veľmi odtrhnutý od kozmického centra, od zdroja jeho energií, ako to platí pre súčasného človeka. Preto bol človek starého Orientu podstatne viac kreatívnejší ako väčšina z nás v dnešnej dobe; jeho vedomím vtedy naplno pulzovali kreatívne energie kozmu. Človek staroveku a ešte viac človek neolitického obdobia, neobracal svojho ducha a či svoje vedomie, takmer nepretržite len do svojho vnútra - ako zvykneme robievať my - a nepokúšal sa neustále fixovať na svoje vlastné, individuálne psychické obrazy a pozorovať ich, aby sa takto držal kŕčovite len vlastného ega a zotrvával neustále len v ňom.

 

                                       *****************

 

Nofretete otvorila dvere svojej komnaty vedúce na priestranný balkón týčiaci sa nad nádhernou, rozľahlou záhradou, ktorá bola vybudovaná pre dámy z háremu a tiež aj pre žiakov kráľovskej školy. Ako  sme už povedali, organizačne patrila k háremu. Aj z toho je vidieť, že pomery v egyptskom háreme neboli ani zďaleka také prísne, ako ich poznáme z háremov tureckých sultánov, kde háremové krásavice nesmelo uzrieť oko žiadneho muža, okrem sultánových eunuchov, ktorí boli dozorcami háremu. 

Nebolo viac ako šesť hodín, nad horizontom sa pomaly dvíhalo slnko. Raňajšie zory už vyhasli a premenili sa na jasný, len nedávno zrodený, nový deň. Všetko bolo zlatisto ožiarené a teplo tohto prvého egyptského rána, ktoré Nofretete zažívala v Thébach, hladkalo tmavú, bezchybne hladkú pokožku jej nahého tela, vnikajúc do každého jeho póru.

Každé nové ráno, každé nové zjavenia sa slnečného kotúča nad čiarou obzoru, zažívala vždy v hlbokom mystickom pohrúžení. Dnes ho však zažívala mimoriadne intenzívne. Všetky jej vonkajšie i vnútorné zmysly, pocity a vnemy sa naplno prebudili a otvorili. Celé jej vedomie sa zlialo a pomiešalo so slnkom, oblohou, vzduchom a so všetkým, čo ju obklopovalo, čo sa pohybovalo, hemžilo a pulzovalo. Jej vedomie dýchalo rovnakým pulzom s rytmom kozmického dychu a kozmických vibrácií. Jej duša sa v takýchto okamihoch vedela dokonale spojiť so všetkými zvukmi, vôňami a farbami okolitého sveta úplne osobným a dôverným spôsobom, pretože vo všetkom pociťovala a preciťovala fascináciu a nekonečnú pestrosť dynamiky života. V takých chvíľach úplne odpojila filter myslenia a vnímala len obrazy a imaginácie.

Unikla z času, akoby pre ňu úplne prestal existovať a jeho prúd celkom splynul s jej vedomím, v ktorom momentálne neexistovalo nič iné, len všemocná prítomnosť a majestátnosť krásy slnkom prebudeného dňa. Celé jej myslenie bolo preč a všetky tie rozdiely, duality a kategórie, ktoré jej zmysly za normálnych okolností veľmi jasne a diferencovane vnímali, boli vyhladené a vyhasené, akoby stáli mimo jej vedomia, a tak aj úplne mimo procesu uvedomovania.

V takých chvíľach človek jasne preciťuje existenciu absolútneho, nediferencovaného a bezmenného, ako počiatku všetkého čo je, má tvar a formu, a raz sa od neho oddelilo, aby  vytvorilo svet odlišnosti a bytia, avšak neustále bolo schopné a pripravené stať sa znova absolútnym, bez akéhokoľvek názvu a označenia. Aj Nofretete to takto zažívala, pociťujúc sa ako neoddeliteľná súčasť toho, čo je bez mena, bez formy, bez každého atribútu a predsa všadeprítomné a večné.

Z hlbokého pohrúženia ju vyrušil hlas jej spoločnice Utaraste, ktorá prišla zavolať svoju pani a priateľku, že už je čas, aby sa prišla najesť a pomaly sa pripravovať na veľkú udalosť dnešného dňa, na ceremóniu predstavenia sa faraónovi a uvedenia na jeho dvor. Priniesla jej aj ľahkú látku, vo forme veľkého obdĺžnika, aby do nej jej veliteľka zahalila svoje nahé telo a ktorú Nofretete používala asi tak, ako sa dnes používa župan.

        Vzťah k nahému telu bol v starom Egypte úplne iný, než ho k nemu máme my. Nahota bola niečím úplne prirodzeným a hlavne v istých situáciách každodenného života bola  samozrejmá. Tak bolo celkom normálne, že v mnohých prípadoch pracovali lodiari, rybári, pastieri, zabíjači dobytka, ako i niektorí ďalší remeselníci bez akéhokoľvek oblečenia, teda celkom nahí, čo vôbec nebudilo pohoršenie a ani nenarúšalo verejnú morálku. Dokonca aj ženy bolo niekedy možné vidieť počas telesnej práce celkom vyzlečené, bez akéhokoľvek odevu. V tom čase neexistovalo žiadne spodné prádlo a ani nič podobné plavkám.

Pochopiteľne, že Egypťania nebehali nahí hocikde a pri akejkoľvek príležitosti. Mali predsa tiež svoju morálku, a to aj vzhľadom na nahotu a sexualitu. Určite nijakého Egypťana, ani Egypťanku, nenapadlo ísť, len tak bezdôvodne, v úplnej nahote krížom cez ulice nejakého mesta alebo osady. Také niečo by bolo rozhodne budilo pohoršenie. Morálka starých Egypťanov s ohľadom na dovolenú a zakázanú nahotu (alebo povedzme radšej  na nahotu, ktorá nebola opodstatnená, pretože takýto priestupok sa nikdy netrestal, nebol totiž prečinom proti zákonu), sa jednoducho riadila iným kódexom ako naša vlastná, často veľmi pokrytecká morálka. V tomto smere však možno povedať, že tak, ako sa dnes ľudia môžu vyzliecť do naha na vyhradených miestach, keď sa opaľujú a kúpu, ale nie niekde vo verejnosti, tak isto boli prípady a situácie, kedy to robili starí Egypťania. Takmer vždy sa však jednalo len o isté praktické dôvody, ako napríklad z dôvodov ľahšieho a pohodlnejšieho vykonávania práce. 

     V Egypte bolo tiež obvyklé, že tanečnice vystupovali pri rôznych predstaveniach alebo kultových a rituálnych religióznych oslavách a tancoch celkom nahé. A samozrejme, že bolo aj zvykom, že nahé tanečnice predvádzali pri istých príležitostiach vyslovene erotické tance, ktorých účelom bola len erotická stimulácia, veď Egypťania mali jednoznačne len pozitívny vzťah k sexualite a užívali ju nekomplikovane a prirodzene.

Šaty egyptských žien sa v priebehu najstaršieho času  ríše až po začiatky Novej ríše v podstate neveľmi zmenili. Obyčajné bežné šaty pozostávali z úzkej hladkej dlhej košele, bez akýchkoľvek záhybov, siahajúcej takmer až po členky. Bola strihaná tak, že odhaľovala poprsie, ramená a hornú časť chrbta. Na ramenách ju držali dva  úzke pásy, predchodcovia moderných ramienok. Len zriedkavo bola zdobená nejakým, pomerne jednoduchým vyšívaným vzorom. Tieto šaty boli skoro vždy biele alebo bledé. Niekedy boli skrášlené doplnkovým príveskom koralového prevedenia. V období Novej ríše, teda už aj v časoch, keď žila Nofretete, sa ženská móda začala už pomerne dosť vyvíjať a strácať svoju jednotvárnosť. Bolo to spôsobené predovšetkým tým, že Egypt po oslobodení sa od nadvlády Hyksov značne rozšíril svoje zahraničnopolitické kontakty a styky s rôznymi krajinami. Odtiaľto potom prichádzali nové trendy a vplyvy aj v oblasti ženskej módy a ženského obliekania. A práve z krajiny Nofretete, z Mitanni, prišla pre egyptské ženy tiež jedna módna novinka. Bola ňou úzka, na telo úplne priliehavá košeľa, dlhá približne až po členky, ale na jednej strane veľmi rafinovane rozstrihnutá vysoko nad koleno, takže pri chôdzi sa ponúkalo očiam veľa nahej pokožky. Táto košeľa bola už predchodkyňou sukne, lebo siahala len pod prsia. Dopĺňala ju horná časť oblečenia, zakrývajúca prsia, podobajúca sa ľahučkému kabátiku bez gombíkov a rukávov, pričom na prsiach bola trochu naberaná. Bola vyrobená z veľmi jemnej ľanovej látky, takže všetky formy tela presvitali cez ňu veľmi zreteľne a nápadne.

Utaraste bola veľmi pekná dievčina (ako všetky ostatné spoločníčky Nofretete, ktoré s ňou prišli do zeme faraónov), dobre urastená a o rok staršia od svojej pani. Bola dcérou váženého veľmoža žijúceho na dvore mitannnského kráľa. Poznali sa s Nofretete od útleho detstva a patrila už štyri roky k jej najdôvernejším spoločniciam.

Pristúpila k Nofretete a pomohla jej ovinúť jej štíhle telo do prineseného bieleho ľanového plátna a zopla ho pod ľavou pazuchou dlhou kovovou sponou. Potom sa pobrali do priestrannej komnaty, kde čakali pripravené raňajky. Bolo už sedem hodín a Nofretete si s prekvapením uvedomila, že strávila na balkóne viac ako hodinu.

Samozrejme, že v tých dobách ľudia nenosili hodinky a ani nepoznali hodiny v tom zmysle ako my, pretože nedelili deň podľa nášho časového merítka na dvadsaťštyri rovnakých častí. Ako sme už povedali, nežili zviazaní s časom takým nervóznym, napnutým spôsobom  ako moderní ľudia. Napriek tomu sa však vedeli v čase perfektne orientovať. V roku sa orientovali podľa pozorovania prírody a podľa jej typických cyklických zmien, a v dni zasa podľa polohy slnka - čo v Egypte ako krajine, takmer po celý rok zaplavenej slnečným jasom, nebolo nijakým problémom.

My však ostaneme pri našom obvyklom časovom orientovaní a udalosti odohrávajúce sa pre 3500 rokmi, ktoré boli naviazané na isté časové hodnoty dňa, označíme našimi zaužívanými hodinami. A tak si povieme, že slávnostná ceremónia privítania Nofretete a jej sprievodu faraónom Amenofisom a jeho dvorom, bola stanovená na jedenástu hodinu. Po privítacej slávnosti mal potom nasledovať slávnostný obed.

Raňajky boli pomerne jednoduché a Nofretete si veľa neže- lala, bola zvyknutá len na ľahké raňajky. Stačil jej pohár kozieho mlieka, trochu kozieho syra a placky upečené z ovsenej múky. Po raňajkách ju očakávala zdĺhavá príprava na slávnostnú ceremóniu. Bolo pre ňu veľmi dôležité, aby zanechala na dvore hneď na prvý raz na všetkých čo najlepší dojem.

 

*********************

 

Egypťania nesmierne holdovali kultu krásy, a to nielen ženskej, ale i mužskej. V starom Egypte bolo úplne samozrejmé a nikto sa nad tým nepozastavoval, že aj muži používali prevažnú časť z toho, čo my dnes rozumieme len ako rekvizity a doplnky ženskej kozmetiky (apropos, táto tendencia sa začína v dnešnej dobe opäť prejavovať). Staroegyptská kozmetika a umenie pestovania tela mysleli prakticky na všetko, a novovek už nevymyslel v tomto smere kvantitatívne takmer nič nové. Aby to bolo možné, Egypt musel rozvinúť vysoko vyspelý kozmetický priemysel, pretože spotreba kozmetických prostriedkov bola neobvykle vysoká nielen v bežnom živote, ale aj v oblasti religióznych kultov a rituálov. V období faraóna Amenofisa tento priemysel bol už pomerne starý, s dlhodobou tradíciou a veľkým množstvom stálych zákazníkov.

Egypťania veľmi obľubovali najrôznejšie voňavky, krémy, mastičky a mydlá. Za Amenofisa bolo veľkou záľubou - pre tých, ktorí si to mohli dovoliť - nosiť pri istých príležitostiach na hlave malý kužeľ z voňavých mastí. Mal tvar klobúčika a na hlave bol upevnený farebnou stuhou; väčšinou sa nosil pri oslavách a sviatkoch. Údržbe a pestovaniu tela sa nevenoval s obľubou a pocitom povinnosti len obrovský dvor faraóna Amenofisa (samozrejme, že to platilo aj pre predošlé generácie), teda bohatí a zámožní, ale aj obyčajní a drobní ľudia ako remeselníci, stavební robotníci, vojaci, služobníci a služobné. V každom prípade mali  zmluvne zaručenú každodennú malú porciu voňavého oleja používaného na natieranie tela. V starom Egypte bolo takpovediac povinnosťou, vštepovanou výchovou, že každý sa aspoň raz denne umýval a naolejoval. Mydlo bolo za Amenofisa ešte neznámym prostriedkom, a tak sa používala len voda a tiež bolo zaužívané, že hrubšia vrstva špiny, obyčajne nadobudnutá pri práci, sa zoškrabovala špeciálnym náradím pripomínajúcim našu kefu.

Udržovanie tela malo však pôvod v praktickej potrebe a až neskôr sa rozvinulo k spoločenskej a módnej záležitosti, so stále novými rafinesami. Suché a horúce klíma Egypta, ktorý je z obrovskej časti len púšťou, kožu a telo vysušujúci páliaci pieskový vietor a slnko, hrejúce počas celých mesiacov ako žeravá pec, to všetko doslova vyžadovalo, aby obyvatelia tejto krajiny pravidelne robili niečo, čo by chránilo a udržovalo ich pokožku pred extrémne nepriaznivými poveternostnými vplyvmi.

Bohatí používali na čistenie a krémovanie tela drahý a exkluzívny olej z ruží, eventuálne aj ďalšie drahé sorty oleja. Chudobní si pre tieto potreby mohli dovoliť len lacný ricínový olej. Archeológia objavila, že produkcia umelých olejov a krémov nebola vynálezom vyspelej egyptskej civilizácie, ale že ich poznali už aj ľudia predhistorickej epochy. V Egypte sa tiež hodne používala myrha, kadidlo a rôzne voňavé korienky a rastliny, ktoré spaľovaním vydávali príjemné vône. Tieto slúžili v prvom rade ako obete pre bohov, ale aj k spríjemneniu života a v mnohých prípadoch sa verilo aj na ich magickú moc. Tie, ktoré sa vyznačovali príjemnými omamnými vôňami sa stali symbolom erotiky a života; zapáchajúce symbolizovali naproti tomu hnilobu, rozpad a smrť.

O pol deviatej sa pred Nofretete objavila Hačepsut, správkyňa veľkého kozmetického salónu, ktorý bol oficiálne k dispozícii  obyvateľom háremu, ale v podstate mal k nemu prístup každý, kto žil na dvore Amenofisa. To ešte ale neznamenalo, že by v tomto najfajnovejšom kozmetickom salóne celej krajiny panovali úplne demokratické pomery a že by tu bol obslúžený každý rovnako. Nachádzali sa v ňom viaceré oddelenia a kategórie. Obyčajné služobníctvo malo svoje oddelenia, páni svoje, a faraón a jeho rodina, ku ktorej patrili aj všetky jeho početné vedľajšie ženy, tiež svoje.

Hačepsut sa pred Nofretete poklonila a oznámila jej, že prišla pre ňu, aby ju zaviedla do kozmetického salóna a postarala sa o všetko, čo súviselo s perfektnou preparáciou jej tela za účelom jeho dôstojnej prípravy na prijímaciu slávnosť. Nofretete sa vydala s ňou na cestu do salónu, pričom ju doprevádzala aj Utaraste. Asi desať minút išli labyrintom spletitých chodieb a miestností, až napokon boli na mieste. Salón sa nachádzal na druhom poschodí, kde bol  aj celý hárem a tiež i komnaty Nofretete.

Pred vchodom stáli dve strážkyne, ktoré kontrolovali a uvádzali záujemcov o kozmetické služby na príslušné miesta podľa ich vznešenosti a hodnosti. Už z diaľky bolo možné zavoňať toto kráľovstvo krásy a skrášľovania, pretože celé jeho okolie bolo zaplavené omamnými vôňami, ktoré sem všetkých priam magicky  priťahovali. Záujem o návštevu salónu bol na dvore obrovský, a tí, ktorí neboli privilegovaní, teda najdôležitejší členovia rodiny faraóna, sa museli nechať objednať a počakať. Postupovalo sa podľa striktne dodržiavaného poradovníka.

Pracovalo sa od rána do večera a zamestnancami boli muži aj ženy. Zamestnanci boli odetí len malým pásom látky, ktorý mali obtočený okolo bedier, takže im zakrýval len genitálie, pričom  ženy pracovali s obnaženými prsiami. Zákazníci sa s úplnou samozrejmosťou vyzliekali do naha, pretože sa podrobili údržbe a kozmetickej úprave celého tela. Väčšina mužských zákazníkov si v rámci týchto služieb dokonca nechávala odstraňovať celé ochlpenie v okolí pohlavných orgánov, čo patrilo ku kultu absolútnej čistoty mužského tela. V salóne pracovalo šesťdesiat ľudí a prevádzka trvala celý deň. Začínalo sa už skoro ráno a končilo sa neskoro večer. Správkyňa salónu Hačepsut podliehala priamo správcovi háremu a bola zodpovedná za kvalitnú prácu, ako aj za dochádzku zamestnancov. V starom Egypte nebolo ničím mimoriadnym, keď žena, v tomto prípade Hačepsut, mala pod sebou ako šéfka aj mužov.

Hačepsut zaviedla Nofretete najprv do kúpeľa. Ku kozmetic- kému salónu patrili s úplnou samozrejmosťou aj kúpele, ktoré boli  vybudované tým spôsobom, že vlastnili jeden veľký bazén, kde sa mohol okúpať každý (kúpali sa v ňom spoločne ženy aj muži) sám. Okrem toho stáli k dispozícii tým, ktorí mali záujem o individuálny kúpeľ s obsluhou a masážou tela, malé bazény v separátnych miestnostiach, kde zákazníkov potom obyčajne obsluhovali dvaja zamestnanci. Keďže sme už prízvukovali, že nahé ľudské telo nebolo pre Egypťanov pri istých príležitostiach ani ničím mimoriadnym ani ničím pohoršujúcim, tak si ešte povedzme, že sa bežne stávalo, že nahého muža kúpali, masírovali a kozmeticky ošetrovali ženy, a zas naopak, nahú ženu muži.

Aj Nofretete by bola išla bez premýšľania do spoločného bazéna, ale ako princeznú z cudzej krajiny, ktorá mala byť predstavená dvoru, ju Hačepsut zaviedla do separátnej miestnosti, aby tam mohla byť sama, ukrytá pred pohľadmi zvedavcov, a kde sa jej mali venovať len ženy. Tak to v tomto prípade vyžadovala dvorná etika faraóna. Prv než sa oficiálne stane členom dvora, mal ju zahaľovať závoj tajomstva. 

Celý areál kozmetického salónu, pripomínjúci svojou rozlohou stredne veľký priemyselný komplex, bol zariadený s veľkým jemnocitom a neuveriteľným zmyslom pre estetiku. Nofretete si to uvedomila hneď, keď prekročila jeho prah. V paláci jej otca neexistovalo nič podobné. Samozrejme, aj tam boli kúpele, ale kozmetika nebola pre príslušníkov jej národa ani zďaleka taká dôležitá ako pre Egypťanov a nebola v žiadnom prípade verejnou záležitosťou. Muži sa takmer vôbec nešminkovali a ženy tiež pomerne zriedkavo. Väčšinou len tie z bohatých rodín. Ona sama sa to naučila od egyptských žien žijúcich na dvore jej otca.

V miestnosti už čakali štyri ženy, ktoré sa Nofretete, keď vstúpila dovnútra s Hačepsut a Utaraste, hlboko uklonili a pozdravili ju: 

”Buď vítaná v našej krajine, krásna Nofretete, vznešená princezná z Mitanni. Nech ťa v Egypte vždy ochraňuje božská a všemocná Isis.”

          Nofretete ich vľúdne odzdravila a odvetila im: 

”Ďakujem za vaše dobré želania a rada sa zverím vášmu vysokému kozmetickému umeniu, o ktorom som toľko počula v mojej vlasti, kde tradícia pestovania krásy nie je natoľko rozvinutá ako v prastarej egyptskej zemi, matke kultúry a civilizácie.”

Egypťania si boli veľmi dobre vedomí svojej starej, nesmierne vyspelej kultúry a pokladali sa s úplnou samozrejmosťou za ďaleko najvyspelejšiu civilizáciu celého sveta, pričom celý svet (aspoň ten dôležitý) bol pre nich len Egypt. Ľudia v tejto krajine boli sebavedomí a hrdí na svoj blahobyt a na svoje kultúrne vymoženosti, ktorými sa tak veľmi odlišovali od ostatných susedov. Slnko nad ich hlavami bolo len egyptské slnko. Níl bol najdôležitejšou riekou sveta a faraón bol najmocnejším a najvznešenejším panovníkom, akému nikde nebolo páru. Všetko to bolo pre nich tak jednoznačné, že nad inou možnosťou nikdy nepremýšľali. 

Hačepsut pomohla Nofretete vyzliecť šaty a podala ich Utaraste. Keď uvidela dokonalú krásu jej tela, povedala hlasom skúsenej znalkyne, plným úprimného a žičlivého obdivu:

         ”Vznešená Nofretete, bohovia ti dopriali najkrajší dar, aký od  nich môže prijať nejaká žena. Tvoje telo je bezchybne dokonalé a zodpovedá úplne perfektne egyptskému ideálu ženskej krásy. Pracujem tu už dvadsať rokov a moje ruky sa dotýkali tiel nespočetných krásavíc, nikdy som však nevidela krajšie telo ako je tvoje. Štíhlosť tvojho pásu dokonale kontrastuje s líniami tvojich bokov, a forma a veľkosť tvojich prsníkov musí potešiť pohľad každého muža a rozprúdiť mu krv. Tvoja krása ďaleko predstihuje krásu tvojej nebohej tety Giluchepy, ktorá patrila k najkrajším ženám Egypta a bola mojou každodennou zákazníčkou.”

”Ďakujem ti Hačepsut za tvoje milé slová. Áno, viem, že bohovia mi dali nevšedný dar”.

Odpovedala jej s úsmevom Nofretete a vkročila do mramorového bazéna, naplneného až po okraj príjemne voňajúcou zelenkavou vodou. Voda bola plná najrôznejších voňavých prísad, ktorých presné zloženie bolo tajomstvom faraónovho kozmetického salóna a takpovediac jeho vlastnou špecialitou. Nesmelo byť prezradené nikomu nepovolanému, za čo bola zodpovedná Hačepsut. Nofretete cítila hneď po prvom kontakte s vodou jej blahodárny účinok na telo i pokožku a užívala ho niekoľko minút s privretými očami a úplne nehybne.

Hačepsut zatiaľ stála trpezlivo na okraji bazéna. Napokon jej Nofretete naznačila, že je pripravená a že procedúra kúpeľa môže začať. Hačepsut  a dve z jej pomocníčok ju namydlili od hlavy až po päty najjemnejšími mydlami, aké v salóne mali k dispozícii. Utaraste sedela obďaleč a prizerala sa, ako šikovné a zručné ruky Egypťaniek sa pohybovali po tele jej veliteľky, splachujúc a zmývajúc z neho mydlo. Vždy, keď mala možnosť pozorovať nahé telo svojej pani, nevedela z neho spustiť oči. Jeho dokonale formované tvary ju fascinovali vždy odznova. Keď Nofretete vyšla z bazéna, zahalili ju dve druhé pomocníčky Hačepsut do dvoch veľkých uterákov z najjemnejšieho ľanového plátna a opatrene vyutierali do sucha celé jej telo. Na jednom z uterákov bol zobrazený lotosový kvet, symbol Dolného Egypta, na druhom papyrusová rastlina, symbol Horného Egypta.

 

                    *********************

 

Dolný Egypt siahal až k najjužnejšej špici nílskej delty a odtiaľ, až po ostrov Elefantínu sa rozprestieral Horný Egypt. Zjednotenie týchto dvoch území ešte v časoch Starej ríše bolo dôležitým aktom vytvorenia silnej a mocnej ríše. Ich symbolické zjednotenie patrilo jednak k významným a opakovaným kultovým jednaniam každého faraóna, no zároveň išlo aj o demonštráciu faraónovej moci nad celou ríšou. Obe tieto časti Egypta vystupovali organizačne ako samostatné celky, majúce vlastnú samosprávu a vlastný štátny poklad. V starých časoch boli oba štátne poklady v jednotlivých častiach ríše, v ich hlavných mestách. Za vlády Amenofisa sa nachádzali v mestách Memfis a Théby a podliehali priamej kontrole faraónovho vezíra, ako najvyššieho štátneho  úradníka príslušnej časti ríše.

Keď už telo Nofretete bolo úplne suché, ľahla si na široký nízky stôl, pokrytý mäkkými tigrími kožami. Hačepsut a jej dievčatá ju potom celú začali natierať drahocennými voňavými olejmi a krémovať jemnými masťami. Najkvalitnejšie a najdrahšie z týchto kozmetických prostriedkov pochádzali z Núbie, zeme, ktorú egyptskí faraóni začlenili vojensky do svojej ríše, ďalej z Jemenu a zo zeme Kanaán. Pre dámy na faraónovom dvore, ale i pre pánov, bolo len to najdrahšie a najvzácnejšie ešte ako tak dosť dobré.

Dlhé husté vlasy Nofretete mali už prirodzene nádherný lesk, ale Hačepsut vlastnila špeciálny prostriedok, ktorý ich lesk ešte zvýraznil. Po jeho použití jej do nich starostlivo vtierala lahodne a omamne voňajúci ružový parfém. Po tejto procedúre Hačepsut pristúpila k najdôležitejšej časti úpravy Nofretete, k šminkovaniu. K tomu účelu jej jedna z pomocníčok podala veľkú šminkovaciu paletu (patrili ku každodennej potrebe života v Egypte), ktorá bola umelecky vypracovaná a nádherne zdobená pestrými maľbami harmonicky a esteticky pôsobiacich zvierat - antilop, gaziel a pávov. Najprv jej našminkovala okolie oka a čiernymi líniami zvýraznila jeho bezprostredné ohraničenie, a to tak pod okom, ako aj na viečku. Potom nasledovalo farbenie mihalníc a očných obŕv a nakoniec našminkovanie perí a líc. Po ukončení práce jej podala bronzové zrkadlo, ktorého rukoväť bola vytvorená vo forme postavy mladého nahého dievčaťa. Egypťania mali mimoriadny zmysel dať každému, aj tomu najobyčajnejšiemu a najbežnejšiemu predmetu nejakú umeleckú formu a umelecké vyžarovanie. Boli národom úžasne výraznej a dokonalej kreativity.

Všetky ženy v miestnosti stíchli, uprene pozorujúc Nofretete, ako hľadela dlhú chvíľu, akoby zhypnotizovaná, na svoju tvár verne zobrazenú v precízne vyleštenej, medenej ploche zrkadla. Nehovorila nič, len užívala svoj obraz. V takej dokonalej forme jej krása ešte nikdy nežiarila. Hačepsut sa podarila skvelá práca, a aj  sama bola očarovaná dielom, ktoré vyšlo z jej rúk. Keď sa Nofretete už nasýtila svojho obrazu, prejavila Hačepsut svoju veľkú spokojnosť a zároveň jej s uznaním povedala, že šikovnejšie ruky ako sú jej, si v kozmetickom umení nevie predstaviť. 

”Som rada, vznešená Nofretete, že sa mi tak dobre vydarila moja práca, ale to je hlavne tvoja zásluha, pretože som ešte nikdy nemala taký dokonalý model, a tak sa tu len spojila tvoja neobvyklá krása so zručnosťou mojich rúk, čoho výsledkom je táto tvoja podoba. Ani samotná bohyňa, veľká Isis, nemôže mať krajšiu tvár ako ty.” Vykladala plná nadšenia Hačepsut.

         Nofretete sa rozhodla, že si tento prvý raz, keď sa oficiálne zoznámi s faraónom a jeho dvorom, nedá, ako to vyžadoval egyptský zvyk a tradícia, žiadnu parochňu (parochňa bola u egyptských žien nielen symbolom určitého státusu, ale zároveň aj mohla signalizovať - podľa toho, ako bola nasadená - pripravenosť a ochotu egyptskej ženy k sexualite), ale že sa zjaví so svojimi vlastnými nádhernými vlasmi, upravenými, ako ich nosievala doma, v Mitanni. Nech všetci vidia, že sa nevzdá hneď všetkého, čo jej bolo vlastné, aj keď má rada a obdivuje všetko egyptské. Bola hrdou a sebavedomou osobnosťou a chcela to dať najavo aspoň takýmto spôsobom. Vedela veľmi dobre, že neskôr aj ona bude musieť nosiť parochňu a stať sa po každej stránke Egypťankou, a to o to viac, ak chcela dosiahnuť svoj veľký cieľ - vystúpiť až na trón faraóna.

******************************

 

Keď Nofretete vychádzala v doprovode Utaraste z kozmetického salóna, slnko stálo už vysoko na oblohe a všetky tiene zmizli, akoby ich bolo pohltilo a zahalilo do svojho žiarivého, zlatistého rúcha. Ešte nikdy v živote nevyzerala tak nádherne a dokonale, ako v tento deň, keď mala predstúpiť po prvý raz pred tvár veľkého Amenofisa. Hačepsut urobila z nej majstrovské dielo dokonalosti ženského pôvabu a nepredstihnuteľnej ženskej krásy. Oblečené mala dlhé priliehavé rúcho z najjemnejšieho ľanu, skvúce sa v jasnej belobe. Štíhly pás jej obopínal istý druh opasku, širokého osem palcov - nedávny módny vynález Hačepsut, ktorá bola, ak použijeme terminológiu našej doby, aj módnou návrhárkou na faraónovom dvore - a  ešte viac zvýrazňoval aj tak už nápadný prechod medzi úzučkým pásom a oblými vypuklými bokmi Nofretete.

        Hačepsut bola úplne nadšená - dokonca viac ako Nofretete, ktorá bola zvyknutá na dokonalý obraz svojej krásy - nad výsledkom svojej práce, keď asi pol hodinu pred započatím ceremónie princezná z Mitanni od nej odchádzala. Nebola to len krása samotná, ktorá robila túto ženu nedosiahnuteľnou a rovnou bohyniam. Pekných žien bolo dosť aj v Egypte a predovšetkým v Mitanni. Ale ani jedna z nich nevlastnila toľko aspektov dokonalosti ženského výzoru a najmä ich vzájomnú súhru a lahodnú harmóniu, ako to bolo v prípade Nofretete.

Jej tvár vyžarovala smelosť neohrozeného muža a hrdosť krásnej ženy. Hlavu niesla na svojom labuťoštíhlom krku v kráľovskej vznešenosti. Uhľovočierne vlasy sa jej kĺzali hustými dlhými prameňmi nadol, pokrývajúc hladké nežné ramená, spadajúc až po štíhly pás. Keď pohodila hlavou dozadu, tak sa celá tá nádherná záplava antracitovo čiernych vlasov rozvlnila ako mračno čiernych havranov unášané divokým  víchrom. Jej pery boli červené ako zrelé lesné jahody a líca mali vždy farbu ruží aj bez dokonalých šminiek Hačepsut. Najkrajšie zo všetkého, čím ju obdarovali bohyne, boli však jej čierne jagavé oči, pripomínajúce dve jasné slnká a kto pozrel do nich čo len jediný raz, nezabudol ich výraz nikdy.

Nofretete sa vrátila do svojich komnát, kde sa mala stretnúť s  členmi mitannského sprievodu, ktorí sa mali zúčastniť ceremónie prijatia faraónom a už na ňu netrpezlivo čakali. Pred faraóna a jeho dvor išli s ňou jej štyri spoločnice, ďalej Tušratov vezír, zástupca správcu paláca, veliteľ oddielu a desať najurastenejších a najzdatnejších vojakov, ktorí zároveň mali niesť dary kráľa z Assuru Amenofisovi.

        Priebeh slávnostnej ceremónie bol dokonale zorganizovaný. V tomto ohľade, ale aj vo všetkom, čo sa týkalo organizácie, poriadku a disciplíny boli Egypťania skutočnými majstrami. V prenesenom slova zmysle ich možno označiť za Prušiakov Orientu. Prijatie Nofretete a jej ľudí prebiehalo na ústrednom nádvorí palácového komplexu. Zúčastnilo sa ho asi dvesto najdôležitejších ľudí z paláca a mesta. Faraónov trón bol vyložený na umelej vyvýšenine, postavenej v strede nádvoria vydláždeného veľkými pravidelnými kameňmi. Správca paláca Seosteris bol hlavným organizátorom a ceremoniálnym majstrom dnešnej slávnosti. Samozrejme, že mal k dispozícii viacerých pomocníkov. V predpísanú hodinu boli všetky stoličky zaplnené pozvanými hosťami. Niečo neskôr sa objavil v portálovej bráne paláca, lemovanej po oboch stranách obrovskými kráľovskými sfingami, Amenofis so svojou hlavnou ženou Teje. Doprevádzaný bol najstarším synom, tiež Amenofisom, synom Teje a desiatimi vedľajšími ženami z celkového počtu asi štyridsiatich, ktoré vlastnil. 

       Návštevy diplomatov z cudzích krajín, ako aj návštevy svojich miestodržiteľov a ďalších dôležitých hodnostárov a kňazov, prijímal faraón v priestrannej, veľkolepo zariadenej audienčnej sále. Takéto ceremónie a slávnosti, akou bola aj dnešná slávnosť príchodu mitannskej princezny, sa však odbavovali na nádvorí paláca.

        Amenofis  bol nevysoký muž s čiernou, typicky faraónsky za-

strihnutou bradou. Všetko na ňom bolo prevedené a upravené kultovo, majúc jediný účel, a síce, aby celý jeho zovňajšok vyžaroval magickým spôsobom jeho faraónsku vznešenosť, dôstojnosť a božskosť. 

V nijakej inej superkultúre starého Orientu nebol obraz a zjav kráľa spojený tak pôsobivo a intenzívne s kráľovstvom a jeho hlavnou dogmou, ako v starom Egypte, kde kráľovstvo bolo ústredným bodom a pojmom celej jeho kultúry a civilizácie. Faraón a Egypt boli jedno a to isté, a boli nerozlučne spojenou elementárnou esenciou života a existencie celej krajiny.

         Egyptský faraón vlastnil od začiatkov Strednej ríše päť titulov (alebo päť mien), ktoré podčiarkovali a vyzdvihovali jeho jedinečnosť a božskosť. Najstarším jeho titulom bolo meno boha Horusa, syna Isis, ktorý bol tzv. kráľovským bohom. Zaujímavé je, že označenie faraón (znamenajúce v preklade asi toľko ako Veľký dom) nepatrilo k oficiálnym kráľovským titulom. Druhým a tretím titulom faraóna sú mená bohýň Nechbet a Buto, ktoré sú bohyňami Horného a Dolného Egypta. Tieto dve mená zdôrazňujú, že faraón je vládcom oboch častí Egypta. Štvrtým titulom faraóna je meno slnečného boha Re a jeho piatym titulom je označenie jeho bezprostredného vzťahu k bohovi Re, pričom tento vzťah je vzťahom otec-syn. Posledné dva tituly sú najdôležitejšie tituly faraóna. Faraón bol teda priamym synom boha slnka Re. Celý kozmický kolobeh tvorenia a zanikania vo svete, v podstate teda  život a smrť, siatba a žatva, striedanie ročných období a každoročný slnovrat - všetky tieto rytmické cykly boli práve v takej "riečnej zemi", akou Egypt s jeho každoročnými nílskymi záplavami nesporne bol, mimoriadne nápadné, a preto sa nevyhnutne museli stať absolútnym stredobodom života egyptskej spoločnosti. To všetko zapadalo do majstrovsky koncipovaných kozmologických poriadkov a bolo podriadené bohyni Maat.

Na zemi však garantom nerušeného a pravidelného fungovania kolobehu sveta bol faraón, a tak bol aj najvyšším a vlastne jediným právoplatným kňazom. Správny chod svetového súkolia zaručovali presne stanovené kultové ríty, ktoré vykonával faraón a ku ktorým bol legitimovaný len on. Už počas Strednej ríše bol preto menovaný aj ako ”Pán rituálu”. Z toho dôvodu boli všetci kňazi, v ktoromkoľvek chráme krajiny, len zástupcovia jediného skutočného a najvyššieho kňaza - faraóna. Všetky kultové konania boli prevádzané len v jeho mene a kňazom sa niekto smel stať len z jeho poverenia. Všetky kulty a rituály - či už tie, ktoré  sa spájali so všednými dňami, alebo tie, ktoré sa vykonávali len na isté sviatky - prevádzané v nespočetných chrámoch a svätyniach Egypta, slúžili výlučne jedinému cieľu, a ním bolo udržanie svetového poriadku bohyne Maat, o ktorej sa v Egypte hovorilo, že bez nej by nemohli žiť ani ľudia, ani bohovia.

Pripomeňme však, že moc kňazov neustále rástla a ich trieda sa už v Strednej ríši začínala vyvíjať k samostatnej inštitúcii, i keď nie oficiálne. Ich vplyv však bol taký silný, že  faraóni vlastnili najvyššiu moc už len celkom formálne, a niektorí  boli úplne od nich závislí, pričom sa stali len hračkou v ich rukách. Aj za Amenofisa III. bola moc kňazov veľmi veľká a ich vplyv na politiku, obchod a na dvor faraóna bol nepopierateľný. Ako ešte uvidíme ďalej, práve toto obdobie bolo epochou rôznych prúdení v egyptskej religiozite a v jeho lone sa kryštalizovali dve výrazné protichodné religiózne tendencie, z ktorých každá mala mocných prívržencov.

        Pretože Egypťania venovali tak nesmierne veľkú pozornosť kozmickému poriadku a úpenlivo dbali, aby boli dodržané všetky jeho záruky, ktoré predpisoval a vyžadoval ich mimoriadne komplikovaný rituálny systém, je úplne samozrejmé a pochopiteľné, že nástup každého nového faraóna na egyptský trón bol pozdravovaný a oslavovaný ako nové stvorenie sveta. Podľa predstáv Egypťanov sa svet po smrti každého faraóna dostal do chaosu, pretože krátky čas, až do korunovácie nového panovníka, neexistoval žiadny legitímny garant kozmického poriadku. Dôležitým rituálom pri nástupe každého nového faraóna bolo vždy odznova prevádzané zjednotenie oboch egyptských zemí, Dolného a Horného Egypta.

         Podľa egyptskej teológie pochádzal faraón z tela najvyššieho boha Re. To bola jedna z jej najvyšších a najsvätejších dogiem. V zmysle tejto dogmy bol síce narodený z tela ženy-pozemšťanky, ale otec, ktorý ho splodil, bol v každom prípade božský Re. Bolo preto jeho božskou povinnosťou, aby zostúpil na zem a vždy sa postaral, aby Egypt mal božského vládcu. Za týmto účelom prijal   podobu žijúceho faraóna, a potom previedol s faraónkou božský koitus, v rámci ktorého ju oplodnil svojím božským sperma.

***********************         

Amenofis kráčal dôstojne a pomaly na čele svojho sprievodu k trónu, ktorý bol zo zlata a jantáru. Na hlave mal dvojitú korunu. Jej horná biela časť reprezentovala Horný Egypt a jej spodná červená časť bola symbolom Dolného Egypta. Zhotovená bola z drahocennej látky a jej základom bola drôtená konštrukcia. Telo mal zahalené dlhým bielym rúchom a jeho hornú časť mal pokrytú sokolím kabátcom. Boh Horus bol symbolizovaný sokolom, a preto kusy odevu zo sokolieho peria boli súčasťou ornátu faraóna. Vzadu, na opasku, mu visel býčí chvost prináležiaci k dôležitým faraónskym insigniám. Tento kultový prejav pochádzal z uctievania posvätného býka Apisa patriaceho k najstarším egyptským božstvám. V časoch Amenofisa mal však už len symbolickú hodnotu.

