NEVINNE  V  PASCI  NEMECKEJ JUSTÍCIE 

 

1. diel

SLOBODA SA NEZAČÍNA EXILOM

 

 

Úvodné slovo autora

V mojom živote som napísal už nejednu knihu, ako i množstvo článkov a reportáží. Písanie je pre mňa život sám - je jeho významným fundamentom a dôležitým zdrojom jeho aktivít. Je nepretržite sa odvíjajúcou interakciou medzi svetom a mnou. Je riekou, ktorá ma neustále nesie k novým brehom poznania, skúseností a reflexií. Je mi zábavou i zamestnaním, prekypujúcou radosťou i stálym potešením a v neposlednom rade i absolútnym imperatívom môjho života, aby som neustále zotrvával v strede jeho konfliktov a nastavoval im zrkadlo môjho spisovateľského i novinárskeho pera. 

V knihách, ktoré tvorim, sa snažím čo najobjektívnejšie vystihnúť a reflektovať realitu Ich prostredníctvom sa dvíham do vyšších sfér ducha, pretože sa najväčšou možnou mierou odosobňujem a spájam sa pritom so všetkým a všetkými, vlievam a rozplývam sa do nekonečna, aby som zo všetkého mohol čo najviac zachytiť a obsiahnuť. Ukladanie myšlienok do písmenok je pre mňa zároveň aj najvyššou intelektuálnou metamorfózou a opojnou komunikáciou s mojím nevedomím.

Vždy, keď pracujem na novej knihe, je to pre mna úžasný a vzrušujúci zážitok, lebo mám pocit, že vytváram nové svety, nové dimenzie a nové priestory poznania a intelektu – jednoducho, že som konštruktérom nového kozmu, v každom prípade aspoň nového literárneho kozmu. 

Tento román opisuje a reflektuje isté veľmi negatívne úkazy nemeckej spoločnosti, jej pasivitu voči štátnej moci, jej ľahostajnosť k tým, ktorí sú spoločensky celkom dole, i čiastočný rozklad jej morálnych hodnôt. Poukazuje na zidealizovanú a nekritickú predstavu, ktorú majú mnohí Nemci o svojej demokracii, o svojich inštitúciách, no najmä o svojej justícii a polícii.

Preto tento román možno oznacit aj za politicko-kritický ci sociologický-kritický román, lebo chce ukázať, že aj nemecká demokracia má niekoľko veľmi negatívnych trhlín a že nemecká justícia je vo viacerých svojich štruktúrach nezákonne svojvoľná a i korupčná.

Mnohí Nemci sú presvedčení, že nikto, kto nie je Nemec, nemá právo hovoriť o nich kriticky, lebo ich nie je schopný poznať. Prežil som v Nemecku veľa rokov, zaoberal som sa podrobne nemeckou históriou, politikou, filozofiou, sociológiou a psychológiou a som toho názoru, že len ten, kto nie je Nemcom, ale ich dobre pozná, vlastní všetky predpoklady k tomu, aby o nich vedel správne a objektívne informovať. Ak navyše má aj spisovateľské či žurnalistické kvality, tak v tom prípade by malo byť jeho povinnostou tieto informácie pretransformovať perom do písmen na papieri. 

Pokladám za potrebné zdôrazniť, že tento román nie je nijakou kampaňou proti nemeckej spoločnosti (vždy som prízvukoval, že Nemecko moje poznanie veľmi obohatilo a kontakt s nemeckou kultúrou nesmierne rozšíril moje horizonty). Práve naopak - Nemecko, jeho kultúru a jeho intelekt si mimoriadne cením. 

Chcem však poukázať na to, že mnohí Nemci by sa mali pokúsiť vidieť samých seba aj očami druhých a pochopiť, že nemecký spôsob života nie je a nemôže byť výlučným príkladom usporiadania spoločnosti iných národov a to jednoducho už z toho dôvodu, že ani mnohí Nemci nie sú s ním štastní. Na druhú stranu musím však prízvukovať, že Nemci majú isté skvelé vlastnosti a bolo by skutočne dobre, ba dovolím si dokonca tvrdiť, že by bolo potrebné, ak by z nich mal niečo každý európsky národ.

Na tomto mieste podotknem, že ide o autentický román, a preto som mená osôb a názvy lokalít zmenil, pričom som v niekoľkých prípadoch zintegroval do jednej osoby aj zážitky a udalosti, ktoré sa prihodili inej osobe, takže nijaká osoba tohto románu nie je celkom identická s jej reálnou predlohou. 

Tento román je dramatickým svedectvom toho, akým škandálnym a neľudským spôsobom nemecká polícia, nemecký štátny žalobca a nemeckí sudcovia neprávom, zaujato a doslova a do písmenka nezákonne a ťažko ublížili mladému mužovi – geniálnemu odborníkovi v oblasti programovania počítačov. A ublížili mu takto dokonca dvakrát. Kniha opisuje, ako na to stačilo jediné krivoprísažné obvinenie jeho niekdajšieho najlepšieho priateľa Nemca, ktorý ho obvinil z vecí, ktoré nikdy neurobil, a to len preto, lebo ho odmietla priateľova krásna snúbenica, modelka, do ktorej bol zaľúbený. V druhom prípade stačila na to zbabelosť iného jeho nemeckého priateľa, ktorý ho judášskym spôsobom vydal do rúk nemeckej justície. V oboch prípadoch bol nevinný. 

To, čo román opisuje, nie je nijakou výnimkou praxe nemeckej justície! Kto to neverí, alebo má pochybnosti, nech si zaobstará knihy bývalého štátneho pokurátora Heriberta Prantla, ktorý zhnusený metódami a praktikami časti nemeckej justície, prestal vykonávať svoj úrad a stal sa vynikajúcim kritickým publicistom a žurnalistom,  presvedčeným o tom, že ak bude verejnosti otvárať oči, tak môže urobiť pre svoj národ veľmi záslužné veci. 

 

1. kapitola

Za železnou oponou ležala jeho vytúžená krajina Nemecko

“Kto sa opája túžbami, často nevidí realitu.”

 

Veľkomesto Frostheim (to je symbolický názov mesta, v ktorom sa odohráva veľká časť tohto románu), ležiace niekde v Nemecku, sa prebúdzalo do usmokleného rozmrholeného februárového rána roku 199.. Bolo šesť hodín a vo veľkom štvorizbovom byte manželov Lipovicových, na druhom poschodí staršieho, no veľmi pekného domu v centre mesta, bolo ešte celkom ticho. Nič, vôbec nič, nenasvedčovalo tomu, akú neuveriteľnú a nebezpečnú drámu im už za niekoľko minút pripravoval nemilosrdný osud. Nadchádzajúca udalosť mala rozhádzať a narušiť celý ich dovtedajší život a zmeniť ho v mnohých úrovniach priam na nepoznanie. Mala byť začiatkom úplne nového reťazca udalostí, o ktorých si predtým nikdy nemysleli, že by sa mohli stať súčasťou ich života.

V byte pokojne spali tri osoby, každá v inej miestnosti. Milovan Lipovic, Srb z Belehradu, novinár a publicista, pracoval dlho do noci na svojej prvej knihe, ktorú chcel v marci vydať. Spať išiel až o tretej nad ránom. Jeho manželka, Slovenka Anita, sa krátko po polnoci vrátila zo Švajčiarska, kde bola tri dni v Bazileji na návšteve u Milovanovej nevlastnej matky Brigitty a unavená cestovaním sa rýchlo pobrala do postele. Ich dvadsaťdvaročný syn Olaf, jeden z najlepších odborníkov v Nemecku v oblasti počítačových programov, sa po celodennej práci na zostavovaní špeciálneho programu pre istú americkú firmu pobral spať tiež až nad ránom. 

Bolo niekoľko minút pred siedmou, keď sa na dverách bytu Lipovicových ozvalo viacnásobné divoké zvonenie. Krátko na to bolo pocuť prudké búchanie do dverí a pritom sa ozývali viaceré drsné mužské hlasy, ktoré divoko revali: „Aufmachen, sofort aufmachen, hier ist die Polizei! Otvorte, okamžite otvorte, tu je polícia!” 

Hlasy na niekoľko sekúnd zmĺkli, no potom sa ozvali opäť a ešte silnejšie: „Wir haben hier einen vom Richter unterschriebenen Durchsuchungsbefehl! Falls sie nicht sofort aufmachen, treten wie die Türe ein! Máme od sudcu podpísaný príkaz na prehliadku vášho bytu! Ak ihneď neotvorite, vyrazíme dvere!” 

Anite sa práve opäť sníval sen, ktorý sa jej minulý rok prisnil už niekoľkokrát. Snívalo sa jej, že ju po schodišti akéhosi tmavého vysokého domu, ktorý nepoznala, prenasledoval ozrutný muž, podobný gorile. Zúfalo pred ním utekala po schodoch, stále vyššie a vyššie, poschodie za poschodím, až sa dostala k povalovým dverám. Otvorila ich, vbehla dnu a čierne drevené dvere rýchlo za sebou zamkla. Sen sa vždy končil tým, že sa prebudila celá spotená, s divoko búšiacim srdcom na to, ako neznámy muž prudko zatínal do dverí sekerou.   

 

1.pokračovanie

Aj tentoraz sa prebudila na zbesilé údery sekery do povalových dverí. Muž, ktorý ich spôsoboval, bol, tak ako v každom z jej predošlých snov, ten istý mohutný chlap. Bola však prekvapená a zmätená, lebo údery na dvere neprestávali, ako tomu bolo v predošlých snoch. Chvíľu mala pocit, že jej sen predsa len ešte pretrváva ďalej, ale keď sa jej, trochu ešte omámenej spánkom, napokon celkom vrátilo vedomie reality, plne si uvedomila, že údery sú skutočnosťou. 

Údery neprestávali a bubnovali s neutíchajúcou prudkosťou, teraz už nie na povalové dvere z jej sna, ale na dvere ich bytu. Jej vedomie sa po malej chvílke nastavilo na drsnú skutočnosť. Rýchlo vyskočila z postele a na prstoch náhlivo, ale v tichosti, kráčala k dverám, aby zistila, čo sa deje. Anita bola neobyčajne odvážna a energická žena. Bola z celkom iného cesta ako veľká väcšina žien. Nepoznala strach pred ničím a pred nikým. 

Rozloženie ich bytu bolo dosť neobvyklé. Mal tvar písmena L, pričom z jedného jeho konca vyúsťovala ako dlhočizné rameno asi šesť metrov dlhá a poldruha metra široká chodba. Na jednom jej konci boli vchodové dvere do bytu a na druhom konci chodby, kde sa spájala s bytom, boli druhé dvere.

Pred dvoma mesiacmi sa do ich bytu predpoludním, keď boli doma, vlámali traja ozbrojení muži. Podľa toho ako sa chovali, budili dojem, že sú obyčajní vlamači, ale Lipovicovým ich vnútorný pocit hovoril, že to boli policajti, ktorí len vystupovali ako vlamači. Našťastie sa v tom čase v dome zdržiavala skupinka remeselníkov, ktorí krátko po tom, ako sa banditi ocitli v ich byte, sa vracali z ulice, kde mali v aute nejaké nástroje, ktoré si boli vziať a v čase vlámania práve kráčali po schodoch okolo ich vyrazených dverí. Hlasno sa rozprávali, čo zapríčinilo okamžitý útek vlamačov, ktorí Lipovicovým nestačili povedať viac než to, že hľadajú ich syna. 

Olaf sa vtedy zdržiaval niekoľko dní v Juhoafrickej republike. Keď sa o dva dni vrátil domov a rodičia mu rozpovedali, čo sa stalo, nemal ani potuchy, kto a prečo ho mohol hľadať. Mal už vyše roka vlastný byt v tom istom meste, kde žili aj Lipovicoví, no neraz prišiel k nim na večeru a v takom prípade často ostal aj na noc.

Hneď na druhý deň po mysterióznom vlámaní si poškodené dvere dali vymeniť a do nových dali zabudovať hrubú železnú tyč, ktorá dvere istila tým spôsobom, že ich nebolo možné vyraziť zo zámky ani tlakom ani silným úderom. 

A tak dvere do ich bytu boli aj teraz poistené hrubou železnou tyčou a poľahky odolávali náporu silných úderov. Zvonku bolo počuť podráždenú a zlostne hlučnú vravu viacerých mužských hlasov. 

 

2.pokračovanie

Anita pozrela cez malé sklenené kukátko vo dverách, cez ktoré bolo vidieť von, na schodište, nie však donútra. Na schodišti uzrela množstvo divoko gestikulujúcich mužov v policajných uniformách, medzi ktorými stál aj správca domu. Odhadla ich aspoň na desať, možno i viac. Pred ich bytom sa nachádzala celá malá armáda v plnej zbroji! 

Neskôr, keď na túto udalosť už len spomínala, sama sa divila, že to ňou vtedy vôbec nezatriaslo, hoci dobre tušila, prečo prišli. Každú inú ženu na jej mieste by to bolo otriaslo a až do špiku kostí zmrazilo. Nie však Anitu.  Pri pohľade na divú svorku mužov v uniformách, si nevdojak musela spomenúť na to, ako Hitlerove gestapo prepadávalo ľudí v ich bytoch a domoch už v skorých ranných hodinách a bralo ich do vyšetrovacej väzby, z ktorej sa mnohí už nikdy nevrátili, umučení a dobití gestapáckymi katmi. Aj títo muži jej pripomínali gestapákov. Hlavou jej bleskurýchle prebehla spomienka na to, čo jej pred niekoľkými rokmi rozprávala jedna stará nemecká židovka, ktorá bývala o len niekoľko domov ďalej v ich ulici a s ktorou sa občas porozprávala, keď sa stretli. 

Dozvedela sa raz od nej, že práve na ulici, kde bývali aj Lipovicoví, žilo v tridsiatich rokoch dvadsiateho storočia veľa židovských rodín. Gestapáci pobrali postupne všetkých a odvliekali ich do koncentrákov, pričom Nemci bývajúci v ulici, sa tomu z okien len nečinne prizerali.

Muži v uniformách na schodišti pred ich bytom na malú chvíľu stíchli a čakali. Potom  jeden z nich začal znova revať tú istú vetu, čo pred niekoľkými minútami už počula: 

„Tu je polícia, máme sudcom podpísaný rozkaz na prehliadku vášho bytu! Ak okamžite neotvoríte, vyrazíme dvere!”

Keďže sa nič nedialo, opätovne zaškrečal to isté. V nasledovnom okamihu sa policajti jeden po druhom začali ramenami celou silou vrhať do dverí. Tie však nepovolili ani milimeter a odolávali. Železná tyč ich spoľahlivo držala a odolávala náporu.

Na tomto mieste prenecháme Lipovicových ich ďalšiemu, v tých chvíľach veľmi neistému a povážlivému osudu, ktorý ich zasiahol prekvapujúco ako blesk z jasného neba a vrátime čas späť, do rokov spred viac ako štvrť storočia, keď žili ako veľmi mladí ľudia na Slovensku a o sebe ešte nič nevedeli. 

Tam začneme odvíjať pozoruhodný a napínavý príbeh ich života a či ich nevyhnutného osudu. V priebehu jeho rozprávania sa potom dostaneme k udalosti, ktorou sme ho začali. Odhalíme v ňom prekvapujúce a neuveriteľne škandálne tajomstvá nemeckej justície a istých velmi vplyvných nemeckých kruhov. Tej justície, o ktorej si veľká väčšina nemeckého obyvateľstva myslela - v každom prípade ešte v časoch, keď sa náš príbeh v Nemecku začal - že je neomylná a vždy objektívna a spravodlivá.    

 

3. pokračovanie

Urobíme teraz malý skok do minulosti, a to do roku 1967. Milovan Lipovic mal dvadsatštyri rokov a žil ako mladý inžinier v bývalom Československu. Jeho otec, Jovan Lipovic, bol Srb z Belehradu, ktorý počas druhej svetovej vojny ušiel pred nemeckými nacistami na Slovensko, kde spoznal Slovenku Annu. Vzal si ju za manželku a v ich manželstve sa narodil Milovan. Hoci celý dovtedajší život Milovana sa vyznačoval neobvyklým priebehom, nemohol ani len tušiť, že osud ho predurčil k tomu, aby svoj život spojil s duchom germánstva, preskúmal a prenikol jeho obdivuhodný intelekt a aby pochopil aj hlbokú rozpoltenosť nemeckej duše a objavil jej najtajnejšie zákutia, neraz plné tieňov a prízrakov.

Odkedy sa len pamätal, cítil sa priťahovaný a fascinovaný germánskou a nemeckou civilizáciou, a to bez toho, aby niekto v jeho rodine mal k nej bližší vzťah. Nemci ho upútali tak veľmi, ako žiadny iný národ, a to napriek tomu, že sa ich všeobecne odsudzovalo a preklínalo ako fašistov a nacistov, zodpovedných za vyvolanie nepredstaviteľne strašnej svetovej vojny. 

Postupom času, s narastajúcim odstupom od hrôz a barbarstva tejto vojny, však túto skutocnosť mnohí začali vnímať len ako sovietsku komunistickú propagandu a obdiv k Nemcom začal u mnohých narastať a hrôzostrašné zverstvá, ktoré nacisti napáchali, postupne čoraz viac bledli.  

Milovan už od útleho detstva intuitívne tušil, že Nemci nosia v sebe podstatne viac rôznych charakterových polarít, ako hociktorý iný národ a že okrem veľkej potenciality pre konanie zla, sa vyznačujú aj veľmi rozvinutým intelektom. V každom prípade to platilo pre ich početných veľkolepých mysliteľov, filozofov, prírodovedcov, technikov a spisovateľov. Milovana veľmi fascinovala práve rozporuplnosť duše nemeckého národa. Až oveľa neskôr, keď už mal za sebou nejedno životné úskalie, pričom ich všetky obdivuhodne zmajstroval (na mnohých z nich by iní boli stroskotali, alebo sa im už zdaleka vyhli), porozumel, prečo ho tento národ, vo svojom vnútri mimoriadne rozpoltený, tak velmi priťahoval.

Odkedy si len pamätal, sníval o tom, ako raz navštívi Nemecko a pobudne tam dlhšiu dobu. Nijaká iná európska krajina sa mu z hľadiska poznania a rozvinutého intelektu nejavila taká atraktívna, ako práve Nemecko. No začiatkom šestdesiatych rokov – bol vtedy sotva dvadsaťročný mladík – sa také sny zdali byť úplne nerealizovateľné. 

V tom čase študoval v Bratislave na vysokej škole a neskôr po mnohých rokoch, keď Európa už mala politicky úplne inú tvár, neraz musel myslieť na to, ako sa mu v tých časoch, kedykoľvek pozrel na západ smerom k Viedni, vždy zdalo, akoby bola niekde na Mesiaci, lebo bola pre neho nedosiahnuteľná práve tak, ako aj tento vzdialený kozmický partner Zeme. Preto tým smerom radšej nikdy nepozeral. Veľmi nerád sa zaoberal zbytočnými vecami a nerealistickými úvahami.

Vždy znova si uvedomoval, že nijaká iná krajina v Európe na neho nepôsobila tak magicky ako Nemecko a nemohla mu ponuknúť to, čo hľadal jeho zvedavý duch, hoci sníval aj o Grécku, Taliansku, Španielsku či Portugalsku. Nikdy pritom nemyslel na to, koľko mariek by tam mohol zarobiť, ako o tom snívali takmer všetci, ktorých poznal. Nikdy nemal veľký zmysel pre peniaze, konzum a bohatstvo.

Milovan bol rodeným idealistom a najvznešenejšie a najobdivuhodnejšie na človeku boli pre neho jeho geniálne smelé myšlienky a objavy, ktorými krok za krokom odhaloval tajomstvá prírody, kozmu a záhady vlastného bytia. Najvýznamnejšie mysliteľské úspechy západnej civilizácie spájal predovšetkým s nemeckým intelektom a po ničom netúžil tak veľmi, ako po možnosti ho spoznať, konfrontovať sa s ním a obohatiť sa na ňom.    

 

4.pokračovanie

V auguste 1969 vládla v krajine medzi Vltavou a Dunajom nervózna a neznesiteľná politická situácia. Zdanlivo všemocný Sovietsky Zväz okupoval po páde Dubčekovej Pražskej jari, ktorá vrhla do prachu starý dogmatický režim brežnevsko novotnovského razenia, štát mierumilovných Slovákov a Čechov, ktorý užíval všade vo svete všeobecné sympatie. 

V tom čase pracoval Milovan v jednom významnom podniku na západnom Slovensku. Situácia v krajine bola po jej obsadení Rusmi a ich spojencami veľmi napnutá, neprehľadná a nebezpečná. Nikto nevedel, čo mu prinesie už najbližšia budúcnosť. Vládla všeobecná neistota, strach a melanchólia – nikto nemal ani len potuchy, ako dlho zostanú cudzí vojaci v krajine a koľko z momentálnej, už aj tak veľmi okyptenej slobody ľuďom ešte ponechajú. Negatívna atmosféra ležala na ľuďoch ako ťažká a dusivá mora. Stratili akýkoľvek optimizmus a stiahli sa do seba, a do svojho najintímnejšieho súkromia.

Milovan musel v tej tiesnivej a nebezpečnej dobe neraz myslieť na známy román svojho obľúbeného spisovateľa Alojza Jiráska Temno, v ktorom popisoval jedno z najtemnejších a najtragickejších období českých dejín. Bola to neobyčajne dramatická epocha európskej histórie, ktorá začala porážkou českých vojsk na Bielej Hore v roku 1620. Toto zatemnenie dejín českého národa trvalo takmer dvesto rokov. A práve tak ako vtedy, aj v roku 1969, po obsadení Československa Sovjetmi a ich spojencami a po rozdupaní Dubčekových humanistických ideálov, sa nad krajinou rozprestierala ako ťažký čierny závoj imaginárna, no priam hmatatelná temnota nepripúšťajúca ani najmenšiu iskričku nádeje do budúcnosti. Celý národ bol nepredstaviteľne zdeprimovaný.

Socializmus s ľudskou tvárou, ako sa ho po februári 1968 v komunistickom Československu snažil vytvoriť a vyformovať Alexander Dubček, utrpel 21. augusta 1968 dramatickú a nečakanú porážku. V tento tragický deň naposledy vydýchol a skonal vypustiac ducha pod reťazami ruských tankov a pod ťažkými čižmami ozbrojených votrelcov, aby už viac nikdy nevstal z mŕtvych.

Milovan sa na tento najsmutnejší deň svojho dovtedajšieho života pamätal ešte aj po mnohých rokoch, keď už natrvalo žil v Nemeckej spolkovej republike, tak detailne a jasne, akoby sa bol odohral len pred niekoľkými týždňami. Všetky jeho momenty boli v jeho mozgu uložené tak živo a plasticky, že kedykoľvek si zavrel oči, uvidel, ako sa ich ulicou v skorom rannom šere valili ako vlna za vlnou cudzie nepriateľské tanky a počul jačavé zavíjanie sirény oznamujúce koniec krátkeho sna o slobode. Vtedy si myslel, že otroctvo a nesloboda jeho národa pretrvá až do jeho posledného výdychu na tejto zemi.

V ten deň bola malá mierumilovná krajina v srdci Európy po druhý raz v priebehu necelých tridsať rokov kruto pokorená a vrhnutá do beznádeje hlbokého zúfalstva. Prvý raz prišlo zlo zo Západu, druhý raz z Východu. 

Vytúžený sen Slovákov a Čechov o slobode, nezávislosti a demokracii skončil skôr než mohol vôbec naozaj zacať. Ich srdcia mali stratiť svoju veselosť a tváre svoj úsmev na dlhé, predlhé roky.

Milovan mal v podniku, v ktorom pracoval, vysokú funkciu, a to napriek svojmu mladému veku. Bol vedúcim inžinierom oddelenia. Podnik ešte nebol v prevádzke a nachádzal sa v poslednej fáze dokončovania. Jeho oddelenie malo na starosti vypracovanie prevádzkových predpisov pre niektoré významné časti prevádzky.

Hoci nebol členom komunistickej strany, bolo mu zverené dôležité miesto, aké obvykle patrilo len zaslúžilým straníkom. Vďaka jeho nadpriemerným odborným poznatkom ho však vedenie podniku dalo na túto vedúcu pozíciu. To bol aj dôvod, že v novej politickej situácii a či lepšie povedané v staro-novej situácii, ostal predbežne i naďalej vo svojej funkcii. Nebol dokonca ani len členom odborov, ktoré považoval len za predĺženú ruku komunistickej strany a tú odjakživa nemohol vystáť, aj ked sa s mnohými Marxovými ideami identifikoval. Starí skostnatelí stranícki dogmatici, ktorí tvorili a predstavovali stranu, mu ale išli maximálne na nervy. So skutočným Marxom nemali nič spoločné, len ho používali ako vývesný štít. Ani jeden z nich však nevedel, čo Marx chcel a zamýšľal naozaj. Išlo im len o vlastnú kariéru.

 

5. pokračovanie

Odkedy sa Milovan len pamätal, tak bol rebelom a oportunistom proti starým zaprášeným predpisom, skostnatelým pravidlám a konzervatívnym spoločenským normám. Už v detstve neznášal dospelých, ktorí sa odolávali len na svoju autoritu a pritom buď luhali alebo tvrdili nezmysly, ktoré rýchlo odhalil. Prirodzene, že v práci sa aspoň čiastočne nejakým spôsobom musel aranžovať so straníkmi, ktorí sedeli na všetkých dôležitých miestach podniku. No aj tak mal medzi nimi veľa nepriateľov, lebo nechodil na stranícke schôdzky a zasadania, a predovšetkým preto, lebo s nimi nikdy nepopíjal. Alkohol nenávidel práve tak, ako aj cigarety a nič neznášal tak veľmi ako ľudí, ktorí si mozog a myslenie ustavične zatemňovali pijatikou. 

Okrem toho si nejedného zo straníkov dovolil kritizovať pre lajdácku a nezodpovednú prácu. Už ako dieťa protestoval a rebeloval proti autoritám, ktoré sa mu zdali nezmyselné a nejakým spôsobom iracionálne. Túto vlastnosť z detstva si zachoval aj neskôr a svoje boje bojoval vždy, dokonca aj vtedy, ked už vopred vedel, že mu preto hrozia nepríjemné následky. Následkov sa nikdy nebál a vždy sa vyhýbal ľuďom, ktorí nikdy o nič nebojovali, lebo sa obávali nepriazne mocných a mali strach pred autoritami. 

Takýto postoj k životu rozvinul potom v dospelom veku k svojej životnej filozofii, ktorej sa pridržiaval po celý život. Až po mnohých rokoch pochopil, že mala korene v jeho problematickom a nie veľmi šťastnom detstve. Pochádzal totiž z rozbitých rodinných pomerov a v dôsledku toho mal dlhé roky problémy nájsť sám seba, objaviť svoju pravú identitu a dostať sa z tažkých psychických porúch, ktoré v istých situáciách spôsobovali jeho nekontrolovanú silnú agresiu. Konfliktov sa teda nebál, pokladal ich za nevyhnutný sprievodný jav života a svojím spôsobom ich vyhľadával, aj keď ich nikdy nevyvolával sám.

V priebehu svojho detstva zažil dvoch otcov a dve matky. Každý si dokáže predstaviť, že také pomery sú pre dieťa, ktoré sa nachádza v štádiu vývoja, obvykle tažkou prekážkou. Neprispieva to k stabilite psychy ani k optimálnemu formovaniu jeho charakteru. Akokoľvek, v každom prípade sa vyvinul úplne inakšie ako jeho rovesníci.

Intelektuálne ho všetci jeho štyria rodičia ovplyvnili pozitívne. Všetci štyria boli akademici a vo svojom povolaní boli veľmi úspešní. Jeho vlastný otec bol známy právnik. Nevlastný otec bol riaditeľom nemocnice. Vlastná mama bola profesorkou dejepisu na gymnáziu a nevlastná matka bola lekárkou. Neskôr odišla do Tuniska, kde pracovala sedem rokov v hlavnom meste. Dobre poznala prezidenta Burghibu, neraz ho liečila a taktiež velmi aktívne pomáhala pri modernizácii tuniského lekárstva. Potom sa s manželom, slovenským lekárom a dvoma deťmi (jedným z nich bola jeho nevlastná sestra), presťahovala do Švajčiarska, kde obaja pracovali ešte veľa rokov. 

Francúzština, jej pôvodná materská rec (neskôr si povieme prečo), jej robila dobré služby nielen v Tunisku, ale aj v Lozáne na Ženevskom jazere, teda vo francúzskej časti Švajčiarska, kde žila mnoho rokov ako úspešná lekárka. Neskôr, keď už mala sedemdesiat rokov, po smrti svojho muža, sa odsťahovala do Paríža, kde si v predmestí St. Germain kúpila malú vilu.   

Milovanovi rodičia sa rozviedli, ked mal len dva roky. Rozišli sa v nepriateľstve a nenávisti, ktorá poznačila celé jeho detstvo i mladosť veľmi negatívne a urobila z nich doslova peklo. Keď mal sedem rokov, otec sa oženil po druhý raz. Zobral si o osemnásť rokov mladšiu ženu, nastávajúcu študentku medicíny, Milovanovu už spomínanú nevlastnú matku, ktorá od neho bola staršia len o dvanásť rokov. Žili v Bratislave, v blízkosti Hlbokej cesty. Manželstvo vydržalo len rok a skončilo nenávistnými scénami a nepriateľstvom navždy. Zrodila sa z neho jeho nevlastná sestra Daniela (mal ešte i nevlastného brata od vlastnej matky, ktorá sa medzičasom vydala), tú si však zobrala so sebou jeho nevlastná matka. Obe sa takto vytratili z jeho života, a čo sa s nimi stalo, to sa čitateľ dozvie v priebehu románu. A tak v Milovanovom mladom živote ostávali len samé trhliny a prázdne, nesmierne bolestivé miesta, ktoré deformovali a sužovali jeho mladú dušu. Bolo toho dosť, čo v nej ostalo dlho narušené.

 

6. pokračovanie    

Keď sa v roku 1968 pod Dubčekovým vedením začal starý komunistický režim relatívne rýchlo meniť a jeho tvár sa začínala postupne poľudšťovať, stal sa Milovan príliš veľkým optimistom, lebo bol presvedčený, že Československo bude kráčať aj naďalej svojou novozapočatou cestou. A tak pre neho bolo úplne samozrejmé, že v ére novovytvorenej slobody a začínajúcej sa demokratizácie spoločnosti, začal starým dreveným komunistickým hlavám, z ktorých ešte väčšina stále sedela v podniku na dôležitých miestach, priamo a nezaobalene, čo si myslí o ich pijanstve, zlej pracovnej morálke a predovšetkým o ich neschopnosti riadiť firmu ekonomicky a prosperujúco.

Dával im nekompromisne najavo, že boli pre neho len prázdnymi hlavami, ktoré sa na svojich pozíciách v podniku držali len vďaka svojím straníckym legitimáciám. Vyčítal im, že len blokujú a brzdia jeho konštruktívne návrhy, plány a idey ako zlepšiť organizáciu práce a nízku pracovnú morálku vo firme. Keďže sami neboli schopní žiadnej iniciatívy v tomto smere, nedopriali mu, aby vynikol nad nich. Nechápali, že jemu vôbec nešlo o slávu pre seba, ale len o prosperovanie podniku. Niečo také sa však nechcelo a nemohlo zmestiť do ich prepitých makovíc.

Istotne to nebolo takticky celkom rozvážne, že s nimi hovoril priamo, okrem toho boli všetci od neho starší, niektorí až o tridsať rokov. Títo ludia považovali jeho kritiku za nehoráznu zradu. Bol to ťažký prehrešok proti všetkým zaužívaným spoločenským normám vtedajšej komunistickej spoločnosti, najmä, keď išlo o kritiku otvorenú a namierenú proti starším autoritám a komunistickým funkcionárom.

No Milovan bol, ako sme už povedali, rebel a “kacír” takpovediac od kolísky a v tomto prípade jednoducho už nemohol dlhšie ostať nečinný a len pasívne pozerať, ako ľudia, ktorí neboli prístupní ničomu novému a neboli schopní sa mentálne vyvíjať, mali mať všetky výhody a zaberať miesto mladým, nadaným a perspektívnym ľuďom.

* * * * * * * * * * 

O niekoľko mesiacov neskôr sa ukázalo, že Milovan nekalkuloval správne a celkovú politickú situáciu, predovšetkým politickú reakciu zo strany ostatných štátov východného bloku na nové myslenie v Československu, podcenil. 

Keď po vpáde Rusov a ich spojencov na územie Československa sa dostali opät k moci starí komunisti biľakovsko-novotného razenia, okamžite vedel, že pre neho nastanú ťažké a nepríjemné časy, ak ostane doma. Tí, ktorých viackrát kritizoval, sa po príchode Sovjetov, stali jeho otvorenými nepriateľmi. Znova nadobudli predošlú moc, a tak sa situácia v podniku pre neho čoraz viac zhoršovala. Kedže nikdy nebol pätolízač a vypočítavec, nemienil sa ním stať ani teraz.

Za daných okolností však “trestné sankcie” proti nemu nenechali na seba dlho čakať. Začalo sa to tým, že bol preložený na iné oddelenie, kde už nemal funkciu vedúceho pracovníka. Zdôvodnenie jeho preloženia bolo nehanebne bezočivé. Jeho nadpriemerné schopnosti sú tam vraj mimoriadne potrebné, nakoľko sa na oddelení vyskytli isté problémy a tažkosti a on je tou najvhodnejšou osobou na ich riešenie. Navonok to znelo ako vyznamenanie. Nebolo to však nič iné, ako typický cynizmus a pokrytectvo starej komunistickej gardy. On mal vyťahovať gaštany z ohňa za vedúceho oddelenia, neschopného človeka s komunistickou legitimáciou. Vedenie podniku však neurobilo nič pre to, aby toho človeka odvolali a Milovana dosadili na jeho miesto. A tak dobre vedel, že to bola len pomsta na ňom.

To však bol len začiatok nebezpečných nepríjemností. Ďalšie nepriateľské kroky voči nemu nasledovali. Čoskoro prišiel deň, keď dráma medzi Milovanom a jeho nepriateľmi vyvrcholila. Január v roku 1969 bol extrémne studený. Jedného dňa v skorých ranných hodinách explodoval vo firme vykurovací parný kotol vyhrievajúci viaceré dôležité objekty. Nebolo nijakej náhrady, lebo rezervný kotol z plzeňskej Škodovky ešte nebol dodaný a mal prísť až za niekoľko týždňov. Keďže kotol patril do rezortu, ktorý podliehal Milovanovej zodpovednosti, tak to bola skvelá príležitosť pre jeho nepriateľov vo firme, aby ho obvinili z trestuhodnej nedbalosti a nezodpovednosti. Celú záležitosť dostali až pred súd a jeho podnik, pre ktorý vykonal tak veľa užitočného, bol žalobcom a on sa musel zodpovedať ako obvinený.

Milovan bol natoľko presvedcený o svojej nevine, že sa neobrátil na žiadneho právnika a pred súdom sa obhajoval sám. Vždy bol brilantným rétorikom a svoje argumenty vedel predniesť veľmi logicky a pôsobivo. Okrem toho mal dar príjemne zafarbeného, výrazného hlasu. Nielen jeho otec, ktorý bol uznávaným právnikom, hovorieval, že má všetky predpoklady, aké dobrý právnik potreboval.

Konečne sa mu teda naskytla príležitost, aby si overil aj tieto svoje schopnosti v praxi. Akoby jeho podvedomie už vtedy vedelo, že v Nemecku mu toto nadanie bude veľmi osožné. 

Milovan sa vyznačoval jednou mimoriadne zriedkavou schopnosťou, ktorá mu v živote veľmi pomáhala. V každej životnej situácii, nech sa vopred javila akokoľvek negatívne, si vedel zachovať chladnú hlavu a pevné nervy a vyriešiť ju optimálne. Nikdy nepodlahol panike ani strachu a vždy reagoval rozvážne. Naučil sa to počas svojho ťažkého detstva, a tak dokázal žiť svoj život bez strachu. Preto riešil všetky problémy chladnokrvne, bez akýchkoľvek náznakov nervozity.

Pri súde svoju nevinu obhajoval tak presvedčivo a suverénne, že nielenže dokázal, že v práci postupoval absolútne korektne, ale aj presvedčil sudcu, že za vybuchnutie parného kotla bol zodpovedný jeden z jeho úhlavných straníckych nepriateľov, ktorý mal vo firme významnú pozíciu. 

Po tejto záležitosti mal však s konečnou platnosťou všetkého dosť a rozhodol sa, že zo svojej vlasti odíde. Ostatne, s touto myšlienkou sa zaoberal už veľmi dlho. Nikdy nechápal ľudí, ktorí vedeli prežiť celý svoj život na jednom mieste. Mal nepokojného, nesmierne zvedavého ducha, ktorý ho poháňal stále ďalej a ktorý ho doslova nútil odísť preč z neslobodnej vlasti, obohnanej takmer nepriepustným „železným múrom“, aby spoznal aj iné krajiny. Doslova trpel na to, čo Nemci nazývajú “Fernweh”, túžba za diaľavami a cudzími krajinami a neraz cítil ako ho priam nemilosrdne spaľovala. 

Ako sme už povedali, krajinou jeho snov bolo Nemecko. Bol presvedčený, že národ, ktorý vyniesol mysliteľov a filozofov ako Kant, Leibnitz, Hegel, Nietzsche, Goethe a či Heine, už dávno musel obsiahnuť všetky výšky ducha a prekonať všetky úskalia na ceste za dosiahnutím slobody človeka. Najviac mu však učaroval Ludwig Feuerbach, ktorého filozofiu si nesmierne cenil. Bol jedným z jeho štyroch najuctievanejších mysliteľov, pričom všetci boli Nemci. 

V Milovanovej domovine, v Československu, bol Feuerbach známy len málo ľuďom. Pre neho však bol najväcším filozofickým mysliteľom  storočia a prečítal od neho všetko, čo len mohol objaviť. Jeho skvelé filozofické výpovede a úvahy o vzájomných vzťahoch medzi vlastným egom a druhým človekom, teda vzťahy medzi ja a ty, ako aj jeho myšlienkové reflexie o vzdialenom cudzom, úplne inom človeku, príslušníkovi cudzej kultúry, boli pre neho vrcholom humánnosti, ušľachtilosti a výrazom vnútornej slobody, lebo neobsahovali nijaké prímesy netolerancie, predsudkov, rasizmu, ignorantstva a predpojatosti.

 

7. pokračovanie 

Z pohľadu filozofie, ale aj psychológie, nepoznal Milovan nič krajšie ako myšlienky Feuerbacha: “Ľudské pokolenie nie je len zjednotením muža a ženy, ale je a musí byť aj jednotou medzi Ja a Ty, medzi Mnou a Tebou. Iný, celkom cudzí človek, aj keď jeho odlišnosť odo mňa nemusí byť bezpodmieneťne len výrazom odlišnosti jeho pohlavia, patrí takisto neodlučiteľne k integrácii v rámci celého človečenstva. Práve na jeho, hoci aj extrémnej odlišnosti voči mne, si môžem plne uvedomiť celý rozsah ľudstva. Práve ten druhý, cudzí, mi môže a má dávať pocit, že som človek, práve tak ako všetci ostatní a že sme obaja rovnakí a rovnocenní ľudia. Až ten druhý, ktorý je iný ako ja, mi ukazuje aká je moja podstata naozaj. Preto mi nemôže a nesmie byť nikdy a za žiadnych okolností ľahostajný. Je predsa mojím pre mňa tak veľmi prepotrebným Ty, práve tak ako aj moje Ja je jeho Ty.

Ja sám som sa stal iným človekom, odkedy som Ja, voľakedy osamelý, prijal do seba toto iné, cudzie Ty. Iné, neznáme pocity, názory, mienky a predtým mne vzdialené pohľady na svet, sa teraz vo mne prebudili, ozvali a obohatili moje bytie.

Filozof Feuerbach sa pre Milovana stal ideálnym duchovným majstrom a vodcom a to už len z toho dôvodu, že odmalička – čo bolo podmienené jeho problematickým a narušeným detstvom – mal dosť veľké problémy s medziludskými vzťahmi.

Práve v tomto smere mu veľmi pomohla feuerbachovská filozofia a vďaka nej mohol postupne vykonať nejednu korektúru svojho charakteru.

Feuerbach bol vo vnútri svojej bytosti absolútne slobodným clovekom, lebo pochopil, že stretnutie a konfrontácia s druhým, cudzím je najveľkolepejšia a kvalitatívne najefektívnejšia výzva pre každé Ja, aby sa odpútalo od svojho ega a opustilo úzke horizonty vlastného chápania sveta a iných ľudí z cudzích kultúr. Intenzívne stretnutie a zamestnávanie sa s týmto iným, cudzím Ja je najplnohodnotnejšia ponuka ľudskej existencie, ktorú by každé jednotlivé Ja malo bezpodmienečne využiť!

Kto druhého neprestajne vyhľadáva a sa s ním konfrontuje, ten určite raz objaví aj sám seba, svoje pravé, nezdeformované Ja, ktoré sa zrkadlí len v jeho protajšku, v inom Ty! Každé takéto stretnutie obdarováva vlastné Ja čoraz väcšou mierou vnútornej slobody.

A preto každý cudzinec prichádzajúci k nám zďaleka, z inej, vzdialenej krajiny musí sa stať našim milým a vítaným hosťom a nie nenávideným a diskriminoaným človekom. Je predsa bytosťou, ktorá nám pomôže striasť zo seba kus z otroctva egoizmu, a tak sa stať slobodnejším jedincom.

“O, xenos, buď u nás srdečne vítaný”, hovoria Gréci a nikto okrem nich nevie, koho tým mienia - cudzinca alebo hosťa, pretože grécka reč pozná len jeden výraz pre oba, také rozdielne významy. Pre Gréka je to však úplne jedno, pretože on identifikuje každého cudzinca so svojím hosťom a nerobí medzi nimi nijaký rozdiel. Xenos ako hosť, alebo ako cudzinec - Grék sa teší rovnako, lebo obaja sa v tomto prekrásnom gréckom slove spoja a ztavia do jednej jedinej osoby a tá značí clovek, a v tomto prípade ešte aj taký človek, na ktorého je Grék nesmierne zvedavý, pretože je zásadne vždy zvedavý na všetko nové a cudzie, a to vášnivo objavuje na každom svojom hosťovi-cudzincovi. 

Aj Milovan sníval o slobode, túžil po nej ako po najvyššej hodnote svojho života. Chcel sa stať a byť navždy slobodný a nezávislý od tých, ktorý ho chceli formovať a deformovať podľa ich skostnatelých dogmatických predstáv a straníckych formuliek. Hľadal slobodu s celou intelektuálnou silou svojho mladého ducha a s celou senzibilitou svojej slovanskej duše. Západ neznamenal pre neho peniaze, ale slobodu. Nešlo mu pritom o politickú slobodu, ale o vnútornú slobodu. Bola pre neho najvyšším “druhom” slobody. Slobody, ktorá “vlastní” celkom špecifické individuálne atribúty a ktorú preto možno nazvať aj slobodou osobnou. Tento “druh” slobody musí objaviť každý clovek (ak ju vôbec hladá) len sám pre seba, pre svoju vlastnú cestu životom. Túto slobodu nám nikto neponúkne a ani neukáže, kde je a ako vyzerá. Neponukne nám ju nijaký politik ani nijaký kňaz. Každý ju musí objaviť sám. Nemôže nás ňou “obdarovať” nijaká organizácia, nijaká politická strana, žiadny štát a žiadny boh! Všetci tí nám ju len berú a nás o ňu okrádajú.

