Pod krvavým mečom

Židia v moci starého Ríma, kresťanov a islamu

 

Úvodné slovo:      TAJOMSTVO ICH CESTY K VYVOLENOSTI 

 

História Židov odzrkadluje ich neobyčajne ťažký, tisícročia trvajúci boj o existenciu a nezávislosť. Je plná zvratov a nekonečných bolestí, sklamaní, nadľudských hrdinstiev a geniálnych činov. A nad všetkým tým neustále bol a sa vznášal duch jediného a jedinečného boha Izraelu, Jahveho, bez ktorého prítomnosti a nezlomnej viery na jeho moc, by dnes tento národ už dávno zmizol z javiska dejín a neexistoval. 

Abrahám, Mojžiš a skvelí a premúdri židovskí proroci a rabíni najprv dokonalým psychologickým spôsobom privolali k "životu " všemocného Jahveho, zasiali a hlboko ho vštepili do povedomia svojho národa a neúnavne dohliadali na to, aby toto úžasníé a jedinečné semienko nielen vzišlo, ale aby sa navždy a nezničiteľne rozrástlo a stalo sa trvalou duchovnou potravou židovského národa, ktorá mu dala také silné energie a schopnosti, a to nielen vo viere, ale aj v oblasti myslenia a intelektu, aké nemal žiadny iný národ na svete. Táto publikácia sa snaží oddeliť legendy a mýty, ktorými sú dejiny Židov doslova opradené, od historickej reality. 

Odkedy sa pamätám, tak ma vždy fascinovali neobyčajné príbehy, mimoriadne udalosti, vynikajúci myslitelia a veľké taje a zahady. To všetko ponúka história, a to takou mierou, ako žiadna iná disciplína. Veď história je akýmsi spojítkom všetkých vedných odborov. Každý vynález, každý objav, každá vedecká teória , každá prevratná udalosť, to všetko sa odohralo v istom časovom horizonte, teda v rámci dejín. 

Žiadny iný národ nenapĺňal pre mňa tak veľmi to, čo som vyslovil v úvodnej vete, ako národ židovský. Žiadny iný národ nemal takú neobyčajnú, takú pohnutú, takú strastiplnú a predovšetkým aj takú tajuplnú a takú dlhú historiu, ako tento národ, ktorý nazývame aj národom biblickým. Stvoril knihu kníh, bibliu a stvoril aj skvelého a jedinečného boha, Jahveho, pričom kladiem dôraz na slovo stvoril.  

Táto kniha sa pokúša dať niekoľko základných, ale i niekoľko určite aj rozporuplných a preto neobvyklých odpovedí, ktoré sa vynímajú z normovaných pravidiel klasického charakteru, na to, kto sú Židia, prečo sú takí, akí sú a ako je možné, že aj po tisíscročiach sú stále prítomní na scéne dejín, a to tak naplno, že patria azda k ich najdôležitejším režisérom. Predložená publikácia načrtáva i to, ako je možné, že pretrvali všetko to, čo iné národy pretrvať nedokázali, aj keď zažili len zlomok z nekonečného utrpenia, prenasledovania a nespočetných snáh o zničenie, ako to bolo v prípade Židov. 

Ľudia vo všeobecnosti nemajú radi výnimočnosť iných a neraz neostávajú len pri tom, ale snažia sa ju, najmä, ak je z ich pohľadu záhadná, nepochopiteľná a i nebezpečná, prinajmenšom narúšať. A ak sa ešte niekto aj sam označuje ako vyvolený, ba dokonca ak tak aj pôsobí, potom budí odpor, nedôveru a strach. Ale ak tento predikat výnimočnosti a vyvolenosti nesie celý národ, tak sa to všetko proti nemu ešte výrazne znásobí a napokon vyústi do snáh o jeho eliminovanie. 

Je veľkým paradoxom, že o Židoch, napriek tomu, že sú najstarším národom na svete a že majú zo všetkých národov najbohatšiu a najpohnutejšiu históriu, vieme vo všeobecnosti len veľmi málo. A z toho mála, čo o nich vieme, je veľká väčšina predsudkov, poloprávd, výmyslov a lží. Určite to súvisí aj s tým, že Židia sa veľmi ostentatívne hlásili a aj hlásia k svojej vyvolenosti, veď to napokon jednoznačne stojí napísané v starom Zákone a sú to slová ich boha Jahveho, ktorý to viackrát zdôraznil a im to potvrdil, že sú medzi všetkými narodmi Zeme len oni jeho vyvoleným národom. No nie je to len z toho dôvodu, že predovšetkým kresťania ich stáročia prenasledovali a kde mohli tam i hromadne vraždili, ako sa to dozvieme z ďalšíeho čítania tejto knihy. 

Židovstvo, židovská otázka a vzájomné vzťahy Židov a kresťanov predstavujú takú nesmierne zložitú záležitosť, že akokoľvek komplexne sa ju pokúsime analyzovat a popísať, vždy sa vystavujeme nebezpečiu, že sme sa v mnohom nedotkli podstaty a že sme vynechali množstvo dôležitých faktov. V tomto zmysl e prosím čitateľa, aby sa takto pozeral na tento literárny pokus priniesť trochu svetla do komplikovaných a často veľmi boľavých vzťahov Židov a kresťanov. 

Zásadne možno povedať, že kto nepozná históriu židovského národa podrobne, nemôže porozumieť ani jeho problematiku a jeho životnú filozofiu. Nijaký iný národ, ako už bolo spomenuté, neprežil takú pohnutú a strastiplnú históriu doma i v diaspore, ako potomkovia biblického národa po ich rozprášení do všetkých kútov sveta. Po ich zdrvujúcej a osudovej porážke - keď existovali na javisku dejín ako národ už takmer 2 tisícročia - v roku 69 rímskym cisárom Titom a zničením Jeruzalema, sa takmer všetci, ktorí prežili Židovskú vojnu (použil som úmyselne toto vyjadrenie, lebo tak znie aj názov svetoznámeho románu Leona Feuchtwangera) rozpŕchli do Egypta, do celého Orientu, neskôr postupne do Afriky, Európy, Ameriky, Číny, Indie, Japonska, Austrálie, atď.. 

 

 

1. kapitola 

Koniec slobody, v moci Ríma

Izrael sa stane provinciou Ríma, kráľ Herodes, veľký mudrc Hillel a jeho školy 

 

Cézar bol priateľom Židov, jeho spolutriumvir Pompejus ich nepriateľom 

Pozoruhodnou historickou skutočnosťou je fakt, že Rím sa stal svetovým impériom už v čase, keď bol republikou a že oveľa neskôr vzniknuté cisárstvo ho v podstate už len udržiavalo, aby ho napokon zruinovalo a celkom stratilo.

V tejto publikácii vynecháme poldruha tisícročia dejín Hebrejov, od Abraháma až do prvého storočia p.n. l. Sú pomerne dobre známe z ich Starého Zákona, ktorý opisuje toto obdobie. 

Písal sa rok 272 p. n. l., keď po dlhodobých, prerušovaných a mnoho rokov trvajúcich bojoch sa Rím napokon stal pánom celého apeninského polostrova, teda dnešného Talianska. O viac ako storočie neskôr, v roku 146 p. n. l., po ukončení 3. púnskej vojny, Rím vyradil a úplne zničil svojho nebezpečného konkurenta v boji o nadvládu v Stredozemnom mori a v jeho africkom zázemí, staroveké fenícke Kartágo. Postupne Rím anektoval Španielsko, Egypt, časti severnej Afriky i hrdé Makedónsko, ktoré voľakedy vynieslo Alexandra Veľkého. Rím potom rozšíril svoje výboje aj na územie Ázie, kde bol takisto úspešný pri rozširovaní svojho impéria, a tak posledný vládca kráľovstva Pergamonu v malej Ázii, prenechal dobrovoľne svoju ríšu, ako dedičstvo, panstvu Ríma. 

V tom čase vládol v ríši Partov v malej Ázii silný panovník, neohrozený Mitridates, veľký odporca Ríma, ktorý si sám robil nároky na ovládnutie celej Malej Ázie. V roku 88 p. n. l. vytvoril protirímsku koalíciu, ku ktorej patrilo aj Arménsko. V Ríme bola v tom čase politicky veľmi napätá situácia a o kormidlo moci súperili Márius a Sulla. Ich spor napokon vyvrcholil prvou občianskou vojnou v Ríme. V tom čase kráľ Mitridates aj porazil rímske vojsko, a tak to Rímu trvalo celé dve desaťročia, kým sa mu v troch mimoriadne urputných a krvavých vojnách podarilo s konečnou platnosťou poraziť Mitridata a jeho spojencov. Podarilo sa to konzulovi Pompejovi, ktorý obdržal od rímskeho senátu v roku 67 p. n. l. plnú moc ako diktátor pre celé územie pobrežia Malej Ázie. 

Na Veľkú Noc, v roku 65 p. n. l. dorazil Scaurus, Pompejov legát, do Damašku, ktorý sa tiež podrobil Rímu. V tom istom čase sa v susednej Judei rozpútala občianska vojna medzi, Aristobulom II. a Hyrkanosom II., synmi zosnulej židovskej panovníčky Salome, ktorá bola jedinou ženou, kráľovnou, na tróne Judei. Do sporu sa zamiešal aj miestodržiteľ Idumei, ľstivý a mocichtivý Antipater, otec neskoršieho kráľa Herodesa. Scaurus sa vydal okamžite do Judei. Tam si predvolal jednotlivo oboch bratov. Obaja ho podplatili veľkými sumami peňazí. Legát sa priklonil na stranu Aristobula, ktorý si takto bol istý, že teraz už svoj cieľ dosia hol. 

No ako sa ukázalo, jeho radosť bola predčasná. Nečakane sa rozhodol totiž aj sám Pompejus prísť do Damašku a pochopiteľne, že aj on sa dozvedel o tom, čo sa dialo medzi oboma bratmi. V roku 63 p. n. l. prišli obaja za ním a prosili ho, aby rozhodol v ich konflikte on. V tomto prípade prišli za Pompejom aj zástupcovia židovského národa s vlastným návrhom riešenia konfliktnej situácie. Ten si všetkých vypočul a povedal im, že svoje rozhodnutie vynesie neskôr a požiadal ich, aby sa zatiaľ vystríhali akýchkoľvek nepokojov a zrážok. Pompejus si chcel najprv podrobiť odbojného nabatejského kráľa Areta, ktorý sa tiež zamiešal do sporu bratov. 

Príkaz Pompeja bol však ignorovaný. Aristobulos nadobudol pocit, že Pompejus mu nedôveruje a že sa postaví na stranu jeho brata. Preto vyrazil aj so svojím sprievodom do Jeruzalema, kde chcel proti Rímanom bojovať a zachovať tak nezávislosť Judei. To však bol nerozumný a osudový krok. Pompejus prehliadol jeho úmyseľ, vzdal sa útoku na Areta a rýchlymi pochodmi sa so svojimi légiami vydal na cestu k Jeruzalemu. Pred mestom dostihol Aristobula a zajal ho. 

 

Pompejove légie dobijú Jeruzalem a potupia chrám 

 

Nasledujúce udalosti však dostali dramtický spád a iniciovali nešťastie a pohromu, ktoré mali mať pre Izrael na dlhé stáročia priam nedozierne následky. Brány mesta síce protivníci Aristobula otvorili a odovzdali mu Jeruzalem. No jeho prívrženci, ako nepoddajní bojovníci za slobodu a nezávislosť krajiny, zotrvali v silne opevnenom chráme a kládli rímskym légiám zaťatý odpor. Až po troch mesicoch sa Rimanom podarilo prerazit múry. Udialo sa tak počas jedného sabatu roku 63 p. n. l. Židovskí kňazi vykonávali v chráme ďalej, celkom pokojne, rýtus sabatu a bohoslužby a nechali sa bez odporu pozabíjať rozzúrenými legionármi, ktorí vtrhli s obnaženými mečmi do najväčšej židovskej svätyne pustošiac a vraždiac všetko, čo videli. 

Napokon vkročil do chrámu aj sám Pompejus na čele svojej telesnej gardy a zvedavo sa pobral aj do jeho posvätného priestoru, kam okrem najvyššieho kňaza nemal prístup nikto iný. Zvedavo si všetko pozrel, pričom ho zaujali najmä tajuplné, legendami opradené staré kultové židovské predmety. Nechal však všetko, ako aj chrámový poklad, intaktné a neporušené. Nariadil vyčistenie chrámu od mŕtvol a krvi a na druhý deň povolil aj ďalšie vykonávani e bohoslužieb. 

Nekompromisne a nemilosrdne však zakročil proti prívržencom Aristobula. Všetkých vodcov a veliteľov protirímskeho odboja dal popraviť, a tak spolu s tými, čo padli v bojoch, presahoval počet zabitých 12 000. Prv ako Pompejus opustil porazenú Judeu, vyniesol nad ňou osudný ortieľ, s dalekosiahlymi negatívnymi následkami pre život Židov. Krajina sa odteraz stáva protektorátom Ríma a musí mu platiť tribút. Pompejus síce potrvrdí Hyrkanosa II. ako najvyššieho kňaza, no tento sa musí zrieknuť kráľovského titulu. Je zdegradovaný na etnarcha, regenta z milosti Ríma. 

V roku 61 p.n.l. pripravil Rím Pompejovi po jeho víťaznom ťažení v Ázii triumfálne privítanie. V slávnostnom sprievode demonštruje Rimanom ako triumfátor obrovskú korisť, ktorú priniesol do Ríma. Sú to predovšetkým poklady porazeného partského kráľa Mitridata, ako i početných ázijských kniežat. Vznešení zajatci kráčajú aj so svojimi rodinami v sprievode. Medzi nimi sú aj členovia kráľovskej rodiny Hasmonejovcov, ktorí vládli v Judei niekoľko desaťročí, Aristobulos, jeho syn Antigonos a dve dcéry jeho najstaršieho syna Alexandra. Bola to pre Židov veľká potupa. Keď ich predok Jochanan vyslal do Ríma pred sedemdesiatimi rokmi svojich zástupcov, tak boli prijatí v úcte a s rešpektom. 

V triumfálnom sprievode Pompeja bolo aj mnoho ďalších významných židovských zajatcov. Takmer všetci boli predaní do otroctva. Z nich sa potom utvorilo jadro prvej židovskej obce v Ríme, ktorá sa neskôr rozrástla a nadobudla veľký význam. To bol začiatok židovskej diaspory v Taliansku.   

Pompejus vytvoril v roku 60 p.n.l. spolu s Crassom a Cézarom prvý triumvirát. Vládu troch. O niekoľko rokov potom bojoval Cézar s rímskymi légiami na severe v Germánii, kde posilňoval mocenské postavenie Ríma . O niečo neskôr úspešne bojoval s Keltami, ktorí obývali rozsiahle územia na západ od Rýna. Po dlhých bojoch si Keltov podrobil. 

V roku 58 p.n.l., keď v Sýrii vládol prokonzul Gabinius Aulus, ktorému podliehala i Judea, sa začala v nej vzbura proti Rímu . Už na ceste do Ríma ušiel zo zajatia rímskych legionárov Aristobulov syn Alexander. Po návrate do Judeii zhromaždil okolo seba povstalcov, ale už v prvej zrážke s Rimanmi bol porazený  rímskym generálom Gabiniom. Podobne skončila krátko potom i vzbura Aristobula, ktorému sa tiež podrilo újsť do Palestíny. 

V roku 54 p.n.l. senát Gabinusa z Judei odvolal a na jeho miesto vyslal Crassa. Ten pripravoval vojenské ťaženie proti Partom, na čo potreboval peniaze, a tak zaťažil Judeu obrovskými daňami. Pritom sa dopustil neslýchanej veci. Bez najmenších škrupulí sa zmocnil posvätného chrámového pokladu v Jeruzaleme. Tým dal zároveň najavo ako veľmi opovrhuje nenávidenými Židmi. To viedlo okamžite k ďalšej vzbure v Judei v roku 53 p.n.l., v čase , keď Crassus už viedol boj proti Parthom. Jeho légie utrpeli ťažkú porážku a on sám pri tom stratil život. Rom na jeho miesto vyslal Cassia. Je to ten istý muž, ktorý len o niekoľko rokov neskôr bude organizovať v Ríme sprisahancov, ktorí zavraždia Cézara. Cassius potlačil vzburu Židov a tridsaťtisíc židovských zajatcov sa dostalo do otroctva. 