Na slávnosti boli prítomní všetci najvyšší hodnostári ríše, žijúci v Thébach. Bol tu i najvyšší kňaz boha Amuna Bekanchons, ktorý bol neobyčajne múdrym mužom, ovládajúcim nadprirodzené sily. Zároveň bol i jedným z najlepších lekárov Egypta. Pri ňom sedeli ďalší vysokí kňazi Amunovi. Amenofisa doprevádzali k trónu jeho dvaja najvyšší vezíri - Tutmosis a Chnetup. Prítomný bol aj správca paláca Hateb a správca háremu Seosteris. Amenofisove ženy zaujali miesta po jeho pravej ruke; na trón vedľa neho sa usadila Teja nesúca na hlave korunu, na ktorej bol symbol bohyne Hathor, tvorený dvomi kravskými rohmi. Medzi nimi sa nachádzala zlatá guľa symbolizujúca boha Re. 

Amenofis pozdvihol pravú ruku a najvyšší kňaz Bekanchons pokynul správcovi paláca, aby vydal príkaz k začiatku privítacej ceremónie. Hateb rozkázal palácovým muzikantom, že majú rozozvučať svoje harfy. Pri lahodnom melodickom zvuku veľkých, umelecky prevedených hárf, najobľúbenejších hudobných nástrojov starých Egypťanov, sa na veľkom nádvorí, presne oproti faraónovmu trónu, objavil malý sprievod princeznej z Mitanni. Vpredu kráčala princezná, za ňou hodnostári mitannského kráľa a koniec sprievodu uzatvárali sluhovia a vojaci nesúci dary. Horúce slnko Egypta stálo na oblohe vysoko a pozeralo po kolmici dole na nílsku zem. Vojaci telesnej stráže Amenofisa stáli, každý s mečom a oštepom, naľavo a napravo pred faraónovým trónom, tvoriac čestný špalier pre prichádzajúcu princeznú. Ich svalnaté telá boli takmer úplne nahé, len okolo bedier mali ovinutý kus látky. Všetci boli Núbijci. Amenofis sa rád obklopoval vojakmi pochádzajúcimi z tohto odvážneho a bojovného afrického národa. Ich čierne telá pripomínali svojou štíhlou, ale nesmierne svalnatou konštrukciou telo čierneho pardála. Ich pokožka bola tmavá ako noc, ale nesmierne jemná a pružná.

        Pri pohľade na Nofretete vypukol medzi týmito, inak nesmierne mlčanlivými mužmi faraónovej telesnej stráže veľký jasot.  Pozdravovali ju výkrikmi obdivu a uveličenia, dvíhajúc pritom do výšky meče a oštepy a mávajúc nimi nad hlavami. Oči všetkých prítomných sa upierali len na ňu, na princeznú z Mitanni, o ktorej kráse kolovali v Thébach, a najmä na dvore faraóna, celé historky. Hovorilo sa, že svojou krásou sa vyrovná najkrajším bohyniam Egypta - múdrej a krásnej Isis a tiež i prekrásnej bohyni lásky a erotiky, krásou nepredstihnuteľnej Hathor. Keď ju teraz všetci mohli vidieť na vlastné oči, boli jej žiarivou krásou zhypnotizovaní muži aj ženy, a z ich úst sa úplne jednohlasne ozývalo len jediné slovo - Nofretete. V tomto prípade však nebolo vyslovované ako meno, ale ako spontánne uznanie jej nevšednej krásy: ”Nofretete - krásna, ktorá tu prichádzaš.”

Nofretete sa navonok perfektne ovládala, ale srdce v jej hrudi tĺklo divoko. Bol to pre ňu v každom ohľade vzrušujúci zážitok, a najväčší deň celého jej mladého života. Pomaly a dôstojne, s hrdým držaním svojho štíhleho tela, sa blížila k trónu najväčšieho pána v celom Oriente, k trónu faraóna Amenofisa. Faraónove oči sa na ňu upierali s neskrývanou zvedavosťou a zachytávala v nich i dychtivú mužskú žiadostivosť.

Amenofis mal výraznú tvár s pravidelnými črtami. Jeho oči boli čierne a mal trochu orlí nos. Nemohla povedať, že by voľakedy nebol býval pekným mužom, ale bol o päť rokov starší ako jej otec a ona sa nikdy necítila priťahovaná starými mužmi, aj keď v tomto prípade bol týmto mužom sám veľký faraón Egypta. Na krku mal zavesený veľký okrúhly zlatý amulet s podobou boha Re, a slnko, nemilosrdne páliace z neba, sa zrkadlilo vo svojom vlastnom zlatom obraze s takou intenzitou, že Nofretete, ktorá medzitým prišla do tesnej blízkosti Amenofisovho trónu, bola takmer oslepená od  zlatistej žiary, ktorá naplno blýskala do jej očí.

         Vojaci sa už zatiaľ utíšili a i šepot v dave prítomných stíchol.  Všetci napäto sledovali krásnu návštevníčku zo zeme Mitanni a faraóna. Nofretete si chcela pred ním pokľaknúť, ako to vyžadovala dvorná etika. Amenofis ju ale na všeobecný údiv celého dvora neprijal v nehybnej póze všemocného vládcu sveta, zotrvávajúc na tróne a nemo prijímajúc hold pokory. Zdvihol sa z trónu, úplne proti zvyklostiam faraónov, chytil Nofretete, ktorá sa práve chystala pred ním pokľaknúť, za obe ruky, nedovoliac jej zaujať pózu pokory, a vyriekol ako prvý pozdravnú formulu, aj v tomto prípade narúšajúc pravidlá dvora:

        ”Vitaj na mojom dvore krásna princezná z Mitanni, vitaj u mňa, Nofretete. Nech ťa od dnešného dňa preberú pod svoju ochranu mocná a múdra Isis a krásna Hathor.”

     Nofretete bola prekvapená a takmer až dojatá nad veľkým vyznamenaním, ktoré jej faraón prejavil tak nápadne pred očami všetkých dôležitých ľudí hlavného mesta. A hoci nebol pre ňu ani zďaleka taký príťažlivý ako jej Assurganil, ktorého lásku musela obetovať vyšším záujmom, získal si jej sympatie. Prvý raz videla úplne zblízka muža, o ktorom už toľko počula a na ktorého musela často myslieť, po tom, ako jej obľúbená teta Giluchepa odišla do Egypta, aby sa stala jeho ženou. Takto teda vyzeral faraón, ktorý tak nesmierne holdoval krásnym ženám a ktorý ju chcel za každú cenu dostať. Tak vyzerá muž, ktorý jej odoberie závoj panenstva a jej telu po prvý raz pripraví rozkoš sexuálneho spojenia.

         V nasledujúcom okamihu jej hlavou prebleskla myšlienka,  že je to vlastne vždy žena, ktorá mužovi musí pripraviť čo najvyššiu sexuálnu rozkoš, pretože inakšie ju odhodí a nájde si inú, schopnejšiu milenku.  V zemi Mitanni bolo tradíciou, že staré ženy, vedomkyne, pripravovali mladé dievčatá nato, aby sa naučili svojím telom poskytnúť mužom čo najintenzívnejší sexuálny zážitok. V rámci takejto výuky naučili dievčatá viacerým spôsobom ovládania intravaginálneho svalstva. Sem patril aj cvik čo najdlhšieho zadržania urínu. To spôsobovalo značné roztiahnutie močového mechúra. Takéto umelé zväčšenie jeho obsahu platilo ako znak veľkej sexuálnej schopnosti ženy. Násilným a opakovaným zadržiavaním urínu silneli ženské ”svaly lásky”, teda svaly, ktoré vyvolávali sexuálnu rozkoš muža. Žiadny muž nemal záujem o ženu, ktorá nevlastnila dostatočne vyvinutú schopnosť spôsobovať mu maximálnu sexuálnu rozkoš. Nijaký mitannský muž nechcel ženu, ktorá mala slabé  a nevyvinuté ”svaly lásky”. O takýchto ženách hovorievali mitannskí muži opovržlivo, že ich vagína je rozťahaná ako diera starej kravy. Staré vedomkyne učili dievčatá aj to, že tá, ktorá dostane svoju prvú menštruáciu, má prísne zakázané dotknúť sa zeme, pretože tam, kade by prešli jej nohy, by už nerástlo žiadne obilie, a keby tade išiel dobytok, ťarchavé samice by potratili mladé. Preto museli všetky mladé dievčatá z Mitanni, ktoré dostali po prvý raz mesačné krvácanie, stráviť tieto dni v klietke zavesenej na strome, kde im ženy z rodiny, obyčajne matka a sestra, nosili jesť a piť. I Nofretete strávila takto štyri dni, keď mala dvanásť rokov. Krv, ktorá jej pritom vytekala na stehná, si vždy musela poutierať chumáčmi trávy alebo kusom látky a tieto zakrvavené veci sa museli potom starostlivo spáliť, aby neprišli do kontaktu so zemou. Aj tento rituál dokazuje, že moc patriarchátu stále viac narastala a že spoločnosť ovládali takmer výlučne už len jeho zákony a predstavy. V ich zmysle bola žena, ktorá po prvý raz menštruačne krvácala, nebezpečne znečistená, a preto bolo nevyhnutné ju izolovať. Na konci posledného dňa menštruačného krvácania Nofretete potom zobrali z klietky dole, starostlivo ju okúpali, a klietka, ako aj šaty, ktoré mala počas svojej prvej menštruácie, to všetko bolo hodené na oheň a spálené na popol.

*******************

Všetky dámy, prítomné na slávnosti privítania, mali na hlavách parochne podľa egyptského zvyku. Parochňa Teje bola obzvlášť nádherná a vyzerala ako prirodzené vlasy. Dlhé čierne vlasy Nofretete sa ligotali v žiarivom slnku. Boli nesmierne husté a mala ich upravené na obe strany cez čelo. Svojou úpravou sa nápadne odlišovali od frizúr ostatných prítomných žien. Počas faraónových privítacích slov jej okolo tváre odrazu začala oblietávať veľká mucha. Bez najmenších rozpakov ju odháňala pohadzovaním hlavy, pričom jej prekrásne, bujné vlasy lietali v rozvlnených prameňoch po ramenách, čo ešte viac zvýšilo jej úžasnú atraktívnosť. Mucha sa však vrátila znova naspäť k jej tvári, a Nofretete zopakovala lahodný, nenapodobniteľne čarovný pohyb hlavou, pričom sa čierna záplava jej vlasov opäť roztancovala genézou nových kriviek pohybu. Faraón ukončil prednes a pozeral na ňu spýtavo a roztúžene. Usmiala sa na neho a prehovorila svojím príjemným hrdelným hlasom:

         ”Najvznešenejší faraón, neobmedzený a veľký vládca celého Horného a Dolného Egypta, ušľachtilý syn boha Re. Dcéra mocného veľkokráľa ríše Mitanni prichádza k tebe, poslaná svojím otcom, vznešeným Tušratom, tvojím oddaným priateľom a bratom (reč Orientálcov bola už vtedy veľmi vyumelkovaná a kvetnatá; niet divu, že bola preto priam predurčená, aby sa práve z nej zrodila lyrika, a najmä lyrika ľúbostná. Veď to boli Arabi, ktorí učili Európanov tomuto, pre nich neznámemu umeniu. Pripomeňme si v tejto súvislosti francúzskych trubadúrov, prvých lyrických vyznavačov lásky v Európe, ktorí sa tomuto vysokému umeniu učili od španielskych Arabov), aby ti tlmočila jeho pozdravy a želala, aby ťa neustále sprevádzala priazeň mocných bohov Egypta a aby ti odovzdala jeho dary. A ako jeho najväčší dar, aby ti ponúkla seba samú, a tak vyplnila tvoje dávne prianie po princeznej Taduchepe.”

To bolo posledný raz v živote, kedy sa nazvala svojím starým menom, aby sa potom už navždy volala len Nofretete. Na záver svojej reči predniesla Amenofisovi veľkú prosbu, hovoriac:

         ”Vznešený a premocný faraón, môj otec, veľkokráľ Tušrata, ťa naliehavo prosí o pomoc proti rozpínajúcim sa, neustále po rozšírení svojho územia bažiacim Chetitom, ktorých mocný kráľ Šuppiluliuma už v krátkom čase zamýšľa napadnúť ríšu Mitanni a celú si ju privteliť. Môj otec, nech mu boh Assur stojí na pomoci, ti oznamuje, že Chetiti sa v prípade ovládnutia jeho kráľovstva neuspokoja len s týmto sústom, ale že ich hlad po ďalších dŕžavách ešte viac narastie, a preto sú veľkým nebezpečím aj pre Egypt. Ak teda šľachetný a veľký Amenofis pomôžeš môjmu otcovi, tak pomôžeš aj sebe a svojej krajine. Ešte raz si preto dovolím zopakovať naliehavosť prosby môjho otca o tvoju neodkladnú a okamžitú pomoc, pretože čas náhli a už ho nie je veľa. Šuppiluliuma už stojí pripravený tesne pred strašným útokom a  pre tento svoj zámer si zaistil aj pomoc mnohých okolitých kniežat a menších kráľov. Môjmu otcovi sa dostali o tom do uší spoľahlivé správy.”

        Dotieravá veľká mucha, ktorá si medzitým chcela už dva razy sadnúť na jej hladkú jemnú tvár, sa vrátila k nej znova, ale tentoraz ju len oblietávala, krúžiac okolo nej v neveľkej vzdialenosti, akoby aj ona chcela pozorovať jej neobvyklú krásu.

         Faraón, ktorý si medzičasom zasa sadol na trón a pozorne si vypočul všetky Nofretetine slová, ktorá nakoniec ešte pozdravila celú jeho rodinu, ako aj všetkých prítomných, sa poďakoval za dary kráľa Tušratu a povedal:

”Krásna Nofretete, veľkokráľ Tušrata mi poslal to najvzácnejšie čo mal vo svojom dome. Až k nám, na dvor faraóna, sa dostala zvesť o tom, ako veľmi ťa tvoj otec miloval. Tento jeho vzácny dar prímam s veľkou radosťou a nesmiernym potešením. Tušratu považujem od dnešného dňa za svojho svokra a mi blízkeho člena rodiny. Okrem toho o vyčíňaní Chetitov a o nebezpečí, ktoré nám hrozí z ich strany, som dobre informovaný, a preto už i vo vlastnom záujme som chcel podniknúť potrebné opatrenia. Na základe tvojej prosby a odkazu veľkokráľa Tušratu, môjho milého svokra, však vydám príkaz, aby sa ešte dnes vydali na dvor chetitského kráľa do Hattuše rýchli poslovia s listom odo mňa, v ktorom ho budem dôrazne varovať pred útokom na kráľovstvo tvojho otca. Ďalej vydám príkaz, aby už zajtra vyrazilo na pochod niekoľko oddielov môjho vojska smerom k hraniciam Mitanni, aby v prípade potreby mohli podporiť mitannskú armádu.”

         Faraón potom kývol rukou Hatebovi, ktorý stál blízko neho ako svedomitý a spoľahlivý správca paláca, pozorne sledujúc, aby všetko prebiehalo podľa predpísaných ceremónií, pokiaľ ich faraón, sám zo svojej vôle, ako aj teraz, neporušil. Slovo faraóna však bolo slovo boha a tento mohol zmeniť čokoľvek. 

Amenofis prikázal Hatebovi, aby nechal pristaviť vedľa jeho vyvýšeného trónu pohodlnú širokú stoličku, a keď to vykonal, požiadal Nofretete, aby si sadla  vedľa neho. Obvyklé bolo, keď prišla na dvor nejaká dievčina, ktorá sa mala stať faraónovou konkubínou, teda vedľajšou ženou (privítacia ceremónia v takejto slávnostnej forme, ako sa jej dostalo Nofretete, bola predpísaná len vtedy, ak sa jednalo o princeznú), že po pokľaknutí pred trónom faraóna, ktorý prijal mlčky, s nehybnou tvárou, jej pozdravné chválospevy, ju hneď potom aj prepustil a prenechal správcovi paláca, aby ju odviedol na vyhradené miesto. Nachádzalo sa vždy  až za miestami oboch vezírov a ďalších vysokých hodnostárov ríše.

         Keď sa Nofretete usadila na mieste vyvýšenom nad všetkými ostatnými prítomnými, okrem faraóna a faraónky, bolo všetkým jasné, že faraón ju neobyčajne vyznačil a že už teraz dáva najavo, že bude najdôležitejšou z jeho vedľajších žien, čím zároveň aj prejavil, že ju neoficiálne podvihuje až na úroveň Teje. Teje neukázala nijakú reakciu, dalo sa však očakávať, že toto pokorenie faraónovi nikdy neprepáči.

       Na pokyn Hateba zaznela hudba harfistov, ktorí zahrali dve melódie. Jednu clivú z Horného Egypta a druhú veselú z Dolného Egypta. Dnešný človek by povedal, že tu vlastne išlo o hymny, pretože sa hrávali pri takýchto oficiálnych príležitostiach, ako aj pri rôznych kultových sviatkoch. Keď hudba dohrala, chystala sa prehovoriť faraónka. Vyzerala skvele, a keď bola mladšia, nebolo v celej egyptskej zemi krajšej ženy. Aj teraz, hoci už v pokročilom veku (štyridsiatka znamenala v tých dobách pre ženu vek matróny, ale mnohé Egypťanky z bohatých vrstiev si vedeli pomocou vysokej úrovne kozmetickej techniky zachovať pomerne dosť dlho  sviežosť), pôsobila neobyčajne príťažlivo a nejeden muž, aj mladší ako ona, by ju bol mal rád pri sebe aspoň vo svojej fantázii. Sedela na tróne vzpriamene a hrdo, zahalená do šiat, ktoré vyvolávali dojem, akoby sa jej telo vynáralo z jemných hmlistých oblakov. Jeden z jej veľkých oblých prsníkov bol nepokrytý a vznášal sa eroticky vyzývavo do priestoru pred ňou. Jej hlas zaznel kráľovsky majestátne, ničím nezaostávajúc za jej kráľovským zjavom:

        ”Aj ja vás vítam, cudzinci zo zeme Mitanni, na našom dvore a teba, princezná Nofretete, vítam v háreme faraóna, želajúc ti veľa spokojných dní v Egypte.”

         Nofretete sa na znak vďaky uklonila a odpovedala výrazným  sebavedomým hlasom:

”Vznešená Teje, ďakujem za tvoje milé slová, som presvedčená, že každý deň v Egypte mi prinesie len spokojnosť a šťastie, a nám obom želám, aby v našich srdciach vždy svietilo slnko.”

        To bola naozaj odvážna a nezvyklá odpoveď, akú by si voči Teje nedovolila ani len vo sne žiadna novoprišelkyňa. Takéto vyjadrenie, keď niekto zdôraznil, že v jeho srdci a v srdci jeho proťajšku má navždy žiariť len slnko, bolo nepriamym vyzvaním k tomu, aby ho v budúcnosti nechal láskavo na pokoji a nesnažil sa proti nemu intrigovať. Bolo to zároveň  varovanie, signalizujúce, že v prípade potreby sa dotyčný vie veľmi dobre brániť.

Egyptská reč užívala s obľubou vyjadrenia, ktoré navonok boli veľmi zdvorilé a príjemne uhladené, pod ich hladkým povrchom sa však neraz ukrývali nebezpečne pichľavé ostne. Preto to od Nofretete bolo skutočne veľmi odvážne, že hneď na začiatku sa snažila ukázať, že nie je len kráska s prázdnou hlavou, ale že má odvahu a predovšetkým rozum. Odhadla totiž už pri prvom krátkom rozhovore s Teje, že patrí k osobám, ktoré rešpektujú ostrý rozum a svojím spôsobom ho obdivujú, aj keď sa jedná o rozum protivníka.

Znova zaznela muzika, ale teraz sa k harfistom pridali ešte aj ďalší hudobníci s píšťalami a strunovými nástrojmi, ktoré sa podobali dnešným ruským balalajkám, takže možno povedať, že sa tu zišiel celý orchester. Muzika zaznievajúca z nástrojov, zmenila rytmus, a aj melodicky zaznievala úplne inak ako predošlé dve ”hymny”. Znela akosi eroticky zmyselne, bičujúc a prebúdzajúc žiadostivosť tela. 

           Pri jej zvukoch sa z úzadia dvora objavili mladé, dokonale urastené tanečnice, ktorých štíhlosť pásu a bujnosť mladistvých prsníkov pokrýval len akýsi pavučinovo priesvitný, takmer neviditeľný závoj. Už o chvíľu sa pred faraónovým trónom pohybovali v rytme tanca telá štyroch mladých dievčat, z ktorých najmladšia mala sotva štrnásť a najstaršia osemnásť rokov. Po ďalšej chvíli si jedna po druhej posťahovali z tiel veľmi rafinovaným spôsobom svoje závoje, neprestávajúc pritom tancovať. Ich tanec bol vyslovene erotickým tancom a počas neho predviedli v najrôznejších tanečných pózach všetky svoje erotické pôvaby. Prísny moralista našej doby by ich tanec posúdil ako niečo nehanebne obscénne a perverzné.

           Vyvrcholenie tanca dalo čakať na seba dosť dlho, a malo symbolizovať to, čo už v najbližších dňoch očakávalo faraóna a Nofretete. Najmladšia z tanečníc pritancovala celkom tesne pred faraónov trón, spustila sa na kolená, prehýňajúc pritom svoje štíhle, úžasne ohybné telo dozadu a súčasne vztyčujúc prsníky oproti slnku. Rukami sa podopierala o zem, jej úplne nahé telo vytváralo prehnutý mostík, pričom ruky a nohy boli roztiahnuté od seba maximálne možnou mierou, takže faraónovi sa ponúkal priamy, veľmi hlboký pohľad do najintímnejšej časti jej tela. Dievča sa hodnú chvíľu extaticky vlnilo v rytme tanca. Potom sa k nej blížil tanečným krokom jeden z harfistov. Keď bol tesne pri nej, odložil z rúk harfu, spustil na zem úzky pás látky zahaľujúci jeho bedrá a stál pred ňou, neodolateľne krásny, v slnku sa lesknúcej nahote svojho pružného, mladícky svalnatého tela. Markantný dôkaz jeho vztýčenej mužskosti nemohli prehliadnuť ani dámy sediace v najzadnejších radoch nádvoria.

V nasledovnom momente harfista zdvihol nahú dievčinu do náručia, akoby bola pierkom a zaniesol ju na kamenný stôl, obložený kožušinami a stojaci neďaleko trónu. Tento stôl sa nazýval defloračným stolom, pretože pri rôznych príležitostiach  sa na ňom prevádzala rituálna deflorácia panenských dievčat; väčšinou tieto deflorácie súviseli s istými religióznymi kultami.

Mladučká tanečnica bola ešte celkom nedotknutá a nepoznala intímne ešte nijakého  muža. A práve o to išlo pri rituálnom koite, ktorý mal byť názornou demonštráciou panenskej deflorácie. Harfista uchopil dievčinu za boky, pritiahol si ju k okraju stola a uložil ju naň. Jej mladé pružné prsníky, s tmavoružovými malými bradavkami, sa dvíhali a klesali v rýchlom rytme jej vzrušeného nervózneho dýchania. Očakávanie ešte nikdy nezažitých okamihov rozkoše sexuality spôsobovalo viditeľné záchvevy mladého napnutého dievčieho tela. Harfista jej vyložil nohy na svoje ramená a v rastúcom vzrušení vboril obe ruky do jej prsníkov. Potom nechal putovať ukazovák svojej pravej ruky nadol jej telom, až k čiernemu ohanbiu jej pohlavia. Už v nasledovnej chvíli sa spojili ich telá v intimite koitu a dievčina sa striasala, akoby sa ocitla v silnom kŕči. Zacítila prudkú pálčivú bolesť a mala pocit, akoby ju znútra niečo išlo úplne rozdvojiť, roztrhnúť. Inštinktívne uhla telom dozadu, ale jej svalnatý partner držal pevne oboma rukami jej pás a pritiahol ju znova naspäť. Prudká bolesť otupila všetky zmysly dievčaťa, a tak vryla nechty oboch rúk úplne nechtiac, do šľachovitých predlaktí harfistu, ktorého oceľové telo sa vlnilo medzi jej stehnami s pravidelnosťou kyvadla.

         Dievčine v týchto okamihoch prebleskla hlavou myšlienka na kňažku, ktorá ju pripravovala na dnešný deň a jej hovorila, že na defloračnom stole zažije takú príjemnú rozkoš, akú ešte nikdy nezažila, len aby nemala žiadny strach, prenechala všetko svojmu partnerovi a sa úplne podriadila jeho vôli a prispôsobila jeho pohybom. Kňažka jej prízvukovala aj to, že na stôl pôjde ešte ako dieťa, ale z neho zíde už ako žena a že ešte v ten istý deň ju odovzdajú jej budúcemu mužovi. Prikázala jej, aby stále myslela  na to, akej veľkej cti sa jej dostalo, že môže byť deflorovaná na takej významnej slávnosti, pred očami faraóna a všetkých najdôležitejších ľudí celého Egypta.

Bolesť však stále neprechádzala a rozkoš sa nechcela dostaviť. Dievča malo pocit, že tento muž, ktorý prenikol už tak hlboko do nej, až jej celkom vyrážalo dych, vniká do nej stále ešte hlbšie a že čo nevidieť bude musieť určite vyjsť von až cez jej ústa. Pri tejto myšlienke ich odrazu celkom podvedome otvorila. Nevyšiel však z nich ani len kúsok z vášnivo sa v nej pohybujúceho harfistu, len jej ubolený vzdych a tiché stonanie. Bolo to však stonanie bolesti a nie rozkoše.

Slnko stálo vysoko v zenite a posielalo svoje lúče nemilosrdne, rovno do tváre dievčaťa, takže zakaždým, keď chcela otvoriť oči, ju oslepili jeho ostré lúče. Konečne sa rezavá bolesť v útrobách jej tela, ktorá spočiatku v nej vyvolala dojem, že ju niekto znútra rozrezáva ostrým mečom, začala utišovať a prudké pohyby muža v jej tele vrcholili,  takže ich začala vnímať ako niečo celkom príjemné, aj keď ani zďaleka nie ako intenzívnu rozkoš, sľubovanú kňažkou. Harfista sa odrazu napol ako struny jeho harfy. Celé jeho telo akoby zachvátila silná, ale krátka triaška a dievča si uvedomilo, že v jej vnútri sa už nič nepohybuje a že ju už nič nevypĺňa. Keď sa v nasledovnom momente ich telá oddelili, pocítila hore medzi stehnami vlhkosť vytekajúcej tekutiny. 

         Vzápätí pristúpil k stolu najvyšší kňaz  Amuna Bekanchons, a dievča pocítilo, že jej vsunul medzi nohy, na miesto, kde ešte pred chvíľou bol harfista, niečo, čo ju uzavrelo. Kňaz potom nadvihol jej telo, vytiahol spod neho tigriu kožušinu a presvedčiac sa, že je na nej čerstvá krv, hlasne zvolal:

         ”Nech bohovia požehnajú toto mladé telo, ktoré bolo dnes po prvý raz zasvätené životu a pripravené k rodeniu nového života.”

Dievčina si chcela vsunúť ruku medzi nohy, aby zistila, čo jej  Bekanchons zastrčil do tela. Pri jej hlave však stála kňažka a  okamžite ju chytila za ruku, znemožniac jej tento pohyb. Veľkňaz potom pristúpil k jej hlave, položil jej jednu ruku na čelo, druhú na pravý prsník, vzhliadol k slnku a hlasno zvolal:

          ”Mocný Re, odvráť od tejto ženy každé nešťastie a zlo, a daj týmto prsiam vždy dosť mlieka pre celé jej budúce potomstvo.”

Potom jej ovenčil hlavu diadémom z lotosových kvetov a posunkom ruky naznačil kňažke a jej dvom pomocníčkam, aby ju sňali z defloračného stola, umyli a obliekli. Nato predstúpil pred faraónov trón a vyriekol:

”Ó, veľký Amenofis, neobmedzený vládca Horného i Dolného Egypta! Týmto je privítacia ceremónia princeznej z Mitanni skončená. Boh Re nech prijme krv Nofretete, keď prvý raz prenikneš do jej tela, tak, ako prijal pred našimi očami krv tohto dievčaťa a nech dopraje tebe  a Nofretete veľa príjemných dní.”

Nofretete bola počas celého ceremoniálu skoro neustále sledovaná všetkými prítomnými očami. Najviac  zo všetkých však nemohol od nej odtrhnúť oči Amenofisov najstarší syn Amenofis, ktorý sa raz mal stať faraónom a mal  vtedy prijať meno Echnaton. Prečo sa tak stalo, dozvieme sa v ďalšom priebehu knihy. Zatiaľ nechcime predbiehať udalostiam, ktoré z neho spravia Echnatona. Nakoľko ale vošiel do dejín pod týmto novým menom, budeme ho odteraz tak nazývať.

 

                                 ********************

 

Mladý Echnaton bol dvadsaťdvaročný. Mal pravidelnú ušľachtilú tvár, z ktorej žiarili múdre a inteligentné oči muža, nachádzajúceho sa v plnom rozkvete svojich možností. Pôsobil síce introvertovane, ale jeho koncentrovaný záujem platil aj veciam vonkajšieho sveta, čo len dokazoval jeho neskrývaný, na kráľovského princa nezvyklo otvorený záujem o neznámu krásnu ženu, v tomto prípade navyše - nastávajúcu konkubínu  jeho faraónskeho otca.

Nofretete vedela už po niekoľkých túžobných pohľadoch jeho očí, že krásny muž, budúci faraón Egypta, navždy podľahol jej ”neúprosne” podmanivému ženskému čaru. Netrvalo dlho, a v jej hlave vznikol plán, že si z neho urobí dôležitého spojenca. V nasledujúcom momente sa však rozhodla pre ešte výhodnejší plán - tento muž sa musí stať jej manželom z dvoch dôvodov. Prvý bol jednoznačný - pomocou neho sa môže stať faraónkou. Druhý dôvod začala po malej chvíli pociťovať v srdci, ktoré sa zakaždým podivne zachvelo, keď sa ich pohľady navzájom stretli a vliali do seba.

Echnaton bol miláčikom svojej matky Teje, ktorá ho upre-        dnostňovala a vyznamenávala pred všetkými svojimi deťmi, i keď nebolo možné poveda, že by ich nemala rada, ale jej najstarší syn bol pre ňu niečím mimoriadnym. Už od malička sa u neho prejavovala neobvyklá múdrosť a inteligencia a mal aj nadovšetko senzibilnú dušu, ktorá sa veľmi nadchýňala všetkým umeleckým. Jeho premýšľajúceho ducha zasa fascinovala predovšetkým astronómia a relígia. Učil sa s veľkou chuťou a ku všetkému pristupoval s dychtivou zvedavosťou túžiacou po odpovediach na svoje otázky a že ich bolo nesmierne veľa, o tom svedčili mnohé prebdené noci, ktoré prediskutoval so svojimi učiteľmi a vychovávateľmi. Neraz im položil otázky, na ktoré nevedel odpoveď ani najmúdrejší z nich.

V priebehu egyptskej histórie sa stal najmocnejším bohom Egypta boh Amun a hlavne od čias Strednej ríše sa stal najmä bohom politickým, bohom politického centralizmu. Tým sa zhromaždil obrovský potenciál moci a vplyvu v rukách Amunových kňazov, hoci pôvodne bol faraón aj najvyšším kňazom egyptskej krajiny. Táto funkcia mu ostala samozrejme aj v Novej ríši, ale už len formálne, pretože vedenie a byrokracia egyptského štátu sa časom tak nesmierne skomplikovali, že moc faraónov sa oslabila, a museli z nej delegovať veľkú časť na svojich miestodržiteľov a predovšetkým na kňazov. V tomto prípade to boli práve kňazi boha Amuna, ktorí sa ocitli na výslní moci a mnohých faraónov úplne ovládali a manipulovali - hlavne tých, ktorí sa dostali k moci veľmi mladí - takže sa stali doslova hračkami v ich rukách a ich poslušnými nástrojmi. Nijaký iný boh Egypta nevlastnil v časoch Amenofisa III. toľko moci ako Amun. V dôsledku toho bola moc Bekanchonsa, predovšetkým jeho skrytá neoficiálna moc, v mnohých oblastiach väčšia ako moc samotného faraóna, a to napriek tomu, že Amenofis nepatril k faraónom, ktorí boli slabosi a  odovzdali takpovediac dobrovoľne celú svoju moc (eventuálne o ňu vôbec nebojovali) do rúk Amunových kňazov, aby sa tak stali len reprezentačnou figúrou a symbolom. Egyptská relígia sa takto postupne vzďaľovala a odcudzovala od svojho prastarého pôvodného určenia, ktoré spočívalo v tom, že človeku pomáhalo prežiť jeho dosť strastiplný pozemský život, plný neistôt, strachu a nerozhodnosti. V období Amenofisa bola táto relígia už len samoúčelným nástrojom na udržanie a zveľadenie moci kňazov.

Najväčším a najdôležitejším chrámom v Egypte bol Karnak, pôvodne postavený ako svätyňa skladajúca sa z troch častí zasvätených Amunovi, bohyni Mut a bohu Monthovi. Komplex  prvých troch budov bol postavený niekedy začiatkom Strednej ríše.

Stavalo ho, a nechalo sa tam zvečniť, nesmierne množstvo faraónov. Každý chcel niečo pristaviť alebo prerobiť, a sláva a  povesť karnackého templa rástla a rástla. Najmä od roku 1200 pr. Kr. takmer nebolo faraóna, ktorý sa pokladal za dôležitého, aby tu nebol čosi prirobil. Tempel v Karnaku je veľmi rozsiahlym komplikovaným zariadením, kde je umiestnený ešte aj veľký počet malých svätýň a oltárov rôznych ”hosťujúcich” božstiev, ako bohyne Maat, bohov Osirisa, Ipeta, Ptaha a ďalších.

         Význam Amunovho karnackého templa bol za Amenofisa III. už taký veľký, že sa mu hovorilo ”ríšsky tempel”. Amunove meno znamená asi toľko ako ”neviditeľný”, ”ukrytý”, a práve tak, ako znie jeho meno, taký je aj jeho pôvod a história jeho vzniku. Jeho počiatky ostávajú zahalené závojom nepoznania, a až vtedy, keď už dlho sedí v egyptskom panteóne, sa o ňom dozvedáme, že patril k bohom stvorenia, teda k stvoriteľským božstvám. Pre egyptských bohov je však typické, že v priebehu svojej histórie mali veľké množstvo rozličných atribútov a priraďovali sa im aj rôzne postavy alebo formy zjavenia, a preto mali aj viaceré, niekedy zdanlivo úplne protichodné funkcie. Jedna z Amunových funkcií bola funkcia boha vetrov. V nej napĺňal veľmi dobre atribút svojej neviditeľnosti, bol teda bohom, ktorého nie je možné vidieť, ale ho je možné počuť, práve tak ako aj vetry, ktorým vládol. Egypťania  už oddávna spájali predstavu existencie života s ”dychom života" (teda akýmsi mystickým vánkom), ktorý je vo všetkých veciach, a aj tento aspekt bol prenesený do výkonnej právomoci boha Amuna. Z tejto idey vznikla neskôr v lone antického Grécka idea o všadeprítomnej ”pneume”, čiže neskoršej "duši" kresťanstva, ktoré ju teologicky rozvinulo a postulovalo z týchto prastarých egyptských religióznych predstáv práve prostredníctvom Grékov (s týmto súvisí aj náš slovný zvrat ”vydýchol ducha”).

 

                                ******************

 

           Amun bol v časoch Starej ríše s veľkou pravdepodobnosťou len jedným z mnohých lokálnych božstiev, teda v podstate neveľmi významný. Hlavný dôvod jeho neobyčajne rýchlej a celoegyptskej kariéry je možné vidieť asi v tom, že Egypt sa nachádzal počas takzvaného prvého medziobdobia, ktoré ukončilo Starú ríšu, v mimoriadne chaotickom stave, ekonomicky aj politicky. Táto situácia, ktorá nechcela pominúť a hrozila, že sa stane trvalým stavom, bola v zemi, zvyknutej v priebehu dlhých stáročí na hospodársku stabilitu a poriadok, niečím úplne neznámym, a preto spôsobila obrat v myslení Egypťanov, spojený s intenzívnou a hlbokou zmenou stavu vedomia egyptského človeka. Egypťan nahliadol, že jeho bohom sa nepodarilo udržať zabehaný kozmický poriadok, a tak ich urobil zodpovedných za chaos vo svojej krajine, a vo svojom povedomí ich zdegradoval ako zostarnuté a zoslabnuté božstvá a poobhliadal sa po ich nových, schopnejších zástupcoch. Voči dovtedajšiemu hlavnému bohu Re sa zdvihla vlna skepticizmu, nedôvery a obžalôb.

          Noví vládcovia, príslušníci novej dynastie faraónov, nemohli pokračovať tam, kde sa začal rozklad predošlého systému, to by bolo politicky úplne nerozumné. Ríša bola rozpadnutá na viaceré celky, a preto, keď ju chceli úspešne zjednotiť a nanovo vyformovať, museli to ľudu proklamovať doslova ako nové stvorenie, a samozrejme, že za aktívnej účasti a podpory mocných a schopných božstiev. Pochopiteľne, že pre túto dôležitú a rozhodujúcu záležitosť, pri ktorej sa mala zrodiť nová, životaschopná a spoľahlivo fungujúca ríša, neboli starí bohovia, ktorí tak žalostne zlyhali, vhodným prostriedkom. To bolo dôvodom privolať do života nového, minulosťou nezaťaženého boha, vybudovať mu nové, dôstojné a impozantné svätyne a chrámy, aby mohol vyžarovať nové energie a nové  pozitívne vplyvy na ľud, ktorý sa medzičasom stal nedôverčivým, apatickým a bez akejkoľvek motivácie k poslušnej a usilovnej práci.

Grécke riešenie takéhoto problému by bolo malo úplne odlišnú inscenáciu a vyznelo by v titanskom boji medzi starým a novým božstvom uchádzajúcim sa o strhnutie moci na seba. Prostredníctvom impozantného víťazstva nad starým bohom by sa  potom nový boh bol veľmi výrazným spôsobom etabloval na tróne božskej moci, aby sa takto naliehavo odporúčal do priazne svojich veriacich.

Niečo také ale odporovalo úplne principiálne egyptským predstavám, a preto egyptské riešenie muselo použiť úplne iný mytologický scenár. Egypťan nezničil a celkom nezavrhol nikdy nič, čo už raz bolo vymyslené a malo svoj zmysel a opodstatnenie, aj keď sa to postupom času prežilo. Platilo to veľmi výrazne práve v oblasti náboženstva! Z toho dôvodu nemohli umrieť a celkom vymiznúť z egyptského povedomia ani starí bohovia, boli jednoducho len vylepšení a doplnení novou fasádou. V tomto prípade sa preto použila a nasadila do popredia už dávno existujúca, ale pomerne dosť bezvýznamná a indiferentná postava boha Amuna. Egyptský panteón bol vždy charakteristický tým, že jednotliví bohovia boli navzájom tak pospájaní, že každý z nich mohol ”vkĺznuť” do iných božstiev, alebo vyjadrené inak, že vlastnil aj atribúty mnohých iných bohov. A presne v tomto zmysle bol Amun schopný ”omladiť” starých bohov a dať im aspekty nových tvárí a nových vlastností. Oni, naproti tomu, nemohli jeho charakter ovplyvniť negatívne, teda tým, čo ich v očiach ľudí spravilo nepopulárnymi, pretože Amun v tej dobe nevlastnil ešte nijaký výrazný charakter; ako ”mladý" a "nový” boh si ho ešte len musel vytvoriť.

         Všetko toto sa odohrávalo zhruba pol tisícročia pred vládou Amenofisa III., a v jeho čase mal Amun a jeho kňazi, ako sme už prízvukovali, prakticky neobmedzenú moc. Egyptská religiozita nepoznala nikdy počas svojej dlhej histórie fenomén rôznych religióznych siekt alebo viacerých odlišných relígií. Až za vlády Amenofisa III. sa začínali prejavovať takéto náznaky, a práve jeho syn Echnaton sa mal stať prvým faraónom egyptskej histórie, ktorý mal oficiálne podporiť takéto religiózne ”kacírstvo”!