Ak niekto chce realizovat túto najvznešenejšiu slobodu, tak sa musí vydať ďaleko do neznáma, preč od seba, preč od rodného krbu, preč od všetkého, čo ho spútava, brzdí a zahmlieva mu zrak i ducha. Musí sa vždy znova započúvať do svojho najvnútornejšieho hlasu a až potom zhliadne svoj vlastný chodník, svoju vlastnú cestu životom. Ak ňou vykročí smelo a odvážne a sa jej bude držať každý deň, každý okamih svojho života, potom ju nikdy nestratí a nikto ho z nej nezvedie!

Pochopí, že táto sloboda je viac hodná než akákoľvek politická sloboda, lebo zahrňuje “všetky” slobody v sebe! Každý, kto ju žije, nielen dovolí, no priam ponúkne politickú slobodu ktorémukoľvek inému človeku bez ohľadu na jeho rasu, postavenie, náboženské presvedčenie a či národnosť! 

Milovan bol presvedčený, že túto slobodu môže najskôr nájsť v Nemecku. Očakával od Nemcov s úplnou samozrejmosťou, že práve oni, vzhľadom na ich silne vyvinutý zmysel pre poriadok, disciplínu a organizáciu a k tomu ešte ako národ skvelých mysliteľov museli nevyhnutne dospieť a vyspieť k takej forme spolunažívania, v ktorej sa plne rešpektuje bytie každého cloveka a každému jedincovi sa prenechá priestor, aby sa vyvíjal k osobnosti, ktorá vie čo je jeho vlastná sloboda a čo je sloboda druhého. Mali predsa Feuerbacha, ktorý ich to učil už pred viac ako poldruha storočím. Keby len bol tušil, ako veľmi sa raz sklame a keby bol vedel, že práve poriadok, disciplína a organizácia v nemeckom ponímaní ľahko udusia slobodu vlastnú i cudziu! Celkom iste by bol urobil okolo Nemecka obrovský oblúk. Alebo nie? To sa neraz pýtal sám seba, no napokon si bol celkom istý, že ani v tom prípade by sa Nemecku nebol vyhol, lebo veľmi chcel spoznať pravú podstatu Nemcov, ktorý boli pre neho vždy nesmierne fascinujúcim národom. A toto želanie sa pre neho už v blízkej budúcnosti malo priam osudovo naplniť. 

* * * * * * * * * *

8. pokračovanie 

 

Milovan patril k tým odvážlivcom, ktorý nielenže sa nebáli konfrontácie s extrémne hraničnými situáciami, ale ich aj vyhľadávali. Bol toho názoru, že ten kto prežije celý svoj čas, ktorý mu je dopriaty od narodenia až po smrť takzvaným usporiadaným životom, kde všetko odbieha stereotypne podľa istých zaužívaných zvyklostí a pravidiel, v podstate akoby ani nežil. To bolo jeho presvedčenie. V tomto zmysle chcel radšej zažívať momenty, ktoré sa všeobecne ľuďom javia ako nepríjmené, neočakávané a nebezpečné situácie, ktoré však z jeho pohľadu mali v sebe vždy niečo nové, vzrušujúce a prekvapujúce, z čoho sa možno učiť, vyzrievať a predovšetkým upevňovať svoj charakter, a tak vziať svoj život výlučne do vlastných rúk. 

Istotne, že vedel veľmi dobre, aké ťažké hriechy v minulosti Nemci voči ľudstvu napáchali. No vo svojej láske k nemeckej kultúre a vo svojom čiastočne zidealizovanom obraze o Nemcoch si bol istý, že tento múdry a vyspelý národ sa po hrôzach druhej svetovej vojny musel raz navždy poučiť z predošlých tragických chýb svojej histórie. Preto veril, že teraz konečne prišiel čas, keď Nemecko môže zúročiť všetku tú nesmiernu múdrosť svojich skvelých filozofov a mysliteľov a pretransformovať ju na vyspelú demokraciu, slobodu, humanitu a spravodlivosť, aby k nemu mohli vzhliadať všetky európske národy. 

Bol presvedčený, že nemecká demokracia sa stane najdokonalejším modelom pre všetky ostatné vlády na svete. V tom čase mal o Nemcoch velmi vysokú mienku.

* * * * * * * * * * *

Také boli predstavy, ktoré ho viedli k tomu, že sa na krajinu nemeckých Germánov nesmierne tešil a bol presvedčený, že dlhodobý kontakt s ňou a s jej obyvateľmi mu pomôže nájsť jeho vlastnú cestu k slobode a stať sa iným človekom. Bol plný túžobného očakávania stretnúť v tejto krajine skutočného a opravdivého “Übermenscha”- nadčloveka, nie však rasistického nadčloveka hitlerovskej a goebbelsovskej nacistickej propagandy, ale nadčloveka ušľachtilého a vznešeného, nadčloveka ducha a intelektu, tak ako ho vo svojom diele Zaratustra vytvoril Nietzsche. Nietzscheho nadčlovek miloval a uctieval slobodu, no nie len slobodu vlastnú, ale aj slobodu iného, druhého – celkom cudzieho cloveka. V jeho ponímaní mohol byť nadčlovekom len ten, kto bol vnútorne slobodný.

Už v trinástich rokoch objavil Milovan filozofiu Nietzscheho a našiel v nom vety, ktoré sa pre neho stali najdokonalejším a najdôležitejším “návodom” pre jeho cestu životom. Boli to múdrosti, ktoré mu ju osvetlovali aj v najhustejších temnotách a hmlách, ktoré každý človek na svojej ceste neraz musí zažiť:

“Der Mensch ist ein Seil geknüpft zwischen Tier und Übermensch; ein Seil über einem Abgrunde. Der Übermensch ist der Sinn der Erde. Zu meinem Ziele will ich, ich gehe meinen Gang; über die Zögernden und Saumsäumigen werde ich hinwegspringen. Also sei mein Gang ihr Untergang!

“Človek je lano natiahnuté medzi zvieraťom a nadčlovekom; lano visiace nad priepasťou. Nadčlovek je zmyslom našej planéty. K môjmu cieľu sa chcem dostať, preto idem mojou cestou; ponad otálajúcich, ponad bojazlivo váhajúcich sa prešvihnem. Moja cesta je teda ich záhuba!”

Pokiaľ Milovan ešte žil doma, v Československu a Nemcov poznal len z kníh a rozprávania, tak si myslel, že ich takmer všetkých možno merať na veľkolepých múdrostiach Nietzscheho a mnohých ďalších veľkých nemeckých filozofov. Nevedel si predstaviť, aby nejaký národ, ktorý bol tak dlho konfrontovaný s múdrymi učeniami svojich veľkých filozofov, ako to bolo u Nemcov, mohol nimi z veľkej časti ostať fakticky neovplyvnený. Neskôr v Nemecku však v tomto smere mal zažiť jedno z najväčších životných sklamaní. Väčšina Nemcov nemala o nich ani len tušenie a ak, tak poznala len niekoľko ich mien. V národe Nemcov, v najvnútornejšej podstate ich bytostí bolo hlboko zakorenené čosi schizofrénne ambivalentné, čosi konfúzne dvojaké, čosi, čo sa zdalo byt nedefinovateľné. Niečo také nebolo možné pozorovať v žiadnom inom európskom národe.  

Pre Milovana bol tento fakt spočiatku mimoriadne záhadný fenomén, ktorého tajomstvo však za každú cenu chcel odhaliť a pochopiť. Mal ho však roky zamestnávať, až kým sa mu konečne predsa len podarilo nájsť kľúč k nemeckej duši, kľúč, ktorý nemala v rukách ani väčšina Nemcov, pretože ho nehľadali a aj preto, lebo si nechceli priznať, žeby tento problém vôbec pre nich existoval. Národ, ktorý neochvejne zotrváva v presvedčení, že je vo všetkom “mimoriadny” a že vo všetkom stojí nad inými národmi, je len ťažko schopný reflektovať patológiu svojej duše a preto môžej byť jeho politika nebezpečná a nekalkulovateľná!  

Na jednej strane boli Nemci vždy neobyčajne zvedavý národ, ktorý sa všemožne snažil zvelaďovat svoje poznanie, no na druhej strane akoby takmer nemali vzťah k veľkým pravdám svojich geniálnych filozofov minulosti. Oficiálne síce boli uctievaní, ale národ ich neveľmi prijímal. Milovan, ked už žil v Nemecku, pochopil, že ideály najväčších nemeckých mysliteľov Nemcov neprestajne upomínali na ich ťažkú vinu, na jej bremeno, ktoré im sedelo na duši či chceli alebo nie a na neprekonateľnú hanbu ich otcov, ktorá padala aj na synov. 

Ich pravdy boli ako ostré údery bičom pre ich hitlerovským nacizmom a jeho zločinmi proti ľudstvu zaťažené duše a nemilosrdne rozbíjali ich rafinovane skonštruované výhovorky a ospravedlňovania, ktorými chceli svetu za každú cenu nahovoriť, že ich strašná vina nebola kolektívnou vinou celého nemeckého národa, ale len vinou jednotlivcov. Samozrejme, že také tvrdenia nemožno brať vážne.  

 

9. pokračovanie 

Morálne údery bičom ich múdrych filozofov, ktorých každé z posledných štyroch storočí vynieslo niekoľko, jatria vždy nanovo otvorenú ranu nacistického zločinectva nemeckého národa (že išlo o vinu celého národa, na to nechcú verit len hlupáci, alebo tí, ktorí si to s Nemcami nechcú pokazit) a aspoň doteraz držali Nemcov “na uzde”. V súčasnosti však čoraz viac narastá priepast medzi výpoveďami starých nemeckých filozofov, ktoré nepríjemne zraňujú nacizmom zatažené svedomie nemeckého národa a myslením priemernej masy, a tak sa extrémne zvyšuje nebezpečie, že Nemci znova zopakujú hriechy svojej nedávnej minulosti, i keď tentoraz azda inou taktikou a inými prostriedkami!

 

 

                                             2. kapitola    

Krásny sen sa skončil trpkým prebudením

“Nečakaj až ťa sloboda možno postretne – vydaj sa ju hľadať sám!”  

 

Bol 1. jún 1969, krátko po šestnástej hodine. Na frankfurtskom letisku práve pristáva lietadlo štátnych československých aerolínií z Prahy. Všetky miesta sú v ňom obsadené. Takmer všetci cestujúci sú československí občania, ktorí z politických dôvodov navždy opustili svoju vlasť(vtedy nemohol nikto z nich tušiť, že to potrvá presne dvadsať rokov, kým príde k pádu komunizmu v ich krajine), aby sa do nej už nikdy nevrátili. Milovan bol presvedčený, že to istotne potrvá celú večnosť, kým opäť uvidí svoju vlasť. Ak vôbec! Nemohol predsa vedieť, čo sa s ním počas dlhých rokov odluky udeje a či sa toho dožije. Jeho vlasť bola v týchto chvíľach už ďaleko, nesmierne ďaleko. Zdala sa mu tak ďaleko, akoby ju odrazu niekto katapultoval do vzdialených kozmických dimenzií.

Milovan bol po prvý raz na Západe. Bol v krajine Nemcov, pred ktorými mal veľký rešpekt a od ktorých sa chcel naučiť nesmierne veľa. Napriek tomu mal značne zmiešané pocity. Na jednej strane sa veľmi tešil, že konečne sa mu podarilo dostať do krajiny svojich snov, do krajiny veľkých mysliteľov a spisovateľov, ktorých tak veľmi obdivoval a si ich vážil. No na druhej strane bol aj veľmi smutný, lebo vedel, že teraz pre neho už niet návratu a že musí zostať za “železnou oponou” a ak aj nie navždy, tak istotne veľmi dlho. To v ňom odrazu vyvolalo značné vnútorné napätie, ktoré len s námahou potláčal.

Znova si naliehavo a zároveň aj stiesnene uvedomoval, že prejde nepredstaviteľne veľa času, kým opäť bude môcť uvidieť svoju prekrásnu hornatú vlasť rozprestierajúcu sa medzi Devínom, Dunajom a Vysokými Tatrami. Nikdy si nemyslel, že by mu rozlúčka s ňou mohla padnúť tak nesmierne tažko. Vždy si myslel, že voči takým pocitom je dostatočne obrnený, lebo nikdy netrpel na akési prehnané vlastenecké pocity a vždy sa divil ľuďom, ktorí o nich rozprávali s dojatím v hlase a so slzami v očiach.

Už velmi skoro sa mal dozvediet, že Nemci v roku 1969 nevedeli takmer nič o národe Slovákov (a na tom sa nezmenilo až dodnes v podstate nič). Nemali ani najmenšej potuchy o jeho tažkej, neutešenej histórii. V celom priebehu európskej histórie druhého tisícročia nebolo na Západe takmer nikoho, kto by tomuto trpko skúšanému národu bol venoval aspoň trochu pozornosti. Jeho údel pod krutou knutou maďarskej nadvlády si mimo hraníc slovanského sveta bližšie povšimol len najvýznamnnejší nórsky básnik devätnásteho storočia Björnsterne Björnsen.

Urobil to pravdepodobne preto, lebo z jeho pohľadu objavil isté pozoruhodné podobnosti medzi svojím národom a národom Slovákov. Medzi oboma národmi, ktoré sa na prvý pohľad zdali byť tak veľmi rozdielne, bola značná afinita. Vo svojich prácach sa totiž velmi intenzívne zaoberal s mimoriadne tvrdým a veľmi namáhavým životom nórskych sedliakov (vtedajšie Nórsko za jeho života bolo takmer výlučne poľnohospodárskou krajinou) a bol presvedčený, že v Európe neexistovalo nič podobné. 

No na svojich cestách, ktoré ho viedli cez Európu a raz ho zaviedli aj do Rakúsko-Uhorska, narazil na svoje veľké prekvapenie celkom nečakane na malý sedliacky národ, ktorý bol dovtedy pre básnika z ďalekého severu celkom neznámy. Tento národ sa vyznačoval ešte výraznejšou sedliackou tradíciou, avšak v porovnaní s jeho národom žil v úplnom a nedôstojnom otroctve zapríčinenom cudzou mocnosťou - Maďarmi. Od čias, kedy sa Björnsen zastal Slovákov malo však prejsť ešte takmer poldruha storočia, kým im bolo dopriate založiť si vlastný štát.     

Pre Milovana boli Nemci po Grékoch a Etruskoch, ktorých možno označiť ako prvých nositeľov kultúry v Európe, najdôležitejšími nositeľmi nielen stredovekej európskej kultúry, ale aj novovekej. Vedel už velmi skoro, že na nemeckom intelekte si môže brúsiť a rozvíjať svoj vlastný intelekt. 

Odkedy sa len pamätal, tak túžil po tom, aby sa naučil vidieť svet aj nemeckými očami a chápať ho nemeckým rozumom. Slovania boli pre neho viac ľudia pocitov než rozumu – celkom v protiklade s Nemcami, pre ktorých sentiment bol nedôležitý, no o to viac rozum. Už ako dieta chcel vlastniť oboje – teplé a vrúcne city Slovanov a chladný, ostrý rozum Nemcov. Táto kombinácia najdôležitejších vlastností Homo sapiensa sa mu zdala byt hodná každej námahy.

Trvalo dosť dlho, pokiaľ lietadlo po prvom dotyku so zemou konečne ostalo stáť. Krátko potom sa ozval hlas letušky, ktorý vyzval cestujúcich, aby ho opustili. Milovan už onedlho s úžasom zistil, že frankfurtské letisko bolo nepredstaviteľne veľkým a nesmierne komplikovaným molochom, doslova naddimenzionálnym obrom a rešpekt budiacim, neprehľadným labyrintom.

Dvere sa otvorili a dovnútra lietadla prúdil teplý vzduch. Milovan ho vnímal ako nemecký vzduch miešajúci sa s českým vzduchom. Táto skutočnosť mala na neho signálny účinok a odrazu začal zhlboka dýchať, akoby mu tento proces umožnil vdychovať do seba s nemeckým vzduchom aj vytúženú nemeckú slobodu.

Pochopiteľne, že v týchto prvých okamihoch štastia nemohol tušiť, že v Nemecku bude už skoro musieť zažívať časy, ktoré ho postupne pozbavia mnohých jeho ilúzií o Nemcoch a o nemeckej slobode a že mnohých z nich bude vnímať ako studené a negatívne kreatúry, vo väcšine prípadov neschopné pozitívnych emócií.

 
 

10. pokračovanie

 

 

Keď o niekoľko chvíľ položil po prvý raz v živote nohu na nemeckú pôdu, mal pocit, že sa dostal po moste z jedného brehu širokej rieky na druhý breh – len odrazu za ním neexistoval už nijaký most, zrútil sa za jeho chrbtom do dravého prúdu a zmizol v jeho vodách navždy.

* * * * * * * * * * * 

Bol vo Frankfurte celkom sám, odkázaný len na seba. Nachádzal sa v meste, kde sa hovorilo rečou, ktorej nerozumel a kde nepoznal jediného človeka. Bol však spokojný, že to konečne dokázal a že realizoval to, o čom tak dlho sníval. V duši však pociťoval akýsi zvláštny nepokoj. Potláčal ho, plne sa koncentrujúc na myšlienku, že jeho sen o Nemecku sa stal realitou.

Všetko, čo vlastnil a čo ho ešte spájalo s jeho slovenskou vlasťou bol malý kufor a veľká cestovná taška. Jeho celým štartovným kapitálom pre život na Západe bolo trojtýždňové vízum a štyristo mariek. Najväčším problémom bola pre Milovana reč. Musel sa čo najrýchlejšie naučiť nemecky. Nielen kvôli tomu, aby si mohol nájsť prácu, ale aj preto, lebo čo najskôr si chcel osvojiť množstvo obrovských poznatkov, ktoré Nemci vlastnili vo všetkých oblastiach vedy a techniky.

Bol zvedavý, akí boli Nemci naozaj. Všetko čo o nich vedel, bolo len teoretického charakteru. Boli tolerantní, humánni, veľkorysí, priateľskí, ochotní pomôcť? Že neboli srdeční, to vedel už dávnejšie. Chcel sa dozvedieť aj to, ako sa vyrovnali s istou nedôstojnou formou totalitarizmu  a síce s totalitarizmom konzumu, ktorý v pribúdajúcej miere terorizoval ľudí na Západe bez toho, aby si moc konzumného teroru  dostatočne uvedomovali.   

Stali sa Nemci už naozaj duchovnými “übermenschami”, duchovnými nadľuďmi, tak ako si ich vysníval ešte vo svojej vlasti a asi v tom zmysle ako ich vo svojom Zaratusthrovi skonštruoval skvelý nemecký filozof Nietzsche, ktorý už sám bol jednou z týchto bytostí “nadintelektu”?!   

Vládne v krajine Nemcov, ako si to doma vždy predstavoval, skutočne dokonalá sloboda človeka, bez zasahovania zhora? Alebo to boli len jeho naivné fantázie, v ktorých si ich tak predstavoval a Nemcov v skutočnosti ovládali len peniaze a honba za ziskom? Že Nemci boli aj majstri sveta v ovládaní propagandy, to vedel už dávno, a tak sa jeho ideálnym predstavám o nich primiešavala vždy aj istá dávka skepticizmu.

Akokoľvek, ale bol pevne rozhodnutý preniknúť do najtajnejších zákutí nemeckej duše, aby ich spoznal a porozumel im lepšie ako poznajú sami seba samotní Nemci. Jeho očakávania, ktoré na nich vzťahoval, boli veľmi vysoké. Boli pre neho čímsi ako ľudia inej civilizácie, v každom prípade ale boli pre neho úplne iní ako Slovania a to v každom ohľade. 

Chcel ich čo najrýchlejšie spoznať, a to tak zvonku ako aj znútra. Vedel, že to bude veľmi zložitý a komplikovaný proces. Zdali sa mu neprístupní a veľmi uzavretí. Nevedel ako sa nich dostať, ako nájsť kľúč k ich dušiam. Samozrejme, že prvou prekážkou na ceste k nim, ktorú musel čo najskôr prekonať, bola ich reč, ktorá sa mu zdala veľmi ťažká a komplikovaná a jej výslovnosť mu pripadala nesmierne cudzo. Pre jeho slovenský jazyk boli najmä dlhé zložené nemecké slová spočiatku takmer nevysloviteľné. Jediná cudzia reč, ktorú ovládal, bola ruština. Na školách u nich sa vtedy nevyučovali západoeurópske jazyky. Sám sa čosi podučil z nemčiny. Nebolo toho však veľa a keď prišiel do Nemecka, tak hneď zbadal, že v podstate nevie takmer nič. Najväčšie ťažkosti mu robilo, keď nejaký Nemec na neho spustil svoju rýchlu nemčinu a on z toho musel niečo vyrozumieť. Okrem toho nemčina má veľké množstvo najrôznejších dialektov, a tak pre neho, ako pre začiatočníka, naozaj nebolo jednoduché niečo z nich zachytiť a aj porozumieť. 

Zarážalo ho veľmi, ako Nemci – aj inteligentní – radi používali svoje dialekty, čo pochopiteľne, ešte viac sťažovalo jeho pozíciu začiatočníka v nemčine. 

* * * * * * * * * * *

Od jeho príchodu do Frankfurtu uplynul už rok. Čas mu preletel tak veľmi rýchlo, že ani nechcel veriť, že v Nemecku je už tak dlho. Spočiatku musel pracovať ako robotník v malej fabrike v Kornwestheime, v provincnom švábskom mestečku neďaleko Stuttgartu - ešte nevedel natoľko dobre nemecky, aby bol schopný vykonávať prácu inžiniera. Zarábal len 800 mariek brutto, a to ešte každý den robil nadčasy a každú sobotu pracoval štyri hodiny. Ako si našiel toto miesto, si ešte povieme. Po príchode z práce sa každý večer drel aspoň tri hodiny nemčinu a potom držiac v ruke slovník a neustále v nom listujúc, pozeral dlho do noci na televíziu. Bol vysloveným autodidaktom a všetko čo chcel a čo potreboval, sa dokázal naučiť sám. Vďaka svojej húževnatosti a vytrvalosti robil v reči rýchle pokroky. Napriek tomu bol so sebou nespokojný. Bola to jedna z jeho typických vlastností –  nič sa mu nezdalo byť dosť rýchle.  Odjakživa nosil v sebe istú formu aktívneho nepokoja a  netrpezlivej nespokojnosti a tieto dva aspekty jeho povahy ho neustále hnali dopredu, aby pracoval na sebe a vytváral vo svojom intelekte nové a nové kvality. 

Trvalo to niečo viac ako rok, keď vedel už celkom obstojne po nemecky a mohol sa odvážiť hľadať si miesto inžiniera. 

O dva týždne neskôr chcela náhoda, aby v meste L., kam sa vybral v jednu sobotu na výlet, stretol bývaleho kolegu z vysokej školy, s ktorým v Bratislave spolu promoval a ktorý tiež odišiel do Nemecka. Žil aj so svojou nemeckou manželkou v Nemecku o rok dlhšie ako Milovan. Pracoval vo veľkej známej firme B. v meste L. Vdaka manželke už dostal aj nemecké občianstvo. Tento kolega sa prihovoril za neho na osobnom oddelení firmy. Milovana pozvali na osobný pohovor a o týždeň neskôr už aj mohol nastúpit, a tak sa presťahoval spolu so svojou slovenskou snúbenkou Anitou do L. Spoznal ju pred dvoma mesiacmi v Stuttgarte, kde bola na návšteve u svojho strýka, karpatského Nemca zo Slovenska. Bola to pre oboch láska na prvý pohľad a Anita sa rozhodla ostať s ním a nevrátiť sa viac do Bratislavy. Je však možné, že aj keby ho nebola spoznala, nebola by sa vrátila. Nikdy sa to však od nej nedozvedel. Na túto otázku mu vždy dala len vyhýbavú odpoveď a usmiala sa.  

Stali sa teda obyvateľmi L., na nemecké pomery stredne veľkého priemyselného  mesta, ktoré patrilo k najmladším nemeckým mestám. Milovan zacal pracovať v B. a jeho postoj k Nemecku sa v priebehu roka, ktorý prežil v tejto krajine, zmenil takmer na nepoznanie. Zistil, že Nemecko je predsa len celkom iné, ako si ho vysníval vo svojich čiastočne naivných predstavách, u nich doma. Uvedomil si, že v nijakom prípade nie je krajinou jeho snov. Nemcov videl už viac cez okuliare skepticizmu.

* * * * * * * * * *

 

Prvé veľké sklamanie v Nemecku mu pripravil proti všetkému ocakávaniu práve jeho vlastný krajan zo Slovenska, ktorý mal nemecký pôvod. Prv než išiel vtedy vo svojich nemeckých začiatkoch do mestečka K., strávil u neho v H., kde pracoval a býval, jednu noc. Bol lekár, volal sa Peter Schmidt a pracoval v klinike, v meste H. ako chirurg. Poznali sa ešte zo Slovenska. Ich rodičia boli dobrými priatelmi. Milovan dostal od nich jeho adresu, pricom mu viackrát prízvukovali ako veľmi sa Peter na neho už teší. Rozprávali mu, že má v H. trojizbový byt a že môže bývať u neho a že mu aj pomôže pohľadať si nejakú prácu.

No nakoniec všetko dopadlo úplne inakšie a z ich priateľstva nebolo nič. Ked plný očakávania a radostného vzrušenia zazvonil na dverách jeho bytu, sotva spoznal muža, ktorý mu otvoril. Nevideli sa len dva roky, no Peter sa za tú dobu zmenil k nepoznaniu nielen zvonku, ale aj znútra. Ledva ho odzdravil a jeho tvár nielenže neprejavila ani náznak radosti, ale pôsobila skamenelo a odmietavo. Nemohol z nej vycítať ani stopy po údajnej radosti, s ktorou ho mal už nedočkavo očakávať, aspoň podľa slov jeho matky. Ešte kým stáli vo dverách arogantne zo seba vyrazil – bez toho, že by ho najprv bol aspoň formálne privítal – že u neho nemôže bývať dlhšie ako dva, tri dni, lebo jeho byt je služobný byt, ktorý mu pridelila nemocnica, v ktorej pracuje a že v nom nesmú bývať žiadne cudzie osoby.      

Petra ani len nenapadlo, aby mu niečo ponúkol, aspoň pohár vody, alebo sa ho na niečo opýtal. Hneď ho začal zasypávať samými arogantnými chválami o sebe, ako sa mu darí, akého má Mercedesa, s akou nesmierne bohatou Nemkou sa zasnúbil a ako si už čoskoro kúpi veľkú vilu so záhradou. Jeho správanie bolo také odpudzujúce a natoľko neznesiteľné, že ho vôbec nespoznával a po prvý raz si povedal, čo je to len za krajina, keď z človeka tak rýchlo vyženie jeho dobré slovenské vlastnosti a urobí z neho takú neznesitelnú, povrchnú a nafúkanú kreatúru, ktorá celkom stratila typickú slovanskú srdečnosť a ľudskosť. 

Neodvážil sa mu vôbec spomenúť, že jeho matka mu sľúbila, že jej syn mu bude nápomocný pri hladaní nejakého pracovného miesta. Ešte v ten istý večer sa rozhodol, že hneď na budúci deň od neho odíde a nájde si ubytovanie v nejakom lacnom penzióne. Radšej sa sám pokúsi o štastie v Nemecku a sám sa poobzerá po nejakej práci, len čo najskôr preč od toho arogantného nafúkanca, ktorý v sebe nemal už nič slovenské.

Hodina, ktorú v ten večer strávil s Petrom, ho veľmi ovplyvnila v jeho názore o Nemecku. Peter sa správal, akoby nikdy nebol žil na Slovensku. Hneď dostal nemecké občianstvo a podľa všetkého nový občiansky preukaz z neho urobil aj iného človeka. Čosi také by Milovan predtým nikdy nebol pokladal za možné. Dúfal, že v cudzej krajine bude mať dobrého priateľa zo Slovenska, a síce takého, na ktorého sa bude môcť spolahnúť už len preto, že obaja pochádzali z toho istého mesta. 

 

11. pokračovanie


Myslel si, že takéto puto je dobrým predpokladom pre vznik spoľahlivého vzájomného priateľstva dvoch krajanov žijúcich v cudzine. Milovan však podcenil určitý faktor, o ktorom dovtedy nemal ani len potuchy. Nemci sa pokladajú za oveľa ušlachtilejšiu a schopnejšiu rasu, než sú z ich pohladu Slovania. Na tom nic nemenia pokrytecké vyhlásenia, že sa ich posudzovanie iných zmenilo. Nemci sa nezmenia nikdy a navždy ostanú zakorenení vo svojom konzervatívno-nacionalistickom prušiackom duchu. Z toho dôvodu sa ani nijaký Nemec nikdy nestane Slovákom, aj ked na Slovensku jeho predkovia žili už od generácií. A tak aj Peter, akonáhle prišiel do Nemecka, zhodil zo seba všetko slovenské a stal sa nemeckejším ako nejeden domáci Nemec. Ich priatelstvo teda skoncilo skôr než sa vôbec mohlo zacat. Milovanov život sa však vždy vyznacoval jedným nanajvýš pozoruhodným aspektom. Vždy vtedy, ked mu hrozilo, že ho nejaké údery osudu a ci trpké sklamania chcú udupat a znicit, objavil v nich hned, takpovediac už aj zárodky nových možností a nových ciest.
Tak to bolo aj v prípade jeho sklamania sa v Petrovi. Na druhý den pred obedom sedel s trochu ustarostenou a smutnou tvárou na lavicke nedaleko heidelberskej stanice a premýšlal, co urobit. Asi po desiatich minútach premýšlania si z cestovnej tašky vytiahol jednu zo slovenských kníh, ktoré si priniesol so sebou a zahlbil sa do nej. Staršiemu mužovi, ktorý si k nemu po chvíli prisadol, nevenoval nijakú pozornost, a tak si ani nevšimol, že občas sa so záujmom pozrel ponad jeho plece do knihy. Odrazu sa k nemu obratil a prekvapený Milovan pocul ako sa mu prihovára dobrou ceštinou:
“Predpokladám, že ste Slovák, lebo cítate slovenskú knihu! Prišli ste do Nemecka na návštevu? Usudzujem to podla toho, že máte pri sebe kufor i cestovnú tašku. Nechcem byt nezdvorilý, ale osudy ludí z Československa ma velmi zaujímajú a nemám vela príležitosti ich v Nemecku stretnút. Sám pochádzam z tejto krajiny, hoci je to už mnoho rokov, co som odtial odišiel. Dovolte mi preto, aby som sa predstavil. Moje meno je Lerrich.”
Usmial sa na neho a podával mu ruku. Milovan úsmev opätoval, prijal podávanú ruku a tiež sa predstavil:
„Volám sa Lipovic, som inžinier a velmi sa teším, že ma náhoda zviedla s krajanom. Nie som tu na návšteve, aj ked to tak vyzerá. Prišiel som do Nemecka natrvalo. Ved istotne dobre viete, aká je v Ceskoslovensku politická situácia po jeho obsadení Rusmi. Hladám velmi súrne nejakú prácu a strechu nad hlavou. Neviete o niecom?”  
Pán Lerrich na chvílu zvraštil celo, uprene sa pozeral na Milovana a potom akosi nerozhodne, ale velmi priatelsky odpovedal:
“Hm, neviem, ci by ste boli ochotný prijat prácu, ktorú by som vám asi mohol sprostredkovat. Súdim, že nie ste jednoduchý cloveka ako ja, ale vzdelaný a práca, ktorú mám na mysli, je len obycajná práca pre jednoduchého robotníka.”
“Sem s nou, pre zaciatok mi je celkom jedno, o akú prácu ide,” povedal Milovan naradostene a pokracoval: “Velmi dobre ste to odhadli, mám vyššie vzdelanie, som inžinier. No po nemecky neviem takmer vôbec, takže zatial aj tak nemôžem vykonávat nejakú kvalifikovanú prácu v mojom odbore.”
Lerrich, asi 55-rocný, už silne prešedivený, dobrácky vyzerajúci muž, mu priatelsky poklepal po ramene (aj v neskorších rokoch si neraz spomenul  na tohto milého cloveka, ochotného nezištne pomôct celkom cudziemu mužovi ) a povedal:
“V poriadku priatelu, pokusim sa nieco pre vás urobiť a teraz mi porozprávajte nieco bližšie o sebe, odkial pochádzate, a co vás priviedlo do Nemecka. Zaujíma ma to velmi. Potom sa spolu vyberieme do Kornwestheimu, kde žijem aj s rodinou, odkedy sme prišli do tejto krajiny. Tam vám môžem sprostredkovat prácu v nevelkej fabrike, kde pracujem už mnoho rokov.”
Ked mu Milovan strucne porozprával, kto je a preco prišiel do Nemecka, dozvedel sa od svojho nového priatela, že  bol moravský Nemec z okolia Mikulcíc a že po vojne celá jeho rodina musela z Moravy odíst. Hoci už vyše dvadsatpät rokov žil v Nemecku, na svoj moravský pôvod nikdy nezabudol.
Po príchode do Kornwestheimu sa o Milovana postaral, akoby bol jeho vlastným príbuzným. Našiel mu prácu, prijal ho na týžden do svojho domu, kde žil s manželkou a vydatou dcérou. Nechcel od neho ani jedinú marku za nocľah a za stravu. Potom mu pomohol nájst za velmi prijatelnú cenu slušne zariadenú izbu. Bola to jeho zásluha, že Milovan sa v Nemecku dokázal uchytit bez väcších problémov. No bolo to prvý aj posledný raz, že mu v Nemecku niekto tak nezištne pomohol.
* * * * * * * * * * *
V Kornwestheime, kde prežil šest mesiacov, musel v prvých týždnoch casto premýšlat o Petrovi i o starom Lerrichovi. Obaja boli Nemci z Ceskoslovenska, no aký to bol medzi nimi obrovský rozdiel. V Lerrichovi aj po viac než štvrtstorocnom pobyte medzi Nemcami dokázalo bit jeho srdce teplými slovanskými tepmi, ktoré nedovolili, aby sa premenilo na kus ladu, ako ho zvyknú namiesto srdca vlastnit mnohi ludia. Z Petra naproti tomu vytvorilo Nemecko len v priebehu dvoch rokov celkom inú bytost, než akou bol na Slovensku. Stal sa z neho studený, neludský, kariérou a peniazmi posadnutý nafúkanec, ktorý nebol schopný mysliet na nikoho, len na seba. Co je to v nás Slovanoch, co nás emocionálne tak velmi odlišuje od Nemcov? Sú to naše gény, je to naša krv? A ci sú to naše pesnicky, tance, naša poézia a naše poviedky, naša krásna lúbozvucná rec, pôvodne upradená z našich nádherných slovanských mýtov,  ktoré z nás robia takých ludí?  
Charakter cloveka sa však nemôže len tak lahko premenit. Už samotné slovo charakter hovorí, že tu ide o sumu všetkých vlastností cloveka. Extrémna zmena charakteru dospelého cloveka je v princípe možná len z dvoch dôvodov.
 Môže sa zmenit po mimoriadne tažkom osudovom údere, alebo jeho zmenu môže zaprícinit necakaná zmena životných podmienok. Prvý dôvod u Petra neprichádzal do úvahy, a tak to museli byt zmenené životné podmienky, ktoré z neho urobili celkom iného cloveka. Inými slovami – jeho charakter pokazilo Nemecko.         
Milovan sa po svojej negatívnej skúsenosti s Petrom zacal s Nemcami zaoberat velmi kriticky. Ked mu v priebehu jeho kornwestheimských dní v spolocných rozhovoroch ešte aj starý Lerrich viackrát zdôraznil, že Nemci sú podivný národ a že v podstate ani on ani jeho manželka, hoci sami boli Nemci, si nenašli v novoobjavenej vlasti nijakých mimoriadne dobrých priatelov a že ich “praví” Nemci stále považovali len za akýchsi pristahovalcov z Východu, musel sa Milovan nad ich charakterom coraz castejšie kriticky zamýšlat.
Neraz musel premýšlat, ci jeho obdivný pohlad na Nemecko tak velmi zaslepila zvláštna fascinácia, ktorá z tejto krajiny v každom prípade vychádzala, že ho pokladal za ideál európskej súcasnosti. Až teraz si zacal plne uvedomovat, že ju zaprícinuje aj negatívny démonizmus Nemcov, ktorý v tomto národe nesporne existuje, ako to ukazuje aj ich nacisticka minulost.
Rozhodol sa, že musí sa naucit Nemecko co najlepšie pochopit a presne zanalyzovat jeho podstatu. Povedal si, že si bude dávat velký pozor, aby aj jeho charakter nezmenilo a že musí ostat verný svojím vlastným ideálom a svojím slovanským korenom.
Postupom casu si coraz viac uvedomoval, že ludia v Nemecku nie sú vo svojich úmysloch, plánoch a rozhodovaniach ani zdaleka takí slobodní ako sa niekomu, kto príde z východnej Európy, môže zdat na prvý a možno ešte i na druhý pohlad. Velmi rýchlo pochopil, že Nemcov nemôže správne posúdit niekto, kto s nimi nikdy neprišiel do styku. Na to je potrebné žit v strede medzi nimi, poznat ich históriu, filozofiu a predovšetkým ich psychológiu. Spoznat ich a pochopit ich je velmi zložitý proces. Prvé, naozaj hlboké a dôkladné pohlady do duše Nemcov si Milovan nadobudol z kníh Erich Fromma. Pri ich cítaní našiel potvrdenie dôležitosti toho, co mu už dávno hovoril jeho vnútorný hlas: “Bud vždy len sám sebou a usiluj sa, aby tvojím duchom pretekali slobodne tvoje vlastné myšlienky.” Fromm mu potvrdil aj to, co už dávno bolo mottom jeho života: Najvznešenejším cielom cloveka musí byt bytie a nie majetok a vlastníctvo.
* * * * * * * * * * * *    

12. pokračovanie

 

 

Aký je vztah Nemcov k cudzincom naozaj, to zažil Milovan velmi názorne, ked si v L. išiel aj s manželkou Anitou pozriet byt, ktorý mu ponúkli na osobnom oddelení firmy B. Bývali už dva týždne v jednoduchej izbietke lacného penziónu, kde za každý den platili dvadsat mariek, a tak bolo pre nich takmer životne dôležité, aby si našli byt, ktorý by ich vyšiel podstatne lacnejšie.

Ulica, kde sa nachádzal, sa volala Schwalbenstrasse, Lastovicia ulica, no napriek tomu na žiadnom dome nezbadali nijaké lastovicie hniezda. Na domových dverách jednoposchodového domu boli dva zvonceky, ale len pri jednom bola menovka. Stálo na nej meno Werner. Zazvonili. Trvalo to neobvykle dlho, kým sa široká zelená brána v múre, ktorý bol vedla domu, zacala pomaly otvárat. Objavila sa v nej nevelká, extremne tucná staršia pani. 

Milovan odhadol jej vek na šestdesiat rokov. Mala strohé, prísne, akoby zatvrdnuté crty(väcšina starších Nemcov má na starost nápadne tvrdý, nevlúdny, neraz zatrpknutý výraz tváre; casto na to myslel, ked ho porovnával s láskavými, vyrovnanými, poväcšine dobráckymi tvárami starých ludí na Slovensku). 

Žena ich pozorovala nedôvercivo a namrzene. Potom drsne povedala, pricom vôbec nereagovala na ich zdvorilý pozdrav “Guten Tag”: “Was wollen sie von mir? Co chcete odo mna?”

“Pracujem v B. a hladáme byt. Dostal som vašu adresu od pani Benzingerovej z nášho osobného oddelenia. Radi by sme si pozreli byt, ktorý chcete prenajat. Ak sa nám bude pácit, potom by sme si ho s vašim súhlasom prenajali.”

Milovan si dal velkú námahu, aby jeho nemcina znela podla možnosti co najprirodzenejšie, lebo zbadal, že má pred sebou Nemku, ktorá podla všetkého neprechovávala velké sympatie voci cudzincom. Okrem toho chcel na nu urobit ten najlepší dojem, lebo byt potrebovali velmi súrne a zatial nemali  vo výhlade iný.

“Chceli by ste u mna bývat?” opýtala sa pani Wernerová a nevyckajúc odpoved pokracovala:

“Najprv mi však povedzte, odkial ste, z ktorej krajiny? Moji poslední nájomníci boli z Juhoslávie, mladí manželia s dvoma detmi. No hned vám musím povedat, že títo ludia boli pre nás – bývam v dome ešte s mojou matkou – skutocnou pliagou. Boli neporiadni, byt zanedbávali, všade bola necistota a prach. V kuchyni smrdelo, lebo boli leniví pravidelne vynášat odpadky. Najneznesitelnejšie však bolo, že v celom dome neustále páchol cesnak. Neviete si predstavit, akí to boli žráci cesnaku. Ved len nekultúrni a primitívni ludia sa napchávajú cesnakom. Nemám pravdu?”

Anita a Milovan len zadivene pocúvali pre nich nepochopitelnú záplavu lamentácií pani Wernerovej, vehementnej a náruživej obhajkyni “najlepších” nemeckých cností – prehnanej poriadkumilovnosti a úzkostlivej cistotnosti. 

Stará Nemka sa pri spomienke na svojich juhoslovanských nájomníkov nemohla upokojit a hrmela dalej:

“Dúfam, že nie ste z Juhoslávie aj vy? Som rada, že som sa zbavila tej necistej, lenivej balkánskej zberby. O Juhoslovanoch už nechcem nic pocut!”

Určite by vo svojom razantnom monológu bola ešte dlho pokracovala, ale jej extrémna tucnota ju pribrzdila, lebo sa velmi zadychčala a musela prestat hovorit, aby si dožicila kratší odpocinok.

Milovan by jej bol s velkým potešením vynadal a odsekol, aká neznesitelná a nezmyselná je jej nemecká nadutost, ale musel sa premôct a  odmerane povedal:

“Nie sme z Juhoslávie, sme z Ceskoslovenska.” 

Potom ešte dodal, nútiac sa k tomu, lebo pokladal za nedôstojné to prízvukovat, no situácia, v ktorej sa nachádzali, to vyžadovala: “A sme naozaj poriadni a cistotní ludia, nemusíte sa obávat.”

Nadmieru tucná osôbka, ktorá rozhodne musela mat cez sto kilo, a to pri výške okolo 162 centimetrov, už len dýchavicne zasypela: “Neviem, ci vám môžem verit. Nemám nic proti ludom z Ceska (bud bola lenivá vypovedat celé slovo Ceskoslovensko, alebo Slovensko pre nu nic neznamenalo), ale akosi sa mi zdajú byt všetci Poliaci, Rusi, Cesi a Juhoslovania rovnakí. Pre mna sú poriadok a cistota najdôležitejšie veci na svete a ludia z východnej Európy sú v tomto smere velmi nedbalí. Ked ide o nich, som vždy skeptická. Nemôžem si do domu pustit hocikoho, to predsa nejde.”  

Udýchaná svojím dlhým prednesom sa na chvílku odmlcala a pokracovala: “Ludí, ktorí nevedia dodržiavat cistotu a poriadok, by mali zatvárat, alebo ich poslat kamsi do púšte k Arabom, tým špina a neporiadok nevadí, s tými by sa zhodli a my Nemci by sme mali od nich pokoj. Takto len neustále rušia náš dokonalý nemecký poriadok.”

Zas krátka vynútena odmlka.