Po smrti Crassa sa rímske impérium ocitlo v ťažkej vnútornej kríze. Vzťah Cézara a Pompeja sa nebezpečne zhoršil, až napokon eskaloval. V roku 52 p. n. l. sa na čelo veľkého povstania Keltov postavil Vrecignatorix a Cézar sa musel opäť vydať do odbojnej provincie na severe. V priebehu jeho ťaženia, keď napokon po urputných bojoch porazil pri Alesiu veľkého keltského vojvodcu Vrecignatorixa, opanovala Rím anarchia a Pompejus využil situáciu na to, aby po smrti Crassa sám ovládol Rím. Prinútil senát, aby prikázal Cézarovi okamžitý návrat do Ríma a prepustil légie. Cézar sa síce vydal rýchlymi pochodmi do Ríma, ale vôbec nie preto, aby prepustil svoje légie, ktoré mu boli mimoriadne oddané, ale aby sa ich pomocou zbavil nepohodlného soka. Už zakrátko dosiahol Rím, kde sa nechal senátom vyhlásiť za diktátora. Pompejovi jeho zámer nevyšiel, a tak mu neostalo nič iné, ako odísť pred Cézarom do východnej časti ríše. Cézar zamýšľal vyslať do Judei na čele dvoch légií Aristobula, ktorého dal prepustiť zo zajatia, aby tam bojoval proti Pompejovým légiám, ktoré okupovali Judeu. Dozvedeli sa to však prívrženci Pompeja a Aristobula zavraždili ešte v Ríme. Krátko po jeho smrti dal Pompejus popraviť v Antiochii aj jeho syna Alexandra. Po smrti týchto dvoch Hasmoneovcov, ktorí sa tak veľmi zasadzovali za slobodu svojej krajiny, ostali nažive z tejto dynastie už len dvaja členovia. Aristobulov ďalší, nie veľmi schopný syn, Antigonos a etnarch Hyrkanos II., ktorý sa čoraz viac stával nesamostatným nástrojom v rukách prefíkaného, po moci bažiaceho Antipata z neďalekej Idumei. 

Doplnil som 6.12.2014:

Už zakrátko Cézar dosiahol Rím, kde sa nechal senátom vyhlásiť za diktátora. Pompejovi jeho zámer nevyšiel, a tak mu neostalo nič iné, ako odísť pred Cézarom do východnej časti ríše. Cézar zamýšľal vyslať do Judei na čele dvoch légií Aristobula, ktorého dal prepustiť zo zajatia, aby tam bojoval proti Pompejovým légiám, ktoré okupovali Judeu. Dozvedeli sa to však prívrženci Pompeja a Aristobula zavraždili ešte v Ríme. Krátko po jeho smrti dal Pompejus popraviť v Antiochii aj jeho syna Alexandra. Po smrti týchto dvoch Hasmoneovcov, ktorí sa tak veľmi zasadzovali za slobodu svojej krajiny, ostali nažive z tejto dynastie už len dvaja členovia. Aristobulov ďalší, nie veľmi schopný syn, Antigonos a etnarch Hyrkanos II., ktorý sa čoraz viac stával nesamostatným nástrojom v rukách prefíkaného, po moci bažiaceho Antipata z neďalekej Idumei. 

 

Do života Židov vstupuje Antipater, otec Herodesa Veľkého 

 

Cézar sa na čele svojich légií vydal prenaledovať Pompeja a v roku 48 p.n.l., v bitke pri Farsale ho zničujúco porazil. Pompejovi sa ešte nakrátko podarilo zachrániť si holý život a hľadal azyl v Egypte, kde však bol už čoskoro zavraždený Cézarovými priaznivcami. Ľstivý Antipater sa okamžite prispôsobil novej politickej situácii a hneď sa snažil zavďačit víťaznému Cézarovi a získať si ho. Čoskoro sa mu naskytla vhodná príležitosť preukazať mu svoju vernosť a náklonnosť. Cézarovi sa pri jeho ťažení v Egypte spočiatku neveľmi darilo, no Antipater mu rýchlo priviedol silnú vojenskú podporu z Judei a aj sám sa zúčastnil bojov, ktoré sa napokon končia ďalším triumfom Cézara. 

Triumvir mu dal najavo svoju vďačnosť a hoci potvrdil Hyrkana vo funkcii etnarcha a najvyššieho kňaza, tak Antipatera urobil miestodržiteľom v Judei a zariadil pre neho aj plnoprávne rímske občianstvo. Tým sa tento prefíkaný veľký nepriateľ Židov stal skutočným vládcom Judei. To však Cézar vôbec netušil a súčasne vydal viaceré nariadenia v prospech židovského národa, čím sa preukázal ako jeho priaznivec. Okrem iného povolil Židom opäť vybudovať mestské opevnenie Jeruzalema a oslobodil Judeu od platenia daní Rímu. Svoju priazeň prejavil aj židovskej diaspore. Povolil všetkým židovským obciam v Rímskej ríši odbavovať v synagógach pobožnosti. 

Možno konštatovať, že v podstate zaručil Izraelu jeho vnútornú autonómiu. Išiel vo svojej podpore židovského národa dokonca tak ďaleko, že ak sa dozvedel, že ich niekde v rímskej diaspore nejaký miestodržiteľ šikanoval a nedodržiaval ich práva, ktoré im zaručil, tak ho k tomu okamžite vyzval a napomenul. Pritom Cézar vyslovene poukázal na to, že ich pokladá za priateľov a verných spojencov Ríma. 

Antipater sa za týchto okolností mohol stat fakticky neobmedzeným vládcom Izraela. Staršieho syna Fasaela potom urobil svojím miestodržiteľom v Judei a mladšieho, Herodesa, v Galilei. Dvadsaťpäťročný Herodes už vtedy ukázal, čoho všetkého je schopný. V Galilei sa pod vedením Ezechiu zoskupili po krajine rozpŕchnutí, protirímsky zmýšľajúci povstalci, zvyšky bojovníkov už mŕtveho Aristobula. Viedli partizánsku vojnu proti každému nepriateľovi, ktorý im pripadal ako prorímsky, teda proti Grékom, Sýrčanom, Edomitom, ľuďom Antipata a samozrejme proti Rimanom. 

Mladý Herodes okamžite zahájil boj proti nim. Podarilo sa mu ich poraziť a zajať Ezechiu a jeho veliteľov. Následne ich dal popraviť, čo spôsobilo okamžité pobúrenie v celej krajine, lebo odsúdiť na smrť mal právo len synedrium v Jeruzaleme. Najvznešenejšie jeruzalemské rodiny žiadali potrestanie Herodesa. Išlo predsa o právo a zákon v rámci posvätnej židovskej tradície. Len s veľkým váhaním sa bojazlivý Hyrkanos odhodlával k tomu, aby ako hlava synedria dal Herodesa predvolať. Obával sa jeho hnevu a pomsty. Keď to napokon urobil, tak Herodes sa objavil pred vysokou radou vo výsmešnej a provokujúcej póze. Prišiel s niekoľkými svojimi ozbrojencami, odetý v purpurovom rúchu a v plnej zbroji, čo bolo neslýchané a neadekvátne od niekoho, kto sa mal pred synedriom zodpovedať za ťažký prečin. Vedel však dobre, že už predtým rímsky konzul požiadal vysokú radu, aby nechala padnúť obvinenie. 

Hyrkanos zbabelo odložil rozhodnutie na neskorší termín a Herodes ešte v tú noc tajne opustil Jeruzalem a odišiel k Rimanom do Damašku. Tam bol za svoju vernosť odmenený a bol vymenovaný za zástupcu miestodržiteľa Coelosýrie, rozsiahlej a bohatej sýrskej provincie. 

Udalosť, ktorá sa odohrala v roku 44 p. n. l. v Ríme, otriasla celým impériom. Cézara zavraždili sprisahanci na čele s Brutusom, jeho adoptívnym synom, na schodoch pred senátom, kam práve išiel, aby tam predniesol dôležitú reč. Celý židovský svet bol hlboko zarmútený, lebo diktátor preukazoval Židom neustále svoju priazeň. A Židia mali už čoskoro pocítiť, čo v Cézarovi stratili. Jeho smrť podnietila starého nepriateľa Izraela, Cassia, aby sa skoro vrátil do Judei. Cassius bol jedným zo sprisahancov, čo Cézara zavraždili a pretože sa mu Rím potom nezdal bezpečný, tak odišiel a stal sa veliteľom légií v Sýrii. 

Potreboval veľa peňazí na pripravovaný boj s mužmi, ktorí v Ríme prebrali moc po Cézarovi. Uvalil obrovské dane na provincie, ktoré boli v jeho dosahu, a tým aj na Judeu. Antipater a Herodes nemali najmenší morálny problém, aby tak ako voľakedy zištne a úlisne prejavili priazeň Cézarovi, urobili to isté aj jeho vrahovi. Bez najmenšieho súcitu s vlastným národom vydreli z neho prehnane vysoké dane pre Cassia, vobec nerešpektujúc Cézarove nariadenie o daňovej slobode Judei voči Rímu. Kto neplatil, ten bol predaný do otroctva. No už zakrátko zaplatil za svoju podlosť Antipater životom. Otrávili ho na vlastnom dvore. Šastie Cassia nebolo však dlhého trvania. V bitke pri Filippi v roku 42 p.n.l. boli légie Cassia a Bruta porazené armádou nového triumvirátu - Marka Antónia, Oktaviána a Lepida

Markus Antonius sa po víťazstve stal pánom celej orientálnej časti Rímskej ríše. Pre Herodesa to znamenalo, aby sa usiloval čo najrýchlejšie dostať do priazne nového pána. Nebolo to však nič, čo by nebol dokonale ovládal. Netrvalo dlho a Markus Antonius si vedel oceniť, aký poklad je pre neho Herodes, ktorý bol ochotný vykonať čokoľvek, len aby si podržal moc. Herodesa a jeho brata vymenoval za tetrarchov, a to znamenalo, že im prináležali takmer všetky kráľovské právomoci. Zdalo sa, že ich veľkolepej kariére už nič nestojí v ceste. Osud však rozhodol inak a udialo sa niečo neočakávané. 

Od Eufratu sa vydal na pochod smerom do Sýrie dávny a veľmi nebezpečný nepriateľ Ríma - Parti. V roku 40 p.n.l. ju obsadili. Vo svojom dobyvateľskom ťažení pokračovali ďalej, využívajúc pritom priazeň okamihu. Národy predného Orientu totiž len čakali na to, aby mohli zvrhnúť jarmo krutej rímskej nadvlády. Markus Antonius ich situáciu nezlepšil. Aj on, podobne ako pred ním Cassius, nechal vyberať obrovské dane. Nepotreboval ich však len na vojenské účely, ale predovšetkým ich vydával na nesmierne hýrivé a drahé oslavy na dvore Kleopatry, do ktorej sa zamiloval, pričom láska k tejto žene, ktorá len nedávno bola milenkou Cézara, ho tak ovládla a zaslepila, že stratil záujem o všetko ostatné.

 

Židmi nenávidený Herodes sa stane ich kráľom 

 

Parti medzitým prenikli do Fenície a dostali sa až na hranice Judei. Spolu s nimi tiahol aj Antigonos Mattathias, syn posledného židovského kráľa, Aristobula II. Dokázal ich presvedčiť aj pomocou veľkých finančných darov, aby ho sprevádzali až do Jeruzalema. Prevažná časť židovského obyvateľstva ho nadšene vítala a Herodesovi neostalo nič iné ako ujsť. Aristobulos napodobnil svojho otca a vyhlásil sa za izraelského kráľa a súčasne aj za najvyššieho kňaza. A tak dvadsaťtri rokov po dobytí Jeruzalema Pompejom vládol v Judei opäť kráľ z rodu Hasmonejovcov. Jeho vláde však osud nemal dopriať dlhé trvanie. 

Herodes zavŕšil svoj útek v Ríme, kde sa stretol s Markom Antoniom. V hlave mal už pripravený ctižiadostivý plán, v ktorom bola zakalkulovaná aj jeho pomsta na Židoch, ako aj tučná návnada pre triumvira. Hlavnou osnovou jeho plánu malo byť jeho dosadenie za kráľa Judei namiesto nenávideného Antigona. 

Keď Markus Antonius získal pre túto ideu aj Oktaviana, bol Herodes pri cieli. Senát ho slávnostne vvymenoval za kráľa, ktorý bol súčasne spojencom i vazalom Ríma. Odteraz mal byť kráľom hrdého židovského národa preň nenávidený cudzinec: Herodes, kráľ z milosti Ríma a kráľ, ktorému robilo zjavnú radosť "svoj" národ až do krvi vykorisťovať a bezhranične ho potupovať. Herodes však musel ešte najprv vyriešiť istý "malý" problém. Bol síce kráľom, no zatiaľ bez trónu. Na ňom totiž sedel jeho najväčší odporca, Antigonos. Keď prišiel do Judei v roku 39 p.n.l., tak medzi ním a Antigonom vzplanul krutý boj. 

Armáda Herodesa pozostávala z cudzích žoldnierov, na strane Antigona bojovali predovšetkým židovskí patrioti. Problém Antigona spočíval však tom, že bol slabým vojakom a taktikom a nedokázal zmobilizovať masy ľudu do boja, hoci mal jeho sympatie. 

Vojna Herodesa s Antigonom trvala dva roky a bola obojstranne vedená s nepredstaviteľnou krutosťou. Nakoniec bolo ale rozhodujúce, že Herodesovi prišli na pomoc rímske légie, ktoré medzičasom porazili Partov. V roku 37 p.n.l padlo rozhodnutie a po takmer trojmesačnom obliehaní Jeruzalema, sa mesto vzdalo nenávidenému Edomitovi, Herodesovi. Antigonos bol zajatý a v reťaziach vrhnutý do žalára. Herodes dal Markovi Antoniovi velký obnos peňazí za to, aby dosiahol u neho jeho popravu. Udialo sa tak v Antiochii, kde ho najprv bičovali a potom mečom popravili. Markus Antonius sa tak stal prvým Rimanom, ktorý dal takto potupne popraviť nejakého kráľa.

Herodes nastúpil na trón, poškvrnený krvou tých, ktorých kráľom sa stal, pričom jeho trón zabezpečovali meče rímskych légií, moci, ktorú Izrael na smrť nenávidel. Zároveň to bolo po prvý raz v dejinách Židov, že vládu prebral svetský kráľ, ktorý nebol ani židovského rodu a ani z kasty židovských kňazov. No namiesto toho, aby sa tento muž snažil o získanie priazne národa, ktorému chcel vládnuť, pokračoval aj naďalej vo svojich beštiálnych činoch. Krátko po korunovácii dal popraviť štyridsaťpäť prívržencov mŕtveho Antigona a dal prenasledovať všetkých svojich odporcov a potenciálnych rivalov. Jeho pomsta sa nevyhla dokonca ani členom Vysokej rady, pred ktorou sa pred časom mal zodpovedať za vraždy, ktorých sa vtedy dopustil. 

Jej členov, ako aj viacerých učených rabínov, poslal do vyhnanstva. Len dvoch z nich, a sice Šemaja a Abtaljona, ktorí sa raz mali stať veľkými oporami židovstva v jednom z jeho preťažkých období, ušetril. Hoci Herodesa tiež nenávideli, žiadali pri obliehaní Jeruzalema svojich súkmeňovcov, aby sa vzdali a ho vpustili do mesta, lebo mu vraj aj tak nemožno uniknúť, keďže sa Židia ťažko prehrešili voči Jahvemu a ten ich za to tresce Herodesom. 

Tento muž, napriek tomu, že dosiahol svoj cieľ, nemohol byť ani na okamih skutočne šťastný, lebo bol neustále sužovaný strachom a obavami, že mu hrozí nebezpečie a úklady. Bol preto naplnený nedôverou a nenávisťou. Z tohto pohľadu bolo pochopiteľné, že neustal, kým sa mu nepodarilo pripraviť o život všetkých členov hasmoneovského rodu. Dokonca aj sedemnásťročného brata svojej manželky Mariammi, Aristobula III., ktorého národ zbožňoval, dal zákerne zavraždiť. Rokmi sa stával nielen čoraz strašnejším despotom, ale aj ťažko narušeným psychopatom, ktorý napokon dal popraviť aj Mariammu, ktorú dovtedy veľmi miloval. Popraviť dal potom aj svojich dvoch synov, ktorí pochádzali z jeho manželstva s ňou. 

Ešte raz hrozilo Herodesovi nebezpečie, že môže stratiť to, čo tak namáhavo dosiahol. Stalo sa to vtedy, keď Markus Antonius, jeho dobrý priateľ, sa rozišiel s Oktavianom a sa celkom dostal pod vplyv Kleopatri, pričom sa upriamil na to, že si založí vlastnú ríšu na východe. To Oktavian, pochopiteľne, nemohol pripustiť, a tak došlo medzi ním a Markom Antoniom v roku 31 p. n. l. k rozhodujúcej bitke na západnom pobreží Grécka, pri Actiu. Markus Antonius a jeho spojenkyňa Kleopatra v nej podľahli, na lodi ušli do Egypta, kde krátko potom ukončili svoj život samovraždou. 