          Niekoľko desaťročí pred nástupom Amenofisa na trón faraónov začala moc Amunových kňazov dosahovať svoj absolútny vrchol a v lone ich kasty sa postupne vytvorila špičková hierarchia, ktorá vládla a ovládala značne despotickým spôsobom aj časť kňazstva žijúcu v menej významných chrámoch krajiny. Niekedy v tomto období došlo k prvému rozštiepeniu sa jednotnej relígie Egypta a k vytvoreniu religióznej sekty, ktorá stála v opozícii voči ortodoxnej relígii, i keď jej chýbala akákoľvek politická moc. V lone prastarej vysokoprivilegovanej vrstvy Amunových kňazov, sústreďujúcich sa na zveľaďovanie politickej moci a materiálneho bohatstva, vznikla oportunistická skupina. Koncentrovala sa predovšetkým na nové poznanie a vedomosti a postupne začala vytvárať novú, úplne revolučnú náboženskú predstavu - bola ňou viera na jediného boha! Týmto bohom sa stal Aton, boh slnka. Ani tento boh ale nebol nijakým novým bohom, zrodeným z lona nových, monoteistických predstáv! Bol známy a uctievaný už od pradávna. Nová sekta kňazov-učencov ho však presadila do novej funkcie a dala mu nový význam. Samozrejme, že ich počínanie neušlo pozornosti žiarlivých strážcov kultu Amuna, jeho najvyšších kňazov, ktorí nemohli za žiadnu cenu dopustiť, aby nové myšlienky získali početných prívržencov, a najmä nie takých, ktorí boli v bezprostrednom okolí faraóna, pretože to by bolo automaticky znamenalo stratu vlastnej moci.

           Za panovania Amenofisa bola situácia v zemi taká, že nový kult mal už dosť veľa prívržencov a i samotný faraón mal k nemu pozitívne nastavenie, ale bol príliš opatrný, aby sa otvorene postavil na jeho stranu, hoci by mu to bolo prinieslo výhody, pretože by sa bol mohol zbaviť Bekanchonsa, ktorý mal na  neho veľký vplyv a v mnohých prípadoch to bol práve on, kto rozhodoval za faraóna. Na druhej strane Amenofis bol do istej miery dosť nerozhodným vládcom venujúcim sa najradšej rozkvetu umenia a všemožne podporujúcim nové, atraktívne a predovšetkým kolosálne stavby. Dôležité politické rozhodnutia preto bez odporu prenechával Bekanchonsovi.

Možno tvrdiť, že bol vlastne dosť pohodlný nato, aby sa odhodlal k takým neobvyklým zásahom do religiózneho života krajiny, ktoré by boli znamenali úplne prevratné zmeny, o ktorých nikto nemohol dopredu vedieť, čo by priniesli naozaj. Preto sa radšej uspokojoval so starým zabehaným systémom a akceptoval veľkú moc kňaza Bekanchonsa. V tomto ohľade bol ale celkom iný jeho syn Echnaton, nadšený prívrženec nových religióznych impulzov, ktoré mu už v skorej mladosti sprostredkoval a  postupne stále viac približoval jeho vychovávateľ a učiteľ, kňaz Nefropet.

          Postupne dochádzalo k tomu, že hlavne tam, kde bola prezencia vysokých Amunových kňazov dosť veľká, bolo veľmi nebezpečné hlásať sa otvorene k jedinému bohu Atonovi. Nebezpečné to bolo najmä pre jeho kňazov, z ktorých nejeden už bol zlikvidovaný ľuďmi kňaza Bekanchonsa. Z toho dôvodu sa Atonovi kňazi, platilo to predovšetkým pre hlavné mesto Théby, oficiálne nevydávali ako prívrženci Atona, ale navonok slúžili aj naďalej starému kultu. Aby preto mohli najvýznamnejší kňazi-učenci boha Atona uniknúť prenasledovaniu Bekanchonsa a jeho ľudí, odišli žiť do odľahlej oázy el-Safar, asi 400 kilometrov na severozápad od Théb, v Lýbijskej púšti. Žili tam aj so svojimi prívržencami a ďalej rozvíjali  svoje tézy a učenie, čakajúc na vhodnú dobu, ktorá, ako sa zdalo, už nebola ďaleko, pretože mladý Echnaton začal prejavovať už veľmi skoro nadšenie a zanietenosť k bohu Atonovi.

Oáza el-Safar sa takto stala centrom nových ideí, centrom nového myslenia. Jej duchovným vodcom bol kňaz Imhotep, ktorý bol najväčším odporcom Bekanchonsa. El-Safar ležala na území mladého kniežaťa Mykerina, najlepšieho priateľa budúceho faraóna Echnatona, a Imhotep sa tam nachádzal v bezpečí. Bol tam bezpečný z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bola skutočnosť, že nepriamo užíval ochranu kniežaťa, ktorý mal vlastnú vojenskú moc, i keď, ako každé knieža v Egypte, podliehal faraónovi. V egyptskej histórii sa však neraz stalo, že niektoré kniežatá obhajovali vlastne záujmy proti faraónom aj vojensky. Druhým dôvodom bolo, že Egypt nikdy nepoznal prenasledovanie kacírskych hnutí, ako sa to bežne robievalo počas celého stredoveku v Európe. Keďže za Amenofisa III. sa udialo po prvý raz v dejinách Egypta, že sa začala rodiť religiózna schizma, chýbala tradícia a skúsenosti pre organizované a cieľavedomé inkvizičné akcie.

        Bekanchons, hoci mal nesporne veľkú moc, to preto nemal jednoduché, aby mohol dať odstrániť hlavu hnutia za vládu jediného boha Atona, ktorou bol Imhotep. Nemohol v žiadnom prípade poslať do oázy el-Safar vojsko, aby  ho zajalo a aby ho potom mohol dať popraviť. Niečo také sa v Egypte nerobievalo a s tým by nebol súhlasil ani Amenofis. Okrem toho ani neexistoval  nijaký oficiálny dôvod, ktorý by takúto akciu legitimoval. Imhotep nevykonal nič, za čo by ho bolo možné obžalovať z velezrady faraóna (len to by mohol byť dôvod k jeho poprave). Neusiloval sa predsa podnikať nič proti svojmu vládcovi. Jediné čo robil, bola horlivá služba bohu Atonovi, ale ten bol oficiálny boh egyptského náboženstva. A dať Imhotepa otráviť alebo zabiť nejakým podplateným človekom, bolo prakticky nemožné, lebo neodchádzal z oázy el-Safar nikdy, a okolo seba mal len vlastných ľudí, nadšených prívržencov nového učenia, ktorí ho milovali ako svätého, múdreho otca. Imhotep bol už veľmi starý, a o jeho veľkej múdrosti kolovali chýry po celej krajine. Hovorilo sa, že má priame spojenie s bohom Atonom a že ovláda nadprirodzené sily.

 

                                 *****************

 

Oáza el-Safar bola miestom, kde sa po prvý raz v histórii Egypta kňazi venovali  učeniu a odovzdávaniu múdrosti aj celkom  obyčajným ľuďom, ktorí sem prišli priťahovaní rodiacim sa novým kultom. Samozrejme, že im neodovzdávali najvyššie tajomstvá a múdrosti, ktoré poznali, ale vyučovali ich hlavne praktickým potrebám bežného života, ako písaniu, čítaniu a počítaniu.

Vedieť písať a môcť byť pisárom, bolo v tých dobách v Egypte niečo neobyčajné, a zamestnanie pisára robilo z človeka veľmi váženého muža, so spoločensky značne významnou funkciou. Pisári patrili k štátnym zamestnancom a stáli na prvom stupienku rebríčka kariéry v štátnej službe. V krajine, kde prevažná väčšina obyvateľstva nevedela čítať ani písať, bolo písané slovo veľmi vážené a platilo skoro ako slovo božie. Pre jednoduchých ľudí, ktorých deti sa naučili písať a mohli sa takto stať zamestnancami štátu, to znamenalo sociálny vzostup, uznanie a obdiv ich susedov.

Imhotep vyučoval dva razy do týždňa v malej škole, prístupnej každému, a naučil pisárskemu umeniu mnoho synov jednoduchého ľudu. Bol láskavý a nepoužíval pri svojej výučbe tvrdé metódy vyučovania, ktorými boli učitelia v starom Egypte (a nielen tam) dobre známi. V školách sa bežne používala palica a žiaci, ktorí niečo nevedeli alebo zabudli urobiť, boli ňou pravidelne častovaní. Múdrc Imhotep vedel už vtedy, na čo zabúda ešte aj dnes veľká väčšina učiteľov - že žiak sa učí najlepšie vtedy, ak je učiteľ schopný zaštepiť mu do srdca lásku k tomu, čo sa má naučiť, a ak vie prebudiť jeho zvedavosť. Veľmi pravdepodobne bol prvým ”Koméniom” ľudstva a teda prvým učiteľom, pedagógom. Žiakom, ktorí prišli k nemu po prvý raz, zvykol hovorievať:

”Nezabudnite nikdy, že písmo a knihy (samozrejme, že vtedy nepoznali knihy v dnešnom slova zmysle, ale len papyrusové zvitky) musíte milovať viac ako vlastnú matku. Ukážem vašim očiam takú utešenú krásu, akú ste ešte nikdy nevideli; je to krása, akou sa nevyznačuje žiadne iné povolanie, okrem povolania pisárskeho. V celej našej krajine niet takého nádherného povolania, ktoré by sa mu mohlo vyrovnať. Keď sa naučíte písať, budete ešte len sotva odrastení a už vás budú zdraviť a si vás uctiť všetci dospelí. Vaša práca bude čistá a ušľachtilá. Pozrite sa len na takého murára, ktorý stavia. Je vždy, alebo vo vetre, alebo pod horúcim slnkom. Jeho ruky sú neustále v hline a zemi, celé jeho oblečenie je poznačené jeho prácou. Svoj chlieb musí jesť  neumytými prstami. Jeho práca je namáhavou, tvrdou, každodennou lopotou, a jeho zárobok je malý. On a jeho rodina žijú takmer len z chleba, lebo na viac im veru neostáva. Nezabudnite preto nikdy, je len jediné povolanie, v ktorom vám nebude nikto rozkazovať - vznešené povolanie pisárove. A preto, ak viete písať, bude vám to užitočnejšie ako všetky ostatné povolania dohromady.”

        Imhotep sa rád obklopoval mladými a nadanými mladíkmi. V oáze el-Safar sa takto po prvý raz realizovalo niečo mimoriadne, niečo, čo v Egypte ešte nebolo. Nie pôvod, titul, vzťahy, a ani nie materiálne bohatstvo, rozhodovali o tom, či sa niekto môže učiť, ale výhradne len jeho duchovné schopnosti!

 

*************************

Vráťme  sa teraz naspäť na miesto, kde sme zanechali Nofretete a Amenofisa, keď sa už ukončila privítacia slávnosť na faraónovom dvore v Thébach. Amenofis medzitým úplne podľahol čaru krásnej mitannskej princezny. Keď ju Seosteris, ako to bývalo zvykom pri podobných príležitostiach, chcel odprevadiť, a spolu s ňou aj jej mitannské spoločnice, a zaviesť ich do háremu, kde Nofretete mala stráviť zvyšný čas deliaci ju od svadby s faraónom (podľa tradície ho až do dňa sobáša nesmela vidieť), obrátil sa Amenofis na neho a povedal mu dosť nevľúdne:

”Seosteris, princezná Nofretete nepotrebuje, aby si ju doprevádzal do háremu, pretože to urobím sám. Tebe nariaďujem, aby si robil spoločnosť vznešenej Teje a doviedol ju k jej komnatám.” 

Keď to Teje začula, zmocnila sa jej ďalšia vlna zlosti, pretože  bolo pre ňu ponížením, aby faraón, jej manžel, takto porušoval dvornú etiku a prejavoval úplne verejne väčšiu priazeň svojej budúcej vedľajšej žene, ako svojej hlavnej žene, matke budúceho faraóna. Tento raz však jej zlosť nebola namierená voči Nofretete, ale proti faraónovi. Už počas slávnosti sa v jej hlave zrodil istý plán. Začal vznikať v tom momente, keď zbadala - zrejme len ona jediná, okrem Nofretete - že oči jej syna Echnatona sledovali po celý čas priam uprene a zaľúbene túto nadovšetko krásnu ženu, dcéru kráľa z Assuru. Už len preto ju nemohla a nesmela začať nenávidieť a plánovať jej odstránenie, lebo tým by vlastne ublížila i Echnatonovi, z ktorého očí len pred chvíľkou vyčítala, že sa práve do tejto jej sokyne nesmrteľne zamiloval. Jej plán, namierený proti Amenofisovi,  by jej ale umožnil, aby si zo sokyne urobila, keď aj nie dobrú priateľku, tak určite aspoň spoľahlivú spojenkyňu.

Plán spočíval v tom, že keby spoločne s Echnatonom  odstránila Amenofisa, prípadne bez neho, ale aspoň s jeho súhlasom, mohol by si už ako nový faraón zobrať za hlavnú manželku Nofretete. Ju by potom už nikto nemohol kompromitovať a ponižovať vo verejnosti, ako ju to zrejme čaká, ak Amenofis bude žiť. Bola si totiž úplne istá, že po svadbe s Nofretete to bude robievať častejšie. Takto by vlastne jednou ranou zabila dve muchy (už starí Egypťania používali túto slovnú hračku, ktorú dnes pozná veľmi veľa rečí) a vyriešila, čoho sa  veľmi obávala.

          Keby sa jej teda podarilo na tento plán nahovoriť Echnatona, potom by jej syn dostal čo chce -  krásnu Nofretete. Zároveň by si ich oboch veľmi zaviazala, pretože Nofretete určite nechce a netúži po ničom tak veľmi, ako stať sa faraónkou. Hneď pri ich prvom stretnutí to zachytila v jej ctižiadostivých očiach. Také oči, aké mala  princezná z Assuru (to Teje priznala tiež), nevidela ešte nikdy u žiadnej ženy. A ona sama by mala z celej veci tiež úžitok, pretože by sa stala matkou faraóna, čo v Egypte znamenalo vlastnenie veľkej moci. Teje však vedela dobre, že nahovoriť Echnatona na zavraždenie otca, i keď nie vlastnou rukou, ale pomocou niekoho podplateného, nebude celkom jednoduché, nakoľko aj keď ho obzvlášť nemiloval, pretože mu zazlieval jeho nerozhodnosť a poddajnosť voči Bekanchonsovi, ktorého nenávidel, bol človekom spravodlivým a vyhýbal sa zákerným úkladom.

Amenofis držal Nofretete za ruku a kráčal s ňou smerom k háremu. Utaraste a ostatné spoločnice assurskej princezny išli v neveľkej vzdialenosti za nimi. Teje ich sledovala zlostným, nevraživým pohľadom. Seosteris pristúpil k faraónke a ponúkol sa odprevadiť ju k jej komnatám. Pozorujúc jej hnev a dobre vediac čo ho vyvolalo, sa  ozval:

”Vznešená Teje, rozumiem dobre, čo teraz hýbe tvojím srdcom, ale je právom faraóna, že ako božský vládca všetkých Egypťanov sa môže dotýkať každej ženy a môže porušovať dvornú etiku podľa svojej ľubovôle, aj keď to väčšina faraónov nerobieva.”

”Viem, viem, Seosteris" - Seosteris a Teje mali navzájom veľmi dobrý priateľský vzťah - "ale ja nemôžem vystáť, keď sa takto chová vo verejnosti a mňa verejne prehliada, odopierajúc mi, čo mi jednoznačnene patrí.” Odpovedala Teje a v očiach jej naďalej pohrávali plamienky zlosti a vzdoru.

”Faraón sa určite nebude dlho zaujímať len o Nofretete, vznešená Teje. Tvoja krása a múdrosť očarovali faraóna navždy. Po čase, keď sa nasýti jej krásy a jej mladého tela, opadne jeho záujem o ňu.”

        ”Seosteris, viem, že to mieniš dobre a že si verný priateľ a služobník, ktorý ma chce utešiť. Ďakujem ti, ale viem aj to, že dobre vieš, práve tak, ako aj ja, že v prípade Nofretete to neplatí a že faraón navždy podľahol čaru tejto prekrásnej cudzinky, ktorá je nielen krásna, ale aj múdra a na svoj mladý vek aj neuveriteľne prefíkaná. Poznáš predsa ženy tak dobre, ako málokto iný, a preto vieme obaja, o čom hovorím. Nofretete je výnimočná žena a takej ženy sa nedá nikdy nasýtiť. Bohovia jej dali toľko krásy, že žiadna iná žena jej nemôže vlastniť viac. A vieš dobre aj to, že ja nepotrebujem lásku faraóna, nestojím o ňu vôbec. Nepotrebujem lásku nijakého muža, viem si ju vziať sama od muža, ktorý sa mi páči. Jediné však, čo si želám, je, že chcem byť faraónkou, ktorej prejavujú všetci úctu a rešpekt, a najmä vtedy, ak to vyžaduje, ako teraz, tradícia a dvorná etika. V takom prípade nemôžem pripustiť, keď ich faraón svojvoľne šliape, aj keď to je, ako si práve povedal, jeho faraónske právo. Ale ja to jednoducho nemôžem a nechcem strpieť. A teraz už choď, prepúšťam ťa, chcem byť sama”! Povedala Teje na polceste k svojím komnatám správcovi háremu, a otočiac sa na podpätku už nečakala na jeho ďalšiu reakciu, zanechajúc ho na chodbe samého.

           Echnaton, ktorý počas slávnosti neodtrhol ani na okamih oči od Nofretete a nevenoval ani jediný pohľad ničomu, čo sa v rámci jej uvítania na dvore dialo a teda ani vzrušujúcemu rituálu deflorácie mladučkej tanečnice svalnatým harfistom, hoci to bola scéna, ktorú s nadšením užívali najmä prítomní muži, kráčal v neveľkej vzdialenosti za svojím otcom a Nofretete. Táto žena ho tak uchvátila a očarovala, že chcel využiť každú vhodnú príležitosť, aby bol v jej blízkosti. Neraz boli momenty, kedy pociťoval na svojho faraónskeho otca zlosť. Bolo to najmä v súvislosti s tým, že sa nikdy nevedel rozhodnúť, aby odstránil z dôležitej funkcie Bekanchonsa a poslal do oázy el-Safar poslov pre múdreho Imhotepa a ho vyhlásil za najvyššieho kňaza Egypta.

Tentoraz však boli negatívne pocity, ktoré sa v ňom voči otcovi prebúdzali, úplne iného charakteru. Sám bol prekvapený ich intenzitou, ako aj ich obsahovou náplňou. Rodilo sa v ňom niečo, čo ešte nezažil a čo nepoznal. Odrazu pociťoval, že otec mu prekáža a mu je nepohodlný svojou existenciou. Mal pocit hlodavej bolesti, že je to práve jeho otec, ktorý mu bráni tým, že je tu a že vôbec žije, prístup k tomuto nádhernému dievčaťu. Bol presvedčený, že keby nebolo otca, tak by mohla patriť jemu. Cítil, ako v ňom narastá nesmierna túžba, aby mohol vlastniť túto krásavicu z Mitanni. Vedel, že by bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby ju dostal a mohol zovrieť do náručia a aby sa stala jeho ženou. Nikdy predtým nepociťoval takú vášnivú lásku. Je pravda, bolo niekoľko dievčat na dvore, ktoré sa mu v priebehu rokov páčili, ale nikdy nie tak veľmi, že by kvôli nejakej bol schopný pociťovať takmer - áno musel si to priznať - nenávist voči vlastnému otcovi. A keď si ešte predstavil, že jeho otec bude prvý, kto vnikne do jej panenského tela, podobne ako harfista do tela mladej tanečnice, uvedomoval si, že negatívne pocity oproti jeho sploditeľovi narastali ešte viac.

Keď sa Amenofis lúčil s Nofretete pred vchodom do háremu, kam nikdy nechodieval a kam nevošiel ani teraz, povedal:

        ”Krásna Nofretete, už sa nemôžem dočkať dňa našej svadby. Egyptskí bohovia hovoria, že to prináša nešťastie, ak nejaké dievča, ktoré sa dožíva osemnástej žatvy, ešte nepoznalo nijakého muža a je neporušené. Vtedy vraj prídu veľké suchá, Níl nebude mať dosť vody, a kravy nedonosia svoje mladé. Žiadne dievča nesmie ostať počas osemnástej žatvy nedotknuté na tom mieste, ktorým prináša na svet nový život, inak privolá na zem hnev bohov.”

       ”Premocný Amenofis, neželám si nič  tak veľmi, ako stať sa tvojou ženou a stať sa členom tvojej rodiny.” Odpovedala faraónovi

s neodolateľným úsmevom Nofretete.         

*****************

Egypťania vlastnili mimoriadne silný zmysel pre rodinu. O tom svedčí snáď najlepšie skutočnosť, že podľa ich predstáv muselo mať manželstvo pokračovanie aj po smrti na druhom svete. Rodina platila v Egypte ako najmenšia a najdôležitejšia sociálna jednotka spoločnosti. Staroegyptská rodina bola viazaná na spoločnú domácnosť a pozostávala z otca, ktorý bol zodpovedný za vonkajší úsek rodinného života a matky, starajúcej sa o vnútorný. Táto rodinná bunka egyptskej spoločnosti bola veľmi kompaktným a súdržným celkom, a každý jej člen mal neobyčajne silné rodinné povedomie. Deti rešpektovali a poslúchali rodičov a rodina prejavovala veľkú posvätnú úctu voči svojím zomrelým. Z tohto dôvodu bola starostlivosť o hroby predkov najvznešenejšou a svätou povinnosťou pozostalých rodinných príslušníkov, o to viac, ak išlo o hroby rodičov.

Spoločný rodinný život muža a ženy začínal uzavretím sobáša, ale nejednalo sa o nijaký predpísaný formálny akt, a podobne to bolo i v prípade rozvodu. Rozhodnutie sa pre spoločnú cestu životom bolo súkromnou záležitosťou a realizácia manželstva nebola doprevádzaná povinným religióznym aktom. To ale neznamená, že manželstvo nebolo právne poistené. Uzatvárali sa manželské dohody alebo zmluvy, ktoré boli vyhotovené písomne a v prípade rozvodu zabezpečovali ženu a deti finančne. V takýchto dokumentoch boli stanovené veľmi presne aj eventuálne alimentačné poplatky.

Zaužívané bolo - nie prikázané - že manželstvo uzatvárali príslušníci tej istej spoločenskej vrstvy. Ale ani manželstvá príslušníkov rôznych sociálnych vrstiev neboli vôbec nijakou výnimkou. Manželstvo medzi otrokmi alebo neslobodnými občanmi nebolo prípustné, títo však smeli žiť vo voľnom vzťahu. Slobodný občan si smel zobrať za ženu otrokyňu, čo sa obvykle robievalo, ak bola vlastná manželka neplodná. Potomci z takéhoto manželstva však nemohli byť slobodnými občanmi.

Egyptské manželstvá boli zásadne monogamné.  Polygamia sa uskutočňovala len na faraónovom dvore a dialo sa to prevažne z politicko-mocenských dôvodov, ako sme už spomínali pri popisovaní udalostí na dvore mitannského kráľa. Polygamia bola v Egypte mimo kráľovského dvora značnou výnimkou, a v tejto súvislosti  je nutné podotknúť, že vedľajšie manželky boli na tom právne podstatne horšie ako manželka hlavná. Sobáš medzi pokrvnými bol pomerne bežnou záležitosťou, ale veľkou zriedkavosťou medzi súrodencami, čo však  neplatilo pre dvor faraóna. Štruktúra rodiny a spôsob života boli prevažne diktované patriarchálnymi aspektmi. Otec bol hlavou rodiny a domácim náčelníkom, zodpovedným za výživu rodiny. Už v tých dobách sa však o žene hovorilo ako o pani a či vládkyni domu, čo jej zrejme malo dávať pocit dôležitosti a aspoň naoko zoslabovať moc muža. V každom prípade ale bola egyptská spoločnosť voči ženám oveľa veľkorysejšia ako nejedna spoločnosť novoveku. Žena bola právne postavená na úroveň muža, aj keď to v praktickom živote celkom neplatilo. Rozhodne však mohla spolurozhodovať o majetku a disponovať finančnými prostriedkami a tiež mohla vykonávať zamestnania vo verejnosti. Mohla priasť, alebo tkať v malých manufaktúrnych dielňach, mohla predávať a dokonca mohla zastávať i funkciu kňaza.

Múdrosť a intenzívne zamýšľanie sa nad procesom života malo v starom Egypte už veľmi vysokú kvalitu a tešilo sa veľkej vážnosti. To nám dokazujú i filozofické úvahy mudrca Ptahhotepa a svedčí to o tom, že filozofovanie nebolo vynálezom až antického Grécka:

         ”Ak si poriadny človek, založíš si domácnosť a budeš mať rád svoju ženu, tak, ako sa to patrí. Staraj sa o pokrm pre jej telo a zaodievaj jej chrbát. Ak ochorie, zaopatri jej lieky. Rozveseľuj a potešuj jej srdce pokiaľ si tu, na tejto zemi. Ona sa ti za to určite odmení a bude dobrou pôdou pre tvoju úrodu.”

Od Ptahhotepa sa môžeme dozvedieť ale aj nasledovné slová, ktoré nie sú pre ženu veľmi lichotivé a muža pred ňou varujú:

”Ak chceš udržiavať priateľstvo s nejakým domom, ku ktorému máš trvalý kontakt ako brat, švagor alebo iný príbuzný, a či ako priateľ, buď opatrný a dávaj si veľký pozor pri styku s paňou domu. Buď k nej zdvorilý a priateľský, ale nikdy neprekroč isté hranice, aj keby sa ti ponúkal akýkoľvek sladký úsmev. Tisíc mužov bolo už takýmto spôsobom zvedených zo správnej cesty. Málokto je dostatočne vyzbrojený proti pasci, akou je telo takejto ženy, ktorá v okamihu zbĺkne horúčavou ako terakota v hrnčiarovej peci. Krátku chvíľu je to pre teba ako najkrajší sen, ale len ten obsiahne najvyššiu múdrosť a dosiahne druhý breh (posmrtný život), kto sa z toho navždy poučí.”

Ako z týchto slov vidno, myslenie starých Egypťanov nám v nejednom ohľade bolo oveľa bližšie, ako by sme predpokladali, a  slová múdreho Ptahhotepa znejú presne tak, ako sme ich už neraz počuli aj v našom bezprostrednom okolí.

*******************

Blížil sa deň svadby faraóna Amenofisa s princeznou Nofretete. Bol stanovený na prvý deň nového mesiaca a bol naplánovaný, ako to bývalo pri takýchto príležitostiach zvykom, ako veľký kultový sviatok s veľkolepou oslavou.

Egypťania boli síce pracovitým a usilovným národom, ale na druhej strane nerobili nič tak radi, ako organizovanie častých sviatkov a osláv. Vlastnili presne stanovený kalendár sviatkov a bolo ich oveľa viac, ako ich oslavujeme my, moderní ľudia. Niektoré ich sviatky boli regionálne, iné celoštátne. Delili sa na sviatky astronomické, mytologicko-religiózne a politické. K tomu sa samozrejme radili ešte  početné sviatky súkromné a rodinné. Veľká väčšina týchto sviatkov mala kultový charakter, a preto sa prevádzali v chrámoch a temploch a obvykle bývali spojené aj s procesiami (čitateľ pri čítaní tejto knihy zrejme nadobúda dojem, že sme toho od čias faraónov predsa len neobjavili až tak veľa, ako si mnohí z nás myslia, a vskutku je tomu tak).

Svadba faraóna mala v podstate patriť k sviatkom súkromným, ale v skutočnosti išlo o  nesmierne atraktívnu záležitosť, ktorá bola         politicko-mytologicko-religióznym ”divadlom”, čo bolo dôvodom, že bola veľkou verejnou udalosťou. Ako sme už uviedli, žena nevlastnila v žiadnej inej zemi vtedajšieho sveta toľko práv ako v Egypte. Je tiež všeobecne známe, že egyptská žena pôsobila svojou veľkou emancipáciou na okolité národy veľmi frivolne a odcudzujúco. Grécky historik Herodot bol po návrate z Egypta zo správania Egypťaniek tak zmätený, že po príchode domov tvrdil, že v Egypte ženy robia všetko tak, ako to všade inde robievajú muži a že egyptskí muži zasa robia všetko to, čo inde robia ženy. V tomto zmysle potom rozprával, že v Egypte chodia ženy na trh a muži ostávajú pri deťoch a že pri urínovaní ženy stoja a muži čupia. To posledné samozrejme bola lož.

Medzičasom prešli štyri dni od privítacej oslavy Nofretete, no Echnatona odvtedy nevidela ani raz. Musela na neho veľmi často myslieť, a pritom si stále jasnejšie uvedomovala, že tento veľmi pekný, senzibilne a múdro pôsobiaci muž sa zmocnil jej srdca a dobyl ho, a to bez toho, aby jej povedal, čo len jediné slovo. Pociťovala k nemu stále vrúcnejšiu a intenzívnejšiu lásku, a obraz Assurganila sa z jej vedomia stále viac a viac vytrácal. Odrazu sa pristihla pri tom, že myšlienka na svadbu, a predovšetkým nato, že Amenofis bude prvým mužom, ktorý otvorí jej telo (prvý koitus dievčaťa nazývali Egypťania ”otvorením tela”, a tento akt sa nesmel konať nikdy pred prvou menštruáciou, tak to prikazovala bohyňa Isis), jej nie je veľmi príjemná.

         Pri predstave, že už napozajtra otvorí jej telo starý Amenofis, sa mimovoľne celá striasala odporom a nevôľou. A keď si spomenula, ako jej faraón pri rozlúčke pred háremom hovoril ”Nie je nič lepšie pre staršieho muža, ako mladá ohnivá žena, aby ho omladila a rozprúdila mu v žilách jeho starú krv. Už pohľad tvojich veľkých žiarivých očí stačí, aby som sa cítil ako mladý a silný lev", tak si prisahala, že musí niečo vymyslieť, aby neostala dlho jeho ženou.  Pred jej vnútorným zrakom sa objavil obraz Echnatona a intuícia jej hovorila, že jej pomôže nájsť východisko z tejto situácie už len preto, že aj on sám, vo svojom vlastnom záujme, ho bude horúčkovito hľadať.

V predvečer svadby si s Utaraste zašla k veľkému umelému jazeru nachádzajúcemu sa v záhrade patriacej k háremu. Na jazere plávali nádherné labute. Keď už boli hodne ďaleko od paláca, na druhom konci prekrásnej záhrady, odrazu zbadala v neveľkej vzdialenosti Echnatona, ako stál tesne pri okraji jazera a kŕmil párik labutí. Obaja boli prekvapení z nečakaného stretnutia a pozerali na seba s nemým údivom. Ich zraky sa navzájom vpili do seba a už v nasledovnom momente Echnaton prišiel celkom blízko k nej, uchopil ju za ruku a povedal jej svojím príjemným, teplým hlasom:

”Krásna Nofretete, tvoj pohľad mi dodal odvahy, aby som ti doznal, že už od prvej chvíle, keď som ťa zahliadol, je moje srdce plné teba a viem dobre, že už v ňom nikdy nebude miesto pre žiadnu inú ženu. Tvoja krása si ma podmanila navždy a jej žiara prežiari nielen žiaru zlata a drahocenných kameňov, ale aj žiaru, ktorá vychádza z očí záhadnej sfingy pred Cheopsovou pyramídou, a o tej hovoria naši mudrci, že ju nič nepredčí.”

       Nofretete mu podala aj druhú ruku, vložila do svojho pohľadu celú lásku, ktorej bolo jej mladé horúce srdce schopné a povedala:

       ”Vznešený Echnaton, budúci faraón Egypta, moje srdce ešte nikdy nepociťovalo k nijakému mužovi toľko lásky (že to nebola celkom pravda mu nechcela povedať, veď načo by zbytočne komplikovala to, čo práve začínalo), ako k tebe. Už po prvý raz, keď sa naše oči stretli, a potom vždy znova, kedykoľvek som počas oslavy na moju počesť na teba pozrela, cítiac na sebe tvoj uprený zrak, sa moje srdce stále viac zachvievalo a prebúdzala sa v ňom láska k tebe.”

Slnko klesalo k horizontu a časť oblohy už vymaľovalo do purpurova. Listy paliem šumeli rytmom podvečerného vánku a v ich šeleste sa rozochvievali srdcia a telá Nofretete a Echnatona horúcou, pálčivou túžbou po láske a vzájomnom splynutí do jedného celku. Kráčali spolu, ruka v ruke, po úzkom chodníku, vinúcom sa vysokou trstinou a vzdialili sa už hodný kus od brehu jazera. Utaraste ich nasledovala diskrétne v niekoľkometrovej vzdialenosti.  Netrvalo dlho a ocitli sa v hustom poraste paliem, eukalyptusov, veľkých kaktusov a najrôznejších ozdobných kríkov a rastlín. Tu, v najodľahlejšej časti obrovskej záhrady, mal Echnaton malý pavilón, kam sa ako mladík často utiahol, aby študoval alebo premýšľal nad slovami a učením svojho učiteľa a vychovávateľa Nefropeta, tajného prívrženca učenia múdreho Imhotepa, vyznávača a služobníka jediného boha  - boha Atona.

Na oblohe sa už trblietala Venuša i Sírius (Sothys, ako ho volali Egypťania, posvätná a božská hviezda starého Egypta), keď Nofretete a Echnaton vošli do malej útulnej stavby. Čo sa v jej vnútri potom odohralo, to vedela, a či vlastne tušila, len verná priateľka Nofretete, Utaraste, ktorá ostala vonku.

       Echnaton pristúpil k Nofretete, vášnivo ju zovrel do náručia a dlho pozoroval mlčky, celkom zblízka, jej krásnu tvár, nemôžuc sa  nasýtiť pohľadu na jej dokonale modelované črty. Aj v šere rozprestierajúceho sa prítmia ostali jej oči také jasné a žiarivé, že ich zrenice ostro kontrastovali s výraznou perleťovou belobou dominujúcou okolo nich. Po chvíli sa začal nežne dotýkať končekmi  prstov celej jej tváre. Robil to tak jemne, akoby sa bál, že môže narušiť dokonalosť jej krásy. Fascinujúca erotika, sálajúca z každej čiastočky jej tela, spôsobila zrýchlenie jeho dychu a keď jej začal čosi šepkať do ucha, nerozumela z toho vôbec nič, lebo jeho prudké vydychovanie prerušovalo jeho slová.

Vnímala teplo jeho dychu, keď jeho ústa putovali nadol od jej úst, sledujúc dlhú krivku jej labutieho krku, aby ju napokon celkom spaľoval, keď sa jeho pery prisali na oblinu jej prsníkov. Vlhkosť jeho jazyka, zvlažujúca jej pevné tmavoružovkasté bradavky, vyvolala v celom jej tele rozbúrené lavíny zimomriavok stupňujúcich slasť rozkoše na nevydržanie. Jediným prudkým pohybom sa oslobodila zo šiat a ostala pred ním obnažená v celej svojej nádhernej prirodzenosti. Echnaton urobil to isté a jeho štíhle, ušľachtilo stavané telo vyvolalo v Nofretete novú prudkú vlnu zimomriavok. Jeho ruky hladkali jej chrbát a keď sa spustili ešte nižšie, cítila, akoby sa  v jej tele prebudili tisícky drobných motýľov a začali vibrovať svojimi krídlami takou frekvenciou, že to otriaslo každou jej buňkou.

        Pootvorila trochu pery a nenapodobniteľným pohybom hlavy mu ponúkla svoje ústa. Jeho bozky boli spočiatku jemné a špička jeho jazyka vnikala skúmavo a opatrne medzi jej pery. Pociťovala, ako sa v nej odrazu prebúdza k životu niečo, čo v nej doposiaľ ešte nikto neprebudil a čo doteraz bolo ukryté v najhlbších útrobách jej mladého tela. Jej reakcia prišla úplne spontánne a mimovoľne. Nejasne si uvedomovala, ako sa napli všetky svaly jej tela a ako dotyky jeho prstov v ňom iniciovali opakované vlny spaľujúcej,  všetko zaplavujúcej náruživosti.

        Jeho žiadostivé ústa už prestali byť iba nežné a prisávali sa k jej perám divoko a vášnivo. Šteklenie "motýľov v tele" ju privádzalo takmer k šialenstvu a práve v tých okamihoch sa Echnatonove prsty dotkli toho miesta, ktorého sa ešte nedotkol nikdy žiadny muž. Jeho prsty ju tam "predelili" a vnikli do nej. Sladká rozkoš tohto pocitu ju otriasla a napätosť očakávania nasledovných chvíľ rozochvela celé jej telo ako keď obratné ruky harfistu rozozvučia jemné struny jeho nástroja.

Vedela, že už v nasledovnom momente bude cítiť jeho telo vo svojom a posunula sa k nemu bližšie, naplno sa otvárajúc, aby mu tak uľahčila prístup do seba, do svojho najintímnejšieho vnútra. To, čo odrazu pocítila vo svojom tele, bolo jemnejšie a mäkšie ako dotyk jazyka, a predsa to prenikalo do nej s neúprosnou tvrdosťou. Rezavá bolesť, ktorá nasledovala, ju prekvapila a na malý okamih takmer ochromila, ale keď sa v nej prebudila animalita prvej praženy, prvej Evy, okamžite ju transformovala na rozkoš a zažívala svoje prvé telesné spojenie s mužom ako akt úplnej bezčasovosti, ako nepretržitý a nekončiaci pád všetkými časmi a vekmi, ktoré prešumeli nad vodami večného Nílu. Prijímala tohto muža do svojho tela, ako prijíma smädná a dlhými horúčavami vyprahnutá egyptská zem prvé kvapky životodárneho dažďa, ktorý ju po dlhotrvajúcom lete zasa raz napojí a zavlaží.

        Jej ruky boli kŕčovite zaborené do jeho chrbta, a jej jazyk hľadal jeho jazyk. Prehla telo a vysunula sa celkom dopredu, aby ho mohla pocítiť a zachytiť ešte hlbšie v sebe. Echnaton vložil ruky pod dokonale vyformovanú, vypuklú zadnú časť jej tela a pritlačil ju náruživo k svojmu lonu. Bolesť v jej bruchu sa teraz zasa zintenzívnila s každým pohybom, ktorým do nej vnikal, ale zároveň sa v nej stupňoval aj pocit nekonečnej slasti. Z jedného okamihu na druhý sa bolesť odrazu celkom stratila, a vnímala už len to, ako v zovretí vnútorných svalov jej lona pulzuje najtvrdšia časť tela jej vznešeného milenca, budúceho faraóna. Oheň vášne ju hrozil celkom spáliť. Jej pánev sa úplne prispôsobila jeho rytmickým pohybom, a počiatočná bolesť, ktorú pociťovala, bola dávno zabudnutá. Telo jej kmitalo a vlnilo sa nepredstaviteľne intenzívnou rozkošou.

        Zabudla kde bola a načo sem prišla, zabudla svoje i jeho meno. Cítila sa  vyprázdnená zo všetkého, čo v nej doposiaľ bolo a bola plná len jeho. Nebola nikde a predsa bola všade. Bola ako harfa, ktorej struny vydali po prvý raz správnu melódiu a nevedela si predstaviť zručnejšieho harfistu, ako bol ten, ktorý ju po prvý raz rozozvučal. Bola spenenou vlnou mora rozbíjajúcou sa na skalných útesoch morského brehu. Bola žiarivou hviezdou osvetľujúcou tmavú noc a potom, keď ju v najvyššej extáze zavlažila teplá vlhkosť, ktorá prešla z jeho tela do jej, a keď vydýchol jej meno ”Nofretete” a jeho hlas sa pritom zachvel ako perute krídel labute vznášajúcej sa oproti slnku, mala pocit, že až teraz sa naozaj stala ženou a vedela s istotou, že Echnaton bude mužom, ktorý naplní jej osud a jej budúci život.

***********************

Svadba Amenofisa s krásnou princeznou Nofretete bola udalosťou, ktorá vzrušovala celé Théby a o ktorej hovoril každý obyvateľ mesta, a to napriek tomu, že Thébania zažili už hodne svadieb svojho faraóna. Nofretete však bola niečím mimoriadnym a i sám faraón dal predsa verejnosti najavo, a to predovšetkým nezvykle pompéznymi prípravami, predchádzajúcimi svadobný ceremoniál, že táto prekrásna cudzinka z Mitanni stojí nesmierne vysoko v jeho priazni. 

         Egypt mal v tých časoch asi poldruha milióna obyvateľov a bol ďaleko vzdialený od tej hustoty obyvateľstva, akú má zem dnes, kedy na území menšom ako Slovensko (ak uvažujeme len tú plochu, kde žijú ľudia, teda nílsku ”oázu”), žije asi 65 miliónov obyvateľov. Aj dnes však je zem štrukturovaná podobne ako v časoch faraónov. V tomto ohľade sa v Egypte skoro nič nezmenilo a agrárna technika, pomocou ktorej obrábal nílsky felah svoje polia, pretrvala celé tisícročia a je používaná v takmer nezmenenej forme aj v súčasnosti.