“Naozaj neviem, ako sa mám rozhodnút”, mrmlala pani Wernerová pokracujúc vo svojom monológu a jej hrubé, mäsité, kriklavo na cerveno namalované pery po prvý raz naznacili cosi podobné úsmevu.

Milovan by bol najradšej ich trápny ponižujúci rozhovor okamžite ukoncil a povedal starej nadutej nemeckej megere, že do púšte patrí ona sama. Musel si však zakúsnut do jazyka.

“Už som síce nemala v úmysle prenajat byt nejakým cudzincom,” drkotala dalej stará nemecká bosorka, a dodala blahosklonne “:ale vy sa mi predsa len pozdávate. Aj ked ste cudzinci z východu, vyzeráte byt dost cistotní.”

Milovan preglgol, tak ho ešte nikto neurazil. Protivná vyžratá babizna si potom skúmavo a dôkladne pozrela Anitu a prehlásila: “Vaša žena je ale velmi pekná a nápadná osoba.”

“Ano, pani Wernerová, v tomto ohlade máte skutocne pravdu.” Milovan to povedal dôrazne a úmyselne dvojzmyselne. 

A hned doložil trochu ironicky: “U nás sú len pekné dievcatá, také pekné, ako nikde inde v Európe. Nemohol si pred touto hnusnou babou odpustit aspon týmto spôsobom ponížit Nemecko a dat jej najavo, že Slovania ho predsa len v niecom predstihujú – v kráse svojich neodolatelných žien.

Potom im tucná Nemka ukázala volný byt na poschodí. Bol dvojizbový a zariadený. Mesacné nájomné obnášalo 450 mariek. Bolo to pre nich dost vela penazí. Milovan zarábal len 1500 mariek a Anita zatial nemala nijaké miesto. No boli radi, že dostali to, co potrebovali.

Ked už zas boli vo svojej malej izbe v penzióne, Anita len krútila hlavou, nevediac pochopit, preco ich tá Nemka tak ponižovala a sa s nimi rozprávala, akoby boli z najzaostalejšieho kúta sveta a nie zo strednej Európy. Hoci jej stará mama, ktorá pochádzala zo Spiša, mala nemecký pôvod a ako dievca sa volala Kirschbergerová, Anita sa s Nemcami v nijakom prípade neidentifikovala. Na rozdiel od Milovana ich nikdy ani neobdivovala. V tomto ohlade bola menej nemecká ako jej manžel, hoci v žilách nemal ani jedinú kvapku nemeckej krve.       

* * * * * * * * * *

Cas, ktorý Milovan mal strávit v L. vo firme B. mu definitívne otvoril oci a pomaly zacal chápat príciny hlbokej vnútornej rozpoltenosti Nemcov v celej ich komplexnosti a úbohosti. Postupne prišiel na to, že kdesi hlboko v ich bytosti sa ukrývalo ako neviditelný démon cosi rušivé, cosi desivé, co ich ovládalo, a co sa obcas dostalo celkom na povrch ich duše a vtedy sa stávali nekalkulovatelnými a nebezpecnými, lebo démonickost ich povahy prepukala ako elementárne nicivá sila vulkánu, ktorá zmiatla a rozrušila všetko, co sa jej postavilo do cesty.

Ich duša pôsobila na Milovana podivne a takmer všetky jej aspekty mu pripadali cudzie a vzdialené. Už v Kornwestheime to pocitoval velmi intenzívne a zistil, že akokolvek sa snažil, nemohol a nevedel sa spriatelit s nikým. Na Slovensku to v tomto ohlade bolo celkom inakšie. Tam mal priatelov a známych všade, kde sa len pohol. Jeho jediným priatelom v Nemecku mal ostat dlhú dobu len starý Lerrich, do ktorého rodiny chodieval každý den.

Hned prvý den v B. mu len potvrdil, že k srdcu Nemcov je takmer nemožné preniknút a že ich tiež nezaujíma srdce iných ludí a už vonkoncom nie srdce a pocity akýchsi pre nich podradných cudzincov z východnej Európy (to isté platilo samozrejme v ich vztahu voci Africanom a Turkom). Vedúci oddelenia, kde nastúpil, ho vo svojej šéfovskej kancelárii, zariadenej nápadne elegantne, ale absolútne neosobne privítal slovami: 

“Ocakávame od všetkých našich zamestnancov a obzvlášt od nových nadpriemernú usilovnost, svedomitost, ctižiadost, diskrétnost, absolútnu spolahlivost a prispôsobivost. Všetci musia urobit pre náš podnik všetko co je v ich silách, ba i viac. Pre každého jedného musí byt celkom samozrejmé, že podniku dá k dispozícii celú svoju koncentráciu a pozornost. Každý musí plnenie našich požiadaviek považovat za svoju najsvätejšiu povinnost a vždy podla toho konat.”

Po tých slovách sa Milovan nemohol ubránit dojmu, že to prehovoril autoritatívny, nadovšetko prísny otec k svojmu synovi a naliehavo ho napomínal, aby vo všetkom pokorne poslúchal. Napriek tomu v dlhom príhovore nepadlo ani jediné slovícko, ktoré by malo aspon nádych cohosi osobného a povzbudzujúceho, nehovoriac o tom, co by malo aspon nádych priatelskosti.

Pripadalo mu to akoby k nemu hovorila kamenná socha, ktorej sa v tvári zbytocne nepohol ani jeden sval, ktorý nebol potrebný k rétorickému prednesu. Prejav šéfa bol zdvorilý a absolútne korektný, no nesmierne chladný. Pravda, bol  korektný len na nemecký spôsob. Vtedy Milovan pod korektnostou rozumel ešte nieco iné, ako zvyknú rozumiet Nemci. V jeho slovenskej vlasti boli najdôležitejšie aspekty korektnosti cloveka jeho priatelskost a ludskost, ktorými sa u nich vyznacovalo vela ludí. 

Korektnost šéfa jeho oddelenia však na neho úcinkovala tak neosobne a ladovo, že sa cítil neisto a nepríjemne a mal dojem, že šéf ho už od samého zaciatku neznáša a dáva mu to takým spôsobom najavo. Až neskôr pochopil, že chladná korektnost Nemcov je ich prirodzená vlastnost a že jej nasadenie ovládajú tak dokonale ako nikto iný a že nou nevyjadrujú svoje nesympatie k niekomu a ci dokonca jeho odmietanie. Podobní v tomto smere sú Japonci, avšak s tým rozdielom, že oni svoju formálnu korektnost, ktorá práve tak ako u Nemcov nie znakom ich priatelskosti, aspon trochu spríjemnia náznakom vynútene pôsobiaceho úsmevu.

Ked Milovan po niekolkých minútach opustil šéfovú kanceláriu, tak musel mysliet na to, že ten clovek na základe jeho dopisu, ktorým sa formálne uchádzal o miesto a ktorý poslal na osobné oddelenie, velmi dobre vedel, že len pred niekolkými mesiacmi prišiel do Nemecka zo susedného štátu a že bude po prvý raz pracovat ako inžinier v cudzej krajine. Napriek tomu cez pery šéfa neprešlo jediné slovo priatelského povzbudenia. Vtedy si povedal, že Nemci sú bud z ladu, alebo, že ich clovecenstvo musí mat inú podstatu ako u Slovanov, Románov či Grékov. 

Spomenul si na citát istého významného amerického autora, ktorý povedal, že kto Nemcov spozná bližšie, celkom istotne zacne pochybovat o téze psychickej jednoty celého ludstva. Myslel na to, že u nich by sa tento rozhovor bol odohral celkom inakšie. 

 

* * * * * * * * * * * *

13. pokračovanie

Nemecké ženy sa Milovanovi nepácili takmer vôbec. Bol z nich velmi sklamaný. Prv než sa zoznámil so svojou manželkou Anitou, ktorá len krátko predtým, ako prišla do Nemecka, skoncila štúdium žurnalistiky, mal za sebou niekolko krátkych známostí s Nemkami, no ani na jednej nenašiel zálubu natolko, aby sa rozhodol spojit s nou svoj život. Boli celkom iné ako si ich predstavoval. 

Nemky boli nielen, co sa týkalo stavby tela a fyziognómie tváre, ale predovšetkým mentálne, úplne iné ako Slovenky. Boli chladné, vypocítavé a panovacné. Krásou a postavou sa ani zdaleka nepribližovali Bratislavcankám (po rokoch, ked už prešiel celou západnou i južnou Európou zistil, že jediné mesto, ktoré v tomto smere mohlo Bratislave konkurovat, bola len Verona). Povaha slovenských žien bola v porovnaní s Nemkami neporovnatelne príjemnejšia a predovšetkým ich zmysel pre rodinu a rodinný život ich od nemeckých žien velmi odlišoval. Ocividne im chýba príslovecná ženská mäkkost Sloveniek. 

No na tvrdosti a slabej citovosti nemeckých žien mal i má nemalú zásluhu nemecký muž. Vzájomný vztah pohlaví v Nemecku je bez prehánania možné oznacit ako trvalý vojnový stav. Slovan je pri svojich snahách o získanie priazne ženy v jednej osobe dobyvatel, zvodca, fantasta, básnik, šarmér a v neposlednom rade i hrác. Ak sa pritom drží nejakých pravidiel, tak obvykle sú to len individuálne pravidlá v jeho vlastnej réžii. Nemec je naproti tomu otrokom spolocenských noriem a pravidiel, ktoré ho vychovávajú k tomu, aby aj pri pristupovaní k druhému pohlaviu držal svoje emócie pod kontrolou a aby mu podla možnosti neprejavoval svoju náklonnost, nehu a city srdca, ale v najlepšom prípade len svoje libido. 

Slovan je na základe svojho prístupu k žene rozhodne štastnejší, spokojnejší a podstatne menej frustrovaný ako nemecký muž. To aj vysvetluje, preco sa Nemci dopúštajú neporovnatelne viac znásilnení než napríklad Slováci. Nie je bez zaujímavosti, že deformácia vztahu medzi pohlaviami, ktorá je v Nemecku taká výrazná, má za následok aj to, že nemecký muž voci žene pocituje extrémnu neistotu a strach, z coho vyplýva jeho nadpriemerne vysoká impotencia, ako psychický dôsledok týchto psychických nevyvážeností a disharmónií.         

Milovan mal len raz príjenmný pocit pri svojich vztahoch s nemeckými dievcatami. Bolo to v Kornwestheime, dievcina sa volala Dagmar, mala len osemnást rokov a bola dcérou pani domu, u ktorej býval. Jedného vecera, ked sa vracal z práce a chcel odomknút domové dvere, niekto ich otvoril znútra a pred ním sa objavila postava mladej ženy.

“Vy ste urcite náš nový podnájomník,” ozvalo sa vysoké štíhle, nápadne pekné dievca s dlhými blond vlasmi, v priliehavom ciernom nohavicovom kostýme. Zapácila sa mu hned na prvý pohlad. Urcite aj preto, lebo mala teplý úsmev a slovansky široké lícne kosti. Pôsobila velmi milo a prirodzene, co ho dost prekvapilo, lebo u nemeckých žien to nebolo celkom bežné. 

“Áno, bývam tu už niekolko dní a divím sa, že sme sa ešte nestretli.”

“Nemohli sme sa stretnút, lebo som bola týžden na návšteve u tety v Hamburgu.” Dievca sa na neho opät usmialo a Milovan cítil, že sa mu srdce poriadne rozbúchalo.

Mala po mature a užívala prázdniny. Na jesen mala odíst na vysokú školu do Mníchova. Od toho dna boli spolu skoro každý den. Robievali dlhé prechádzky do blízkych lesov, ktoré Kornwestheim obklopovali. Cenil si na nej najmä to, že bola intelektuálny typ a zaujímala sa aj o veci, ktoré osemnástrocné dievcatá obycajne v hlave nemajú a Slovenky uz vobec nie (Nemky  sú  založené oveľa intelektuálnejšie ako Slovenky) . Ich lúbostná romanca bola však len krátkeho trvania. Ked odišla do Mníchova a on do L., kde už zakrátko spoznal svoju budúcu manželku, Slovenku, ich vztah sa skoncil. Nemohol povedat, že by to niekedy bol olutoval. Práve naopak; pochopil, že slovanskí muži už v princípe s Nemkami nikdy nemôžu nažívat v harmónii. Skôr je to možné, ak žije Slovanka s Nemcom.  

Už po niekolkých týždnoch, ktoré strávil vo firme B., mal viackrát príležitost zistit, že vedúci jeho oddelenia nebol v Nemecku svojím správaním a charakterom ako šéf nijakou výnimkou, ale že len reprezentoval typické vlastnosti vedúcich  pracovníkov podnikov, bánk, úradov ci inštitútov tejto krajiny.     

Pochopil velmi rýchlo, že v Nemecku každého cloveka hodnotia len cez okuliare jeho pracovného výkonu, a podla úspechu, ktorý mohol vykázat. Len ak je úspešný, je zaujímavý pre spolocnost. Milovan rozhodne nemal nic proti usilovnosti a pracovitosti a ešte stále obdivoval vysokú výkonnost a pracovnú morálku Nemcov, no nemohol súhlasit s tým, že celého cloveka zredukovali len na tieto dva faktory, co spôsobovalo, že táto samoúcelová “redukcia” cloveka neraz nadobúdala extrémne neludské crty.

Veľmi rýchlo si uvedomil, že inak ako doma, svoje osobné problémy – a mal ich v cudzej krajine hlavne spociatku celú kopu – musí vždy pri príchode do práce zanechat na fabrickej bráne, lebo tie nazaujímali ani jediného z jeho pracovných kolegov. Jeho súkromný život ich nezaujímal. Bol pre nich len akýmsi privandrovalcom zo zaostalého východného bloku. Pre nich bol dôležitý len jeho pracovný výkon a len podľa toho bol pre nich bud hodnotným alebo bezcenným clovekom.           

Už coskoro mu bolo jasné, že v práci vládne celkom iná atmosféra ako na slovenských pracoviskách. Mnohé z toho, co pozoroval, bolo v zamestnaní na Slovensku nemožné a vylúcené. S prekvapením zistil, že mnohí zamestnanci pracovali spolu vedla seba už vela rokov, no napriek tomu nemali nijaký užší priatelský kontakt. Ani si len netykali, boli len pracovní kolegovia, nic viac. Porozumel, že nemecké tváre, ked nasadili priatelský výzor, neboli nicím iným len priatelsky vyzerajúcimi maskami a ich priatelskost bola len hraná pretvárka z nevyhnutnosti. Neprichádzala zo srdca, ale bola diktovaná rozumom.

Najviac mu bolo odporné ranajšie “povinné” studene formálne potriasanie si rúk všetkých so všetkými. Každý, kto prišiel ráno do práce, išiel ku každému, zamrmlal svoje “morgen” (skrátená forma z pozdravu guten Morgen) a podal mu ruku. Nebol v tom ani kúsok prirodzenej ludskej srdecnosti, bola to jednoducho akceptovaná povinnost a ci akési vynútené symbolické gesto, ktoré malo nahradit to, co medzi Nemcami principiálne neexistuje –  priatelstvo a úprimnost.

Neprešiel ani mesiac a medzi Milovanovými kolegami sa vyklul jeden ako jeho najzarytejší nepriatel. Zacal mu robit zo života peklo a ci lepšie povedané všemožne sa o to snažil. Jeho hlavným cielom bolo znemožnovat ho po odbornej stránke pri každej vhodnej príležitosti, ktorá sa mu pred niekým naskytla.

Všetko sa zacalo tým, že jedného dna oslavoval vedúci skupiny, v ktorej pracoval aj Milovan, svoju štyridsiatku. V Nemecku je zvykom, že oslávenec v takom prípade v práci zaplatí svojim najbližším kolegom flašku piva a tí sa na niekolko minút zhromaždia okolo neho ku gratulácii a krátkemu rozhovoru.

Tak tomu bolo aj v ten den. Ich skupina bola pospolu a rozhovor sa tocil okolo bežných vecí každodenného života. Odrazu jeden z kolegov, asi 55-rocný muž, menom Tischler zacal nadávat na Cechov. Rozprával o tom ako pocas vojny strávil s nemeckou Wehrmacht niekolko mesiacov v Cechách. Jedného dna bol so svojou jednotkou na ceste niekde v Ceskom lese. Ked sa cesta stúpaním vinula do zátacky, kde sa týcilo vysoké bralo, sa odrazu nevelký nemecký oddiel ocitol v palbe ceských vlastencov ukrývajúcich sa v horách. Partizáni zastrelili jeho najlepšieho kamaráta, ktorý skonal v jeho nárucí. Jemu dve gulky prestrelili holennú kost a lýtko. Odvtedy mával v nohe casté bolesti. To Cechom vraj do smrti nemôže zabudnút a všetci boli pre neho už len zákerní zbabelci a darebáci. 

Milovan sa ho rozhorcene opýtal, ako môže túto udalost ešte aj po rokoch vidiet tak neobjektívne a nadávat preto na celý ceský národ. Ked ešte aj zdôraznil, že ceskí partizáni, ktorí ich prepadli, boli v práve, lebo ved predsa Nemci boli vierolomnými votrelcami v cudzej krajine, tak v tom momente si urobil z Tischlera najväcšieho nepriatela. 

Pozrel na neho zlým vražedným pohladom a jeho oci boli plné nenávisti a opovrhnutia. Nevyriekol ani slovo, ale jeho oci ho prebodávali a po niekolkých sekundách sa od neho s odporom odvrátil. Od toho dna ho Tischler nenávidel a kde mohol mu škodil. 

* * * * * * * * * * * * * 

14. pokračovanie

Táto príhoda ho s konecnou platnostou vyliecila z jeho idealistického pohladu na Nemcov a zacal ich vidiet takými, akými boli skutocne. 

Herr Tischler od toho dna intrigoval proti Milovanovi takmer každý den a doslova vyhladával príležitosti k tomu. Aj to je typická vlastnost Nemcov – svoje nepriatelstvo nikdy neprejavujú otvorene, ale zákerne a skryte za chrbtom. Táto ich vlastnost ho mala velmi dlho iritovat a trvalo mu to niekolko rokov, kým sa s nou vyrovnal a naucil sa na nu správne reagovat. 

Úcinok podlého Tischlerovho intrigantstva sa zacal na správaní Milovanových kolegov vo vztahu k nemu už velmi skoro prejavovat. Na oddelení ich celkove bolo pätnást a len dvaja sa zachovali v kampani proti nemu aspon neutrálne. Už coskoro sa zacalo povrávat, že je ako inžinier slabým odborníkom, s nedostatocnými vedomostami. Z domu bol zvyknutý, že ked bol nespokojný s prácou nejakého kolegu, tak išiel za ním a povedal mu to priamo. Potom si to spolu vydiskutovali a hladali spolocné riešenie. Nikto nechcel nikoho znicit. Nemci boli však celkom iní. Takmer každý bol vyslovený karierista a snažil sa íst hoci aj cez mrtvoly a v kolegovi videl len konkurenta, ktorého treba znicit alebo aspon nicit.

Asi po polroku si ho dal zavolat do svojej kancelárie vedúci oddelenia, kde mu svojím chladným spôsobom a s nehybnou tvárou povedal, že firma nie je spokojná s jeho prácou. Vyjadril to vetou, velmi charakteristickou pre podobné situácie v Nemecku: „Man ist mit Ihnen unzufrieden”, (co znací asi tolko ako: nie sú s vami pokojní). Aj v takomto prípade sa mimoriadne prejavovala typická záludnost Nemcov. Za normálnych okolností stavba nemeckej reci neustále prízvukuje zámeno ja, ak však napríklad šéf prejavuje svoju nespokojnost s nejakým podriadeným, jeho gramatické ja sa ihned premení na neurcité zámeno “man”, a to znamená pre neho znásobenie jeho údernej sily. Nie konkrétny jedinec – šéf – kritizuje, ale mnohí, viacerí, lebo to znamená man.

Milovan vedel hned, kto mu to navaril a bolo mu jasné aj to, že nemá možnost sa vyslobodit zo slucky, ktorú mu Tischler navliekol na krk. Preto dobre vedel, že mu nepomôže nijaké vysvetlovanie a objasnovanie. Nemci držia vždy s Nemcami a on ako cudzinec z podcenovaného Východu sa proti nim nemôže ani presadit, ani obránit. Okrem toho sa dozvedel, že aj vedúci oddelenia bojoval ako nacista proti Rusom a Cechom, a tak v podstate bol toho istého zmýšlania ako Tischler.

Po rozhovore u šéfa pochopil, že nemá zmyslu, aby  aj nadalej ostával vo firme, lebo bol presvedcený, že aj tak coskoro dostane výpoved. Tomu však chcel za každú cenu predíst, a tak o niekolko dní dal výpoved sám. 

Cas, ktorý ešte vo firme musel strávit, bol neznesitelný a cítil sa tam velmi osamelo, vydaný napospas cynickým zlomyselnostiam Tischlera a jeho kolegov. Už vtedy musel znášat to, co je dnes v Nemecku všeobecne známe ako zlopovestný fenomén v podnikoch a firmách, fenomén, s ktorým sa zaoberajú aj psychológovia a sociológovia – mobbing (systematické psychické nicenie a znemožnovanie kolegu  vlastnými kolegami).       

Milovanovi kolegovia využívali proti nemu aj to, že jeho nemcinu ešte pokulhávala, no najmä to, že nerozumel dobre nepríjemný a tažký lokálny dialekt. Ani ich len nenapadlo, aby s ním hovorili spisovnou nemcinou. Mleli si len vo svojom nezrozumitelnom dialekte, a tak sa mu niekolokrát stalo, že pri pohovoroch a pracovných diskusiách pochopil niektoré veci nesprávne a pri práci potom urobil niekolko chýb. To hned využili a ešte viac sa hovorilo o tom, akí sú len slabí tí inžinieri z Východu. 

Bol s nervami úplne hotový, a to ešte nebolo nic proti tomu, co mu v Nemecku mala priniest jeho budúcnost. Pochopitelne, že si najprv našiel nové miesto a až potom dal výpoved vo svojom podniku. Firma, kde mal nastúpit, bola velkým podnikom a hladala viacerých inžinierov. Po osobnom rozhovore mu bolo slúbené, že ho prijímu. Šéf osobného oddelenia mu povedal, že v priebehu niekolkých dní dostane  písomné oznámenie o prijatí. 

V tom case bol Milovan v styku s Nemcami stále ešte trochu naivný a veril, že ked mu šéf osobného oddelenia miesto ústne prislúbil, že ho skutocne aj dostane. Ešte stále neobsiahol dobre velkú komplexnost charakteru Nemcov, voci ktorému mu Slováci pripadali len ako malé deti. 

Preto jeho sklamanie bolo velké, ked asi desat dní po tom, ako sa bol v novej firme predstavit, dostal list, kde mu vedenie firmy oznamovalo, že sa napokon predsa len rozhodli pre niekoho iného. Vyslovili lútost, že mu musia oznámit svoje rozhodnutie v jeho neprospech. Nakoniec mu ešte zaželali vela úspechov. 

Nuž to bolo na neho už naozaj vela. Najprv mu od sklamania zvlhli oci, aby potom od zlosti až zatínal päste. To bola chvíla, kedy zacal po prvý raz preklínat Nemcov a posielat ich do horúceho pekla. Neprial si nic tak velmi, než aby sa v Nemecku raz dožil chvíle, kedy bude aspon do istej miery nezávislý od vonkajších okolností.

V tých dnoch bolo pre neho najhoršie to, že v krátkom case, ktorý mu ešte ostával do posledného pracovného dna v jeho starej firme, sa mu nepodarilo nájst nijaké nové miesto, a tak sa stal nezamestnaným. 

Neraz, ked len chodil bezcielne ulicami a pozeral do kamenných tvárí okloidúcich, mal dojem, ak sa mu náhodou krátko pozreli do ocí, akoby sa ho chceli opýtat: „Patríš vôbec sem a co tu hladáš“? 

* * * * * * * * * *

V tom case nemal ani potuchy, že v Nemecku existuje nejaká sociálna siet. Pojmy ako Úrad práce a ci Sociálny úrad boli v Ceskoslovensku úplne neznáme, lebo také inštitúcie tam vôbec neboli potrebné. Nevedel ani to, že v Nemecku má každý nezamestnaný nárok na podporu v nezamestnanosti. Ked sa to po troch týždnoch nezamestnanosti náhodne dozvedel, trvalo mu to niekolko týždnov, kým prekonal pocity hanby a išiel na Úrad práce. Ked tam už bol, tak nabral odvahu a pri odovzdávaní vyplneného formuláru sa opýtal úradníka, ci dostane podporu od prvého dna nezamestnanosti. Ten na neho pozrel, akoby nemal všetkých doma a stroho, s nehybnou tvárou mu byrokraticky dôležito odcitoval: „Podpora v nezamestnanosti sa v Nemecku vypláca až od toho dna, ked sa nezamestnaný žiadatel prihlásil na Úrade práce. Až týmto dnom zacína jeho úradná nezamestnanost bez ohladu na to, kedy skutocne vznikla.” 

Nepomohlo nic, ked sa Milovan pokúšal obmäkcit srdce služobníka štátu tým, že mu opísal svoju tažkú situáciu. S nemeckými štátnymi úradníkmi nie je možné vyjednávat, nie sú ochotní zlavit nic z litery zákona. Skúsit ich podplatit flašou slivovice, ako sa to robievalo u nich v Ceskoslovensku, bolo takmer samovraždou. V takom prípade velmi lahko hrozilo udanie na polícii za pokus podplácania štátneho zamestnanca. Ani posledný argument Milovanovi nepomohol a ked úradnikovi vysvetloval, že ako cudzinec, ktorý v Nemecku žije len krátko, nevedel nic o tejto praxi, dostalo sa mu dalšieho chladného ponaucenia: „Neznalost zákona neoprávnuje v Nemecku nikoho, aby ho porušoval, a to platí aj pre tento prípad.”  

Svoj prvý kontakt s nemeckým Úradom práce zažil ako ponižujúci akt. Podobne zažíval aj to, ked po príchode do Nemecka musel chodievat na mestský úrad, na oddelenie pre cudzincov (v tom case ešte nemal politický azyl a každé tri mesiace si musel nechat predlžit  povolenie pobytu). Úradníci tam pristupovali k cudzincom velmi povýšenecky a arogantne. Bolo to ponižujúce a demoralizujúce. Dovolovali si to najmä k tým, ktorí hovorili lámanou nemcinou a zvlášt pohrdavo sa správali k tureckým gastarbeiterom. Nemohol sa ubránit dojmu, že  nejeden z nich sa v zmysle starej nacistickej propagandy stále považoval za “Übermenscha” a v Turkoch vidia len “Untermenschov”.

Pritom ti od nich nechceli nic, len peciatku do pasu a nežiadali nijakú podporu. Naopak, boli to oni, ktorý za tento úradný akt museli zaplatit štyridsat mariek a podporovali nemecký štát svojimi tažko zarobenými peniazmi. Úradníci ich nechali dlho postávat a čakat a šikanovali ich pri vyplnaní zbytocne komplikovaných a nekonecne dlhých formulárov.

„Je paradoxom Nemecka,” hovoril jedného dna Anite, ked zas raz prišiel znechutený domov, lebo sa mu nepodarilo nájst nijaké nové miesto a pokracoval, „krajiny, ktorá dosiahla vo svete v mnohých oblastiach špickovú pozíciu, a to aj v humanistických disciplínach, že napriek tomu je v nej tolko konzervatívnych ludí. V tejto súvislosti mi vždy príde na um jeden nemecký úradník na oddelení pre povolovanie pobytu cudzincom. Obycajne si na neho spomeniem vtedy, ked ma nejakým spôsobom nahnevá arogancia Nemcov. Má okolo tridsat rokov a ked som raz bol na mestskom úrade, aby som si predlžil pobyt, velmi ma rozcúlilo ako hulákal a tykal istému staršiemu, asi pätdesiatpätrocnému Turkovi. Muž od Bosporu mal jednoduchú dobrácku tvár, ktorá však pôsobila velmi neiste  a vystrašene. Nerozumel hned na prvý raz, ba ani na druhý, co mladý úradník od neho chce. Ten sa v aroganci a zvyšovani hlasu voci starému pánovi len stupnoval. 

Nemohol som pozorovat tú scénu mlcky a necinne.  Upozornil som hlasne a podráždene úradníka, ci si neuvedomuje, že starý Turek je taký istý clovek ako on, no rozhodne ludskejší a zdvorilejší. Požiadal som ho velmi dôrazne, aby s ním zaobchádzal ako s clovekom a nie ako s prašivým psom. Ked na mna prekvapene pozrel, poznamenal som ironicky, že ak nevie, tak Turci sú jediným národom Európy, ktorý má Nemcov rád. Nezmohol sa ani na slovo. Ocervenel v tvári ako paprika. Zrejme sa mu ešte nestalo, aby ho nejaký cudzinec tak „urážlivo” atakoval, a to dokonca v jeho vlastnom revíre. Celkom iste by bol zlostne reagoval a vyprosil si moje napomínanie, no posmelení mojou odvahou sa zacali ozývat aj další cakajúci cudzinci, a tak radšej bez slova zmizol za dverami svojej kancelárie.“

Hoci Anita a Milovan boli vo velmi neistej existencnej situácii, nedali sa znervóznit okolnostami a obaja žili svoj život naplno a pozitívne, a to navzdory tomu, že po prvý raz boli sami konfrontovaní s fenoménom nezamestnanosti, o ktorom u nich na Slovensku kolovali dve verzie. 

Oficiálna verzia bola skoncipovaná komunistickou stranou a odvolávala sa na teóriu marxizmu-leninizmu. Podla nej je každá kapitalistická forma produkcie odsúdená principiálne k tomu, aby vytvárala a takpovediac permanentne si držala armádu nezamestnaných, ktorú potrebovala ako prostriedok nátlaku a presadzovania svojich požiadaviek voci tým, ktorí prácu mali. Ludia žijúci v trvalom strachu o miesto sa dajú lahko nútit k takej extrémne tvrdej pracovnej morálke, akú si od nich želajú ich zamestnávatelia.

Druhá verzia bola neoficiálna a rozprávali ju tí, ktorí tu prvú považovali len za komunistickú propagandu a za ohováranie Západu, o ktorom sa všeobecne myslelo, že je tam ako v raji a že tam každému padajú do úst pecené holuby. Podla tejto verzie každý, kto v bohatých západných štátoch chcel pracovat, mal prácu. 

Podla tejto teórie museli preto všetci nezamestnaní byt len lenivci a darebáci. Skrátka ludia, ktorým sa nechcelo pracovat a ktorí ešte navyše aj dostávali obrovskú podporu v nezamestnanosti, a tak akoby  boli na stálej platenej dovolenke. 

Teraz si Milovan ale mohol o tom urobit úsudok sám, na základe vlastných skúseností. Uvedomil si, že druhú verziu obhajovali  tí, ktorí nikdy neboli na Západe a nevedeli nic o vnútorných štruktúrach kapitalistického trhového hospodárstva. Západ si len idealizovali a nepripustili na neho nic negatívne. Nevedeli, že západný kapitalizmus nepozná iný ciel, len maximálny zisk za každú cenu, a preto vo svojej podstate musí byt nehumánny. Masku sociálnosti a humánnosti si nasadzuje len v prípade potreby a ak to vyžaduje politická situácia.

Pre oboch, Anitu i Milovana, bolo nepochopitelné, ako môže nemecká spolocnost (platilo to pre všetky západné spolocnosti) tvrdit, že je vysokou mierou demokratická, ked v jej ústave nie je zakotvené najzákladnejšie a najdôležitejšie právo každého cloveka – právo na prácu?! Skutocnost, že v nejakom štáte sa znacná cast práceschopných ludí, z velkej casti mladých, permanentne nachádza v stave bez práce, zaprícinuje tažký vnútorný konflikt jeho spolocnosti a narúša jej sociálny mier. Ved nedodržaním práva na prácu každého cloveka, sú ludia bez práce nepriamo okradnutí aj o to, co im bezprostredne patrí, a to je podiel na moci v štáte. Na Západe nezamestnaného nikto neberie vážne, je diskriminovaný všetkými spolocenskými vrstvami. Kto nemá prácu, ten je nielen nezamestnaný a bez práce, ale je aj bez moci – je bezmocný. 

Preto si nijaká spolocnost nemôže dovolit vyhlasovat sa za demokratickú a humánnu, ak plodí a vytvára podmienky pre masovú nezamestnanost, pricom za tento stav robí zodpovedných samotných nezamestnaných a demagogicky ich vyhlasuje za lenivcov, povalacov a darmožrácov. Nejde tu o nic iné, len o poštvanie ostatných clenov spolocnosti proti nezamestnaným, a tak o odvedenie pozornosti z vlastnej zodpovednosti za neúnosnú situáciu. Žial, mnohí sadnú na lep tejto propagande a berú toto priehladné klamstvo za pravdu.  

 

* * * * * * * * * * *

 

15. pokracovanie

 

Trvalo tri mesiace, kým sa Milovanovi konecne podarilo nájst nové zamestnanie. Už si takmer zúfal a preklínal celé Nemecko a pytal sa sam seba, preco tam prisiel. Pokúšal sa o miesto aspon v dvadsiatich firmách. Všade vsak bez úspechu. Hoci si veril, nikde napochodil.       

Na Úrad práce išiel až vtedy, ked už boli v takej financnej tiesni, že nemali peniaze ani na zaplatenie nájomného a majitel domu im hrozil, že ich vyhodí na ulicu. V Nemecku to ide velmi rýchlo. Stací, ak niekto nezaplatí nájomné za dva mesiace a už dostane výpoved. Trvalo štyri týždne, kým dostal prvé peniaze z Úradu práce a Milovan musel majitela domu niekolkokrát uprosit, aby mal trpezlivost a ešte pockal.

Až o dva roky sa celkom náhodne dozvedel, co bolo dôvodom toho, že ho firma S. nechcela zamestnat, hoci mu to už prislúbili. Stretol v meste jedného bývalého kolegu, ktorý jediný nebol jeho nepriatelom, ked ešte pracoval vo firme B. Ten mu porozprával to, na co mu vtedy chýbala odvaha. 

Šéf osobného oddelenia z firmy S. zavolal o dva dni po tom, ako mu prislúbil miesto, do firmy, kde Milovan pracoval a informoval sa o nom u vedúceho oddelenia. Ten o nom porozprával všetko najhoršie, a tým sa vec rozhodla v jeho neprospech. Samozrejme, že celé oddelenie vedelo, co sa stalo a za Milovanovým chrbtom sa všetci zlomyselne ušklabovali a už vopred sa tešili na jeho sklamanie, ked dostane zamietavú odpoved. A on blázon sa vtedy pokladal za morálneho vítaza.  

Teraz po prvý raz obsiahol dosah cynickej zlomyselnosti Nemcov, ktorá mala velmi casto za ciel konkurenta alebo protivníka znicit a znemožnit. Aký bol vtedy len hlúpy. Prisahal si, že to bolo posledný raz, ked Nemcom tak naletel. Nikdy viac sa mu to nesmie stat. Už nikdy im nebude dôverovat, vždy sa bude na každého z nich pozerat najprv len skepticky. Vykoná všetko pre to, aby nad nimi nadobudol prevahu vedomostnu i intelektualnu. 

Od bývalého kolegu sa s úžasom dozvedel aj to, že sa predcasne a celkom naivne tešil z toho, aký dobrý pracovný posudok dostal z osobného oddelenia firmy B. Až teraz pochopil, aký to len bol dôvercivý hlupák. Bol naozaj hlúpy, ked neprišiel na to, že s jeho pracovným posudkom, ktorý na prvý pohlad vyzeral velmi dobre, nieco nemohlo byt v poriadku, lebo ho s ním nikde nechceli zamestnat.

Obsahoval niekolko pochvalných viet ako napríklad takúto: „Ustavicne sa usiloval splnit všetky požiadavky, ktoré na neho jeho predstavení nanášali“. 

Veta však ukrývala celkom inú informáciu. Jej význam  znel nasledovne: “Mohol sa usilovat kolko len chcel, ale nikdy nebol schopný svoju prácu vykonat  poriadne”. Tak to bolo s každou pochvalnou vetou v jeho posudku. V skutocnosti bola negatívnou výpovedou.

Bola to pre neho naozaj trpká, pretrpká skúsenost s Nemcami, ktorých si volakedy postavil na taký vysoký moralny piedestál. Ešte raz si dôrazne pripomenul, že to musí byt posledná skúsenost, kedy tahal za kratší koniec. Odteraz bude  voci Nemcom vždy ostražitý a nedôvercivý a prestane si ich idealizovat.

Spoznal ich pravú tvár a naucil sa ju rozoznávat od masky, ktorú na nej nosili. Zvlášt na pracovisku si clovek musel pred nimi dávat velký pozor. Tam sa cudzincov, najmä tých, ktorí sú na východ od nich, snažia neraz za každú cenu ponížit a ukázat im, že na nich svojimi schopnostami nestacia, zvlášt, ak pochádzaju z východnej Európy. Voci Francúzom alebo Anglicanom sa tak nikdy nechovali.

V oddeleni, kde Milovan vo firme B. vtedy pracoval, robil aj mladý Francúz, ktorý bol od neho mladší o pät rokov. K nemu si nemeckí kolegovia nedovolili nic z toho, co si dovolovali k nemu.  Pre nich bol len akýsi úbohý, zaostalý Slovácik z východnej Európy. Neraz zatínal zuby. Nic sa však nedalo robit, musel to vydržat a pretrpiet. Trpko si uvedomoval, aký je v tejto  krajine osamelý a sám. Okrem Anity nemal nikoho, kto by o neho stál, alebo, s kým by mohol pocítat, keby sa ocitol v tažkostiach.

Cím dlhšie v Nemecku žil, tým intenzívnejšie pocitoval, že nad touto krajinou sú zhustené akési nedefinovatelné negatívne polia, ktoré sa budú velmi dlho rozptylovat. Ved kolko negatívnej energie muselo vzniknút len z nesmiernej bolesti a nevýslovného utrpenia miliónov umucených, ktorých Nemci zavraždili v koncentracných táboroch! 

Táto energia sa nestratila a visí ako Damoklov mec nad Nemeckom. Zatažuje a negatívne ovplyvnuje to, co možno nazvat úhrnnou národnou psychou Nemcov. Svedcí o tom aj to, že väcšina Nemcov nevie byt nikdy naozaj štastnymi, nech sa o to usiluju akokolvek. Sú azda najviac zataženým národom Európy. Nad celým ich bytím akoby vyseli mraky a tiene. Nie je to náhoda, že bývalý kancelár Helmut Schmidt vyhlásil o svojom národe, že je majstrom sveta v disciplíne, ktorá sa nazýva mat strach. 

Coho sa Nemci tak velmi boja? Pred cím majú taký strach? Pred sebou? Pred svojou dušou, ktorá je tak nesmierne zatažená krvavou a desivou minulostou, ktorej sa nemožno ani zbavit, ani ju negovat?     

Milovan medzicasom velmi dobre porozumel, co mienil anglický politik Winston Churchill, ked sa o Nemcoch vyjadril: „Ak nedokážeš mat Nemcov pod cižmou, tak ich budeš mat na krku, lebo ti nan hned skocia.”

Túto múdru a pre cudzinca žijúceho v Nemecku mimoriadne užitocnú vetu, ktorá bola oblúbenou výpovedou jedného z najlepších politikov na svete, si Milovan po rozhovore s bývalým kolegom opakoval takmer každý den. Niekedy v tom case si uvedomil aj to, že Nemci sa nicomu tak velmi nevyhýbajú ako priamej reci. Nehovoria takmer nikdy nic otvorene. Najmä vtedy nie, ak niekoho chcú kritizovat. Otvorenost, ani srdecnost nie sú ich silnými stránkami. Preto majú problémy aj s medziludskými vztahmi.

Neraz sa velmi divil, ked pozoroval ich priam krcovitú snahu, aby pri rozhovoroch nepôsobili indiskrétne. Z toho dôvodu sa vyhýbali otázkam, ktoré sa dotýkali súkromnej sféry. Súkromie a všetko to, co s ním suviselo, bolo tabuizované a jeho narušenie platilo ako dotieravost. Práve preto sa mu Nemci casto zdali bezcitní a stereotypní. 

Zdvorilo-chladná neúcast na osude a živote iných ludí zbavuje cloveka jeho najdôležitejšej vlastnosti – ludskosti a teplej srdecnosti. To o svojich krajanoch dobre vedel aj nemecký filozof Ludwig Feuerbach, ked ich upomínal: “Len prostredníctvom  iného ty sa moja osoba stane skutocným, nezdeformovaným a živým ja.”

Preco sa však len málo Nemcov drží tejto prekrásnej vznešenej, no v podstate pre každého takej samozrejmej pravdy?! Všetci môžu nájst správne “návody” na život u svojich velkolepých filozofov. No mnohí sa radšej stále orientujú na “filozofiu” nacistov.

Odpoved na tieto otázky našiel Milovan velmi rýchlo. Pochopil, že to vychádza z toho, že Nemci sa velmi casto vo svojom vnútri cítia nesmierne osamelí. 

Casom si uvedomil, že v Európe neexistuje nijaký iný národ, kde tolkí pocetní príslušníci trpia na nepredstavitelnú osamelost. Nemci nemajú pred nicím taký velký strach ako pred osamelostou. Napriek tomu nie sú schopní odstránit podmienky vo svojej spolocnosti, ktoré sú zodpovedné za to, že sa cítia osamelí. Ani len cudzinci žijúci v Nemecku nie sú takí osamelí ako pocetní Nemci, hoci žijú medzi svojimi. Z tejto situácie nevedia nájst nijaké východisko a nepomáha im nic. Ani alkohol, ani spolky a jednoty v ktorych je mnozstvo Nemcov, ani velkolepé každorocné oslavovanie karnevalu. Všetko sú len krátkodobé úniky z tvrdej reality a z trvalého  pocitu osamelosti. 

 

16. pokračovanie

 

Milovan pochopil, že osamelost sa v Nemecku stávala coraz horšou a tragickejšou “chorobou”. Trpela na nu prevažná väcšina starších, rozvedených, ale aj – co bolo pre neho zarážajúce a nepochopitelné – mladých ludí. Za pocit osamelosti boli v tejto krajine zodpovedné predovšetkým dva faktory. 

V prvom rade to bolo velké množstvo spolocensky tabuizovaných tém života, o ktorých sa nehovorilo, co v mnohých ludoch vyvolávalo strach a úzkost, a tým aj pocity osamelosti.               

V Nemecku sa nehovorilo o smrti, chorobe, depresiách, pocitoch, smútku, súkromných problémoch, o rodine. Bolo velmi riskantné byt chorým, lebo bolo lahko možné stratit prácu. Nemci sa týmto témam vyhýbali, lebo o nich nevedeli a ci nechceli hovorit. Ukazovat pocity a o nich hovorit, to nepatrilo k povahe Nemcov. V nemeckej spolocnosti, tak ako v nijakej inej, bol velkým problémom proces starnutia a spolunažívania so starými ludmi. To bol druhý faktor priam dramatického pocitu osamelosti ludí v tejto krajine. Starí ludia sú v spolocnosti neželaní a sú v nej nelútostne vytlácaní na jej pokraj. Nemeckí obcania musia byt vždy aktívni a dynamickí, len vtedy ich spolocnost akceptuje a dáva im pocit, že ich potrebuje a že majú nejakú hodnotu. Starci túto požiadavku z pochopitelných dôvodov nemôžu splnat. 