Oktavianus sa stal jediným vládcom celej Rímskej ríše. Herodes opäť dokázal svoju neuveriteľnú schopnosť skvelého psychológa, ktorý vedel optimálne odhadnúť, akým spôsobom si získať priazeň najmocnejších. Prv než Oktavian vyrazil so svojimi légiami do Egypta, aby z neho urobil rímsku provinciu, tak ho Herodes už očakával na Rodose, kde sa najmocnejší muž impéria mal zastaviť. Keď ho Oktavian prijal, tak pred ním teatrálne veľmi pôsobivo sňal z hlavy svoj kráľovský diadém a predniesol reč, v ktorej otvorene priznal svoju vernosť k Markovi Antoniovi. 

Povedal Oktavianovi, že ak to pokladá za zločin, tak sa dopustil viny, no ak sa chce presvedčiť ako verne sa správa k svojim dobrodincom, tak to najlepšie môže usúdiť práve z jeho lojality voči Markovi Antoniovi. 

Na Oktaviana, ktorý sa už čoskoro mal stať prvým cisárom Ríma a prijať aj zvučné meno Augustus, urobil Herodes svoju rafinovanou rečou silný dojem. Keď skončil, tak mu vrátil naspäť kráľovský diadém a potvrdil jeho ďalej trvajúci nárok na trón. Herodes sa ukázal hodný cisárovej dôvery a v nasledujúcich rokoch robil všetko pre to, aby svoje kráľovstvo prebudoval podľa rímsko-helénskych vzorov a osnov. To všetko však konal proti vôli svojich poddaných, ktorých nenávisť k nemu sa preto ešte viac stupňovala, lebo Židia nenávideli všetko, čo nejakým spôsobom súviselo s Rímom, ale aj s Grékmi. V priebehu len niekoľkých rokov sa charakteristická tvár krajiny celkom zmenila. Na mnohých miestach vznikali pohanské chrámy, nádherné paláce, pomníky, arény a športoviská podľa rímskeho vzoru. Herodes dal dokonca stavať aj úplne nové mestá. 

V Samárii vznikne nové mesto, ktorému Herodes dal nehebrejské meno, Sebaste. Bol v ňom aj veľkolepý pohanský chrám, postavený na počesť Augusta. Sebaste je ďalšou provokáciou židovského cítenia. Aby sa ešte viac zavďačil Rímu a božskému Augustovi a ukázal, ako mu veľmi záleží na blahu Rimanov žijúcich v Izraeli, tak začal s realizáciou najväčšieho urbanistického projektu. 

Na morskom pobreží nechal budovať veľkolepé prístavné mesto, určené výlučne pre Rimanov. V meste, ktoré sa na počesť Augusta volalo Cézarea, bolo všetko to, na čo boli Rimania zvyknutí v Ríme, ako termy, hipodrom, divadlo, amfiteáter, fórum. Ku cti Augusta bol v Cézarei postavený aj chrám zasvätený cisárovi. 

Dokonca aj hlavné mesto, Jeruzalem, dal Herodes na mnohých miestach prebudovat, takže tiež bolo poznačené cudzími vplyvmi. Predsa však bolo niečo, čoho sa ani Herodos neodvážil dopustiť. V posvätnom meste Židov, Jeruzaleme, postaviť pohanský chrám. Vynahradil si to však tým, že v strede mesta dal postaviť veľké grécke divadlo a vedľa neho rímsky cirkus, s veľkou arénou pre krvavé boje gladiátorov medzi sebou, ako i s divými zvermi. 

Samozrejme, že nezabudol ani na seba a dal si postaviť nádherný a veľmi nákladný, náležite opevnený palác. V ňom sa takmer nepretržite konali bohaté oslavy a slávili rôzne pohanské sviatky. To všetko malo za následok, že Jeruzalem čoraz viac zaľudňovali masy cudzích nežidovských novoprišelcov a húfy návštevníkov, ktorí sa prišli zabávať. Jeruzalem a jeho úzke uličky, zvyknuté po stáročia na zbožných židovských pútnikov a na ich tiché správanie, sa premenili na hlučné, z pohľadu Židov bezbožné a nemravné mesto. 

A Herodes, ich kráľ, otvorene prejavuje sympatie cudzím kultom a cudziemu spôsobu života, rímsko-gréckeho štýlu. Svojich synov poslal na výchovu do Ríma a za svojich priateľov a poradcov si vyberal len Rimanov a učených Grékov. Arogantne a bezohľadne dával najavo "svojmu národu", že ním len nesmierne opovrhuje a pohŕda. Pri každej príležitosti ukazoval, že Gréci sú mu oveľa bližší ako Židia. 

Bolo len otázkou času, dokedy ešte vydrží ťažko skúšaný národ Židov všetky tieto potupy, ako aj obrovské bremeno daní, ktoré musel platiť. No najhoršie preň bolo neustále zraňovanie jeho religióznych pocitov a Zákona, ktorý mu dal sám Jahve. Herodes dokonca využil pre seba aj Vysokú radu - synedrium - do ktorej dosadil svojich príbuzných a svojich chránencov, takže mu bola slepo oddaná. Všade po krajine boli nasadení Herodesovi donášači, aby akýkoľvek pokus o vzburu, mohol byť už v zárodku udusený. 

 

Obnova sily židovského ducha - Hillel z Babylonu 

 

Opustený a zbavený duchovnej sily vo svojom všednom živote sa zdal byť národ Židov v období vlády krutého Herodesa, cudzinca z Edomu. No v tichosti a utiahnutosti a v ústraní sa držiac od oficiálnych záležitostí krajiny, ale aj od akýchkoľvek revolučných snažení, dobre vediac, že by boli neúspešné, pracovali učení farizeji na životne dôležitých veciach pre židovský národ. Začali s prácou na zabezpečení religiózneho pokladu židovského národa. Akoby mali predtuchu, že je to prepotrebné kvôli blížiacej sa katastrofe, ktorá ho mala už čoskoro postihnúť. Išlo o upevnenie a vylepšenie Tóry, ktorá bola súhrnom duchovných i svetských zákonov židovstva a zároveň aj jeho morálnou oporou.

Popri Herodesovom neprávoplatnom synedrione, existovalo aj kolégium židovských učencov, farizejov, ktoré sa považovalo za jediné a opravnené synedrium a pracovalo utajene. Na jeho čele boli dva najmúdrejší učenci, Šemaja a Abtaljon. Netrvalo dlho a obaja, kedže boli už vo vysokom veku, krátko po sebe skonali. Ti, ktorí nastúpili na ich miesto, však nemali ich kvality a hrozilo, že tajné synedrium sa rozpadne. No opäť, ako vždy v histórii biblického národa, sa udialo niečo, čo mu pomohlo, keď sa ocitol v najväčších ťažkostiach. 

V kruhu učených farizejov, ktorí boli v tajnej opozícii voči Herodesovi, bol aj istý muž, menom Hillel. Do Judei prišiel z Babylonu ako už štyridsaťročný, aby u veľkých učencov, Šemaja a Abtaljona študoval Zákon a Toru. Pochádzal z veľmi jednoduchých pomerov a bol taký chudobný, že si na chlieb zarábal ako nosič vody. Bol však veľmi učenlivý a vytrvalý a rýchlo sa vypracoval na jedného z najmúdrejších učencov svojej doby v Jeruzaleme. Keď sa Hillel stal prvým mužom utajovaného synedria, tak sa jeho prostredníctvom začal v židovstve objavovať a uplatňovať nový duch. Až dovtedy stál v popredí prísne autoritatívny výklad Zákona a jeho rigorózne uplatňovanie v každodennom živote. Hillel bol prvým novátorom a modernizátorom rigorózneho židovského religiózneho konzervativizmu, ktorý v priebehu rokov celkom ustrnul a nevyvíjal sa. Hillel prispôsobil a upravil Zákon a jeho výklad duchu doby a potrebám nového času. 

V čase silného duchovného útlmu Židov za vlády Herodesa, dokázal veľký Hillel viesť a usmerniť ducha židovského národa do nových úrovní, kde preň pripravil novú sféru záujmu a nádeje, a tak vlial do neho novú silu. Vybudoval mu nový ochranný štít, ktorý mu mal v budúcnosti pomáhať prekonať víťazne všetky ohrozenia a nebezpečia, ktoré mu osud bohato chystal. Hillel bol tým mužom, ktorý ako prvý zaviedol do židovstva ušľachtilú a vznešenú ideu lásky k blížnemu. Preto nie je pravdou, ako nám to chcú nahovoriť katolícki teológovia, že to bol až objav kresťanstva a že to bol až Ježiš Kristus, ktorý ako prvý kázal a učil lásku k blížnemu. 

V tejto súvislosti je však potrebné povedať a prízvukovať aj to, že Ježiš Kristus nebol nikdy ničím iným ako Židom. Narodil sa ako Žid a aj zomrel len ako Žid. A všetko čo konal, konal jedine a výlučne len pre svoj židovský národ. Nemal s kresťanstvom absolútne nič spoločné a ani len vo sne netušil, že raz vznikne a urobí z neho svojho boha pre svoje ciele. Ježiš (máme tu na mysli historického Ježiša a nie toho, ktorého kresťanskí teológovia prerobili na nepravdivý mýtus) sa od židovstva a od Izraela nikdy nevzdialil a ani to nikdy nemal v úmysle. Ak by nebolo Pavla, ktorý bol oveľa viac Grékom ako Židom (narodil sa v Grécku a mal grécke vzdelanie a ortodoxné židovstvo neznášal), tak by sa kresťanstvo nikdy nebolo vyvinulo takým spôsobom, ako sa to stalo. Pavol a nie je Ježiš bol zakladateľom kresťanstva a bol aj jeho veľmi úspešným šíriteľom. 

Pôsobenie Ježiša bolo relatívne bezvýznamné a žiadne vtedajšie historické zdroje ho nespomínajú. Až neskôr, mnoho rokov po jeho smrti, keď známi historici Jozef Flavius, Suetonius a Tacitus píšu o prvých kresťanoch, tak sa krátko zmieňujú aj o Ježišovi. Ježiš žil v čase, keď žili a pôsobili v Judei Hillel a Šammai, pričom Ježiš bol od nich podstatne mladší. Učenie a školy týchto dvoch znamenitých učencov boli vtedy v plnom rozkvete a práve v tom čase v nich vznikal aj veľkolepý Talmud. Okrem toho bola táto epocha vlády Herodesa poznačená veľkými nepokojmi, a tak pôsobenie Ježiša bolo len okrajovou a relatívne bezvýznamnou udalosťou a jeho súčasníci mu venovali len minimálnu pozornosť. 

Prísny židovský kult a Zákon boli pre Hillela len akýmsi nástrojom pre upevňovanie etiky a morálky, no základnou osnovou jeho učenia bola láska k ľuďom a ochota, ba až povinnosť im pomáhať, ak sa ocitli v núdzi. Podstatu jeho hlbokej ľudskosti a lásky k ľuďom zachytáva výstižne jeden moment z jeho života. Raz k nemu prišiel istý muž, ktorý nebol Židom, no chcel prijať židovskú vieru. Keď Hillela požiadal, aby mu stručne vysvetlil podstatu viery, tak mu majster povedal, že to, čo nie je milé jemu, aby nikdy nerobil ani nikomu druhému. Prekvapenému mužovi ešte dôrazne dodal, že len to je celý Zákon a všetko ostatné, že sú len doplnky a vysvetlenia k nemu. Potom mu povedal, aby teraz išiel a učil to iných ľudí. 

Hillel viedol skvelým spôsobom tajné synedrium ako nástupca Abtaljona a Šemaju. Ako jeho zástupca mu pomáhal Šammai. Obidvaja mali svoje vlastné školy a v priebehu rokov z nich vyšlo mnoho vynikajúcich učených mužov, ktorí znamenali pre Izrael veľa. Pokiaľ však žil Herodes, nebola žiadna zmena a obnova židovstva možná. Všetko, čo v tom smere vzniklo, ostávalo utajené a "zatvorené" za bránami škôl a "domov výuky" mužov, ktorí boli žiakmi veľkého Hillela a Šammaia. 

 

Po smrti Herodesa 

 

Herodes sa nezmenil ani v starobe a jeho vláda sa niesla neustále v znamení tyranstva a hrôzy. Hoci to bol on, kto dal obnoviť chrám v Jeruzaleme, tak ľud ho nenávidel aj naďalej. Aj keď sa skvel v nebývalej nádhere a nikdy predtým nebol postavený z takého množstva zlata a mramoru, tak Herodes ani tentoraz nevynechal príležitosť k tomu, aby neporušil Zákon a nezranil pocity veriacich Židov. Zákon prísne zakazoval na posvätných miestach, synagógach a chrámoch umiestniť akékoľvek obrazy a zobrazenia. Napriek tomu dal Herodes nad hlavným vchodom do chrámu umiestniť obrovského pozláteného orla, symbol moci Židmi nenávideného pohanského Ríma. 

Židia si napokon predsa len vydýchli v roku 4 p.n.l., keď Herodes vo veku sedemdesiat rokov skonal. Ešte päť dní pred svojou smrťou dal popraviť svojho syna Antipata. Na Herodesov trón nastúpil jeho syn Archelaos. V Jeruzaleme však po smrti tyrana vypukli nepokoje, národ sa dožadoval reforiem. Predovšetkým išlo o zníženie nadmerných daní, zavedených Herodesom. Schyľovalo sa k veľkému židovskému pasah sviatku a v Jeruzaleme sa zhromaždilo veľa ľudí a medzi nimi aj veľa patriotov a bojovo naladených zelotov. V predvečer sviatku došlo pred chrámom k demonštráciám a prednesom buričských rečí. Bojazlivý a zbabelý Archelaos, ktorého spočiatku ľud akceptoval ako nového vládcu, aj keď nie s nadšením, ale predsa len s tlmeným čakávaním, že jeho vláda bude menej strašná ako jeho predchodcu, úplne stratil rozvahu. Miesto toho, aby sa ukázal zhromaždenému a nespokojnému ľudu osobne a vhodnými slovami a gestami upokojil rozbúrené vášne, sa dopustil ťažkej osudovej chyby. 

Vydal rozkaz, aby sa pred chrám pobrali rímski legionári a rozohnali dav. Nič horšie a nerozvážnejšie nemohol urobiť. Zrážka legionárov s davom, ktorí sa pri pohľade na nich rozzúril, napokon skončila ukrutným masakrom, pri ktorom bolo zabitých viac než tritisíc Židov, medzi nimi množstvo zbožných pútnikov, ktorí prišli zblízka i ďaleka, aby oslávili tento sviatok. A tak namiesto oslavy velkého náboženského sviatku, sa ľud brodil v krvi mŕtvych, ktorí ležali všade pred chrámom i v ňom. Na príkaz Archelaa museli pútnici opustiť Jeruzalem a sviatok sa nesmel konať. Od toho momentu ho Židia nenávideli práve tak ako aj jeho otca. 

Po celej krajine sa rozliala vlna rozhorčenia a hnevu. Keď Archelaos odišiel do Ríma, aby ho cisár Augustus potvrdil ako kráľa Judei, tak nepokoje dosiahli nový nebezpečný rozmer. Rímsky legát v Sýrii, Publius Quinctilius Varus, zodpovedný aj za Judeu, sa obával najhoršieho a poslal jednu légiu do Jeruzalema. Súčasne na príkaz Augusta príšiel do Jeruzalema Sabinus vo funkcii dočasného prokurátora, aby zastupoval záujmy Ríma, kým bol Archelaos v Ríme. Za sídlo si vybral kráľovský palác v blízkosti chrámu. Sotva prišiel, už aj sa obohatil tým, že vykradol kráľovský poklad a súčasne začal riadiť krajinu surovou a bezohľadnou rukou. Už týždeň po jeho príchode, pri príležitosti religiózneho sviatku žatvy, keď sa v Jeruzaleme zhromaždilo veľké množstvo ľudí, prišlo k protestom proti nemu, ktoré prerástli do krvavých zrážok s rímskymi legionármi. Legionári vtrhli pritom aj do chrámu a vykradli chrámový poklad, ktorého sa zmocní Sabinus. Vzbura Židov dosiahne napokon také rozmery, že legionári sa musia stiahnuť a zabarikádovať v paláci prokurátora. Palác je obliehaný a prokurátor stratil kontrolu nad Judeou. Na mnohých miestach krajiny, ako v Samárii, Galilei, Zajordánsku a inde sa vzmáha ozbrojený odpor Židov proti Rímu. 