Rituál svadby prebiehal vo veľkolepom temple Karnak  nachádzajúcom sa neďaleko hlavného mesta Théb. Na výstavbe chrámu sa podieľalo, ako sme už povedali, veľmi veľa faraónov. Centrálnym miestom karnackého chrámu bol, podobne ako vo všetkých staroegyptských svätyniach, kultový obraz príslušného chrámového božstva - idolu. V Karnaku to bolo zobrazenie boha Amuna, ktorého veľká socha bola umiestnená v zatváracom monolitickom útvare, prevedenom z dreva, podobnom oltáru. Nachádzal sa v priestrannom sanktuáriu, do ktorého mal prístup len najvyšší kňaz a niekoľkí ďalší významní kňazi. Bolo ohraničené z troch strán a štvrtou, otvorenou stranou korešpondovalo s veľkými priestormi templa, určenými pre účastníkov kultových religióznych obradov, ako aj pre návštevníkov prichádzajúcich pokloniť sa svojím bohom. Prinášali im obete a dary, a potom za to od nich niečo žiadali. Pri bočných stenách chrámu sa nachádzali viaceré sakristie uschovávajúce kultové a ceremoniálne náradie, rôzne voňavé prostriedky, ako rastliny a korienky a šminkovacie potreby pre boha Amuna (aj bohovia museli byť našminkovaní).  Boli tu aj papyrusové zvitky s rituálnymi textami, z ktorých kňaz počas obradov čítal. Svätostánok s Amunovou sochou bol prevedený tak, že sa nachádzal presne v pozdĺžnej ose chrámu vedúcej k jeho východu. Pozdĺž tejto osi boli umiestnené dva prekrásne obelisky kráľovnej Hačepsut a faraóna Thutmosisa I. Potom nasledovala veľká stĺpová sála a po nej otvorený dvor s impozantnými stĺpmi, na ktorý sa napájala sfingová alej, lemovaná dvomi radami sfíng.

Pretože podľa staroegyptských religióznych predstáv sa nachádza každý tempel na akomsi prvom prakopci vyčnievajúcom z pravôd Nun (tento prakopec bol podľa egyptskej genezis miestom stvorenia, z ktorého vyšiel prvý život na zemi), charakterizujú stĺpy v temple symbolickým spôsobom papyrusovú húštinu (papyrus bol posvätnou rastlinou), ktorou sa plaví božská bárka boha Re. Spolu s bohom slnka strávil kultový obraz Amuna hodiny noci vo vodách Nun (Egypťania boli presvedčení, že slnko večer zapadá do mora a ráno z neho vychádza), aby sa potom ráno objavil ako Chepre a zjednotil sa pod voľnou oblohou, v otvorenom kiosku na streche chrámu, s lúčmi boha slnka Re.

Kňazi boli povinní očistiť a umyť sa pred vstupom do chrámu, a to najmä vtedy, keď mali prevádzať kultové obrady. K tomuto účelu slúžila rituálna vodná nádrž, umiestnená pred vchodom. Na pozemku patriacom k templu a nazývanom sväté miesto, ležalo aj posvätné jazierko. Podľa egyptskej mytológie bolo spojené s pravodami Nun a nimi napájané.

     Vnútro karnackého chrámu bolo vybavené a vyzdobené zobrazeniami a sochami, ktoré sa vzťahovali výlučne len na samotný kult a na substančné obsahy egyptskej religiozity. Naproti tomu na pylónoch a na vonkajších stenách templu sa nachádzali, vypracované v dokonalom umeleckom prevedení, najrôznejšie výjavy z egyptskej histórie; boli to hlavne významné vojenské výpravy a slávne víťazstvá faraónov nad ich nepriateľmi. Sochy vo vnútri chrámu boli veľmi početné a boli predmetom ľudovej úcty a ľudia sa k ním utiekali vo svojich ťažkostiach. Ľud ich pokladal za svojich prostredníkov k bohom. Veľmi často tieto statuety znázorňovali zbožnených faraónov a tiež aj významných mudrcov. Spomínané sväté jazierko malo mnohé dôležité funkcie, okrem iného slúžilo imaginárnym prechádzkam božstiev, ako aj rôznym kultovým oslavám a hrám.

Ceremóniu faraónovho sobáša celebroval najvyšší kňaz Egypta a boha Amuna Bekanchons. Ako sme už povedali svadba v Egypte bola súkromnou záležitosťou každého občana a nepodliehala povinnému posväteniu prostredníctvom kňazského úradu. V tomto ohľade boli Egypťania štátnou mocou menej kontrolovaní ako my, moderní ľudia.

Svadba faraóna s jeho hlavnou ženou bola však v každom prípade veľkým religióznym a preto i štátnym sviatkom, ktorý sa oslavoval v celej zemi s veľkou pompou a slávou. Táto svadba reprezentovala ”hieros gamos”, svätú svadbu, a to preto, lebo jej prostredníctvom zaručoval faraón svojej zemi ďalšiu existenciu svojho božského štátu, a symbolizoval svojou osobou boha Osirisa, pôvodcu všetkého dobrého. Jeho žena zas symbolizovala bohyňu Isis, manželku Osirisa, a očakávaný potomok z tohto spojenia, prvý faraónov syn, bol symbolickým dvojníkom božieho syna  (ktorého otcom bol Osiris a matkou Isis) Horusa.

        Isis reprezentovala univerzálne ženské vlastnosti, tak ako si ich vyžadovala stále viac dominantnejšia patriarchálna spoločnosť. A tak bola Isis milujúca a starostlivá manželka, smútiaca vdova, obetavá matka, živiteľka, prenasledovaná, ktorá ochraňuje a skrýva svoje dieťa pred jeho úkladnými nepriateľmi a bola tiež i neohrozene bojujúca, ktorá dopomôže synovi k otcovskému dedičstvu. Jej mýtus vlastní nespočetné paralely s Máriou, matkou božou v kresťanstve. Svätá svadba ”hieros gamos”, bola mystériom conjuctionis, a v tomto zmysle bola tajomstvom absolútneho zjednotenia všetkých protikladov: ženy a muža, svetla a tmy, vnútorného a vonkajšieho,... 

*******************

V temple Karnak bolo v deň svadby faraóna zhromaždené nespočetné množstvo ľudí. Bol preplnený do posledného miesta, a veľké davy ľudí ostali vonku za múrmi, ktorými bolo ohradené celé veľké posvätné územie veľkolepého a grandiózneho karnackého chrámu. Boli tu zhromaždení nielen obyvatelia Théb, ale prišli sem i ľudia z okolitých dedín a miest. Správa o nevšednej kráse mladej princezny z Assuru sa rýchlo rozniesla po celej krajine, a ľud bol na ňu veľmi zvedavý. Na poriadok v chráme dozerala osobná garda faraóna. V podstate ale nebolo na čo dozerať. Egypťania boli v každom ohľade veľmi disciplinovaní, a okrem toho Amenofis bol všeobecne veľmi obľúbený a zemi sa za jeho vlády darilo skutočne dobre. Bol to však predpis dvora, a faraónov život bolo treba chrániť za každých okolností. Bol predsa spolupracovníkom najvyšších božstiev, sám bol tiež božského pôvodu, a ako taký bol absolútnym garantom všetkého života v Egypte, a preto bol jeho život najvzácnejším pokladom celej ríše.

         Amenofis porušil aj v tomto prípade tradíciu a predpisy dvora, pretože v danej situácii sa vlastne nemala konať svadba na spôsob ”hieros gamos”, veď sa sobášil len s vedľajšou ženou. Faraón však smel a mohol všetko. Všetko, aspoň oficiálne. Tým, ako postupom času rástla v Egypte moc kňazov, upadala skutočná moc faraónov. Byť ”sluhom božím” v Starej ríši nebolo ešte vôbec výnosné, a vo väčšine prípadov boli kňazi vo svojom hlavnom povolaní vysokými úradníkmi faraóna, a kňazskú funkciu vykonávali takpovediac len ako vedľajšie zamestnanie alebo ako čestnú funkciu. Ako však časom narastal počet chrámov a svätýň, zvyšoval sa aj význam kňazov, a tak sa povolanie kňaza stalo právoplatným a dôležitým štátnym zamestnaním.

        Keď sa presne na obed zjavil v chráme faraón a Nofretete, prepukol medzi prítomnými veľký jasot. Priniesli ich na pozlatených nosidlách členovia faraónovej osobnej gardy. V sanktuáriu ich už očakával Bekanchons i so štyrmi najvyššími kňazskými hodnostármi, ktorí mu mali asistovať pri ceremoniálnom obrade. Teje sa svadobných obradov nezúčastnila. Bol tu však prítomný Echnaton, ktorý kráčal spolu s Thutmosisom a Chnetupom, vezírmi Horného a Dolného Egypta, hneď za nosidlami svojho otca. Nofretete vyzerala ešte úchvatnejšie ako v deň privítacej ceremónie. I tento raz ju pripravovala a obliekala Hačepsut, ktorá si ju veľmi obľúbila. Všetci piati kňazi boli oblečení v rituálnom kňazskom ornáte z leopardej kože. Ceremoniál sa začal vykonaním obiet Osirisovi a Isis, ktoré previedli dvaja z piatich kňazov. Bekanchons i jeho asistenti mali vyholené lebky, čo bolo znamením rituálnej kňazskej čistoty. Na rituálnu čistotu kňazov boli kladené vysoké požiadavky. Každý druhý deň si nechali odstraňovať všetky vlasy na tele, a dva krát denne a dva krát v noci sa kúpali v studenej vode.

          Po vykonaní obiet začali vlastné kultové obrady a čítanie zo  svätých písiem a recitácie. Bekanchons sa podrobil starostlivému  rituálnemu očisteniu pred očami všetkých zhromaždených. Potom vykročil k sanktuáriu a silným hlasom ”budil” boha Amuna:

          ”Veľký a vznešený Amun, prebuď sa v mieri a pokoji, príď medzi nás a buď prítomný na tejto veľkej udalosti, na ktorú ťa pozýva a volá, z milosti bohov bohom rovný, veľký faraón Egypta, jeho Majestát Amenofis.”

       Potom Bekanchons vošiel do kaplnky, kde sa nachádzalo sanktuárium, pričom uisťoval Amuna slovami:

           ”Mocný Amun, som čistý od akejkoľvek nečistoty a uisťujem ťa, že som tvoj oprávnený a verný služobník.”

      Keď predniesol tieto vety, predpísané religióznym kultom, obetoval Amunovi vodu a uviedol do činnosti kadidlo s voňavými rastlinami. Vzápätí uvoľnil závoru zatvárajúcu dvierka skrinky sanktuária, kde sa nachádzala kultová socha Amuna. Hneď nato rozlomil hlinenú pečať, ktorou sa sanktuárium po každom kultovom použití vždy znova zapečatilo, aby bolo isté, že ho medzičasom nikto nezničistil. V obrovskej, naddimenzionálne pôsobiacej hale karnackého templa vládlo úplné ticho, ako vždy, keď najvyšší kňaz oslovoval a privolával boha Amuna, i keď tento raz platilo pozorné a koncentrované ticho všetkých prítomných krásnej Nofretete, ktorá priťahovala oči všetkých prítomných úplne neodolateľne, akoby bola magnetom.

         Po odstránení pečate Bekanchons ešte raz uistil Amuna, že prichádza k nemu s čistým srdcom, čistým telom a dobrým úmyslom. Po tomto pokornom príhovore a po úplnom roztvorení oboch krídiel dverí, zakrývajúcich a chrániacich zobrazenie Amuna, sa Bekanchons vrhol k zemi a viedol ďalej svoj príhovor k bohom Egypta: 

”Bozkávam zem, objímam Geba (Geb patril k trojici prírodných bohov, ovládajúcich elementy a sily kozmu a zodpovedných za ne. Bol bohom zeme. Bohyňou neba bola Nut a bohom vzduchu bol Šu) a prosím ho, aby chránil a udržiaval zem - našu matku!"

     Keď sa Amun objavil v plnej svojej božskej nádhere v otvorenom sanktuáriu, demonštroval Bekanchons pred zhromaždeným davom, plným napätého očakávania, veľmi ostentatívnym spôsobom svoj najvyšší rešpekt a pokoru:

”Strach pred tebou, ó premocný Amun, vládca všetkých nebies a zemí, napĺňa moje srdce a všetky moje údy.”

       Dym vystupujúci z kadidla slúžil tomu, aby sa nálada boha vylepšila, ak by ho Bekanchons náhodou nebol zastihol priaznivo naladeného. A preto najvyšší kňaz používal k tomuto účelu vždy len najvzácnejšie a najvyberanejšie voňavé korienky a rastliny, čo bolo dôležité obzvlášť v taký významný deň, akým bol deň faraónovej svadby, keď mal Bekanchons od Amuna vyprosiť požehnanie a šťastie v manželskom živote faraóna.

Po dôkladnom prevedení kadidlového ceremoniálu, keď Amun už musel byť vo veľmi povznesenej nálade a ochotný urobiť niečo pre svojho zástupcu na zemi, pre faraóna, pristúpil Bekanchons, zdvorilo sa klaňajúc, k trónu svojho boha a starostlivo z neho odstránil stopy prachu pomocou špeciálneho kusu posvätnej látky slúžiacej len tomuto účelu. Keď usúdil, že už je dostatočne čistý, vyzliekol ho zo šiat, a začal čistiť a natierať jeho božské telo vzácnymi voňavými olejmi, odriekajúc pritom nasledovné slová:

        ”Pomazávam ťa olejom, aby spojil tvoje kosti, aby oživil tvoje mäso a otvoril tvoje oči.”

Počas odriekávania obišiel Amuna štyri razy dookola a odymoval ho kadidlom. Tento kultový akt slúžil aj ukľudneniu a priateľskému naladeniu obávaného hada, ktorého Amun nosil v čele a ktorý odtiaľ mohol vychádzať. Potom Bekanchons obliekol za asistencie jedného z kňazov Amunovu sochu do nového slávnostného šatu. Obrátil sa k faraónovi, uklonil sa pred ním a požiadal ho:

         ”Vznešený Amenofis, nech teraz tvoj Majestát ráči predstúpiť v doprovode tvojej nastávajúcej manželky, vznešenej princezny Nofretete, pred tvár všemocného Amuna a previesť rituál spojenia sa s najvyšším bohom Egypta”.

         Amenofis vykročil dopredu, pričom držal Nofretete za ruku, a prišiel s ňou do tesnej blízkosti Amunovej sochy. Nofretete ostala stáť za ním vo vzdialenosti dvoch krokov. Tento raz bola oblečená tak, že bola celá zahalená a zo šiat jej vyčnieval len dlhý labutí krk a predlaktia. Mala na sebe dlhé šaty zo vzácnej, sivostriebristo zafarbenej látky, siahajúce až po členky. Neboli celkom hladké, ich dolná časť bola plisovaná. V drieku boli stiahnuté širokým pásom látky vypracovanej ako opasok, pričom pod ním, na striebristom podklade, boli vyšité prekrásne vzory modrej farby, zobrazujúce ušľachtilé typy zvierat - antilopy, gazely a leopardy. Opasok bol vpredu previazaný a rozširujúc sa  smerom k obom koncom spadal hlboko pod kolená. Šaty boli okolo bokov a pŕs úzko vypasované, takže perfektné formy jej tela dokonale vynikali. Ich dolná časť bola ale pomerne široká. Hore bol hlboký výstrih, ktorý egyptský módni tvorcovia prevádzali tak rafinovane, že zo šiat vytláčal takmer celé prsníky, pevne ich zospodu obopínajúc. Avšak v deň svadby Nofretete mala  krk obopnutý  veľkým golierom, takže pokrýval celý výstrih, ramená a i zadnú časť pliec. Bol skvostným a veľmi drahým doplnkom svadobných šiat. Do tenkej jemnej látky boli vpracované viaceré rady precízne opracovaných drahých kameňov ako topás, lapis lazuli a ametyst.

      Amenofis mal oblečenú len úplne hladkú sukňu bez plysov, vyrobenú zo zlatisto zafarbenej látky. Opásaný bol podobným opaskom ako Nofretete, s tým rozdielom, že bol oveľa širší. Hornú časť tela mal odhalenú, pokrýval ju len golier toho istého strihu a formy ako u Nofretete, len prevedenie jeho vzorov bolo usporiadané iným spôsobom. 

    Bekanchons pristúpil k faraónovi a vložil  mu do rúk dva úzke pásy látky. Jeden bol biely, pochádzal z Horného Egypta, z mesta Nechenu, druhý bol zelenej farby, zhotovený v meste Buto, v Dolnom Egypte. Pásy Amenofis potom vložil do rúk boha Amuna a predniesol mu svoju žiadosť:

       ”Ctihodný veľký Amun, vzhliadni láskavo na svojho brata a daj, aby mohol nažívať so svojou manželkou, tu pred tebou stojacou Nofretete, v takej jednote a svornosti, v akej patria k sebe jeho dve egyptské krajiny, ktorých symboly som práve vložil do tvojich rúk.”

    Potom zobral z rúk Bekanchonsa tretí pás - ružový a obviazal ním čelo Amuna. Tento akt symbolizoval a vyjadroval prejav úcty pred hadom nachádzajúcim sa na jeho čele. Po vykonaní obradu faraón predniesol ďalšiu žiadosť k Amunovi, ktorá nebola osobná ako predošlá, ale formálna, a vzťahovala sa na jeho ľud, ktorý  mal veľkú úctu a strach pred hadom zvaným Ureus. Bol to had, ukrytý v Amunovej hlave, symbolizujúci potenciálne možné zlo a nešťastie, ktoré boh mohol dopustiť na Egypt, ak sa jeho obyvatelia voči nemu prehrešili niečím ťažkým a závažným.

          ”Veľký a mocný Amun, daj, aby strach pred Ureom bol veľký a aby nikto z môjho národa nezabúdal na hrozbu jeho ničivej a všetko drtiacej sily.”

Nasledovala ceremónia naloženia šperkov, drahokamov a insígnií moci, ktoré na Amuna poukladal opäť Bekanchons. Pri tomto obrade Amun najprv obdržal biely nákrčník, potom postupne ďalej zlatý náhrdelník, menit, pektorálny skvost, dva zlaté náramky a konečne korunu a žezlo. Po tomto akte prišlo na rad natieranie boha rôznymi vzácnymi masťami a voňavými olejmi. Nakoniec prehodil veľkňaz cez telo Amuna purpurovočervené rúcho a vyriekol slová:

      ”Utkala ti ho bohyňa Isis, a bola to bohyňa Neftys, ktorá ho pre teba ušila.”

Bekanchons sa potom obrátil k Nofretete a Amenofisovi so slovami:

”Nech veľký Amun požehná vaše prvé spojenie a všetky ostatné, ktoré mu budú nasledovať. A tebe Nofretete nech šľachetná Isis dopraje radosť skorého materstva.”

        Veľkňaz potom nasypal na podlahu piesok a rozmietol ho na štyri svetové strany. Tento rítus mal zabrániť, že aj keby sa do tohto manželského vzťahu, posväteného veľkňazom pred tvárou Amuna, malo zosypať hoci aj toľko starostí ako je piesku v púšti, že Amun a Isis ich svojou mocou rozptýlia, ako keď vietor rozfúka piesok na všetky strany.

     Keď bolo ukončené dôkladné odstraňovanie piesku spred Amunovho oltáru, obišiel Bekanchons s kadidlom v ruke štyri krát posvätnú bárku, umiestnenú neďaleko Amuna, ktorá tiež patrila do jeho svätyne. Bárka symbolizovala prechod duše každého zomrelého na druhý svet, do ríše Osírisa a Isis a ostatných bohov. Po tomto ceremoniále najvyšší kňaz uzavrel sanktuárium Amuna a vyriekol slová:

        ”Nech nevstupuje nikto zlý a nehodný do tvojej svätyne, ó veľký Amun.” 

Potom zapečatil dvere a ešte raz starostlivo vyzametal najbližšie okolie svojho boha. Tým bola ukončená religiózno-kultová časť faraónovej svadby a Amenofis s Nofretete sa pobrali aj so svojím sprievodom k zlatému faraónovmu vozu, aby sa vydali na cestu do paláca v Thébach, kde sa chystalo vyvrcholenie slávnostného dňa v jeho profánnej forme. V celom meste sa oslavovala táto udalosť veľkou ľudovou veselicou. Svadobné oslavy sa začali už skoro poobede a prebiehali za takej obrovskej pompy a slávy, akú Nofretete na dvore svojho kráľovského otca nikdy nezažila. Na priestrannom nádvorí - tam, kde sa pred niekoľkými dňami odohrala ceremónia jej privítania - bolo asi tisíc najvznešenejších a najdôležitejších Egypťanov z celej krajiny. Všetci sedeli za stolmi, na ktorých bolo množstvo najvyberanejších pokrmov a lahôdok z faraónovej kuchyne.                

    Okolo paláca sa to len tak hemžilo pospolitým ľudom, ktorý oslavoval veselo a hlučne slávnostnú udalosť, a všetci prítomní dostali  jedlo a pitie z faraónových zásob. Počas celého dnešného dňa bola Nofretete po boku faraóna, ktorý sa od nej nepohol ani len na chvíľku. Bol to vlastne jediný deň, kedy smela byť vedľa faraóna, a to celkom oficiálne, vedľajšia žena. Toto miesto prináležalo inak len jeho hlavnej žene.

Teje, vystupujúca pri všetkých podobných záležitostiach úplne suverénne, vedomá si svojej prevahy nad každou novou sokyňou, ktorá sa stala faraónovou konkubínou, sa nezúčastnila ani svadobnej hostiny v paláci. Splnila si svoju povinnosť faraónky, keď  na nádvorí privítala zosobášený pár a odporučila ho do ochrany bohov. Pri oslave v paláci však už nemohla zniesť konkurenciu mladej krásnej sokyne, najmä, keď Amenofis takmer vôbec nedokázal ovládať svoje emócie a dával očividne najavo obdiv ku krásnej Nofretete a priam mladícku zaľúbenosť do nej.

Faraónka cítila úplne inštinktívne - a na svoj inštinkt sa mohla vždy spoľahnúť - že mladá krásna cudzinka je nielen mimoriadne pekná a inteligentná, ale aj nebezpečná. Zachytávala v jej očiach, a to napriek všetkej nežnosti a pôvabu, ktoré bezosporu vyžarovali, aj niečo nesmierne tvrdé a rozhodné, niečo, čo signalizovalo, že je rozhodnutá dosiahnuť svoje ciele a predsavzatia za každých okolností a že by za týmto účelom neváhala ani okamih nasadiť akékoľvek prostriedky.

    Keď Amenofis odvádzal neskoro večer Nofretete do svojich komnát, zachytila prenikavý a oddaný pohľad Echnatona. Pozrel najprv na ňu, a v jeho očiach vypozorovala nevýslovnú túžbu po nej, aby ju už vzápätí vystriedalo niečo hrozivé a zlovestné, keď sa jeho zrak presunul na otca. Mala dojem, že keby jeho oči v tomto momente mali vražednú silu, tak by Amenofis musel padnúť už v nasledovnej sekunde mŕtvy k zemi.

          ”Si najkrajšia žena, akú som kedy videl. Si krajšia ako všetky najkrajšie ženské kvety Egypta. Krása je najvzácnejší dar bohov a bohovia ňou obdarujú len toho, komu sú po celý život priaznivo naklonení. Musíš byť opravdivým miláčikom bohov, pretože viac krásy ako tebe nemôžu darovať nikomu."

        Týmito slovami jej Amenofis vzdával hold vo svojej komnate, keď už ležala pred ním bez šiat, len tak, ako ju stvorili bohovia. Jeho náruživosť vzplanula pri pohľade na jej dokonalé, nahé mladé telo takou mierou, že jej prejavoval svoju lásku tak vášnivo a intenzívne, ako keď bol mladíkom v najlepších rokoch. V nej sa však nemohol rozhorieť žiadny oheň náruživosti, i keď nemala pocit, že by jej jeho hladkanie bolo nepríjemné, pretože v jej tele bolo toľko erotiky, že v podstate stačilo len niekoľko nepatrných mužských dotykov, aby jej sexuálne energie doslova explodovali. A faraón si skutočne dával veľkú námahu, aby rozbúril jej krv. Pri každom jeho pohybe, ktorý cítila vo vnútri tela, myslela však len na Echnatona a na chvíle šťastia, kedy ju po prvý raz urobil skutočnou ženou. Obraz Assurganila bledol v jej spomienkach stále viac a jej srdce patrilo takmer celé už len Amenofisovmu synovi.

 

 

4. kapitola

Odstránenie Amenofisa; vášnivá láska jeho syna k Nofretete    

"Žijem, umriem; nie som, budem;

neskonám nikdy - som večný Osiris."

 

      Nofretete žila už dva mesiace na dvore faraóna Amenofisa ako jedna z jeho početných vedľajších žien - konkubín. Jej pozícia v paláci bola však vďaka faraónovej láske a veľkej priazni, ktorou ju vyznamenával, takmer taká istá ako pozícia Teje. Azda i lepšia, lebo Amenofis urobil pre ňu všetko, o čo ho požiadala. Oficiálne bola prvou ženou v krajine, samozrejme, aj naďalej Teje, ale v skutočnosti mala Nofretete aspoň toľko moci ako ona a jej vplyv na jednotlivých vysokopostavených služobníkov a poradcov faraóna narastal stále viac. Nebola to len náklonnosť a priazeň faraóna, ktoré zvyšovali jej prestíž v očiach tých, ktorí sa podieľali na jeho moci, ale aj magické čaro, ktoré prúdilo a vyžarovalo z jej bytosti nanajvýš podmaňujúco, ako aj presvedčivá sila jej úsudkov, majúca pôvod vo vybrúsenosti jej rozumu. Týmto zbraňami si vedela získať každého koho chcela.

      Zdalo by sa teda, že všetko sa vyvíjalo podľa vôle a želania Nofretete, ktorá si pevne zaumienila, že sa za každú cenu stane faraónkou. V ceste jej stála vlastne už len Teje, ale v tomto prípade by sa časom určite bolo našlo nejaké riešenie. Medzičasom však nebola jej najväčším problémom a nebezpečím Teje, ale niekto iný. Bola tu totiž istá temná a nesmierne nebezpečná moc, ktorá jej nepriala a ktorá ju ohrozovala. Reprezentoval a stelesňoval ju najvyšší kňaz Amuna - Bekanchons. Tento muž mal v Egypte obrovskú moc, a tak bol vlastne všade prítomný, aj keď sa v paláci faraóna objavoval pomerne zriedkavo. Jeho ”palácom” bol Amunov veľkolepý tempel v Karnaku. V paláci Amenofisa mal však početných verných služobníkov, špiónov, ktorí ho o všetkom dôkladne informovali a boli aj vykonávateľmi istých jeho príkazov. Niet teda divu, že bolo verejným tajomstvom, že veľkňaz vlastnil neoficiálnu politickú moc v zemi.

    Z toho dôvodu bolo len samozrejme, že narastanie vplyvu Nofretete nemohlo ujsť pozornosti Bekanchonsa, ktorý niečo také nemohol pripustiť za žiadnych okolností. On, ktorý všetko kontroloval a ovládal, vycítil okamžité nebezpečie, ktoré mu z tejto strany neskôr mohlo hroziť. Amenofisa držal v hrsti skoro úplne a s Teje sa vzájomne rešpektovali a nezasahovali jeden druhému do jeho sféry vplyvu. V  paláci mal doteraz len jediného skutočne nebezpečného protivníka, bol ním mladý faraónov syn Echnaton. V dcére kráľa z Assuru, ktorá mala byť len celkom neškodnou konkubínou a súložnicou starnúceho faraóna, objavil však veľmi rýchlo potenciálne nanajvýš nebezpečného protivníka. Jeho intuícia mu prezradila už veľmi skoro - najmä, keď zachytil niekoľko obdivných pohľadov Echnatona, ktorými sledoval krásnu Mitannku - že medzi  týmito dvomi ľuďmi by mohlo veľmi rýchle vzniknúť intímne priateľstvo a spojenectvo, ktoré by mu v budúcnosti mohlo priniesť veľké nepríjemnosti a ťažkosti. Tieto dve, bezosporu veľmi silné osobnosti, a k tomu ešte jeho úhlavný nepriateľ, bláznivý starec Imhotep, ktorý síce zatiaľ ešte stále sedel v oáze el-Safar, v púšti, ale bol pre neho krajne nebezpečný, reprezentovali budúce ohrozenie jeho osoby. Títo traja mohli spoločne vytvoriť pre neho značne nepríjemnú koalíciu, a tá by mohla veľmi ľahko podkopať piliere jeho moci, ktorú tak starostlivo budoval, a preto sa jej nemienil vzdať za nijakých okolností. Krásu tejto výnimočnej ženy však obdivoval od prvého okamihu, kedy ju uvidel. Bekanchons by pravda nebol Bekanchonsom, keby sa Nofretete nebol snažil získať na svoju stranu. Pokúsil sa o to niekoľkokrát, avšak bezvýsledne. Dala mu jednoznačne najavo, že nestojí o spojenectvo s ním. Napriek tomu ju Amunov veľkňaz neprestal obdivovať, ba možno povedať, že odvtedy ju obdivoval ešte viac.

      Nofretete a Echnaton vedeli, pochopiteľne, veľmi dobre, že Bekanchons ich necháva sledovať svojimi ľuďmi, a preto boli nanajvýš opatrní a stretávali sa len zriedkavo a krátko, aby nikto neodhalil ich sladké tajomstvo. Echnaton už nemohol potláčať rastúcu nenávisť oproti otcovi. Každá noc, ktorú Nofretete s ním musela stráviť -  a tých nocí bolo veľmi veľa, pretože Amenofisova krásna nová žena prebudila v ňom, i keď úplne nechtiac, všetky jeho pomaly už upadajúce sexuálne energie - vyvolávala v ňom úplné návaly zlosti a hnevu voči otcovi, ktorého, ako sme už spomenuli, neznášal aj kvôli tomu, že prenechal z veľkej časti svoju moc nenávidenému Bekanchonsovi.

A tak museli byť obaja, Nofretete i Echnaton, v strehu, aby sa o ich ľúbostnom vzťahu Amenofis nič nedozvedel, lebo potom by sa mohol postaviť úplne na stranu Bekanchonsa, čo by mohlo mať pre oboch veľmi nebezpečné a ďalekosiahle následky. Echnatonovi v takom prípade hrozila obžaloba z velezrady a Nofretete vyhnanie z Egypta. V tejto situácii bolo pre nich dôležité zistiť, na čiej strane stojí Teje. Pretože aj keď bola sokyňou a nepriateľkou Nofretete, nedalo sa povedať, že by ju nenávidela; jednoducho jej len prekážala. Milovala však nadovšetko svojho syna a nepriala si nič tak veľmi, ako jeho šťastie. Čas, ktorý však mal všetko vyjasniť, už nebol príliš vzdialený.

      Teje poznala svojho syna veľmi dobre, a hoci sa jej ani slovkom nezmienil o svojom vzťahu k Nofretete a o svojej vášnivej láske k nej, predsa len tušila svojím materinským inštinktom, že sa nesmrteľne zamiloval do krásnej mitannskej princezny a že by dal všetko za to, aby ju dostal z moci svojho otca a mal ju celkom len pre seba. Ostatne, tento dojem získala - ako si čitateľ iste spomína - už hneď pri prvom kontakte svojho syna s Nofretete, v deň slávnostnej ceremónie na počesť jej príchodu, hoci sa vtedy osobne vôbec nestretli a neprehovorili spolu ani jediné slovko. Vedela však veľmi dobre čítať v očiach svojho syna a jediný pohľad do nich jej prezradil, že celkom stratil svoje srdce na krásnu cudzinku. To, čo jej preblesklo hlavou len ako možnosť, ktorej realizácia by vyriešila všetky - alebo skoro všetky - problémy a ťažkosti, tak jej vlastné, ako aj jej syna, medzičasom vykvasilo k absolútnemu presvedčeniu, že inej cesty niet.  Bola si takmer istá, že jej syn a taktiež aj Nofretete, budú s jej plánom súhlasiť a ho podporovať.

Po dôkladnom a dlhom premýšľaní sa rozhodla, že si o svojom pláne pohovorí so synom a zasvätí ho do celej záležitosti. Hoci jej Echnaton neprezradil ani jediným slovom, že má milostný pomer s Nofretete, dozvedela sa to od jednej z jej mitannských služobníc, ktorá jej to prezradila, keď ju podplatila väčšou sumou peňazí a navyše ešte sľúbila, že si to ponechá len pre seba a že tým nechce škodiť jej pani. Od nej sa tiež dozvedela, že za dva dni má jej syn stráviť niekoľko spoločných hodín so svojou krásnou milenkou. Stretnúť sa mali mimo mesta, a preto mohli po prvý raz stráviť spolu celé doobedie.

  Prešli dva dni a Echnaton sa chystal na cestu za svojím otcovským priateľom a učiteľom, múdrym Imhotepom, aby ho informoval o Bekansonových aktivitách a sa s ním poradil aj o tom, o čom s ním hovorila včera jeho matka a čo mu navrhla. Teje si dala zavolať syna deň pred jeho odchodom do oázy el-Safar k Imhotepovi a porozprávala mu veľmi podrobne svoj plán na odstránenie Amenofisa. Povedala mu, že ho zamýšľa nechať otráviť a síce veľmi rafinovaným spôsobom. Zmienila sa aj o tom, že veľmi dobre vie o jeho láske k Nofretete, a prízvukovala, že aj preto bude jej plán najvhodnejším riešením pre nich všetkých. Echnaton v podstate súhlasil s jej plánom, vyhradil si však, že do neho zasvätí aj Imhotepa a opýta sa na jeho mienku. Ak nebude proti nemu nič namietať, dá jej svoj konečný súhlas. A keď sa stane faraónom, potom sa zbavia spolu s Imhotepom aj nenávideného Bekanchonsa a celej bandy jeho prisluhovačov.

    Teje zamýšľala previesť svoj úmysel v každom prípade ešte pred významným rituálnym sviatkom Sed, do ktorého chýbali už len štyri týždne. Bol zasvätený výlučne len osobe faraóna, ktorý bol takpovediac jeho jedinou hlavnou postavou. Ak ho faraón úspešne absolvoval, slnil sa pomerne dlhý čas v mimoriadne intenzívnej priazni ľudu a tešil sa veľkej popularite. Preto Teja bola rozhodnutá odstrániť ho za každú cenu ešte pred Sedom. 

        Čitateľ, ktorý sa "prepracoval" až sem, si už zaiste zvykol na môj netradičný štýl písania románu, ktorým sa mu snažím popri deji sprostredkovať množstvo zaujímavých konkrétnych poznatkov a neobvyklých informácií. Dúfam, že ho príjme pozitívne a ho ocení -najmä ten, ktorý má už pozná ako autora literatúry faktu. Prosím ho, nech v tomto zmysle príjme i zvyšnú časť predloženej práce. 

  Napriek dogmaticky fixovanej a ideologicky proklamovanej božskosti bol faraón v dôsledku svojej ľudskej podstaty práve tak smrteľný a konečný, ako aj všetci jeho poddaní. Sviatok Sed bol zameraný na túto skutočnosť. Jeho stopy možno sledovať až do predhistorického obdobia Egypta. Vo svojej neskoršej ”modernej” forme sa zachoval až do čias Ptolemajovcov, teda až do prvého storočia pred Kristom. Principiálne sa tu jednalo o obnovenie a regeneráciu miznúcich síl starnúceho faraóna. Po istom počte rokov, ktoré strávil ako panovník svojej ríše, sa musel podrobiť skúške rituálneho sviatku Sed. Prvý raz sa konal Sed, keď faraón mal za sebou dvadsať rokov panovania, potom každé tri až štyri roky. Sed slúžil so svojím presne stanoveným kultovým priebehom k tomu, aby sa renovovali magické ako aj fyzické schopnosti faraóna, ktoré v priebehu rokov upadali. Poddanému ľudu takto mal byť sprostredkovaný dojem a istota, že faraón je aj naďalej plnohodnotným vlastníkom všetkých svojich božských mohúcností a energií, predovšetkým stvoriteľských, lebo len v takom prípade mohol byť aj pre budúcnosť spoľahlivým garantom bezchybného chodu ríše, ako aj garantom správneho fungovania celého kozmického súkolia. 

Nesmierny počet historicky, ako i ústnym podaním dokumentovaných Sed - sviatkov je nesporným dôkazom veľkej dôležitosti a popularity tohto významného rituálu, ktorý bol zároveň aj extravagantnou a gigantickou ľudovou veselicou. V podstate sa pri Sede  jednalo o početné rôznorodé procesie a kultové sprievody, ktorých sa faraón a jeho doprovod museli zúčastniť v najväčších chrámoch krajiny. Okrem iného faraón musel absolvovať aj kultový beh (ktorý mal v dávnejších dobách presne predpísanú vzdialenosť troch kilometrov; neskôr stačilo, aby faraón prebehol na dôkaz svojho ”omladenia”, ktoré mu zaručoval práve kult Sedu, len niekoľko desiatok metrov) a vystreľovanie šípov na štyri svetové strany.

Napriek tomu bolo realitou, že v živote každého faraóna raz prišla chvíľa, kedy ani rituál Sedu nebol schopný panovníka ”omladiť” a zomrel presne tak, ako aj každý jeho poddaný. Aby sa ale vyzdvihla a zdôraznila božskosť  faraóna aj v takomto prípade a ľud aby veril na jeho nadprirodzené božské schopnosti počas jeho života, bola vytvorená predstava, že mŕtvy faraón sa po smrti spojil s bohom Osirisom, vládcom druhého sveta, to znamená, že sa sám stal Osirisom. Takéto ponímanie zomrelého faraóna potom viedlo k predstave o jeho posmrtnej existencii, prízvukujúcej, že svojou prítomnosťou napĺňa svet mŕtvych svetlom a novým životom.

*************************

Raňajšie zore prenikali už dlhú dobu do komnaty spiacej Nofretete, prebúdzajúc nad Nílom nový deň k životu. Slnko sa dotýkalo jej tváre zlatistým jasom svojho božského majestátu. Princeznine viečka však ešte boli pevne privreté a jej vedomie  ovládal veľmi intenzívny sen, ktorý ju zaviedol do ríše božského Osirisa. Snívalo sa jej, že bola v zrkadlovej sále jeho nebeského paláca. Vchod do neho strážila obrovská sfinga dbajúca o to, že doň smeli vkročiť len bohyne a bohovia. Žiadny smrtelník nemohol prekročiť bránu vedúcu do paláca, pretože sfinga sa stiahla od vchodu len vtedy, keď sa prd ňou objavil niektorý z bohov. Každý z bohov mal na prsiach umiestnený malý žiarivý kameň - kameň bohov. Z kameňa, ktorý bol pre oko každého smrteľníka neviditeľný, vychádzala úžasná, veľmi koncentrovaná energia božskosti. Keď žiarenie z kameňa bohov zasiahlo čelo sfingy, okamžite uvoľnila vchod do paláca.

        Vo svojom sne bola Nofretete bohyňou a vlastnila tiež takýto žiarivý kameň bohov. Bola celkom sama v priestrannej zrkadlovej sieni Osirisovho paláca. Zo všetkých strán pozerala na ňu jej vlastná tvár. Svoju tvár pozorovala Nofretete už veľmi často v rôznych zrkadlách, a preto ju poznala veľmi dobre. Tvár pozerajúca na ňu zo  zrkadiel v paláci sa ale odlišovala od obrazu, ktorý mala v pamäti ako obraz svojej tváre. Táto podivuhodná tvár bola oveľa staršia ako jej vlastná tvár. Doteraz sa Nofretete videla vždy len ako mladé, krásne a veselé dievča, ktorého tvár odzrkadľovala vždy aj jemný nádych hrdej a vznešenej neprístupnosti, ktorý sa jej na jej kráse tak veľmi páčil. Teraz sa ale zo zrkadla dívala na ňu tvár, ktorá síce mala všetky jej typické črty, ako oválnu formu, veľké čierne oči so žiarivými zrenicami, rovný neveľký nos, plné, zmyselne krojené pery, a to všetko bolo orámované bujnou záplavou hustých čiernych vlasov; napriek tomu pôsobila na ňu akosi cudzo. Niesla totiž aj stopy niečoho, čo jej doposiaľ bolo neznáme, a čo v nej nikdy predtým nepozorovala - zachytávala v nej únavu, iróniu a zatrpknutosť, ktoré sa najviac prejavovali vo výraze očí a v okolí kútikov úst. Nofretete si tiež uvedomila, že táto tvár odráža aj hodnú dávku istej, skepticky pôsobiacej vážnosti, ktorú u seba ešte nikdy predtým nepostrehla. Niet divu, že bola trochu udivená nad svojou podobou. Bola to vôbec ona? Ak áno, čo bolo to, čo ju tak zmenilo? A či obraz len znázorňoval ako bude vyzerať jej tvár v budúcnosti? 