Keď si to všetko postupne uvedomil, prestal sa divit, že takmer všetci Nemci nosili na tvári masku, co bolo dôvodom, že  na neho pôsobili veľmi streotypne. V ich správaní sotva bolo možno pozorovat nejaké rozdiely. Všetci chceli prejavovat len to, co sa od nich ocakávalo. Niet divu, že nejeden z nich potom pôsobil neprirodzene a krcovite strnulo. 

Nemecká spolocnost bola v mnohých štruktúrach neúprosná, pokrytecká a cynicko-zdvorilá, a v tomto smere ju tažko bolo možno porovnat s nejakou inou v Európe. Milovan, ked ju až do základu prehliadol, rozhodol sa ignorovat mnohé jej pravidlá, aj ked vedel, že to bolo takpovediac samovražedné. Kto sa v Nemecku pustí plávat proti prúdu, potrebuje vela odvahy.  

Paradoxné pre neho bolo, že napriek tomu, že vela Nemcov trpelo pocity na osamelosti, neboli silnými individualistami. Velmi rýchlo pochopil, že kto trpí na vnútorný strach, nemôže byt individualista. Svoje slabé sebavedomie sa preto snaži posilnit svojou príslušnostou k nejakej organizácii, spolku a ci jednote. Len tam sa cíti isto a bezpecne. Tam však napokon stratí aj posledné zvyšky svojej individuality a slobody.

Nemci sa usilovali uniknút pocitu osamelosti horúckovitými a neprirodzene pôsobiacimi aktivitami, konzumizmom, povchnou zábavou a excesívnym alkoholizmom. V Nemecku je velmi nebezpecné, ak sa niekto dáva takým, akým je naozaj a ešte nebezpecnejšie je dovolit niekomu, aby nahliadol do jeho vnútra. Taký akt sa pokladá za prejav slabosti a slabost sa v Nemecku vôbec nevypláca.

No a už v nijakom prípade neslobodno vykonat nieco také v zamestnaní. Ak to niekto urobí, tak to platí ako prejav slabosti a mäkkosti a okamžite sa to využije proti nemu. Kto ukáže nejakú slabost, na toho sa hned vrhne celá horda kolegov, aby ho znicili. Asi tak, ako sa to stalo aj Milovanovi. 

Nevedel pochopit, ako je možné, že v Nemecku, hoci ludia pracujú vedla seba celé roky, nevedia o sebe vôbec nic, nehovoriac o tom, že mnohí si ani len nepotykajú. Zaujímajú sa len o to, co sa týka ich práce, ale nie o to, co ich robí ludmi. Nevedia takmer nic o starostiach svojich kolegov, o ich ludských problémoch a tažkostiach.  

Milovan si neraz nostalgicky spomínal na to, ako celkom inakšie to bolo v tomto smere u nich na Slovensku. Už prvý pracovný den, ked po skoncení vysokej školy nastúpil do práce, sa dozvedel takmer všetko o svojich najbližších kolegoch. U nich nebol problém okamžite nadviazat blízky kontakt so spolupracovníkmi. Dozvedel sa kolko mali deti, aké boli velké, ci ešte mali rodicov, ako sa im darí zdravotne. Všetko to bolo celkom prirodzené. Nie však v Nemecku. Tam boli také otázky prejavom absolútnej nezdvorilosti a dotieravosti a nikoho ani len nenapadlo klást ich kolegom na pracovisku. To isté platilo aj o susedoch v dome. Užšie kontakty boli zriedkavé. Obvykle to dlhé roky ostalo len pri obligátnom pozdravení: guten Tag a wie geht es? To bolo všetko. 

Milovan si velmi rýchlo uvedomil, že pred Nemcami si treba dávat pozor nielen v práci, ale aj v dome pred susedmi a fakticky všade v Nemecku. Nadobudol dojem, ze takmer každý Nemec môže cloveku byt svojím spôsobom velmi nepríjemný, najmä ak je cudzinec. V Nemecku bolo celkom bežné, že susedia viedli vzájomné dlhorocné spory a že niektori sa znenávidia priam na smrt. Neraz sa do takýchto konfliktov dostanú dokonca aj takí susedia, ktorí sa spolu už dávnejšie priatelili. 

Niekedy stací jediné slovo, aby sa z dobrých priatelov stali nezmieritelní nepriatelia. Istotne, aj u nich na Slovensku i v otcovej vlasti, Srbsku, boli susedia, ktorí sa pohádali a na seba nahnevali. Ale takéto susedské hnevy trvali len zriedkavo dlhšie a už takmer nikdy nekoncili pred súdom, ako to v Nemecku bolo celkom bežné. Približne pol milióna takých sporov koncilo v tejto krajine každorocne pred súdom. 

Slováci, naproti tomu, ak boli rozhnevaní, nasli velmi rýchlo príležitost, aby sa pomerili. Pri poháriku, sa všetko rýchlo zabudlo a povadení susedia sa opät znášali, akoby sa nikdy neboli hnevali. To je jedna z najlepších vlastností Slovanov.

Nie tak Nemci. Často ani po rokoch nevedeli zabudnút a prepácit, ak mali dojem, že im niekto ukrivdil a len cakajú, kedy sa budú môct pomstit. 

Ked Milovanovi raz istý jeho nemecký známy rozprával, že sused ho dal na súd, lebo v malom jazierku, ktoré mal v záhrade, žaby krkali obcas aj v noci, tak si myslel, že istotne len žartoval. Ked mu však povedal, že súd ho za to odsúdil a nariadil mu, že sa musí postarat o to, aby po desiatej hodine vecer nebolo pocut žiadne žabie krkanie, mal dojem, že sa nachádza v Kocúrkove a nie v Nemecku, v údajne vysoko kultúrnej, vyspelej a najdemokratickejšej krajine Európy. Pochopil, že žije v štáte, v ktorom sloboda obcana existuje len v pozakrúcaných paragrafoch, ale málokedy v srdciach a dušiach ludí.

Asi po roku života v Nemecku spoznali manželský pár, ktorý sa im chválil, že už desat rokov vedie doslova vojnu so svojimi susedmi, tiež manželským párom. Pritom, ako im rozprávali, sa všetko zacalo smiešnou malickostou. Bývali v noblesnej nemeckej štvrti, kde mali dom so záhradou. Už od zaciatku išlo pri ich susedských nezhodách len o také malicherné nezmysly, ako o pár zvädnutých zožltnutých listov, ktoré jedného dna ležali na perfektne cistom chodníku pred vchodom do ich domu. Nafúkal ich tam vietor zo stromu v záhrade ich susedov.    

Anita a Milovan nechceli verit vlastným ušiam, kolko nenávisti, zloby, bolesti a utrpenia sa zrodilo z tejto bezvýznamnej záležitosti. Tiekla krv, padali hrubé urážlivé slová, nicili sa veci a susedia sa nepretržite procesovali pred váženým súdom, ktorý to tiež bral velmi vážne a v plnej dôstojnosti svojho úradu. 

Celá štvrt, kde bývali, o tom vedela a nielenže to všetci sledovali s nehanebnou zlomyselnou zvedavostou, ale ešte škodoradostne prilievali olej na ohen. Nenašiel sa nikto, kto by bol pomohol vyriešit nezmyselný naivný spor jednoduchým ludským a ci krestanským spôsobom. Napokon nebol ani záujem, ved sa dialo nieco pozoruhodné a vzrušujúce, ludia mali dlhodobé divadlo a mohli sa bavit na úcet druhých. To Nemci nadovšetko milovali a v takých situáciách sa premenia na hordu patologických zvedavcov, ktorí sa priam diabolsky dokážu zabávat najprv na rozdúchávaní zla a potom na pozorovaní jeho úcinkov. Konajú to však velmi rafinovane a nenápadne a robia sa, akoby sa ich vec vôbec netýkala. Dokonca ani súd nebol v stave zabrzdit slepú nenávist susedov, ktorí predtým boli priatelia.

Ked Anita po mnohých rokoch, už po páde komunizmu vo východnej Európe, poslala clánok o takýchto prípadoch v Nemecku do Prahy a Bratislavy, aby ho uverejnili, zatelefonovali jej kolegovia novinári a plní nedôvery sa jej vypytovali, ci Nemci sú naozaj takí, ci je to skutocne pravda a ci to nie sú len velmi výnimocné prípady.

 

* * * * * * * * * * * * * 

                                            17. pokračovanie

Kto svoj život žil tak ako mnohí Nemci, kto má strach pred vyžitím normálnych a prirodzených túžob po láske, porozumení, úprimnom priatelstve, po teplom ludskom cite, skrátka, kto sa bojí pozitívnych emócií, ten musí vyhladávat najrôznejšie, casto velmi pochybné a nebezpecné náhrady. Musí si takpovediac skonštruovat náhradné uspokojenia za to, že sa zriekol, alebo bol donútený sa zrieknut radostí a potešení, tak ako ich cloveku ponúka život slobodný, život žitý slobodne podla vlastných predstáv. 

To je aj dôvod, pre ktorý vznikajú rôzne nebezpecné mánie ako alkoholická, drogová, sexuálna, obžieracia, hrácska. Bolo velmi smutným a tragickým, ale pravdivým faktom, že v Nemecku boli už malé deti v procese výchovy konfrontované s potlácaním a zakazovaním vyžitia prirodzených túžob. Možno to vnímat aj tak, že nemeckí rodicia neboli schopní detom osobným príkladom ukázat v praktickom živote ako clovek naplna takéto túžby. Dôvod bol jednoduchý – sami ich už dávno potlacili.       

Preto Milovana ani neprekvapilo, že Nemecko sa v tom čase vyvinulo k špickovej krajine v pornografii. Kritické hlasy tvrdili, že čoraz viac Nemcov sa zaujíma o pornografickú literatúru, než o hodnotné knihy. 

Najzarážajúcejšie pre Anitu a Milovana bolo zistenie a skúsenosť, že Nemci akoby neboli schopní skutocnej lásky. Súviselo to s tým, že nemecký národ je národom, ktorý je vo velkej miere, tak ako sotva iný národ západnej civilizácie, “selbstzerstörerisch”. Ked o tom diskutovali, použili  vždy toto nemecké slovo, lebo slovencina nepozná nijaký adekvátny výraz (opisne: ten, co sa chce sám znicit). Národ, ktorý v sebe nosí podvedomú túžbu po tom, že sa chce rozrušit a znicit, je potenciálne nebezpecný národ, lebo k tomu, aby tento svoj “elementárny reflex” nerealizoval, potrebuje si permanentne vyhladávat nepriatelov (Feindbilder). 

V opacnom prípade nie je schopný žit v mieri ani so sebou, ani so svojimi susedmi. Duša nemeckého národa je extrémne nepokojná a nespokojná, chýba jej diferencovaný pohlad. Vidí všetko len biele alebo cierne. Zdá sa, že je to jej večný údel, ktorému nemôže nikdy uniknút. Už velký nemecký mystický básnik Hölderlin sa vyjadroval o svojich krajanoch velmi abstrusne a tvrdil, že v hrudi jeho národa prebývajú dve duše súcasne – jedna dobrá a druhá diabolská.

Národ, ktorý je selbstzerstörerisch (sebaniciaci) a v ktorom fakticky každý každému nedôveruje, lebo v nom vidí len konkurenta, nie je schopný lásky. Ked Nemci hovoria o láske, tak v podstate myslia len na istú formu obchodu. Láska je pre nich len obchod, ktorý by mal priniest zisk a výhody. Predovšetkým nemecká žena myslí pri “láske” prevažne len na to. 

Milovan sa docital v jednom casopise, ako sa istá známa nemecká herecka vyjadrila nasledovne: 

„Bez muža si v našej spolocnosti ako žena len obycajná nula. Bez muža si celkom bezcenná, nikto ta neberie vážne, nikto si ta nevšíma, nikto ta  nepozýva k sebe. Preto bezpodmienecne potrebuješ muža. Ale ulov si toho najlepšieho a najschopnejšieho. Aby si to však dokázala, musíš byt výborná obchodnícka. Nesmieš sa nikdy predat pod cenu. Je vysokým umením múdrej ženy, že dokáže mužovi velmi vierohodne predstierat aj také schopnosti a hodnoty, ktoré nemá. Potom zarucene zaberie a skocí po nej ako ryba po cervíkovi. Žena musí predovšetkým dokonale vediet predat svoju mladost a svoju sexualitu. Ak je ešte aj mimoriadne pekná, ľahko si vyberie toho, ktorý jej môže ponúknut najviac a nech pritom nemyslí na pocity.”

Krajina, kde ženy takto rozmýšlajú a muži to akceptujú, lepšie povedané, kde to boli práve oni, ktorí ženu dostali do tejto situácie, je krajina bez lásky a bez teplých pocitov cloveka voci cloveku! Nemci sa velmi málo naucili od svojho geniálneho mysliteľa Ericha Fromma, svojho velkého psychológa (ktorý, podobne ako aj Einstein, bol židovského pôvodu a tak isto ako geniálny fyzik, aj on musel újst pred nacistami do USA), ktorý hovorieval: 

„Láska je jedinou správnou odpovedou na problém ludskej existencie. Kto ju nevie dávat, ten akoby ani neexistoval.”

 

 18. pokračovanie

 

3. kapitola

Talianske intermezzo

„Osamelost je velmi casto trpkým osudom mimoriadnych osobností.”

 

Bolo to v máji 197.., ked zacala ich kalvária s hladaním nového bytu, lebo od pani Wernerovej sa po viac než roku chceli za každú cenu vystahovat. Pomery, v ktorých tam žili, sa pre nich stávali neznesitelné, a vtedy ešte nemali dickes Fell (hrubú kožu, ako zvyknú hovorit Nemci).

„Tucný kolos” – tak ju medzi sebou volali – sa s nimi až po niekolkých týždnoch „spriatelil”. Ale išlo len o priatelstvo na typický nemecký spôsob. Priatelstvo, ktoré sa nieslo v znamení žoviálnych ponaucovaní,  castých rád a kontrol, ci dodržiavajú všetky domáce nariadenia. Kedže dom, v ktorom bývali, bol rodinný dom, zvykla si pani Wernerová príst k ním hocikedy, ked sa jej zachcelo, nevelmi rešpektujúc ich súkromie. Velmi rada vyhladávala najmä Milovana a kedykolvek ho zastihla na chodbe, musel s nou ostat na kus reci, a to bez ohladu na to, ci sa práve ponáhlal z práce na obed, ktorý mu Anita prichystala, alebo, ci vychádzal z kúpelne, ktorá bola mimo ich bytu.  

Už sa nesmierne tešili na  dovolenku, ktorú si naplánovali na koniec mája do severného Talianska.  Ešte predtým si však za každú cenu chceli nájst nový byt, aby mohli dovolenkovat s pocitom, že už nebudú musiet znášat prítomnost panovacnej a všetecnej pani Wernerovej. Plný optimizmu sa Milovan vybral tri týždne pred dovolenkou hladat byt. Jedného popoludnia, hned po skoncení práce, išiel do mesta. 

Bol presvedcený, že byt nájde bez problému ešte v ten istý den. V miestnych novinách našiel plno inzerátov, v ktorých  ponúkali množstvo rôznych bytov. Vypísal si niekolko telefónnych císiel a zacal volat z najbližšej telefónnej búdky. No v priebehu len niekolkých minút, musel zažit len samé odmietnutia. Piati majitelia bytov mu rovno bez okolkov povedali, že svoje byty neprenajímajú v nijakom prípade  cudzincom. Traja iní mu zas hned stroho a úsecne oznámili, že byt je už obsadený. 

V dalších štyroch prípadoch niekto na druhom konci vedenia hned zložil bez toho, aby si dal námahu mu vôbec nieco povedat, akonáhle zacul jeho cudzinecký prízvuk. Zacal si uvedomovat, že nemá zmysel pokúšat sa dalej. Nedalo mu to vsak, a tak skúsil ešte raz. 

To, co v ten den zažil pri svojom poslednom pokuse získat nejaký byt, bolo také absurdné, že v prvom momente, keby mohol, tak by muža, ktorý sa mu prihlásil, bol istotne namlátil. Majitel bytu mu povedal, aby sa najprv prišiel ukázat aj s manželkou a že ked sa mu budú pozdávat, zoberie ich, ale len pod podmienkou, ak sa zmluvne zaviažu, že nebudú prijímat nijaké návštevy iných cudzincov. Arogantne mu vykladal, že v jeho dome bývajú len Nemci a preto si nepraje, aby tam chodievali cudzinci, o ktorých vie, že sú velmi hlucní a že sú v každom ohlade rušivým faktorom, ktorý v nemeckom prostredí nemá co hladat. Milovan si ulavil aspon tak, že mu vynadal, k comu mal však len niekolko sekúnd, kým sa neozvalo zloženie sluchátka.

Napokon po desiatich dnoch intenzívneho hladania sa mu predsa len podarilo nájst byt. Ponúkla mu ho jedna maklerská kancelária. Jeho majitelom bola bol istý Dr. Herz (ako sa neskôr ukázalo, jeho meno bolo úplným výsmechom toho, aký mal charakter; bol cynikom bez srdca). Býval vo Freiburgu a v L. vlastnil dva velké domy s desiatkami nájomných bytov. Aj tento pán ich chcel najprv vidiet a pozval ich na stretnutie do kaviarne na predstavovací pohovor, v ktorom najprv museli obstát, ak chceli dostat byt. Bolo to predovšetkým zásluhou Anity, že byt dostali. Bola velmi atraktívnou, nápadne peknou ženou, obdarovanou všetkými atribútami krásy slovenských žien a nemeckí muži na nej doslova išli nechat oci, kdekolvek sa objavila. A to pri ich chladnej formálnej zdržanlivosti už nieco znamenalo. 

Dr. Herz im na záver svojej polhodinovej previerky prezentoval nájomnú zmluvu, ktorá obsahovala niekolko ponižujúcich a nedôstojných bodov. Okrem iného v nej stálo, že sa zaväzujú dodržiavat zákaz kúpania medzi 22. a 6. hodinou. Ak by u nich nejaký návštevník býval dlhšie než týžden, že musia v tom mesiaci platit o dvadsat percent vyššie nájomné. Po byte sa smú pohybovat len v papuciach alebo topánkach, ktorých podrážky sú mäkké a aspon 10 milimetrov hrubé. 

Hoci medzicasom si v Nemecku zvykli už na všelico, nevedel Milovan, ci hovorí s bláznom alebo nejakým stredoveko mysliacim clovekom. Ved predsa žili v štáte, ktorý mal najdemokratickejšiu ústavu v Európe, zarucujúcu vysokú mieru slobody každého jednotlivca, a teda aj cudzincov. No coraz viac sa presviedcal, že demokratická ústava ešte ani zdaleka nerobí každého cloveka aj skutocným demokratom. V ich situácii im však neostávalo nic iné, len zmluvu podpísat v tej forme ako ju stanovil Dr. Herz.

* * * * * * * * * * *

        Dovolenka v Taliansku im vtedy po zážitku s Dr. Herzom prišla velmi vhod. Mali pocit, že ak aspon nacas neopustia svoju novú „vlast“, tak sa v jeho plesnivej, konzervatívnej, meštiackej atmosfére sedemdesiatych rokov dvadsiateho storocia zadusia. Aj v nasledovnych rokoch, vždy, ked im už Nemecko a život v nom išli nadmieru na nervy, zbalili kufre a chodili sa zotavovat do Talianska. Nskôr sa dozvedeli, že aj mnohí liberálne zmýšlajúci Nemci znechutení z Nemecka a jeho prušiacko-bavoráckeho konzervativizmu sa chodili  zotavovat, ci dokonca liecit, do Talianska. 

        Existovali tam špeciálne ústavy, zriadené len pre nich, v ktorých boli konfrontovaní s talianskym spôsobom života, tak velmi kontrastujúcim s pocetnými patologickými neurózami všedných nemeckých dní. Táto talianska terapia mala i má na choré duše Nemcov blahodárny liecivý úcinok.

         Cestovali nocným rýchlikom do Benátok a ocakával ich nádherny týžden na pláži Lido di Jesolo. O piatej ráno boli na talianskej hranici. Vstali z lôžka a plní nadšenia pozorovali taliansku krajinu. Obaja o nej snívali velmi intenzívne ešte v Ceskoslovensku a Milovan vo chvíli svojho prvého vstupu na taliansku pôdu musel intenzívne mysliet na mladého Alberta Einsteina a zacal Anite rozprávat:

„Casto, ked myslievam na Taliansko, spájam s ním neobycajne pozitívny zážitok šestnástrocného Einsteina, ktorý mal pre jeho další život klúcový význam, lebo mu pocas jeho rocného pobytu na severe talianskej krajiny pomohol dostat sa z tažkých depresií, sklamaní a šokov, ktoré zažil ako študent v Nemecku. Taliansko mu pomohlo mu nájst správnu cestu životom. Bez Talianska by sa Einstein podla všetkého nebol stal takým, ako ho neskôr poznal celý svet.”

„Neviem o tom vobec nic, porozpravaj mi to,” povedala zvedavo Anita a Milovan sa rozhovoril dalej o svojej oblúbenej téme, o velkom fyzikovi:

„Mladý Einstein znechutený pomermi na nemeckých školách, s ich skostnatelými, rigidnými vyucovacími metódami, ktoré zabíjali a ochromovali jeho velkolepé nadanie vo fyzike a matematike, odišiel ako pätnástrocný z Nemecka. Rozhodol sa íst hladat nové pozitívne impulzy pre svoj mladý život práve do Talianska, kde v teplej klíme a v prekrásnej prírode žili na rozdiel od Nemecka srdecní, nekomplikovaní, priatelskí a optimistickí ludia. Po roku pobytu v tejto nádhernej krajine, ku ktorému sa v spomienkach vracal po celý život, sa mu podarilo opät nájst svoju pôvodnú vnútornú integritu a stratenú duševnú rovnováhu, ktorú v nom narušilo nemecké prostredie.”

„Aj iní dvaja nemeckí velikáni vedeli velmi dobre o blahodárnom úcinku Talianska na chorého nemeckého ducha,” zasmiala sa Anita a ked sa Milovan na nu spýtavo pozrel, rozhovorila sa:

„Mám na mysli dvoch. Urcite vieš, že to bol Goethe, ktorý bol nadšeným obdivovatelom všetkého talianskeho a prešiel celou apeninskou krajinou. Casto prízvukoval, že najlepšie inšpirácie pre svoje práce nachádzal práve tam. A druhým bol už pätsto rokov pred ním velký nemecký cisár Fridrich II. z rodu Štauferovov. Tento múdry a osvietený panovník prežil takmer celý svoj život v slnecnej Apúlii. Túto provinciu pocas svojej tridsatrocnej vlády vybudoval k najrozkvitnutejšej záhrade celého vtedajšieho Talianska. Bol najvzdelanejším a najkultivovanejším panovníkom svojej doby a velmi výrazným spôsobom vtlacil Európe pecat svojej osobnosti v politickej i kultúrnej oblasti.”

    V Lido di Jesolo sa ubytovali v malom penzióne, kde boli prevažne Nemci. Hned prvý den obedovali pri stole s jednou staršou pretucnelou Nemkou. Ked sa v rámci konverzácie od nich dozvedela, že sú prvý raz v Taliansku, spustila na nich vodopád rád a poucení o krajine a o jej obyvateloch. Nic na Taliansku sa jej nepácilo, nic nepochválila. Taliani podla nej  boli najväcší lenivci, darebáci a podvodníci. Zoširoka im vykladala, akou chaotickou a neusporiadanou krajinou, kde nic nefunguje, je Taliansko.

    Anita to už nemohla pocúvat a opýtala sa jej zlostným hlasom, hoci obvykle bola velmi tolerantná k slabostiam a charakterovým nedostatkom svojich spolublížnych:

„Ked sa vám tu tak velmi nepáci, nerozumiem, preco sem stále chodíte a zakaždým tu ostanete – ako ste povedali – celé štyri týždne? Akýže môžete mat pôžitok z pobytu v krajine, na ktorej vás všetko rozculuje a hnevá?! Preco radšej nenavštívite nejaký iný štát, ktorý zodpovedá vašej nemeckej predstave o poriadku?”

„Liebes schönes Fräulein,” odpovedala drsným, prefajceným hlasom pretucnelá nemecká Brunhilda (všeobecne zaužívané pomenovanie typickej Nemky ako robustnej, hrubo a tvrdo pôsobiacej mužatky) pokúšajúc sa o úsmev a pokracovala: 

„Ste ešte velmi mladá a neskúsená na to, aby ste vedeli porozumiet svet. Prirodzene, že mám velmi príjemný dôvod, pre ktorý chodím dovolenkovat do tejto coraz viac chaotickej krajiny.

    Prezradím vám moje malé tajomstvo. Nikde v civilizovanom západnom svete sa nedá najest tak lacno a skvele ako tu, pochopitelne, za našu tvrdú valutu, za marky. Jedno sa týmto talianským lenivým lapajom, gigolom a suknickárom – v zvádzaní žien sú svetovou extratriedou – musí nechat. Majú excelentnú kuchynu, ktorá nemá na svete páru. Ani povestná francúzska sa jej nevyrovná. Dúfam, že už rozumiete, preco sem chodím. Inak sú to velmi neschopní lotri, títo talianski lenivci, ved ani ako naši spojenci vo vojne nestáli za vela. Naši vojaci museli bojovat aj za nich. Ani ich Mussolini nebol ovela lepší. Náš Adolf musel za neho neraz vytahovat horúce gaštany z ohna.”

     Dalšiu záplavu slov „noblesnej” nemeckej dámy zastavil, naštastie pre oboch, cašník, ktorý jej naložil na tanier vonavé talianske špeciality – to jediné, co ju do Talianska lákalo. Od tej chvíle pre nu celkom prestali existovat. Jej ústa, ktoré predtým chrlili na nich záplavu slov, sa venovali už len spracovávaniu potravy. 

* * * * * * * * * * * *

19. pokračovanie

 

Anita ešte nikdy nebola pri mori. Pochádzala zo stredného Slovenska a takmer všetky prázdniny strávila na chalupe, ktorú mali jej rodicia na Orave. Morom jej detstva a dospievania bola Oravská priehrada. Tam vždy snívala o skutocnom mori a o vzdialených krajinách, ktoré túžila navštívit. Jej najväcším snom bol Orient a juh Európy, hlavne Taliansko a Španielsko. Cítila sa byt južankou a niekedy sa pýtala sama seba, co vlastne robí v strednej Európe a preco sa musela narodit práve tam.  

Dnes išla prvý raz v živote k moru. Cestou na pláž diskutovala s Milovanom o Talianoch, ktorý ich miloval a zaoberal sa už roky s históriou Talianska a antického Ríma. Talianov sa vždy zastával, ak ich nejaký Nemec nafúkane kritizoval. Pre neho boli psychicky najzdravším a najveselším národom Európy. Nikdy nestrácali svoj príslovecný optimizmus a nikým si nenechali zobrat svoju prirodzenú ludskú dôstojnost.

„Taliani sú mimoriadne svojrázni a svojím spôsobom sú netypickí Európania, a to napriek tomu, že náš kontinent ovplyvnili, odhliadnuc od Grékov, najviac zo všetkých ostatných európskych národov,” filozofoval Milovan a pokracoval: 

"Nikto nie je schopný napodobnit ich lahkost, s akou berú život a ho užívajú. Sú nenapodobnitelní umelci, estéti a originálni improvizátori. Pre mna sú najobdivuhodnejší majstri chaosu a dokonalí usmernovatelia chaotických situácií, ktoré sú v živote také casté. S chaosom vedia narábat perfektne, vždy sa v nom vyznajú a nikdy sa ním nenechajú premôct a naplno ovládnut. Vždy sú schopní nájst také riešenia, ktoré chaos udržujú v znesitelných hraniciach. Dokonca sa zdá, akoby vedome a radi provokovali vznik chaotických situácii, aby potom z nich mohli hladat východiská a vytvárat nové poriadky, ktoré po case znova premenia na chos. Zrejme práve tento spôsob života im vyhovuje najviac a je podstatným vysvetlením ich nesmiernej kreativity, flexibility a tolerancie, ktorou sa vyznacujú  aj voci cudzincom.”

„Nemci o nich opovržlivo hovoria, že všetko robia radšej zajtra ako dnes,” zasmiala sa Anita a dodala: 

„Páci sa mi, že Taliani tieto svoje sklony a vlastnosti nepopierajú a sa k nim hlásia, pricom to vždy velmi radi doplnia svojím oblúbeným porekadlom ‘meglio domani, che mai; radšej zajtra ako nikdy‘. Nemci by však nemali zabúdat, že Taliani napriek tomu, že vedia aj žit, co sa Nemci asi nikdy nenaucia, patria zaroveň k  najvyspelejším krajinám sveta. Som si istá, že, ked ohovárajú Talianov, tak sa prejavuje len ich závist nad charakteristickou lahkostou bytia tohto národa, ktorá je pre nich nedosiahnutelná.”

* * * * * * * * * * *

Prvý den na pláži Lido di Jesolo – ale aj všetky ostatné dni – bol pre nich nezabudnutelným zážitkom. Horúce talianske slnko, azúrovomodrá, bezmracná obloha, žiarivo biely piesok, teplé more s jeho charakteristickou korenisto-slanou vônou, to všetko opájalo ich zmysly a dávalo im pocit, že sa stávajú neoddelitelnou súcastou prírody a sú dokonale pohltení jej harmóniou. 

Zvedavo pozorovali pestrú zmes ludí rôznych národností. Najviac z nej sa vynímali Taliani, lepšie povedané mladí talianski muži. Ich obdiv a náruživost pre nežné pohlavie  sú v ich správani natolko výrazné, že sú obsiahnuté takmer vo všetkom, co robia. 

Nikto iný nie je takým obdivovatelom ženskej krásy a erotiky ako Taliani. Akoby bola hlavným zmyslom, ba dokonca absolútnou náplnou ich života. Žena je pre nich to, co najviac obdivujú a preto žena nezažije nikde inde tolko mužskej náklonnosti a uznania ako v Taliansku. Milovan si tu plne uvedomil veľký rozdiel medzi nemeckými a talianskymi mužmi. Keby Nemci mali co len trochu zo šarmu Talianov, urcite by sa nemecké ženy boli vyvíjali inakšie a pôsobili pôvabnejšie a ženskejšie, ako to vnímal v každodennej nemeckej realite.   

Ležiac na deke sa Anita a Milovan zabávali na tom, ako pozornosti mladých Talianov neunikla nijaká atraktívnejšia dáma. Pozorovat ich pri ich nenútených a prirodzene pôsobiacich pokusoch o zoznámenie sa s plážovými kráskami bolo pre oboch novým zaujímavým zážitkom. Aj Anita mala možnost zažiť šarm Talianov. Len co si Milovan išiel  zaplávat a ona ostala na deke sama, tak hneď sa okolo nej tocili mladí talianski krásavci a chceli si s nou dohovorit schôdzku. 

Bola velmi atraktívnym typom Slovenky. Mala krásnu, výraznu tvár, dlhé blond vlasy, nádherné modré oci a vysokú štíhlu postavu, s perfektnymi zenskymi krivkami. Niet divu, že talianski muži si išli pri pohlade na nu doslova vyocit oci a pri každej príležitosti jej dávali najavo svoj obdiv. Vzdy rada užívala všetky pozornosti mužov a tešila sa z ich obdivu, no sama od seba nikdy nebola vyzývavá ani koketná. Bola ženou, ktorej krásu vždy ožaroval a dopĺňal aj jej silný intelekt a ovela viac si zakladala na nom, ako na svojej velkej ženskej prítažlivosti.  

                                          **************        

                                             20. pokračovanie

 

V polovici dovolenky sa vybrali na celý den do blízkych Benátok. Išli lodou, ktorá premávala medzi Jesolom a mestom na lagúne. Dopravila ich priamo do srdca Benátok, na námestie svätého Marka. Ked sa lod blížila k mestu, otvoril sa ich zraku prekrásny pohlad na blízke susedné ostrovy a panoráma tohto úchvatného zážitku v nich vzbudila dojem, že sa ocitli v neskutocnej rozpávkovej krajine.

Boli prekvapení priestrannostou svetoznámeho námestia, lebo vedeli, že v tomto najsvojráznejšom meste západnej hemisféry vládol akútny nedostatok miesta. Všetky jeho ulice boli v podstate len úzkymi klukatými ulickami a jeho hlavné dopravné tepny boli vodné kanále, najdôležitejšou tepnou bolo Kanale Grande. Námestie svätého Marka bolo jediným miestom v celých Benátkach, kde si starí Benátcania pri budovaní svojho mesta dovolili aspon raz architektonický luxus – velikášsky plytvat s priestorom. Pôvodne tam bola kláštorná záhrada, ktorú mesto dalo prebudovat na nádherné, velké a reprezentacne pôsobiace námestie.

Zvlášt príjemný je pobyt na nom vo vecerných hodinách po horúcom letnom dni, ked návštevníci unavení celodennými obchôdzkami po všetkých tých nespocetných a fascinujúcich benátskych pamätihodnostiach, prezentujúcich priam nekonecné umelecké a architektonické bohatstvo, zavítajú do jeho povestných kaviarniciek a cukrárniciek. Osviežia sa v nich zmrzlinou a ci capucinom a zapocúvajú sa do príjemnej hudby orchestra.

Už po niekolkých hodinách pobytu si oblúbili Benátky navždy a stali sa pre nich jedným z viacerých miest Európy (ktoré v priebehu rokov mali ešte navštívit), kde sa hned cítili ako doma. Mesto im bolo blízke aj preto, lebo vedeli o jeho slovanskom pôvode.

Niekedy medzi piatym a siedmym storocím ho založili slovanské kmene Venetov sídliace v severnom Taliansku. Museli ustupovat zo svojich povodných území, v okolí Verony, pod tlakom bojovných a silných germánskych Langobardov, ktorí tam rozširovali svoje územia. Pri svojom zúfalom ústupe unikli pred nimi na more, na pocetné ostrovy a ostrovceky nachádzajúce sa v dnešnej benátskej lagúne, kde si založili osadu na koloch, ktoré povtlkali do plytkého morského dna. Dostala meno po nich a volala sa Venetia a ci Venecia.

Pocas svojich potuliek mestom si Anita a Milovan všimli, že mu chýba akákolvek symetria a že námestie svätého Marka je jediným námestím Benátok. Hoci mali plán mesta,  spociatku sa jednoducho len nechali unášat obrovským davom ludí prúdiacim najznámejšou trasou, a tak sa bez problému dostali k svetoznámemu mostu Rialto. Potom dalej najživšími ulickami až ku Kanale Grande a k železnicnej stanici. Odtial sa odviezli lodou po Kanale Grande popod Rialtom spät k námestiu svätého Marka. 

Plavba po kanále bola pre nich neopísatelným zážitkom. Plavit sa po nom je mimoriadnou udalostou, lebo sa doslova dá povedat, že ide o prechádzku slávnou históriou mesta. Na pravej i lavej strane kanála možno obdivovat pocetné paláce, kostoly a vznešené domy bohatých benátskych patricijov, ktoré vznikali v rôznych storociach uplynulých epôch.

Poobede navštívili impozantnú baziliku San Marko. Odborníci jej architektúru oznacujú za gýcovú, no im sa velmi pácila. Bohatstvá, ktoré bazilika demonštratívne ukazuje tak vo svojom vnútri, ako aj zvonku, sú markantným svedectvom významu a dôležitosti benátskej šlachty talianskeho stredoveku.

Anita mala na sebe lahké letné šaty na ramienkach, a tak, aby ju prísni„strážcovia mravnosti” stojaci pred vchodom do baziliky, pustili donútra, musela si kúpit šatku a zahalit si ňou obnažene ramená. Pred chrámom postávali predavaci takýchto šatiek a robili s nimi dobrý obchod, lebo takmer každá žena, ktorá chcela vôjst do baziliky, mala nahé ramená.

„Podla mna je práve takzvaný gýcový štýl San Marka,” ozvala sa Anita a pokracovala:„dôkazom typickej benátskej tolerancie a otvorenosti vo vztahu k vzdialeným cudzím kultúram a duchovným prúdeniam. Svojou neviazanou volnostou jasne demonštruje, že nezodpovedá a sa nedrží nijakej charakteristickej architektonickej formy.”

„Máš pravdu a keby dnešní Nemci mali viac z volného a slobodného myslenia stredovekých Benátcanov, hned by sa v Nemecku žilo lahšie a jednoduchšie. Tieto obdivuhodné a nanajvýš zriedkavé vlastnosti nadobudli obyvatelia lagúnového mesta hlavne dlhými kontaktami s Byzanciou, Malou Áziou a s blízkym Východom.”

* * * * * * * * * * * *

Za niekolko hodín pochodili velký kus mesta. Až okolo štvrtej si urobili krátku prestávku. Sadli si na lavicku a dali sa do obložených chlebíckov, ktoré si priniesli so sebou a zapíjali ich pomarancovou štavou. Anita, ktorá si nevedela predstavit život bez stromov a zelene, sa ozvala:

„Všetko je tu velkolepé a úchvatné a daleko predstihuje moje ocakávanie, len jedno mi prekáža. Je tu velmi málo stromov a takmer nie je vidno parky a trávniky. Z toho dôvodu by som tu len tažko mohla žit.”

Milovan sa zasmial:

„Ak si to skutocne myslíš, tak co sa týka stromov, sa velmi mýliš. Nepoznám nijaké iné mesto, ktoré by malo tolko stromov ako Benátky, a k tomu takých zvláštnych.”

Pozerala na neho s prekvapením a spýtavo, nevediac ako to myslí a ci len žartuje. Nepovedala však nic a cakala jeho dalšie vysvetlenie. 

„Nie, skutocne to nie je žart. Benátky sa naozaj topia v mori stromov a môžeš to brat doslovne. Takmer všetky benátske stromy sú však neviditelné, lebo sú v mori. Celé mesto stojí na státisíckách najlepších a najzdravších stromoch. Také boli v každom prípade vtedy, ked ich sem pred niekolkými storociami dopravovali z polostrova Istrie, kde sa v tých casoch nachádzali husté lesy, ktoré padli takmer celé za obet Benátkam.”

Anita bola velká obdivovatelka umenia, harmónie a estetiky. Vyznala sa v prácach všetkých významných maliarov a sochárov. Milovan sa v tomto smere ešte len ucil od nej. A tak, ked vychádzali z architektonicky velmi pôsobivého kostolíka svätého Giovanna a Paola opýtal sa jej:

„Preco sa tak intenzívne a nadšene zaujímaš o umenie? Väcšina ludí si tiež rada pozrie umelecké diela, ale obvykle ich aj velmi skoro zabudne. Mám dojem, akoby si tieto veci videla inými ocami, ako ostatní ľudia. Neraz sa mi zdá, že umenie je pre teba istým druhom náboženstva a akoby pre teba bolo najvyššou formou bytostného prejavu cloveka. Ked ta niekedy ukradomky pozorujem ako umenie vnímaš a prijímaš do seba, casto sa mi zdá, akoby si jeho prostredníctvom chcela uniknút všednosti a jednotvárnosti života?!”

Anita chvílu mlcala, ocividne ešte užívala silný umelecký zážitok z návštevy kostola a obdivne ho pozorovala aj zvonku. Potom sa ozvala:

„Umenie je pre mna v prvom rade absolútny vrchol krásy a harmónie. Zažívam ho ako najvznešenejšie snaženie cloveka vytvorit a reflektovat to, co hýbe jeho dušou, co ju vzrušuje, zmieta a nadchýna. Umenie maliarovho štetca, sochárovho dláta a ci nenapodobnitelne sa týciaceho oblúka, vycareného predstavou architekta, nemôže vyjadrit nijaký logos, lebo ide o najvernejšie zobrazenie ludského vnútra a jeho najintímnejších pocitov a stavov. Umenie však vnímam aj ako zdroj najvyššieho poznania, ktorý mi pomáha preniknút velmi prirodzeným spôsobom do záhad tajuplnej reality, ktorá vyniesla nás i celý kozmos. Viem ju pochopit najlepšie len jeho pomocou.  

Toto mesto ma upútava na každom kroku svojimi neopisatelnými umeleckými pokladmi a bude ma navždy držat vo svojom zajatí. Myslím si, že mi velmi pomohlo naplno pochopit fascinujúco bohatý vnútorný svet Talianov, ktorý Nemci nikdy nielenže neobsiahnu, ale nikdy ho ani nemôžu pochopit. Preto aj ich vkus, ich umenie, ich estetika sú strohé a chladné. Ved sú len odzrkadlením chladu a strohosti ich duší. Nemci sa preto nikdy nemôžu ani len priblížit talianskemu prístupu k životu, lebo práve v nom sa odzrkadluje celá nadšená a priam prekypujúca životná radost a neskrotná sloboda talianskeho ducha.”

„Tvoje prenikavé, nekonvencné pohlady na svet umenia a na jeho vztah k zákutiam ludského vnútra sú pre mna velmi poucné, aj ked zatial nie som schopný prežívat to tvojím spôsobom, a podla všetkého ani nikdy nebudem, lebo v tomto smere nemám tvoje kvality. Pomohla si mi však lepšie pochopit tvojho nádherného ducha a tvoje citlivé srdce, ktorého druhá polovica má bezpochyby talianske štruktúry. Tá jedna je slovanská. Kedže mne, na rozdiel od teba, chýbajú nekonecné hlbky tvojich vnemov fenoménu umenia, musím sa priznat, že mna viac zaujímajú dejiny umenia a jeho filozofia. Chcem sa ta ešte opýtat, ci súhlasiš so mnou, že umenie má v princípe svoje korene v tom, že clovek vedie neprestajne intenzívny dialóg s prírodou? Mna zaujíma práve tento jeho aspekt.”

„S tvojím názorom môžem súhlasit, lebo napríklad realizmus, ale i naturalizmus v umení vznikali jednoznacne ako výsledok odvekých a nikdy neprestávajúcich otázok cloveka-umelca na prírodu, ktorá ho stvorila. Umenie má však ešte jeden dôležitý aspekt. Clovek ním vyjadruje aj iracionálny komponent svojej existencie, teda to, co na nej nevie pochopit a co ho preto zatažuje. Pomocou umenia sa clovek s touto problematikou konfrontuje a možno do istej miery aj vyrovnáva.”

* * * * * * * * * * *

21. pokračovanie

 

Neskoro vecer, ked už zas boli na lodi, ktorou sa vracali do Lida di Jesola a plní nostalgického nadšenia pozerali tam, kde vzdalujúce sa svetlá už len matne naznacovali siluetu Benátok, tak cítili, že Taliansko je krajina, ktorá si ich navždy získala a kde sa vždy budú cítit ako doma. V mnohom im pripomínala ich rodné Slovensko.

V Anitinej predstave sa mihali všetky tie úžasné umelecké diela, ktoré v Benátkach videla. Umenie bolo pre nu najväcším divom sveta. Ked ich dnes v hlbokom pohrúžení pozorovala, tak pred jej vnútorným zrakom ožili velkí benátski maliari Tician, Veronese, Tintoretto, Camaletto a ďalší, ktorých už  oddávna obdivovala. Sama bola výborná a nadšená hobby-maliarka.