Zlé správy o nepokojoch v Izraeli donútia Varusa, aby sa rýchlymi pochodmi s dvoma légiami vydal z Antiochie do Jeruzalema. Rimania oslobodia Sabina, ktrorý bol v paláci obkľúčený a po mesiaci je ozbrojený odpor Židov potlačený. Varusovi legionári zajali v bojoch dvetisíc povstalcov, ktorých na rozkaz svojho veliteľa všetkých ukrižovali.

V Ríme zatiaľ od príchodu Archelaa prešlo veľa času a Augustus si už polroka nechával čas na svoje rozhodnutie o potvrdení nároku na trón kráľa Judei. Keď sa to dozvedeli jeho bratia, Herodes Antipas a Filip, zacítili v tom šancu aj pre seba a urýchlene sa vydali, každý sám, do Ríma a požiadali cisára o prijatie vo veci následníctva trónu. Augustus prijal všetkých a pozorne načúval ich argumentom, ktorými ho chceli presvedčiť, každý o sebe, ako najvhodnejšom kandidátovi na korunu židovského kráľa. No vypočul si aj zástupcov ľudu, ktorí mu porozprávali všetko o tyranstve a potláčaní akejkoľvek slobody, čoho sa dopúšťali Herodes i Archelaos a prosili ho, aby ich od toho už ušetril a povolil pre Judeu právo autonómnej krajiny s republikovou ústavou , ktorú by spravoval rímsky prokurátor. 

 

Koniec vlády rodu Herodesa v Jeruzaleme 

 

Napokon sa Augustus rozhodol predsa len pre Archelaa, a tak potvrdil testament Herodesa. No neudelil mu titul kráľa, ako voľakedy jeho otcovi, ale ho vymenoval za etnarcha. Netešil sa však dlho zo svojej vlády, lebo hoci ho cisár výslovne upozornil na to, aby vládol rozvážne a bol voči svojmu ľudu spravodlivý, tak pokračoval v ukrutnostiach rovnakou mierou ako jeho otec. Po dvoch rokoch jeho krutovlády sa v Ríme pred Augustom znova objaví delegácia zúfalých Židov a úpenlivo prosí o jeho zakročenie. Tentoraz majú úspech a cisár tyrana pozbaví vlády a pošle ho v roku 6 do vyhnanstva, do Galie. 

Rím vládol teraz nad Judeou bezprostredne. Prístavné mesto Cézarea sa stalo sídlom rímskeho prokurátora a hlavným stanom rímskych légií. V pevnosti Antónia v Jeruzaleme, v blízkosti chrámu, bola umiestnená veľká rímska posádka, aby tak mala neustále pod dozorom najdôležitejšie miesto Židov, kde sa vo veľkom počte zhromažďovali, či už preto, aby oslavovali svoje religiózne sviatky, alebo preto, aby vyjadrili a demonštrovali svoju politickú vôľu, ale aj nevôľu . Celá správa Judei a tiež aj súdna právomoc bola výlučne v rukách rímskeho prokurátora. Jediné čo Židom ešte bolo povolené, bolo vykonávanie ich náboženského kultu. Už za prvého prokurátora, Coponia, vypukli v Jeruzaleme nepokoje. 

Ich príčinou bol prokurátorovo nariadenie k vykonaniu cenzusu. Išlo o sčítanie ľudu za účelom presného a podrobného spísania majetku kvôli jeho zdaneniu. Židia už boli na prehnane vysoké dane, ktoré Rimania od nich vyberali ( z ich pohľadu nespravodlivo, veď pôvodne ich platiť nemuseli, boli od nich oslobodení ), doslova alergickí. Najvyššiemu kňazovi Joasarovi sa na krátky čas podarilo svojich krajanov upokojiť. Nie však nadlho, lebo svojvôľa zo strany Rimanov narastala a nálada v obyvateľstve sa rýchlo zhoršovala a napätie rástlo. 

Rozvážni farizeji dúfali, že sa im podarí zabrániť revolte proti Rímu neustálym napomínaním ľudu k trpezlivosti a udržiavaním viery na lepšie časy. Vedeli veľmi dobre, že v súčasnej politickej situácii, ktorá v Judei vládla, by ozbrojený odpor voči všemocnému Rímu bol nezmyselným šialenstvom. Napokon sa extrémnym patriotom z radov zelotov predsa len podarilo zapáliť oheň vzbury. Na čelo vzbury sa postavil zelot Ezechia z Galilei, ktorému sa podarilo uniknúť pred represáliami Varusových vojakov pri potlačení poslednej vzbury Židov a radikálny farizej Sadok. 

Ezechia a Sadok boli rozhodnuti bojovať až do konca, a tak "zachrániť" Zákon a nedovoliť, aby sa národ poškvrnil potupou toho, že zradil svojho boha Jahveho a otrocky slúžil rímskym pohanom. Tisícky mužov, najmä zelotov, sa k nim pripojili a krajina sa opäť ocitla v povstaní proti rímskej nadvláde. Napriek hrdinskému boju povstalcov však aj táto vzbura skončila tak, ako predošlé. Bolo preliate množstvo židovskej krvi a porážka znamenala ďalšie tvrdé konzekvencie, a to nielen v Izraeli, ale aj v židovskej diaspóre v Rímskej ríši. 

 
 
 

2. kapitola 

Exodus Židov z Judei ; prvé prenasledovanie v Ríme 

Pocit spolupatričnosti ako ho majú len Židia 

 

Židovská diaspóra bola už v antike neobyčajne rozsiahla a u žiadneho iného národa nedosiahla také dimenzie. Nebolo takmer krajiny, kde by židovstvo nebolo zapustilo korene. Každý iný národ, ktorý bol vystavený represáliám a prenasledovaniam, porovnateľne ani zďaleka nie takým ako Židia, sa vytratil z dejín a splynul s inými mocnejšími národmi. Niečo podobné, avšak v oveľa menších historických dimenziách, ako to bolo v prípade Židov, sa odohralo aj v prípade Slovákov, ktorí sa nenechali asimilovať počas tisíc rokov Maďarmi. 

Opakovane prichádzalo v priebehu histórie biblického národa, najmä v prvom storočí a v období prvých šiestich storočí p. n .l. k tomu, že nesčíselné množstvo jeho príslušníkov bolo zabitých, zajatých, predaných do otroctva a rozutekaných do všetkých končín sveta. O živote a o nekonečnom utrpení prevažnej časti týchto úbožiakov nevieme takmer nič. Ale dosť veľkému množstvu Židov sa podarilo nielen prežiť, ale aj vydať svedectvo o svojom živote i o svojej práci. Tí, ktorým sa v ďalekom svete podarilo – a nebolo ich málo – založiť židovské obce a komunity, tí ostali navždy spojení a spätí neviditeľným, no obdivuhodne silným zväzkom so svojou starou vlasťou a s Jeruzalemom, a tým aj so svojím jedinečným bohom Jahvem. A tu sme zas pri jednej, a to tej najúžasnejšej vlastnosti tohto národa, ktorú v podobnej intenzite neprejavil nikdy žiadny iný národ. Je to jeho nikdy nekončiaca vernosť Jahvemu, a tým súčasne aj Izraelu, a zároveň aj dojímavá solidarita tých jeho príslušníkov, ktorí niečo vlastnili, voči tým súkmeňovcom, ktorí boli úbohí a nemajetní. 

Aj tie najvzdialenejšie židovské obce, vzdialené od Jeruzalema tisícky kilometrov, ostali trvalo verné židovstvu a horel v nich plameň večnej túžby po svätej zemi svojich otcov. Každoročne svätili religiózne sviatky presne vtedy ako aj Židia v Jeruzaleme. Kedykoľvek mali nejaký problém s výkladom Zákona, tak vysielali poslov do Jeruzalemu, aby odtiaľ dostali odpovede od najmúdrejších a najučenejších učiteľov Zákona a potom sa nimi riadili. Zovšadiaľ posielali jeruzalemskému chrámu dary a podporné finančné prostriedky pre jeho údržbu a zveľaďovanie. Nikdy predtým a nikdy potom neprejavil nejaký iný národ takú mieru súdržnosti, obetavosti a spolupatričnosti, ako neveľký národ Hebrejov, a to kontinuálne v priebehu nespočetných epoch a nesmiernych geografických vzdialeností, v ktorých sa ocitli jeho jednotlivé skupiny a obce. 

Naše putovanie židovskou históriu sa začne v prvom storočí n. l. V tomto čase existujú početné židovské obce opäť už šesť storočí v Egypte. Predkovia Židov žili v Egypte viac ako tristo rokov už predtým ako ich Mojžiš spojil a odišiel s nimi v 13. storočí p. n. l. z Egypta do krajiny medu a mlieka, ako o tom píše Biblia. 

 

Grécke nebezpečie pre Jahveho

 

Po smrti Alexandra Veľkého, v roku 323 p. n. l., sa mesto Alexandria, ktoré dal v Egypte postaviť, stalo centrom židovského života v krajine na Níle. Alexandria bola po Ríme druhým najvýznamnejším mestom vtedajšej civilizácie. Alexander v priebehu svojho krátkeho života dobyl obrovské územia a medzi nimi obsadil aj Egypt, pričom ho oslobodil od jarma Peržanov a preto ho Egypťania nadšene vítali ako svojho osloboditeľa. Egyptská spoločnosť bola v tom čase v úpadku a rozklade a vítala mladého, len dvadsaťštyriročného kráľa ako znovuzrodeného faraóna a vyhlásila ho za boha. Nechal opäť obnovovať staré chrámy a privolal k novému životu už zapadajúcu slávu Egypta. 

Alexander uviedol do života novú dynastiu egyptských faraónov, Ptolemajovcov, ktorí ostali napriek tomu vždy Grékmi. Najznámejšou osobnosťou tejto dynastie bola Kleopatra. Takto vznikol v Egypte neobyčajne silný helenistický vplyv. V Alexandrii sa preto mohla vytvorit aj syntéza egyptských a gréckych bohov. V podstate možno povedať, že v 5. a 4. storočí p. n. l. sa rýchlo vyvinula nová fascinujúca, no predovšetkým veľmi radikálna kultúra. Bola to kultúra helenizmu, ktorá sa mala dostať do veľkej konfrontácie so židovstvom. 

Gréci mali svojich vlastných, veľmi svojráznych bohov, no na rozdiel od Židov si ich vôbec nestrážili pred inými národmi. A už v žiadnom prípade nie tak doslova žiarlivo ako Židia, ktorý Jahveho vnímali len ako svojho vlastného boha, boha príslušného len pre Izrael. Niečo také by Grékov nikdy ani len vo sne nebolo napadlo. Navyše Gréci sa vyznačovali vysokou mierou kozmopolitizmu a i preto sa zaujímali aj o bohov iných národov. Teológia Hebrejov bola súhrnom mýtov a teológie predovšetkým Sumerov, Egypťanov a Babylončanov. No už veľmi skoro sa u nich vytvorila predstava len jediného boha, ktorému podriadili všetko. Vedenie štátu i celú spoločnosť. Gréci naproti tomu pripísali svojim bohom celkom inú a síce obmedzenú príslušnosť. Určili im presne vymedzené hranice a ich bohovia nemali nič proti tomu, ak ľudia mysleli kreatívne a samostatne, a tak mohli Heléni veľmi rýchlym tempom, od svojich bohov takpovediac celkom nezávisle a neobmedzovane, rozvíjať vedu, filozofiu, politiku, techniku. 

Kým v Izraeli sa točilo takmer všetko okolo problematiky veľmi tažkého, neraz i veľmi zložitého, prísneho a nevyspytateľného boha, napredovali Gréci priam neuveriteľne rýchlo v progresívnom myslení a vyniesli doslova obrovský počet geniálnych mysliteľov a filozofov. V starom Izraeli mali najvyššiu moc a autoritu rabíni a kňazi, v starom Grécku užívali vysokú autoritu filozofi a učenci a síce podstatne vyššiu než kňazi. V tomto smere nemohol existovať medzi dvoma národmi vtedajšieho sveta väčší kontrast a protiklad ako medzi Židmi a Grékmi, a tak explozívna kolízia medzi nimi bola už vopred naprogramovaná a takpovediac bola i nevyhnutná.

Skutočnosť, že Grécko sa stalo veľmocou a aj veľmocou intelektu a ducha, sa svet dozvedel najmä prostredníctvom Alexandra Veľkého, ktorý zvesť o tom vyviezol do všetkých krajín, ktoré na svojich výbojoch navštívil. Najmä jeho zásluhou sa gréčtina stala medzinárodným dorozumievacím prostriedkom v oblasti obchodovania, politiky i vzdelávania sa a výuky. Kto nevedel písať a čítať po grécky, ten bol najmä vo vzdelaneckých kruhoch považovaný za nevzdelanca. Grécky spôsob života a myslenia platil u intelektuálov ako najvyšší cieľ ich snaženia. Len ten, kto išiel konformne s týmto trendom, sa mohol začleniť do vtedajšej medzinárodnej elity. 

V 4. storočí p. n. l. však bola židovská teológia už dostatočne vyzretá a prepracovaná a vyznačovala sa najmä tým, ze pokladala samú seba za niečo ako "non plus ultra", za niečo, čo Jahve dal len Izraelu a čím spomedzi všetkých národov vyznamenal jedine Izrael. V ponímaní Hebrejov išlo pritom o obojstranný a rovnoprávny záväzok: Izrael patril len Jahvemu a Jahve patril len Izraelu. Jahve teda nebol bohom " medzinárodným ", ale výlučne bohom" národným. 

V Židoch bol už veľmi výrazne zakorenený pocit výnimočnosti a vyvolenosti, a tak ich kňazi si v žiadnom prípade neželali a nechceli, aby sa do ich tradícií a ich prísne stráženej monoteistickej relígie starali a miešali Gréci, prípadne iní. 

Čosi také sústavne brániť však nebolo jednoduché. Najmä Židia v diaspóre neraz aspoň čiastočne podľahli príťažlivosti iných cudzích vplyvov, najmä vplyvu fascinujúcej intelektuality helenizmu, ktorá práve na nich ako ctiteľov a obdivovateľov racionálneho logosu, vyžarovala priam magickú príťažlivosť. Veď v podstate ako Heléni, tak aj Hebreji boli kozmopoliti, aj keď každý svojím vlastným spôsobom. Výrazným prejavom tejto náklonnosti a či "slabosti" Hebrejov pre úžasné objavy a smelé hypotézy helenistických géniov bolo to, že takmer v každom gréckom meste bolo možné nájsť aj štvrte Židov.

Židia v tom čase ešte nemali nijakú výnimočnú vlastnú kultúru. Tú, ktorú mali, nebola ani zďaleka taká rozvinutá ako bola helenistická. Neboli ani stavitelia ani filozoficki myslitelia, ktorí by sa zaoberali prírodou a kozmom z pohľadu prírodnych vied. V tomto mali celkom iný pohľad na svet ako Gréci. Avšak aj keď tu boli vyslovení teisti a videli všetko cez Jahveho, boli národom veľmi zvedavým, nadaným a určite mali veľký zmysel aj pre racionalitu. Boli však nesmierne učenliví a rýchlo sa dokázali prispôsobiť novým podmienkam a okolnostiam. Už len to, že ani najťažšie a najstrašnejšie chvíle ich histórie, ktorých bolo veľmi veľa, ich nedokázali ani zlomiť ani zničiť, to dokazuje ich mimoriadne schopnosti. Naučili sa byť v každej situácii extrémne vynaliezaví, a tak ju dokázali ovládnuť, alebo aspoň prežiť. Veľmi silnou stránkou Židov bol obchod. Boli skvelí kupci i predavači tovarov, i vynikajúci sprostredkovatelia obchodov. Práve rozmach Grékov v období Alexandra Veľkého bol skvelou príležitosťou prekvitania obchodu a Židia to dokonale využívali, neraz k veľkej nevôli Grékov, ktorým v obchode robili veľkú konkurenciu.

 

Židovský „Jeruzalem" v Alexandrii 

 

Alexandria p ozostávala z piatich štvrtí a dve z nich boli židovské. Na prelome letopočtov žilo v Alexandrii až okolo tristotisíc Židov. Mesto bolo veľmi tolerantné a tamojší Židia boli podľa zákona jeho rovnoprávnymi občanmi. Niečo také dodávalo ich neobyčajne nadanému duchu veľké možnosti rozletu a uplatnenia sa, čo zároveň bolo na prospech celého tamojšieho obyvateľstva (ako to bolo všade tam, kde Židia smeli užívať rovnocenné občianske práva). 