    Pootvorila trochu pery a špičkou jazyka prešla najprv po hornej a potom po spodnej pere. Tvár v zrkadle urobila to isté. Potom urobila grimasu a v zrkadle sa okamžite objavila tá istá grimasa. Odrazu sa musela rozosmiať. Spomenula si, že ako malé dieťa robila nesmierne rada všelijaké možné druhy grimás, a ako sa pritom vždy nadšene pozorovala.

        Jej ruky sa dotkli bokov a prešli po ich vlnivej krivke. Zišli až dole, po okraj bielej priliehavej tuniky a nadvihli ju. Nofretete pozorovala miesto, kde končili jej dlhé štíhle nohy, a kde sa rozprestieral čierny trojuholník jej pohlavia. Po chvíli spustila tuniku opäť dole a ruky jej putovali od drieku hore vyššie, až obopli plné, veľké prsníky a stláčali ich dohromady.

    V svojom sne myslela na to, ako často si želala, aby mohla stráviť aspoň jediný deň v živote celkom sama, bez stáleho doprovodu a prítomnosti iných, ktorí ju neustále pozorovali. Keby tak mohla len jeden jedinký raz kráčať samotná pozdĺž žblnkotajúcej rieky alebo potôčika a zmáčať si nohy v jeho zurčiacich vodách, pozorovať ryby, zvieratá a tiahnúce mraky na oblohe. Len jediný taký deň, keby sa jej nikto nepýtal, čo si ešte želá a čo jej majú priniesť.

    Odrazu jej podoba zo zrkadiel zmizla a nevidela v nich vôbec nič. Dostavil sa v nej pocit, že mrzne a všetko na nej sa roztriaslo. Nepríjemný chlad sa plazil každým svalom a každou žilkou jej tela. Vedela s istotou, že sa jej všetko len sníva a chcela sa prebudiť, ale mala pocit, akoby na nej spočívala váha celého obrovského vrchu. Keď sa jej už zdalo, že úplne zamŕza a že musí zomrieť, objavil sa pred ňou boh Osiris. Bol nádherný vo svojej neodolateľnej mužnosti; mal podobu vysokého, mladého muža, ktorému rástli pod nosom prvé fúzky. Čelo mal vysoké a hlavu ušľachtilej, podlhovastej formy. Oblečený mal úplet z jemnej zelenej látky, na ktorej bolo vpredu na prsiach zobrazené výrazným spôsobom súhvezdie Síria. Jeho husté, mimoriadne dlhé blonďavé vlasy mu pri každom pohybe divoko poletovali okolo ramien, ešte viac zvýrazňujúc jeho mužnú krásu.

”Si to naozaj ty, Osiris?” Opýtala sa potichu prekvapená Nofretete.  Hlas sa jej chvel radostným vzrušeniím. Cítila, ako sa jej srdce rozbúchalo a ako jej začala horieť tvár. Jej oči prezrádzali rozpaky a neistotu. V celej ríši bohov egyptského panteónu nebolo krajšieho boha ako Osiris. Bol snom všetkých bohýň a každá sa cítila vyznamenaná, keď s ňou strávil ľúbostnú noc. A o jeho enormnej potencii, ktorou ďaleko predčil všetkých ostatných bohov, si všetky bohyne rozprávali celé historky. 

  ”Áno, som to naozaj ja, moja krásna Inanna”. Odpovedal Nofretete Osiris.

”Inanna? Nie som predsa Inanna.” Zadivila sa Nofretete.

”Si Inanna. Bola si Inanna a vždy budeš Inannou (Inanna bola sumerská bohyňa plodnosti, lásky a vojny, a prebrali ju takmer všetky kultúry staroveku; Feníčania ju volali Astarte, Babylončania Ištar, Egypťania Isis a Gréci Demeter). Vošla si však do tela pozemskej ženy, a tak si teraz Nofretete. Tvár, ktorú si videla v zrkadle bola tvárou Nofretete, ako bude vyzerať za dvadsať rokov. Je to tvár faraónky, ktorá je síce stále krásna, ale jej tvár je už značne poznačená starosťami a útrapami života. Teraz ale ležia až v ďalekej budúcnosti, Inanna - Nofretete."

        Nofretete sa pozrela na Osirisa spôsobom znemožňujúcim každé klamstvo, každý podvod. Proti fascinujúcej mágii jej pohľadu bol bezmocný každý koho zasiahli blesky vychádzajúce z jej očí. Už aj jej premúdri mitannskí učitelia to tak pociťovali, keď ešte bola malým dievčatkom. Zdôraznili jej to viackrát. Aj Osiris zacítil výzvu jej očí a zopakoval ešte raz, čo jej už povedal: 

        ”Povedal som ti pravdu Inanna. Bohovia rozhodli, že prežiješ  celý jeden ľudský život ako Nofretete, bez toho, aby to niektorá z vás vedela. Keď sa prebudíš z tohto sna a budeš zasa len Nofretete, bude sa ti všetko zdať len ako sen a ako Nofretete zabudneš, že si božská Inanna. Bohovia rozhodli, že sa ako Nofretete staneš ženou Echnatona a pomôžeš mu k veľkým veciam, lebo bol vyvolený, aby z neho vyšla mocná nová relígia, ktorá ovplyvní celé ľudstvo.”

********************        

Na dverách izby Nofretete sa ozvalo zaklopanie a dovnútra vstúpila jej verná služobnica Utaraste, aby ju zobudila:

        ”Nofretete, slnko stojí už vysoko, prebuď sa, už je čas, aby si sa chystala na cestu. Dnes je predsa deň, keď sa konečne môžeš  stretnúť so vznešeným Echnatom.”

      Nofretete trvalo hodnú chvíľu, kým sa z prekrásnej zrkadlovej siene božského Osirisa znova naplno vrátila naspäť, na zem. Odrazu však nevedela, čo je sen a čo realita. Bola Inannou, ktorá teraz sníva, že je Nofretete, alebo bola Nofretete, snívajúcou, že je Inanna? Alebo či bola naozaj Inanna-Nofretete, ako jej to tvrdil Osiris? Nechala sa obliekať celkom pasívne, akoby bola v mráko-  tách. Hlavou jej stále vírili útržky z toho, čo všetko jej Osiris povedal a vyjavil:

       ”Egypt je začiatok novej a veľkej civilizácie, ktorá nastúpi namiesto starej, zaniknutej pred viac ako desaťtisíc rokmi. Po ňom vzniknú a povstanú nové mohutné a významné ríše. Neprejdú ani štyri tisícročia, keď táto nová civilizácia začne dosahovať úroveň poslednej zaniknutej veľkocivilizácie, i keď jej veda a technika budú založené na iných princípoch. Táto civilizácia bude však nešťastná tým, že jej rozvoj bude vykúpený nesmiernym množstvom preliatej krvi, bolesti, strachu a utrpenia. Bude ovládaná viacerými rôznymi náboženstvami, ktoré sa navzájom budú potierať a krvavo potláčať. Najukrutnejšie sa budú chovať prívrženci tých relígií, ktoré budú o sebe vyhlasovať, že len oni sú jedinými pravými, bohom vyvolenými relígiami, a tak ľudia budú robiť to, čo predošlé civilizácie nepoznali -  v mene svojho boha budú vraždiť a prenasledovať všetkých, ktorí im budú odporovať a nebudú chcieť uznať ich pravdu za jedinú a najvyššiu. 

        Ľudstvo prežije strašné a strastiplné tisícročia napriek tomu, že jeho najväčší mudrci a myslitelia ho budú stále varovať pred katastrofou, do ktorej sa neodvratne pri takomto spôsobe života rúti. Raz však príde čas, kedy sa ľudia znova začnú zamýšľať nad súvislosťami medzi harmóniu v kozme a zmyslom života. A keď nastane ”čas vodnára”, bude zem obývaná miliardami ľudí, ktorí budú ovládať takú veľkolepú a zároveň aj nebezpečnú techniku, že budú schopní všetko na zemi zničiť.

         Ktorou cestou sa potom títo ľudia vydajú, to nevidím celkom jasne ani ja sám. Ale snáď sa im predsa podarí dostať sa späť do stratenej harmónie so všetkým kozmickým a zachovať život na  krásnej modrej planéte, zvanej Zem. V tomto prípade však ľudia musia pochopiť, že hviezdy sa nezaujímajú ani len v najmenšom o to, čo sa na ich planétach deje - čo sa tam zničí a čo sa tam zasa  vytvorí nové. Z hľadiska bohov a celého kozmu je totiž všetko len nekonečná a napínavá kozmická hra. V jej rámci sa vždy odznova vytvára chaos, aby sa z neho zdanlivo úplne nečakane vytvoril poriadok, ktorý zasa niekedy  skončí v chaose, aby sa z neho opäť niekde, na niektorom mieste kozmu, vynoril nový poriadok.                  Trvalý chaos a trvalý poriadok sú pre bohov nudné, preto si vymysleli túto nekonečne pestrú hru, ktorej pravidlá sú tak komplikované, že ich nepoznajú ani oni sami, a to je pre nich najvzrušujúcejšie a najkrajšie, pretože táto hra pripravuje aj pre nich neustále nové kombinácie a nové prekvapenia.”

Prešla sotva hodina, odkedy Nofretete vstala a práve sa blížila s malým sprievodom - ktorý tvorili traja verní a oddaní vojaci Echnatona, jej verná Utaraste a ešte jedna jej mitannská spoločnica - k miestu, kde sa mala stretnúť s Echnatonom. Odrazu sa chcela rozpomenúť na svoj sen, ale jej vedomie bolo prázdne, akoby ho nikdy nebola snívala. Miesto stretnutia ležalo asi dva kilometre od Théb, pri Níle, a jeden z vojakov, ktorí Nofretete doprevádzali, stotník Setoris, tam mal malý pekný letohrádok. Pred jeho vchodom ju už netrpezlivo očakával Echnaton.

    Nevideli sa niekoľko dní a Echnaton horel túžbou zovrieť jej vzrušujúce telo do náručia a mať ho len pre seba. Len čo ju pozdravil a objal, už ju aj zobral na ruky a odniesol do zadnej miestnosti domu, kde bola pripravená široká posteľ. Jeho pery šepkali znova a znova jej meno. Jeho dych sa stále viac zrýchľoval a prsty sa mu pohrávali s dlhými hustými prstencami jej vlasovi. Teplá vôňa jeho tela prúdila do jej jemných, ušľachtilo krojených nozdier, chvejúcich sa od stupňujúceho sa zmyselného vzrušenia, ktoré prenikalo celú jej bytosť. Od rastúcej rozkoše začala stenať a nežne vzdychať, čo budúceho faraóna takmer pripravilo o zmysly. Jeho pery sa spojili s jej perami a vlhkosť jeho úst sa pomiešala s vlhkosťou na jej jazyku. Rukami jej hladkal tvár a dotýkal sa jemne jej šije a ramien.

Skôr ako mohla reagovať, ocitli sa jeho ruky na jej pevných prsníkoch, potom skĺzli k štíhlemu pásu a objali náruživou silou jej plné, oblé boky. Horúca krv jej zaplavila líca, krk, žalúdok, brucho. Už v nasledovnom momente jej jeho štíhle mocné ruky roztvorili  nohy a vzápätí pocítila jeho telo vo svojom. Jej normálne vedomie, ktorým sa vnímajú bežné každodenné veci života, sa vytratilo a celú ju preniklo vedomie, ktoré nezaujíma  nič iné len pocity lásky a sexuality. Vyvrcholenie ich spojenia dosiahli súčasne a obaja ho preciťovali ako najexplozívnejšiu erupciu vulkánu, ktorá otriasla a rozochvela každú, aj tú najnepatrnejšiu čiastočku ich mladých, nenásytných tiel. 

***********************

  Večer nasledujúceho dňa, tesne pred západom slnka, sa pred budúcim faraónom a jeho ľuďmi objavila malebná oáza el-Safar. Imhotep bol informovaný už vopred o nastavajúcej Echnatonovej návšteve a očakával svojho vznešeného hosťa na lavičke, v tieni košatej palmy, pred svojím skromným príbytkom. Echnatona sprevádzal na tejto ceste aj jeho niekedajší vychovávateľ a učiteľ Nefropet, dobrý priateľ Imhotepa a jeho nadšený prívrženec. Keď sa už všetci traja usadili v dome Imhotepa okolo stola a Echnaton mu porozprával, ako sa majú veci v paláci, a čo mu navrhla jeho matka, prehovoril veľký mudrc:

        ”Nofretete nám poslal sám veľký a jediný boh Aton. S ňou sa staneš veľkým a silným faraónom. Konečne prišiel náš čas. Keď je s nami aj tvoja matka, mocná a rozvážna Teje, nesmieme váhať ani jediný okamih. Vplyv Bekanchonsa na faraóna narastá každým dňom stále väčšmi, a tým narastá veľmi nebezpečne pre nás a pre naše učenia aj jeho politická moc. Ak by sa faraón za takejto situácie dozvedel o tvojom milostnom vzťahu k Nofretete, bol by koniec všetkému. Preto je pre nás veľmi výhodné, že ho Teje chce odstrániť.

Prišla naša veľká hodina, môžeme dať veci do pohybu. Od dnešného dňa sa už nebudeš volať Amenofis IV., pretože tvoje meno bude ”Ja som Aton”, ”Echnaton”. Teraz sa okamžite vrátiš do paláca a povieš Teje, že môže vykonať, čo si naplánovala, že má tvoj i môj súhlas. Akonáhle bude po všetkom a ty sa staneš jediným právoplatným faraónom-čakateľom, vydáš rozkaz k môjmu návratu do Théb a tým bude raz navždy koniec moci Bekanchonsa. Nastane čas novej relígie, relígie jediného boha Atona. Keď prevezmeš moc v zemi, dáš postaviť nové hlavné mesto. Toto mesto bude mesto jediného boha Atona a nazveš ho Achet-Aton. V tomto meste nebudú žiadne chrámy a žiadne sochy starých bohov, budú sa v ňom nachádzať len svätostánky boha Atona, ktorý je jediným bohom lebo okrem neho nieto žiadnych iných bohov.”

      Echnaton vyrazil na druhý deň skoro ráno, keď sa ešte len zapaľovali raňajšie zore nad obzorom, naspäť do Théb, aby sa ich plán mohol čo najskôr realizovať. Od mesta boli vzdialení ešte dobrých sto kilometrov, keď zbadali, že oproti ním cválajú traja jazdci. Boli to poslovia, ktorých vyslala Teje. Ich veliteľovi sa v tvári zračil veľký smútok, keď predstúpil pred Echnatona a oznámil mu:

  ”Veľký Echnaton, poslala nás vznešená Teje, aby sme ti oznámili smutnú správu. Tvoj otec, mocný a slávny faraón Amenofis, ukončil svoj život medzi nami. Nečakane skonal a odobral sa navždy k bohom, aby sa stal jedným z nich. Osiris ho prijal ešte včera do sveta bohov a on, veľký Amenofis, sa sám stal Osirisom.”

      Echnatona v prvom momente správa prekvapila, i keď ju prijal s úplne nehybnou a dôstojnou tvárou. Hneď však pochopil, čo sa odohralo počas jeho neprítomnosti v paláci. Jeho matka Teje zrejme chcela, aby na neho nepadol ani najmenší tieň podozrenia z možnej účasti na príprave otcovej smrti, v prípade, že by sa malo odhaliť, že sa jednalo o smrť otrávením. Bol si totiž istý, že jeho matka zvolila pre Amenofisa tento druh smrti. 

  Keď dorazili do Théb, slnko stálo ešte dosť vysoko nad horizontom a zem bola po celodennej horúčave rozpálená ako hrnčiarska pec, kde zruční egyptskí umelci vypaľovali svoje výrobky z hliny. Pri vstupe do paláca si Echnaton všimol, že okraje niekoľkých málo mrakov, ktoré sa medzičasom objavili na oblohe, sa začali farbiť do krvavočervena, akoby naznačovali, že palác nedávno navštívila smrť. Nastávajúci faraón ostal na okamih stáť pred bránou a pozoroval ako zapadajúce slnko farbilo oblaky stále viac do purpurova. Mraky už nevidel celé týždne a takýto vzácny pohľad bol preto pre neho hodný, aby na chvíľu postál a užíval krásu okamihu. 

      Na nádvorí už čakal na neho Hateb, správca paláca, oddaný a verný služobník jeho otca Amenofisa. V tvári sa mu zračil úprimný smútok, keď mu oznamoval otcovu smrť a keď mu vyslovil svoju sústrasť nad  jeho úmrtím. Echnaton však zachytil v jeho tvári aj náznak bojazlivej neistoty a strachu o budúcnosť. Hateb totiž vedel veľmi dobre, že Amenofisov syn ho neveľmi obľuboval, pretože bol lojálny aj k Bekanchonsovi, a tak sa musel obávať, či ho Echnaton neodvolá z jeho dôležitej funkcie, ktorá bola nielen finančne výnosná, ale znamenala aj vysoké postavenie v egyptskej spoločnosti. Hateb vedel samozrejme aj to, že teraz vzplanie veľký boj medzi Bekanchonsom na jednej strane, ktorý mal podporu väčšiny kňazov, ako aj mnohých významných egyptských kniežat a miestodržiteľov, a medzi Echnatonom a Imhotepom s ich prívržencami, na strane druhej. Echnaton sa s ním dlho nebavil a hneď mu povedal:

    ”Hateb, ohlás ma okamžite u mojej matky, vznešenej Teje a povedz jej, že som už na ceste k nej.”

        Bolo pre neho veľmi dôležité sa s ňou ihneď stretnúť, aby ho prvá informovala o všetkom, čo sa udialo a najmä o tom, ako nechala odstrániť Amenofisa. Nešiel ani do kúpeľa, aby zo seba zmyl prach a únavu z cesty. Vydal sa rovno ku komnatám svojej matky.

Faraónka ho už očakávala. Sedela pri okne, na svojej obľúbenej pohovke, pokrytej šakalími kožušinami a pozerala na oblohu, kde sa už objavila večernica. Pri nohách jej ležal skrotený šakal, jej miláčik, ktorý ju sprevádzal po paláci takmer na každom kroku. Keď k nej Echnaton vošiel a pozdravil ju, vôbec sa neobrátila a ani na neho nepozrela. Len mlčky pokývla hlavou, aby tak opätovala jeho pozdrav a pozerala ďalej na stmievajúcu sa oblohu.

Teje porušila dohodu so synom, pretože mu sľúbila, že vyčká vo veci odstránenia Amenofisa až kým nebude vedieť, ako sa dohodol s Imhotepom. A tak sa vlastne mal  na ňu hnevať, lebo túto vážnu záležitosť previedla bez jeho súhlasu. Rozumel však dobre, prečo  tak urobila a chápal, že konala na vlastnú päsť len z lásky k nemu. V miestnosti vládlo úplné ticho, lebo ani Echnaton nič nehovoril. Tejin šakal sa priplazil k jeho ruke a labužnícky sa nechal škrabkať za ušami.

    ”Mama”, preriekol Echnaton konečne a po krátkej odmlke pokračoval, ”mama, viem, že prežívaš ťažké chvíle a viem aj to, že odstránenie otca nebolo pre teba ľahkým rozhodnutím. Bol predsa čas, kedy ste sa vzájomne veľmi milovali a pociťovali voči sebe azda tak veľa, ako teraz pociťujeme voči sebe Nofretete a ja. Je  zvláštne, že bohovia rozhodli, že to bude práve ona, ktorá tak dramaticky premení život môj i tvoj a nepriamo spôsobí koniec života faraóna Amenofisa. Viem aj to, že si v tomto prípade nejednala svojvoľne, ale veľmi premyslene a že si v prvom rade myslela len na moje dobro. Preto ti nemôžem vyčítať, že si porušila slovo, ktoré si mi dala. Prijmi teda za tvoj čin moju vďaku.”

    Teje sa po týchto slovách svojho syna konečne otočila a pozrela na neho. V jej očiach, inokedy tak tvrdo a sebavedome pôsobiacich, bolo možné vidieť stopy smútku a lesk neobvyklej vlhkosti.

    ”Syn môj drahý, padlo mi to oveľa ťažšie, než som si myslela. Amenofis bol vo svojich mladých a stredných rokoch vskutku veľký faraón, a ja som ho naozaj milovala. Až posledné roky začala moja láska k nemu ochabovať a zanikla celkom s príchodom Nofretete. Odkedy sa objavila v paláci, prestala som pre neho ako žena úplne existovať. Celá jeho pozornosť sa koncentrovala len na ňu.

    Otrávil ho na môj príkaz môj oddaný lekár Tehutep, ktorý pred nedávnom objavil nový, neobyčajne účinný a rýchlopôsobiaci jed. Vieš sám, že faraón trpel v poslednom čase na silné bolesti hlavy a Tehutep mu pripravoval ako liek proti ním rôzne bylinkové nápoje. Do jedného z nich mu zamiešal svoj nový jed. Niekoľko minút po vypití nápoja tvoj faraónsky otec skonal. Ako prvý ho objavil  Hateb a hneď dal zavolať Tehutepa, aby zistil, čo sa stalo. Tehutep konštatoval smrť a prehlásil, že Amenofisovi muselo zlyhať srdce. Nechýbalo veľa a v poslednej chvíli by ma bola opustila odvaha previesť dokonca celý plán. Nešlo ani tak veľmi o odvahu, ako o to, že v poslednej chvíli sa u mňa dostavil pocit, že keď tu Amenofis už nebude, že sa niečo navždy s konečnou platnosťou vytratí z môjho života. Muža, ktorého som mala voľakedy tak veľmi rada až som si myslela, že by som bez neho nikdy nemohla žiť, už nikdy viac neuzriem.

      Nofretete vedela o všetkom, čo som pripravovala a vedela aj o mojej nerozhodnosti, lebo som ju zavolala k sebe, aby som sa s ňou poradila a opýtala sa na jej mienku. Bola to vlastne ona, ktorá sa okamžite rozhodla a ma takpovediac nútila, aby som vydala príkaz na odstránenie Amenofisa, prízvukujúc veľmi naliehavo, čo som koniec koncov vedela dobre aj sama, že je to totiž jediné východisko pre všetkých nás troch. Syn môj, musím priznať, že je mimoriadne silnou osobnosťou, čo však napokon iste vieš aj sám. V celom mojom živote neurobila na mňa nijaká  iná žena taký silný dojem, ako princezná z Mitanni.”

Echnaton zotrval po týchto Tejiných slovách niekoľko chvíľ mlčky a jeho výraz naznačoval, že premýšľal. Jeho ušľachtilá tvár, s rovným dlhým nosom a výraznými očami, nejavila však nijaké stopy vzrušenia alebo nervozity. Bola síce mimoriadne senzibilná, ale nastávajúci faraón sa vedel dokonale ovládať.

***********************

  Slnko medzičasom už dávno prekročilo líniu horizontu a nastúpilo svoju nebezpečnú cestu nocou vo svojej slnečnej bárke - ako to verili Egypťania - plaviac sa oceánom, pričom ju ohrozoval obrovský had Apofis, ktorý ju chcel zhltnúť. Slnečný božský Re bol však doprevádzaný viacerými bohmi, ktorí mu každú noc pomohli vybojovať jeho boj proti strašnému hadovi víťazne, a tak bolo vždy takmer isté, že ráno sa objaví znova, aby mohol prestúpiť do svojej druhej bárky, ktorú používal na plavbu po dennej oblohe.

      Echnatonovi v týchto chvíľach prebleskla hlavou úplne nechtiac a zdanlivo bez súvisu myšlienka na africký kmeň Dogonov, o ktorom mu svojho času rozprával Imhotep, a hoci bol z hľadiska postavenia egyptskej veľkoríše celkom nepatrný a bezvýznamný, predsa poznal a ovládal mnohé kozmické tajomstvá, a jeho kňazi mali spojenie k bohom zo vzdialených hviezd. Dogoni uctievali, podobne ako aj Egypťania, najjasnejšiu hviezdu oblohy Sírius.

Imhotep mu rozprával, že Dogoni si udržujú ústnym podaním už veľa tisícročí vieru v niečo, na čom sa zakladá ich relígia, totiž že ich pradávnym predkom sa ukázali Nommovia - ľudia-ryby - ktorí prišli k ním z mora a im rozprávali, že sú otcovia ľudstva, vládcovia dažďa a slnka, správcovia magických energií a kozmickí ”upomínatelia” a ”upozorňovatelia”. Pretože návšteva Nommov sa odohrala už veľmi dávno, začali dogonskí kňazi a šamani postupom času tvrdiť, že božskí Nommovia nie sú vôbec ľudskými bytosťami, ale že sú duchmi dávno zomrelých predkov Dogonov a že sú schopní pohybovať sa všetkými kozmickými dimenziami. Ako dôkaz  svojich tvrdení uvádzali kňazi a šamani, že majú kontakt s niektorými z nich, ktorí sa občas prídu pozrieť na zem, na svoju starú vlasť. Ich novým domovom bola podľa nich najjasnejšia hviezda oblohy, veľký a žiarivý Sírius, vlastniaci neviditeľného spoločníka, druhú hviezdu, ktorá ho obiehala.

        Žiadny smrteľník však nikdy nevidel tohto sprievodcu, toto iné, neviditeľné slnko, druhého Síria, ktorého Dogoni nazývali viacerými menami a jedno z nich znelo Po-tolo. Dogoni tvrdili, že neviditeľný Sírius je neporovnateľne ťažší, ako čokoľvek iné, čo poznáme na zemi. Boli presvedčení, že Po-tolo je tak mocné, že by mohlo zmeniť aj beh hocijakej inej, oveľa väčšej hviezdy-slnka.

        Imhotep mu rozprával aj o tom, ako mu dogonskí kňazi kreslili paličkami do piesku eliptickú dráhu, po ktorej sa pohybuje malé slnko Po-tolo okolo veľkého Síria. Podľa ich náboženstva pochádzajú všetci Dogoni zo systému Síria a sú presvedčení, že sa im preto nemôže prihodiť nikdy nič zlé, lebo aj keby mala byť zničená  celá Zem nejakou katastrofou, a keby ju pohltila voda morí, že by sa potom premenili na človeka-rybu - práve tak, ako ich legendárni predkovia Nommovia - a že by mohli žiť vo vode.

  Echnatona nesmierne fascinovalo rozprávanie Imhotepa o Dogonoch, a zrejme to bolo ich neochvejné presvedčenie o vlastnej neohrozenosti a istota, že všetko zlo sa musí obrátiť na dobro, čo ho v týchto nebezpečných momentoch jeho života priviedlo k tomu, že sa vo svojich myšlienkach dostal až k nim. V nasledovnom okamihu sa obrátil k Teje a povedal:

”Kráľovská moja matka, ďakujem ti za to, čo si vykonala, i keď to bolo proti našej dohode. Viem, že Nofretete i ty, ste jednali plne aj v mojom záujme. Musím sa však ubezpečiť, čo sa týka Tehutepa. Si toho názoru, že nepozostáva ani najmenšie nebezpečie, že by mohol prezradiť Bekanchonsovi akým spôsobom skonal Amenofis? A nemá Bekanchons ani najmenšie podozrenie, že Amenofis nezomrel prirodzenou smrťou? Ak by totiž vlastnil akékoľvek podozrenie, bolo by to pre nás veľkým nebezpečím, pretože tento muž je schopný všetkého a väčšina egyptského národa stojí za ním. Takto by okamžite mohol využiť priaznivú situáciu k tomu, aby sa nechal vyhlásiť za faraóna sám a nás by obžaloval z velezrady. Som preto názoru, že najistejšie pre nás by bolo, keby sme teraz odstránili aj Tehutepa, ktorý je jediným svedkom toho, čo sme vykonali, a preto  by sa nám mohol stať nebezpečným.” 

Teje sa pozrela prekvapene a zarazene na svojho syna. Na niečo také u neho nebola zvyknutá. Jeho nečakaná premena bola len dôkazom, ako rýchlo môže zmeniť každého človeka jeho nové postavenie, spojené so získaním moci. Poznala Echnatona ako rozvážneho, senzibilného a absolútne nie pomstychtivého a či krvilačného človeka.

         ”Syn môj, budúci veľký faraón Egypta, uisťujem ťa, že keby som Tehutepovi nebola dôverovala, bola by som  túto úlohu zverila niekomu inému. Alebo by som ho po prevedení činu bola už dávno sama nechala odstrániť. Tehutep je však jeden z mojich najvernejších a najoddanejších služobníkov, ktorý vybavil a previedol vždy všetko úplne diskrétne a k mojej plnej spokojnosti. Nemusíš sa preto v tomto smere vôbec obávať. Okrem toho jeho odmena za odstránenie Amenofisa bola naozaj kráľovská.”

          Toto uistenie matky postačilo Echnatonovi úplne a už viac nič nenamietal. Pristúpil k nej, objal ju a želajúc jej pokojnú dobrú noc sa s ňou rozlúčil a ponáhľal sa do kúpeľa, aby sa čerstvý a preoblečený mohol vybrať k Nofretete, ktorej sa už nemohol dočkať. Žiadalo sa mu vziať ju do náručia a splynúť s ňou v divokom, zmysly zbavujúcom milostnom objatí. Hoci užíval každé ich telesné spojenie plnými dúškami ich mladej vášnivej lásky, dnes to malo byť po prvý raz, keď nad nimi nebude stáť tieň jeho otca. Prvý raz nebude ich láska nedovolená a zakázaná, a nebude ju stiesňovať opatrnosť, strach a v jeho prípade aj občasné zlé svedomie, ktoré spočiatku voči Amenofisovi pociťoval.

Egyptská morálka bola z nášho hľadiska v tomto ohľade nesporne veľmi zvláštna. Nemožno tu však použiť náš etický zorný  uhol a tvrdiť, že bola zákerná a pokrytecká. Konať niečo proti morálnemu kódexu tej doby vyvolávalo zlé svedomie práve tak, ako aj dnes, avšak odstrániť niekoho, kto stál v ceste vlastným dôležitým plánom, bolo úplne bežné a prevádzalo sa to bez veľkých škrupúľ. Počínanie a skutky starých Egypťanov nemožno teda nijako merať našim metrom a posudzovať našimi očami.

***************************

  Hneď na druhý deň po tom, ako sa Nofretete vrátila zo stretnutia s Echnatonom pri Níle, očakávalo ju veľké prekvapenie. Pred obedom sa u nej ohlásil správca paláca Hateb a oznámil jej neočakávanú a prekvapujúcu návštevu z Assuru. Jej otec poslal k Amenofisovi poslov, a na ich čele prišiel ako veliteľ udatný a krásny Assurganil, jej bývalá veľká láska. Prišiel odovzdať ďakovné posolstvo jej otca Tušratu za pomoc, ktorú medzičasom Amenofis poskytol svojmu zaťovi vo forme vojenského oddielu o sile tisíc mužov. Zároveň mal tlmočiť novú prosbu mitannského kráľa o ďalšiu vojenskú pomoc, pretože hrozba prepadnutia Tušratovho kráľovstva Chetitmi stále ešte trvala.

    Nofretete mala v tom čase už za sebou dôležitý rozhovor s Teje, v ktorom ju zasvätila do všetkého, a tak vedela, že Amenofis bude už o niekoľko dní mŕtvy a že v krátkom čase sa stane faraónkou. Najradšej by to bola hneď oznámila aj Assurganilovi, aby sa takto jej otec zbavil strachu pred Chetitmi, lebo vedela, že Echnaton urobí všetko, o čo ho požiada, a tak si bola istá, že bude môcť sama pomôcť otcovi a mitannskému kráľovstvu. Vedela však veľmi dobre, že niečo také nesmie prezradiť nikomu. Nikto sa nesmie nikdy dozvedieť, že smrť faraóna Amenofisa bude vlastne vraždou, ktorú nechá previesť jeho žena Teje, a to so súhlasom faraónovho syna Echnatona a faraónovej vedľajšej ženy - jej samej, Nofretete. Spomenula si, čo jej prorokovala ešte doma bohyňa Ištar a že to naozaj netrvalo dlho, kým prišiel čas, kedy sa stane faraónkou najmocnejšej svetovej ríše. Nepotrvá dlho a jej vytúžený sen sa splní.

      Assurganil sa zdržal v Thébach len veľmi krátko. Už na druhý  deň vyrazil na spiatočnú cestu. Pôvodne nebol vyvolený on, aby išiel ako veliteľ Tušratovho posolstva do Egypta, ale prehovoril svojho veliteľa Hišartu, aby vybral jeho, že chce ešte raz v živote uvidieť Nofretete a dozvedieť sa ako sa má a či je v Egypte šťastná. Stretli sa pri oficiálnom prijatí posolstva mitannského kráľa Amenofisom, v spoločnosti jeho poradcov a významných veľmožov, v paláci, kde bola prítomná aj Nofretete. Keď vchádzali poslovia kráľa Tušratu do prijímacej siene, nemala Nofretete ani len potuchy, že by mohla uvidieť človeka, ktorého ešte nedávno tak veľmi milovala. Len čo však zbadala vysokého svalnatého muža, odetého v bielej vojenskej tunike, kráčajúceho na čele sprievodu a blížiaceho sa k trónu faraóna, div že neskamenela od úžasu. Prekrásnym mužom, na ktorom s potešením spočívali oči všetkých prítomných dám dvora, nebol nikto iný, ako jej voľakedy horúco milovaný Assurganil. Assurganil ju zbadal ešte skôr ako ona jeho. Nepohol však pri krátkom pohľade na ňu ani jediným svalom svojej mužnej tváre a ničím nedal najavo, ako sa mu rozbúchalo srdce a rozbúrila krv. 

         Bola ešte oveľa krajšia, ako keď ju naposledy držal v náručí. Bola naozaj Nofretete - krásna, ktorá tu prichádza - a nie viac Taduchepa. Taduchepa navždy umrela, tam u nich v Mitanni. Táto tu je už Egypťankou, zbadal to hneď na držaní jej tela a na výraze jej tváre, a samozrejme, tiež na oblečení a kozmetickej úprave. Ich vzájomný kontakt bol veľmi krátky a prebehol len v rámci oficiálnej výmeny zdvorilostí pred očami všetkých prítomných. Nofretete dala pozdraviť otca a opýtala sa na zdravie svojej rodiny. Po niekoľkých vetách sa rozlúčili a zapriali si veľa šťastia a už sa viac nevideli. Bolo pre ňu zvláštnym pocitom pozorovať pri tejto príležitosti veľkú zmenu, ktorá sa odohrala v jej duši a v jej srdci za ten pomerne krátky čas, odkedy žila na dvore faraóna v Thébach. Keď Assurganil odišiel z Théb, bolo jej jasné, že sa konečne už dokonale naučila ovládať svoje vnútro a svoje pocity. Cítila, že má nad sebou úplnú kontrolu. Assurganil jej nebol ľahostajný, veď ktorej žene by mohol byť ľahostajný taký krásny muž, akého bolo možné stretnúť naozaj len zriedkakedy. Ba čo viac, v svojom srdci ho bude nosiť navždy. A v jej tele sa nesporne ozvala žiadostivosť po tom, že by veľmi rada zažila vášeň intímnej lásky s týmto mužom, a to aspoň raz  živote. Chladnokrvný rozum však okamžite potlačil takého chúťky tela. Odrazu mala dojem, že sa v nej prebudilo niečo z múdrosti a rozvahy bohyne Ištar; alebo či to už bola Isis, ktorá sa v nej ozývala? Azda to bolo z každej niečo.

*************************

O niekoľko dní neskôr sedela Nofretete v záhrade paláca, v tieni veľkej hustej palmy, kde bola celkom sama so svojimi myšlienkami. Cítila sa voľná, ľahká a slobodná a najradšej by sa bola od radosti rozkričala a rozvýskala. Mala pocit, akoby sa bola znova narodila. Amenofis bol mŕtvy a jej život sa teraz úplne zmení a nadobudne celkom nové, povznášajúce dimenzie. Rozpor s Teje a skryté nepriateľstvo, ktoré voči sebe pociťovali, boli prekonané. Teraz boli spolu zviazané a spojené nebezpečným a veľkým tajomstvom - smrť Amenofisa presunula ich vzťah do novej úrovne a urobila z nich spojenkyne. Nofretete napodiv vôbec nebola zhrozená, že sa stala spoluiniciátorkou, ba dokonca hlavnou inštanciou, zodpovednou za konečné rozhodnutie vedúce k odstráneniu faraóna. Teje v konečnej fáze začali do istej miery zlyhávať nervy a nemohla sa prinútiť k tomu, aby vydala Tehutepovi rozhodný príkaz k otráveniu Amenofisa. V Echnatonovej matke sa v poslednej chvíli prebudila ľútosť k mužovi, s ktorým ju koniec koncov spájalo veľa rokov mnohých pozitívnych zážitkov a pekných okamihov. Ona, Nofretete, však ostala chladnokrvná a vypočítavo kalkulujúca, a to nakoniec podnietilo Teje, že sa vnútorne pozbierala a doviedla vec dokonca.

Nofretete si uvedomovala stále jasnejšie, že bola niečím iným, ako len súčasťou pozemského sveta. Jej subtilné, vnútorné vedomie jej oznamovalo stále naliehavejšie, že je tu len hosťom, ktorý je z iného sveta, sveta úplne odlišného, vyššieho. Tento pocit jej dával úžasné sebavedomie a istotu, že všetko sa stane a udeje presne tak, ako si želá.

    Dnešný deň bol pre ňu dôležitým medzníkom jej života. Hneď na jeho začiatku vychutnávala plnými dúškami sviežosť rána. Keď sa potom slnko zdvihlo a zrodila sa žiarivá krása thébanskeho dňa, užívala ju ako nikdy predtým. Bola pri cieli svojej cesty a pokoj a mier nadchádzajúceho večera ešte viac umocňovali vyrovnanosť jej srdca a vnútornú istotu jej ducha. Mala pocit akoby mohla vidieť súčasne do seba a i všade okolo seba. Naraz cítila, že rozumie a chápe všetko, i keď nepoznala všetko. Bolo to, akoby sa odrazu stala stredobodom celého univerza, celej tej nekonečnej kozmickej komplexnosti, pozostávajúcej v každom okamihu z nesčíselných miliárd rôznych a predsa veľmi úzko spolusúvisiacich, mihajúcich a rýchlo sa meniacich a prelínajúcich obrazov, z ktorých každý jednotlivý vlastní svoj vlastný pôvod, svoju vlastnú pravdu a svoju vlastnú minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Väčšina z týchto obrazov existovala však len taký kratučký čas a v takej nenápadnej forme, že vedomie ich takmer vôbec nebolo schopné zachytiť a registrovať. Iné zasa žiarili tak prenikavo a jasne, že ovládli na krátky okamih kozmickej večnosti (ktorý sa však sám o sebe tiež zdal nekonečnou večnosťou) veľké množstvo iných obrazov. Potom sa však, akoby stratili celú svoju energiu a silu, bezvládne rozpadli a boli pohltené inými obrazmi, ktoré prebrali po nich žezlo moci, aby sa im po čase stalo to isté ako ich predchodcom.

  Nofretete vedela s istotou, že celý vonkajší kozmos len odzrkadľoval všetko to, čo bolo aj v jej vlastnom vnútornom kozme a že vlastne ona sama bola zrkadlovým obrazom, a či zrkadlovým odrazom, skutočného a nekonečného kozmu. Kozmu, ktorý nemožno opísať žiadnym číslom a žiadnym slovom človeka. Prežívala ”pád cez čas” a pohybovala sa ním už od jeho prapočiatkov, ktoré však nevlastnili nikdy nijaký začiatok a v zlomku sekundy sa blížila jeho koncu, ktorý však ležal až v nekonečne. Bohovia jej dopriali nahliadnuť do útrob kozmu a uvedomiť si, že svet toho, čo sa manifestuje oku, je len svetom hraníc a ohraničení, a teda nevyhnutne aj svetom protikladov a že medzi protikladmi stojí vždy hranica, inakšie by nemohli existovať. Dobro a zlo, tma a svetlo, smrť a život, žena a muž; zo sexuality vzniká smrť, zo smrti vzniká rozpad a rozpad podmieňuje zasa nový život; to všetko sú protiklady. Protiklady nie sú však nikdy nemennými statickými polaritami univerza, pretože potom by bolo celé univerzum len nehybným a mŕtvym javiskom, na ktorom by sa nič nedialo. Z toho dôvodu sú protiklady dynamické polarity neustále oscilujúceho poľa. V takomto kozme je chaos dôležitým nástrojom bohov, ktorí z neho vytvárajú vždy nové poriadky.