V ušiach im ešte dlho zaznievali slová starého Benátcana Giovanniho, s ktorým sa zoznámili v jednej kaviarni na námestí svätého Marka, kde si pred odchodom z Benatok trochu posedeli. Poznal velmi dobre aj Nemecko, lebo tam pracoval niekolko rokov a rozprával im:

„Benátcan je zvláštnym druhom cloveka a je celkom iný, nielen ako obyvatelia druhých európskych miest, ale odlišuje sa aj od svojich ostatných talianskych súkmenovcov. Iným a jedinecným ho robí predovšetkým skutocnost, že mesto, kde žije, sa vyznacuje mimoriadnym státusom. Leží v mori, a tak obyvatelia Benátok akoby stáli žili na mori a ci uprostred mora. Bezprostredným a jediným okolím Benátok je len morská voda. Táto kuriozita ich obdarovala svojráznou a nenapodobnitelnou atmosférou, akú nemá žiadne iné mesto. To sa pochopitelne muselo odrazit aj na zvláštnosti charakteru a správania sa benátskych obyvatelov.     Druhá okolnost, ktorá Benátcana robí odlišným od iných ludí, je to, že ako jediný clovek západnej kultúry žije v meste, kde niet nijakých aut. Nejeden z turistov, ktorých sa tu každorocne premelie mnoho stotisíc, si to s prekvapením uvedomí až po nejakom case. A potom sa diví, že mu ani nechýbali, ked si na ne nespomenul. Neobycajné caro Benátok akoby zahánalo myšlienky na autá. Jednoducho nepatri do obrazu zjavu tohto velkolepého mesta. 

Všetci dobre vieme, že auto ovplyvnuje nielen charakter cloveka, ale aj jeho spôsob života. No a tak, ako si ludia, ktorí trvale nežijú u nás, nevedia svoj život predstavit bez aut, tak si ani my nevieme predstavit, že by sme mali žit s nimi, ale bez našich gondol a clnov. Preto je Benátcan presne taký ako jeho mesto – zvláštny, pozoruhodný a jedinecne neobycajný. Je hrdý, ale velmi priatelský a ludom sa snaží vychádzat v ústrety. Je zdržanlivý a nikdy nie je dotieravý. Nie je výbojný, ale má nadmieru obchodného ducha. Je otvorený a tolerantný, ale vie byt aj nemecky dôkladný a presný.

Ešte nieco vám chcem povedat o mojom rodnom meste, lebo to nenájdete v nijakom inom meste v takej miere, a tak intenzívne ako v Benátkach. Nikde inde neobjavíte takú carovnú a mnohostrannú súhru a vzájomné sa ovplyvnovanie dvoch najzákladnejších elementov nášho sveta – vody a svetla. Voda a svetlo sa v Benátkach objímajú tisícorakými sposobmi, z ktorých sa pre oko cloveka neustále rodia nové efekty a jedinecné zážitky.”

Ked unavení, ale štastní, neskoro v noci zaspávali na hotelovej izbe, obaja si mysleli, že v nijakej inej krajine sa cloveku nemôžu zdat byt hviezdy, slnko, obloha a múzy tak blízko, ako v Taliansku. 

 

4. kapitola

Roky dozrievania a konfrontácie

„Silným sa môže stat len ten, kto sa nevyhýba konfliktom.”

 

Prešli dva roky ich spolocného života v Nemecku. Bývali už poldruha roka v centre mesta, v dome, ktorý patril istému Dr. Herzovi. Napriek tomu sa s nikým v dome bližšie nespriatelili. Okrem nich v nom nebývali nijakí iní cudzinci. Bol to dom, aký sa v Nemecku zvykne nazývat ehrenwertes deutsches Haus, ctihodný nemecký dom. 

Nemecká spolocnost bola v sedemdesiatych rokoch minulého storocia jednou z najkonzervatívnejších a najuzavretejších spolocností v západnej Európe. Bola neliberálna a netolerantná. Vo svojom jadre sa velmi bránila preberat nieco z iných kultúr, okrem americkej. Väcšinou však preberala len jej konzervatívne aspekty. Doslova archaickým spôsobom lipla na vlastníctve a na majetku. Ochrana vlastníctva mala pre nu absolútnu prioritu, a v tomto zmysle zabitie cloveka alebo znásilnenie ženy a ci sexuálne znásilnovanie detí (casto aj vlastných) boli nielen v ociach justície podstatne menšie zlociny, než priestupky proti zákonu na ochranu majetku! Nemecký štát sa v tomto ohlade držal ešte zákonov z minulého storocia. Prioritu pred všetkým mala  ochrana bohatých.

     Pojem ctihodný nemecký dom je jedným z posmešných symbolických oznacení arcikonzervatívnych vlastností a negatívnych charakterových elementov, ktoré nemecký duch v sebe ukrýva a ktorými sa manifestuje ako nepriatel slobody a života!

Zaužíval sa v reci mladých nemeckých rebelov, ktorí zúfalo a bezvýsledne protestovali proti negatívnym vlastnostiam svojich otcov a proti zaprášenému spráchnivelému konzervativizmu spolocnosti. Bolo to obdobie intenzivnych a neraz i krvavých demonštrácií (ktorých sa velmi aktívne zúcastnoval v prvých radoch aj bývalý minister Joška Fischer) proti germánsko-prušiackym nerestiam, ktoré Nemcov od stárocí zmietali a ovládali a z nich robili velmi rozporuplný a zároven vnútorne mimoriadne rozpoltený národ západnej civilizácie. 

Pojmy ako spiessig a bürgerlich (ktorých pravý význam, ako ho vnímajú pokrokovo mysliaci clenovia nemeckej spolocnosti, možno do slovenciny len tažko pretlmocit), teda približne malomeštiacky a meštiacky, len slabo sprostredkuvajú to, akí Nemci vo svojom zaulitovanom, nepriedyšnom a pavucinovo spráchnivelom germánstve v tom období boli.

Môct bývat v ctihodnom nemeckom dome bolo v tých casoch pre cudzinca z východnej Európy takmer vylúcené. Z pohladu jeho nemeckých obyvatelov nieco také narúšalo nielen jeho „nemeckost“, ale aj jeho dôstojnost. Prítomnost cudzinca v nom akoby v ich ponímaní znehodnocovala akúsi jeho skrytú spojitost s vnútornou mysticko-magickou podstatou germánskeho nemectva, tak ako to prežívali „správni” Nemci.

Anite a Milovanovi sa však, ako sme už spomínali, podarilo dostat byt práve v takomto dome. Pritom im vôbec nešlo o to, že sa chceli etablovat medzi konzervatívnymi „pravými” Nemcami a ani im nešlo o ich akceptanciu, ako takmer všetkým Slovákom žijúcim v nemeckom exile. Slovák v exile, vydaný napospas extrémnemu tlaku celkom špecifickej nemeckej predstavy o správnom spôsobe života spolocnosti, ktorá sa veĺmi líšila od slovenskej, velmi rýchle stratil svoje národné sebavedomie, ktoré dokázal hrdo prejavovat len doma, medzi svojimi. 

Oni dvaja chceli bezpodmienecne žit medzi nimi, priamo v ich strede len preto, aby ich mohli pozorovat, analyzovat a spoznat ich takpovediac znútra. Ich cielom bolo pochopit ich paradoxnú podstatu a spoznat ich hlbšie a lepšie, než sa boli schopní poznat sami. Ich spolunažívanie s takýmto druhom Nemcov malo byt akýmsi dlhorocným experimentom, na konci ktorého by boli v stave porozumiet príciny, ktoré Nemcov nútili žit a správat sa tak, ako to robili.

 

22. pokracovanie

 

Milovan medzicasom vystriedal viaceré firmy. Napokon si našiel mesto v istej leasingovej firme. Bolo to Ingenierurbüro, ktoré pracovalo na princípe, že svojich zamestnancov vypožiciavalo vždy na nejaký cas rôznym podnikom a firmám. Tak mal príležitost putovat mestami v okolí vzdialenom do sto kilometrov od L. Mal to tak dohodnuté v pracovnej zmluve. Kto to v zmluve nemal, ten musel pocítat kedykolvek s pracovným nasadením po celom západnom Nemecku. Milovan však nechcel byt odlúcený od Anity ani len jediný den – ved mali v dalekom cudzom svete len jeden druhého – a tak si vybojoval v zmluve zmienený dodatok. Tento spôsob castej zmeny pracovného prostredia a aj mesta, mu vyhovoval. Velmi rýchlo naberal nové skúsenosti a spoznával morálku a charakter nemeckej spolocnosti coraz lepšie. 

Firma, ktorá mu dala prácu, mala nieco cez sto zamestnancov, ale v skutocnosti pozostávala len z dvoch malých miestností. V jednej sedel šéf a jeho zástupca a v druhej dve sekretárky. 

Hned ako nastúpil do prace, tak ho vypožicali spolu s jedným o niekolko rokov od neho starším kolegom, ktorý vo firme pracoval už pomerne dlho, do nedalekého mesta K., do fabriky Glock&Glockner. Jeho nový kolega sa volal pán Staude a na druhý den, ked sa v jeho aute viezli do práce, mu rozprával, co ho v novom zamestnaní ocakáva. To, co od neho pocul, neznelo velmi potešitelne a povzbudzujúco.

„Vo firme, ktorá si nás vypocižala, ostaneme tri mesiace. To je maximum, ktoré v prípade tejto formy práce dovoluje zákon. Nechcem vás mojimi informáciami znepokojovat, ale predpokladám, že pracujete po prvý raz v leassingu. Na osobnom mi slecna Huberová povedala, že ste z Ceskoslovenska a že ste u nás nový. Preto vám chcem povedat, co vás ocakáva a dat vám niekolko rád. Dúfam, že to neberiete ako dotieravost, ale musíte vediet, že som otvorený clovek.”

Odmlcal sa a spýtavo pozrel na neho. Milovan bol pozitívne prekvapený správaním Staudeho. Bol jedným z mála Nemcov, ktorých dosial spoznal, co hovorili priamo, bez prikrášlovania to, co si naozaj mysleli. To bol aj jeho spôsob, a tak si Staude hned získal jeho sympatie. Ked Staudeho uistil, že si velmi rád vypocuje jeho zaujímavé skúsenosti, tak jeho novy kolega pokracoval:

„Podniky, ktoré si nás vypožiciavajú, sa k nám, zamestnancom leassingových firiem, neraz chovajú akoby sme boli  moderní otroci.”

Rozprával mu, že s nimi casto zaobchádzajú ako s posledným odpadom a že s nimi v podstate zapchávajú všetky možné diery. Neraz sa mu stalo, že musel pracovat ako technický kreslic, hoci bol inžinier. Protestovat proti tomu nemalo nijaký zmysel, lebo, ak clovek nepatrí firme, kde pracuje, tak ho tam neberú vážne.

„Musíte byt pripravený aj na to, že vás budú šikanovat a bez okolkov zneužívat, lebo, ak ste niekde cudzí, tak tam nemáte nijaké práva a vy ako cudzinec ste na tom ešte horšie,” hromžil Staude a vysvetloval horlivo dalej: 

„Ak náhodou nieco zbabrete, niet nikoho, kto by sa vás zastal a kryl vám chrbát. Ba co viac, dávajte si dobrý pozor, aby sa vám nestalo, že na vás zložia chybu iného. V tomto smere som zažil tie najnehanebnejšie a najpodlejšie intrigy. V tom sme my Nemci skutocne majstri, iste vám to nemusím zdôraznovat. Ako cudzinec ste túto našu typickú vlastnost urcite už casto zažili na vlastnej koži.”

Milovan sa usmial a súhlasne prikývol. Staude sa mu pácil coraz viac. Takto s ním ešte nehovoril nijaký iný Nemec. Pocúval ho, ako mu už úplne dôverne vykladal dalej:

„Najhoršie je, že ked ako zamestnanec leassingu prídete na výpomoc do nejakej firmy, ocakávajú od vás hotové zázraky a berú ako samozrejmé, že ovládate kompletne celú ich pracovnú problematiku, s ktorou sa ich ludia zaoberajú už roky. Nikto nechápe a ani ho to nezaujíma, že problémy, s ktorými sa stretávame pri najrôznejších nasadeniach v cudzích firmách sa od seba neraz líšia tak velmi ako noc a den.”

Ked už boli nedaleko podniku, v ktorom sa malo zacat dalšie Milovanove pracovné dobrodružstvo v Nemecku, upozornil ho Staude dôrazne na to, že v ich pozícii je velmi dôležité, aby práve prvý den zanechali co najlepší dojem, lebo inakšie sa mu môže stat, že hned oznámia do leassingu, že nie sú s ním spokojní a na druhý den si ho už neprajú vidiet. Zvycajne to býva tak, že v priebehu prvých troch dní zavolá šéf leassingu do firmy, kam vyslal svojho pracovníka a informuje sa, ci sú s ním spokojní. Až po pozitívnej odpovedi uzavrie s firmou casovú zmluvu a v dobe jej platnosti si firma už musí podržat leassingového pracovníka.

Napokon ešte dodal:

„Pán Lipovic dúfam, že vám bude na osoh, co som vám v krátkosti porozprával o pomeroch u nás. Ešte vám chcem povedat, že neoficiálne nás volajú  leassingoví otroci. Nie je to velmi daleko od reality, lebo sa od nás ocakáva, že budeme vykonávat poslušne a usilovne všetko co na nás v cudzej firme nanesú a vždy držat pritom hubu.”

 

 

23. pokracovanie

 
 

Milovan už mal dostatocné skúsenosti s roznymi aspektami života v Nemecku, a tak ho Staudeho otvorená rec nemohla ani otriast, ani vystrašit. Bol presvedcený, že najhoršie obdobie v Nemecku už prežil – nezamestnanost. Ale i tá bola pre neho koniec koncov velmi poucnou skúsenostou. Volný cas, ktorý mu ponúkla, rozhodne dobre využil. V jeho priebehu urobil mnoho pre spevnenie svojho vnútra, pricom mu velmi pomohla Anita. Jej pokoj, sebaistota a rozvaznost prejavujúce sa pri každom probléme, mu pomáhali lahšie nachádzat vnútornú vyrovnanost aj v kritických situáciách. Jej rozvinutý, vždy zvedavý intelekt, schopný prijímat a dávat, bol pre neho dôležitým iniciátorom jeho vlastných snažení. Nikdy v živote jej nezabudne, ako trpezlivo a s láskou mu pomáhala liecit chorú cast jeho duše, a to napriek jeho obcasným výbuchom agresie, ktoré prichádzali, ked mal pocit, že ho nieco ohrozuje a chce ho znicit. Vtedy reagovalo jeho podvedomie, ktoré ešte nespracovalo negatívne zážitky z jeho neštastného detstva.

Od Anity sa naucil chápat, že silné narcistické ego cloveka len blokuje na jeho ceste za dosiahnutím stavu vnútornej harmónie. Obdivoval jej silné vôlové vlastnosti a jej nikdy nemiznúci optimizmus. Vždy sa vedela rýchlo rozhodnút a takmer všetky jej rozhodnutia boli správne. Nikdy necakala od nikoho pomoc, sama však bola ochotná kedykolvek pomôct iným. Bola ženou, ktorá krácala životom vzdy so svojím neodolatelným úsmevom a nenapodobnitelným šarmom. Boli najvýraznejšími vonkajšími aspektami jej osobnosti a nimi si podmanila a ziskala každého. Jej osobnost si vedela ziskat nielen mužov, ale aj ženy. Mala v sebe láskavost a vedela prejavovat úprimný záujem o druhého. Jej teplý úsmev, ktorému však nechýbala ani erotika, bol nesmierne posobivy. 

To všetko bolo v nej vždy súcasne, a tak bola jednou z najprítažlivejších žien, aku si Milovan dokazal predstavit. A potom mala ešte jeden další velký dar „bohov“ – svoju nevycerpatelnu energiu. Nebola nikdy unavena a vzdy bola psychicky a fyzicka naplno pritom, co práve robila a robila stále nieco. 

Bol svojej žene nesmierne vdacný za to, že mala  trpezlivost konfrontovat sa aj s temnou a patologickou castou jeho duše, o ktorej bol presvedcený, že nepatrí k jeho podstate. Bola len deformujúcim vonkajším nánosom, ktorý ho obcas priam démonickou silou strhával do svojej moci a zvádzal z cesty, o ktorej vedel, že je jediná, tá správna.

Jeho štastím bolo, že relatívne velmi skoro prišiel k dôležitému presvedceniu, ktoré sa mu stalo hlavným mottom: Ak clovek nevyužije najrozhodujúcejšiu fázu svojho života, ktorou je obdobie medzi jeho dvadsiatympiatym a štyridsiatym rokom a nenájde svoju vlastnú cestu zivotom, tak sa mu  to uz nikdy nepodarí. Potom sa už nikdy nezbaví toho, co k nemu nepatrí a cím jeho vnútro zdeformovali iní. Po prekrocní tejto vekovej hranice už ani nie je schopný rozoznat, kedy koná na základe vlastných rozhodnutí a kedy sú jeho rozhodnutia len rozhodnutiami iných. Okrem toho, takmer každý, kto už dosiahol štyridsiatku, sa už sám pokladá za takú dôležitú autoritu, že nepripustí, že by sa v niecom mal a ci musel zmenit.

Slávny rímsky cisár Markus Aurelius, ktorý sa vyznacoval aj velkým filozofickým duchom, poznal velmi dobre už v druhom storocí jednu z najvýznamnejších výpovedí filozofie: „Len vtedy budeš múdrym a slobodným clovekom, a to aj vtedy, ak si otrok, ak spoznáš a uznáš, že si sa mýlil a dokážeš prebrat správny názor iného cloveka.” 

* * * * * * * * * * * *

Milovan pracoval už dva mesiace v leassingovej firme a celkom dobre sa prispôsobil pomerom v novom zamestnaní. Do práce dochádzal spolu so Staudem v jeho aute, a tak sa velmi zblížili, aj ked každý robil na inom oddelení.

Staude sa mu zdôveril, že chce bezpodmienecne zmenit zamestnanie, lebo, že už dlho nevydrží v takej nervydrásajúcej brandzi, akou bol leassing. Mal tridsatosem rokov a pokladal sa už za dost starého na to, aby aj nadalej robil taký druh práce. Hovoril, že desat rokov leassingu ho znacne opotrebovalo a zanechalo na nom trvalé stopy. Neustála zmena pracovného miesta ho už dost unavovala. Milovan sa na rozdiel od Staudeho tešil na casté zmeny, ktoré mu ponúkal tento druh zamestnania. Vedel ale dobre, že to bude tak len istý cas. Bol pevne rozhodnutý si neskôr za každú cenu nájst možnost, ako sa stat nezávislým. Chcel robit  cosi, kde by sám mohol rozhodovat o tom, co robí (nemohol tušit, že osud mu už coskoro pripravuje túto cestu životom, ktorú si tak želal, aj ked za iných okolností, ako si predstavoval). V súcasnosti mu však cinnost, ktorú vykonával, velmi vyhovovala. Umožnovala mu konfrontáciu so zaujímavými, vždy trochu inými situáciami a inými ludmi, lebo to so sebou prinášala automaticky každá zmena miesta. Istotne to bolo psychicky i fyzicky velmi nárocné a sprevádzané aj s rizikami. Bol však  neopotrebovaný a pulzovalo v nom nadmerné množstvo energie. 

„Zarába sa tu síce viac ako v normálnom zamestnaní,” stažoval sa Staude Milovanovi, ked sa jeden piatok zas raz vracali z práce autom domov a tešili sa pritom na víkend, “ale coraz castejšie sa pristihujem pri tom, ako sa stávam tažkým neurotikom.”

„Ako sa to prejavuje? Trpíte azda na nespavost?”

„Aj to, ale najväcší problém mi robí, že už nie som schopný v klude užívat ani len víkendy, no a co mám potom z takého života? Aj teraz sa síce teším na volné dva dni, ale ked prídem domov, tak viem, že nebudem mat z nich vela radosti.”   

„Nechápem. Co vám v tom bráni? Ja sa už nemôžem dockat, ked budem doma s mojou manželkou Anitou a pocas celého víkendu si na Glock&Glocknera ani len nespomeniem. V tom case mi môže byt ukradnutý!”

„To je práve to, co ja nedokážem! Vypnút a na cas zabudnút celú firmu! No vy Slovania ste nielen v tomto ohlade iní. Isté veci, ktoré my Nemci berieme smrtelne vážne, sú pre vás nedôležité. Vo všetkom beriete život ovela lahšie ako my. Preto ste v živote spokojnejší a štastnejší. Viete sa nielen smiat, ale aj plakat. Nebojíte sa slz a nehanbíte sa za ne. U nás neplacú ani len ženy. Sú tvrdé a nemilosrdné. Z velkej casti je to však vina nás, mužov. Nie nadarmo Rakúšania, ktorí majú vela zo slovanskej mentality, zvyknú  hovorit: „My pracujeme preto, aby sme mohli žit, Nemci žijú len preto, aby mohli pracovat.“

 

 

24. pokračovanie

 

 

Milovan sa musel rozosmiat nad zvláštnym filozofovaním svojho kolegu. Ešte takto nikdy nehovoril. Chcel k tomu niečo poznamenať, ale ten sa nedal prerušiť a pokracoval  dalej:

„So mnou je to tak, že teraz sa síce aj ja teším na víkend, ale už dnes vecer sa zacnem znervóznovat podla istej stereotypnej schémy, ktorá sa každý týžden opakuje, ci chcem alebo nechcem. Vtedy vo mne odbiehajú asi takéto myšlienky: Zajtra je predposledný den môjho volna a postupne a uplne neodvratne - lebo sa nedokážem proti tomu vzoprieť - sa mi v hlave zacne premietat film o všetkom, co sa v tej prekliatej firme v priebehu týždna odohralo. Odvíja sa to vždy odznova, v rôznych kombináciách, ktoré vyplodí moja chorobná zneurotizovaná fantázia. Sú do neho zabudované všetky telefonáty, rozhovory a diskusie, ktoré som pocas týždna absolvoval. Takto sa zacína moja pravidelná víkendová neuróza, ktorá je utrpením nielen pre mna, ale aj pre moju ženu a ciastocne aj pre moje deti. Lebo sa pre nich stávam neznesitelným.

No a v nedelu, už hneď pri ranajkách moja neuróza pokracuje a sa stupnuje. Ak to môžem vyjadrit románovou formou, tak v nedelu je na programe druhý diel. Zacína sa takpovediac druhá, silná fáza mojej neurózy, spojená s intenzívnym neurcitým strachom. V hlave sa mi zacnú premietat nespocetné technické výkresy a plány, na ktorých pracujem. Prenasledujú ma, trápia ma a nedajú mi pokoj. Najmä tie, ktoré som nedoriešil. Nedokážem proti tomu vobec nic urobit. Vzdal som sa a už som sa s tým zmieril, že patrím k typickým víkendovým neurotikom, ktorí sa v našej nemeckej spolocnosti coraz viac množia a pre ktorých oficiálna lekárska diagnóza znie:„Berufsangstneurose”, neuróza zo strachu v zamestnaní.”

„So mnou je to inakšie,“ povedal Milovan, ked sa Staude odmlcal. „Len co skoncím prácu a som z podniku prec, prejdem okamžite do sveta iných myšlienok. Nemajú absolútne nic spolocné s tým, co robíme na pracovisku. Sú to myšlienky, ktoré ma naplnajú nadšením a kreativitou ducha a pomáhajú mi spoznat kozmos, ludí i seba.”

Staude sa len divil, že nieco také je možné a trochu skepticky prehodil:

„Nechápem to, ako to je, že váš myšlienkový svet je zrejme celkom odlišný od môjho a ja k takému svetu jednoducho nemám prístup. Pre mna taký svet vnútornej slobody neexistuje. Avšak hovoríte o nom tak presvedcivo, že vám verím a okrem toho vyžarujete spokojnost a životnú istotu, aj ked nie ste etablovaným clenom tejto nemeckej spolocnosti, ako som ja. Ale, podla všetkého, práve to je dôvodom, že to dokážete a že v tom inom myšlienkovom svete ste naozaj doma.“

Milovan mlcal a nepokracoval už dalej. Vedel, že nemá zmyslu mu vysvetlovat, že principiálne sa na tento myšlienkový svet môže napojit každý, ale že väcšina ludí na svoju velkú škodu nevie objavit dôležitý význam takého kroku a žije len vo svete každodenného stresu a zarábania penazí.

Na prípade Staudeho, ktorý pôsobil takmer vždy nervózne a hekticky, mohol Milovan analyzovat typického Nemca strednej vrstvy, a tak zároven mohol analyzovat kus Nemecka a jeho ducha. Každý den s ním strávil v aute takmer hodinu. Jeho tažkú neurózu bolo možné pozorovat aj v tom, že bol schopný hovorit takmer výlucne len na jedinú tému – o záležitostiach, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkali jeho práce a ludí, s ktorými mal do cinenia pracovne. 

Akonáhle sa Milovan  pokúsil zaviest rozhovor na nejakú inú tému, Staude zacal reagovat nesúvisle a rozhárane, aby sa už vzápätí vrátil k tomu, co ho neurotizovalo a co nepretržite strašilo v jeho germánskej lebke – k veciam, ktoré sa týkali problémov vo firme.     

Milovan sa už dávnejšie presvedcil o tom, že prevažná väcšina Nemcov sa priam krcovite vyhýba rozhovorom o svojich súkromných a rodinných záležitostiach. Preto ho vôbec neprekvapilo, že to tak bolo aj v Staudeho prípade. No tento polutovaniahodný clovek nebol schopný hovorit ani len o neutrálnych veciach. Bol velmi názorným prikladom toho, ako nemecká spolocnost svojimi rigidnými  pravidlami a normami postupne zotrocila takmer každého svojho clena a urobila z neho povolné, manipulovatelné a preto vnútorne neslobodné indivíduum, fungujúce  presne podla jej požiadaviek. 

Staude reprezentoval velmi výrazne typ nemeckého cloveka, ktorý sa celkom identifikuje s plnením svojich povinností a plní poslušne želania, ktoré na neho nanášajú iní, a tak vyvíjajú nepriamy tlak, ktorý ho ešte viac neurotizuje. Plnenie povinností, ako najvyššie motto ludskej existencie, je posvätným imperatívom nemeckej spoločnosti. 

Frommova psychológia cosi také považuje za nekrofilnú patológiu. Kantova filozofia, naproti tomu, to oslavuje a jedno z najvyšších Kantových filozofických maxím znie:  „Najväcšie životné štastie musí clovek hladat vždy len v plnení svojich povinností (že by v dôkladnom naplnaní tejto vety tkvel pôvod nemeckého Übermenscha, ktorý sa pozerá na všetkých ostatných ludí zhora?).” 

Ci Kant sám veril na platnost svojho postulátu, ostáva však otázne. Je možné, že tento nemecký filozof bol presvedcený, že clovek je od prírody zlý a deštruktívny a tak sa svojou filozofiou „životného štastia z plnenia povinností” len snažil ovplyvnit výchovný proces mladých ludí a redukovat v nich ich sklony ku konaniu zla.

Kedže Milovan denne pozoroval Staudeho zjavnú trvalú nervozitu a vnútorné napätie a videl ako neraz trhane a nepravidelne dýchal, nemohol nijako nadobudnút dojem, že by všetci Nemci boli štastní v zmysle Kantovej filozofie o plnení povinností.

* * * * * * * * * * *  

 

25.pokračovanie

 

Bol pondelok a mali pred sebou už len posledný týžden ich pracovného nasadenia vo firme Glock&Glockner. Na budúci týžden už mali pracovat každý v inom meste. Staude vyzeral velmi nezdravo a  dýchal tažko, s viditelnou námahou. Rozprával Milovanovi, že má za sebou mimoriadne zlý víkend, lebo jeho neuróza mu nedovolila poriadne spat a že z nedele na pondelok takmer nezažmúril oka. Celú noc ho pichalo pri srdci. Milovanovi ho bolo velmi lúto. Chcel mu nejako pomôct. 

Už dlhšie sa spolu s Anitou zaoberali ázijskými filozofiami, takže sa velmi vela naučil aj z lekárskeho umenia a psychológie Ďalekého východu. 

Ázijské filozofie venujú velmi vela pozornosti práve dýchaniu a správnej pulzácii dychu v ludskom tele. Preto zacal Staudemu vysvetlovat:

„Pán Staude, budem k vám otvorený a poviem vám, co si myslím o vašom spôsobe života.”

Potom mu povedal, co ešte nikdy nijakému Nemcovi nepovedal:

„Hovorím vám to preto, lebo vás pokladám za svojho priatela a mám pocit, že nie ste velmi štastný s vašim životom, tak ako ho žijete”.

Staudemu sa pri týchto slovách zracilo na tvári najprv prekvapenie a potom zjavné dojatie. Milovan pokracoval:

„Mal som možnost pozorovat vás každý den a nemôžem sa ubránit dojmu, že váš zdravotný stav je velmi povážlivý, aj ked sa to organicky navonok zatial neprejavuje. Nepáci sa mi však to, ako  dýchate. Pravdepodobne si to neuvedomujete. Vaše dýchanie pôsobí neprirodzene, akoby bolo blokované. Vela som sa zaoberal s taoizmom, s ázijskými meditáciami, s dýchaním a jeho technikami. Preto viem, o com hovorím. Vaša psycha sa nachádza v stave trvalého emocionálneho stresu. O tom svedcí aj to, ako zažívate víkendy. Namiesto toho, aby ste sa pocas nich zotavili, stresujú vás ešte dodatocne. Takto sa nikdy neuvolníte z nezdravého napätia. Naopak, to stále vo vás len rastie. Vaše dýchanie je už narušené, a to velmi zoslabuje aj vaše srdce. Dych a telo cloveka, ako aj jeho držanie, prezrádzajú znalcovi takmer všetko o jeho vztahu k svetu a k životu. Hovoria tiež veľa o možnej narušenosti tohto vztahu."

Staude načúval pozorne a nevychádzal z údivu. Ešte nikdy žiadny z jeho kolegov, s ktorými roky spolupracova, ale ani nikto z jeho známych, takto s ním nehovoril. 

"Dakujem Vam, priateľu - dúfam, že vás môzem tak pomenovať. Toľko účasti na mne a na mojom zivote som ešte od nikoho nezažil. Prepačte, že som vás prerušil, ale musel som vám to povedať."

Milovan sa usmial, položil mu ruku na rameno a pokračoval:        

"Clovek, ktorý dýcha správne, teda rytmicky a celkom lahúcko a prirodzene, je voci svetu otvorený, nebojí sa ho a komunikuje s ním bez problémov. Nemá strach sa s ním konfrontovat a jeho spojenie s ním je intenzívne a aktívne. Kedže telo cloveka reprezentuje otvorený energetický systém, ktorý sa nachádza za normálnych okolností v neustálej výmene s energiami okolia, tak vie také indivíduum pomerne lahko kompenzovat a vyrovnávat aj prípadne rušivé vplyvy zvonku. Preto sa vracia velmi rýchlo do rovnováhy.

Vo vašom prípade sa však táto rovnováha, ktorá je pre zdravie životne dôležitá, už veľmi narušila. Z toho dôvodu už nie ste schopný zakaždým, po dvoch, troch mesiacoch, ked musíte zmenit pracovné miesto si odznova zvykat na nových ludí a prispôsobovat sa novým podmienkam.

Neviem, ci vám je známe, co povedal o plnení povinností váš filozof Kant, predpokladám, že nie, ale aj tak sa správate, ako by ste boli jeho horlivým nasledovníkom, a to isté robia mnohí vaši krajania. Akoby tu Nemcom chýbal zdravý rozum, alebo akoby nemali pud sebazáchovy. Poviem vám však, že Kant vás všetkých bud oklamal, alebo sa pomýlil. Rozhodne to nie je tak, ako to ludom odporúcal. Clovek nie je stvorený na to, aby bol štastný len neprestajným plnením povinností a záväzkov. Takého cloveka si želal pruský štát, ktorý bol založený na dôkladnom fungovaní byrokracie a bezmyšlienkovitom akceptovaní autority a jej rozkazov. Kto si myslí, že len otrocké plnenie povinností je najvyšším cielom života, ten nie je slobodný clovek a preto sa nikdy nemôže stát sám sebou. Ak si to neuvedomíte a nezmeníte svoju cestu životom, nepôjdete po nej už dlho.”

Ked sa Milovan odmlcal, bolo chvílu ticho, potom Staude prehovoril: 

„Neuveritelné, cosi také som ešte nepocul od nikoho. Bola to prednáška ako na univerzite. Otriaslo ma to do základov. Nikdy som tieto veci nevidel z tohto pohladu. Doma ma trvale vychovávali s vetami ako: Musíš to vydržat! Musíš to dokázat! Nic nie svätejšie, ako splnit si povinnost! 

A ja som trpel, dokazoval, vydržal a plnil si povinnosti, až som pred dvoma rokmi dostal žalúdocné vredy. No na svojom živote som nezmenil nic. Teraz ste mi však otvorili oci a chcem sa pokúsit žit inakšie.”

Milovan sa ale tešil, že už nebude musiet trávit každý deň istý čas so Staudem, hoci si ho obľúbil. Svojím stereotypným rozprávaním sa stával pre neho coraz  nudnejší. Spoznal ho a už nemal co na nom objavit. Tešil sa, že bude do práce dochádzat sám vlakom, a tak bude mat možnost využit cas na cítanie a nebude musiet pocúvat jeho monotónne neurotické reci. Bol pre neho cas íst zas o krok dalej. Jeho životom bola cesta dopredu, neustále dopredu, cesta za neustále novým poznaním.

O dva týždne neskôr, ked už pracoval v inom meste, u inej firmy, sa dozvedel, že Staude leží po tažkom infarkte v nemocnici. 

 

* * * * * * * * * * * *

 
 

26. pokračovanie

 

Peniaze, ktoré Milovan vždy na konci mesiaca našiel na svojom konte, neboli nijakou mimoriadnou sumou a už v žiadnom prípade nie tým, co si o bežných zárobkoch na Západe mysleli ludia u nich na Slovensku. Neraz sa musel usmiat, ked s Anitou hovorili o tom, ako si u nich doma Západ a najmä Západné Nemecko nesmierne idealizovali. 

Keby si Anita nebola našla prácu vo fabrike, boli by sa museli poriadne uskromnit. Jeho inžiniersky plat v prvom zamestnaní bol len 1500 mariek brutto. Po všetkých zrážkach mu ostalo len nieco cez tisíc mariek. Okrem toho do pracovnej zmluvy mu zabudovali klauzulu, ktorej pri podpisovaní zmluve ani len poriadne nerozumel (keby aj bol rozumel, nic by to na veci nemenilo, musel by to akceptovat) a ktorá hovorila, že do platu je zahrnutá aj suma 200 mariek, ktorá može byt kedykolvek zrušená, co mu napokon aj urobili, ked sa zacali jeho tahacky s Tischlerom. 

Z osobného oddelenia mu písomne oznámili, že vedenie nie je spokojné s jeho pracovným výkonom a že v zmysle zmluvy bude dostávat už len 1300 mariek. Až vtedy prišiel na to, co v jeho zmluve znamená veta „Ihr Gehalt schließt auch den zu jederzeit abrufbaren Betrag von 200 DM” (váš plat zahrna aj sumu 200 DM, ktorá môže byt kedykolvek odvolaná)ein. 

Istotne, Nemci v porovnatelnom prípade zarábali ovela viac ako on, ale on musel vychádzat z toho, aký bol jeho zárobok. Okrem toho Nemci týmto spôsobom diskriminovali takmer všetkých cudzincov. Cudzinec vždy dostal menší plat ako Nemec v tej istej pozícii. Bolo to tak aj u nich? To nevedel presne, pokial si však spomínal, u nich taká problematika neexistovala a slovo cudzinec nemalo takú trpkú príchut ako v Nemecku. Urcite aj preto, lebo na Slovensku sotva zili nejakí cudzinci. A tak o tolerancii svojich krajanov voči cudzincom mohol len teoretizovať. Nemyslel si, že by boli veľmi tolerantní. Mali množstvo predsudkov a kto má predsudky, tomu je tolerancia cudzia. 

Pri ich mesacnom nájomnom 450 mariek, museli dosť šetrit a nemohli si veľa dopriať, aby si mohli odložit každý mesiac okolo 250 mariek na nábytok, ktorý si museli kúpit do nového bytu, ked sa už vystahovali od Wernerovej. Keby Anita nebola v každom ohlade skromná a nevedela si všetko sama ušit, neboli by mohli odložit ani jedinú marku. Napriek tomu si na nábytok museli zobrat ešte aj pôžicku 10 000 mariek. Na auto nemohli ani len pomysliet, v opačnom prípade by si museli zobrat dalšiu pôžicku, co však bolo priam nemožné, lebo cudzincov diskriminovali aj banky a pôžicku im poskytli len vtedy, ak mali dvoch nemeckých rucitelov (na vybavenie pôžicky si zohnali dvoch Nemcov, každému museli za to zaplatit 500 mariek)!  Zvykli si preto žit bez auta a naučili sa to tak dobre, že sa to navždy stalo súcastou ich životnej filozofie. 

V leassingu Milovan zarábal 2200 mariek brutto, no aj to nebolo nic mimoriadne. Po zrážkach mu ostalo necelých 1500 mariek. Nový byt ich stál 600 mariek a mesacne museli splácat 300 mariek banke. Anita pracovala vo fabrike na ženské prádlo, kde mohla využit svoju výbornú krajcírsku zrucnost. Jej mzda bola cistým cynizmom kapitalizmu. Pracovala v tvrdom, takmer neludskom akorde a hoci normu splnala na 120 percent, jej mesacný brutto zárobok obnášal nehanebnú sumu len 400 mariek. Na prácu novinárky v nejakej nemeckej redakcii nemohla ani len pomýšlat. 

Za prvé, bola z východného bloku a ludom odtial sa v takých pozíciách principiálne nedôverovalo, ved co ak by bola komunistická špiónka (to si neskôr o nich mysleli dokonca aj ich známi, slovenskí krajania-exilanti). 

Za druhé, bolo na to treba ovládat nemcinu perfektne, podla extrémne prísnych nemeckých predstáv (ked si to Milovan teraz uvedomil, neraz si spomenul, ako doma casto zneužívali slovo perfektný, najmä v spojení s ovládaním cudzieho jazyka; vybavoval si v predstave  niektorých ludí, o ktorých sa u nich hovorilo, že vedia perfektne nemecky a musel sa pritom usmiat, lebo teraz vedel, že nemcinu len lámali), ale tak daleko Anita ešte nebola.     

* * * * * * * * * * * * * *     

 

 

27. pokračovanie nasleduje

 

Anita a Milovan si zvykli chodievat pravidelne do Talianska. Naucili sa taliansky a naucili sa aj poznat Talianov a im rozumiet, a tak pochopili, preco sú hviezdy talianskeho neba pre ludí, ktorí ich vidia, priam na dosah ruky, naproti tomu hviezdy nemeckého neba sú od nich  velmi vzdialené. V Taliansku je stredobodom života clovek a nie zákony a pravidlá. V Nemecku je to naopak. Tam sú najdôležitejšie rigidné, neraz celkom stupídne (z pohladu zdravého rozumu) zákony a až potom príde clovek. 

Mnohí Nemci radi zdôraznovali, akí sú Taliani bezohladní a casto i škrupulózni, pricom velmi radi prízvukovali vlastnú korektnost a spolahlivost. Anita a Milovan sa z takýchto porovnaní mohli len smiat. Poznali zo skúsenosti desiatky názorných príkladov svedciacich v prospech Talianov. Vedeli velmi dobre, že práve v necakaných kritických situáciach každodenného života Taliani reagujú velmi spontánne prejavmi prirodzenej ludskosti, Nemci, naproti tomu, takmer vždy len podla pravidiel a predpisov.    

Viackrát zažili, že napríklad taliansky vodic autobusu znova zastavil aj vtedy, ak sa už pohol zo zastávky, ale uvidel, ako niekto ešte dobieha. Nemeckí vodici cosi také nerobia už len zo zásady. Držia sa služobných predpisov do slova a do písmena. Talianskemu vodicovi by sa nikdy nemohlo stat to, co im rozprával istý ich nemecký známy o svojom švagrovi, ktorý pracoval ako vodic autobusu v meste L. 

Jedného dna, ako obvykle, viezol cestujúcich na letisko. Asi tri kilometre pred letiskom sa autobus necakane ocitol v dopravnej zápche. Ani po dlhých minútach cakania sa cesta neuvolnovala. Viacerí cestujúci sa obávali, že zmeškajú svoje lietadlo. Zacali naliehat na vodica, aby na letisko odbocil inou cestou, pri ktorej práve stáli. To však nebolo v súlade s jeho predpísaným plánom cesty, ktorého sa mal držat. Po viacnásobných prosbách cestujúcich sa napokon odhodlal im vyhoviet. Na letisko prišli napriek zdržaniu vcas. Vodic okrem úprimných slov vdaky a chvály obdržal aj malé penažné obnosy ako dodatocnú odmenu. 

Statocný a poctivý muž po tomto chvályhodnom cine napokon vykonal ešte i to, co mu prikazovala služobná povinnost a podal o mimoriadnej udalosti písomné hlásenie (Talian by to nikdy neurobil) a dokonca odovzdal aj navyše privyrobené peniaze (nad takou „obmedzenostou” by Talian len zalomil rukami). Keby to však radšej nebol vykonal. Za niekolko dní dostal od svojej firmy doporucený dopis. Bolo mu oznámené, že pre nedodržanie služobných predpisov bude preložený na iné miesto s nižším platom a vo firme už nikdy nebude smiet pracovat ako vodic autobusu. 

Zdôvodnenie jeho preloženia bolo koncipované nemecky sucho a precízne: „Bez súhlasu predstavených je svojvolné menenie predpísanej trasy neprípustné a trestá sa disciplinárne”. 

Istotne, život v Taliansku neslobodno idealizovat a turistovi, ktorý tam príde len na dovolenku, neraz uniknú práve jeho tienisté stránky. Lebo Taliansko to je aj všemocná korupcia, sociálna nespravodlivost, hochštaplérstvo, podvod a perfektne organizovaná mafia. V Nemecku je mnoho vecí, ktoré sú pre cloveka lepšie zorganizované (ale len zorganizované; vo všetkom, co Nemci organizujú však  casto chýba teplý ludský cit)  než v Taliansku. Aj sociálne zabezpecenie bolo v Nemecku v sedemdesiatych rokoch na vyššej úrovni ako v Taliansku.

* * * * * * * * * * * * 

Po dôkladnom oboznámení sa s pomermi v nemeckej spolocnosti, ktorá bola velmi nepriatelská aj k detom, sa Anita a Milovan rozhodli, že nebudú mat deti. Kto nežil v Nemecku, ten to  môže len tažko pochopit. Ved v Nemecku ste ako nájomník daleko vítanejší, ked máte len psa alebo macku, ale nijaké deti, v najlepšom prípade len jedno. Na rodiny s troma a ci štyrmi detmi sa väcšina majitelov domov pozerala ako na asociálne kreatúry a preto v dome nežiadúce! Ako asi môže vyzerat duša národa, ktorý je neschopný milovat svoje vlastné deti?! 

Osud to však s nimi mienil inakšie. V roku 197. tragicky zahynul Milovanov bratranec pri autonehode v Belgicku, ktorý žil od roku 196. v Amsterdame. V aute bola aj jeho  srbská manželka, ktorej jedna stará mama, rodácka z Nového Sadu, mala slovenský pôvod. Spolu s nimi boli aj ich dve deti, dvojrocný chlapec a šestrocné dievca. Nehodu prežil len chlapec. 

Ked sa to Milovan dozvedel, spontánne sa s Anitou rozhodli, že ho adoptujú. Vtedy nemohli tušit, ako ich adoptívny syn Olaf raz velmi ovplyvní ich život. Nemohli predpokladat ani to do akých podivných, neocakávaných a nebezpecných udalostí sa raz vdaka jemu a jeho nesmierne rozvinutému geniálnemu intelektu dostanú.     