Toto veľkolepé mesto, na pobreží Stredozemného mora bolo nielen jeho najvýznamnejším prístavom, ktorý takpovediac navzájom spájal tri kontinenty, Európu, Áziu a Afriku, ale bolo aj najdôležitejším chrámom učenosti a vzdelanosti. Alexandria ovplyvnila a formovala aj veľmi veľa vynikajúcich učencov a mudrcov starého Grécka, ako napr. Aristotela, Platóna, Archimeda. 

Alexandrijskí Židia boli významnou duchovnou a intelektuálnou, no samozrejme aj finančnou oporou Izraela, no najmä Jeruzalema a jeho chrámu. Na ich čele bol etnarch, ktorý bol ich hlavou v religióznych i súdnych a právnych záležitostiach. V Alexandrii mali Židia aj veľký počet synagóg, pričom ich hlavná synagóga, na ktorú boli veľmi hrdí, bola skvelým svedectvom architektonickej krásy. Egyptskí Židia mali veľmi intenzívny a pravidelný kontakt so svojou izraelskou vlasťou. 

V svetoznámej a jedinečnej alexandrijskej knižnici nechýbali ani vynikajúce diela a práce židovských učencov, a to predovšetkým od tretieho storočia p. n. l.. V radoch egyptských Židov, ktorí boli označovaní aj ako helenistickí Židia, boli skvelí historici, archeológovia, tiež básnici a dramatici, ktorí čerpali námety svojich tém predovšetkým z Biblie. Skvelí boli tiež ich filozofovia a apologéti, ktorí veľmi učene a presvedčivo obhajovali svoj národ proti vtedajším antisemitom a ich tvrdošijným útokom proti židovstvu. Alexandria, kde okrem spomínanej knižnice boli aj významné akadémie, bola nazývaná aj Aténami Orientu, veď bola navštevovaná a vyhľadávaná všetkými veľkými helénskymi intelektuálmi. 

Vzťahy a komunikácia egyptských Židov s vlasťou boli najmä v čase rímskeho protektorátu v Judei veľmi intenzívne. Okrem iného aj preto, lebo ďaleko od vlasti, vystavení rôznym cudzím vplyvom, menovite vplyvu helenizmu, strácali živý kontakt so svojím pôvodným jazykom a nejeden už nedokázal v synagóge dostatočne sledovať liturgické obrady. To bolo dôvodom rozhodnutia hlavného alexandrijskeho rabína dať prekladať sväté knihy Židov do gréčtiny. V 3. storočí p. n. l. začalo s prekladom Tóri sedemdesiat židovských učencov, a tak vznikla preslávená „Septuaginta", čo v starogréčtine znamenalo práve tento počet, to znamená sedemdesiat. Táto skutočnosť mala ďalekosiahle dôsledky nielen pre samotných Židov, ale aj pre celú civilizáciu. Stalo sa po prvý krát, že Biblia Starého Zákona sa vydala na cestu von zo židovského lona, na cestu mimo hraníc židovstva. Prácu učencov podporoval aj egyptský faraón Ptolemaios II. Filadelfos, ktorý chcel, aby preložené knihy Židov slúžili potrebám alexandrijskej knižnice. Až teraz, po prvý krát, sa mohli vzdelanci Grécka a neskôr i rímski vzdelanci oboznámiť a konfrontovať sa so židovským učením a s nepochopiteľnou a tajomnou vierou Židov. 

Židovstvo sa z Egypta šírilo ďalej po severnej Afrike, kde vznikali nové židovské obce. Bola to práve táto jedinečná, nikým iným nedosiahnutá spätosť Židov s Jahvem, vlasťou a so súkmeňovcami, ktorá utkala nezničiteľnú sieť ich trvalej prítomnosti všade tan, kam prišli. Ich diaspóra bola aj v Malej Ázii a Sýrii. Svetoznáme sa stali ich obce v Efeze, Milete, Korinte, na Kréte, Iónskych ostrovoch, Aténach, Solúne. V podstate možno povedať, že všade, kde žili, sa stali lojálnymi poddanými tamojších vládcov a jediné čo požadovali, bolo to, aby mohli slobodne a nerušene vyznávať svoju vieru. Ak však táto ich jediná požiadavka nebola akceptovaná, tak boli schopní bojovať o svoje právo aj za cenu straty všetkého, i vlastného života. 

 

2. pokračovanie:

 

Začiatky prenasledovania Židov v Ríme 

 

Po cisárovi Augustovi Oktaviánovi nasledoval na rímskom tróne Tiberius. Pre Rimanov to znamenalo vládu úplne odlišnú, než bola za Augusta. Augustus miloval mesto Rím a bol Židom veľmi naklonený. Tiberius Rím nenávidel (vybudoval si preto svoje sídlo na ostrove Capri, odkiaľ vládol) a rovnako nenávidel aj Židov. 

V Ríme sa v rámci židovskej diaspóry po prvý raz v jej histórii práve za Tiberia začína masové a systematické prenasledovanie Židov. V hlavnom meste impéria v tom čase žilo asi desaťtisíc Židov a ich náboženská sloboda bola zaručená ešte cisárom Augustom. Nový vládca Rímskej ríše, Tiberius, Židov nielenže nemal v obľube, ale ich priam nenávidel. Podobne ako väčšine Rimanov mu ich náboženstvo pripadalo nepochopiteľné a záhadné a úplne odlišné od všetkých ostatných náboženstiev. A dokonca sa nad všetky ostatné ešte aj vyvyšovalo. Nepochybne bolo jeho odmietanie židovstva zapríčinené aj jeho osobným negatívnym zážitkom. 

Jeden z najväčších a najzákernejších odporcov Židov, grécky spisovateľ Apion, sa stal veľkým obľúbencom Tiberia. Apion, ktorý pochádzal z Alexandrie, prišiel žiť do Ríma. V Alexandrii už oddávna kolovali najrôznejšie lživé ohováračky a nepravdivé vymyslené historky o zvykoch Židov a o ich náboženstve. V obrovskom meste na Níle sa tak, ako nikde inde, stretli a narazili na seba dve také rôzne a pritom neobyčajne vyspelé kultúry, a to tak ekonomicky, ako aj intelektuálne, akými boli grécka a židovská kultúra . Už veľmi skoro sa tu ocitli najschopnejšie a najmúdrejšie osobnosti helenizmu a židovstva v konkurenčnom súboji. 

V tejto súvislosti uvedieme krátku doplňujúcu poznámku. Aj vzhľadom na tento fakt prišiel apoštol Pavol na ideu vytvoriť a vybudovať kresťanstvo založené na univerzálnejších helenistických princípoch ako ich malo židovstvo, a tým ho poraziť a ho urobiť najatraktívnejším náboženstvom celej Rímskej ríše. Pavol bol vo svojom vnútri oveľa viac Grékom ako Židom a neznášal jeruzalemskú kresťanskú obec, ktorá si pod vedením Ježišovho brata, Jakuba Spravodlivého, oprávnene nárokovala na Kristove následníctvo a ktorá mala v úmysle pôsobiť len v rámci židovstva. Pokladal ju za konkurentku vlastných predstáv a plánov. Bol si vedomý toho, že jeho ideológia je pre Rím oveľa vhodnejšia a najmä pôsobivejšia ako jeruzalemské kresťanstvo. Okrem toho tento vysokovzdelaný muž bol nesmierne ctižiadostivý a o sebe presvedčený človek, ktorý bol hnaný myšlienkou vytvoriť niečo veľkolepé a večné. 

V ďalšom sa vrátime opäť do Alexandrie. Je zaiste pravdou aj to, že isté vzdelanecké, grécky hovoriace kruhy, napr. v Aténach, Korinte a Ríme, po tom, ako mali možnosť sa konfrontovať s preloženou Septuagintou, sa vyjadrovali s obdivom o učení Hebrejov. No bol to len nepatrný počet vzdelancov. Naproti tomu široké masy jednoduchých ľudí takmer všade, kde Židia v diaspóre s nimi prišli do intenzívneho kontaktu, boli voči nim plné nepriateľstva a predsudkov. Tak to bolo aj v Alexandrii. 

Toto mesto patrilo Egypťanom ako domácim starousadlíkom a Helénom, lebo po smrti Alexandra Veľkého, jeho zakladateľa, v ňom vládli grécki Ptolemajovci ako králi. Mesto bolo mimoriadne významné a bolo nielen svetovým centrom učenosti, ale aj obchodu, remesiel, umenia, akadémií, kultúry a námorného obchodu, a tým bolo aj mestom, kde sa vo veľkom obracal veľký kapitál a množstvo peňazí. Odrazu tu však predovšetkým Helénom vyrástla nečakaná a veľmi nepríjemná konkurencia zo strany mimoriadne schopných a v obchodoch neuveriteľne obratných a úspešných Židoch. Najmä v exporte a importe, aj vďaka rozsiahlej židovskej diaspóre, boli Židia ako konkurenti veľmi nepríjemní a nebezpeční. Niečo také sa muselo pre domácich Egypťanov a vládnucich Helénov stať skutočným tŕňom v oku. Napätie medzi nimi a Židmi narastalo najmä odvtedy, keď Cézar udelil všetkým Židom v Rímskej ríši občianske práva. Boj o každodennú existenciu bol už aj bez Židov v Alexandrii veľmi tvrdý a ťažký. No potom, keď Hebreji dostali v Alexandrii tie isté práva ako aj ostatní občania, stal sa ešte neúprosnejším a zákernejším. U domorodcov narastala závisť, ktorá sa však veľmi rýchlo menila na nenávisť a otvorené nepriateľstvo. 

V Alexandrii sa začali proti Židom šíriť rôzne ohováračské a štvavé písomné listiny a spisy. Kolovali medzi domorodým obyvateľstvom a čoraz viac roznecovali jeho zlosť a nevraživosť voči Židom. K najväčším štváčom, intrigánom a podnecovateľom protižidovskej nálady v Alexandrii patril Apion. Intrigoval proti Židom verbálne pri rôznych verejných zhromaždeniach a sviatkoch ako rečník. Písal o nich ohováračské pamflety a stal sa aj autorom Egyptskej histórie, kde klamárskym a intrigánskym spôsobom uviedol množstvo nepravdivých, veľmi znevažujúcich lží o národe Hebrejov a o ich náboženstve. 

Okrem iného vo svojej knihe napísal, že starí Izraeliti, ktorí žili v čase Mojžiša v Egypte, boli kmeňom malomocných a pološialených indivíduí. Preto ich faraón poslal na nútené práce do kameňolomov. Mojžiša opísal ako egyptského kňaza, vlastným menom, Osaris, ktorý zradil faraóna i egyptské náboženstvo, postavil sa na čelo Izraelitov a za pomoci nepriateľských Hyksov, ktorí vtrhli do Egypta, porazil faraóna, aby potom krátko v Egypte vládol. No faraónovi sa neskôr podarilo Hyksov i Osarisa s jeho malomocnými Izraelitmi poraziť a vyhnať z Egypta. Apion tvrdil ďalej, že všetky zákony Židov pochádzajú od zradného Osarisa, ktorý ich učil, že si nesmú nikdy viac uctiť egyptských bohov, ale len boha, ktorého im vymyslel a určil on sám. Najstrašnejšie a najúčinnejšie obvinenie, ktoré si Apion vymyslel, bola neslýchaná lož, že Židia si každý rok chytia jedného Gréka, vykrmujú ho, aby ho potom pri príležitosti svojich sviatkov rituálnym spôsobom zabili, pričom ich kňaz vyráža ťažké kliatby proti všetkým Grékom. Hoci toto nezmyselné a zákerné obvinenie priam kričalo, že je len naivným klamstvom, možno ho nájsť prevzaté v prácach takých významných rímskych a gréckych historikov, akými boli Tacitus, Juvenalus, Plinius, a Plutarch. 

Z pohľadu súčasnosti možno povedať, že všetky neskoršie prenasledovania a pogromy, ktorým Židia boli vystavení v staroveku, stredoveku a novoveku, boli spôsobené predovšetkým Grékom Apionom, ktorý ako prvý dodal k tomu „spoľahlivé a overené" štvavé materiály, ktoré potom iniciovali a vznecovali tie najnižšie pudy zloby a nenávisti, pre ktoré ma veľká väčšina ľudí veľmi nízku prahovú hranicu. 

V Ríme sa za vlády cisára Tiberia zhodou okolností prihodila jedna pre Židov veľmi nepríjemná vec, ktorá na nich vrhla nepriaznivé svetlo. Manželka senátora Saturnina, Fulvia, bola veľkou prívrženkyňou židovskej viery a prestúpila na ňu. Krátko potom darovala pre jeruzalemský chrám veľmi cenné dary. Štyria Židia, ktorým ich zverila, aby ich po svojej ceste do Jeruzalema, na ktorú sa mali vydať, odovzdali v chráme, boli však nepoctiví a ponechali si ich pre seba. Krádež však čoskoro vyšla najavo a dozvedel sa o nej aj Sejanus, veliteľ osobnej pretoriánskej stráže cisára. V čase, keď Tiberius už nežil v Ríme, ale vo svojej rezidencii na Capri, tak to bol Sejanus, ktorý nepriamo vládol a rozhodoval o Ríme. Tiberius robil v podstate len to, čo chcel Sejanus, ktorý bol aj jeho hlavným poradcom. Tento muž vedel, že cisár mal veľké obavy, že ho zavraždia, a tak využíval tento fakt veľmi rafinovane pre vlastné ciele a dával odstraňovať svojich politických odporcov. Stačilo, ak nahovoril Tiberiovi, že sú to spiklenci, ktorí plánujú na neho atentát. 

V Ríme začína obdobie krutovlády, keď sa Tiberius dozvie, že pred časom bol jeho syn Drusus zavraždený. Cisár podpíše každý rozsudok smrti, ktorý mu Sejanus predloží. Odsúdenci sú pred smrťou neúprosne a nepredstaviteľne mučení. A to aj tom prípade, ak ide o ženy a mladé dievčatá. V Ríme platí dávna tradícia, že panna nesmie byť popravená, a tak Tiberius neľudsky a cynicky zakaždým prikáže katom, aby každú pannu najprv znásilnili a až potom ju začali mučiť. Tomu celému sa s obľubou prizeral. 

Sejanus bol veľkým neprajníkom Židov a využíval každú možnosť, aby ich pred Tiberiom osočoval a znevažoval. Príhoda manželky senátora Fulvia bola k tomu veľmi vhodná príležitosť. Cisár bol celkom bez seba, keď sa od neho dozvedel, ako si Židia najprv chytili pre svoje náboženstvo ženu váženého rímskeho senátora a potom ju ešte aj nehanebne okradli. Táto krádež bola pre neho vhodnou zámienkou a podnetom k tomu, aby proti nim dal zaviesť ostré opatrenia. 

Okamžite požiadal senát, aby vydal nariadenie, ktoré prikazovalo všetkým Židom a proselytom (tí, ktorí prijali židovskú vieru), aby do určeného termínu buď opustili Rím, alebo, aby sa vzdali svojej židovskej viery. Kto to neuposlúchne, ten mal byť zatknutý a poslaný ako otrok na nútené práce. Veľmi skoro po tomto edikte prepukla vlna protižidovských represálií na mnohých miestach impéria, predovšetkým v Taliansku. Po smrti Sejana Tiberius zrušil svoje protižidovské nariadenie. To však nič nezmenilo na tom, že toto bol začiatok nespočetných ďalších prenasledovaní Židov, ktoré mali už skoro nasledovať. 

3. pokračovanie
 

Judea za vlády Pontského Piláta 

 

Na odporúčanie Sejana poslal Tiberius do Judei ako rímskeho miestodržiteľa muža menom Pilát. Boli dávnymi priateľmi a mali podobné charaktery. Obaja boli mocichtiví, hrubí, neotesaní a brutálne bezohľadní. Sejanus mu presne povedal, čo od neho v Judei očakáva a mohol sa spoľahnúť, že sa toho bude nielen držať, ale že v tom smere vyvinie aj vlastnú iniciatívu. Sejanus vo svojej veľkej nenávisti voči Židom ich chcel vyprovokovať k veľkej a otvorenej vzbure voči Rímu a potom ich úplne zničiť. 

A tak hneď po svojom príchode do Cezarei začal Pilát s opatreniami, ktoré Židov nesmierne provokovali. Jednej noci dal svojimi legionármi tajne priniesť do Jeruzalema rôzne rímske vojenské symboly so zobrazením cisára ako boha. Niečo také bolo neslýchanou provokáciou náboženských pocitov Hebrejov a až dovtedy sa žiadna rímska moc, ba ani sám Herodes, či jeho synovia, nedali k takému aktu strhnúť. V Jeruzaleme platil už od stáročí podľa Zákona rigorózny zákaz uctievania obrazov a zobrazení cudzích božstiev a cudzích religióznych symbolov, čo Pilát, samozrejme, veľmi dobre vedel. 