    Všetko to zhliadla a pochopila Nofretete pri svojom ”lete” časom a uvidela aj to, ako chápali kozmos a bohov rôzne kultúry pred ňou i po nej. Tak sa dozvedela, že Hopi-Indiáni rozumejú vo svojej kozmológii stvorenie človeka ako dynamickú sériu pokusov, z ktorých bolo najprv veľa nevydarených, takže bohovia dlho neboli spokojní so svojou prácou a že im v rámci týchto pokusov trvalo dosť dlho, kým boli konečne spokojní so svojím modelom ľudskej bytosti. A podľa predstavy Hopi nebolo ani univerzum dokonalé hneď od samého svojho počiatku, ale sa muselo vyvíjať k stále vyššej dokonalosti. V tomto univerze pokračuje vývoj potiaľ, pokiaľ sa neodhalia všetky jeho vnútorné rozpory a nezrovnalosti, ako aj všetky jeho najlepšie vlastnosti. V takomto štádiu bohovia potom privodia jeho totálne zničenie, vyúsťujúce do konca sveta. Starý poriadok zanikne a bohovia potom vezmú, podobne ako dobrí a svedomití záhradníci, všetky najlepšie semená starého sveta a zasadia ho do zárodku nového sveta, a takto sa zasa začína zrodenie úplne nového poriadku.

**************************     

Z tejto ”cesty časom” vytrhli Nofretete blížiace sa kroky. Vzhliadla hore a pred ňou stál Echnaton. Jeho symetricky pravidelná tvár, s ušľachtilými črtami, jej pripomínala boha Osirisa,  ako ho pred chvíľou zhliadla vo svojej vízii. Neprekvapovalo ju to vôbec, narodil sa predsa ako božie dieťa a bol predurčený k tomu, aby vykonal na tróne faraónov veľké veci, aké sú schopní previesť len tí, ktorí majú od bohov dôležité poslanie, a preto prispejú rozhodujúcou mierou k zmene štruktúry svetového poriadku.

  Echnaton pozeral na ňu vrúcnym pohľadom, plným obdivu a lásky, ešte zjavne vyčerpaný z dlhej a únavnej cesty, ktorú mal za sebou a predsa plný energie a sily. Hrdosť a dôstojnosť, ktoré vyžarovali z jeho tváre, ešte viac zvýrazňovali jeho podobu s bohmi. Pozerali na seba hodnú chvíľu mlčky, plní roztúženej nežnosti a vášnivo  pulzujúcej náruživosti.

”Si sám veľký Osiris, alebo nepremožiteľný Re?” Opýtala sa s neodolateľným úsmevom Nofretete a dodala sebavedome, ale plná lásky k nemu: ”Lebo po tom, ako som patrila starému faraónovi, chcem teraz patriť už len naozajstnému mladému krásnemu bohovi.”

”Nie, nie som ani Osiris, ani Re.” Zasmial sa hrdo Echnaton, napol telo, aby ho prezentoval v celej jeho impozantnosti a vyhlásil:            

       "Osiris a Re sú len malí bezvýznamní bohovia, snílkovia a chvastúni bez sily, vytrvalosti a bez správnych cieľov. Ja som ale synom najväčšieho, najmocnejšieho a jediného boha, ktorý existuje a stvoril všetko - jeho sväté meno je Aton. Mojím jediným menom bude odteraz navždy už len meno Echnaton. Amenofis zomrel a aj ja som ako Amenofis navždy mŕtvy. Boh Aton je prítomný vo mne tak, ako je prítomný aj v mojom mene Echn-Aton (”Som syn Atona”), a jeho a moja sláva pretrvá všetky veky.”

    ”Aton je v tebe a ty sám si Aton”. Zopakovala s úsmevom Nofretete a privinula sa k Echnatonovi pozerajúc mu zblízka do očí a dodala:          

        "Som pripravená prijať tvojho boha a teda chcem prijať aj teba.”

       Echnaton vzhliadol k nej pohľadom všemocného boha a povedal s hrdým úsmevom:

      ”Dám postaviť pre vznešeného a jediného boha Atona najkrajšie chrámy a temple a vybudujem pre neho mocné veľké mesto, také nádherné, aké Egypt ešte nikdy nevidel a ty sa môžeš stať jeho bohyňou a bohyňou celej mojej ríše. Nebudeš len matkou mojich detí, rozumieš? Budeš vládkyňou a bohyňou po mojom boku. Budeš oveľa viac ako bola Teje a všetci ťa budú vzývať a uctievať ako samotnú Isis. Mesto, ktorému nebude páru na svete, a kde budeš bohyňou, sa bude volať Achet-Aton.”

    ”Myslíš si, že budem dôstojnou bohyňou?” Opýtala sa Nofretete usmievajúc sa.

      ”A či mi to uveríš potom, keď ti porozprávam, ako bohovia už celé veky hovoria stále len o tebe? Ako si rozprávajú o tvojej veľkej kráse a múdrosti? Viem dobre, že to nepreháňali, ale teraz už je konečne na čase, aby som sám zistil a sám skúsil, čo to je, čo je na tebe také jedinečné a zvláštne, že ti nemôžu odolať ani bohovia. Doteraz som sa ti mohol približovať len ukradomky a na krátko. Chceš mi teraz dopriať, aby som mohol preskúmať záhadu a tajomstvo tvojej bytosti? Rád by som sa dozvedel, kto si a čo je to v tebe, že ešte aj bohovia túžia po tvojej spoločnosti.”

    ”A či si mi len pred chvíľou nepovedal, že si sám veľkým bohom a že prebýva v tebe najmocnejší boh Aton? Potom ale musíš vedieť aj ty, čo vedia bohovia o mne, a prečo ich tak priťahujem.” Odpovedala mu Nofretete, obdarujúc ho jedným zo svojich neodolateľných úsmevov.

      ”Dávaj si pozor, krásna Nofretete, hovoríš s bohom a bohov si predsa neslobodno doberať, ani ich hnevať."

         ”Zdá sa, že si zabudol, že práve hovoril rovný s rovným, ja som predsa tiež bohyňa.”

     ”Potom ale musíš vedieť, že ani bohovia nepoznajú všetky tajomstvá a niet väčšieho tajomstva, ako je tajomstvo krásnej ženy. Teraz mi však povedz, keď si bohyňa, aké zbrane bohýň hodláš proti mne v najbližších okamihoch použiť?”

        Sedeli oproti sebe takmer nehybne a pozerali si zamilovane do očí. Mali pocit, akoby sa bol sám čas zastavil, chcejúc im dopriať, čo obvykle môžu užívať len bohovia - bezčasovosť. Bola to Nofretete, ktorá sa pohla prvá, vztýčiac sa pred svojím bohom, aby si už v nasledovnom momente uvoľnila jediným pohybom ruky veľkú bielu sponu spínajúcu jej šaty v drieku a ostala stáť pred ním, zaplavujúc všetky jeho zmysly neodolateľnou krásou svojej okúzľujúcej nahoty.

  ”Táto tvoja zbraň je mocnejšia ako ktorákoľvek iná zbraň, pretože jej musí okamžite podľahnúť každý boh, mňa nevynímajúc.” Zašeptal jej do ucha Echnaton a jeho dych sa znateľne zrýchlil. Jej naplno otvorené lono, plné vášne a nedočkavosti, ho prijalo do svojho mäkkoteplého, vlhkého zovretia, ktoré mu zatemnilo posledné zbytky jasného vedomia a celú jeho bytosť zaplavil jeden jediný pocit - cítil, že je ponorený do oceána čírej zmyselnosti a každý jeho nerv zaplavujúcej slasti.

Jeho ústa, ktoré sa na začiatku dotýkali celkom jemne jej perí, akoby skúmali ich hebkosť, stratili už dávno opatrnú nežnosť svojho dotyku a vášnivo nasávali, ba až bolestne hrýzli jej jazyk a pery. Prenikavá bolesť ňou otriasla a prekvapilo ju, že ju nepociťovala ako trápiacu bolesť, ale ako bolestivú rozkoš. Jeho ústa ju nepúšťali a držali ju v bezmocnom zajatí. Aj keby bola chcela, bola by sa mu mohla asi tak málo odoprieť, ako málo sa môže odoprieť vyprahnutá a smädná zem odrazu prepuknuvšiemu búrkovému lejaku, ktorý jej prináša životodárnu vlahu.

        Keď ich vášnivé spojenie dosiahlo v rajskej záhrade slastí svoj vrchol a kráľovskí milenci si ležali unavení láskou tíško v náručí, zachvievala sa Nofretete ešte stále rezonanciami doznievajúcej rozkoše a zažívala sa ako neoddeliteľná súčasť miesta, na ktorom sa práve nachádzala. Podobný pocit nezažila ešte nikdy v živote. Stála sa súčasťou zeme, na ktorej ležala, trávy, ktorá ju hladkala a nočného vánku, ktorý sa nežne pohrával s jej čiernymi vlasmi. Jej oči vzhliadli hore k oblohe a za hlavou Echnatona zbadala úzky kosák mesiaca, osvetľujúceho hustnúcu temnotu nadchádzajúcej noci.

    ”Hľa, drahý môj”,  zvolala Nofretete a dodala, ”pozri sa, tam hore sa už rozsvietila večernica. Moja matka vždy hovorievala, že ak sú na nebi už dve svietiace hviezdy, že práve začal večer, a keď je už možné zbadať tri, že vtedy nastala noc. Vidím už aj druhú, a tak je večer.”

  ”Nie, nie je večer”, odpovedal Echnaton a pokračoval, ”vidíš, tam ďalej vpravo, tam sa práve objavila tretia hviezda. Už teda začala noc. Presne, ako to hovorievala tvoja matka.”

Nofretete sa viac neozvala, ale pozerala ďalej uprene na oblohu, kde sa pomaly zapaľovali stále nové a nové svetielka, a večerný vánok jej pritom rozvieval dlhé husté vlasy do vejárových prameňov spadajúcich na jej obnažené, ako zamat hebké ramená.

**********************

    Dvaja vysokí strážcovia s kopijami v ruke, štíhli, ale svalnatí Núbijčania, otvorili Echnatonovi tepaným zlatom obložené, ťažké dvere, zhotovené zo vzácneho libanonského cédrového dreva, a budúci faraón vstúpil do rokovacej sály svojho otca, doprevádzaný dvomi poradcami. Sála bola zariadená a vybavená v prepychovom štýle. Jej priam stiesňujúca a všetko ovládajúca, nádherná umelecká dokonalosť nebola len obyčajným zážitkom pre oči a dôkazom prehnanej márnotratnosti faraónov, ale jej vybavenie cielilo svojím účinkom aj na hlboko ležiace podvedomé štruktúry ľudskej psychy a malo vyvolať u prítomných, ktorí viedli s faraónom rozhovory a rokovania, pocit pokornej odovzdanosti a úžasnej bázne pred jeho božskou mocou, ktorá jediná si mohla dovoliť obklopovať sa takým nesmiernym bohatstvom.

  Bol  to vlastne rafinovaný psychologický efekt, ktorý mal v ľuďoch vyvolať ešte viac zvýraznený pocit ich malosti a bezvýznamnosti oproti osobe božského faraóna. Tak sa stávali ešte povoľnejší, čo sa vyplácalo najmä vtedy, ak išlo o politické jednania so zahraničnými poslami a diplomatmi.

Všetky oknové rámy veľkolepej miestnosti, ako aj nosné stĺpy kolónového tvaru, boli obložené zlatom. Lesk mramorovej podlahy bol taký výrazný, že sa v nej bolo možné vidieť. Steny boli vyzdobené prekrásnymi maľbami a mozaikami znázorňujúcimi rôzne exotické zvieratá a výjavy z poľovačiek a  rybolovov.

    Echnaton očakával v krátkosti príchod najvyššieho kňaza Bekanchonsa. Dal si ho zavolať, aby mu oznámil svoje dôležité rozhodnutia, ktoré mali byť počiatkom ďalekosiahlych a epochálnych zmien vo vedení egyptského štátu. Bolo to po prvý raz v jeho živote, kedy bude môcť niečo rozkázať nenávidenému a neprístupne sebavedomému Bekanchonsovi, ktorý bol nadovšetko presvedčený o svojej neobmedzenej moci nad každým človekom.

    Budúci panovník a boh slávnej egyptskej svetoríše bol zámerne oblečený v celej faraónskej pompe, hoci jeho korunovácia a uvedenie na trón faraónov sa mali uskutočniť až niekoľko dní po pohrebe Amenofisa III. Tak to vyžadovala stará egyptská tradícia a dvorná etika. Preto nebolo na mieste, že si už teraz dovolil obliecť  rúcho faraóna, vyhradené len jeho osobe a tiež aj niesť symboly a atribúty jeho moci. Chcel Bekanchonsovi aj týmto spôsobom demonštrovať, že sa ho nebojí a je pevne rozhodnutý robiť a konať len to, čo sám uzná za vhodné a že nehodlá odstúpiť nikomu nič zo svojej moci faraóna - v každom prípade nie jemu, Amunovmu veľkokňazovi.

      Početné maľby, reliéfy a skulptúry, ktoré sa zachovali z rôznych období dejín Egypta faraónov nám dávajú dostatočné a obšírne vysvetlenie o tom, ako vyzeral ornát a panovnícke emblémy egyptských vládcov. Jedinečné originály máme k dispozícii napríklad z neporušenej hrobky Tutanchamuna. Vlastníme i značne veľký počet rôznych častí kráľovského oblečenia. Sú to napríklad vesty,  zástery, ako aj kompletné šaty zo sokolieho peria. V našom vlastníctve sa nachádzajú taktiež početné býčie chvosty, ktoré si faraón pri istých príležitostiach upevňoval vzadu na opasok. Pôvodne patrila ku kráľovskému ornátu aj kožušina z pantera. Posledne menované oblečenie faraónov poukazuje na veľmi starú, takpovediac archaickú časť egyptskej histórie, charakterizovanú výraznými magickými predstavami. Ide o čas, ktorý sa vyznačoval vierou v to, že ak sa kráľ obliekol do kože nejakého zvieraťa, a keď teda rituálne a kultovo s takýmto zvieraťom splynul, tak, že potom nadobudol všetky schopnosti a vlastnosti tohto zvieraťa, ktoré  vtedajší ľudia zrejme uctievali ako takzvaný idol. Poznáme aj ďalšie časti kráľovského ornátu, ako napríklad čelenku, kučery vlasov a falusovú tašku, ktoré dokumentujú kontakty a spojenie archaických Egypťanov s kmeňmi Nomádov žijúcimi v tých časoch v Lýbijskej púšti.

  Veľký a zvláštny význam mali panovnícke koruny, ako aj ďalšie insígnie moci faraónov, ktoré im boli prepožičané najvyššími bohmi. K najstarším korunám patrila biela koruna, reprezentujúca hornoegyptskú časť kráľovstva a koruna červená, ktorá symbolizovala Dolný Egypt. V prvom prípade išlo o pokrývku hlavy značne vysokej konštrukcie, zhotovenej z látky alebo jemného filcu. Druhá bola prevedená ako spodný doplnok prvej a bola vystužená drôtom. Nastoknuté jedna do druhej predstavovali takzvanú dvojitú korunu, a kto ich bol oprávnený nosiť, ten bol právoplatným vládcom Horného i Dolného Egypta.

    K ornátu faraóna patrila aj kráľovská šatka, ktorej zadná, na krku visiaca časť bola zapletená do formy vrkoča. Charakteristickým doplnkom oblečenia faraóna bola aj zvláštnym spôsobom upravená ceremoniálna brada, rozdelená do početných zapletaných pramienkov. Sem sa radila aj krátka plisovaná kráľovská zástera. Všetky súčasti kráľovského ornátu, ako aj insígnie moci, majú spoločné jedno - sú výrazom moci a dôstojnosti faraóna a prepožičiavajú ich majiteľovi božskú moc.

  Starší z núbijskych strážcov vošiel do miestnosti a ohlásil príchod Bekanchonsa, najvyššieho kňaza v zemi. Bol nevysokým, už celkom šedivým mužom, s orlím nosom a ostrými prenikavými očami. Mal cez šesťdesiat rokov a vlastnil dôležité postavenie už za vlády Echnatonovho starého otca. Echnaton vedel veľmi dobre, že kňaz Bekanchons, hoci bol najvyšším sluhom Amuna, neslúžil nikomu inému len sebe, pričom jeho moc neustále narastala, a to tým viac, čím viac vznešených titulov mu faraón udelil, a či lepšie povedané, čím viac si ich od neho vynútil. Jeden z nich bol titul ”Najvyššieho správcu nebeských tajomstiev”, ktorý mu už sám o sebe zabezpečoval obrovskú moc a vplyv. Veľkú politickú moc znamenal pre Bekanchonsa ďalší veľmi významný titul, znejúci ”Hlavný predstavený všetkých kňazov všetkých bohov Horného a Dolného Egypta”. Bekanchons vlastnil aj obrovské materiálne bohatstvo, oficiálne patriace chrámom  a svätyniam egyptskej zeme, predovšetkým karnackému chrámu, ale v podstate to bolo jeho súkromné vlastníctvo, s ktorým mohol manipulovať celkom podľa svojej ľubovôle, a to už len z toho dôvodu, že užíval mimoriadny rešpekt aj u svojich kolegov, presnejšie povedané, podriadených kňazov. Nakoľko celý jeho zovňajšok vyžaroval niečo silne magické a pretože poznal rôzne záhadné tajomstvá, obávali sa ho aj jeho vlastní kňazi. Jeho moc zvyšovala a upevňovala aj skutočnosť, že zamestnával vlastné, chrámové vojsko, ktoré sa vytvorilo jeho zásluhou a jeho pričinením z pôvodnej chrámovej polície. Jej povinnosťou bolo dozeranie na poriadok a čistotu na posvätnom pozemku rozprestierajúcom sa okolo chrámu.

          Bekanchons si u Echnatonovho otca časom vymohol, že táto polícia bola preorganizovaná na vojakov. Potrebu vlastného vojska odôvodnil veľkým nebezpečím, ktoré predstavovala pre Amuna a ďalších bohov Egypta existencia religióznej opozície, stelesňovanej najmä Imhotepom a jeho prívržencami. Potom si z neveľkého vojenského útvaru postupne vybudoval pomerne veľkú a silnú armádu, pričom vo svojom počínaní zašiel neskôr tak ďaleko, že ju podriadil úplne len svojej moci a stal sa jej hlavným veliteľom, celkom ignorujúc faraónov príkaz, a či vlastne prianie (lebo faraón v tom čase Bekanchonsovi už dávno nič neprikazoval), aby toto vojsko bolo súčasťou egyptskej armády a teda závislé od veliteľskej moci samotného faraóna. Aj z tohto dôvodu bol Echnaton nahnevaný na otca, že niečo také Bekanchonsovi bez odporu dovolil a považoval to za jednoznačný dôkaz jeho slabosti a povoľnosti voči svojvoľnému, nehanebnému a démonickému kňazovi, ktorý robil všetko možné, aby strhol na seba čo najväčšiu moc a stal sa neoficiálným faraónom ríše, čo sa mu v podstate aj podarilo.

  Amunovmu veľkňazovi podliehala aj celá veľká armáda všelijakých služobníkov, pomocníkov a úradníkov, a tak, ako jeho vojaci, boli mu i títo ľudia absolútne oddaní a rešpektovali a poslúchali na slovo v prvom rade jeho a až potom faraóna. Zo všetkých týchto dôvodov bol Bekanchons veľmi dôležitou a nebezpečnou osobnosťou, takže nebolo radno protiviť sa jeho vôli, ani sa pokúšať nejakým spôsobom ho obísť, ale práve toto zamýšľal Echnaton urobiť. Samozrejme, nie hneď, ale postupne a s pomocou Imhotepa, ktorému teraz mohol umožniť návrat do Théb.

***********************

  V otvorených dverách, prechádzajúc pomedzi oboch núbijských strážcov stojacich nehybne ako sochy a držiac vzpriamenými rukami kopije, sa objavila nízka postava veľkňaza boha Amuna. Cez jedno rameno mal prehodenú kožušinu z pantera (vymohol si u faraóna, ktorý jediný sa smel odievať do takejto kože, právo nosiť ju tiež), pričom druhé rameno mal obnažené. Opásaný bol kultovou zásterou siahajúcou mu poniže kolien. Bola zhotovená z jemnej kože mladej antilopy. Zdôraznením jeho vysokého kňazského úradu a jeho kňazskej čistoty bola jeho úplne holá lebka, starostlivo zbavená každého vlasu.

  Bekanchons chodieval k Amenofisovi takmer výlučne len sám, bez sprievodu, len zriedkakedy ho doprevádzal aj jeho najvernejší človek, jeho zástupca Choser. Tento raz akoby však mal obavy, alebo nedôveroval budúcemu faraónovi, prišiel v sprievode šiestich vysokých kňazských hodnostárov, včítane svojho dôverníka Chosera.

  Najvyšší kňaz vkročil do sály sebavedome, hrdo a bez akéhokoľvek náznaku zaužívaného rituálneho pokorného sa približovania k faraónovi, vyznačujúceho sa pomalou chôdzou so sklonenou hlavou, pričom sa pohľad upieral do zeme. Ostatne, nerobieval to ani v prítomnosti Amenofisa, a tento mladík ešte nebol ani len korunovaný, takže mu z jeho pohľadu už vonkoncom nestál za to, aby niečo také vykonal. A korunu mal prijať predsa z jeho rúk. Hneď teraz mu ukáže, že je to on, veľký Bekanchons, kto je najmocnejším mužom v Egypte, a preto žiadne náznaky pokory, ani len rituálnej. Budúci faraón sa musí obávať jeho a musí ho rešpektovať a riadiť sa podľa jeho mienky. V opačnom prípade veru nebude dlho faraónom. A nemienil ani čakať, kým ho tento mladíček, budúci faraón z jeho milosti, osloví prvý, ako prikazovala dvorná etika; nie, on sa ozve prvý.

        Prv však, než to stihol vykonať, už aj zaznel Echnatonov jasný, mužne výrazný, sebavedomý a rozkazovačný hlas, ktorý naznačoval, že nestrpí nijaký odpor, ani protirečenie. Bekanchonsa to viditeľne vyviedlo z rovnováhy, nikdy predtým ho totiž nepočul hovoriť takým tónom a takým spôsobom:

”Ako to, že najvyšší kňaz v zemi, ktorý má vždy a všade dbať a dozerať na čistotu a zachovanie rituálu, ho sám nedodržuje?”

Bekanchons bol očividne prekvapený týmto nečakaným útokom Echnatona na jeho dôležitú a posvätnú osobu a bolo na ňom vidno, že je trochu zmätený, hoci sa to všemožne snažil zakrývať. Echnatonov silný hlas však hrmel s dôrazom ďalej:

”Čo bolo doteraz, ma nezaujíma, ale za môjho panovania sa bude riadiť všetko len podľa mojich príkazov a želaní, a kto ich nemieni rešpektovať a sa im podriaďovať, ten upadne ihneď do mojej nemilosti a bude odvolaný zo svojej funkcie, akokoľvek vysoká a dôležitá aj je.”

  Z jeho hlasu a spôsobu formulácie bolo každému v sále jasné, kto je tým mienený, a Bekanchonsova tvár takmer skamenela od zlosti a urážky. Ovládol sa však, ako vždy, keď to bolo potrebné - vždy vedel majstrovsky zakrývať, čo sa odohrávalo v jeho vnútri. Veľkňaz pozrel na Echnatona zničujúcim pohľadom a odpovedal mrazivým hlasom:

  "Bekanchons neporušil rituál ničím. Nebolo totiž najmenšieho dôvodu, aby sa v tomto prípade mal dodržať nejaký rituál. Nie je tu predsa prítomný nijaký faraón. Ak niekto rituál porušil, potom to bol niekto iný, ale nie veľkňaz Amuna. Etika a rituál nepripúšťajú, aby si niekto obliekol ornát faraóna, ak nie je faraónom.”

          ”Môj milý Bekanchons”, povedal s otvorenou iróniou v hlase Echnaton a pokračoval ďalej, ”nezabúdaj, že ja som z iného cesta ako bol môj otec, a preto som sa rozhodol, že navrátim osobe faraóna všetky jej  patriace právomoci, ktoré jej boli dané bohmi a dané len jej!  Vyhlasujem hneď teraz, že mnohé veci sa preto na dvore faraóna znova zmenia, a to takou mierou, že nejeden z vysokých hodnostárov mojej krajiny sa nesmierne podiví. Súčasne ti oznamujem, že moju korunováciu za faraóna prevedie Imhotep, ktorého týmto vyhlasujem za najvyššieho kňaza boha Atona, čo nástupcovi na trón panovníka zákon povoľuje. A teda Imhotep, ako najvyšší kňaz boha Atona, je oprávnený previesť korunováciu faraóna. To rituál dovoľuje, ak je v tom čase najvyšší kňaz Egypta chorý, alebo, ak sa nachádza mimo hlavného mesta. A teraz ti prikazujem, aby si po pohrebe môjho otca ostal celý týždeň v Údolí kráľov, pri jeho hrobke a postaral sa, aby boli dodržané všetky kultové pobožnosti, ako prikazuje rítus a aby prebehli v náležitej úcte a rešpekte zosnulého."

Bol to v podstate veľmi nehorázny príkaz, ktorý Echnaton naniesol najvyššiemu kňazovi, lebo podľa starej tradície - ešte v období Starej ríše - síce bola obyčaj, že najvyšší kňaz po pohrebe ostal niekoľko dní pri hrobe zomrelého vládcu, ale posledné stáročia sa zaužíval iný zvyk. Najvyšší kňaz previedol len ceremoniál pohrebu a potom sa vrátil do hlavného mesta, zanechajúc pri hrobe niektorého z vyšších kňazov, aby on dozrel na kultové pobožnosti za mŕtveho, ktoré trvali asi týždeň.

    Práve v čase, keď Bekanchons mal ostať podľa tohto príkazu v Údolí kráľov, sa Echnaton chcel nechať korunovať za nového faraóna Imhotepom. To bol dôvod, pre ktorý chcel dostať Bekanchonsa mimo Théb, lebo v opačnom prípade patrilo právo korunovácie faraóna jemu. A bolo nepísaným zákonom egyptskej zeme, že ľud videl záruku svojej šťastnej budúcnosti práve v tom, že kňaz, ktorý previedol korunováciu faraóna, bol potom počas celej jeho vlády s ním veľmi blízko spätý a stále mu stál po boku  pripravený poradiť. Preto si žiadny faraón nemohol neskôr dovoliť takéhoto kňaza len tak jednoducho a svojvoľne odstaviť alebo mu celkom viditeľne odopierať svoju priazeň. Nevôľa celého národa by mu bola istá.

  Bekanchons pochopil s konečnou platnosťou, čo v podstate už dávnejšie predpokladal, ale nikdy nechcel akceptovať, totiž, že Echnaton je veľmi silná osobnosť a že s ním nebude mať ľahkú prácu. Najväčšiu starosť mu však robil Imhotep. S ním bude Echnaton ešte silnejší a nebezpečnejší. Bolo mu jasné, že teraz nastáva pre neho rozhodujúce obdobie a že Echnaton dnes, zajtra, pošle poslov k Imhotepovi, aby prišiel do Théb. To sa však nesmie stať, to nemôže pripustiť. Musí za každú cenu prekaziť, aby tento starý kacír a odpadlík od viery v boha Amuna a ostatných bohov Egypta vôbec vkročil do Théb.

        Ak sa mu to podarí, to znamená, že ak zneškodní a odstráni Imhotepa skôr ako položí svoju nečistú nohu na pôdu posvätných Théb, do mesta jeho boha Amuna, tak bude mať Echnatona čoskoro v hrsti, pretože - a to si bol celkom istý - keď stratí pre svoje kacírske plány takú veľkú podporu akou Imhotep nesporne bol (Bekanchons v duchu uznával chytrosť a múdrosť svojho odporcu), tak ho časom opustí odvaha a sebavedomie a bude z neho už len povoľná hračka v jeho rukách. Alebo, ak aj nie celkom, tak potom už nebude pre neho veľkým problémom postarať sa, aby odišiel k svojím bohom a či vlastne k svojmu jedinému bohu. Takéto úvahy prebehli v Bekanchonsovej hlave po posledných slovách Echnatona. Na ich základe prišiel k uzáveru, že v súčasnej situácii nemá nijaký zmysel dostať sa s ním do otvorenej konfrontácie. Ak si teraz myslí, že je silný, ba dokonca silnejší ako on, nech si to len pokojne myslí a nech dočasne užíva pocit víťazstva nad ním. Však je to len iluzórne víťazstvo. On, Bekanchons, vie byť trpezlivý a čakať, aby potom vo vhodnej chvíli vedel prekvapujúco zaútočiť a strhnúť víťazstvo na svoju stranu. Veď kto sa smeje naposledy, ten sa predsa smeje najlepšie. Preto si radšej zahryzol do jazyka a nevyslovil žiadnu námietku voči Echnatonovmu príkazu, že musí ostať v Údolí kráľov. Nakoľko už nebolo nič, čo by si ešte mali povedať, požiadal Echnatona, aby mohol odísť a ich rozhovor bol ukončený. Celé ich stretnutie netrvalo dlhšie ako päť minút a po ňom bolo jasné obidvom, čo v podstate už dávno vedeli a cítili, že sú nepriatelia na život a na smrť.

*************************

           Na druhý deň, skoro ráno, keď slnko sa len chystalo vykuknúť spoza ranného horizontu a ešte vládlo pološero, vyrazil Mykerinos, rovesník Echnatona a jeho najlepší priateľ, na čele ozbrojeného oddielu 150 jazdcov a vydal sa na cestu do oázy el-Safar, aby priviedol do Théb Imhotepa. Echnaton sa preto rozhodol vyslať taký silný oddiel, aby za každú cenu zaručil bezpečnosť svojho otcovského priateľa a aby sa mu po ceste náhodou nestalo, že by ho prepadli nejakí lúpežní Nomádi a ohrozili jeho život, ktorý bol nesmierne dôležitý pre jeho veľké plány.

Aj Echnaton vstal v tento deň veľmi skoro, pretože chcel byť osobne pri tom, keď Mykerinos bude odchádzať z paláca a tiež preto, lebo sa chcel uistiť, že všetko prebehne v tajnosti, ako to nariadil, aby sa nikto nedozvedel, kam odchádza jeho priateľ s oddielom ozbrojených jazdcov.

      Keď  Mykerinos opustil bránu paláca, vrátil sa Echnaton do svojich komnát a zamyslene pozoroval majestátny kotúč slnka, práve sa vynárajúci z náručia blednúcej noci. Ani on, ani Mykerinos, nepostrehli postavu zahalenú do sivého plášťa, ukrytú v úzadí nádvoria a pozorujúcu, ako sa jazdci pripravovali na odchod. Po ich odchode sa zahalený muž rýchlo vytratil z paláca a vydal sa na cestu ku karnackému chrámu, k Bekanchonsovi. Bol to veľkňazov človek, špiónujúci pre svojho pána, ktorý sa chcel dozvedieť, kam majú namierené jazdci a kedy prídu naspäť.

      Echnaton bol ponorený do hlbokého rozmýšľania nad tým, čo všetko ho teraz očakávalo. Jeho život, keď bude faraónom, sa veľmi zmení. Istotne, život každého nastupujúceho faraóna zaznamenal značnú zmenu oproti tomu, ako ho žil predtým. To vedel dobre. Zmeny, ktoré sa ale udejú v jeho živote faraóna, budú neporovnateľne väčšie, ako u všetkých jeho predchodcov dohromady. On nebude pokračovať, ako to robili oni, v diele svojho otca,  kráčať v jeho šľapajách a robiť ďalej to isté, čo robil on. On chce všetko staré zmeniť a zničiť a vybudovať svoju ríšu na iných základoch, no predovšetkým na novom náboženstve. Prikáže  vybudovať nové hlavné mesto a bude nútiť a naháňať jeho staviteľov, aby ho postavili za pár rokov. Keď bude hotové, okamžite opustí Théby a bude Egyptu vládnuť odtiaľ, zo svojho mesta, z mesta zasväteného Atonovi.

    Odrazu sa v ňom dostavil vizionársky pocit, že po tisícročiach, keď zo všetkého bude už len prach minulosti a pod ním nanajvýš len niekoľko schátralých kamenných zvyškov, svedkov niekedajšej krásy architektúry faraónov, že potom sa budú ľudia s neporozumením a zadivením pýtať, prečo asi opustil nádherné a veľkolepé hlavné mesto Théby na vrchole rozkvetu, plné majestátnych chrámov a prekrásnych palácov. Možno však, že sa to dozvedia a pochopia z dokumentov, ktoré hodlal zanechať, kde bude napísané, že to urobil preto, aby sa oddelil od koruptnej, mocou posadnutej kasty nafúkaných, neznesiteľných kňazov Amunových, na čele s Bekanchonsom, ktorí chceli všetko ovládnuť a manipulovať, lebo tak chcel zlomiť ich moc.

Hádam pochopia, že nehodlal postaviť nové mesto len preto, že chcel zaviesť novú relígiu, relígiu jedného boha, ktorý je len jediným  bohom, ale preto, že chcel eliminovať ich zhubný vplyv a ich nenásytnosť po bohatstve, v mene ktorej bezohľadne vyciciavali a okrádali úbohý ľud. Nemohol už dlhšie znášať, ako používali relígiu stále viac len k tomu, aby si pomocou nej omotali každého okolo prsta a robili s ním čo chceli.

    Tento človek, jedna z najvýznamnejších osobností na tróne egyptských faraónov, bol veľmi senzibilným a vnímavým mužom, pozorujúcim svet a jeho zákonitosti citlivými očami umelca. Vlastnil výrazné umelecké sklony, písal básne a aj filozofoval (i keď nie v tom zmysle ako grécki filozofovia; jeho filozofovanie bolo upriamené viac na magické a transcendentné súvislosti), obdivoval egyptských mudrcov Ptahhotepa, Ipuvera, Amenohupa a ďalších. Bol aj veľmi nadšeným a nadaným  maliarom. To všetko prispelo k tomu, že svojou dušou umelca vnímal a zažíval kozmos a predstavu o božskej existencii inakšie ako ostatní ľudia. Boh Echnatona - ako ho on chápal - bol len jediným bohom a jediným stvoriteľom celého kozmu. Nebol však bohom čisto len mužským, ako ho neskôr malo proklamovať židovstvo a po ňom kresťanstvo. Jeho boh vo svojej podstate zjednocoval a obsahoval tak ženský, ako aj mužský princíp. Okrem toho bol Echnaton presvedčený, že ten istý duch, ktorý je v bohu, je aj v každom človeku, ale že v ňom takpovediac spí a nie je prebudený k plnému božskému vedomiu.

Nofretete očakávala tento večer Echnatona na mieste, kde sa ich mladé telá po prvý raz spoznali a si po prvý raz darovali nekonečne opojný pocit rozkoše vzájomného splynutia a preniknutia. Zapadajúce slnko stálo nad horizontom už len na šírku jej útlej štíhlej dlane. Mladá žena preciťovala v týchto okamihoch priam nevýslovnú záplavu šťastia, ktoré pulzovalo v nej takou intenzitou, že ho vnímala každým vdychom a každým tepom srdca. Čas plynul, slnko na oblohe medzitým vystriedala bledá, okrúhloplná tvár mesiaca a Nofretete pociťovala, ako jeho tajuplná energia preniká a zaplavuje celé jej telo a napĺňa jej hruď vášnivou túžbou po láske. Priala si, aby mohla tieto chvíle intenzívneho pocitu šťastia a spokojnosti pozbierať, ako sa zbierajú krásne lesklé, morské perly. Potom by si ich mohla navždy ponechať. Vedela totiž, že nič nie je také nestále a vrtkavé ako šťastie. Veď ani mocní bohovia ho nikdy nevlastnia natrvalo a túžia po ňom práve tak, ako i ľudia. Keby sami vlastnili trvalé šťastie, boli by vedeli stvoriť svet, kde by bolo stálym hosťom. Svet aj človeka stvorili však na svoj obraz, a preto ho nemohli obdarovať večným štastím. A ako ľudia potrebujú bohov, tak  i bohovia potrebujú ľudí. Bohovia zažívajú pocit šťastia, keď môžu ľudí pozorovať a učiť ich, a pre ľudí je pocitom šťastia, keď vedia, že sa bohovia o nich starajú, že sa k ním môžu utiekať. Prirodzene, že bohovia majú veľké problémy sa medzi sebou dohodnúť, čo je pre ľudí dobré a prospešné, a tak často konajú úplne protichodne. Ľuďom to prinesie obvykle viac nešťastia ako šťastia, a pravdou je aj, že každý z bohov sa potom občas vyhovára, že je síce bohom, ktorý je zodpovedný za beh sveta, ale že predsa nemôže byť zodpovedný za omyly a chyby iných bohov.

********************

    Svetlo mesiaca sa menilo, čím vyššie sa dvíhal na oblohe. Odrazu sa jej zazdalo, že jeho svit sa na okamih zoslabil, akoby sa cezeň premihol akýsi tieň. A po malej chvíli ďalší a potom ešte jeden. Keď sa lepšie prizrela, takmer nechcela veriť vlastným očiam. Už vyše troch mesiacov nevidela žiadne mraky. Slnko pálilo celé mesiace nemilosrdne, bez prestania; zem bola suchá, popraskaná a vyprahnutá. Len tam, kde ju zvlažovali opadnuté  vody Nílu, vyzerala ako zelená oáza.

      Vskutku, čo zazrela na mesiaci, neboli nijaké podivné tiene, ale mraky. Najprv len celkom jemné, akoby pavučinové mráčiky, cez ktoré presvitalo mesačné svetlo takým neskutočným spôsobom, že celá zem odrazu dostala také zafarbenie, že vyzerala ako neskutočná rozprávková krajina. Netrvalo dlho a prišli ťažké čierne mraky, ktoré zatemnili mesiac úplne a prvé kvapôčky dažďa jej začali padať na tvár,  na obnaženú šiju a na nahé ramená, príjemne ich vlhčiac. 

Privrela oči, nastavila tvár oproti oblohe a rozprestrela ruky, vytočiac dlane tak, aby na ne dopadali kvapky, ktoré sa medzitým stávali stále väčšie a ťažšie. Bol to pre ňu nepredstaviteľne príjemný zážitok, aký si vie predstaviť len ten, kto žil v zemi, kde voda a dážď sú najvznešenejšími darmi oblohy a bohov. Ani nezbadala, ako sa k nej blížil Echnaton. Keď sa už z tmy začala jeho očiam vynárať jej postava, urobil ešte niekoľko krokov, aby ju videl celkom zreteľne, potom ostal stáť, užívajúc úchvatnú panorámu núkajúcu sa jeho zraku.

    Včera ráno, keď sa s ňou miloval a cítil na ramenách a na hrudi záplavu jej hustých, ako havran čiernych vlasov, vdychujúc pritom vôňu drobných kropajov jej potu, ktoré prešli pórmi jej nádhernej, hebkej pleti, bola mu nesmierne blízka a dôverná, akoby bola časťou jeho samého. Aj keď sa ich telá od seba oddelili a ona mu utierala jemnou šatkou tvár, zarosenú slankastým potom, bola mu blízka, najblžšia. 

    Teraz, keď ju ale videl stáť zahalenú jemnou látkou jej bielych šiat, tvárou nasmerovanou k oblohe, s naširoko roztiahnutými rukami, obrátenými k oblohe a vlasmi divoko vlajúcimi vo vetre, zdala sa mu odrazu cudzia a neprístupná, ako vzdialená, nedostupne vznešená bohyňa.