Olaf bol mimoriadne nadané dieta. Prvé písmená sa naucil, ked mal dva a pol roka. Boli vtedy na dovolenke v Rimini a  vtedy bola móda dat si na kúpené tricko vytlacit svoje meno. Anita kúpila také tricko Olafovi a ked mu vysvetlila, že je na nom napísané jeho meno, naucil sa ho napísat. Od toho okamihu sa zacal ucit písat celú abecedu. So styrmi rokmi vedel cítat a písat nemecky i slovensky. Ešte nechodil do školy, no už si chodil požiciavat knihy z knžnice, kde bol jej najmladším clenom. Co však na nom bolo najneobvyklejšie, to bolo široké spektrum jeho talentov. 

Všetko, do coho sa dal, mu išlo nadpriemerne dobre. Výborne maloval, bol hudobne nadaný a v škole bol vo všetkých predmetoch daleko pred rovesníkmi. So šiestimi rokmi pocítal so zlomkami a ovládal rovnice. Ked mu bolo osem, riešil kvadratické rovnice. S Milovanom diskutoval o Newtonových gravitacných zákonoch a napäto pocúval jeho rozpávaniu o Albertovi Einsteinovi. Napriek tomu dostal na konci druhej triedy z matematiky len dvojku. Zariadila to jeho ucitelka, aby nemal ako jediný v triede jednotku, ale i preto, že bol v nej jediný cudzinec. Dieta cudzincov nesmelo byt predsa lepšie ako deti Nemcov. Až ked Anita s Milovanom išli za riaditelom a spravili u neho velký cirkus a hrozili, že Olafa nechajú preskúšat nezávislou komisiou a  celú vec budú publikovat v tlaci ako diskriminovanie žiaka cudzinca, nariadil riaditel opravenie dvojky na jednotku. 

 

28. pokračovanie

 

 

Základná škola v Nemecku trvá štyri roky, potom sa žiak dostane bud do gymnázia, reálky alebo do takzvanej hlavnej školy. Olaf mal s ucitelmi problémy pocas celej základnej školy. Snažili sa mu poškodit, kde len mohli. Akoby nemohli zniest, že mal ako jediny cudzinec v triede vo všetkom obrovský náskok pred ostatnými spolužiakmi. A on im to vracal, kde len mohol. Bol drzý, nepresný, nedisciplinovaný a neposlušný. Robil im naprotiven všetko to, co najviac neznášali. S oblubou pocas vyucovania vyrušoval. Nic neznášal tak velmi, ako nespravodlivost, a tak sa im pomstil, kedykolvek sa mu k tomu naskytla príležitost. Doma však prejavoval celú svoju zúfalost zo svojej neutešenej situácie v škole.

Rodicia ho utešovali, že na gymnáziu to istotne bude lepšie a že tam ucitelia urcite budú vediet ocenit jeho mimoriadne vedomosti a schopnosti. Žial, nemali pravdu a ich prognóza sa nenaplnila, a to napriek tomu a ci práve preto, že Olaf doslova exceloval vo fyzike, chémii, matematike či biológii. Navyše bol ešte aj výborný športovec. Venoval sa lahkej atletike. Aj na gymnáziu bol vo svojej triede jediným cudzincom a pre svoje mimoriadne nadanie bol trnom v oku väcšine ucitelov, ktorí nemohli zniest, že nie nemecké deti z najlepších rodín boli najmúdrejšími žiakmi, ale on, cudzinec a ešte k tomu akýsi podradný Slovan.

V piatej triede na gymnáziu bol len mladý ucitel biológie úprimne nadšený Olafovými nevšednými vedomostami. Ostatní ucitelia, kde mohli, tam sa ho snažili nicit, ci už psychicky, alebo mu dávali horšie známky ako si zaslúžil, prípadne robili oboje. Jeho ucitel matematiky patril k tej sorte nemeckých ucitelov, pred ktorými majú žiaci strach. Najdôležitejšia bola pre neho prehnaná disciplína. Rec, ktorú voci žiakom používal, bola presýtena cynizmom a prednášaná arogantným tónom.  

Nemecká škola bola v tom období konzervatívna a vo všeobecnosti neznášala geniálne deti, a to tým viac, ak išlo o deti cudzincov. Ucitelia mali presné príkazy zhora ako postupovat voci žiakom z rodín cudzincov, a tak sa už od zaciatku snažili prekazit, aby podla možnosti v nicom nevynikali nad nemeckými detmi. Takýto postup patril k základným princípom nemeckého ducha, ktorý chcel všetkých a všetko ovládat a nad všetkých vyniknút, nech už nemeckí politici vyslovovali akokolvek ušlachtilo znejúce tézy o dokonalosti demokracie v Nemecku!

Olaf, no nielen on, si musel v škole až do omrzenia  vypocut vetu „Správaj sa disciplinovane”, ale ani jediný raz sa mu nestalo, aby ho okrem jeho ucitela biológie vyzval nejaký ucitel k tomu, aby zo svojho mimoriadneho poznania porozprával nieco aj ostatným spolužiakom. 

Nemci sú národom, ktorý má negatívne nastavenie voci detom (vychádza to z ich extrémneho sklonu elimovat všetky rušivé faktory, ktoré narúšaju chod života spolocnosti – a k tomu v ich podvedomom ponímaní patria aj deti). Nemeckí ucitelia mali vo všeobecnosti velmi negatívny postoj k svojim žiakom. Mnohí z nich ich velmi radi psychicky deptali. Neraz vyvolávali situácie, v ktorých sa žiaci cítili zahnaní do úzkych a pocitovali bezmocnost. Rigidno-konzervatívny duch prušiactva a prušského školského systému, výrazne upevnený kancelárom Bismarckom (ktorý tak velmi neznášal už aj mladý Albert Einstein, až pred ním napokon ako 16-rocný ušiel z Nemecka prec a svoje štúdia dokoncil v Taliansku a Švajciarsku), stále ešte pôsobil v hlavách pocetných nemeckých ucitelov a pedagógov. A tento duch  spôsoboval aj to, že mnohí Nemci velmi milovali pocit osobného triumfu nad bezmocným clovekom, najmä ak ho dokonale zahnali do úzkych.

* * * * * * * * * * 

Anita a Milovan si jedného dna kúpili knihu Dies ist nicht mein Land (Toto nie je moja krajina) od nemeckej ucitelky, židovky L. F., v ktorej popisovala vlastné zážitky. Ked ju precítali, dozvedeli sa o nemeckom školskom systéme priam neuveritelne škandálne a zarážajúce veci a po prvý raz nazreli hlbšie do jeho zákulisia. 

L. F., ktorá sa v Nemecku narodila i vyštudovala, bola po niekolkých rokoch vyucovania na gymnáziu natolko otravená  školským systémom krajiny, v ktorej sa narodila a vyrastala a najmä svojím povolaním ucitelky v tomto systéme, že napokon znechutená odišla žit do Izraela. 

O niekolko rokov neskôr sa s nou celkom náhodne zoznámili v Tel Avive. Boli tam na návšteve u manželov Jelínkovcov pochádzajúcich z Moravy, z rodiny, ktorej volakedy patrila fabrika na svetoznámu slivovicu, znacky Jelínek. Jelínkovci s nou boli spriatelení, ba dokonca boli aj velmi vzdialení príbuzní. V tom case Lipovicových už nemohlo nic prekvapit, co sa týkalo Nemecka, a tak sa nedivili, že v knihe bolo len minimum z toho, co o nemeckej škole obsahoval pôvodný rukopis. Nemecký vydavatel  sa to neodvážil uverejnit v plnom rozsahu. Mal strach o seba, i o pani L. F.

Problém s Olafom sa pokúsili Anita a Milovan vyriešit tak, že v priebehu troch rokov ho trikrát nechali zmenit školu. No nepomohlo to vôbec. Všade vládli približne tie isté pomery. Neraz sa stávalo, že Olaf prišiel zo školy domov velmi znechutený a psychický ubitý šikanovaním ucitelov i väcšiny spolužiakov, ktorí si neustále vymýšlali nové metódy ako ho ponížit a ukázat mu, že ani jeho nadpriemerné poznanie a múdrost mu nepomôžu, aby si získal ich akceptanciu a uznanie.

Anita s ním v takých chvílach musela viest dlhé psychologické rozhovory, aby ho opät vzpružila a dodala mu svojím srdcom i intelektom nové energie a novú chut do života. No nie všetky rany na jeho citlivej slovanskej detskej duši sa jej podarilo zacelit. Olafovu pozitívnu emocinalitu prýštiacu z hlbok jeho mäkkého slovanského srdca však nemecké prostredie, v ktorom sa pohyboval, coraz viac umrtvovalo. 

Už v skorom detskom veku bol mimoriadne prístupný na racionálne argumenty takmer tou istou mierou ako dospelí, ba v nejednom prípade prístupnejší, ako väcšina priemerných dospelých. A tak jeho ubolenú, v škole utýranú dušu, musela jeho matka liecit predovšetkým pádnymi argumentami rozumu.

Snažila sa odviest pozornost jeho poranenej duše na problémy iných ludí a ukázat mu, že sú na tom ovela horšie ako on. Rozprávala mu o tom, ako mnohí Nemci ponižujú najmä tureckých a talianskych gastarbeiterov.

Raz – mal vtedy dvanást rokov – prišiel domov velmi neštastný, lebo z písomky z matematiky dostal nezaslúženú dvojku, hoci mal vyrátané všetko bezchybne. Ucitelka si jednoducho vymyslela nejaké chyby v matematickom formalizme, ako to sama definovala, ktorý použil pri písaní práce, a tak mu vyrobila dvojku, lebo inakšie „hrozilo“, že by bol mal jednotku ako jediný v triede. Nemal bónus dobrého žiaka, ako to jeho rodicia poznali zo Slovenska, kde ucitelia dobrým žiakom vždy ešte pridali, ak sa im nieco celkom nevydarilo. Naopak, nemeckí ucitelia ho poškodzovali, kde mohli.

* * * * * * * * * * * * * * *  *

 

29. pokračovanie

 

 Anite sa medzicasom podarilo nájst miesto novinárky v jednych nekonzervatívnych, pomerne liberálnych novinách. Tam okrem svojej bežnej práce zbierala aj prípady dokumentujúce neludskost a nehumánnost nemeckej spolocnosti. V ten den, ked Olafa našla takého skormúteného a mlkveho sediet doma, zacala o jednom z nich rozprávat. Vedela, že to ho najlepšie odpúta od sebalútosti:

„Nic si z tej dvojky nerob, vždy sme ti hovorili, že nie známky od ucitelov, ktorí ta neznášajú, sú dôležité. Neznášajú ta jednoducho preto, lebo si si dovolil byt ako jediný cudzinec najmúdrejším v cisto nemeckej triede. Dôležité pre tvoj život však je to, že ty sám vieš, že si najlepší a že si schopný sám sa naucit oveľa viac, než vás ucia v škole. Tvoje obrovske nadanie ti nemôže nikto zobrat a zároven ti tvoje obsiahle poznanie bude dávat pocit prevahy nad každým. Cloveku nedáva nic také velké sebavedomie ako vedomosti a poznanie, ktoré druhí nemajú. Patríš k tým, ktorí majú všetky predpoklady k tomu, aby nadobudli v zivote mimoriadne poznanie a táto skutocnost ti musí byt najväcším zadostucinením. Všetko ostatné je proti tomu bezvýznamné a po rokoch sa z toho budeš len smiat.

Teraz ti však porozprávam príbeh sedemrocnej Anny z H., ktorá už rok leží zásluhou svojich surových, sadistických nemeckých rodicov v nemocnici. Je v kóme, musia ju umele vyživovat. Jej ctižiadostiví rodicia chceli, aby už v predškolskom veku mala náskok pred svojimi rovesníkmi. Robili to však s takým nepredstavitelným násilím a takou surovostou, že nikto nevie ci to, čo jej urobili, vôbec prežije. Ak áno, tak s najväcšou pravdepodobnostou ostane jej mozog natrvalo poškodený.”

Olafova apatia a pesimizus odrazu zmizli, akoby ich niekto bol odcaroval prec. Jeho úžasne rozvinutý intelekt okamžite reagoval na nové informácie a nespracované emócie a depresie boli razom zabudnuté. Prerušil matku a vecne poznamenal, pozerajúc vyckávajúco pritom na nu, ako sa vytiahne z pasce, ktorú jej nastavil (od malicka diskutoval s rodicmi ako rovný s rovnými a oni nikdy nezdôraznovali rodicovskú autoritu a v nejednom prípade ich diskusie koncili jeho „vítazstvom”, ktoré otvorene akceptovali, takže smel mat pocit, že bol lepší ako oni):

„To je strašné, ale v princípe ste aj vy chceli, aby som bol vo všetkom lepší než iní.”

„Máš pravdu, vždy sme ta podporovali v tom, aby si sa rozumovo rozvíjal rýchlejšie ako iní. Boli sme toho názoru, že každé dieta môže objavit radost z ucenia a poznávania ovela skôr, ako až so šiestimi rokmi v škole, kde ešte navyše, ucitelia len málokedy vedia detom sprostredkovat skutočnost, že ucenie a poznávanie môže by radostou a nie povinnostou, alebodokonca trápenim. S tebou to však bolo celkom inakšie ako s úbohou Annou. Ty sám si sa zacal ucit poznávat písmená už ako dvaapolrocný. Na každú zvedavú otázku, ktorú si nám položil, si dostal odpoved, a tak sa tvoj intelekt rozvíjal neustále rýchlejšie.

Annu však neludsky trápili a týrali jej zakomplexovaní rodicia. Pomocou trestov, bitky a stredovekých muciacich metód chceli dosiahnut, aby ich dcéra vynikala nad všetkých a aby sa potom aj im dostalo spolocenského uznania, ktoré postrádali. Boli to jednoduchí ludia. Otec bol robotník a matka pracovala ako pokladnícka v obchode.”

„Nechápali tí idioti, že tak ju skôr znicia, ako z nej urobia geniálne dieta? Ved ak nevedeli vybudit jej zvedavost svojím vlastným intelektom a ak neboli schopní dievcatku ukázat na sebe, že pre nich nie je nic vyššie ako poznanie, tak preco to radšej neprenechali škole a ucitelom?”

Olaf svojím chladným rozumom situáciu hned analyzoval. Voci dospelým mal velmi kritické nastavenie a posudzoval ich nanajvýš skepticky. Podla neho prevažná väcšina z nich bola obmedzená, na nízkom stupni poznania a všetky svoje nedostatky pred mladými len zakrývala svojou autoritou, vekom a neprístupnostou.           

Anita pokracovala: „Anna bola dlhé hodiny priviazaná o stolicku a musela cvicit krasopis, aby v nom bola perfektná. Pokial rodicia neboli s písmom a úpravou spokojní, nedostala jest ani pit. Aby v noci nemohla íst tajne k ladnicke, tak musela spávat pripútaná k posteli. Ak sa v noci preto pomocila, tak ju matka strcila na niekolko minút do ladového kúpela. Ak sa z toho rozplakala, bola potrestana surovou bitkou. 

Každý den musela niekolko hodín cítat, písat, pocítat a malovat. Okrem toho musela každý den cvicit hodinu s pätkilovou cinkou. Hrat sa nesmela nikdy. Jej telo a duša vydržali celý rok nepredstavitelné týranie, ktoré jej spôsobovali vlastní rodicia. Ked jedného vecera po tvrdej tortúre upadla do bezvedomia, z ktorého sa viac neprebrala, vážila už len sedemnást kilo.“

V ten den sa Anita od Olafa už nedozvedela, co bolo prícinou jeho depresií v škole. Tragédia dievcata zanechala v nom taký silný dojem, že jeho problémy mu pripadali bezvýznamné a už nepotreboval a ani nechcel o nich hovorit.

 

 

                              30. pokračovanie

 

V polovici osemdesiatych rokov Milovan už nepracoval ako inžinier. Pred nejakým casom stratil prácu a nedarilo sa mu najst nove zamestnanie. Bol nezamestnaný, a tak žili len z príjmov Anity. 

Jedného vecera – vtedy bol už takmer rok bez práce – ich prišiel návštivit redaktor ZDF-televízie z Mainzu, pán S., ktorý bol Anitin dobrý známy. Obcas mali spolu do cinenia pracovne a spriatelili sa. Priniesol podklady pre prípravu jedného televízneho vysielanie, ktoré robili spolocne. Bolo to vysielanie o politike a živote Alexandra Dubceka. Mala sa na to pozriet a doplniť to. Po tom, ako to prediskutovali, si sadli všetci traja do obyvacky k šálke kávy.

„Preco sa v nemeckom štáte vyvíja coraz viac k nebezpecný extrémny praviciarsky konzervativizmus? Tak sa predsa prenecháva vela priestoru neonacistom,” opýtal sa v priebehu rozhovoru Milovan ich nemeckého hosta.

S. nepotreboval premýšlat ani jedinú sekundu. Odpovedal okamžite a so zlostou v hlase:

„Nový kancelár Helmut Kohl je konzervatívny nacionalista a politik, ktorý je pätolízacom kapitálu. Je devótnym obdivovatelom superbohatých. Jeho snahou je vyhoviet im vo všetkom, lebo bez ich podpory nie je schopný vládnut. Prevažnú väcšinu intelektuálov a liberálne mysliacich ludí má proti sebe. Preto jeho vláda bude coraz viac potlácat všetko, co je podlla neho ľavicové a co je proti štátu, tak ako si ho predstavuje a ako ho zamýšla vyformovat. Z toho dôvodu nemá ani najmenší úmysel podniknút nieco proti neonacistickým živlom. Naopak, sú to jeho tajní spojenci.”

„Podla mojej mienky sa nemecký štát vyvíjal týmto smerom už aj za Helmuta Schmidta. V každom prípade sa ani vtedy proti nim nepodnikalo nic. Jediným nemeckým kancelárom, ktorý naozaj mal skutocné demokratické zmýšlanie bol Willy Brandt. Nemal však vela priestoru, aby ho mohol uplatnovat a realizovat podla vlastných predstáv.”Reagoval na to Milovan.

„V podstate s vami súhlasím,“ povedal S. a prikyvoval hlavou, dodávajúc: „Lebo už v šestdesiatych rokoch, ked Bundestag vyhlásil zákon proti extremistom, išlo tu o nebezpecné tendencie zo strany štátu, ako uberat obcanom z ich osobnej slobody. Boli to zaciatky budovania silného policajného štátu v starom prušiackom duchu, ktorý chce mat zákonné prostriedky, aby nimi mohol presadit všetko to, co potrebuje proti svojím kritikom a odporcom z radov tých obcanov, ktorí sa štátu neboja hovorit aj nepríjemné pravdy. Neskôr potom štát práve na základe dalšieho budovania týchto prostriedkov a rozširovania svojej absolútnej moci mohol zacat vojnu proti skupine odporcov policajného štátu, zhromaždených okolo Andreasa Baadera a novinárky Ulrike Meinhof, ktorí boli oznacovaní za teroristov a rozbíjacov demokracie. Týmto spôsobom mohol nemecký policajný štát svojich nepohodlných odporcov fyzicky zlikvidovat. 

Medzi nami si môžem dovolit povedat nieco, co by som si oficialne nikdy nemohol dovolit, že Baader a jeho ludia bojovali o zachovanie demokracie proti korupcii a narastajúcej nedemokracii nemeckého štátu. Teroristami sa stali až v tom okamihu, ked nevideli iné východisko, ako robit štátu, ktorý nenávideli, nepríjemnosti, ktoré napokon prešli až do krvavého násilia.”

„Už ako dieta som pocitoval velké sympatie ku všetkým, ktorí bojovali proti nespravodlivosti mocných a vládnúcich. Obdivoval som Spartaka, Jána Husa, Guevarru a dalších revolucionárov. Vždy som si myslel,...”

„Otvorene sa hlásat k takýmto myšlienkam môže byt u nás velmi nebezpecné, najmä, ak niekto nepatrí k nejakej silnej organizácii, ktorá v prípade potreby stojí za ním,” preušil Milovana redaktor S. a pokracoval:

„Už v roku 1962 bol vyhlásený zákon, v zmysle ktorého bol štát oprávnený a ci povinný, prijímat do verejných služieb len tých, u ktorých bolo jednoznacné, citujem z neho: že existuje záruka, že dotycný bude v každej situácii verným zástancom ústavného demokratického poriadku. 

Na základe tohto zákona bolo preverených viac než pätstotisíc ludí a mnohým z nich nebolo dovolené vykonávat  povolanie v štátnej službe. Cudzina vetdy velmi kritizovala tieto opatrenia konzervativnej nemeckej vlády. Kritika prišla napríklad z Talianska i Francúzska. ”   

„V Nemecku teda sloboda prejavu a sloboda názorov existujú len na papieri,” zamiešala sa do rozhovoru Anita, ktorá prišla do obyvacky a položila na stôl šálky s kávou a zákusky. 

S. najprv zdvorilo podakoval za kávu a potom ironicky povedal: „Hoci medzicasom to cvirikajú už aj vrabci na streche, moji krajania nie sú schopní realizovat to vo svojich hlavách. Niet asi národa, ktorý by tak otrocky veril svojej štátnej moci ako nemecký národ a ktorý by bol natolko presvedcený, že štát vždy vie, co robí a že mu preto treba vo všetkom dôverovat a sa mu podriadit. V nijakom inom západnom európskom štáte nevládne taká intenzívna atmosféra strachu a nedôvery medzi ludmi ako v Nemecku.”

„A ja som bol taký zaslepený intelektom velkých nemeckých myslitelov, že som do tejto krajiny prišiel hladat slobodu. Chcel som ju nájst v krajine, kde ludia vôbec nevedia, co je sloboda, aj ked o nej stále rozprávajú a naivne si namýšlajú, že z nej majú viac ako ostatní. Ked som Anite hovoril, že som presvedcený, že ma zo zamestnania prepustili len preto, lebo moje politické názory, ktorými som sa netajil a otvorene som ich hlásal, boli z pohladu mojich kolegov a predstavených extrémne nepriatelské voci nemeckému štátu, smiala sa z toho a hovorila, že to prehánam.”

Povedal nahnevane Milovan.

„Nevedel som, že ste nezamestaný, Anita to nikdy nespomínala.”

„Tým sa predsa v Nemecku netreba chválit, sám najlepšie viete, ako nemeckí spoluobcania v takom prípade reagujú, a to o to viac, ak ste cudzinec a ste nezamestnaný už dlhšiu dobu.  Potom ste pre nich automaticky len lenivec, ktorý si robí dovolenku na úkor ich tvrdej práce a za ich dane. Také sú ich bežné predstavy, navyše velmi intenzívne podporované a propagované zhora. A váš národ aj v minulosti velmi rýchlo podlahol propagande, najmä, ak ho nejakým spôsobom vyzdvihovala oproti iným.”

„Máte pravdu, je to skutocne tak. V tejto súvislosti vám v krátkosti porozprávam obsah jedného clánku opisujúceho smutnú realitu života v nezamestnanosti v Nemecku, ktorý na budúci týžden uverejní istý môj priatel novinár. Ide o prípad úspešného vedúceho pracovníka K. P. z jednej firmy, ktorý pri každej príležitosti vyhlasoval, že problém nezamestnanosti je len zdanlivý problém a že každý, kto chce pracovat, prácu aj nájde. Všetkých nezamestnaných dával do jedného vreca, ktoré ušili tí, co sú hore. Toto vrece možno výstižne oznacit etiketou s jedným slovom: lenivci.”

„Unverschämte Drecksau, schmutziger scheinheiliger Arschkriecher (nehanebná špinavá svina, špinavý pokrytecký ritolez).” 

Milovan si nemohol odpustit, aby nevyrazil zo seba niekolko typických nemeckých nadávok na vrub pána P., rozcúlený nad tolkou nehanebnostou a nesolidárnostou voci nezamestnaným. Host sa len trpko pousmial a pokracoval dalej:

 

 

                                    31. pokračovanie 

 

„Pockajte, len pockajte! Nechajte ma pokracovat a uvidíte ako ho osud a či tí, v mene ktorých hovoril, naparoval sa a ponižoval všetkých nezamestnaných, ako ho teda všemocní kapitalisti napokon za to odmenili. Ked sa dozviete ako dopadol, ešte ho napokon polutujete aj vy. Celých desat rokov pracoval u firmy, kde mal isté miesto prakticky až do dôchodku. No pred dvoma rokmi urobil nieco, co urobit nemal. Ulakomil sa na ponuku inej firmy, kde dostal o 600 mariek vyšší plat a kde mu ponúkli výhliadky na lepšiu kariéru, ako ju mohol realizovat vo svojej starej firme.

Prešiel rok, ked odrazu z jedného dna na druhý ohlásil majitel firmy konkurz a všetci zamestnanci boli na ulici. Až teraz, ked nezamestnanost postihla aj jeho, sa milému pánovi P. otvorili oci a zbadal, co naozaj znamená byt bez práce. Pochopil, že nezamestnaným sa v Nemecku môže stat ktokolvek a celkom bez vlastnej viny. 

Po dvoch rokoch zúfalého a neúspešného hladania napokon na vlastnom osude  pochopil aj to – ved kto by bol chcel bývalého obchodného vedúceho  z firmy, ktorá skrachovala, predsa len on musel byt zodpovedný za zruinovanie podniku – že dlhodobí nezamestnaní nie sú povalaci, ktorým sa nechce robit, ale ludia, ktorí väcšinou museli žit v zúfalej beznádejnej situácii. 

P. nevidiac nijaké iné východisko, zacal z trpkej zúfalosti pit. Napokon to s ním prišlo tak daleko, že už po týždni, keď mu vyplatili nezamestnaneckú podporu, všetko prepil. Ako sa dalo ocakávat, tak ho napokon opustila aj manželka s desatrocnou dcérkou, lebo v dome neboli nijaké peniaze. Pred nejakým časom chcel ukoncit svoj život a vyskocil zo štvrtého poschodia. Skok z okna však na svoje neštastie prežil, dolámal si nohy a poškodil si chrbticu tak velmi, že zvyšok života bude musiet strávit ako nehybný mrzák vo vozíku. 

Aká je len cynicky milosrdná naša spolocnost. Pokial žil, mohol pracovat a živit sám seba i svoju rodinu, mu nepomohol nikto. No potom, ked už nechcel žit, lebo nevidel východisko zo svojej tragédie a chcel sa zabit, tak ho tá istá spolocnost zachránila proti jeho vôli a bude ho opatrovat a starat sa o neho až do konca jeho tragického sfušovaného života. Aká je to len nehanebná irónia a nehumánne pokrytectvo, ktoré sa vydáva za demokratický humanizmus a špinavo podvádza práve najúbohejších a najslabších clenov spolocnosti!”

Dlho bolo ticho a všetci traja mlcky popíjali kávu a Anita s Milovanom intenzívne reflektovali to, co prave poculi.

************ 

Po dlhej chvíli Milovan prerušil mlčanie :

„Ešte sa chcem vrátit k môjmu problému. Myslím si, že ani ja si už nenájdem miesto, podobne ako muž, o ktorom ste rozprávali, aj ked ja z celkom iných dôvodov. Je to, ako som sa už zmienil, pre moje politické presvedcenie. V priebehu času som sa uchádzal o miesto aspon u tridsiatich firiem, avšak bezvýsledne. Som si istý, že toto odmietanie prijat ma do práce je centrálne riadené, lebo raz sa zamestnanec Úradu práce, kam sa chodím pravidelne pýtat, ci pre mna nemajú nic nové, preriekol a povedal mi, že nic nezoženiem, lebo som politicky už zle zapísaný. Ked som chcel vediet, co pod tým myslí, zacal zahovárat a nechcel o tom bližšie hovorit.”

„To mi je úplne jasné – ked teraz o tom tak rozprávate – že ste na takzvanej diskrétnej ciernej listine zamestnávatelov, o ktorej samozrejme vie aj Úrad práce. Stali ste sa nežiadúcou osobou vo všetkých firmách, ktoré na nu majú dosah. Má o nu záujem velká väcšina firiem. Len niekolko firiem, ktorých majitelia a ci vedenie ešte majú liberálnejšie a tolerantnejšie presvedcenie, sa na nu celkom nedržia. Preto som si istý, že práve ako inžinier máte minimálne výhliadky, že nájdete zamestnanie. Ide o to, že zvlášt kovopriemyselné firmy, a to je vaša branža, sú prakticky všetky napojené na túto listinu.”

„To predsa nie je možné, aby v údajne vysoko demokratickom západnom Nemecku existovali takéto pomery,” Anita nevychádzala z údivu a pokracovala: „Ako to, že sa o tom nic nepíše, nic nehovorí a nic proti tomu nepodniká? To má byt demokracia, ved to v mnohom nie je o nic lepšie než v komunistických totalitách, ba v nejednom prípade dokonca ovela horšie?!”                         

„Nedivte sa, Anita! Každý sa bojí riskovat a každý sa bojí o seba. Ak v tejto spolocnosti dravcov nie ste financne nezávislý a upadnete do nemilosti mocných, tak ste stratený. A ak ste nezávislý, no z nejakého dôvodu upadnete do ich nepriazne extrémne, môže sa vám stat, že vás niekto zlikviduje fyzicky. Tak ci tak žijete velmi nebezpecne. Táto krajina sa nikdy neocistila od dedicstva nacizmu a od myšlienok „Tretej ríše”. Akú demokraciu možno od nej ocakávat, ked v mnohých významných funkciách sú bývalí nacisti, ktorí nenávidia všetko liberálne a ktorí by všetkých cudzincov žijúcich v Nemecku bud vyhnali, prípadne najradšej rovno zlikvidovali. Justícia, armáda, priemyselníci, bankári, politici, to všetko je z velkej casti priam zamorené starými nacistami a mladými neonacistami. Ako malý príklad si vezmite bývalého nacistického sudcu Filbingera, ktorý bol dlhé roky predsedom vlády Bádenska-Württemberska. Akú demokraciu môžete ocakávat od krajiny, v ktorej mnohí jej politickí predstavitelia, ako aj velká cast oficiálnych kruhov, trpia vycínanie všetkých tých, ktorí sa hlásia k nacionalistickým ideám, pricom najnebezpecnejšie na tomto vývoji je to, že neustále narastá aj množstvo tajných sympatizantov týchto  ideí?!”

„Nemôžem si pomôct, ale ja aj Helmuta Kohla vnímam ako zakukleného prívrženca extrémne praviciarskeho zmýšlania. Som presvedcený, že pri zaciatkoch jeho politickej kariéry museli stát nejaké vplyvné sily konzervatívneho kapitálu.”

Povedal po chvílke odmlky Milovan a opýtal sa S.:

„Viete o tom konkrétne nieco viac?”

„Áno, viem. No sú to nebezpecné veci a je riskantné o nich hovorit, nie ešte o nich písat. Vám však dôverujem. Preto pocúvajte dobre, co vám poviem! Náš velavážený a všeobecne uctievaný kancelár –  ach, akí sme len my neraz Nemci zbabelí a pokryteckí – Helmut Kohl, vstúpil už ako sedemnástrocný mladík do strany Mladej Únie, súcasti CDU. Ked mal dvadsatpät rokov už bol clenom predsedníctva porýnsko-falckej CDU a zároven najmladším poslancom krajinského parlamentu v Mainzi. V tom case už bol jeho priatelom a podporovatelom bohatý milionár, priemyselník z mesta Frankenthalu, ktoré je vzdialené len osem kilometrov od Kohlovho rodiska. Tento muž sa neskôr casto chválieval dobrým priatelom, že velmi skoro objavil Kohlov talent a nadanie na politiku a že má velmi dobrý nos, ktorý ihned zavonia, ci niekto má predpoklady stat sa špickovým politikom alebo nie.”

„To som si mohol mysliet,” skocil S.-vi do reci Milovan a prerušil ho: 

„Už dávno zastávam názor, že nie politici majú moc nad kapitálom, ale že je to práve kapitál, ktorý si milostivo vyberá a školí pre seba presne v zmysle svojich pravidiel vhodný dorast, aby jeho elitu potom takpovediac povolal a  dosadil do význacných politických funkcií a do vlády, ktorá pracuje a vládne a ci lepšie povedané – oddane slúži jeho záujmom.”     

 

                                    32. pokračovanie

                         

„To je aj moje presvedcenie. Pocúvajte však dalej, co vám poviem o Kohlovej skutocnej biografii, o ktorej sa nikde nehovorí a ktorú náš kancelár radšej halí do rúška zabudnutia. Kohlov bohatý podporovatel bol velkoakcionár a predseda predstavenstva prekvitajúceho podniku s dvetisíc zamestnancami. Kohl bol v priebehu dvadsiatich rokov nápadne castým hostom vo vile svojho bohatého priaznivca. Najmä v case, ked sa šplhal hore rebríckom svojej politickej kariéry, aby sa napokon stal kandidátom na funkciu kancelára. Neraz si dal od svojho otcovského, o viac ako dvadsat rokov staršieho priatela poradit v dôležitých politických i ekonomických otázkach. Rád si od neho dal porozprávat aj to, ako sa bez škrupúl možno stat zo skromných zaciatkov po porážke nacizmu velmi rýchlo multimilionárom. Hlavne bezohladné používanie laktov, a to, co jeho priatel nazýval starostlivou údržbou dôležitých vztahov, sa mladý Kohl rozhodol prebrat do  repertoáru svojich politických postojov a aktivít.    
Jeho žiclivec mal vynikajúce známosti a konekcie k dôležitým ludom v politike, bankovníctve a priemysle. Niekolkým z nich predstavil svojho chránenca. Samozrejme, že Helmut svojmu žiclivcovi doktorovi R. predstavil aj svoju partnerku z tanecnej skoly, Hanneloru a až ked ju jeho rodina akceptovala, rozhodol sa s nou zosobášit. Dva mesiace po tom, ako sa stal poslancom v mainckom krajinskom parlamente, sa oženil s Hannelorou Rennerovou.
Prišiel cas, ked svojmu priatelovi doktorovi R. už obcas mohol aj nieco splatit za jeho sluzby, lebo jeho politický vplyv narastal. Na druhej strane Dr. R. pomáhal budovat popularitu svojho chránenca ako len mohol. Napríklad aj tým, že ho zobral na dlhšiu cestu do Afriky, kde mu ponukol ten najväcší luxus, co bolo v šestdesiatych rokoch pre provincného politika, akým Kohl vtedy bol, i pre jeho manželku, mimoriadnym zážitkom.
Dr. R. už velmi skoro zapojil do podpory Kohla aj svojho najlepšieho priatela Dr. Hansa Martina Schleyera, predsedu Zväzu nemeckých zamestnávatelov. Boli to títo dvaja starí priatelia, ktorí Kohla pripravovali a preparovali pre neskoršiu budúcnost, ked raz príde cas, že bude môct nominovat vládu podla chuti a priania velkokoncernov.”
Ozvalo sa zvonenie na dverách a Milovan na chvílu odišiel z izby, aby otvoril. Poštár mu priniesol telegram zo Slovenska.
* * * * * * * * * *

Ked sa vrátil, povedal S.-ovi:
„To sú naozaj úžasné veci, ktoré ste rozprávali. Cením si vašu dôveru. Ešte by ma zaujímalo, co za ludia boli Dr. R. a Schleyer? Akú mali minulost? Predpokladám, že podobne ako mnohí Nemci, ktorí po prehratej vojne urobili kariéru a stali sa bud politikmi, alebo nesmiernymi zbohatlíkmi, mali aj títo dvaja vela spolocného s hitlerovským nacizmom.”
„Áno, priatel môj, musím vám dat za pravdu a pre mna ako pre Nemca, ktorý patrí k tej casti národa, ktorá nacizmus vždy odsudzovala, je to pravda nanajvýš trpká. Môžete mi verit, že sa za nu strašne hanbím.
S. vstúpil už ako šestnástrocný žiak do Hitlerjugend a o dva roky neskôr už bol velmi horlivým clenom SS. Od roku 1939 zastával ako nacista vysokú funciu v ceskom protektoráte. V roku 1941 sa stal pravou rukou Heydricha, ríšskeho protektora v Cechách. Bol hlavným kontrolórom ceského priemyslu, a to až do posledného dna vlády nemeckých fašistov v Cechách.
Otcovský dobroprajník Helmuta Kohla, Dr. R., vstúpil v roku 1933 do Hitlerovej naci-strany NSDAP a o rok neskôr ukoncil svoje štúdium ako právnik. S peniazmi, ktoré si vyženil, zacal svoju podnikatelskú cinnost. Vdaka politike, ktorú nacisti robili voci Židom, si kúpil za smiešne nízku cenu velkú firmu so 120 zamestnancami, ktorú nacisti vyvlastnili jej židovským majitelom. Vo velmi krátkom case sa stal najvýznamnejším producentom prezervatívov Hitlerovho Velkonemecka. Svoj prezervatívový koncern rozšíril v roku 1941 aj na Polsko.
V roku 1942 pracovalo len v jednom jeho polskom podniku takmer 3000 nútených židovských robotníkov, z toho vyše 2000 žien. R. ich nechal pracovat v beštiálne neludských podmienkach. Každý den boli bité a týrané a mnohé z nich znásilnované. Otcovský priatel Helmuta Kohla ich nútil  k nadludským výkonom. Je zadokumentované, že napríklad v rozpätí len štyroch mesiacov museli zvýšit produkciu prezervatívov až o dvanástnásobok. V opacnom prípade im na R.-ove výslovné nariadenie hrozilo, že ich z dôvodu sabotáže presídlia do nedalekého koncentracného tábora Oswiecim, co sa fakticky rovnalo ortielu smrti.”
„Beštia, vrah, prekliaty nacista!”
Vykrikoval Milovan rozhorcene a soptil dalej: „A Kohl to všetko vedel. Tá nacistická svina, menom Dr. R., ho celkom istotne vo svojom žoviálnom priatelstve a politickom porucníctve zasvätila a zaucila do toho, aký má byt správny Nemec a správny kancelár strany CDU!”
S. si vypýtal dalšiu dávku kávy a pokracoval vo svojom neobycajnom rozprávaní:
„A tento clovek v roku 1953 ešte aj dostal od nemeckého štátu náhradu škôd, ktoré mu spôsobilo vyhnanie z Polska, a to až vo výške takmer dvoch miliónov mariek. Človek, ktorý pomáhal ožobracovat nacistami dobyté Polsko, pricom najstrašnejším spôsobom vykoristoval svojich nútených robotníkov a ktorý si privlastnil ich majetok, sa najnehanebnejším spôsobom postavil po vojne do úlohy obete.
Hoci de fakto bol vojnovým zlocincom, ktorý nikdy nebol postavený pred súd (ako  väčšina nacistických zlocincov), tak to v roku 1967 vôbec neodradilo Helmuta Kohla od toho, aby mu zabezpecil vyznamenanie vo forme velkého záslužného kríža nemeckého štátu. O pät rokov neskôr Kohl už vo funkcii ministerského predsedu Porýnia-Falcka vybavil pre zlocineckého gaunera Dr. R. ešte aj hviezdu, ktorá bola doplnením jeho kríža a osobne ju pripol na hrud tohto bývalého nacistu.
V tom case bol Kohl dokázatelne velmi dobre informovaný o všetkých špinavých trikoch krála prezervatívov Dr. R. Napríklad aj o jeho intímnych vztahoch ku gestapu a o jeho zlocineckých aktivitách v Polsku. Vedel o tom, ako sa obohatil v Oswiecime a vedel aj to, ako nehanebne si vyšvindloval miliónové odškodné za údajné škody utrpené v Polsku. Napriek tomu ho vyznamenal druhým najvýznamnejším nemeckým vyznamenaním a vychvaloval jeho velkolepé životné dielo. V tom case však už dávnejšie nebol jediným špickovým politikom CDU-CSU, o ktorm R. hrdo prehlasoval, že ked ho zavolá hoci aj v noci o tretej, musí vyskocit a byt mu k službám. Tu treba vediet nasledovné. Doktorovi. R. patrila okrem iných bohatstiev aj rakúska perla Štajerska – zámok Pichlarn a k nemu patriace pozemky, kde sa okrem iného nachádzal golf ako i rozsiahle polovnícke revíry.
Casto si tam dávali ako hostia doktora R. svoje dostavenícko popredné osobnosti nemeckého politického a hospodárskeho života. Ked vám uvediem len niekolko mien, hned budete vidiet akú moc mal R. a jeho bohatí vplyvní kumpáni. Chodievali tam Hanns-Martin Schleyer, o ktorom som už hovoril, Alfred Dregger, vtedy predseda hessenskej CDU, Franz Jozef Strauss, Tessman, generálny splnomocnec vlády, Eberhard Taubert, bývalý blízky spolupracovník Goebbelsa, v tom case kolega doktora R..
Taubert viedol za podpory R. a F.J. Straussa, ako aj dalších priemyselných magnátov, ostrú kampan proti Willymu Brandtovi a na ich pokyn pomáhal budovat ultrapraviciarske a neonacistické skupiny a ich tlacové orgány.”