Správa o tejto neslýchanej provokácii nového miestodržiteľa sa rozniesla po Judei už zavčas rána a zovšadiaľ sa do Jeruzalema hrnuli húfy do krajnosti rozhorčených ľudí. No nielen do Jeruzalema, ale aj priamo do Cezarei, sídla prokurátora, prišlo množstvo rozhnevaných Židov a obkolesili Pilátov palác. Zotrvali tam niekoľko dní a ich vodcovia viackrát predstúpili pred Piláta a naliehavo ho žiadali, aby zmenil svoje nariadenie a dal z Jeruzalema odstrániť obrazové symboly moci Ríma, ktoré Židov tak veľmi poburovali a urážali ich náboženské cítenie. Pilát ich len opovržlivo vysmial a arogantne odbil ich prosby. 

No tento neotesaný rímsky nafúkanec poznal Židov naozaj len málo a veľmi ich podcenil. Tí totiž aj naďalej obliehali jeho palác a vôbec nepomýšľali na odchod. Pilát ich napokon predstieranou ochotou k nejakému kompromisu zlákal do veľkej arény v meste, ktorú na jeho príkaz už predtým obkľúčili ozbrojení legionári. Miestodržiteľ potom davu oznámil, že kto sa okamžite nevydá na cestu domov, tak toho legionári, ktorí už čakali s vytasenými mečmi, na mieste zabijú. No reakcia, ktorá prišla, bola pre sebaistého Rimana taká neočakávaná, že ho takmer omráčila. Všetci v aréne prítomní Hebreji sa do jedného vrhli na zem, obnažili hornú časť tela, pripravení radšej sa nechať zabiť, ako zbabelo odstúpiť od svojej žiadosti, ktorú nielen legitimoval, ale rigorózne požadoval ich Zákon. Čosi také Pilát vôbec neočakával. Drsný hrubý Riman bol zvyknutý, že vôli Ríma sa všade všetci podriadili. No teraz sa presvedčil, že Židia boli aj v tomto smere celkom iní. A tak sa celkom nečakane zháčil, odrazu si uvedomujúc, že i veľký Augustus mal pred nimi rešpekt, lebo už aj neohrozený a nezabudnuteľný Cézar bol ich ochrancom. A tak si to predsa len rozmyslel a dal príkaz priniesť rímske symboly naspäť do Cézarei. 

Po krátkom čase však Pilát predsa len nemohol stráviť svoju porážku a podnikol novú provokáciu Židov a dal na inom mieste vystaviť symboly a obrazy kultu rímskeho cisára. Nechal ich umiestniť v jeruzalemskom paláci, ktorý si dal postaviť Herodes a ktorý Židia preto nikdy nepokladali za svoj vlastný, teda za palác spätý so židovstvom. Palác slúžil ako rezidencia Piláta, a tým bol budovou patriacou rímskej moci. No napriek tomu sa v Jeruzaleme okamžite rozpútala vlna búrlivého rozhorčenia a opäť hrozili nepokoje. Tentoraz však Piláta žiadne prosby a naliehania Židov, ktorí ho žiadali o odstránenie symbolov, nepohli k tomu, aby im vyhovel. Vedúce osobnosti Židov sa v tejto situácii obrátili priamo na cisára Tiberia s naliehavou prosbou o vyriešenie chúlostivej veci. Stalo sa to, čo Pilát vôbec neočakával. Cisár, nepriateľ Židov, im v tomto vyšiel v ústrety. Pilát túto porážku len veľmi ťažko niesol.

V čase vlády Piláta v Judei žil a aktívne pôsobil v Galilei istý muž, menom Joshua, neskôr známy svetu ako Ježiš  Nazaretský, alebo ako Kristus, o ktorom už v predošlom bola zmienka. Bol to aj Pilát, ktorý neskôr dal nad Ježišom pre jeho buričstvo vykonať rozsudok smrti. Vláda Piláta sa skončila, keď v Ríme zomrel jeho ochranca Sejanus. Tiberius ho potom odvolal z Judei a poslal do južného Francúzska. 

 
4. pokračovanie
 

Posledný kráľ Židov 

 

V histórii Judei prišiel ešte raz a naposledy čas, keď Židom vládol ich vlastný kráľ. Stalo sa tak potom, keď Tiberius v roku 37 skonal. Jedným z prvých aktov nového rímskeho cisára Caligulu bolo vymenovanie Julia Agrippu, vnuka Mariammi a Herodesa za židovského kráľa. Agrippa, ktorý žil v čase vlády Tiberia v Ríme sa počas jedného večierku v kruhu významných ľudí, medzi ktorými sa nachádzali aj ľudia blízki Tiberiovi, vyjadril neopatrne v neprospech cisára. Po tom ako sa to dostalo do jeho uší a Tiberius to považoval za urážku majestátu, sa dostal do väzenia. 

Caligula, ktorý Tiberia nenávidel a pravdepodobne sa postaral o jeho odstránenie, dal Agrippu hneď po svojom nástupe na trón prepustiť. Odvtedy ho priam zahŕňal prejavmi svojho priateľstva. Sám mu pri slávnostnom akte nasadil na hlavu kráľovský diadém a až po roku ho pustil do Jeruzalema, tak veľmi si ho obľúbil. Správa o korunovácii Agrippu vyvolala v Judei priam euforickú vlnu nadšenia. Židia boli za to cisárovi veľmi vďační a pokladali ho za svojho priaznivca. Ešte vôbec ani len netušili, že už za niekoľko rokov sa všetko zmení a bude to Caligula, ktorého zásluhou sa cez Judeu a cez židovskú diaspóru prevalí vlna nešťastia, plaču a utrpenia. 

Na požiadanie Caligulu cestoval Agrippa do Jeruzalema cez Alexandriu. Cisár chcel, aby mu poslal dôvernú správu o tamojších pomeroch. Práve jeho návšteva v metropole na Níle sa však stala podnetom na prepuknutie ťažkých protižidovských represálií. Medzičasom to v meste vyzeralo medzi židovskou obcou a tamojšími Helénmi ako v sude s pušným prachom. Stačila nepatrná iskra a bol by nasledoval výbuch. Systematická a metodická práca Apiona v tomto smere priniesla svoje ovocie. To, že Caligula vyznamenával Agrippu a zahŕňal ho svojou pozornosťou, to všetko nesmierne dráždilo grécku Alexandriu. Vyplynuli z toho aj oprávnené obavy tamojších Grékov, že Caligulova priazeň sa prejaví podporujúco aj pre Židov v Alexandrii, a to by malo za následok ďalšie zvýšenie ich možností a vplyvu v meste. Niečo také bolo potrebné prekaziť všetkými prostriedkami. 

Príchod Agrippu v roku 38 do prístavného mesta v nílskej delte sa tak stal onou zápalnou iskrou, ktorá navodila ničivú explóziu. Zatiaľ čo židovská obec ho nadšene a okázalo privítala, organizovali traja vysokí hodnostári magistrátu, samozrejme Gréci, okamžité aktivity na zosmiešnenie a nactiutŕhanie nového židovského kráľa. Už z toho vidieť, akí dôležití a mocní sa cítili, keď nerešpektovali ani len rozhodnutie rímskeho cisára. 

Hneď po odchode Agrippu do Judei sa pred jednou z gréckych akadémií pričinením magistrátnych úradníkov zišiel veľký dav a jeho vášne bičovali rečníci posmešnými a provokačnými protižidovskými rečami. Zosmiešňovali Agrippu, Jahveho, Mojžiša i židovské kulty. Vrcholom podujatia bolo ironizujúce vystúpenie istého známeho lokálneho blázna, ktorého obliekli do kráľovského šatu, na hlavu mu dali korunu z papyrusu a imitoval tak Agrippu, pričom ho dav hnal s posmechom ulicami mesta. Napokon, keď už dav bol dostatočne rozzúrený, tak vtrhol do židovskej štvrte a začal umiestňovať v synagógach, školách a židovských Domoch múdrosti symboly cisárskej moci a podobizne Caligulu. Pre Židov to, pochopiteľne, bolo najvyššie znesväcovanie ich náboženských pocitov.

Židia, ktorí nechceli zasahovať, lebo mnohí z davu Helénov boli ozbrojení palicami a dýkami, vyslali ihneď svojich zástupcov k rímskemu miestodržiteľovi a žiadali ho o zakročenie a o ochranu. Boli však zhrození, keď ich úplne proti ich očakávaniu Avillius Flaccus odbil a nechal ich napospas vyčíňaniu divokej masy. To nešakali ani vo sne, veď boli predsa podľa cisárovho ediktu právoplatnými občanmi Alexandrie. 

Netušili, že Flaccusa už predtým spracovali ich nepriatelia a nahovorili mu, že si veľmi získa priazeň ješitného a ctižiadostivého Caligulu, keď mu otvorene prejaví, ako veľmi a všade s horlivosťou šíri jeho kult. Flaccus sa vo svojej odrazu prepuknutej horlivosti aj sám ešte viac stupňoval. Bol presvedčený, že Caligula mu bude zaviazaný veľkou vďakou, keď sa dozvie, že z vlastnej iniciatívy zakročil proti Židom, lebo odmietali šírenie jeho cisárskeho kultu. A tak miesto toho, aby ich chránil, svojvoľne im odobral ich práva, ktoré im potvrdil Caligula. To bola voda na mlyn davu naplneného nenávisťou a ten začal s hromadným zabíjaním a masakrovaním Židov. 

Začalo sa brutálne prenasledovanie Židov, trvajúce niekoľko týždňov a nič podobné hrdá a tolerantná Alexandria, tak veľmi sa pýšiaca svojou učenosťou a múdrosťou, nikdy predtým nezažila. Domy Židov horeli, ich majetok bol plienený a oni boli zabíjaní. Lode židovských kupcov a obchodníkov, ktoré boli v prístave, boli najprv vykradnuté a potom podpálené. Aj Flaccus sám sa pošpinil krvou nevinných Židov. Vydal neslýchané nariadenie, aby vojaci zatkli štyridsať predstaviteľov židovskej rady a dal ich v aréne bičovať. Dokonca vyslal vojakov do židovských štvrtí, aby hľadali zbrane, ktorými údajne chceli Židia bojovať a vyvolať vzburu, čo však bola len zámienka, aby mohol legitimovať svoje brutálne opatrenia. 

Krviprelievanie Židov v Alexandrii sa skončilo, keď Caligula prekvapujúco odvolal Flaccusa a poslal ho do vyhnanstva na ostrov v Egejskom mori. Nebolo to však kvôli alexandrijským Židom, ale preto, že sa cisár dozvedel, že vo veľkom spreneveroval dane, ktoré mal odvádzať Rímu. Prenasledovanie Židov síce po odchode Flaccusa prestalo, no obrazy cisára ostali stále na miestach, ktoré v zmysle Zákona nesmeli byť znesvätené žiadnym cudzím kultom. 

Predstavení Židov vyslali do Ríma delegáciu, ktorá mala predstúpiť pred cisára a požiadať ho o dovolenie ich odstrániť. Robili si veľkú a oprávnenú nádej, že vec sa podarí, lebo o jej vedenie požiadali Fila z Alexandrie. Bol to vysokoučený muž, veľký znalec kultúry helenizmu, široko ďaleko uznávaný a rešpektovaný. Mal byť hovorcom delegácie pred Caligulom. Filo z Alexandrie aj napriek svojmu myšlienkovému prepojeniu s filozofiou a učením Grékov, ostal verný svojmu židovskému pôvodu. Centrálnou ideou a náplňou jeho života, ktorú pokladal za svoje životné poslanie, bola jeho snaha zjednotiť a zmieriť protiklady gréckej filozofie a svetonázoru Židov, ktoré boli z jeho pohľadu len zdanlivé a nie skutočné. Napísal mnoho učených spisov a kníh a aj Gréci o ňom hovorievali, že hovorí a píše ako ich veľký Platón. Väčšie uznanie sa v tomto smere už nedalo vyjadriť. Užíval pocty i uznanie v najvyšších kruhoch vtedajšieho rímsko-gréckeho sveta. Samozrejme, že aj Caligula, ktorý sa rád hral na znalca učenia a filozofie, poznal dobre veľkého Fila z Alexandrie. Nečinní, pochopiteľne, neostali však ani odporcovia Židov v Alexandrii, keď sa dozvedeli o ich úmysle predstúpiť pred cisára. Ich delegáciu viedli Apion a Izidor, jeden z vodcov krvavého prenasledovania Židov v Alexandrii. 

Caligula sa neponáhľal s ich prijatím a nechal ich v Ríme dlho čakať. Konečne po niekoľkých týždňoch bolo obom delegáciám oznámené, že sa majú dostaviť do cisárovho veľkolepého letného sídla, neďaleko Ríma. Cisár však bol viac zaujatý práve prebiehajúcimi prácami v jeho záhrade, ako počúvaním prijatých delegácií a každú chvíľu prerušoval audienciu a dával príkazy záhradným architektom. Audienciu napokon prerušil a ukončil a nedal konečnú odpoveď ani jednej strane. 

Židovská delegácia sa musela vrátiť do Alexandrie roztrpčená a s prázdnymi rukami. Zároveň sa ale dozvedeli, že Caligula nariadil, aby jeho obrazy umiestnili aj v jeruzalemskom chráme. V Izraeli vypuklo veľké rozhorčenie. Caligula sa čoraz viac stupňoval vo svojom šialenstve a v predstave o svojej božskosti. Veľmi ho rozhnevalo to, že Židia, ktorým preukázal svoju priazeň tým, že urobil ich kráľom Agrippu, ho napriek tomu odmietli uznať ako boha. Miestodržiteľovi Sýrie, Petroniovi, nariadil, aby sa s dvoma légiami vydal do Jeruzalema a potlačil každú vzburu Židov, ktorá mohla po cisárovom príkaze prepuknúť. 

Začiatkom roku 40 dorazil Petronius do mesta Akko, na hraniciach Izraela. Tam ho už očakávali zástupy Židov a ich predstavitelia ho naliehavo prosili, aby príkaz Caligulu obišiel, lebo hrozí zbytočne veľké krviprelievanie. V celej krajine to doslova vrelo, jej obyvatelia boli pripravení ku všetkému. Petronius bol rozvážnym mužom a preukázal porozumenie pre situáciu, hoci vôbec nebol sympatizantom Židov. Rozhodnutie pre neho však v žiadnom prípade nebolo jednoduché. Vzoprieť sa cisárovmu rozkazu bola nebezpečná hra pre každého. 

Agrippa, samozrejme, tiež videl neriešiteľnosť problému a okamžite sa vydal na cestu do Ríma. Musel bezpodmienečne hovoriť s Caligulom. Petronius napísal cisárovi list, kde mu opísal dramatickú situáciu v Izraeli, ktorú vyvolalo jeho nariadenie. Medzičasom Agrippa dorazil do Ríma a tam sa mu podarilo prehovoriť Caligulu, aby zrušil svoj rozkaz. V ten istý deň sa však stalo niečo, čo potvrdzuje staré známe príslovie „veľa dobrého neraz škodí". Podvečer cisárovi doručili list od Petronia. Keď si ho prečítal, veľmi sa rozhneval, že Petronius si dovolil nesplniť jeho rozkaz. Caligula okamžite vyniesol nad ním rozsudok smrti a opätovne nariadil vykonať svoj pôvodný príkaz. 

Osud však bol priaznivý nielen voči Petroniovi, ale aj voči Židom. Prv než loď, ktorá niesla Caligulov rozsudok smrti nad Petroniom, doplávala do Izraela, cisára zavraždili. Nový cisár Claudius chcel mať v ríši predovšetkým pokoj a poriadok a Petronius bol spoľahlivý služobník Ríma a pre Judeu a pre rímske záujmy v nej bolo najlepšie, ak Arippa aj naďalej ostal kráľom. A tak nový cisár nepotvrdil rozsudok smrti, no potvrdil Agrippu ako kráľa Židov. 

Len štyri roky bolo Izraelu dopriate, že Agrippa smel v ňom vládnuť. Boli to pre krajinu požehnané a dobré roky. Agrippa sa počas svojej vlády prejavil ako krajine a Zákonu oddaný panovník. Ľud ho miloval a ctil si ho. Nešťastie však ostávalo Izraelu aj naďalej verné a jeho obľúbený kráľ nečakane zomiera v roku 44, vo veku päťdesiatštyri rokov. Čo bolo príčinou jeho smrti, o tom historické pramene mlčia. Jedno je však isté. Židia ho dlho a trpko oplakávali, nežidia v Izraeli ale plesali. 