    Jej tvár v žiari mesiaca, ktorý prerazil na chvíľu hustú clonu mrakov, bola akosi odcudzujúco vznešená a nedostupná. Každým nárazom vetra, ktorý menil formu jej vlasov, sa v nej objavovalo niečo nedefinovateľné, niečo, čo mu pripomínalo záhadnosť sfingy. V jednom momente vyzerala ako kráľovná, hneď  nato ako múdra vedomkyňa, potom mu pripadala ako orol, vzápätí zas ako lev, aby o chvíľku v nej videl bohyňu. Napokon mal dojem, že vidí malé dieťa pozerajúce s detským obdivom a úžasom na striebristý lesk mesiaca nachádzajúceho sa v splne.

        Pomaly sa jej približoval, až bol celkom pri nej, ale ona ho nepočula. Zdalo sa, akoby nevnímala okolo seba nič iné len vietor, mesiac a padajúce kvapky dažďa, vychutnávajúc a príjmajúc ich do seba pootvorenými ústami. Dažďová voda jej stekala po tvári  hustými pramienkami a šaty mala už celkom premočené. Zotrval vedľa nej niekoľko okamihov, no ešte stále ho nepostrehla, plne koncentrovaná len na úžasnú nádheru a fascinujúci zážitok padania nebeskej vlahy. Napokon prehovoril tichým hlasom, aby ju nevyľakal: ”To, čo práve padá z neba na teba, i na celú zem Egypta, je najvzácnejší dar bohov ľudom. Je to najdrahocennejšie a najrýdzejšie zlato našej krajiny, tekuté zlato neba. Pre mňa je takým zlatom aj vlhkosť tvojho lona a tvojich úst.”

    Nofretete neodpovedala, ani sa k nemu neobrátila, len vložila ruku do jeho ruky a nežne ju stlačiac, dávala mlčky najavo, že sa teší  jeho prítomnosti a oddávala sa ďalej, priam s erotickou vášnivosťou, jemnému hladkaniu dažďových kvapiek, príjemne ochladzujúcich jej telo, prehriate horúčavou letného dňa. Šaty mala už tak vlhké, že jej úplne priľahli na telo a vo svite mesiaca, ktorý v tomto momente ukazoval svoju tvár nepatrným otvorom v tmavom závoji mrakov, presvitala vzrušujúca forma čierneho trojuholníka jej pohlavia. Echnaton nemohol odolať tomuto pohľadu a špičkami prstov sa dotkol tohto najcitlivejšieho miesta jej tela a zároveň ju začal vášnivo bozkávať na vlhké pery.

  ”Nemôžeš myslieť na nič iné?” Pokúšala sa vyslobodiť z jeho objatia, ale on ju držal pevne a nedovolil, aby mu vykĺzla z náručia. Keď chcela odtiahnuť aspoň svoje ústa, zahryzol sa jej jemne do  spodnej pery a nasal ju do svojich úst. Odrazu sa prihnal mohutným závanom vietor a znova jej poprehadzoval vlasy, takže jej padali neusporiadane a rozcuchane do čela a tváre. Opäť mu pripadala cudzo a nedosiahnuteľne, takže mal pocit, že dnes sa nedostane k cieľu svojich túžob. Našťastie sa však jej pozornosť začala pomaly presúvať od úchvatného divadla prebudených elementárnych síl prírody, v tejto forme v Egypte tak zriedkavých, a koncentrovať sa na jeho osobu a na jemnú hru jeho prstov, ktoré prebúdzali jej náruživosť, až začala opätovať jeho bozky.

Keď oblohu ožiaril prvý ohnivý blesk, explodovala aj jej vášnivosť takmer silou práve zažívanej letnej búrky. Ovládnutá rozpútanou náruživosťou sa mu zahryzla do ramena, čo malo pre neho signálny účinok. Už v nasledovnom momente ju strhol do mokrej trávy. Nohy sa jej začali vzďaľovať od seba, naplno pritom otvárajúc jej lono a najvzrušujúcejšia časť jej tela mu dávala najavo, že je pripravená ho prijať. Potom odrazu bol v nej a ona bola všade okolo neho. Už mu zasa nebola cudzia, ale blízka, najbližšia. Vnikol do nej tak hlboko, že naraz mal pocit, že sa v nej celý rozplynul. Žiadostivo a dychtivo ho nútila, aby vnikal do nej ešte hlbšie. Celkom zabudli na zúrenie živlov, už nevideli a nevnímali nijaké búrkové blesky, cítili len blesky svojich láskou rozplamenených tiel. Prúdy dažďa, ktoré sa okolo nich premieňali na potoky, boli mimo dosahu ich vedomia.

Jediné, čo trochu vnímali, okrem pulzovania rozkoše medzi ich telami, pretransformovanými do jediného organizmu, bolo ohlušujúce burácanie hromov. Zdalo sa, akoby bohovia chceli rozpoltiť a rozdvojiť celý svet, ktorý sa pod nimi otriasal v základoch. Keď potom zacítil vibrujúce záchvevy jej tela, splývajúce s otriasaním zeme, rozbúrenej  divočiacimi živlami, už viac nemohol udržať vo svojom vnútri obrovský tlak a v najbližších sekundách vsiakla horúca vlaha jeho tela do jej chvejúceho, rytmicky sa dvíhajúceho lona. Vietor zavíjal a svišťal nad ich hlavami, blesky sršali, ale on počul len jediný zvuk - zvuk svojho mena, ktoré šepkali jej pery stále odznova. 

********************

Na druhý deň predpoludním bol Echnaton vo svojej priestrannej pracovni, ktorej okná boli nasmerované na východ, takže mohol pozorovať východ slnka a jeho každodennú púť k zenitu. Obvykle tu trávieval každé predpoludnie, poväčšinou však len sám. Pracovňa bola spojená s ďalšími dvomi veľkými miestnosťami,  zariadenými tak, aby tam mohol uspokojovať svoje početné umelecké záľuby a náruživosti.

      Sedel za veľkým stolom z cédrového dreva, na ktorom mal rozložené čisté biele papyrusy, pripravené k písaniu. Bol aj mužom pera a písaval s veľkou záľubou básne, verše a rôzne filozofické úvahy. Na stole ležalo veľké množstvo perfektne vysušených, úplne hladkých papyrusov rôznych formátov. Najväčšie z nich mali rozmery 50 krát 40 centimetrov, a v podstate sa jednalo o hárky. Na blízkom priečinku boli uložené viaceré papyrusové role, pozostávajúce z dvadsiatich zlepených hárkov, ktoré Echnaton používal, ako bolo vtedy zvykom, pre obsiahlejšie texty. Písal hieroglyfami z prava do ľava, ako sa v tých dobách v Egypte písalo. Jeho písacie náradie tvorilo púzdro z jemne vypracovanej antilopej kože, kde boli umiestnené viaceré zaostrené, úplne rovné a dlhé trstiny, ďalej ešte obsahovalo dve nádobky vo funkcii kalamárov. V jednom bola červená a v druhom čierna tekutina. Okrem toho tam bola aj neveľká nádoba s vodou a malá paleta s dvomi priehlbeninami slúžiacimi k namiešaniu červeného a čierneho tušu, k čomu sa používali sadze a červený oker.

        V klasickej epoche Egypta sa písalo v kolumnách, neskôr, od Strednej ríše, vo vodorovných riadkoch. Nadpisy a dôležité vety sa písali červenou farbou (aj to sme prebrali od starých Egypťanov, ako i nespočetné iné veci). Pravopis, v zmysle ako ho poznáme a používame my, starí Egypťania nepoznali. Pretože egyptské hieroglyfy boli v podstate umeleckými obrázkami, bolo pre Egypťanov správne len to, čo vyzeralo pekne a esteticky, a preto sa skôr akceptovala chyba pri písaní ako chyba krásy písma. Jednotlivé písmená boli rôznej veľkosti, niektoré sa maľovali poležiačky, iné zasa vzpriamene. To umožňovalo ich spájanie do harmonicky pôsobiacich kvadratických skupín.

Echnaton držal v ruke  zašpicatenú trstinu a usilovne písal. Asi po hodine koncentrovanej práce prerušil na chvíľu svoju činnosť a vzhliadol von, na zlatý slnečný kotúč, pomaly sa blížiaci k najvyššiemu bodu svojej dráhy, pozorujúc ho s úctou a obdivom, zahrúžený do hlbokého premýšľania. Bolo to prvý raz v jeho živote, kedy sa zamyslel úplne racionálne, čo asi môže naozaj byť jeho podstatou, a čo spôsobuje, že sála teplo a svetlo každý deň s úplne rovnomernou stálosťou. Odrazu si uvedomil, že to bola veľmi podivná myšlienka, ktorá mu práve prebleskla hlavou, lebo veď o niečom takom ešte nikdy nehovorili a nepremýšľali ani spolu s múdrym Imhotepom. Po krátkej chvíli sa ho však zasa zmocnila mystická úcta a v slnku opäť videl len najvyššie božstvo celej oblohy. Každý, kto niekedy už stál pod majestátne pôsobiacim slnkom Egypta a pociťoval jeho priam monarchickú vznešenosť, okamžite pochopí  nesmiernu dôležitosť jeho zjavu pre Egypťanov a tiež jeho centrálnu rolu v nebeskom panteóne ríše faraónov na Níle.

Budúci faraón znova namočil trstinu, ktorou písal, do nádoby s čiernou tekutinou a pokračoval ďalej vo svojej básnickej hymne na slnko:

 

Plné krásy sa zjavuješ nad horizontom oblohy, 

ó, ty živé slnko, ty, ktoré žiješ od prapočiatkov!

Vyšlo si nad východným horizontom

a naplnilo si každú krajinu sveta svojou krásou.

Si krásne, veľké a žiarivé, vysoko  nad celou zemou.

Tvoje lúče zasahujú a objímajú všetky zeme 

až na koniec všetkého, čo si stvorilo.

Ty si Re, keď obchádzaš všetky ich hranice

a keď ich dávaš svojmu milovanému synovi.

Si nesmierne vzdialený, no lúče tvoje sú všade na zemi.

Žiariš do všetkých tvárí a predsa si nekonečne tajuplný.

Temnota je vo svete, keď zostúpiš pod západný horizont,

temnota, akoby všetko živé už smrť obchádzala.

Ale ráno sa objavíš nad horizontom východu v novej žiare 

a ako slnko daruješ svojimi lúčmi nový život a nový deň. 

Len cez teba sú obe zeme Egypta každodenne vo sviatku.

Život dávaš ľuďom a oni ti vzdávajú hold,

čisté je ich telo a šaty sú naň naložené.

Ich ramená k tebe sa týčia, keď sa objavíš na oblohe

a celá zem dýcha životom a vykonáva svoju prácu.

Si to ty, ktorý nechávaš dozrieť semeno v telách žien,

a si to ty, ktorý zrodíš nový život v  ich telách.

Si to ty, ktorý daruješ dych a tak udržuješ život 

vo všetkých tvoroch, ktorých si stvoriteľ.

Si to ty, ktorý očakávaš každé dieťa, keď vyjde z tela matky

a dbáš, aby začalo dýchať, a potom otvoríš jeho ústa

a staráš sa o všetky jeho potreby.

Aké nespočetné sú všetky tvoje diela, ktoré ľudská tvár 

nikdy neuzrie a ľudské srdce nikdy nepochopí,

a preto len ty si jediný boh

akému viac niet rovného !

*************************

  Po ďalšej hodine práce prestal písať, odložil písaciu trstinu do puzdra a starostlivo zavrel korkovou zátkou obe nádoby s tušom. Oprel sa pohodlne o operadlo stoličky, prižmúril oči a pozerajúc na jasnú oblohu vhĺbil sa do myšlienok, ktoré ho už po krátkom okamihu celkom odpútali od zeme a povzniesli hore, k nebeskej klenbe.

Nebolo jednoduché byť stále len bohom a hrať presvedčivo, takmer po celý život, túto náročnú úlohu. Vyžadovalo to značné sebaovládanie a sebakontrolu. Neraz sa u neho dostavili okamihy, keď si želal byť len jednoduchým egyptským felahom, v potu tvári zavlažujúcim a obrábajúcim svoje polia, ktorý ale môže žiť svoj život prirodzeným a jednoduchým spôsobom. Neraz sa o tom zmienil Imhotepovi, a aj Nefropetovi, svojmu učiteľovi a vychovávateľovi, ktorý ho už ako dieťa postupne zasväcoval do jeho budúcej funkcie a mu vštepoval do hlavy všetky pravidlá chovania sa faraóna; naučil ho aj čo znamená byť bohom a vedieť vystupovať ako boh.

      Vždy si však uvedomoval, že je zodpovedný za svoju zem a za svoj ľud. Vedel dobre, že čím viac ľudia veria na božskú podstatu faraóna, teda čim autentickejšie a sebaistejšie faraón vystupuje ako boh, tým väčšiu húževnatosť a životaschopnosť prejavuje jeho národ. Nejeden jeho predchodca vrástol tak silne do svojej božskej role, že uveril aj sám tomu, čo stelesňoval. Echnaton bol však nesmierne hĺbavým a premýšľajúcim človekom a bol schopný veľmi dobre rozlišovať medzi ilúziou a realitou, i keď samozrejme len na úrovni vtedajšieho myslenia.

      Sedel nehybne už dlhú dobu a jeho vedomie sa stále viac odpútavalo od tela, až odrazu mal pocit, že sa vzniesol až k slnku a s ním splynul. Bol pri svojom bohu a on bol v ňom. V týchto okamihoch sa v jeho vedomí zapálilo svetlo nového poznania a odhalilo sa mu najvyššie tajomstvo. Odrazu vedel, že nie je len telom a duchom, ale že pravá podstata jeho bytosti je niečím, čo je oveľa viac ako telo a duch, že je totiž kozmom samotným.

  Zaklopanie na dverách jeho pracovne ho vrátilo znova do pozemskej reality. Keď sa ohlásil, vošiel do miestnosti čierny núbijsky sluha a oznamoval:

  ”Najvznešenejší Echnaton, budúci faraón Egypta, práve prišiel vznešený Setis, môžem ho uviesť k tebe?”

      Keď Echnaton prikývol, Núbijec odišiel, aby sa už po chvíli zjavil vo dverách so Setisom, hlavným staviteľom a architektom, ktorý bol najznamenitejším odborníkom  svojho remesla v celej egyptskej ríši. Setis bol muž strednej postavy, niečo vyše štyridsaťročný.  Na hlave mal už len zopár vlasov, čo bolo v tých časoch v Egypte veľmi zriedkavé. Bol nielen skvelým staviteľom a architektom, ale aj jedným z najlepších matematikov a astronómov, a konkuroval aj takým matematickým a astronomickým mudrcom, akými boli Bekanchons a Imhotep.

  Pre starých Egypťanov však vtedy neexistovali jednotlivé vedecké disciplíny, striktne a presne oddelené, ako s nimi pracujeme dnes my. Egypťania poznali len celý komplexný systém istých poriadkov zahrňujúcich prírodu a spoločnosť. Bohyňou a patrónkou vedy bola bohyňa Maat, ktorá mala veľmi dôležitú funkciu, lebo jej bol podriadený celý svetový poriadok. Bola to práve ona, ktorá dozerala, aby na zemi správne prebiehal kolobeh kozmického poriadku. A keďže poriadok a pravidelnosť boli aj náplňou vedeckých systémov a poznatkov, tak Maat bola asociovaná aj s vedou a  príslušná pre ňu.

      Egypťania chápali všetky im dostupné vedomosti ako jednotnú a kompaktnú vedu, a tak ju aj vyučovali na školách. Takto jednotne vybudovaná veda obsahovala všetko, k čomu sa Egypťania na poli vedomostí a poznania dopracovali. Bola to matematika (tu išlo predovšetkým o prakticky orientovanú matematiku), astronómia, geografia, medicína, staviteľstvo, architektúra, technika, religiózne a spoločenské vedy, biológia, zoológia a umenie. Pestovanie a vyučovanie takejto nediferencovanej a univerzálne chápanej vedy malo za následok, že Egypťania nevideli a nepoznali nijaký rozdiel medzi technicko-organizačnou činnosťou, religiózno-kultovými aktivitami a skutočnou vedeckou pracovnou náplňou.

        Z  hľadiska Egypťana boli tieto kategórie práve tak dôležité a nepostrádateľné pre spoľahlivé fungovanie spoločnosti, ako aj konkrétna produktívna činnosť v poľnohospodárstve, vo výrobných dielňach, obchodoch a na stavbách. Egypťan bol presvedčený, že všetko je navzájom rovnocenné a nakoniec splýva v jednom. Štúdium však bolo už aj vtedy diferencované, a to tak do dĺžky, ako aj v kvalite, to znamená, že nebolo jednotné. Napriek takémuto prístupu k vede - podľa nášho posudzovania ešte značne nekvalifikovanému, lebo bol úplne nediferencovaný - vznikli v jej ”spoločnom lone”, a to tak v Egypte, ako aj v zemiach Prednej Ázie, dôležité vynálezy a objavy, a síce v oblastiach, ktoré dnes označujeme ako špecifické vedecké disciplíny.

      Egypťania boli priekopníkmi vedy a pripravili a formovali cestu smerujúcu neskôr k obrovskému rozmachu vedy a k vytvoreniu vedeckého svetonázoru vo svete klasickej antiky, teda predovšetkým v Grécku. V období Echnatona bola stavebná technika už nesmierne rozvinutá a vlastnila viac ako tisícročné skúsenosti. Dôležitým predpokladom jej praktického použitia a jej vysokej úrovne bola intenzívna produkcia a optimálne opracovávanie stavebného materiálu a jeho rýchle, ekonomické transportovanie na miesta potreby. Práca v staroegyptských kameňolomoch bola vysokoorganizovaná a premyslená do najmenších detailov. K tomuto účelu boli vypracované rôzne technologické metódy. Najpoužívanejší materiál, získavaný v kameňolomoch, bol granit, vápenec a pieskovec. Náleziská týchto kameňov sa nachádzali vždy v blízkosti Nílu, čo bolo veľmi výhodné z hľadiska jednoduchého a lacného transportu po jeho vodách.

  Pretože používaný kameň nebol vždy toho istého charakteru, museli Egypťania pri jeho ťažení používať rôzne metódy. Vápencové a pieskovcové bloky sa získavali pomocou veľkých dlát a drevených kyjakov. Tiež sa používali kovové píly. Úplne iný postup práce bol v kameňolomoch na granit. Tu museli robotníci vytĺcť v surovom granite pomocou bazaltových kameňov, ktoré držali v oboch rukách, najprv žľaby vo forme obdĺžnika, široké vyše pol metra. Keď sa takto dostali do presne stanovenej hĺbky, museli potom tento kus granitu oddeliť tým istým spôsobom od základne a takto dostali kváder požadovanej veľkosti. Aby sa kameň pri oddeľovaní od základne náhodou predčasne neulomil, bolo potrebné vsúvať podeň, stále hlbšie a hlbšie, drevené výstuhy, a tak ho istiť. Každý z kvádrov mal svoju vlastnú technickú rozpisku, kde bol presne registrovaný, a kde boli zaznačené aj jeho požadované rozmery. Podľa tejto rozpisky bol kváder  pripravený ešte priamo v kameňolome tým spôsobom, že ho robotníci opracovali nahrubo a približne, na základe udaných rozmerov.

  Technika jemného a konečného opracovania kameňov, prevádzaného až priamo na mieste ich potreby, sa v podstate nelíšila od spôsobu ich hrubého opracovania v kameňolome. Aj v tomto prípade boli najpoužívanejšími nástrojmi dláta a drevené kyje rôznych veľkostí. Stavebný materiál, pripravený a zhotovený v kameňolome, sa dopravoval na stavbu vo väčšine prípadov pomocou dopravných prostriedkov pripomínajúcich sánky. Samozrejme, že tu išlo o sánky obrovských rozmerov, pretože veľké monolity boli ťažké a značne rozmerné. Tieto sánky boli ťahané volskými záprahmi alebo ľuďmi. Pohybovali sa po špeciálne upravených cestách, ktoré robotníci pokryli nílskym bahnom a podklad ešte navyše aj neustále polievali, aby sa tak zmenšilo trenie. Kolesá, ani valčekové drevá, starí Egypťania klasickej epochy, ako uľahčenie transportu, nepoznali.

        Pred započatím stavebných prác, a tiež aj počas ich priebehu, prevádzali egyptskí stavební inžinieri veľmi svedomité a dôkladné meračské a vymeriavacie práce. Všetkým dôležitým a významným stavbám predchádzalo perfektné vypracovanie presných stavebných plánov, kde bolo myslené na každý detail, a kde sa nachádzali všetky potrebné miery a údaje. Najdôležitejším a doslova posvätným úkonom, ktorý predchádzal začatiu stavebných prác každej kultovej stavby, bolo exaktné vymeranie jej dvoch hlavných osí. Prevádzalo sa astronomicky presne podľa stavu hviezd. Dôležité pomôcky boli najmä vodná váha, uhlomery, merací povraz (na ktorom boli v lakťovej miere umiestnené v presných vzdialenostiach uzly) a početné ďalšie prístroje. Vymeriavacie a kontrolné práce boli vykonávané pod dozorom vysokopostaveného štátneho zamestnanca, ktorý mal vysokokvalifikované vzdelanie. Tento muž musel mať znamenité vedomosti v matematike a dlhoročné skúsenosti so stavebnými prácami. Univerzálnym nepostrádateľným meradlom bol vyššie spomenutý uzlový merací povraz. Používal sa počas stavebných prác, ako aj pri vymeriavaní pozemkov a polí. Bol tak populárny, že všetci významní egyptskí architekti a stavbyvedúci veľkých stavieb sa dávali s veľkou obľubou umelecky s ním zvečniť, držiac ho v ruke. 

    ”Vznešený Echnaton, tvoj ponížený sluha stojí pred tebou, pripravený prijať tvoje rozkazy.” Povedal Setis hlboko sa ukláňajúc.

          ”Setis, dal som ťa zavolať, pretože ťa chcem poveriť veľkou a dôležitou úlohou. Po dôkladnom uvážení a po porade s mojím budúcim najbližším poradcom, s veľkňazom Imhotepom, som sa rozhodol, že vybudujem nové a veľkolepé hlavné mesto pre moju ríšu. Chcem teda od teba, aby si pre mňa vystavil nové mesto. Mesto, akému nebolo a akému nesmie byť podobné žiadne iné v celom Egypte, ani v okolitých ríšach a kráľovstvách. Bude to mesto, ktoré zasvätím novému a jedinému bohu - bohu Atonovi. A jeho meno bude Achet-Aton. Želám si, aby si mi ho vystaval do siedmych rokov.  Ani o jediný  deň ti nedám viac času. Hneď daj vypracovať plány, aby sa s jeho stavbou mohlo začať čo najskôr. Sám som zhotovil nákresy podľa mojich vlastných predstáv, dám ti ich a podľa nich necháš urobiť plány. Keď ich budeš mať, potom budeme spolu diskutovať o tom, čo sa z nich môže prebrať, a čo bude nutné zmeniť.

Peňazí dostaneš, koľko len budeš potrebovať, vyber si najlepších odborníkov z celej krajiny a okamžite ich daj zavolať, a tiež aj dostatočné množstvo robotníkov. Toľko, koľko ich potrebuješ, aby mesto stálo hotové v plnej kráse do siedmych rokov, inak si o hlavu kratší - v tomto ohľade nepoznám žiadnu milosť, ani zľutovanie, rozumel si dobre?”

          ”Áno, najjasnejší faraón, rozumel som.”

     ”Tak a teraz choď a daj sa okamžite do práce. Odteraz očakávam, že ma budeš každý mesiac o všetkom presne informovať, najmä o tom, ako pokračujú práce na mojom meste.”

************************

V tento deň Echnaton očakával príchod svojho priateľa  Imhotepa. Jeho myseľ sa zamestnávala s naplnením budúcich dní a rokov. V jeho hlave sa vznášal budúci obraz nového, bohatšieho a predovšetkým úplne zjednoteného a jednomyseľného Egypta, pod ochranou jediného boha, boha najmocnejšieho - Atona.

Vyčkával už veľmi netrpezlivo Imhotepa a jeho blízkych,  nadovšetko mu oddaných kňazov. Vedel a cítil, že nevyhnutne potrebuje podporu a prítomnosť niekoho silného, kto mu pomôže niesť ťažké bremeno novej zodpovednosti a pomôže mu presadzovať nové myšlienky a predstavu nového boha. Bol predsa  len veľmi mladý a Imhotep bol osobnosťou, na ktorú sa mohol spoľahnúť v každej situácii. Tento muž bol mužom slova a nerobil nič pre bohatstvo a slávu, ale z vnútorného presvedčenia.To, čo si zaumienil previesť, vyžadovalo priam nadľudské sily a energie, a potreboval k tomu naozaj nezištných a verných spojencov a nie  služobníkov, ktorí čakajú len na odmenu za vykonanú prácu.

Bol čas obeda, ale Echnaton necítil hlad. Jeho prižmúrené oči boli upriamené do slnka stojaceho vysoko na modrej oblohe, kde nebolo jediného mráčika. Zdalo sa mu priam neskutočným snom, že len pred dvomi dňami bola večerná obloha zatiahnutá clonou čiernych mrakov, z ktorých prúdili na zem potoky vody, hneď miznúce v útrobách jej vysmädnutého a vyprahnutého, ranami sucha zjazveného tela.

Budúci faraón Egypta pozdvihol ruky k slnku, k svojmu jedinému bohu a začal sa vrúcne modliť, vzdávajúc Atonovi hold svojho ducha a svojho srdca:

 

Ó, jediný boh, ty, ktorému sa nevyrovná žiadny iný!

Podľa svojej vôle si stvoril sám celú zem,

všetky zvieratá a všetkých ľudí,

nech je pochválené a oslávené tvoje meno,

ó, jediný a preveľký Aton, budeš len jediný

na všetky veky a nech ti blahorečia všetky národy!

Ty si navždy v mojom srdci

a nie je nikto druhý, kto ťa pozná tak,

ako tvoj syn Echnaton,

ktorého si obdaroval všetkým

a zasvätil do svojich plánov.

Príjmi pod svoju ochranu,

ó, vznešený a milostivý Aton,

tiež moju milovanú Nofretete

a zapáľ aj v jej srdci

preveľkú lásku k tebe.

      

Echnaton dokončil svoje každodenné modlenie k Atonovi a zotrvával aj naďalej vo svojej pracovni, očakávajúc netrpezlivo, že mu už každú chvíľu prídu oznámiť Imhotepov príchod.Premýšľal o tom, ako bude musieť pomocou novej relígie priviesť svoj ľud k tomu, aby obrátil svoju pozornosť viac k pozemskému životu, k jeho hodnotám a jeho realite a sa aspoň čiastočne odpútal od pričastého zotrvávania svojich myšlienok pri posmrtnom živote. 

Egypťania boli totiž tak intenzívne spojení so životom po smrti, že neraz úplne zabúdali na dôležitosť a realitu svojho skutočného, každodenného života. Dá sa povedať, že svoj konkrétny život chápali ako prípravu na život na druhom svete. To ich zároveň robilo priam ideálnou masou pre ovládanie a formovanie podľa ľubovôle kňazov, ktorí vlastnili výlučný monopol na všetko, čo súviselo s ideológiou druhého sveta, ktorú vytvorili psychologicky veľmi rafinovane a veľmi dômyselne. Úzka spojitosť egyptského ľudu s posmrtným životom sa prejavovala takmer vo všetkých štruktúrach jeho spôsobu myslenia. 

Jedným z týchto prejavov bolo i písanie listov mŕtvym. Starí Egypťania boli presvedčení, že pomocou takýchto listov nadviažu kontakt a spojenie so zosnulými. Tieto listy boli písané buď na papyrus alebo priamo na obetné nádoby, ktoré sa vkladali pri pohrebnom ceremoniáli do hrobu zomrelého. Hrob bol podľa egyptskej predstavy miestom, kde sa bezprostredne stretával a dotýkal svet živých so svetom mŕtvych. V dopisoch na zomrelých sa vo veľkej väčšine prípadov obracali Egypťania, ktorí sa cítili ohrozovaní mŕtvymi príbuznými z druhého sveta, na svojich zosnulých s naliehavou prosbou, aby ich prestali ohrozovať, že im konajú neprávo. Časté boli aj listy, kde sa hrozilo dotyčnému páchateľovi z druhého sveta (teda zosnulému), že postihnutý oznámi celé neprávo na súd na druhom svete, kde sa bude dožadovať svojho práva a potrestania vinníka z druhého sveta.

***********************

Hodiny prechádzali jedna za druhou, ale Imhotep neprichádzal. Echnaton sa pomaly začal znepokojovať, či sa mu neprihodilo niečo nepredvídané. V tejto situácii si jasne  uvedomoval, aké je pre neho dôležité mať spoľahlivých a verných spojencov. Myslel na to, že Nofretete mu musí čo najskôr porodiť syna a potom ďalších synov, potrebuje predsa veľa spojencov a najspoľahlivejší sú tí, ktorí pochádzajú z vlastnej krvi. Okrem toho potrebuje aj nástupcu trónu, ktorý zaistí zemi aj po ňom, pre budúce generácie, moc jediného boha Atona. Pri tejto úvahe zrejme úplne zabudol, že on vôbec nebol verným spojencom svojho otca.

Bol už veľmi neskorý večer, keď sa na dverách Echnatonovej pracovne ozvalo prudké zaklopanie a zjavil sa v nich správca paláca Hateb, udychčane oznamujúc:

”Ó, vznešený Echnaton, mám pre teba zlú správu. Imhotep a jeho sprievod boli prepadnutí neďaleko mesta veľkým oddielom ozbrojencov. Podľa všetkého sa jednalo o ľudí veľkňaza Bekanchonsa. Imhotepa pritom poranili. Jeho ľudia a oddiel vojakov, vedených Mykerinom, ho však obránili a odrazili nepriateľský útok. Mykerinos je už na ceste k tebe, aby ťa o všetkom podrobne informoval.”

Sotva Hateb dokončil svoju krátku správu, vošiel do miestnosti, bez predošlého ohlásenia sa, zaprášený a krvou postriekaný Mykerinos, ktorý okrem Imhotepa jediný užíval právo, že smel prísť k Echnatonovi kedykoľvek aj bez ohlasovacích formalít.

Echnaton bol úplne bledý od vzrušenia a zlosti, že sa Bekanchons opovážil niečo také vykonať. Hneď sa však ovládol a potešil, že vec nedopadla horšie, a jeho verný priateľ Mykerinos žije a že podľa všetkého nie je vôbec poranený. Vyšiel mu v ústrety a premknutý radosťou, že sa mu nič nestalo, ho objal, nedbajúc, že sa pritom aj on znečistil krvou od jeho zakrvaveného rúcha. Potom sa obrátil k Hatebovi a kývnutím ruky ho prepustil. Len čo ostali sami, prikázal Mykerinovi, keď sa predtým uistil, že naozaj nie je poranený, aby mu povyprával všetko, čo sa im prihodilo.

”Včera skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili z oázy el-Safar”. Rozhovoril sa Mykerinos, keď sa obaja usadili do pohodlných stoličiek a pokračoval ďalej: ”Okrem mojich ľudí a mňa, išli s nami Imhotep, štyria ďalší kňazi Atonovi a ešte dvadsať ozbrojencov, ktorí v oáze dozerali, ako si prikázal, na Imhotepovu bezpečnosť. Včerajší deň prebehol normálne, bez zvláštnych udalostí. Večer sme mali za sebou predposledný úsek cesty a na noc sme prišli do mesta Assiut. Dnes sme vstali veľmi skoro, asi o tretej ráno. Išli sme pozdĺž Nílu po slnkom rozpálenej ceste, vedúcej do Théb. Keď sme sa už blížili k mestu a pred nami sa na horizonte začali vynárať jeho obrysy, premkla ma neblahá predtucha bezprostredne nám hroziaceho nebezpečia.

Práve sme mali prechádzať okolo skupiny hustého porastu datľových paliem vyrastajúcich z vysokej trávy a trstinovej húšťavy, keď som všetkým bojovníkom vydal príkaz, aby dobre uchopili svoje meče a boli neustále ostražití a pripravení na obranu. Ctihodného Imhotepa som požiadal, aby sa odo mňa vzdialil, pretože jazdil po mojom boku na čele sprievodu, a tak bol vlastne vystavený priamemu nebezpečiu, v prípade, že by nás niekto napadol. Len čo sa nachádzal uprostred sprievodu bojovníkov, krytý zo všetkých strán, už aj sa na nás vyrútila z palmového hája presila asi dvestopäťdesiatich vojakov veľkňaza Bekanchonsa, nech ho za to stresce sám veľký Aton, a vrhli sa na nás spredu, kde ešte pred chvíľou bol aj Imhotep.

Moji vojaci, ako aj dvadsiati Imhotepovi, bojovali ako levy, a tak sa nepriateľovi nevydaril jeho zámer, totiž, že nás prekvapí a zaskočí. Presila bola však veľká, preto to bol dlhý a krvavý boj, kým sa nám podarilo útočníkov zahnať. Udelili sme im ale poriadnu lekciu. Mŕtvi a ťažko poranení nepriatelia pokrývali v celých hŕbach bojište a všade boli kaluže krvi, ktoré však poludňajšia horúčava  rýchlo vysúšala. Narátali sme vyše stovky padlých útočníkov, z našich bojovníkov zahynulo len dvadsať. Prchajúcich sme neprenasledovali, pretože sme sa chceli dostať čo najrýchlejšie do Théb a o všetkom ťa informovať.”

”Povedz mi, čo je s ctihodným Imhotepom”, opýtal sa po krátkom líčení boja, svojho priateľa Echnaton a dodal: ”je jeho zranenie ťažké?”

”Nie, je poranený len celkom ľahko. Vôbec sa nemusíš znepokojovať. Utrpel len nepatrné bodnutie mečom do ramena. Stratil však hodne krvi a je zoslabnutý. Odovzdali sme ho do opatery lekára Tehutepa.”

”Čo teraz zamýšľaš urobiť s Bekanchonsom?” Opýtal sa Mykerinos vyzliekajúc sa pritom zo svojho zakrvaveného rúcha a obliekajúc si čisté šaty, prinesené medzičasom jedným z Echnatonových služobníkov.

”V súčasnosti s ním nemôžem urobiť nič. Vlastní ešte príliš veľa moci a má veľké množstvo prívržencov. Okrem toho ešte nie som faraónom, a tak ho nemôžem obžalovať ani z velezrady. Že však má strach z budúceho vývoja situácie, to dokazuje jeho pokus o odstránenie Imhotepa. Nechce dopustiť za žiadnu cenu, aby moju korunováciu vykonal on, pretože sa obáva jeho rastúcej popularity medzi ľuďmi. Prikazujem ti, aby si sa dobre postaral o jeho bezpečnosť aj v budúcnosti. Nesmie sa mu skriviť ani len vlas na hlave. Len s pomocou Imhotepa budem môcť previesť všetky moje plány a uzákoniť relígiu jediného boha, boha Atona.

 
 

 

5. kapitola

Pohreb Amenofisa

 

"Ó, faraón, vstaň z mrtvých,

zdvihni svoju hlavu, pozbieraj si kosti,

stras zem z tvojho mäsa,

a povznes sa k nebu"

 

Bol deň oficiálneho smútku a štátny smútok mal byť zachovaný v celom Egypte po dobu jedného týždňa. V tento deň sa konal slávnostný pohreb faraóna Amenofisa III. V zemi sa písal rok 1365 pred Kristom, keď sa skončila éra tohto veľkého faraóna. Bolo to vrcholné obdobie osemnástej dynastie, ktorou sa začala takzvaná Nová ríša. V tomto čase nastala v Egypte veľká zmena v spôsobe pochovávania faraónov. Až dovtedy boli  pochovávaní výlučne len v pyramídach. Osemnásta dynastia zaviedla pochovávanie faraónov a významných veľmožov ríše v Údolí kráľov nachádzajúcom sa neďaleko Théb.

Na začiatku tejto dynastie sa ešte používali obe formy pochovávania. Pochovávalo sa buď v pyramídach alebo v hrobkách, vytesaných do úpätí kopcov, v lokalite, ktorá po svojom objavení modernou archeológiou dostala meno Údolie kráľov. V tomto období sa odohrala vzhľadom na kult mŕtvych ešte jedna pozoruhodná vec. Dovtedy tvorili hrob a chrám zosnulého faraóna jednu jednotku a boli vybudované na tom istom mieste.

Faraón Thutmosis I. (panovník osemnástej dynastie) bol  prvým egyptským vládcom, ktorého hrobka v Údolí kráľov leží veľmi ďaleko od jeho posmrtného chrámu, postaveného na okraji úrodnej nílskej pôdy,  teda niekoľko kilometrov od jeho hrobky.

Údolie kráľov ostalo počas štyri a pol storočia, to znamená až do dvadsiatej dynastie, miestom, kde boli pochovávaní faraóni. Charakteristické pre toto obdobie boli časté zmeny konštrukcií jednotlivých častí komplikovaných faraónskych hrobiek. Menil sa počet a veľkosti priestorov tvoriacich hrobku, menilo sa ich vybavenie, dekorácia stien a plafónov, a menila sa tiež i forma a dekorácia sarkofágov. Vlastná komora hrobu bola umiestnená pomerne hlboko vo vnútri úbočia a prístup k nej viedol dlhou chodbou, ktorá sa postupom času tiež vyvinula ku komplikovanému zariadeniu. Obsahovalo viaceré zátačky, zlomy, odbočky, slepé chodby a tiež aj rôzne sklony a rôzne výškové úrovne.

Stavba takýchto hrobkových komplexov pre faraónov prebiehala viac rokov, a to za dodržiavania prísnych bezpečnostných predpisov, ktoré boli vypracované v tom zmysle, aby lokalizácia hrobiek ostala pre nezasvätených prísne utajená. Tak sa malo predísť ich neskoršiemu vydrancovaniu vykrádačmi a lupičmi hrobov. V hrobkách faraónov bolo zhromaždené obrovské bohatstvo a v priebehu času (čím viac faraón strácal v očiach ľudu atribút božskosti) sa ich vykrádanie stalo takmer úplne normálnym remeslom, ktorému sa náruživo venovala istá časť obyvateľov, najmä tých, ktorí žili v ich blízkosti. Išlo o povolanie skutočne mimoriadne výnosné.

Hrobka Echnatonovho otca tiež bola vybudovaná v Údolí kráľov a práce na jej stavbe trvali päť rokov. Bola najväčšou a najveľkolepejšou hrobkou, aká dovtedy v Údolí kráľov bola postavená. Amenofis si dal vybudovať prekrásnu, umelecky veľmi náročnú dekoráciu všetkých častí svojho obrovského hrobového komplexu. Jeho predchodcovia si nechali dekorovať len centrálnu časť svojich hrobiek. Dekorácie boli prevedené čiastočne ako maľby, čiastočne ako reliéfy. 

Amenofisova hrobka sa nachádzala v strede Údolia kráľov, na veľmi výhodnom mieste a bola vybudovaná v dokonalej nádhere. Boli vypracované aj potrebné opatrenia k tomu, aby po smútočnom ceremoniáli a po uzavretí  vchodu bola tak perfektne zamaskovaná, že jej miesto malo ostať utajené pre každého votrelca, ktorý by sa chcel dostať k jej pokladom, a tak rušil pokoj zosnulého faraóna. Všetky plafóny Amenofisovej hrobky boli prevedené vo forme oblohy, a to sčasti ako nočná obloha, posiata hviezdami a doplnená mesiacom, sčasti ako obloha za jasného slnečného dňa. Na početných bočných stenách boli rôzne výjavy z egyptskej relígie, s postavami bohov prevádzajúcich isté aktivity, do ktorých bol zapojený aj mŕtvy faraón Amenofis.

Najimpozantnejšie pôsobila vlastná komora hrobky, ktorá bola pripravená na prijatie telesných pozostatkov faraóna. Na jej stenách sa nachádzali najkrajšie maľby a reliéfy, v jej vnútri bolo množstvo rôznych posmrtných darov a presne predpísaných úžitkových predmetov, ktoré mali zabezpečovať potreby faraóna na druhom svete. Všetko bolo viackrát kontrolované podľa perfektne vypracovaných zoznamových listín. Sarkofág, kde Amenofis mal navždy odpočívať, bol skutočne majstrovským dielom dokonalého vypracovania a vyzdobenia, reprezentujúci absolutnú špičku vtedajšieho umenia.

**************************

Hrob bol podľa staroegyptských predstáv obydlím zomrelého a zároveň aj zobrazením druhého sveta. Samozrejme, že hrob sa pokladal aj za miesto, kde sa obnovovali spomienky na mŕtveho. Najdôležitejším aktom, ktorý sa po zomretí previedol s mŕtvym, bolo zabezpečenie všetkých potrebných opatrení, aby jeho telo ostalo zachované a neporušené.