 

33. pokračovanie


„Tieto zmije, tieto dravce! A títo sa hrajú na velkých demokratov, ktorí chcú Slovanov ucit ako má vyzerat skutocná demokracia!”
Milovan si znova musel takto rozhorcene ulavovat a namrzene vyrážal dalej:
„Preco ste ale vy, ostatní Nemci, ktorí máte demokratické zmýšlanie, takí zbabelí a nepozdvihnete hlasy proti týmto netvorom, proti týmto baránkom vo vlcom rúchu?”
„To tkvie v našej prekliatej vlastnosti, že sa neodvážime urobit to, comu sa hovorí špinit si do vlastného hniezda. Práve túto parolu vyzdvihli nacisti za najvyššie sa prehrešenie voci národu a natolko nám ju vtlkli do hlavy, že jednoducho nie sme schopní sa vzopriet jej nacionálnej mystifikácii.
Na druhej strane však musím povedat, že pri takom silnom prepojení a afinite medzi bývalými nacistami a pocetnými poprednými politikmi povojnového Nemecka to ani nebolo jednoduché a z pochopitelných dôvodov to bolo aj velmi riskantné. Napríklad medzi R. a Straussom vzniklo velmi úzke priatelstvo. Strauss velmi obdivoval jeho obchodného ducha.     
Aj samotnému Kohlovi muselo byt toto priatelstvo trnom v oku. Je dostatocne známe, že vztah oboch politikov Kohla a Straussa nebol nikdy dobrý. Najmä vdaka R. to Kohl dotiahol velmi daleko. V roku 1975 sa stal kandidátom svojej strany na úrad kancelára a Strauss sa stal jeho najnebezpecnejším konkurentom. Medzicasom však R.  uz mohol Kohla upokojit. On a jeho vyplyvní priatelia zo sveta západonemeckých koncernov si ho už vyhliadli ako budúceho kancelára. Straussove nesporne velké politické kvality si síce cenili velmi, ale ako šéf nemeckej vlády v Bonne sa im Kohl zdal predsa len vhodnejší. Bolo ho možné ľahko ovládať a vhodne používať pre ich plány - Strauss bol v tomto ohľade tvrdý oriešok a chcel rozhodovať a určovať sám, aj keď by určite robil aj on všetko v prospech mocných a bohatých. V otázke budúceho kancelára však kocky  padli jednoznačne v prospech Helmuta Kohla. Jeho mocní priaznivci mu ale intelektuálnu „podporu“ zamýšlali rozhodne pridelit, lebo akokolvek dobrým a bezohladným demagógom Kohl aj bol, jeho intelektuálnym schopnostiam nevelmi verili. Preto na zámku Pichlarn padlo dôležité rozhodnutie, podla ktorého mal byť do Kohlovho bonnského kancelárskeho úradu dosadený jeho tajný spoluvládca. Ten mal vyrovnávat a zahladzovat Kohlove intelektuálne nedostatky a mal urcovat taktické pravidlá a smernice, podla ktorých sa Kohl mal riadit. Kto to mal byt, to sa mal Kohl dozvediet až neskôr. Stal sa ním Kurt Biedenkopf, ktorý si po rozvode so ženou, ktorá mu porodila štyri deti, zobral za manželku práve dcéru Dr. R.. Tak sa robí velká politika, môj milý priatelu z malého Ceskoslovenska.  Tak sa robia velké obchody a také bolo pozadie kariéry kancelára Helmuta Kohla, ktorý sa velmi rád oznacuje ako Adenauerov duchovný syn a velmi rád v sebe vidí pokracovatela legendárneho „železného” kancelára Bismarcka a ktorý tak ludom chce vsugerovat, že je sumou obidvoch.
Ešte vám krátko porozprávam, preco nemecký kapitál tak vehementne podporuje a financuje Kohla a co za to od neho dostáva ako odmenu a potom už musím íst. Dnes ma ešte caká vela práce.
Podporuje ho z jednoduchého dôvodu, lebo s jeho pomocou sa bohatí stávajú coraz bohatšími a chudobní coraz chudobnejšími. Najlepšie to vidiet na príklade zbrojárskeho priemyslu. Hoci Kohlova parola, s ktorou išiel v roku 1983 do volieb znela: Za mier a za coraz menej zbraní, aj tak stúpali výdaje na zbrojenie za jeho vlády rapídne a sústavne. Pochopitelne, že k velkej spokojnosti nemeckých zbrojárskych magnátov. Išlo pritom o mnohonásobné miliardové sumy. Podobným spôsobom napcháva Kohl peniazmi už i tak do prasknutia preplnené vrecká aj všetkých ostatných významných priemyselníkov. Za to zo strany kapitálu sústavne tecie bohatý prúd bankoviek nielen do vrecák Kohla a dalších významných vládnych politikov, ale aj do pokladníc vládnucich strán, predovšetkým CDU-CSU. Tým ostáva coraz menej penazí pre ostatných obcanov, hlavne pre sociálne slabých, a tak následne priam brutálne narastá nezamestnanost.”
Redaktor, ktorého si Milovan po tomto rozhovore veľmi vážil a rešpektoval, sa zdvihol zo stolicky. Na rozlúcku objal nielen Anitu, ale aj Milovana, čím dal najavo, že sa mu stal blízky, co u Nemcov obvykle ide velmi pomaly a mocne mu potriasol ruku.           
Napokon ešte vo dverách, držiac už klucku, Milovanovi povedal:
        „Poviem vám priamo, co si myslím. Nerobte si nijaké nádeje, že vás niekto zamestná. Som presvedcený, že ste na listine, o ktorej som vám hovoril.”
„Nepovzbudili ste ma, no myslím si to aj sám a nemám nijaké tažkosti žit s týmto vedomím. Viem, že si poradím s každou životnou situáciou. Vždy som chcel, aby môj život neprebiehal v stereotypnej istote, ale aby bol plný vzruchov a konfliktových situácií. Moja zvedavá duša sa len vtedy cíti dobre, ak môže zbierat nevšedné skúsenosti a najlepšie sa cíti v roli neúnavného analyzujúceho pozorovatela. Nebojím sa mojich nepriatelov. Nevyhladávam ich, ale ked ma vyhladajú oni, nezlaknem sa ich a nemám problém s nimi bojovat. Som presvedcený, že môj život bez nich by bol daleko menej zaujímavý a nudnejší, než je s nimi. V podstate som im velmi vdacný za to, že existujú a že mi dávajú príležitost, aby som si s nimi mohol merat moje intelektuálne kvality a sa dalej vyvíjat. Konflikty ma len robia odvážnejším a odhodlanejším. Nabíjajú ma novými energiami.“

 

34. pokračovanie

Prešiel další rok a Milovan bol stále bez práce. Kto sa v Nemecku raz dostane na ciernu listinu zamestnávatelov, už na nej zostane navždy. Preto sa už ani nepokúšal uchádzat sa o miesto inžiniera. Vedel, že je to beznádejné. Medzicasom sa už aj tak zacal pracovne preorientovávat a pomáhal Anite spracovávat clánky a vyhladávat zaujímavé témy.
Jedného májového dna cestoval do Hamburgu. Vo vlaku sa zoznámil so sympatickou vysokou, velmi inteligentnou ženou. Diskutovali o dejinách, psychológii, filozofii i o politike. V priebehu rozhovoru s prekvapením zistili, že sú narodení v ten istý rok a v ten istý den. Milovanove prekvapenie ešte narástlo, ked sa od pani E. H. dozvedel, že sa narodila v severných Cechách a že jej rodicia boli sudetskí Nemci. Ako trojrocná s nimi opustila Ceskoslovensko. No najväcšie prekvapenie pre neho bolo, ked mu prezradila, že je popredná nemecká básnicka a spisovatelka a že práve spracováva knižne spomienky svojich rodicov na Ústecko, kde žili vyše dvadsat rokov.
Napokon, ked sa už blížili k Hamburgu, sa ho opýtala, ci by si nechcel precítat jej rukopis a nevypracoval k nemu svoje kritické pripomienky. Povedala mu, že to nerobí len preto, že obaja pochádzajú z tej istej krajiny, ale že jeho poznanie a intelekt na nu urobili silný dojem.
Tak zacalo ich priatelstvo a spolupráca. Pani H. bola nielen autorka, ale mala aj svoje vydavatelstvo a Milovan pre nu neskôr zacal pracovat ako externý lektor a poradca pre preklady z východoeurópskej literatúry. Bola jednou z najintelektuálnejších žien Nemecka. Vyštudovala psychológiu a romanistiku a prednášala na univerzite ako docentka. Jej prostredníctvom spoznal Nemecko ešte dôkladnejšie. V jej vydavatelstve sa zoznámil aj s významným nemeckým spisovatelom a novinárom G. V., ktorý napísal skvelú sociálno-kritickú knihu o nesmiernom pokrytectve, nehumánnosti a surových vykoristovatelských metódach nemeckej spolocnosti. Bola preložená do mnohých recí a stala sa svetovým bestsellerom.
Keď si ju  precítal, tak pre neho bola publikáciou, ktorá dokonale odzrkadlovala nemeckú spolocnost a obnažovala ju doslova až do jej vnútorností. Udalosti v nej boli autentické zážitky autora, ktorý na nich ukazuje ako surovo a neludsky zaobchádzala nemecká spolocnost v šestdesiatych rokoch s talianskymi, no najmä s tureckými gastarbeitermi. V podstate ide o otrasnú reportáž, ktorá vznikla na základe unikátnej, úžasne originálnej idey V. Tento neohrozený novinár sa v roku 1983 tak dôkladne zamaskoval za Turka, že ho pri skúške, ako sa mu to vydarilo, nespoznala ani vlastná matka. Takto „poturcený” a vyzbrojený niekolkými desiatkami tureckých slov, ktoré sa naucil, prešiel viacerými zamestnaniami, aby skúsil na vlastnom tele, co znamená byt Turkom medzi Nemcami.  
  V podstate stacilo smiešne málo k tomu, aby ho vlastní krajania pokladali za Turka. Optik mu nasadil kontaktné šošovky zafarbené na tmavo, aby mohol imitovat typický pohlad južana. Do vlasov, ktoré mal už hodne preriedené, si nasadil prícesok s tmavociernymi vlasmi, a to už stacilo, aby pre všetkých Nemcov vyzeral ako rodený Turek. Trochu sa naucil lámanú „tureckú nemcinu”, do ktorej podla potreby zamiešal niekolko naucených tureckých slov, dal si meno Ali a žiadny Nemec nikdy neprišiel na ideu, že pred sebou nemá Turka.
V tejto roli, akú nehral nikdy nijaký herec, podal V. azda najlepší herecký výkon, aký kedy bol zahraný. Napriek tomu nedostal nijakého Oskara. Odhalil však a demaskoval jedinecným spôsobom dvojitú morálku nemeckej spolocnosti. Po tom ako poldruha roka hral toto skvelé divadlo, ked bol nepretržite, každú sekundu, len Turek Ali, napísal knihu, ktorá sa stala otrasnou a neuveritelne autentickou reportážou o spolocnosti, ktorá si nárokovala byt najdokonalejšou demokraciou v Európe!  
V. v nej vyjadril, že nie je schopný pochopit, ako cudzinec môže spracovat a pretrpiet všetky tie nescíselné príkoria, urážky, opovrhovania a more nenávisti, ktoré musí denne znášat pri vykonávaní najtažších, najšpinavejších a zdravotne najzávadnejších prác, ktoré odmieta robit takmer každý Nemec. V. samozrejme vedel už vopred, co ho  pocas jeho „tureckého“ casu asi ocakáva, no realita Aliho, ktorú zažil v rôznych zamestnaniach, prekonala v negatívnom ohlade všetky jeho predstavy a ocakávania. Zažil situácie, aké dovtedy poznal len z opisov historických kníh zaoberajúcich sa pomermi v 19. storocí, ba niektoré momenty mu dokonca pripomínali pomery, v akých museli pracovat otroci. Dozvedel sa, aké velké je skutocné opovrhovanie cudzincov jeho krajanmi a ako dôkladne a rafinovane ho politici a zamestnávatelia, ale aj obycajní ludia zakrývajú a farizejsky hovoria o priatelstve k svojim cudzineckým spoluobcanom. Mnohé pasáže knihy znejú ako román, ktorého autor si vymyslel najcynickejšie fantázie, aké si len možno predstavit. A predsa to bol kus reálneho života modernej západonemeckej spolocnosti v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, ktorá sa velmí rada oznacovala ako vysoko demokratická!   
* * * * * * * * * * *


35. pokračovanie

 

Teplomer v ten deň ukazoval tridsat stupnov. Bol to neobycajne horúci den, posledný v auguste 198.. Milovan si dnes zašiel do nedalekého lesoparku, kam chodieval velmi casto, ked chcel byt sám, len s Bohom a prírodou, ako zvyknú hovorit Nemci. Medzi stromami sa cítil najlepšie, vedel sa nabíjat ich nesmiernymi energiami, ako to robili už aj starí Indiáni.  


Prišiel na neveľkú čistinku, kde sa zastavil a vzhliadol hore na modrú oblohu. Odrazu zbadal nad hlavou orla, ako sa nádherne vznášal a bez mihnutia krídlami točil svoje ladné a nádherne vzdušné kruhy. Bol to riečny orol. Neďaleko od miesta, kde bol teraz Milovan, tiekol Rýn - osudová rieka starých Germánov, ale aj antického Rímu, na ktorej vybojovali nejeden boj a ktorý bol zároveň aj hranicou rímskeho impéria na severe.  

Spomínal si na matku, ktorá zomrela pred šiestimi rokmi a práve dnes by sa bola dožila šestdesiatky. Ducha vypustila v nemocnici po šesttýždnovej bolestnej kalvárii. Bola už len kost a koža a na jej volakedy peknej tvári bola najmarkatnejšia len mrtvolná bledost a vpadnutost. Usmrtila ju rakovina hrubého creva. Bola unavená životom a nemala chut on dalej bojovat. Z jej posledných listov do Nemecka zaznievala už len rezignácia.

Podla všetkého jej pritažila a ubrala hodne na duševných silách skutocnost, že Milovan žil tak velmi daleko od nej a že medzi nimi bola „železná opona”. Po celé roky, co jej syn žil v Nemecku, ho smela navštívit len jediný raz. Bola to dodatocná pomsta komunistických funkcionárov na nom i na nej. Viackrát sa pokúšala vybavit si vízum, no nepodarilo sa jej.

Dva roky pred smrtou bola u nich na mesacnej návšteve.Ich posledné spolocné ranajky, v den, ked ju vyprevádzali na vlak do Prahy (vtedy ju na tomto svete videl posledný raz), sa mu vryli do mozgu navždy. Po poslednom dúšku kávy zazrel v jej nevýslovne smutných modrých ociach celkom jasne tien nenápadne sa ohlasujúcej  smrti.

Ked sa s Anitou vracali zo stanice domov, povedal jej, že s istotou vie, že svoju matku videl naposledy, lebo v jej ociach zhliadol prízrak plížiacej sa smrti. V tom case bola navonok ešte celkom zdravá, hoci sa už ponosovala na neurcité bolesti v bruchu. Lekári ju viackrát vyšetrovali, nenašli však nic, a tak jej povedali, že trpí na karcinofóbiu.

Ked potom o necelé dva roky už ležala v nemocnici na smrtelnom lôžku a chcel íst za nou, aby ju mohol ešte raz vidiet, nedostal od ceskoslovenských úradov vízum. Niekto sa postaral o to, aby ho takto ešte raz potrestali. Napriek tomu boli spojení v okamihu jej smrti tak silno, akoby boli spolu a ci lepšie povedané, boli spolu naozaj, ked aj nie telesne, tak sa vyhladali ich duchovné energie a spojili sa v dimenziách priestoru, ktoré fyzika nedokáže popísat.

Matka umrela v noci o pol dvanástej. V ten den Anita a Milovan išli spat krátko po jedenástej. Boli unavení a hned zaspali. Zo spánku ich vytrhol necakane silný praskot ci pukot. Milovan okamžite vyskocil z postele a hned pátral po prícine podivného silného zvuku, ktorý ich vyburcoval zo spánku takým nezvycajne dramatickým spôsobom. Najprv si mysleli, že im niekto hodil kamen do okna. V ulici kde bývali, bolo niekolko lokálov a pod ich oknami obcas vycínali podnapití návštevníci, ked odchádzali domov. Okenné tabule však boli nepoškodené. Po krátkom hladaní napokon objavil, co sa stalo.

Na Anitinej zrkadlovej komode stála prekrásna talianska váza, ktorú si doniesli z Benátok. Mali ju už štyri roky. Anita len pred niekolkými hodinami vymienala kvetom v nej vodu. Váza bola neporušená. Teraz bola puknutá a roztrieštená na velké množstvo väcších i malých úlomkov. Obaja boli zarazení z toho, co sa stalo a nijako si nevedeli vysvetlit, ako váza mohla puknút z nicoho nic, bez zjavnej príciny.

Dodatocne si uvedomili, že prasknutie znelo ako explózia, akoby vázu rozhodila silná energia znútra. Bolo to, akoby v nej vzniklo urcité vnútorné napätie, ktoré spôsobilo jej explodovanie. Anita musela Milovana viackrát uistit, že ked vecer vymienala vodu, nezbadala na váze nijakú puklinu.

Odrazu Milovanovi prebleskla hlavou ako blesk celkom jasne myšlienka, že práve zomrela jeho matka a že to boli energie jej odchádzajúceho ducha, ktorý sa s ním chcel rozlúcit, a preto zaprícinili hlasné puknutie vázy.

Na druhý den prišiel telegram z Bratislavy, v ktorom stálo: "Vcera, krátko pred polnocou, zomrela Tvoja matka. Jej posledné slová boli – Milovan, syn môj milovaný, ako strašne rada by som sa s tebou chcela rozlúcit."

 

                                       Koniec 1. dielu

........................

36. Pokračovanie

2. diel

Sloboda je viac ako exil

1. kapitola
Ak chýba ludskost


V tom case len málo Nemcov chápalo, že prítomnost cudzincov v ich krajine bola obohatením ich vlastnej kultúry a že sa mohli od nich ucit to, na co by sami neprišli, brat život lahšie, veselšie, nie typicky nemecky  stereotypne. Milovan bol presvedcený, že ak by Nemci žili len medzi sebou, ako cistá jednotná germánska rasa, tak by sa vzájomne len nicili a hrýzli. Hnali by ich k tomu silné energie ich výrazných sebaniciacich pudov. Vedel aj z ich histórie, že si práve preto vždy znova hladali akéhosi vonkajšieho nepriatela, a to aj tam, alebo predovšetkým tam, kde vôbec neexistoval. Len vtedy boli schopní sa zjednotit a vydržat sami so sebou. Preto si vyhladali Zidov ako nepriatelov, preto si vyhladávali za nepriatelov gastarbeiterov a cudzincov, ktorí údajne ohrozovali ich poriadok a ich spôsob života. Nemci sa vedia spojit a perfektne fungovat len vtedy, ak majú nepriatela. Každý kto si zalistuje v nemeckej histórii, nájde tam na to mnoho dôkazov. To ich zjednocuje, spája do jedného šíku, ktorý má jediný ciel: Dokonale spolupracovat za úcelom eliminovania nepriatela. Ak Nemci nemajú v dohlade nepriatela, dochádza k ich destabilizácii a prebúdza sa ich sebaniciaci pud.  
Anita a Milovan spoznali postupom casu celkom jasne, že Nemci  v istých štruktúrach svojej bytosti neboli nikdy slobodní a ani byt nemôžu, nedokážu. Odporuje to ich vnútornej podstate. Kto Nemcov nepozná takpovediac znútra, ten tažko porozumie, co sa v nich naozaj odohráva a aké silné je ich nutkanie k tomu, že svoj poriadok (ktorý neraz predstavuje istý stupen neslobody )a tým aj svoje usporiadanie spolocnosti, sa velmi dôrazne snažia presadit aj u iných. Cudzinci v Nemecku mali to, co Nemcom velmi casto chýba – vždy dobrú náladu, bezstarostnost a ludské teplo. Pravda, Nemci boli nielen depresívne-sebadeštruktívni, ale svojim spôsobom nevedeli zvládnut ani to, že medzi nimi a s nimi žili cudzinci, ktorí sa dokázali tešit zo života, aj ked mali ovela menej než oni. Už starí Germáni sa vyznacovali podobnými vlastnostami a Nemci ani po stárociaciach neboli v stave ich sublimovat. Naopak – ešte ich dalej rozvíjali. Azda najlepšie dokumentuje túto charakteristickú crtu Nemcov výpoved istého Milovanovho talianskeho priatela.
Ked raz bol u nich na návšteve a spolu diskutovali o živote v Nemecku, tak sa Milovana opýtal:
„Vieš aký je hlavný rozdiel medzi Talianmi a Nemcami?“
Ked bez úspechu vymenoval niekolko mozností, tak jeho taliansky priatel sa len usmial a povedal:
 „Nie, nic z toho. Ide o to, že zatial co Nemci žijú len preto, aby mohli pracovat, tak my Taliani pracujeme preto, aby sme mohli žit. A život práve preto, na rozdiel od Nemcov, vieme aj naplno a v prekypujúcej radosti užívat. To Nemcom chýba.“
Istá vlastnost Nemcov sa niekedy môže stat velmi nebezpecná. Je to ich snaha nájst „vinníka”, ak zlyhali pri riešení svojich zámerov, alebo ak stroskotali na ceste za nejakým cielom. Nemci chcú byt za každú cenu vo všetkom prví a najlepší. Musia mat pocit, že všetci ostatní ich obdivujú a im závidia.
Anita, ktorá sa už dlhé roky zaoberala s psychológiou,  neraz diskutovala s Milovanom o tom, aké to mal Hitler nesmierne lahké s nemeckým národom (ktorý jej muž volakedy tak velmi a aj dost nekriticky obdivoval) dostat ho pod zástavy svojej nacisticko-rasistickej ideológie. Boli to vyššie zmienené vlastnosti Nemcov, ktoré mu velmi ulahcili prácu, lebo práve vdaka nim ich mohol tak lahko ovládnut a naprogramovat pre svoje ciele. Cítili sa byt übermenschami a Hitler im to ochotne a rád potvrdil a tento pocit v nich ešte umocnoval. Potom sa už absolútne a slepo podriadili jeho vôli a jeho rozkazom.
Napokon to ale bol sám Hitler, ktorý, ked si uvedomil, že jeho súkmenovci nie sú schopní zrealizovat jeho sen o svetovláde, tak lakonicky a cynicky prehlásil: „Ak Nemci nie sú schopní porazit takú nízku a podradnú rasu, akou sú Rusi, tak sú aj sami len menejcennou rasou a nemajú nijaké právo na život.”
Aj táto otrasná a neludská výpoved šialenca len dokumentuje sebaniciace sklony Nemcov. Radšej zahynút nezmyselnou a zbytocnou smrtou, než nesplnit „svätú“ národnú povinnost – dosiahnut konecné vítazstvo.

 

37. pokračovanie

 

História Nemcov bola vo svojom priebehu neraz históriou velkosti ich vlastnej neslobody. Ukazuje, že takmer nikdy neboli slobodní a že casto boli otrokmi vlastných zvrátených ideológií. Zrejme preto mali tak vela filozofov a myslitelov-napomínatelov, ktorí im pripomínali ich vnútorné otroctvo. Kto je otrok bez slobody, ten potrebuje rozkazy, pravidlá, predpisy, návody. Nijaká iná krajina sa netopí v takom mori predpisov a pravidiel ako Nemecko. Každý Nemec, akoby ich mal už v krvi, akoby sa rodil s nimi. Preto si mnohí Nemci vedia predstavit len jediný druh „slobody”. Je to „sloboda”, ktorá sa neustále ustrašene pýta, ci smie to, co by chcela a ci je dovolené to, co by si rada dovolila. Skutocná sloboda hrdých, slobodne mysliacich ludí sa im z toho dôvodu musí zdat nebezpecná a podozrivá. Sú z nej zneistení, lebo im pripadá ako chaos.
* * * * * * * * * * *
Milovana velmi zaujímala práca nemeckej polície, hlavne jej interné záležitosti a metódy. Akoby bol tušil, že za niekolko rokov bude mat s nou nepríjemné zážitky. Neraz sa posmešne pýtal sám seba, naco Nemci potrebujú políciu, ked tak velmi rešpektujú zákony a predpisy. Ved takmer každý Nemec podozrievavo a nedôvercivo všetko okolo seba sleduje a kontroluje, a tak ako keby bol policajtom v civile.

Nemecká polícia je aktívnou podporou obcanov casto degradovaná takmer len na štatistov a nemá tažkú prácu. Odvšadial dostáva hlásenia a udania obcanov, a tak mnohokrát potrebuje uz len príst priamo na miesto cinu.

Ak sa Nemcom zdá nieco podozrivé, tak okamžite volajú políciu. Stací, ak zbadajú, že niekto nejakým spôsobom porušil niektoré z nespocetných (a neraz nezmyselných) pravidiel, ktoré si nemecká spolocnost neraz zbytocne naložila, tak hned alarmujú strážcov verejného poriadku. V mnohých prípadoch to robia dokonca už vtedy, ked „trestný cin” existuje len v ich fantázii. Za svoju chorobnú horlivost si môžu byt istí pochvalou policajtov, a to aj vtedy, ak sa ukázalo, že udanie bolo neopodstatnené. V Nemecku je vela ludí, ktorí by vo vlasti Anity a Milovana boli všeobecne považovaní za chorobných denunciantov a s ktorými by nechcel nikto nic mat. V Nemecku sa im však dostávalo vysokého ocenenia od politikov, médií a samozrejme i od justície. Podla nich su to najlojálnejší obcania, na ktorých sa štát a polícia vždy môžu spolahnút a ktorí s nimi spolupracujú, a tak pomáhajú ochranovat svoj (policajný) štát.

Mnohé z takzvaných trestných cinov, ktoré zachytáva nemecká kriminálna štatistika, najmä, ak ide o dokumentovanie kriminality cudzincov, sú také nezmyselné a absurdné, že len dokazujú, že duch pruskej tradície, z ktorej cerpal aj nacizmus,  sa udržoval a pestoval aj v metódach a myslení nemeckej polície a justície Kohlovej vlády.

Anita a Milovan mali zozbierané velké množstvo týchto neuveritelne banálnych prípadov (ktoré nemajú ani len štatistickú hodnotu a zbytocne stoja peniaze platitelov daní), ktoré však nemohli nikde uverejnit, lebo v Nemecku nebolo jednoduché publikovat kritické clánky na tému justícia a polícia.

K tým najbanálnejším patril jeden prípad z detského ihriska v meste K., ked pocas hry v piesku poldruharocný syn jednej juhohoslovanskej matky udrel kýblikom po hlave svojho dvojrocného kamaráta. Malý škrabanec, trochu placu, no to už stacilo, aby sa nemecká mamicka rozzúrila na „bandu špinavých nekultúrnych slovanských cudzincov”, ktorí sa v civilizovanom Nemecku nevedia správat a išla vec udat na políciu. Každý, co len trochu normálny policajt (je priam nemyslitelné, aby sa to stalo v inej krajine) by ju vysmial a jej udanie hodil do koša. Nie tak v Nemecku. Udanie bolo akribisticky zachytené a formálne prebehol aj súd, i ked vyšetrovanie bolo ihned zastavené. Napriek tomu bol prípad zaregistrovaný a pre malé bezmocné nevinné dieta polícia hned aj založila trestný register, kde zaznamenala jeho prvý „priestupok proti zákonu”. Takto sa umele vyrábala štatistika kriminálnych cinov cudzincov v Nemecku! Patrilo to k zaužívanej taktike a k metódam nemeckého štátu, aby vyšpickoval náladu svojich obcanov proti cudzincom, a tak odviedol ich pozornost od skutocných problémov krajiny.      
* * * * * * * * * * *

 

38. pokračovanie

Život nám niekedy pripravuje také podivné náhody (autor je presvedcený, že ide o takzvané nevyhnutné udalosti, ktoré sa z istých, nám skrytých dôvodov musia odohrat tak, ako sa odohrajú), že sme náchylní verit, že sa akýmsi „vyšším predurcením” zoradujú do pevne determinovaného retazca situácií, ktorým sa nemôžeme vyhnút a ktorý nás robí svojím nástrojom.

Aj v živote Anity a Milovana existoval už dlhšiu dobu takýto retazec „náhod“. Jednou z nich bolo aj náhodné vstúpenie mladého príslušníka polície J. K. do ich života.

Schylovalo sa k Vianociam roku 198…. Bol mrazivý decembrový vecer. Vonku husto snežilo a Milovanm lektoroval básnickú zbierku desiatich najlepších nemeckých básnikov nazvanú Súcasní nemeckí lyrici. Jedným z nich bola aj jeho dobrá známa E. H..

V zbierke boli dve básne, ktoré E. H. napísala o Milovanovi a mu ich aj venovala. Jej zásluhou sa stal prvým Slovákom, o ktorom nejaký významný nemecký básnik napísal básen. Práve lektoroval „svoju básen”, v ktorej ho v slovnej hracke nazvala Romanatom (podla zakladatela antického Ríma Romulusa) a Rimanom, lebo velmi dobre vedela o jeho velkej láske k dejinám starého Ríma, a tak mu dala meno – zrodený z Ríma:

 

Sonata IV   

 

Rondo affetuso con brio

 

ROMA N ATO

RÖMER DU

UND VIBRATO

UND FORZATO

DEINER DUNKEL HELLEN RUH

LASS MICH SINGEN

IM BESCHWINGEN

MEINES ATHE N ATA

DUR UND MOLL TOCATA

HELLEN DUNKELN

STERNEFUNKELN

ÜBERSÄTEN

FRÜHE SPÄTEN

ZITTERSCHARFEN

ÄOLSHARFEN

GEIGENWEICHEN

SEELENSTREICHEN

 

  Odrazu pocul odomykanie dverí. Bola to Anita. Len co sa pozdravili, otvorila noviny, ktoré priniesla so sebou a ktoré obcas kupovali a mu oznamovala:

„Mám pre teba nieco velmi zaujímavé. Kuriozitu, akú si v nemeckých novinách istotne ešte necítal. Pozri sa sem na túto rubriku a precítaj si tento krátky inzerát. Milovan ešte dokoncil stranu a zacal cítat:

Som tridsatrocný a hladám niekoho, kto by ma naucil po slovensky.

„Máš pravdu! Taký inzerát som v Nemecku ešte skutocne nevidel, a to napriek tomu, že už šestnást rokov, co som v tejto krajine, cítam každý den aspon dvoje noviny. Neviem si predstavit, kto môže mat záujem ucit sa z pohladu Nemcov taký bezvýznamný jazyk, akým je slovencina. Ved títo Západniari vo svojej nafúkanosti ani nevedia, že existujú akýsi Slováckovia a že dokonca majú aj svoj vlastný jazyk. Tí, ktorí majú o Ceskoslovensku aspon ponatie, si aj tak myslia, že tam žijú len Cesi a že v celej krajine sa hovorí len po cesky.

Vieš co Anita? Prihlásim sa tomu mladému mužovi. Som zvedavý, kto to je a aké pohnútky ho vedú k tomu, aby si hladal ucitela slovenciny.”

„Ved práve preto som ti inzerát ukázala. Vedela som, že tak urobíš. Okrem toho si môžeš zarobit aj niekolko mariek a rozširovat slávu tvojej materciny aj medzi Nemcami. Možno na nu dostanú chut aj další,” zasmiala sa svojím typickým, trochu ironickým úsmevom.

        „Viem, že sama neveríš tomu, co hovoríš, ale aspon jedného Nemca naucím trochu po slovensky, pravda, ak nezdupká vystrašený jej úskaliami a prekážkami už po prvej hodine.

 

39. pokračovanie

V ten vecer sa na telefónnom císle uvedenom v inzeráte nehlásil nikto. Milovan sa mladého muža dovolal až nasledovného dna. Dohodli sa, že podvecer sa stretnú v malej kaviarnicke na ich ulici.

Milovan prišiel do kaviarne o nejakú minútu neskôr. V miestnosti sedeli pri jednom stolíku dve mladé, nápadne oblecené ženy. Okrem nich tam už nebol nijaký iný návštevník, len pri stoliku v rohu kaviarnicky, sedel mladý muž. Mal na sebe policajnú uniformu. Milovan si nahnevane pomyslel, že nielenže v meste musí takmer vždy všade vidiet nejakých policajtov, ale dokonca ešte aj tu a práve, ked sa chce s niekym stretnút.

Sadol si k vedlajšiemu stolu a obcas pozeral na muža v uniforme. Ked ten zachytil jeho pohlady, ozval sa:

„Prepácte, nie ste pán Lipovic zo Slovenska?”  

„Áno, som,” odpovedal prekvapene Milovan“, chcete odo mna nieco? A odkial vôbec viete, ako sa volám a kto som? Nemecká polícia je podla všetkého o všetkom informovaná a o každom vie takmer všetko”,  povedal Milovan posmešne a nevraživo pozeral na mladého, sympaticky vyzerajúceho muža v policajnej uniforme.

„Sám ste mi to vcera povedali”,  hlas policajta znel priatelsky a nereagoval vôbec zlostne na Milovanov podráždený, nedôvercivý tón, ani na agresívny pohlad, ktorým si ho premeriaval.

„Potom ale musíte byt pán B., ktorý sa chce ucit po slovensky,” zaznel Milovanov hlas, s neskrývajúcim náznakom ešte väcšieho prekvapenia, ale už bez podráženosti. Ked policajt pokýval hlavou na znak súhlasu a ponúkol mu miesto pri stole, tak Milovan si prisadol a podal mu ruku. No v duchu si povedal, že s nemeckými policajtami nechce mat nic do cinenia (keby len bol vedel, ako velmi sa mýlil a že už coskoro ich spozná až privelmi dobre a v situácii, ktorá sa mu už nikdy nevymaže z mozgu) a že odmietne jeho ponuku ucit ho po slovensky. Najprv ho však  chcel trochu „vyspovedat“.

Ale už po niekolkých minútach rozhovoru zmenil svoje rozhodnutie. Mladý policajt bol velmi priatelský a milý clovek. Choval sa k nemu zdvorilo a úctivo, bez náznaku akejkolvek stopy po arogancie, ktorú nemeckí policajti zvycajne majú voci cudzincom okamžite naporúdzi, nehovoriac o tom, akí bývajú voci nim najmä vtedy, ak majú co len najmenší dôvod nasadit proti nim moc nemeckého zákona.

„Preco sa chcete ucit práve po slovensky? Predpokladám, že je to pre vás z nejakého konkrétneho dôvodu dôležité a že ste si nevybrali tento jazyk len tak z rozmaru nálady?”

„Minulý rok ma môj dobrý priatel zobral so sebou na Slovensko. Jeho matka je karpatská Nemka a pochádza z okolia Bratislavy. Žije síce už od vojny v Nemecku, kde sa vydala za jedného Berlíncana, no chcela, aby sa jej syn aspon raz išiel pozriet na miesta, kde sa jeho matka narodila a kde ešte má nejakých príbuzných. Môj priatel nechcel íst sám, a tak som išiel s ním.

Hoci pôvodne sme zamýšlali ostat vo vašej krajine len pár dní, boli z toho napokon dva týždne, tak velmi sa nám u vás pácilo. Boli sme nadšení ludmi, ich pohostinstvom, priatelstvom a srdecnostou. A samozrejme aj krásnymi dievcatami. No a mne sa stalo to, s cím som pred cestou nepocítal ani vo sne. Zamiloval som sa do jednej peknej Slovenky. Bola vyslovene môj typ, vysoká štíhla blondýna, s úchvatnými modrými ocami. Volá sa Zuzka B.. Býva v susedstve tety môjho priatela, sesternice jeho matky. Dievca vedelo niekolko slov po nemecky, ale velmi málo. Slúbila mi, že sa bude ucit, no po nejakom case mi napísala – sme samozrejme v kontakte – že nemcina jej akosi nejde. A skutocne, po roku našej známosti sa zlepšila len málo. Preto som sa rozhodol naucit po slovensky ja, z velkej lásky k nej. Ešte som nikdy nemal tak rád nijakú ženu. Velmi by som chcel, aby si ma zobrala za manžela.”

 

40. pokračovanie 

Milovanovi sa pácilo, co pocul, no ešte viac sa mu pácilo, ako sa mu tento nemecký policajt úprimne so všetkým zdôveril, hoci sa videli po prvý raz v živote. Také nieco by od Nemca nikdy neocakával a už vonkoncom nie od nemeckého policajta. Jeho averzia voci nemeckým policajtom sa zacala rozplývat – aspon v tomto prípade.

Dohodli sa, že B. bude k nim chodievat dvakrát do týždna na dve hodiny slovenciny. Robil neuveritelne rýchlo pokroky. Za polroka bol už schopný sa dohovorit jednoduchou slovencinou. Slovensko-nemecký slovník ho sprevádzal na každom kroku. Milovan sa s ním zblížil a od neho sa dozvedel aj to, co v podstate ocakával. 

Už bol zaregistrovaný aj v tajných dokumentoch nemeckej polície ako podozrivá a pre nemecký štát potenciálne nebezpecná osoba. B. mu to zistil na základe toho, že  mu Milovan povedal, že už je na takzvanej ciernej listine zamestnávatelov.     

 

 

6. kapitola

NEMECKO A JEDNA Z JEHO NEGATÍVYCH TVÁRÍ

  

V Nemecku sú mnohí domovníci pätolízacskými spolupracovníkmi polície. Sú jej devótnymi dobrovolnými donášacmi. Dôvod je jednoduchý a treba ho vidiet v nemeckej mentalite. Nemec extémne rád kontroluje a teda aj rád napomína, radí, poucuje a dozerá. Tak to bolo aj v dome, kde teraz bývali Lipovicoví. Pred ôsmymi rokmi sa vystahovali z domu Dr. H. a prestahovali sa do trojizbového bytu v strede mesta. Patril velkej a bohatej bytovej spolocnosti, ktorá bola vlastníkom niekolkých desiatok domov a pozemkov. Aj tento raz v nom boli jedinými cudzincami.

Dom bol trojposchodový a ich byt sa nachádzal na tretom poschodí. Dole boli obchody, na prvom poschodí kancelárie malej obchodnej firmy, a tak súkromné byty boli len na dvoch horných poschodiach. Spolocnost, ktorej dom patril, zarábala nielen na svojich domoch. Vyvíjala ešte aj pocetné iné  obchodné aktivity. Za dom, v ktorom bývali Lipovicoví, bol zodpovedný prokurista firmy, pán S.. Tento pán urobil s nimi vo svojej kancelárii nájomnú zmluvu a s tažko napodobnitelnou žoviálnou nadnesenostou, akej sú schopní len Nemci, im dal najavo, samozrejme nepriamo, aby si vážili, že im bola preukázaná taká velká cest, že ako cudzinci môžu bývat v ctihodnom nemeckom dome. 

Vyjadril nádej, že jeho dôveru nesklamú (keby len bol tušil, kolko problémov s nimi bude mat, a to pocas dlhých rokov, bol by ich okamžite poslal prec).

V dome boli jedinými nájomníkmi, ktorí mali dieta. Okrem nich tam žili ešte dva bezdetné manželské páry a traja single-nájomníci, ako Nemci volajú jednotlivo žijúcich nájomníkov. Lipovicoví boli už dávnejšie clenmi Nemeckého združenia nájomníkov, spolku pre ochranu nájomníkov pred nezákonnou svojvôlou majitelov domov, ktorá v Nemecku bola v pocetných prípadoch extrémne velká. 

Velká väcšina nájomníkov žila v stálom strachu, že môžu dostat výpoved a ocitnút sa na ulici. Na Slovensku nieco také nepoznali, a tak až v Nemecku si plne uvedomili, ako velmi to znižuje kvalitu života. To ešte netušili, aké dramatické udalosti ich v tomto smere za niekolko rokov ocakávali.

Anita a Milovan mali za sebou už niekolko velmi zlých skúsenosti s Dr. H.. Museli sa s ním súdit, a tak už dávnejšie vstúpili do združenia nájomníkov, ktoré im poskytovalo potrebné informácie a v prípade potreby aj právnika. 

K niekolkým menším konfliktom so susedmi v novom dome prišlo už velmi skoro. Raz to bolo papierové lietadielko, ktoré malý Olaf vypustil z okna a suseda bývajúca o poschodie nižšie v tom videla znecistovanie okolia, a tak od prokuristu  S. prišiel list, v ktorom ich napomínal a žiadal, aby sa to už viac neopakovalo. Inokedy to zas bolo krmenie vtácikov na okne, ktorým Anita obcas nieco nasypala, co podnietilo další jeho upomínajúci list, lebo sa vraj znecistovala domová fasáda. Takých listov dostali len v priebehu jedného roka minimálne dvadsat. Ak sa niektorý zo susedov dal s nimi do reci, tak takmer vždy len z jediného dôvodu – aby ich v niecom, co sa týkalo domového poriadku, poúcal. Samozrejme, že to boli ich pohladu všetko nezmyselné veci a nepodstatné malickosti. No takí sú Nemci, neustále si navzájom robia peklo zo života, a o to viac cudzincom v ich strede. 

 

41. pokračovanie

 

Ked si Anita a Milovan spomenuli na bežne dobré susedské vztahy u nich doma na Slovensku, mali dojem, že tamojšie natahovacky a vzájomné hnevy medzi susedmi boli v porovnaní s pomermi v Nemecku len detským dohadovaním. V Nemecku clovek neraz musel mat pocit, akoby v dome býval s ludmi, ktorí nemali v hlave nic iné, než ukájat vlastný frust zo života tým, že vymýšlali ako napálit suseda, alebo ako sa pomstit iným nájomníkom v dome, ktorí ich nejakým spôsobom nahnevali.

Túto negatívnu vlastnost pocetnych Nemcov velmi dobre vystihujé nemecké slovo Hasser, ktoré slovenský výraz nenávistník len velmi slabo interpretuje, lebo slovenská povaha bežne nie je schopná akumulovat natrvalo tolko nenávisti. U Slováka je nenávist takmer vždy len krátkodobým emocionálnym výbuchom zlosti a zúrivosti. Naproti tomu nenávist Nemca je permanentná, trvanlivá a extrémne nicivá deštruktivita, ktorá ho v nejednom prípade nikdy neprejde, pokial existuje jej objekt. Nenávidí objekt svojej nenávisti podla možnosti utajene a svoje ataky koná plánovite intrigantsky až do znicujúceho konca. Slovák to robí otvorene, casto živelne a bezmyšlienkovite. Nemec zdraví nenávideného suseda žoviálne a zdvorilo dokonca ešte aj vtedy, ked sa s ním už súdi.

* * * * * * * * * *

„Dnes som priniesol aj dopis od Zuzky”, povedal po slovensky už vo dverách B., ked prišiel k Milovanovi v piatok vecer na dve hodiny slovenciny, “no nie som si istý, ci som dobre porozumel niektoré vety.”

„Sem s ním, pozrieme sa, co píše vaša slovenská krásavica”, zasmial sa Milovan a potriasol srdecne ruku svojmu priatelovi, nemeckému policajtovi, ktorý stratil svoje srdce na Slovenku a ktorému medzicasom povedal, že nikde v Európe, okrem talianskej Verony, nevidel také krásne ženy ako v Bratislave a že je naozaj Glückspilz (štastlivec), ked si našiel dievca v práve tomto meste. 

„Áno, dobre ste porozumeli takmer celý list, len túto vetu, kde je kondicionál, musíme upresnit. Neznamená: Prišla som do Viedne, ked mi to rodicia vybavia, ale: Prišla by som do Viedne, keby mi to rodicia vybavili.”

„Aha, rozumiem, teraz mi je už význam jasný. To znací, dass sie in Wien noch nicht war (že ešte nebola vo Viedni), dass sie aber kommen würde, wenn es die Eltern erledigen würden (že by ale prišla, keby jej to rodicia vybavili). Vždy som bol presvedcený, že nemcina je najtažší jazyk, no teraz, ked sa tak krvopotne ucím po slovensky, badám, že slovencina je tažšia.”

„No to som rád, že ste na to prišli. Ved vy nafúkané Nemciská zvyknete dávat ešte aj touto formou všetkým najavo, že máte nad nimi prevahu. Istotne aj vám vtlkali do hlavy vetu, ktorú s oblubou opakujete všetkým cudzincom: Deutsche Sprache, schwere Sprache (Nemecká rec, tažká rec). To je jeden zo spôsobov ako sa v každom, kto nie je Nemec, snažíte vyvolat komplex menejcennosti. Mimochodom, ja v takom prípade zvyknem odpovedat: „To je vaša hanba, že máte takú nezmyselne komplikovanú rec. Svedcí to o tom, že nie ste schopní veci zjednodušovat. Na to však treba inteligenciu.”

Milovan to povedal polovážne, položartom. Ich vztah bol už natolko priatelský, že s ním hovoril otvorene a kriticky aj o všetkých zlých nemeckých vlastnostiach.  

„Nieco pravdy na tom je, to musím pripustit. No som presvedcený, že keby sa viacerí moji krajania ucili vašu rec, tak už len kvôli vašim siedmym pádom v porovnaní s našimi štyrmi by museli kapitulovat a priznat, že slovencina je tažšia ako nemcina.”

B. sa zasmial a dodal: „Som na seba naozaj hrdý, že sa naucím túto zvláštnu rec, ktorá pre naše germánske uši znie velmi nezvycajne a tvrdo. No vašou pomocou som objavil, že v skutocnosti je ovela mäkkšia než nemcina a už som sa dokonca naucil uchom vychutnávat aj jej melodickost. Na moje prekvapenie musím priznat však i to, že je ovela senzibilnejšia a vhodnejšia na vyjadrovanie emócií, nežností a pocitov lásky ako moja matercina. O tom som nemal ani potuchy.” 