 
 
5. pokračovanie
 

Čo cisár Claudius nechcel – teror v Judei 

 

Po smrti Agrippu, priateľa cisára Claudia, chcel cisár dosadiť na trón židovského kráľa jeho sedemnásťročného syna Markusa Julia, ktorý vyrastal v Ríme. Napokon ho ale jeho poradcovia presvedčili, aby tak neurobil, lebo Markus bol mladý, neskúsený a nepoznal dobre situáciu vo večne nepokojnej a nespokojnej, každú chvíľu sa búriacej Judei. Claudius, ktorý sa stal cisárom v podstate len nedopatrením osudu a aj to až vo vysokom veku päťdesiatjeden rokov a bol v oblasti politiky nielen neskúsený, ale ani ho nikdy veľmi nezaujímala, sa dal ovplyvniť a rozhodol sa poslať do Judei opäť rímskeho miestodržiteľa. 

Claudius Drusus Nero bol synovcom cisára Tiberia a bratom slávneho rímskeho vojvodcu Germanika a strýkom Caligulu. Už od detstva trpel vrodenou chybou spôsobujúcou čiastočné ochrnutie a len s námahou dokázal chodiť, pričom viditeľne kríval. To bol viac ako dostatočný dôvod na to, aby ho nikto nepovažoval za vhodného muža pre vykonávanie nejakého oficiálneho úradu a už v žiadnom prípade nikdy nebol kandidátom na trón cisára. Jeho nešťastie mu však na druhej strane pomohlo prežiť mnoho príbuzných, ktorí boli z rôznych dôvodov usmrtení. Vo väčšine prípadov Caligulovou zásluhou. Hoci jeho okolie ho vnímalo ako čudáka, patril k najvýznamnejším vzdelancom epochy, v ktorej žil. Bol veľkým znalcom rímskej histórie a tiež autorom niekoľkých významných historických diel ako Dejín Etruskov a Dejín Kartága. 

Prvým z piatich miestodržiteľov, ktorých boli do Izreala vyslaní a ktorí mali v najbližšom čase v Izraeli vládnuť, bol Cumanus. Všetci sa však mali prejaviť ako krutí bezohľadní despotovia. Koleso nešťastného a dramatického osudu biblického národa sa začalo naplno rozbiehat a celých dvadsať rokov malo zvyšovať svoju rýchlosť, až napokon malo prísť k naplneniu trpkého osudu Hebrejov. 

Len niekoľko týždňov po príchode nového miestodržiteľa do Judei, sa v Jeruzaleme konal tradičný pasah sviatok. Cumanus neznalý židovských kultov, ho sledoval z pevnosti Antonia plný nedôvery. Keď videl ako veľký dav Židov neustále narastal, vyslal na priestranstvo pred chrámom kohortu rímskych legionárov. Netrvalo dlho a legionári začali urážlivo provokovať náboženské cítenie zhromaždených Židov, ktorí nechceli nič iné, len sa zbožne venovať svojím religióznym rítom. Po čase, keď sa im nedarilo dosiahnuť žiadanú reakciu, sa jeden z legionarov obnažil, zohol a ukázal zbožnému davu zadnú časť tela. Sprevádzal ho hurónsky rehot ostatných legionárov, ktorí pritom robili urážlivé obscénne gestá. To bola extrémna urážka židovského cítenia, a tak sa stalo to, na čo legionári len čakali. 

Situácia eskalovala a keď Cumanus poslal pred chrám ako posilu ďalších legionárov, prišlo k veľkému krviprelievniu a hromadnému zabíjaniu neozbrojených Židov. Podobné situácie sa množili a Cumanus ďalej stupňoval svoj teror a svoje zjavné nepriateľstvo voči židovskému obyvateľstvu. 

Napokon Židia vyslali svojich zástupcov do Ríma ku Claudiovi, aby mu predniesli svoje žaloby. Cisár si pozval do Ríma aj Cumana, aby vypočul aj jeho. Jeho rozsudok napokon vyznel priaznivo pre Židov a Cumana uznal za vinného a ten musel odísť za svoju nespravodlivosť a násilné akty voči židovskému obyvateľstvu do vyhnanstva.

Claudius však nemal šťastnú ruku pri voľbe jeho následníka. Situácia v Izraeli sa za Antonia Félixa jeho zásluhou ešte viac vyostrila. Krvavé zrážky židovských patriotov, najmä z radov zelotov, s Rimanmi sa množili a Félix zajatých Židov kruto trestal. Veľký počet z nich nechal ukrižovať. Židia sa zúfalo bránili teroru Félixa a v Judei vznikla tajná bojová organizácia proti vládnucim Rimanom (dnes by sme ju pomenovali teroristickým hnutím), nazývajúca sa Sikarovia, v preklade "nožoví muži". Boli to extrémistickí sprisahanci, ktorí prepadávali a zabíjali Rimanov, ale aj vlastných ľudí, ktorí podľa ich mienky kolaborovali s Rimanmi. Félix pri každej príležitosti Židov provokoval. 

Po smrti Claudia, keď na trón v Ríme nastúpil Nero , sa situácia v Izraeli ukazovala byť pre Židov na krátky čas priaznivejšia. Nerova milenka, Popea, bola veľkou obdivovateľkou náboženstva Hebrejov a na jej prosby cisár odvolal v roku 59 Félixa z jeho funkcie v Izraeli. Nový miestodržiteľ, Porcius Festus, však pokračoval v diele svojich predchodcov a zakročoval mimoriadne tvrdo voči Židom pri každej vhodnej príležitosti. Po dvoch rokoch však nečakane umrel a jeho miesto zaujal Lucius Albinus. Jeho počínanie ale nebolo lepšie ako u jeho predchodcov, a tak sa nenávisť Židov voči Rímu len naďalej stupňovala.

Keď prišiel po ňom v roku 64 nový miestodržiteľ Gessius Florus,  tak bola trpezlivosť Židov celkom na konci. Florus ich považoval všetkých len za spupnú bandu teroristov a zločincov, ktorých treba zabíjať a zatvárať do väzníc. V roku 66 žiadal od Židov, aby mu vydali veľkú časť ich posvätneho chrámového pokladu. Jeho požiadavka bola rozhorčene odmietnutá. Už zakrátko tiahli na jeho príkaz do Jeruzalemu rímske légie a začali plieniť a vraždiť. Napriek tomu, že umiernení Židia apelovali na zelotov, aby nič nepodnikali proti Rimanom, začala sa vzbura a prepukla krvavá vojna.

 
6. pokračovanie

3.kapitola 

Judea po  porážke a po zničení chrámu; povstanie Bar Kochbu 

Vojna Židov proti Rímu

Vzbura proti nenávidenému Rímu sa okamžite rozšírila po celej krajine. V Izraeli medzitým už žilo aj veľké množstvo cudzincov, najmá Grékov a Sýrčanov. Z pohľadu Židov to boli pohania a najviac ich bolo v Cézarei. Tí sa hneď po prepuknutí odboja Židov postavili na stranu Ríma a všade začali s ich zabíjaním. V Cezarei vyvraždili všetkých tamojších Židov, takmer dvadsaťpäťtisíc. Aj v iných izraelských mestách prepadávali a zabíjali židovské obyvateľstvo, aj keď sa mnohí zo Židov vôbec ani nepridali na stranu svojich vzbúrených súkmeňovcov.

Aj v egyptskej Alexandrii prišlo opätovne k vraždeniu Židov. V meste bol vojenským veliteľom synovec už spomínaného Fila z Alexandrie, ktorý bol odpadlíkom zo židovskej viery. Po spore medzi Grékmi a Židmi, vydal príkaz svojim ozbrojencom, aby vtrhli do židovských štvrtí a urobili poriadok. Zabili pritom takmer päťdesiattisíc Židov. 

V Judei medzitým získavajú prevahu nad rímskymi légiami povstalci na čele s zelotmi Eleasarom ben Simonom a Simonom bar Giorom. O tom je infomovaný Cestius Galius, rímsky legát v sýrskej Antiochii. Hneď sa vydáva na pochod so silnými oddielmi legionárov na pomoc ohrozenej rímskej moci v Izraeli. Cestou na Jeruzalem všetko plieni a pustoší. Eleasar a Simon však na Rimanov ešte pred Jeruzalemom nečakane zaútočia a podarí sa im Cestia poraziť. 

V bitke padlo okolo sedemtisíc legionárov a na veľkú hanbu Rimanov Židia ukoristili aj ich symbolickú zástavu s orlom. Aj množstvo ukoristených rímskych zbraní bolo veľké. Po porážke legáta, usiel z Judei aj nenavidený miestodržiteľ Florus. V celej krajine neboli viac žiadni rímski vojaci. Izrael bol slobodný.

V hlavnom meste impéria panovalo zhrozenie. Stalo sa to, čo nikto neočakával. Malý národ porazil veľký Rím. Niečo také Rím nemohol a nesmel akceptovať. Už začiatkom roku 67 vysiela Nero do Judei najlepšieho rímskeho vojvodcu, Tita Flavia Vespaziána (neskoršieho cisára), ktorý si získal veľké zásluhy svojimi víťazstvami v Británii. 

Do Izraela prišiel s dvoma vyberanými légiami, osvedčenými v tvrdých bojoch. Na pomoc mu prišiel s ďalšou légiou z Egypta aj jeho syn Titus. Tak bola vojenská prevaha jednoznačne na strane Ríma a Izrael jej nemohol dlho odoloávať. Po niekoľkých mesiacoch krutých bojov bola malá, trpko skúšaná krajina opäť takmer celá v rukách Rimanov. Medzi početnými zajatcami víťazného Vespaziana bol aj istý muž menom Jozef, ktorý bol veliteľom povstalcov z Galilei.

Jozef bol vysokovzdelaný farizej a bol neobyčajne silnou osobnosťou. Svojím vystupovaním si získal náklonnosť Vespaziána, ktorý mu neskôr daroval aj slobodu. Do dejín vošiel ako Flavius Jozefus, stal sa rímskym občanom a napísal v Ríme sedemdielnu históriu Židovskej vojny. Vespaziána sprevádzal počas celej vojny proti Židom vo funkcii tlmočníka a vyjednávača. 

Ku koncu vojny, ked si Vespazián už podrobil celú krajinu, s výnimkou Jeruzalema, prišla z Ríma správa o smrti cisára Nera. Po krátkej perióde vlády troch následníkov, ktorí boli všetci zavraždení v priebehu len niekoľkých mesiacov, légie vyhlásili za nového cisára Vespaziána a ten urýchlene odišiel na ich čele do Ríma, aby tam prevzal cisársky trón. V Judei zanechal svojho syna Tita s jeho legionármi a dal mu príkaz, aby dobyl Jeruzalem. 

 

7. pokračovanie 

 

Titus, budúci cisár, dobyje Jeruzalem 

Titovi to však trvalo takmer dva roky, kým dostatočne zmobilizoval svoju armádu, ktorú oslabil odchod otcovych legionárov do Ríma. Musel upevniť a zvýšiť jej údernú silu, aby si bol istý, že otcov príkaz zrealizuje. Med z i č asom mu otec, už nový cirár Ríma, poslal na podporu aj ďalšie légie a Titus, vybavený aj veľkými dobýjacími vežami, sa začiatkom roku 70 objavil pod silnými opevneniami Jeruzalema. Polroka trvá hrdinský boj obrancov mesta, kým sa Rimanom podarí preniknúť cez prelomené hradby do mesta. V uliciach bojuje potom muž proti mužovi. Rímska presila napokon slávi víťazstvo. Odpor povstalcov je utopený v krvi. Všade v uliciach sa hromadili mrtvoly. Ešte mesiac sa drža li obrancovia takzvaného H orného mesta, malej časti mesta, ktorá bola ešte zvlášť vo vnútri Jeruzalema opevnená. Potom bolo dobyté aj toto posledné útočište hrdinských obrancov. Mesto i chrám horeli viac dní, a to bol koniec, koniec posledného heroického boja Izraela proti Rímu. 

Celé štyri roky dokázal malý Izrael odolávať všemocnému rímskemi impériu. Stálo ho to milión zabitých Židov a deväťstotísíc ich bolo predaných do otroctva. Sedemsto najurastenejších mladíkov bolo vložených do reťazí, aby tvorili v Ríme súčasť triumfálneho sprievodu na počesť víťaza židovskej vojny, Tita, ako to bolo dávnou rímskou tradíciou. Desaťtisíc mužov, starších ako sedemnásť rokov, bolo prevezených do Egypta, kde museli doživotne ako otroci pracovať v kameňolomoch pre potreby nenásytného Ríma, večne hladného po novom stavebnom materáli. Okrem toho dal Titus pre výstrahu ukrižovať niekoľko sto mužov, ktorí boli evidentne účastní boja proti Rímu. Tisícky mladých mužov daroval do rímskych provincií, aby bojovali v arénach ako gladiátori. Napokon vydal aj rozkaz k úplnému zničeniu mesta i chrámu a k ich premene na ruiny. Len tri veže nechali legionári na jeho príkaz stáť, aby tak navždy vydávali svedectvo o tom, aký osud postihol Jeruzalem a aby boli výstrahou pre všetkých, ktorí by sa ešte niekedy chceli vzoprieť vôli Ríma. 

Víťazstvo nad malinkou izraelskou krajinou oslavoval Titus a Rimania tak, ako keby boli porazili najnebezpečnejšieho nepriateľa. Prv než sa vrátil do Ríma, tak usporiadal veľké oslavy v Cezarei, kde nariadil usporiadanie okázalých viacdňových hier. Boli to typické barbarské hry starého Ríma, keď pre potešenie a zábavu museli bojovať v aréne židovskí zajatci proti vydráždeným divokým zverom a tiež aj proti sebe v skupinách i jednotlivo. Išlo pritom vždy o život alebo smrť. V aréne počas neľudských bojov nájde smrť okolo dvetisícpäťsto zajatcov.

V Ríme v roku 71 sa potom konala hlavná oslava Titovho triumfu v židovskej vojne. Triumfálny sprievod bol okázalo veľkolepý. Okrem iného viezli na vozoch aj ukoristené vzácne kultové predmety a posvätné zlaté drahocennosti z jeruzalemského chrámu, čo pre Židov bolo neznesiteľným zneuctením ich náboženstva. Na malých prenosných javiskách bol počas sprievodu ukazovaný pre obrovsk ý dav aj priebeh v š etkých bitiek ž idovskej vojny , ako aj dobytie Jeruzalema . Napokon sa sprievod, ako to bolo starou tradíciou, zastavil pred Jupiterovým chrámom a niekoľkí legionári si spomedzi zajatcov vybrali Simona bar Giora, okolo krku mu uviazali povraz a bičujúc ho priviedli ho na okraj Tarpejských skál, odkiaľ ho sotili do priepaste. Jeho smrť potom posol oznámil radosťou kričiacemu zástupu.

V hlavnom meste impéria už bolo otrasné divadlo dlho minulosťou, no v porazenom Izraeli ešte stále odolávala posledná bašta židovského vzdoru a odboja proti mocnému Rímu. Vysoko, na veľkom brale nad Mŕtvym morom, sa týčila pevnosť Masada. Bojovalo v nej svoj ostatný boj 967 zelotov, včítane žien a detí. Z toho mohlo byť maximálne do štyristo bojaschopných mužov, ale zúfalého boja sa zúčastňovali aj ženy a väčšie deti. Ich vodcom bol Eleasar ben Jair. Prisahali si, že budú bojovať až do posledného dychu a že sa radšej vzájomne pozabíjajú, ako by mali padnúť živí do rúk nenávidených Rimanov. 

 
 

8.pokračovanie

 

Pevnosť Masada a jej význam pre moderný Izrael


Až koncom roka 72 na rozkaz cisára začal rímský vojvodca a vtedajší miestodržiteľ v Izraeli s obliehaním Masady. Mesiace ubiehali a obliehatelia boli stále ešte ďaleko od svojho cieľa. Silva nasadil všetky najlepšie obliehacie stroje, aké mal k dispozícii. Jeho armáda pozostávala z desiatej légie, ktorá mala sídlo v Jeruzaleme, z pomocných oddielov, aké sa vtedy obvykle nasadzovali a z viac ako tisíc židovských zajatcov. Dohromady mal k dispozícii do pätnásťtisíc mužov.