Amenofisove telo bolo hneď po jeho úmrtí preparované odborníkmi na balzamovanie podľa vtedy zaužívaných praktík.   Najprv sa odstránil mozog, čo sa prevádzalo pomocou špeciálneho, na jednom konci zahnutého drôtu. Mozog, a či lepšie povedané, len istá jeho časť, bola vytiahnutá cez nosné dierky. Zvyšok mozgu, ktorý ešte ostal vo vnútri hlavy po tomto zákroku, vyžadujúcom značnú šikovnosť a trpezlivosť, bol rozpustený tým spôsobom, že do lebky sa naliali substráty zapríčiňujúce jeho rozpustenie.

Potom nasledovalo narezávanie tela pozdĺž jeho mäkkých častí, teda predovšetkým na bruchu, pomocou mimoriadne ostrých špeciálnych etiópskych kameňov. Cez takto prevedené rezy sa vytiahli neporušené vnútornosti a orgány. Dôkladne sa očistili a preplákali v palmovom víne. Vínom sa vyplákalo aj celé vnútro tela, už zbavené všetkých čriev a vnútorností. Potom sa všetko ešte raz prepláklo datľovým vínom, tento raz v ňom boli pomleté a rozmrvené kúsočky voňavých drievok. Nakoniec sa dutina brušná naplnila s rozomletou myrhou, kasaiou a ďalšími voňavými látkami. Rozrezané miesta sa potom dôkladne a starostlivo zašili.

Po tejto procedúre sa pristúpilo k zabalzamovaniu mŕtveho tela prostredníctvom natrónu. V tomto stave ostalo zabalzamované telo predpísaný počet dní. Po ich uplynutí bola mŕtvola dôkladne umytá a ovinutá početnými vrstvami pásovej ľanovej látky. Namiesto lepu alebo gleja sa používala tekutá guma.  Keď uschla, sťahovala veľmi pevne pásy ľanu obaľujúce mŕtve telo. Všetky tieto úkony boli prevádzané v dome nazývanom Balzamovacím domom, nachádzajúcom sa neďaleko faraónovho paláca.

Vnútornosti a vnútorné orgány mŕtveho Amenofisa boli uložené do takzvaných kanop, presne predpísaných starou religióznou tradíciou. Jednalo sa o štyri kanopy, asi trištvrte metra vysoké kamenné nádoby, uzatvorené vrchnákmi vo forme hláv bohov. Boli nimi štyria synovia boha Horusa.

Amset, s podobou človeka, bol príslušný pre žalúdok a črevá. Duatmufed, s podobou šakala, dozeral na srdce a pľúca. Kebehsenufovi, znázornenému sokoliou hlavou, patrili pečeň a žlč, a Hapimu, v podobe opičej hlavy, ostatné, menej dôležité orgány.

Egypťania poznali aj boha zodpovedného za mumifikáciu mŕtveho. Bol ním boh Anubis, znázorňovaný ako šakal. Anubis mal  v egyptskom panteóne viacero funkcií a jedna z najdôležitejších bola funkcia, v ktorej vystupoval ako boh zomrelých. V tejto funkcii mu bola venovaná veľká pozornosť, spájaná s patričnou úctou a veľkým rešpektom. Išlo  predovšetkým o to, ako ho určitými rituálmi odvrátiť od prevádzania rôznych negatívnych a deštruktívnych aktivít na cintorínoch. Jeho prítomnosť počas prevádzania balzamovania bola symbolizovaná tým, že kňaz, ktorý sa zúčastňoval a viedol balzamovacie práce, mal v priebehu ich trvania nepretržite nasadenú masku boha Anubisa, ktorou bola šakalia hlava.

Anubis bol zároveň aj najdôležitejším bohom božieho tribunálu súdiaceho pri poslednom súde duše zomrelých. Bol však považovaný aj za ochrancu mŕtvych a ich duší. Jeho ochrana pozostávala v tom, že dušiam pomáhal a očisťoval ich od pokleskov a priestupkov. Egypťania ho nazývali aj vrátnikom ”spodnej brány”. Bol to on, ktorý kráčal pred zomrelým a viedol ho za ruku k bohu Osirisovi, aby nariadil váženie duší, lebo prv než bolo srdce (srdce spájali Egypťania s pojmom svedomia) zomrelého poslané buď do neba alebo do pekla, bolo položené na váhu bohov, kde ho potom odvážili, aby napokon nad ním vyniesli právoplatný a konečný rozsudok, proti ktorému neplatilo viac nijaké odvolanie.    

Vedľa váh božej spravodlivosti číhala na svoju korisť netrpezlivo a nedočkavo veľká, stále hladná obluda s papuľou krokodíla a telom nílskeho hrocha. Egypťania ju nazývali ”prehĺtač nespravodlivých duší”. Sudcovský tribunál bohov mal štyridsaťdva účastníkov, presne toľko, koľko mal Egypt jednotlivých oblastí. Práve toľko kanonických hriechov obsahoval aj papyrus hriechov, ktorý  sudcovia mali k dispozícii, a podľa ktorého vypočúvali a preskúšavali každého zomrelého jednotlivo, sediac pritom na pätách.

Pri váhe pomáhal Anubisovi ešte aj boh Thot, ktorý bol vlastníkom tajných kníh. Pred týmito dvomi musel prehlásiť každý mŕtvy, že sa nedopustil žiadneho hriechu proti ľuďom a že sa tiež  nedopustil ničoho, čo by sa mohlo bohom nepáčiť. Že rešpektoval ich božské hierarchie, že nikoho nezabil a ani nedal zabiť, že nezapríčinil nikomu žiadne utrpenie, že nebol skúpy, že nikdy nič neukradol z hrobov mŕtvych, že nikdy neklamal pri vážení a meraní a že neznesväcoval žiadnym spôsobom sväté miesta. V tomto zmysle musel vykonať ešte ďalšie podobné výpovede.

Potom sa zomrelý, stojac zoči voči všetkým štyridsiatim dvom bohom, musel začať biť v prsia a začal rozprávať: ”Naozaj, použil som môj život k tomu, aby som konal a robil dobro a žil som bez toho, aby som luhal. Ó, vy veční a dobrotiví bohovia, naozaj môžem hovoriť tieto chvály na seba, pretože som bol medzi dobrými jedným z najlepších. Dával som pokrm tým, ktorí boli hladní a vodou som napájal tých, ktorí boli smädní na poludnie, keď bola najväčšia horúčava. Moju rybársku loďku som požičiaval tým, ktorí nevlastnili žiadnu.”

Akí dobrí sa len robili všetci títo mŕtvi pred svojimi bohmi, pred Thotom, Sethom, Anubisom, Ptahom, Osirisom a ďalšími. Ak by sa bolo mohlo veriť všetkým ich tvrdeniam pri poslednom súde na druhom svete, tak v Egypte žili len samí dobrí a šťastní ľudia, ktorí neurobili nikdy nič zlého.

Bohovia pri súde počúvali aj ďalšie podobné výpovede: "Pri nose Hermopolisa, vskutku som nikoho nepodvádzal. Pri hltačovi tieňov, naozaj je pravdou, že som nikoho nezabil. Pri dvojitej nebeskej levici, nikdy som neukradol žiadne zrno. Pri nebeskom hadovi, nikdy som nevykradol žiadny chrámový poklad. Nech mi je svedkom sám nebeský býk Apis, že som neurobil nikdy nič, čo by mohlo vyľakať dušu nejakého mŕtveho. Pri svätom meste Heliopolise, naozaj som neukrátil svojho brata,..."

****************************

Odkedy Imhotep prišiel zo svojho vyhnanstva v oáze el-Safar do paláca, hlavný kňaz Amuna Bekanchons sa tam neukázal. To však neznamenalo, že by sa bol vzdal svojich ctižiadostivých nárokov na moc. Jeho pozícia v krajine bola aj naďalej silná a mal veľké množstvo prívržencov vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Svoju moc demonštroval vo svojej ”pevnosti”, v karnackom chráme.

Bekanchons nepatril k tým, ktorí by sa dobrovoľne zriekli niečoho, o čom boli presvedčení, že im patrí. Preto by sa nikdy nebol podelil ani o svoju moc. V tomto zmysle sa nedalo ani len pomyslieť, že by pristúpil na akceptovanie Imhotepa ako rovnocenného partnera. Taký krok by bol pre neho, z jeho hľadiska, nielen politicky veľmi riskantným, ale išlo mu hlavne o to, že chcel byť za každú cenu bez konkurencie, teda len jediným najvyšším kňazom Egypta. Okrem toho vedel príliš dobre, že Imhotep by bol pre neho veľmi nebezpečným partnerom. Ich vzájomné nepriateľstvo bolo tak silné, že jednoducho nebolo vôbec možné, aby spolu kooperovali.

Veľkňaz Amuna však vedel aj to, že Imhotep by sa ho už po krátkom čase pokúsil odstaviť, pretože jeho zanietenosť pre boha Atona bola tak veľká, že by vedľa seba nebol zniesol sluhu inej relígie v rovnocennej funkcii. Bol tak veľmi presvedčený o existencii jediného boha, že všetky iné religiózne kulty boli pre neho len bohorúhačstvom. Pre Bekanchonsa bolo preto jediným východiskom zo situácie, ktorá sa pre neho vytvorila po nečakanej, a z jeho pohľadu nanajvýš podivnej a záhadnej smrti Amenofisa, odstránenie Imhotepa. Z toho dôvodu bolo pre neho veľkým sklamaním, že sa jeho plán, v rámci ktorého jeho vojaci prepadli Imhotepov sprievod, nevydaril.

Bekanchons nemal ani najmenšej pochybnosti, že teraz už boli kocky hodené a že on a Imhotep sa odteraz stali nepriateľmi na život a na smrť. Jeden alebo druhý; obaja súčasne nemali viac miesto v špičkovej štátnej pozícii. Pokiaľ Imhotepa neodstráni navždy, nemôže sa ukázať v paláci, a najlepšie, keď sa zatiaľ neukáže ani v Thébach. A ak, tak len v doprovode svojich vojakov.

Imhotep sa zo svojho zranenia, ktoré utrpel, keď ich prepadli Bekanchonsovi ozbrojenci, zotavil veľmi rýchlo a už o niekoľko dní neskôr organizoval a pripravoval všetko potrebné ku sviatku korunovácie Echnatona. Chcel, aby jeho korunovácia mala najveľkolepejší a najpompéznejší priebeh, aký  Egypt kedy zažil. Bol dokonalým znalcom psychy starého Egypta a vedel veľmi dobre, aké je dôležité, aby ľudia zažívali Echnatona ako mocného, mladého, bohom rovného faraóna. Také niečo podporí a umocní práve mimoriadne slávnostná a magicky pôsobiaca korunovácia. Tento štátny akt bol veľmi dôležitou udalosťou pre ich spoločnú vec, pre nadchádzajúce vyhlásenie boha Atona za jediného skutočného boha Egypta. Preto sa Imhotep staral o všetko osobne a nespoliehal sa na svojich podriadených. Každému vydal presné pokyny, čo všetko treba urobiť a zorganizovať, aby priebeh ceremónie korunovania bol presne taký, ako si želal.

  Vedel veľmi dobre, že čo chcel previesť s pomocou nového faraóna, svojho obľúbeného a nadšeného nasledovníka, Echnatona, je niečím prevratným a revolučným a že túto novú ideu - vieru na jedného jediného boha - bude veľmi ťažké dostať do hláv ľudí a že určite prejde veľa času, kým sa ujme naplno v celom národe. Bol však presvedčený, že aj táto doba raz príde a vedel i to, že viera na jednobožstvo obsahuje aj  nesmierne silný politický aspekt, pretože idea jediného boha veľmi intenzívne spája a jednotí príslušníkov národa, ktorí na neho veria. Takýto národ sa potom môže stať mimoriadne mocným a prakticky nepremožiteľným (túto znamenitú ideu mal už o niekoľko storočí neskôr pochopiť a osvojiť si na dvore faraóna vodca Hebrejov Mojžiš, aby potom na jej základe sformoval a vytvoril jednoliaty židovský národ), a niet nepriateľa, ktorého by sa obával.

Imhotep bol nesmierne vďačný svojmu bohu Atonovi za to, že mu poslal Echnatona, muža, ktorý bol vo svojom jednaní a vo svojom charaktere úplne odlišný od všetkých svojich predchodcov, lebo mal skvelý zmysel pre nové a revolučné myšlienky. Starý kňaz vedel dobre, že najdôležitejším faktorom zavedenia novej relígie musí byť rozhodné a rázne zlomenie moci thébanského kléru, teda celej premocnej hierarchie sluhov kultu Amuna, zhromaždených okolo Bekanchonsa. To všetko bude musieť previesť po svojej korunovácii Echnaton. Pochopiteľne, že za jeho výdatnej podpory, pričom iniciátorom všetkých dôležitých opatrení a nariadení bude koniec koncov on, Imhotep. Faraón bude len vyhlasovať príslušné nové zákony, ale moc Amunovho kléru bude musieť rozdrobiť a zničiť len on sám.

***************************

Zapadajúce slnko osvetľovalo poslednými slabými papršlekmi Imhotepovu pracovňu nachádzajúcu sa v susedstve komplexu Echnatonových miestností. Starý mudrc sa cítil ešte značne vyčerpaný po svojom nedávnom zranení, ale aj tak pracoval každý deň veľa hodín na príprave korunovácie a hlavne na príprave revolučnej religióznej reformy. Mnohí jeho prívrženci ho nabádali k tomu, aby bola prevedená čo najskôr, a radšej už dnes ako až zajtra. Imhotep však vedel až príliš dobre, že v súčasnosti by bolo jej prevedenie prenáhlenosťou a nezodpovednosťou. Aj v najbližších mesiacoch po korunovácii Echnatona by niečo také bolo čistou sebevraždou. 

Na dnes už chcel ukončiť prácu, keď mu jeho verný služobník Puneb ohlásil návštevu vplyvného a bohatého Nefriho, člena rady tridsiatich najmúdrejších mužov mesta Théb, patriaceho k jeho dávnym prívržencom. Mal dôležitú funkciu v rade thébanskych učencov. Bol vdovcom a žil so svojou peknou sedemnásťročnou dcérou Amis v prekrásnej vile, na okraji Théb, neďaleko Nílu. Mal šesťdesiat rokov a matka peknej Amis bola už jeho treťou ženou. Všetky tri ženy mu však zomreli a jeho staršie deti od prvých dvoch žien boli už dávno preč z domu, a tak mu jeho starecké dni skrášľovala len Amis, ktorú nadovšetko miloval.

”Nech ťa ochraňuje mocný a jediný Aton, vznešený Imhotep.” Pozdravil svojho starého priateľa Nefri, vstupujúc do jeho pracovne práve vtedy, keď tento zapaľoval olejovú lampu.

”Vitaj šľachetný Nefri, nech každý tvoj krok sprevádza oko všemocného Atona. Je to už dlhá doba, čo sme sa naposledy videli, i keď sme boli v písomnom kontakte.”

”Počul som, že si bol zranený pri prepade, ktorí urobili na teba a na tvoj sprievod Bekanchonsovi ľudia. Nech ho za to strestá premocná ruka Atonova a zatratí do podsvetia na večné časy boh Anubis.”

Nefri si pri tomto prekliatí kňaza Bekanchonsa nemohol odpustiť, aby sa pritom neodvolal aj na silu a účinok boha Anubisa, ktorý však pre tých, ktorí naozaj verili len na boha Atona, bol už len bezvýznamným a bezmocným bôžikom.

”Aton ma ochránil, a tak to bolo len malé škrabnutie, ktoré som utrpel od jeho nepriateľov, keď som sa vracal z oázy el-Safar. Stratil som však trochu krvi a musel som sa pár dní zotavovať. Ale teraz som už zasa celkom v poriadku. Ako sa má tvoja pekná dcéra Amis. Ešte si ju nevydal? A ako sa darí tvojmu majetku? Zveľaďuješ ho ešte stále?”

Nefri patril k najbohatším mužom Egypta a vlastnil rozsiahle majetky v Dolnom aj Hornom Egypte. Boli to predovšetkým polia, mnohotisícové čriedy rôzneho dobytku, pomarančové, citrónové a mandarínkové háje, a samozrejme aj stovky otrokov. Už z toho dôvodu bol veľmi dôležitým mužom aj pre Bekanchonsa, aj pre Imhotepa a veľkňaz Amunov by ho bol veľmi rád získal pre seba. Takýchto vplyvných a mocných prívržencov potrebovalo hnutie za reformu starej Amunovej relígie. Nefri bol aj veľmi múdry a učený človek. Zaoberal sa už od skorej mladosti astronómiou a matematikou. Trávieval  celé noci pozorovaním hviezd. Spočiatku, v mladých rokoch, chodieval do hvezdárne, ktorá patrila Amunovmu chrámu v Karnaku, neskôr, keď sa stal prívržencom novej relígie, dal si postaviť svoju vlastnú.

”Najprv zodpoviem tvoju prvú otázku, ctihodný a múdry Imhotep. Moja dcéra Amis, nech jej dá všemocný Aton vždy zdravie a veľa rokov života, sa má dobre a rozkvitá do stále väčšej krásy. Má veľa nápadníkov, ale keďže ešte nepomýšľa na vydaj, nenútim ju do ničoho. A ak mám byť úprimný, tak je v tom i kus sebectva - nech mi to milosrdný a láskavý Aton odpustí - ktoré nosí v srdci taký starec, akým som ja a ktorý sa nesmierne teší, keď ešte môže mať celkom len pre seba také mladé a krásne stvorenie, ktorého prítomnosť mu závidí nejeden mladý, dobre vyzerajúci muž z mesta Théb. Najkrajším zážitkom z celého dňa je pre mňa vždy tá chvíľa večera, keď sa po večeri usadím v mojej veľkej, obľúbenej obývacej izbe a k nohám sa mi uloží moja najmilšia dcéra Amis, a keď potom spolu dlho diskutujeme o tom, čo sa zasa naučila v ten deň na univerzite karnackého chrámu. Jej nádherné zelené oči pritom žiaria a blýskajú ako malachitové kryštále.

Čo sa týka tvojej ďalšej otázky vzťahujúcej sa na môj majetok, musím ti povedať, že som prišiel aj v tejto súvislosti za tebou. Pritom mi nejde ani tak veľmi o to, či moje bohatstvo narastá alebo nie. V mojom veku a s poznaním, ktoré som dosiahol, je miera môjho osobného bohatstva pre mňa úplne nedôležitá. Mám však svoje princípy a v tomto ohľade hrá aj môj majetok istú rolu.

Najmúdrejší Imhotep, vieš dobre aj sám, aký prebohatý je klérus vyznavačov boha Amuna. O tom, aká veľká je jeho moc, a ako nenásytne túži po ďalších majetkoch, o tom my dvaja spolu istotne nemusíme hovoriť. Preto aj veľmi dobre chápeš, že každý, kto je bohatý a má čo len štipku rozumu, urobí najlepšie, ak sa svojím majetkom veľmi nechváli a neukazuje aký je bohatý. Najnebezpečnejšie na celej veci je však, že títo nehanební a naničhodní kňazi, na čele s arcidarebákom Bekanchonsom, nech ho stresce bohyňa Maat, chcú za každú cenu strhnúť celú moc v zemi len na seba.

Dane, ktoré nám vymeral Amunov klérus, sú neznesiteľne vysoké, a to znamená hlavne pre bohatých, že riadne decimujú ich majetok. Ako som už podotkol, samotné bohatstvo je pre mňa nedôležité, ale ide mi v tomto prípade o to, aby sa z mojich peňazí nepodporoval ďalší rast moci Amunistov. Bekanchonsov klérus zhromažďuje takto stále viac bohatstva egyptskej zeme vo svojich rukách, no napriek tomu, alebo práve preto, denne rozsieva do ovzdušia svoju nebezpečnú a otravnú propagandu proti Echnatonovi a proti tebe, a samozrejme, že aj proti všetkým, ktorí sa otvorene priznávajú k novému kultu boha Atona.

Hovorili sme o tom aj v rade tridsiatich, a hoci nie všetci sú tvojimi prívržencami a radšej veria na starých bohov, takmer všetci boli tej mienky, že Bekanchons a jeho banda, nech ju celú skántri  boh Bes, sú vo vyberaní daní nesmierne nenásytní a bezohľadní. Tí, ktorí sú v rade tvoji prívrženci, ma poverili, aby som sa ťa opýtal, dokedy budeš ešte čakať s oficiálnym vyhlásením reformy?”

Imhotep si upil dlhým dúškom ryžového vína, ktoré im medzičasom nalial Puneb, mlčky sa na chvíľu zadíval do blkotajúceho plameňa živicovej fakle visiacej nad hlavou Nefriho, ktorá osvetľovala, spolu s ďalšími deviatimi, ako aj dvomi olejovými lampami, priestrannú miestnosť a potom prehovoril:

”Kto z nás by nechcel, aby reforma bola prevedená čo najskôr? Tých, ktorí sú spokojní so súčasným stavom výšky daní odvádzaných do pokladníc a chrámových tovarových skladov Bekanchonsa a jeho prisluhovačov, je len nepatrná hŕstka. A práve v tom leží naša šanca, že sa naša reforma presadí a ujme. Ovšem to všetko je ešte málo nato, aby sme sa mohli cítiť istí svojou vecou. Veľkým otáznikom ostáva totiž armáda, kde je veľmi veľa prívržencov Bekanchonsa. Okrem toho musíme počítať aj s tým, že ľudia sa neradi vzdávajú starých bohov a ostávajú im dlho verní. Poznáš to predsa aj sám na sebe, čo potom možno očakávať od jednoduchého ľudu? Preto musíme byť veľmi obozretní a opatrní. Som síce optimista v tom, že sa nám náš zámer podarí, ale musíme vyčkať ten najvhodnejší okamih a musíme si byť istí lojalitou armády alebo aspoň jej neutralitou.”

”Podľa môjho názoru je armáda na strane Echnatona už teraz. Hovoril som o tom s viacerími dôstojníkmi.” 

”Jednoznačne na strane Echnatona? V žiadnom prípade! To sa veru mýliš, vznešený Nefri. Dôstojníci ti mohli povedať všeličo, možno práve to, čo si chcel počuť, najmä tí z nich, ktorí poznajú tvoje zmýšľanie. V tomto smere je rozhodujúci len a len najvyšší generál Nechtis, pretože je absolutnou autoritou pre všetkých svojich vojakov, ktorí ho poslúchajú na slovo. A o ňom vieme, že síce nie je nepriateľom Echnatona, ale rozhodne ani nepriateľom Bekanchonsa a jeho kléru. Bekanchons pre neho urobil už všeličo a vždy podporoval armádu aj finančne, a tak sa mu generál  istotne cíti dosť zaviazaný. V poslednej vojne proti povstalým núbijskym kmeňom zabezpečil Bekanchons generálovi z vlastných zdrojov značné množstvo vojakov a tiež veľký počet kvalitných zbraní. Niečo podobné Nechtis nezabúda. Vie byť vďačný a vie oceniť takúto pomoc. 

Ako som teda už povedal, musíme vyčkať vhodný okamih, a samozrejme, aj musí uplynúť istý čas od Echnatonovej korunovácie. Echnaton musí najprv sedieť pevne na svojom faraónskom tróne a vládnuť tak, aby si získal masu pospolitého ľudu, ako aj tých, čo majú vplyv a peniaze. Najvhodnejšia situácia na vyhlásenie reformy by sa naskytla vtedy, keby bol generál Nechtis aj so svojou armádou mimo Théb, najlepšie aj mimo Egypta, takže po svojom návrate by bol postavený pred hotovú vec, a keďže nie je nepriateľom Echnatona - tento vzťah sa medzičasom môže ešte i vylepšiť - určite by sa potom nepostavil proti nemu.

Na sever od nás sa stále viac sťahujú mraky nad ríšou Mitanni. Chetiti ohrozujú čoraz agresívnejšie a nebezpečnejšie našich priateľov a Nofretete už túžobne očakáva, kedy Echnaton nastúpi na trón a pošle pomoc jej otcovi, vznešenému Tušratovi, proti veľkokráľovi Chetitov Šuppiluliumovi. Takto sa núka vhodná príležitosť poveriť generála Nechtisa vedením vojska, ktoré pôjde na pomoc Mitannitom v ich boji proti premocným Chetitom, ktorých vojenská porážka je aj našim najvyšším štátnym záujmom, pretože zničenie Mitanni Chetitmi by znamenalo aj pre nás bezprostredné a veľké nebezpečenstvo.

Pri tejto reforme nás vedie neomylná ruka Atonova, a z mojich vízií a zjavení Atonových, ktoré mi milostivo udeľuje, viem, že ešte musíme byť trpezliví a čakať. Preto ti hovorím jedno! Čakanie sa nám rozhodne vyplatí. Doba, kedy prevedieme reformu a všetci budú veriť len na boha Atona, a kedy pod jeho ochranou a v jeho mene si budú všetci ľudia, nielen v Egypte, navzájom bratmi, aby  potom už nikdy viac nehovorili zbrane, ale len porozumenie a láska, lebo všetci budú spojení v Atonovi, už nie je veľmi ďaleko.”

Keď už starý učenec bol zasa sám a jeho dobrý priateľ Nefri sa nachádzal na ceste do svojej vily, kam ho na nosidlách niesli dvaja jeho otroci, rozpomenul sa Imhotep, ako sa ho pred rokmi pýtal jedného večera, vtedy pätnásťročný Echnaton-Amenofis, pri jednej z ich učených diskusií: ”Ak je Aton naozaj pravý a jediný boh, ako mi hovoríš, premúdry Imhotep, prečo tak dlho čakal, a síce celé stáročia, kým dal ľuďom o svojej jedinečnosti vedieť? A prečo dovolil, aby kňazi vyučovali ľud nepravým bohom, a sa v bázni klaňal len ich neživým sochám? Tvrdíš mi predsa aj to, že je nezmyslom a bláznovstvom veriť, že v sochách a soškách bohov, ako aj v amuletoch, sa nachádzajú prítomní a živí všetci bohovia a bohyne, ktorých vzývajú už oddávna, odkedy je Egypt najslávnejšou a najväčšou mocnosťou všetkých svetových strán, Amunovi kňazi?! Ako teda mohol Aton, ak je jediný a všemohúci boh, pripustiť takéto bohorúhačstvo a dovoliť, aby jeho ľud tak skvele vybudoval túto krajinu pod žezlom nepravých, neskutočných bohov, a prečo pripustil, aby sa modlil, klaňal a obetoval im v chrámoch, ktoré neboli ničím iným len príbytkami bezduchých atráp a nie skutočným domovom jediného, naozaj živého boha? Ak možno vššetko nejako vysvetliť, ako mi potom vysvetlíšš toto?"

Imhotep si spomínal aj na to, aký bol už v tých časoch veľmi prekvapený múdrosťou a neobyčajnou ostrovtipnosťou mladého princa. Už vtedy s ním zvykol hovorievať ako rovný s rovným na úrovni rozumu a vysvetľovať mu, aby si uvedomil a pochopil, že všetko na svete má svoj čas, a síce z pohľadu človeka. Pre božstvo, že však niet nijakého času, a preto sa ani s ničím nenáhli a necháva, aby sa všetko vyvíjalo a rozvíjalo samo vo svojom vlastnom čase. A že preto, pokiaľ človek nedosiahne taký stupeň rozvoja, že sám bude schopný objaviť pravého a jediného boha svojím vlastným rozumom, tak tento nezasahuje ničím do stavu a úrovne jeho poznania.

Keď Imhotep po týchto spomienkach potom vzhliadol k nočnej oblohe, videl, že Sírius bol už ďaleko za zenitom a že už bolo dávno po polnoci. Zatlieskal rukami a do miestnosti vstúpil Puneb. Pozhasínal fakle i obe olejové lampy a starý mudrc sa uložil vo vedľajšej miestnosti na niekoľkohodinový odpočinok.

**************************

Nadišiel deň veľkého a slávnostného pohrebu. Bol to deň pohrebu jedného z najslávnejších faraónov Egypta, Amenofisa III. Nad Údolím kráľov žiarilo slnko v plnom majestáte svojej zlatistej nádhery, akoby chcelo potvrdiť svoju mystickú príbuznosť s mŕtvym faraónom. Pohrebu sa zúčastnili obrovské zástupy ľudu a zástupcovia kléru a štátnej moci z celej egyptskej krajiny. Imhotep nebol prítomný, chcel sa vystríhať konfrontácie s Bekanchonsom, ktorý celebroval celé obrady. Prvá časť obradov, zasvätená pohrebu Amenofisa, bola vykonaná predpoludním v karnackom chráme. Obrady trvali vyše troch hodín. Na druhý deň popoludní začala druhá časť obradov v Údolí kráľov, priamo pri hrobe faraóna. Udolím kráčala k hrobu dlhá procesia. Faraónove mumifikované telo už bolo uložené v takzvanej múmiovej truhle, ktorá bola nesená na čele sprievodu, aby ju potom uložili do pripraveného drahocenného sarkofágu.

Ešte počas prevádzania mumifikácie faraónovej mŕtvoly dokončovali najschopnejší zlatníci a zlatotepci horúčkovitým tempom posmrtnú masku faraóna. Bola celá zo zlata, obrúbená nádhernými drahokamami. Ďalší umelci a majstri zatiaľ pripravovali všetko potrebné, čo predpisovala Egyptská kniha mŕtvych, ako aj tradícia, aby cesta mŕtveho kráľa na druhý svet prebehla  vzhľadom na jeho posmrtný život optimálne. V hrobke muselo byť všetko, čo mŕtvy potreboval, aby na druhom svete mohol ďalej existovať bez akýchkoľvek starostí. Z toho dôvodu boli hrobové komory egyptských mŕtvych vybavené vždy tak, akoby sa tam nachádzal ich druhý príbytok.

K základnému vybaveniu hrobky patrila kompletne naplnená zásobáreň potravín, obsahujúca viaceré druhy chlebov, piva, vína, obilia, ako aj vodu a ovocie. Ďalej tam bolo rôzne mäso a hydina. Amenofis si rozkázal ešte pred smrťou, aby mu nezabudli vložiť do hrobu aj veľkú holbu jeho najmilšieho vína, ktoré si počas  života objednával vždy u svojho starého obľúbeného vinohradníka Anefa, žijúceho na západnom brehu Nílu, neďaleko Abydosu.

Dal si do hrobky zabudovať aj širokú pohodlnú posteľ, a keďže bol presvedčený, že na druhom svete sa nezaobíde ani bez svojho trónu, museli mu tam vložiť aj ten. V hrobke sa nachádzal aj malý kozmetický kufrík, obsahujúci šminky, drahocenné mydlá, príjemne voňajúce oleje, kadidlo, vzácne kvety, britvu na holenie, a pretože faraón bol veľmi ješitný na svoj výzor, tak aj jedno luxusné bronzové zrkadlo.

Okrem toho si rozkázal vložiť do hrobky ešte aj celú kompletnú garderóbu, tri parochne, a samozrejme aj najdôležitejšie insígnie svojej faraónskej moci, cepter a rôzne rituálne palice. Niektoré z palíc mali na konci upevnené  napodobneniny alebo zobrazenia jeho nepriateľov. Takto potom faraón mohol v záhrobí pri každom kroku, opierajúc sa o nejakú z palíc, vrhať svojich nepriateľov do prachu a špiny, aby mu tam nemohli škodiť. 

Dôležitú funkciu mali mať pre mŕtveho Amenofisa i malé figúrky, umiestnené v hrobke vedľa pravej strany sarkofágu, aby ich mal v prípade potreby takpovediac hneď po ruke. Boli zhotovené tým spôsobom, že vyzerali veľmi podobne zomrelému faraónovi. Volali sa Ušebti a mali slúžiť nanajvýš pozoruhodnému účelu. Ich úlohou bolo, aby sa na druhom svete hlásili v mene faraóna vždy vtedy, keď bohovia pre neho pripravili nejakú nepríjemnú vec, ktorú mal vybaviť alebo previesť. Potom museli   vykonať tento príkaz namiesto neho, a tak mu ušetriť nepríjemnosti. 

Obzvlášť obávané boli v záhrobí poľné a stavebné práce. Takýchto figúriek, ktoré mal faraón k dispozícii, bolo obrovské množstvo, na každý deň roka jedna. Nepostrádateľnou pre život faraóna na druhom svete bola ešte bárka. Egypťania si totiž záhrobie predstavovali podobne, ako ich vlastnú krajinu v okolí Nílu. A keďže tam život bez člnov a lodí bol prakticky nemožný, predpokladali o druhom svete to isté. 

Amenofisova múmia bola dopravená do Údolia kráľov cez púšť na drevených saniach, ktoré v podobných prípadoch ťahal záprah volov. Tento raz však funkciu volov prebrali štrnásti vysokí úradníci na faraónovom dvore (nech mi čitateľ dovolí túto formuláciu, pretože jej dvojzmyselnosť veľmi dobre vystihuje veľmi častú realitu jej skrytého druhého zmyslu, ktorý platí, samozrejme, pre všetky epochy a všade na svete) a múmiu ťahali na saniach oni.

***********************

Keď sprievod prišiel na miesto, kde sa nachádzala hrobka, dvaja z úradníkov, ťahajúcich faraónovu truhlu, pristúpili na Bekanchonsov pokyn k saniam, otvorili vrchnák a vytiahli z nej múmiu. Potom ju postavili do vertikálnej polohy a takto ju držali.  Nasledovala najdôležitejšia časť celej pohrebnej ceremónie. Zatiaľ čo skupina päťdesiatich žien - profesionálnych oplakávačiek zomrelých - naplno spustila svoje nárekové zvuky a tóny, otváral Bekanchons aj so svojím asistentom, vysokopostaveným kňazom karnackého chrámu, podľa presne stanoveného rituálu ústa, oči a uši mŕtveho faraóna. Išlo o to, aby mŕtvy mohol používať svoje zmysly aj na druhom svete. Podľa predstáv starých Egypťanov spôsobil akt mumifikovania ”oživenie” tela po jeho zomretí, a takto ”oživenému” telu bolo potom potrebné opäť uviesť do činnosti jeho zmysly. Tento akt sa nazýval ceremóniou otvárania úst.

Po ukončení ceremónie Bekanchonsom utíchol prenikavo kvílivý nárek profesionálnych oplakávačiek. Tieto ženy boli na svoje povolanie odborne školené. Všetky boli oblečené jednotne v dlhých bielych šatách a všetky mali odhalené prsia a rozpustené, na ramená splývajúce, rozstrapatené vlasy.

Dvaja úradníci pristúpili k mŕtvole a vložili ju naspäť do truhly. Nasledovalo jej pomalé a slávnostne dopravenie do vnútra  obrovskej, veľkolepej hrobky, kde bola uložená do sarkofágu. Nesmierne ťažký sarkofágový vrchnák sa potom za ňou zatvoril a všetci prítomní sa začali v pomaly napredujúcej procesii lúčiť s mŕtvym Amenofisom, defilujúc okolo neho za opätovného kvílivého náreku žien-oplakávačiek s obnaženými prsníkmi, čím mu bola vzdávaná posledná pocta.

Po vyvrcholení tejto poslednej rozlúčky s faraónom sa celá smútiaca spoločnosť vzdialila od sarkofágu a opustila podzemnú hrobku. Pripravení robotníci potom okamžite zamurovali vchod do hrobky a mŕtvy Amenofis po turbulentných udalostiach posledných dní, a najmä posledných hodín, konečne našiel svoj zaslúžený večný pokoj a odpočinok.

Asi tým spôsobom by sa vyjadril moderný človek. Avšak podľa predstáv starých Egypťanov posmrtný pokoj faraóna bol len krátkeho trvania. Už po krátkom čase (všeobecne sa myslelo a verilo, že na tretí deň po pohrebe) nasledovala nekonečne dlhá cesta mŕtveho nepredstaviteľne obrovskými priestormi svetla a tmy, dňa a noci, ležiacimi medzi týmto svetom a druhým svetom.

Na zemi pre zosnulého už nebolo možné veľa urobiť. Jediné, čo sa pre neho ešte dalo vykonať - a čo sa aj s úplnou samozrejmosťou robievalo -  bolo každodenné prinášanie pokrmu. Potrava sa prinášala na miesto určené pre tento účel; nazývalo sa obetným miestom. Túto službu mŕtvemu vykonávali buď príbuzní alebo nimi objednaní a platení kňazi.

S nebezpečiami a nástrahami, ktoré na ceste do podsvetia čakali na mŕtveho, sa však musel vyrovnať len on sám. Najdôležitejšie pre každého zosnulého bolo, aby si našiel miesto na preplnenej bárke mocného slnečného boha Re, ktorú riadil  sám  osobne. Po ukončení svojej každodennej plavby  nebeskou oblohou, sa bárka po západe slnka večer čo večer vnárala do nebezpečného kráľovstva noci, kde čakali na jej cestovateľov storaké nástrahy a nebezpečenstvá. Až keď boli prekonané, dosiahli tí, ktorí z nich vyviazli, život večný.

Plavba slnečnej bárky bola ústredným symbolom viery starých Egypťanov a ich nádeje na posmrtný život. Išlo tu o pocit integrácie človeka do večne trvajúcich rytmov, procesov a odbehov kozmického sveta, ako aj o vieru, že týmto spôsobom je možné prekonať a zanechať za sebou smrť.

Pretože nočná cesta slnečnej bárky vyznievala naozaj nesmierne hrozivo a nebezpečne, a žijúci sa jej ukrutne obávali, vyšpekulovali egyptskí kňazi ešte jednu pomôcku, ako ju ľahšie zvládnuť. V priebehu mnohých rokov dôkladne preskúmali a doslova ”zmerali” druhý svet, a tak im bolo úplne jasné, že napríklad prvý úsek tejto ”plavby” (spolu ich bolo dvanásť) meral exaktne 309 egyptských míľ, čo je tritisíc dvesto kilometrov. V nákresoch, diagramoch a obrazoch vypracovaných na stenách hrobiek, ako aj na papyrusových zvitkoch, uviedli pre zosnulých precízne a detailné návody, akým spôsobom je možné odvrátiť všetky nástrahy, ktoré na nich číhajú na druhom svete. Boli v nich popísané a presne zaznačené všetky nebezpečné miesta, ako aj všetky vlastnosti desivých oblúd a strašidelných netvorov strážiacich prechodové brány medzi jednotlivými úsekmi nočnej plavby. Na odvrátenie storakých nebezpečí boli v týchto návodoch veľmi podrobne uvedené čarovné formulky, ktoré len bolo potrebné pri každej kritickej situácii presne citovať.

Všetko toto bolo, pochopiteľne, prevedené aj v hrobke Amenofisa, takže o jeho blaho a šťastie na druhom svete bolo postarané po každej stránke. Amenofis sa ešte za svojho života aj sám hodne zaoberal s vedou o posmrtnom živote a sám si aj vypracoval plán, ako má vyzerať jeho hrobka a s čím všetkým má byť vybavená.

Na mnohých rakvách zomrelých boli namaľované dokonalé kartografické diela, v ktorých boli zobrazené dôležité cesty v záhrobnom svete, a to jednak tie, ktoré mal mŕtvy použiť, ako aj tie, ktorých sa mal za každú cenu vystríhať.

Keď už všetci účastníci pohrebu boli opäť zhromaždení vonku, pred hrobkou Amenofisa, prehovoril k ním nastávajúci faraón Egypta Echnaton:

”Môj otec je mŕtvy a zanedlho sa navždy odoberie do večného kráľovstva svojho otca, božského Re. Bol bohom a bol aj človekom. Ako človek vládol svojmu ľudu a ako človek mu aj slúžil, a teraz bude ako boh aj naďalej s ním a bude sa zaň prihovárať svojím bratom bohom, lebo je jedným z nich. Môj otec zomrel, ale ja som tu s vami a odteraz vám budem vládnuť ja, ale zároveň vám budem aj slúžiť a starať sa o vaše dobro!"

Echnatonov hlas znel jasne a majestátne, naplnený kráľovskou autoritou, a práve tak kráľovsky a majestátne pôsobil aj celý jeho zovňajšok. Potom sa naposledy obrátil smerom k hrobke svojho otca, uklonil sa a vydal sa smerom k svojím nosidlám. Slnko sa už dotýkalo  vrcholcov vysokých kopcov Údolia kráľov a v údolí sa pomaly zošerievalo. Pre starý Egypt sa mala začať nová, najneobvyklejšia epocha jeho dovtedajších dejín a raz mala veľmi rozhodným spôsobom ovplyvniť celý svet.  

 
 
Koniec 1. dielu