Napokon Silva , keď Masadu obvyklými metódami nemohol obsadiť, tak prikázal legionárom, aby nakopili vysoký val až celkom hore k múrom opevnenia Masady, dostatočne široký, aby sa aj obliehacie stroje dostali po ňom na optimálny dostrel. To však bola extrémna námaha aj pre Rimanov, osvedčených v najťažších vojenských skúškach a skvelý výkon rímskej vojenskej techniky.
Po dlhom čase sa im to podarilo a prerazili prielom do opevnení Masady. Keď legionári vstúpili dovnútra jej priestorov, naskytol sa ich očiam hrozný obraz. Všade, kam vošli, sa kopili len neživé telá mužov, žien a detí, ktorí si sami navzájom vzali život. Toľko k dávnym, neobyčajne dramatickým udalostiam na Masade.
Moderná, obnovená a verejnosti sprístupnená Masada,sa stala pre štát Izrael, významným symbolom stáročného boja židovského národa za slobodu a samostatnosť.

Každoročne tam slávnostne prisahajú vernosť štátu Izrael mladí muži, ktori sa stávajú príslušníkmi izraelskej armády a do ich prísahy su zabudované aj slová Eleasara, ktoré povedal ku svojím spolubojovníkom, krátko pred ich smrťou. Posledni hrdinovia židovskej vojny proti dvom rímskym cisárom boli mŕtvi.
"Masada nesmie už nikdy viac padnúť", týmito slovami zachoval odkaz hrdinského posledného boja necelej tisícky Židov proti rímskemu impériu pod vedením Eleasara židovský poet dvadsiateho storočia, Y. Ladman. Je to ten najlepší odkaz pre mladé generácie v dnešnom Izraeli.
Dozvuky židovskej vojny sa šírili aj v diaspóre. Najmä zeloti, ktorí sa po porážke rozpŕchli do mnohých krajín, burcovali do nenávisti proti Rímu, a to predovšetkým tým, že medzi krajanmi líčili dramatické okolnosti židovskej vojny. Snažili sa iniciovať vzbury proti Rímu. V Alexandrii sa im to takmer podarilo. Dosiahli, že v židovských štvrtiach sa už organizovali húfy pobúrených Židov, ochotných bojovať. Našťastie sa proti búriacim zelotom veľmi rozhodne postavili hlavní rabíni a dosiahli upokojenie rozzúrného davu a ten sa rozišiel. Alexandrijskému miestodržiteľovi Júliusovi Lupusovi sa podarilo zajať okolo šesťsto zelotských buričov.
Keď sa ani po mučení nedali prinútiť k sľubu vernosti Rímu, dal ich všetkých popraviť. Medzi nimi boli dokonca aj celkom mladí chlapci. Táto hrdinskosť a vnútorná neoblomnost sa ťahá celou dlhou históriou Židov.
Podobný osud stihol odbojných vzpurných zelotov aj na mnohých iných miestach impéria. Nie však všetkých. Jednej väčšej skupine sa podarilo ujsť do Arábie, a tento útek mal mať oveľa neskôr doslova epochálny historický dosah a význam pre celé židovstvo.

Usadili sa až v okoli mesta Jatrib, medzi arabskými nomádskymi kmeňmi a vytvorili si tam vlastné osady. Dlhý čas o nich nebolo nič počuť. No v siedmom storočí zohrali ich potomkovia významnú úlohu, keď v Jatribe, ktoré je dnes svetoznámou Medinou, uzrela svetlo sveta ďalšia svetová relígia, islam.
Rím urobil za židovskú vojnu zodpovedný celý židovský národ a preto vyniesol pre všetkých Židov ťažký trest. Dve drachmy, ktoré dovtedy dávali z dobrej vôle každoročne pre svoj chrám v Jeruzaleme, museli od toho času povinne platiť pre chrám Jupitera Capitolina v Ríme.

To, čo bolo dovtedy dobrovoľným darom pre Jeruzalem, sa stalo povinnosťou, ktorú museli plniť voči Rímu. Bol to akt nesmierneho poníženia a trpkej potupy židovského národa, že musel platiť peniaze pohanskému bohu Rimanov. Takto vznikla prvá úradne iniciovaná židovská daň.

 

9. pokračovanie 

 

Po zániku Izraela prišla záchrana židovstva z Jabne

Judea bola po vojne ako púšť. Mestá a dediny ležali troskách. Muži boli mŕtvi alebo zajatí a rozohnaní po svete. V krajine ostali len ženy a sirot. Duchovná sila národa bola však nezlomená. Rimania síce porazili národ, ale jeho neobyčajného a nezlomného ducha nedokázali poraziť nijako. Viera na jediného boha, ktorý vždy stál a vždy bude stáť pri svojom národe ostala neotrasená a mala ho aj naďalej sprevádzať na jeho ťažkej ceste. Zeloti, horlivci politickej slobody Izraela, onemeli navždy, lebo ich životy vyhasli, no povstali noví a iní horlivci. Horlivci duchovnej slobody Izraela, ktorí začali ukazovať národu cestu ako prežiť aj v novej budúcnosti, v ťažkej budúcnosti bez vlastnej krajiny a bez vlastného vládcu. Pre Izrael mala začať nová epocha. Obdobie, keď vedúcu úlohu pri riadení osudov národa prebrali učenci. Učenci religiózneho zákona Izraela.

Malá neznáma osada Jabne, asi 30 kilometrov na východ od Jeruzalema, sa stala miestom nového zázraku sily a schopnosti ťažko skúšaného židovského národa dokázať všetko prežiť. Významný učenec Jochanan ben Sakkai, aj keď už bol vo vysokom veku,.začal okolo seba zhromažďovať priateľov, farizejov, učencov a žiakov. V Jabne tak postupne vzniklo malé centrum religióznej učenosti, ktoré potom veľmi rýchlo začalo pôsobiť aj do širšieho okolia, lebo zvesť o jeho činnosti sa veľmi rýchlo rozšírila. 

4. kapitola

Vznik akadémie v Babylone a mezopotámska tragédia Židov ; cisár Konštatín urobí z kresťanstva dôležitú politickú silu

 

doplním neskôr

 

5. kapitola

Židia v Európe po rozpade Rímskej ríše; pod Germánmi

 

Obdobie väčšej slobody

 

    Piate storočie prinieslo v Európe, a tým aj v mimoeurópskych územiach, patriacich do Rímskej ríše, dovtedy nikdy nezažité premeny, ktoré je možné porovnať s vehemenciou prírodných katastrof. Prišlo to ako obrovské tornádo, ktoré všetko staré zmetie, a tak neostáva nič iné, ako to v nových formách opäť vybudovať.

    Záplavy putujúcich veľmi bojovných a na všetko odhodlaných barbarských kmeňov z Ázie a zo severu Európy, ktoré potrebujú nové životné priestory, napadnú Rímsku ríšu ako morské vlny a otriasajú ňou v jej základoch opäť a opäť, až ju napokon privedú k úplnému pádu a totálnej porážke.  Najprv sú to Huni a Avari, ktorí jej zasadia ťažké údery, svoje v tomto smere už predtým vykonali aj Kelti a Iberi, aby jej napokon rozhodujúcu a smrteľnú ranu spôsobili Germáni.

     To všetko zažil a bol tým postihnutý aj biblický národ Hebrejov. Ten ale má v tomto smere skúsenosti, ako žiadny iný národ a v tom čase už aj takú dlhú históriu za sebou ako nikto iný. Izrael vie, že Izrael bol a je určený a vyvolený k tomu, aby existoval večne. A táto neotrasiteľná viera vo vlastné sily a viera na Jahveho mu umožní prežiť všetky búrky a úskalia. 

 

 

10. pokračovanie

 

Apeninský polostrov sa otriasal celé desaťročia v bojoch s mocnými germánskymi kmeňmi. Alarich, mocný kráľ Gótov dobyje Rím a nechá mesto vyplieniť svojimi bojovníkom. Bola to pohroma a potupa pre Rím, ktorý od čias Hannibala, teda viac ako šesť storočí, sa necítil bezprostredne ohrozený nikým. Dobytie Ríma je signálom pre ďalšie ničivé útoky Germánov proti Rímskej ríši.

      Ďalší úder nasleduje v roku 422, keď hunský kráľ Attila vyplieni severné Taliansko a po ňom, v roku 455, spustoší Taliansko od severu až po juh mocný germánsky kmeň Vandalov. Pod vedením kráľa Geisericha obsadia na čas opäť aj Rím. Do ich rúk padne aj jeruzalemský chrámový poklad Židov a vzácne kultové predmety chrámu, ktoré boli od čias židovskej vojny v Ríme. Agónia Rímskej ríše nie je dlhého trvania. Je tragickou symbolikou Ríma, že jeho posledný cisár nesie to isté meno ako mýtický zakladateľ „večného“ mesta, Romulus.

Bol ním cisár Romulus Augustus. V roku 476 sa dá za kráľa Ríma vyhlasiť svojimi germánskymi kmeňmi vojvodca Odoaker. Germánske kmene však nikdy nevytvorili spoločné germánske veľkráľovstvo. Zvádzali  totiž aj medzi sebou neraz kruté a bratovražedné, ba až vyhladzovacie vojny. Známe je napríklad zničenie severotalianskeho kráľovstva Langobardov Frankami a ich následné úplné vyhladenie. Napokon sa ale ani Odoaker netešil dlho z rímskeho trónu, lebo po sedemnástich rokoch ho z neho po vojenskej porážke  zvrhol Theoderich Veľký, kráľ Ostrogotov. Svoju ríšu veľmi rýchlo upevnil a usporiadal a do Talianska sa tak po desaťročiach krvavých bojov a chaosu opäť vrátil poriadok a pokoj. Pre katolíkov bol kráľ na rímskom tróne, Theoderich, pohanom a kacírom, no pre židovskú obec na apeninskom polostrove nastalo vďaka nemu obdobie kľudu a bezpečnosti. Theoderich Veľký odobral zo Židov tlak a represie, ktorými boli počas vlády posledných kresťanských cisárov, ako aj cirkvi, extrémne vystavení.

    Theoderich bol prívržencom arianizmu, kresťanského smeru, ktorý bol Vatikánom potláčaný a neskôr i oficiálne prehlásený za kacírstvo. Arianizmus bol oveľa tolerantnejší, ako „pravé“ kresťanstvo a teologicky židovstvu aj bližší, lebo vyznával len podobnosť Ježiša Krista a boha-otca, ale odmietal ich bytostnú rovnosť v božskej podstate. Bol teda , práve tak, ako aj židovstvo, čistým monoteizmom a odmietal paradoxné trojbožstvo v jednej osobe, tak ako ho vyznával katolicizmus a ktoré bolo pre myslenie Germánov nepochopiteľné a nezmyselné. Kráľ Theoderich Židom nielenže zaručil ich prastaré práva a dovolil samosprávu ich obcí, ale aj garantoval väčšie práva ich vlastnej justícii a kráľovským ediktom umožnil plnú právomoc židovských sudcov. Zároveň sa im zaručí aj ako ich ochranca pred akýmkoľvek prenasledovaním na základe ich relígie. Theoderich viackrát realizuje svoju kráľovskú ochranu Židov aj v praxi a pri represáliách voči Židom, ktoré sa napriek jeho ediktom vyskytli, dal vinníkov spravodlivo potrestať. Pritom nebol Theoderich v žiadnom prípade veľkým priateľom Židov, išlo mu len o spravodlivosť a poriadok v jeho veľkej ríši.

11. pokračovanie  

 

Noví páni Židov v západnej Európe

 

    Ešte lepšie a slobodnejšie obdobie prežívali Židia v oblastiach západnej Európy. Len čo utíchli vojny a nepokoje spôsobené sťahovaním a dobýjaním nových území germánskymi národmi, tak boli Židia konfrontovaní s novými pánmi a vládcami. Na troskách rímskeho impéria vznikli nové ríše a kráľovstvá Frankov, Sasov, Bavorov, Burgundov, Alemanov a ďalších Germánov. Väčšina týchto germánskych kmeňov sa síce dá pokrstiť na novú kresťanskú vieru, no mnohí sú jednak prívržencami arianizmu a okrem toho usporiadanie nových germánskych ríši sa nekoná  pod vplyvom prísnych byzantsko-rímskych cirkevných noriem a príkazov, a tak Židia v nich užívajú prakticky neobmedzenú slobodu.

    Prešli už stáročia, odkedy prví Židia vkročili do Európy, ktorá sa im postupne stala druhou vlasťou. Tiež postupne mnohí z európskych Židov našli cestu aj do najvzdialenejších provincií Ríma v západnej Európe či už ako obchodníci, utečenci alebo otroci. V nových germánskych kráľovstvách užívali, pokiaľ boli slobodní, plné občianske právo. Početní Židia tam odišli ešte za čias Rímskej republiky, za vlády Cézara, pričom nasledovali gréckych kolonistov. Odišli najmä z diaspóry v Egypte, Malej Ázii a Sýrie. Usadzovali sa najmä v pobrežných mestách, ale aj vo vnútrozemí Galie, Provensálska, Španielska, Portugalska. Veľmi veľa Židov sa usadilo v Marseille, ktoré dostalo prezývku „Židovské mesto“. Noví germánski páni sa k nim správali ako k rímskym občanom a nie ako k ponižovanej bezprávnej a diskriminovanej vrstve obyvateľov. 

     Bez najmenšieho obmedzovania  môžu Židia v ríši Frankov a v Burgundsku vykonávať akékoľvek povolanie. Majú vlastné lode, s ktorými sa plavia po moriach, sú advokáti, lekári, vojenskí velitelia a sú známi v germánskych armádach ako neohrození a smelí vojaci. Bez problémov sa stýkajú a udržujú priateľské a obchodné styky so všetkými vrstvami obyvateľstva. Aj mnohí kresťanskí kňazi germánskeho pôvodu sa chovajú k nim priateľsky a pozývajú ich k sebe. Dokonca aj biskupi si s obľubou berú v problematických svetských a politických záležitostiach za poradcov Židov a pri zdravotných problémoch uprednostňujú židovských lekárov.

     Prevažná väčšina obyvateľstva nových germánsko-rímskych kráľovstiev nebola ešte pevná v novej viere, v kresťanskom katolicizme, a tak bola  veľmi tolerantná aj voči židovstvu. Okrem toho kresťanský klérus, najmä z radov Germánov, veľmi dobre vedel, že vo veci pokrstenia Židov na kresťanov, nemá najmenšiu šancu, ak by prišlo k teologickému učenému disputu v otázkách viery. Veď jeho príslušníci sami mali ešte neraz problém s tým, že sa vzdali svojich vlastných germánskych bohov a o pravde komplikovanej a paradoxnej teológii kresťanstva mnohokrát neboli sami celkom presvedčení a navyše v nej mali značné medzery. V teologickej argumentácii boli dokonca aj jednoduchí Židia oveľa obratnejší a učenejší ako väčšina, hoci aj vysokého germánskeho kléra. Aj oni sa už od detstva učili písať a čítať a študovali Zákon. Židia mali pre chlapcov od päť rokov zavedenú od stáročí povinnú školskú dochádzku. A už predtým ich doma otcovia vyučovali tóru a bibliu. Naproti tomu kresťanské obyvateľstvo ostávalo ešte viac ako celé tisícročie po páde starého Ríma masovo nielen nevzdelané, ale žilo v analfabetizme a len malé percento malo nejaké vzdelanie v písme a slove.

   Vatikánu bola však židovská otázka neustálym tŕňom v oku a v 6. storočí sa tlak na Židov podstatne stupňuje. Len na území Francúzska sa v tomto období konalo sedem koncilov, ktoré sa s ňou zaoberali. V roku 517 koncil v Burgundsku zakázal spoločné stolovanie laikov i klérusu so Židmi. Orleánsky koncil v roku 533 vyhlásil zákaz manželstva medzi kresťanmi a Židmi. Pre kresťanov to bolo spojené aj s exkomunikáciou z cirkvi. Ten istý koncil vyhlásil zákaz aktivít židovských sudcov pri súdnych sporoch kresťanov.

   Ďalší koncil v Orleanse, v roku 538, vydal nariadenie, že Židia sa nesmú cez Veľkú Noc od veľkého piatku až do utorka, za žiadnych okolností, nikde miešať medzi kresťanov. Všetky tieto koncili vzniesli aj ďalšie protižidovské opatrenia, no ich úspech bol (zatiaľ) len nepatrný. V reálnom živote sa nimi obyvateľstvo, ba ani veľká časť kléru, nenechali vôbec  ovplyvniť. V prvej polovici 6. storočia cirkev ešte nebola dostatočne silná na to, aby bola schopná aj realizovať kontrolu dodržiavania jej nariadení voči židovskému obyvateľstvu. K tomu malo prísť vo Francúzsku až v jeho druhej polovici.

pokračovanie nasleduje