 

42. pokračovanie 

                             

„Nemcina je rec, ktorej z môjho pohladu Slovana velmi chýba srdce. Znie tak, akoby ju bol konštruoval len chladný logický rozum a je v nej málo priestoru na vyjadrovanie pocitov a tisícorakých nálad ludskej duše. Je zameraná na vyjadrovanie príkazov, nariadení a poriadkov, ale podstatne menej na nežnosti a láskavosti. Na druhej strane je nepredstihnutelne vhodným skvelým nástrojom pre potreby filozofov, psychológov a prírodovedcov, ale je velmi málo recou básnikov, milujúcich rodicov ci roznežnených milencov. Na druhej strane je vsak azda tým najvhodnejsím jazykom v západnej kultúre pre filozofickú poéziu.

 Vždy som obdivoval jej smelé a logické konštrukcie ducha a intelektu, no zároven som sa aj divil, ako málo vie hovorit srdcom a pre srdce. Perfektne oslovuje môj racionálne uvažujúci rozum, avšak nie velmi senzibilizuje moje srdce.”

B. pozeral na neho s úctou a rešpektom a po chvíli sa ozval:

„Som len obycajný policajt, bez vyššieho vzdelania, no napriek tomu si dovolím vyslovit presvedcenie, že len málo mojich krajanov má taký rozvinutý intelekt a také obsiahle poznanie ako vy. Je pôžitkom vás pocúvat a dá sa od vás velmi vela naucit.

Velmi si vás vážim a odkedy vás bližšie poznám a pocúvam vaše názory, tak sa aj ovela hlbšie a kritickejšie zamýšlam nad nemeckou spolocnostou a v mnohom vaše kritické postoje voci nej akceptujem, nad inými sa zacínam zamýšlat.

Vdaka vám vidím kritickejšie aj nejeden aspekt cinnosti nemeckej polície, a tým aj mojej práce.

Prezradím vám celkom dôverne, že som zistil, že tunajšia polícia v rámci istých opatrení voci podozrivým a nebezpecným cudzincom, požiadala prokuristu S. zo spolocnosti, ktorej patrí váš dom, aby vás provokoval a zbieral všetko, co by raz bolo možné proti vám použit. Dávajte si dobrý pozor na to, co v dome robíte a o com hovoríte so susedmi. Medzi nami – vidite, ako vám doverujem, lebo vam prezradzam sluzobné tajomstvo -  tento clovek pracuje ako spolahlivý donášac polície už viac než dvadsat rokov. ”

„Neuveritelné, aké veci sa dejú v tejto krajine! Nemci sú v tomto smere nepolepšitelní. Nevelmi sa to zmenilo v ich hlavách. To s tým S. som už dávnejšie predpokladal”,

vyrážal zo seba zlostne Milovan a hromžil dalej:

„Naozaj som bol blázon, ked som si Nemcov tak zidealizoval kvôli velkej múdrosti mnohých nemeckých humanistických myslitelov. No teraz som stratil akúkolvek nádej, že z pocetných nemeckých hláv by bolo možné vytrhnút zlo nacionalizmu a nemeckého arogantného übermenschstva, ktoré sa len nedávno stalo osudovým prekliatím nemeckého národa.

Teraz viem, že obdiv Hitlera a jeho nacistickej ideológie v nemeckom národe nikdy celkom nevymrel! Tvrdit nieco iné, ako to robia mnohí politici, novinári a další v tejto krajine, je nezodpovedné cynické pokrytectvo. Dakujem vám za cenné informácie, ale, ako som povedal, tušil som to. Teraz to však viem s istotou.”

* * * * * * * * * * *           

V roku 198. stratila miesto v redakcii novín aj Anita. Prepustili ju z práce bez udania dôvodu, co je v Nemecku velmi neobvyklé. Darmo sa vypytovala, co bolo prícinou jej prepustenia. Nedostala nijaké konkrétne vysvetlenie, ani zdôvodnenie. Spolu s Milovanom boli presvedcení, že sa za tým ukrývalo systematické nicenie ich existencie na príkaz „zhora”, spojené s vyvolávaním strachu a rozbíjaním ich vnútornej integrity, lebo patrili k takzvaným nepohodlným cudzincom, ktorí písali kritické clánky proti nespravodlivostiam kapitalistického systému a proti jeho zlatému telatu, proti konzumizmu.

Okrem toho už niekolko rokov pomáhali cudzincom v ich boji s byrokraciou štátu a žiadatelom o azyl, aby sa dostali k svojmu právu. Mali podrobne preštudované všetky nemecké zákony a angažovali sa pri každej príležitosti za práva tých, ktorí si ich nevedeli vymôct sami. 

Preto boli rôznym štátnym organizáciam velkým trnom v oku. Boli velmi dobre známi pocetným oficiálnym miestam a boli tam nepríjemní hostia, lebo tam casto chodievali s cudzincami, aby im pomohli. Robili to celkom zadarmo, bezplatne, len z ludskosti a nadšenia pre spravodlivú vec. Patrili k málo ludom, o ktorých možno povedat, že sú veční idealisti a peniaze mali pre nich hodnotu len potial, pokial slúžili ich idealizmu. 

 

 

43. pokračovanie 

 

 

V Nemecku existuje funkcia takzvaného štátneho splnomocnenca pre záležitosti cudzincov. Ale aj každé velké mesto má v tejto veci vlastného mestského splnomocnenca. Ich povinnostou by malo byt, aby sa starali o záležitosti cudzincov a pomáhali im, ked sa ocitnú v tažkostiach. V podstate však išlo viacmenej len o formálnu inštitúciu, ktorá pre cudzincov nerobila takmer nic, v každom prípade nie, ak išlo o takzvané chúlostivé záležitosti. 

Anita a Milovan boli viackrát za mestským splnomocnencom, aby ho v niekolkých konkrétnych prípadoch vyzvali zasiahnut v prospech cudzincov, no zakaždým sa vyhovoril, alebo prislúbil, že nieco urobí, co však nikdy nedodržal, a tak museli hladat iné cesticky, aby pomohli svojim chránencom.   

Po tom, ako o zvláštnych praktikách tohto pána napísali kritický clánok a obvinili ho, že sa v istých prípadoch vôbec neangažoval za cudzincov, hoci to bola jeho služobná povinnost, za ktorú bol platený, vedeli, že si získali dalšieho nepriatela.

O niekolko dní neskôr, ked isté noviny, do ktorých Milovan sporadicky prispieval, publikovali jeho clánok, tak obdržali dva výhražné anonymné telefonáty. Niekto im hrozil, že ak neprestanú so svojimi protinemeckými aktivitami, tak zle pochodia. Obaja vedeli už dlhšiu dobu, že politická situácia v Nemecku sa neustále zhoršovala a že k moci sa coraz viac dostávali praviciarsky a extrémne nacionalisticky zmýšlajúci ludia.

Potvrdenie svojej mienky nachádzali aj v istých velmi cítaných praviciarskych novinách, ktoré vyvolávali coraz väcšiu kampan proti cudzincom v krajine, proti nezamestnaným a sociálne slabým. Noviny priam nabádali k nenávisti voci cudzincom a naliehavo vyzývali politikov i justíciu, aby boli uzákonnené  tvrdšie tresty, špeciálne proti cudzincom, ktorí porušili nemecké zákony. Samozrejme, že cast nemeckej justície s týmito a podobnými periodikami spolupracovala a pomáhala im najmä tým, že všelijakými podvodnými trikmi „upravovala” štatistiku, aby tak mohla strašit a znepokojovat verejnost údajne dramaticky narastajúcou kriminalitou cudzincov.

Jedného vecera, niekolko dní po výhražných telefonátoch, zvonil u Lipovicových telefón. Milovan ho zdvihol. Na druhom konci sa prihlásil jeho žiak slovenciny, policajt B. Hlas mu znel velmi rozhorcene:

„Ak ste dnes necítali noviny (išlo o zmienené praviciarske noviny), precítajte si clánok hore na piatej strane. Jeho titulok znie: Na lavici obžalovaných sudca, ktorý vynášal nízke rozsudky.”

„Dnes som si ich nekúpil, povedzte mi, o co ide,” odpovedal Milovan.

„Dobre, poviem. Pocúvajte. No najprv vám chcem povedat, že som zhrozeny z toho, akou cestou sa uberá Nemecko. Vy a pani Anita ste mi prví otvorili oci. Odkedy vás poznám, sledujem všetko okolo seba velmi kriticky. Najmä však prácu polície a justície. V novinách ide o prípad, ktorý velmi výrazne potvrdzuje, že máte pravdu, ked hovoríte o rastúcom nebezpecenstve pre našu demokraciu. Vcera odsúdil súd v H. sudcu G. S. na tri roky podmienecne len za to, lebo pri svojich rozsudkoch nebol dost prísny. Zároven ho pozbavili oprávnenia môct vykonávat svoje sudcovské povolanie. Podla návrhu prokurátora mal odsúdit štyroch vodicov, ktorí prekrocili dovolenú rýchlost – v jednom prípade až o šetdesiat kilometrov – k odnatiu vodicských preukazov, no on im vymeral  len penažnú pokutu. Prokurátor sa odvolal na krajský súd, ktorý mu dal za pravdu. Zrušil rozsudok a sudcovi nariadil, aby vyniesol nový rozsudok v zmysle jeho návrhu. Sudca však prokurátorovi nevyhovel ani tentoraz a súdne konanie zastavil. Ked ho za to postavili pred súd, obhajoval sa, že každý jeho rozsudok bol spravodlivý. Pri jeho rozsudkoch išlo medziiným aj o prípad jednej matky s troma detmi, kde argumentoval tým, že by bolo neludské zobrat vodicský preukaz žene, ktorá je rozvedená a žije so svojimi detmi na dedine, kde nie je nijaké autobusové spojenie. Bez vodicského preukazu by bola potrestaná celá rodina, a také nieco by bolo nespravodlivé. Tohto sudcu odsúdili za jeho ludskost a ohladuplnost voci ludom. Prvý raz pocitujem skutocnú hanbu za to, že žijem v krajine, ktorá  čoraz viac stráca svoju ludskú tvár a...”

 

44. pokračovanie

 

 

„Ach čo! Ja som už dávno stratil svoje ilúzie o živote tu,“ prerušil ho Milovan a hovoril dalej: „Ale vám, ako cloveku, ktorý má zmysel pre spravodlivost a má aj velkú dávku ludskosti, sa divím, že ste to nevideli už dávnejšie. Však je na to plno prikladov v každodennom živote.

Mám vám zacat rozprávat o tom, ako nás v dome viacerí naši nemeckí susedia pre nic za nic neustále šikanujú, ako znepríjemnujú život nám i nášmu synovi? Ako nám nespocetne velakrát prepichli bicykle, len aby nám urobili zle? Ako nám podpalovali listy v schránke, až sme si museli vybavit na pošte poštový priecinok? Mám vám rozprávat o desiatkách dalších menších ci väcších zlomyselností? A to všetko len preto, lebo ich k tomu vyprovokoval správca domu, ktorému nie sme sympatickí. Akí sú to len úbohí hlupáci a ludia bez vlastnej mienky, ked ich každý, kto predstavuje nejakú oficiálnu autoritu, dokáže dostat tam, kam chce. Škoda, že v tejto krajine je len málo takých odvážnych ludí ako sudca, o ktorom ste hovorili.

Sú dni, ked si myslím, že bolo chybou, že som prišiel sem, lebo viem, že sú krajiny, kde sa žije príjemnejšie, lebo tamojší ludia majú teplejšie srdcia. Ale potom si zas poviem, že je mojím poslaním pozorovat túto spolocnost, najmä to, ako sa bude dalej vyvíjat, lebo Nemecko je srdcom Európy a vždy rozhodujúcim spôsobom ovplyvnovalo jej históriu. Napriek všetkému však dúfam a pevne verím, že sa Nemci postupne budú coraz viac zbavovat svojho príslovecného chladu a dvojitej morálky a že im v tom velkou mierou pomôže práve kontakt s cudzincami, ktorí tu žijú. Želám vám dobrú noc, priatel môj, vy ste naozaj v poriadku.“

* * * * * * * * * *           

Na príklade Alberta Einsteina možno azda najlepšie poukázat na to, ako nemecká škola a jej nepružný a tvrdý pedagogický systém vždy odznova zlyhávali, ak mali do cinenia s geniálnymi detmi. Problém pozostáva v tom, že takýmto detom je treba dopriat nadmerne vela slobody a samostatnosti. Neslobodno ich kontrolovat a nútit robit všetko tak, ako to vyžaduje tradicný kontakt ucitela s normálnymi žiakmi. To nemeckí ucitelia principálne nedokázali. Boli zvyknutí deti drezúrovat a viest ich stereotypne len podla nariadení a predpisov. V tomto smere platí – aký je štát, také sú aj jeho školy a pedagogické metódy. Nemecký štát sa vyvíjal v prušiackom duchu a podla neho sa vyvíjala aj nemecká škola. Sloboda a neposlušnost boli pren najväcším nebezpecenstvom, a preto aj pre školu prušiackeho razenia museli byt geniálne deti najväcším zlom a postrachom, ktoré bolo potrebné eliminovat za každú cenu.

Je velmi zaujímavé sa dozvediet, ako vznikla už u velmi mladého Alberta nesmierna nedôvera voci každému druhu nemeckej autority (len to geniálne dieta, ktoré je schopné vyvinút maximálnu nedôveru voci každej, no najmä voci iracionálnej autorite, bude neskôr v stave zo svojej geniality urobit aj nieco konkrétne).

Ked mal Einstein dvanást rokov, odporúcal mu jeho dobrý priatel, študent medicíny, Max Talmey, s ktorým pravidelne viedol ucenné diskusie, aby zacal cítat filozofické spisy Immanuela Kanta. Už zakrátko bol prekvapený, že jeho dielo, ktoré bolo väcšine dospelých len tažko pochopitelné, nerobilo Albertovi nijaké tažkosti a všetko mu bolo jasné. Po preštudovaní celého Kanta sa mladucký Einstein stal fanatický volnomyšlienkár v najpozitívnejšom zmysle slova pre každého, kto si vysoko cení vnútornú slobodu cloveka.

Len na základe toho, že sa vyvinul k slobodnému a nezávislému cloveku, ktorý spochybnoval každú autoritu, bol neskôr schopný postavit do pochybností aj klasické vysokouznávané vedecké názory a ich nahradit novými revolucnými vedeckými teóriami.

Pochopitelne, že to všetko by asi nebol dosiahol, keby bol ostal v Nemecku a dalej chodil do nemeckých škôl. Pre Alberta bola nemecká mentalita už ako pre malého chlapca neprirodzená a bola mu cudzia. Ako voľnomyšlienkár ju neznášal a odmietal. Jej najodpudzujúcejšie stelesnenie videl v nemeckom štáte a v jeho vojenskej mašinérii, ktorá bola jeho najvyšším božstvom.

Einstein neznášal svojich nemeckých ucitelov a oni neznášali jeho. Ked navštevoval siedmu triedu mníchovského gymnázia (jeho rodicia žili v tom case už v Taliansku, kam jeho otec odišiel z pracovných dôvodov), zavolal si ho jedného dna jeho triedny a vyslovil želanie, aby opustil ich školu. Ked Albert namietol, že sa predsa nicím neprevinil, odpovedal mu, že už len jeho prítomnost zaprícinuje znižovanie rešpektu každého ucitela v ociach jeho spolužiakov. No aj sám Einstein netúžil po nicom tak velmi, ako odíst do Talianska za rodicmi. Hlavnou prícinou tejto túžby bol bezduchý, mechanistický spôsob výuky na nemeckých školách.

 

45. pokračovanie 

 

 

Ked mal pätnást rokov, rozhodol sa skoncit s Nemeckom. Nechcel už ani nemecké obcianstvo a znechutený z nemeckých pomerov sa ho zriekol. Zacalo sa jeho jednorocné talianske dobrodružstvo. O Taliansku vždy sníval a túžil po tom, aby ho spoznal. Teraz nastal pre neho cas, aby sa tam vybral. Bol natolko otrávený z nemeckej školy, že celý rok sa v lone nádhernej talianskej prírody a v spolocnosti priatelských a srdecných tamojších ludí zotavoval psychicky a hladal sám seba. Taliansky pobyt užíval plnými dúškami a s nespútanou radostou vychutnával svoj mladý život. Po roku  života v Taliansku pokracoval v štúdiách v meste Aarau, vo Švajciarsku. Na škole vládol úplne iný duch ako na gymnáziu v Mníchove. Žiaci tam mohli užívat ovela vyššiu mieru slobody. 

Celý nemecký školský systém bol ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storocia taký byrokratický a natolko prísne organizovaný, že všetky pokusy niekolkých liberálnych ucitelov, ktorí by ho boli radi aspon trochu uvolnili z jeho zvieracej kazajky, boli už v zárodku udusené neúprosnými kontrolnými orgánmi. Tieto mali k dispozícii celý katalóg trestných opatrení, ktorými mohli rebelských ucitelov opät priviest k rozumu. Všetko, co súviselo s vyucovaním a pedagogikou, bolo predpísané presne do najmenšej podrobnosti. 

Na všetko existoval predpis alebo pravidlo. Hovorilo sa síce aj o práve ucitelov na spoluurcovanie, ba dokonca aj v prípade žiakov, no to všetko bolo len Augenwischerei (vytieranie ocí – v prenesenom slova zmysle). Potom bolo len prirodzené, že ked sa žiaci raz stali dospelými, tak ani jeden nemal na svojom pracovisku odvahu chciet nieco zmenit. Takmer všetci sa stali poslušnými, elasticky prispôsobivými zbabelcami – teda spolahlivými vykonávatelmi príkazov a nariadení.        

Nemecká škola si nadovšetko cenila disciplínu, poriadok a presnost. Tam nebol priestor pre geniálne deti, ktoré nie sú velmi disciplinované. Nemecká predstava o školskej disciplíne vyžaduje totálne podriadenie sa, a to je v silnom protiklade k správaniu sa geniálnych detí. Nemeckí uciteli chcú mat všetkych žiakov rovnakým spôsobom pod kontrolou, výnimky nesmú byt. To je typicky nemecké. V triede musí byt poriadok za každú cenu. Preto nemecká škola nebola v stave podporovat a rozvíjat mimoriadne potenciality vysokonadaných detí. Namiesto toho ich rozbíjala a nicila.

Milovan neraz, ked sa hneval na nemeckú školu, si spomenul, ako ich slovenskí ucitelia – istotne nie všetci – už pred mnohými rokmi, v case jeho mladosti, mali prirodzený zmysel pre to, ako zaobchádzat s mimoriadne nadanými detmi. Vedeli si získat ich dôveru a zaujímali sa o ich nadpriemerné výsledky. A predovšetkým robili velmi casto to, na co nemeckí ucitelia zabúdali. Chválili ich a prejavovali im ocenenie ich mimoriadnych výkonov. 

Spomínal si ešte velmi živo na to, aký dobrý vztah mala jeho ucitelka matematiky v siedmej triede k jeho mimoriadne nadanému spolužiakovi Kleinovi. Podporovala ho, kde len mohla. Casto sa mu venovala aj vo svojom volnom case. Niekedy ho zobrala so sebou do kabinetu a dávala mu príklady, ktoré sa brali až v ôsmej a deviatej triede.

* * * * * * * * * *

Ked mal Olaf desat rokov kúpili mu rodicia pocítac Amiga. Hned od prvého dna s ním trávil celé hodiny. Stal sa jeho najlepším priatelom a najspolahlivejším pomocníkom a dôverníkom. Objavoval rýchlo všetky jeho tajomstvá a schopnosti. Milovan a jeho adoptívny syn si navzájom vymienali všetky nové informácie a vedomosti, ktoré sa naucili v programovaní a v zaobchádzaní s pocítacom. Pre Olafa sa stal jeho drogou, jeho ópiom. Ked pri nom sedel, zabudol, kedy má íst spat a zabudol i na hlad, dokonca ho ani len nepocitoval. Boli noci, ked nespal viac ako dve hodiny. A keby mu Anita nebola do jeho izby, kde mal pocítac, nosievala jedlo, bol by sa asi celkom odnaucil jest.

 

46. pokračovanie

 

V priebehu rokov sa naucili preniknut takmer do všetkých pocítacových systémov na celom svete a spoznali najlepších pocítacových freakov, programátorov a hackerov. Najmä Olaf bol s nimi dennodenne v telefonickom spojení a vymienal si s nimi najnovšie informácie a poznanie. Nebolo ochranného kódu, ktorý by neboli schopní rozlúštit, a tak sa mohli dostat aj na najväcšie tajomstvá a informácie, ci už vojenského, priemyselného alebo bankového charakteru.

Olaf mal kontakt s najlepšími odborníkmi medzinárodnej hackerskej (slovo hacker znací asi tolko ako “sekac” alebo “rozkladac”, teda ten, ktorý vie dešifrovat zašifrované kódy pocítacových systémov, a tak preniknút do ich informácií) scény. Títo ludia, všetko mladí chlapci, niektorí nie starší ako pätnást rokov, neustále zdokonalovali svoje schopnosti v zaobchádzaní s americkými a nemeckými telefónnymi pocítacmi a nebol pre nich nijaký problém  telefonovat po celom svete zadarmo prostredníctvom vedení amerických telefónnych spolocností, na ktoré sa vedeli napojit vdaka svojim mimoriadnym vedomostiam.

Pre nezasvätených, ktorí nepatrili k scéne hackerov, (ktorí boli v istom slova zmysle okruhom skvele organizovaných sprisahancov, a teda cosi ako tajná organizácia) a ktorí nemali ani potuchy o ich nesmiernych znalostiach, sa mohli javit - a pre mnohých sa aj javili - ako podozriví a nebezpecní. Reprezentovali pre nich kverulantov a volnomyšlienkárov, ktorí sa nechceli podriadit nijakej autorite s výnimkou autority pocítaca. Boli aj ludia, ktorí ich obdivovali, no väcšina sa ich obavála. Ved boli niecim podobným ako volakedy piráti morí – boli pirátmi telekomunikacných sietí a tažko dobitných, dobre chránených informacných systémov.

Napriek tomu o nich istá nemecká SPD-politicka povedala, že je dobre, že existujú, pretože dokazujú svetu ako nedostatocne sú chránené dôležité údaje a informácie, o ktorých zodpovední tvrdia, že bez ich dovolenia sa na ne nemôže dostat nikto. Hackeri však ukázali, že je to len nafúknutá sebachvála a ci nezodpovedná lož.

Najlepší z nich dokázali kontrolovat aj telekomunikacné napojenia na satelity. Olafov dobrý priatel K. B. z New Yorku bol napríklad schopný  napojit sa na satelit americkej spolocnosti AT&T a dat do pohybu jeho solárne klapky. K. B. jedného vecera telefonicky o tom informoval Olafa a rozprával mu, ako šéf americkej riadiacej a kontrolnej ústredne, ked sa to dozvedel, takmer utrpel infarkt, lebo nemal ani potuchy, co sa deje. Bavili sa o tom telefonicky takmer celú noc a každú chvílu sa pobavne smiali z jeho údivu.  

V Nemecku v tom case v hackerskej scéne existovali viaceré hackerské kluby, ktorých clenovia sa pravidelne stretávali. Bola to elita hackerov a boli to mozgy, o akých napríklad nemecký Telekom mohol len snívat. Títo geniální, vysokointeligentní chlapci ovládali celú kopu trikov ako telefonovat zadarmo po celom svete. Vtedy sa ešte nehovorilo o pocítacovej kriminalite, a tak ani neexistovali nijaké zákony, ktoré by sa vztahovali na smelé, neuveritelne rafinované triky hackerov.

Na druhej strane hackeri však velmi dobre vedeli ako nezákonne pracuje Telekom a ako sa kriminálnym spôsobom obohacuje na úkor svojich pocetných, úplne bezmocných zákazníkov, ktorí museli zaplatit každý telefónny úcet, ktorý im Telekom vystavil. Nemecký Telekom bol bezohladnou, doslova kriminálnou organizáciou, ktorá odierala masy  ludí o stovky miliónov mariek. Najhoršie bolo to, že v Nemecku mal monopolné postavenie a bol ponúkatelom všetkých telekomunikacných služieb. Nemal nijakú konkurenciu, bol monopolom štátu, ktorý zakrýval všetky jeho nedovolené machinácie, a tak mohol diktovat všetky ceny sám, podla vlastnej lubovôle. Kedže patril štátu, neprejavoval tento ani najmenší záujem, aby chránil ludí pred nehoráznou svojvôlou tejto  organizácie. Nemecký štát takto kryl nezákonné zisky, ktoré Telekom pren vyrábal. O co bezohladnejšie, ako pre bežného smrtelníka však Telekom, ktorý rocne robil miliardové zisky a nehanebne pritom okrádal tých najchudobnejších, musel vyzerat v ociach hackerov, ktorí mu videli na prsty a poznali všetky jeho podvody.

V podstate ich robil dvojakým spôsobom. V prvom rade tým, že diktoval prehnané ceny (telekomunikacné služby boli v tom case v Nemecku ovela drahšie, než v USA, kde si v oblasti telekomunikácií konkurovali viaceré koncerny), a v druhom rade tým, že velkému poctu zákazníkov posielal prehnane sfalšované úcty v ich neprospech.

 

47. pokračovanie

 

Hackeri preto nemali ani najmenšie výcitky svedomia, ked svojimi vedomostami vytrikovali všemocný Telekom a spravili mu trochu škody. Cítili sa ako Robin Hood a boli hrdí na to, že pred technikmi Telekomu boli vždy aspon o krok vpredu. Mali pocit, že sú hráci, ktorí vždy presne vedia ako dopadne ruleta a ktorí preto takmer vždy vyhrajú.

Vo väcšine prípadov možno povedat, že im nešlo o nezákonný zisk ako Telekomu, ale len o dráždivý pocit z riskantnej hry, ktorá nesmierne zvyšovala hladinu adrenalínu v krvi týchto mladíkov. Každý z nich sa cítil lepšie vo virtuálnom svete pocítacov a telekomunikacných sietí, ako vo svete reálneho života. Boli gigantickými hrdinami virtuálneho sveta a cast verejnosti mala pred nimi rešpekt a obdivovala ich. Nejeden z nich vedel už s trinástimi ci štrnástimi rokmi  telefonovat zadarmo po celom svete.

Samozrejme, že odborníci Telekomu vedeli velmi dobre, že takmer všetci pocítacoví freakovia telefonujú zadarmo a podnikli pocetné pokusy ako to prekazit. Hackeri však zakaždým objavili nové možnosti ako ich opät prelstit. Pre geniálne nadaných mladíkov, ba dokonca v nejednom prípade mladíckov, bolo toto súperenie – lebo oni to brali len ako súperenie ci sútaženie, nevideli v tom nic kriminálne – tou najvzrušujúcejšou a najnapínavejšou hrou.

Títo geniálni chlapci nemali nic iné v hlave, ako neustále rozširovat svoje vedomosti o pocítacoch. Nemalo to trvat dlho a už skoro sa mali stat pre nemeckú štátnu moc nepriatelom císlo jedna. Štát zlomil moc teroristov – ako vo svojej terminológii nazýval – odvážlivcov, ktorí bojovali proti jeho nároku na absolutnú kontrolu – a teraz hladal nového významného nepriatela. Mali sa ním stat hackeri.

Štátu sa stávali nebezpecní najmä tým, že si nadobudli celkom sami a nezávisle obrovskú mieru nekontrolovaného poznania, cím sa pren, z jeho pohladu, dostali do pozície, z ktorej ho mohli ohrozit a narušit jeho autoritu. A tak, ako volakedy polícia nemilosrdne prenasledovala a zatvárala teroristov, tak teraz mala príst éra prenasledovania, terorizovania a zatvárania hackerov.

Štátne zlo a neprávost mali vyjst z Bavorska a jeho iniciátormi sa mali stat BKA (Spolkový kriminálny úrad) a LKA (Krajinský kriminálny úrad), to všetko, pochopitelne, pod tlakom všemocného Telekomu a za jeho financného prispenia. Nemecký štát a jeho polícia mali krutým spôsobom zasiahnut aj do života Lipovicových a predovšetkým do života Olafa. Nad ich hlavami sa nebadane zacínali stahovat cierne mraky nevyhnutnej a zlovestno-dramatickej osudovosti. 

* * * * * * * * * * *

Milovan práve sedel v pohodlnom kresle ich priestrannej obyvacky a bol zahlbený do štúdia vedeckej knihy o mozgu, ked Anita otvorila dvere a oznámila mu, že doviedla jedného zaujímavého návštevníka, s ktorým sa pred hodinou náhodne zoznámila v meste. Ked študoval, nemal nikdy chut na neohlásené návštevy, a tak len namrzene zamrmlal:

„Nemáš co robit, len sa na ulici zoznamovat s nejakými ludmi, ktorých nepoznáš a ešte ich potom aj musíš doviest domov?!”

„Zoznamovat sa možno vždy len s ludmi, ktorých nepoznáme, nemyslíš?” zasmiala sa ironicky Anita. Bola zvyknutá, že jej muž je obcas neprístupný, ba takmer nedosiahnutelný, a tak kludne pokracovala: „Tento clovek ti však bude okamžite sympatický, a to z dvoch dôvodov. Hovorí slovensky a zaujíma sa, tak ako aj ty, o hviezdy, aj ked ty ako astronóm a on len ako astrológ. Je to známy slovenský astrológ Karol Podhorský.”

„Kde sa beriete tu, v Nemecku?” opýtal sa Denis s neprepocutelným prekvapením v hlase a pozrel sa na nevysokého, štíhleho muža, ktorý stál vedla Anity.

„Som na týždennej návšteve u mojej sestry, ktorá žije vo Frankfurte. Pre niekoho to môže zniet neuveritelne, ale som si istý, že hviezdy chceli, aby sme sa o sebe dozvedeli a sa stretli.”

Denis nepovedal nic, len sa skepticky a zoširoka zasmial. Podhorský, ked to videl, usmial sa tiež, hoci jeho tvár prezrádzala, že tak nerobí casto. Zbadal skepticizmus v Denisovej tvári a povedal:

„Nesmejte sa tak pochybovacne. Najprv si ma pozorne vypocujte a potom mi to istotne uveríte. Predvcerom som u sestry v krajanských novinách cítal váš seriál na pokracovanie pod názvom Bytosti zo Síria. Velmi ma zaujalo, co ste tam písali a kedže tam bolo uvedené aj mesto, kde bývate, povedal som si, že vás vyhladám. Adresu som nemal, ale bol som si istý, že vás nájdem v telefónnom zozname. Bol som však velmi sklamaný, ked som na stanici v telefónnom zozname nenašiel vaše meno. Už som si myslel, že som sem zbytocne pricestoval, lebo sa k vám nijako nedostanem. Povedal som si, že si teda aspon trochu pozriem mesto. No a potom sa udialo to neuveritelné a...”

 

48. pokračovanie

 

 

„Práve som išla okolo pána Podhorského a pocula som ho, ako sa pýtal nejakého staršieho pána, kde je centrum mesta. Zachytila som na jeho nemcine typický slovenský akcent,” skocila mu svojím rozšafným, veselým spôsobom do reci Anita a pokracovala:

 „a opýtala som sa ho po slovensky, ci mu nejako môžem pomôct. Vieš si predstavit jeho prekvapenie. Nechcel mi verit, že sa len na základe prízvuku v cudzej reci dá zistit národnost hovoriaceho. No ešte menej chcel verit, že sa volám Lipovicová a že som manželkou muža, za ktorým sa vybral a o ktorom si myslel, že ho už nenájde.”

„To je naozaj zvláštne! Taká náhoda, aké sa len zriedkavo stávajú.” Divil sa Milovan a dodal:

„Coraz viac sa priklánam k názoru, že v takýchto prípadoch ide o osudovú nevyhnutnost a nie o náhodu. Musím vám však povedat, že aj som už o vás pocul a tiež som mal možnost si precítat niektoré vaše práce. Niektoré ich casti sa mi velmi pácili a nehovorím to len zo zdvorilosti.”       

„Pán Lipovic, vy cosi také vyjadrujete ako nieco neuveritelné a osudovo nevyhnutné. Ja zas hovorím, ako som už povedal, že to boli  hviezdy, co chceli, aby sme sa stretli. Ved napokon obaja k nim máme velmi blízko. Hoci vy ako prírodovedec a ja naproti tomu ako astrológ.”

„Aj áno, aj nie. Áno preto, lebo obaja vnímame hviezdy ako zdroje energií, ktoré nás nejakým spôsobom ovplyvnujú. Nie preto, lebo každý z nás toto ovplyvnovanie interpretuje iným spôsobom. Ja vedecky, a vy, neurazte sa, vy, z môjho pohladu, do istej miery šarlatánsky.”

„Co myslíte pod slovom šarlatánsky? Neoblubujem príliš toto slovo!”

„Len tolko, že astrológia nie je veda, no napriek tomu sa velmi rada zaodieva do vedeckého šatu a nahovára ludom, že vie povedat každému co ho v živote ocakáva. Takýto prístup k vážnej problematike, dotýkajúcej sa mnohých ludí, pokladám za neseriózny, nevedecký a šarlatánsky.”                

„To sú dost tvrdé obvinenia, a podla mna sú to len vedecké predsudky etablovaných vied voci disciplíne, ktorej ortodoxní vedci nechcú dovolit, aby sa rovnoprávne usadila na tom istom mieste, kde sedia oni. Nezabudnite však jedno, pán Lipovic. Nie je tomu tak dávno, že v podobnej situácii, v akej je teraz astrológia, bola len pred niekolkými desatrociami aj psychológia.”

 „V tom vám musím dat za pravdu, ale napriek tomu tvrdím, že psychológia vždy pracovala s vedeckými metódami, kým astrológia nebola nikdy vedecká v tom zmysle, aby mohla dokazovat nieco na základe exaktných experimentov a precíznych pozorovaní. Vždy vychádzala len z dohadov a odhadov, ktoré robila na základe poznania istých zaužívaných zvyklostí spolocnosti a charakterových vlastností ludí, tak ako sa vyvíjali v priebehu tisícrocí a ako sa potom v podstate už len opakovali s menšími ci väcšími zmenami až dodnes. Tým chcem povedat asi tolko, že astrológia sa pokúšala vypracovat urcitú typológiu ludí, aby ich potom mohla klasifikovat podla ich charakterov a typov, ktoré projektovala na oblohu a dala ich do súvisu s dvanástimi súhvezdiami.”

„Na to vám poviem nieco, co budete musiet akceptovat. Ani psychológiu nemožno klasifikovat ako exaktnú vedu. Zaoberá sa vnútornym svetom cloveka, ktorý nemožno merat ani pozorovat a jediná forma, v ktorej ju možno brat ako vedu – behaviorizmus – nám neponúkna nijaké pohlady do vnútra ludskej psychy. Predpokladajme, že na astrológii by naozaj nebolo nic pravdivé. Predpokladajme, že by bola len velkým pseudosystémom, v ktorom by sa podla potreby a nálady každý spoznal. Bola by v takom prípade úplne nezmyselná a podvodnícka? Nie, v nijakom prípade by nebola. Existuje totiž istý velmi pozoruhodný efekt, ktorý zaiste poznáte velmi dobre aj vy, len ste ho nikdy nedali do súvisu aj s astrológiou. Ide o stochastickú rezonanciu.”

 

49. pokračovanie

 

“Áno, viem o čom hovoríte. Ide o signál nejakého vysielaca. Ak sa jeho intenzita velmi zoslabí, tak zanikne jeho informácia v šume pozadia. No ak k tomuto šumu pridáme ešte dodatocný šum, tak odrazu sa udeje nieco neocakávané. Pri istej hladine tohto pridaného šumu pocujeme signál opät. Tento efekt, ktorý v podstate odporuje každej logike, možno pozorovat v pocetných živých i neživých systémoch. Prejavuje sa však len tam, kde sa systémy vzájomne ovplyvnujú. Pozorujeme to pri mozgových neurónoch, pri laserových lúcoch, ale napríklad aj u rýb.  U rýb je známe, že dokážu vnímat kmitanie chvosta ovela lepšie, ked sa tento ešte dodatocne ku kmitaniu slabo permanentne chveje.”

„To, co ste práve povedali, sa teraz pokúsim preniest na astrológiu. Predstavme si situáciu, ktorá je pre astrológiu velmi príznacná. Môj zákazník príde za mnou s problémom, ktorý sám nevie vyriešit. Má sa rozhodnút medzi dvoma povolaniami alebo dvoma partnermi. Chce vediet, ako má riešit svoju budúcnost. Signál “rozhodni sa” sa pre možnost A, ktorý vysiela jeho vedomie však zanikol v “šume” jeho pochybností. V takom prípade vypracujem pre neho moju astrologickú radu, cím k jeho neistote a nerozhodnosti pridám ešte viac “šumu”. Tým len naplním zákon takzvanej stochastickej rezonancie. Môj zákazník naraz vie ako sa má rozhodnút – dostal správny signál. V silnom šume sa odrazu presadil zosilnený správny signál. Bez mojej pomoci by sa nebol vedel správne rozhodnút. To znamená, že astrológia je dokazatelne správna forma poradenstva v tažkých a nejasných momentoch života. Rozhodne lepšia ako nejedna forma psychoterapie.”

„Musím priznat, že viete argumentovat velmi fundovane. Pre moje uši to však znie príliš pseudovedecky. Poviem vám to otvorene. Rafinovane znásilnujete vedu v mene svojej disciplíny. Mimochodom, ako viete, že sa váš zákazník rozhodol správne, ked konal podla vášho odporúcania?”

„Viem to preto, lebo mnohí mi to potvrdili osobne alebo dakovnými dopismi.”

Ked sa po hodine priatelského rozhovoru, ktorý sa už ani slovom netýkal astrológie, srdecne lúcili, povedal Podhorský Anite, ktorá mu hned na zaciatku dala najvo, že voci astrológii nestojí tak skepticky ako jej muž:

„Rád by som vám dokázal, že naozaj nie som šarlatán a že to, co som vám rozprával, viem v praxi aj obhájit. Ak mi poviete presný cas a miesto vášho narodenia, vypracujem vám všetkým exaktné podrobné horoskopy a sami si budete môct preverit, kolko je v nich pravdy. Pošlem vám ich zo Slovenska. Zaujíma ma najmä horoskop vášho syna, o ktorom ste mi pani Anita rozprávali také zvláštne veci. Je narodený len dvanást hodín po mne. Podla toho, co ste o nom hovorili, má mnohé vlastnosti, ktoré mám i ja.”

* * * * * * * * * * *   

50. pokračovanie

 

O niekolko mesiacov neskôr rozpútal proti Lipovicovým neuveritelné peklo v dome správca Späte. Stalo sa tak po tom, ako neakceptovali nezákonné zvýšenie mesacného nájomného a prostredníctvom právnika sa odvolali. Súd im dal za pravdu. V dome nevedel nikto, že sú žurnalisti. Zaumienili si to držat v tajnosti, aby tak mohli lepšie skúmat pravé charakterové vlastnosti svojich nemeckých susedov. Ludia svoju zákernost a zlobu najcastejšie prejavujú vtedy, ak si myslia, že ten, komu chce škodit, je bezvýznamný clovek, ktorý nemá nijaké postavenie a ak sú presvedcení, že v podstate je bezmocný a vystavený napospas len ich svojvôli.

Táto pozícia Lipovicovým preto vyhovovala.

Pre pomstychtivého spravcu Späteho, ktorý nepriaznivé rozhodnutie súdu bral ako osobnú porážku, sa tak stali „smrtelnými“ nepriatelmi. Asi dva mesiace po súdnom spore dali majitelia robit renováciu domovej fasády. Tri dni po ukoncení prác našla Anita v poštovej schránke dopis od Späteho. Nariadil im, aby okamžite odstránili všetky rastliny a kvety, ktoré mali na balkóne a na oknách zvonku. Argumentoval tým, že vraj poškodia novú drahú fasádu. Samozrejme, že ich ani nenapadlo reagovat na také nezmyselné tvrdenie. Nasledovali dva dalšie dopisy Späteho s tou istou požiadavkou a s tým istým odôvodnením.

Lipovicoví nereagovali ani teraz. Dva týždne sa neudialo nic. Jedného vecera, ked sa Milovan vracal domov, zbadal na oznamovacej tabuli na prízemí vylepený list, adresovaný na nich. Bolo na nom výslovné upozornenie zodpovedného architekta a šéfa firmy, ktorá vykonávala renovovacie práce na dome, aby nájomníci odstránili všetky svoje rastliny, ktoré boli v kontaktu s fasádou domu.

Ani to však Anitu a Milovana nemohlo otriast a nahnat im strachu. Len sa zasmiali nad húževnatostou zloby správcu dobre vediac, že pre neho nebolo problémom, aby šéfa zmienenej firmy, ktorého služby majitelia domu casto používali, prehovoril na takú vec, za ktorú ešte aj dostal zaplatené. Istotne to urobil velmi rád, najmä ked vedel, že ide o nepriatelskú akciu proti nejakým podradným cudzincom.

V priebehu casu Lipovicoví zistili, že im z domovej poštovej schránky miznú dopisy. Predovšetkým úradné dopisy a dopisy z úctovými výpismi z banky. Nemuseli dlho premýšlat, kto bol pachatelom. Správca a jeho najvernejšia pomocnícka v dome, sekretárka firmy, ktorá sídlila o poschodie pod nimi.

Nikdy tej žene neurobili nic zlé. Vždy ju zdvorilo pozdravili. Anita sa na nu ešte aj vždy priatelsky usmiala, pricom ona pri odzdravení sotva otvorila svoju zdutú papulu. Na ulici ich zásadne vôbec neodzdravila. A tak ju Milovan prestal zdravit celkom. Anita si naproti tomu aj nadalej dávala námahu a vždy ju prvá slušne pozdravila. Medzi sebou ju volali len morka, lebo jej tvár, kedykolvek ju stretli, pôsobila tak morčaco namosúrená, ako to vedia urobit len napaprcené morky. 

Dokázat im však nemohli nic, a tak im neostávalo nic iné, než vybavit si poštový priecinok na poštovom úrade. Nebol však nijaký volný. Zapísali ich do poradovníka a museli cakat. Dopisy im zatial mizli dalej.

Medzitým sa zintenzívnilo aj prepichávanie plášťov na  kolesách ich bicyklov, ktoré mali vo dvore domu. To bolo pre Milovana velmi nervujúcou záležitostou, lebo boli týždne, ked bol nutený opravovat defekty aj niekolkokrát. Bol to vyslovený psychoteror a najmä pre Anitu, ktorá trpela silnými bolestami klbu, takže bicykel bol pre nu najvhodnejší a velmi dôležitý dopravný prostriedok po meste, zvlášt ked robievala nákupy.

Jedného dna mal Denis uz dost opravovania defektov a kupovania ventilov, ktoré im v dome zo zlomyselnosti neustále kradli a napísal doporucený list priamo majitelom. Upozornil ich na to, že ked ich spravca im ešte raz prepichne bicykel, zredukujú platenie nájomného každý mesiac o 10%.       

Za niekolko dní dostali doporucený dopis od právnika majitelov, v ktorom okrem iného písal: „Majitelia velmi lutujú, že vám niekto poškodzuje bicykle. No ubezpecujeme vás, že ani oni, ani pán správca nie sú pôvodcovia ich poškodzovania. Ostatne, týmto vám dovolujeme držat si bicykle z dôvodov bezpecnosti v byte.“

 V Nemecku musí byt všetko, co sa týka prenajatého bytu dohodnuté zmluvne alebo potvrdené dodatocnou písomnou dohodou ci povolením. V prípade nedodržania akéhokolvek malicherného bodu takejto písomnej dohody hrozí nájomníkovi okamžitá výpoved z bytu.

Dopis, ktorí Lipovskí dostali, bol príkladom cynického výsmechu a zlomyselnej zdvorilosti - dost príslovecnej crty nemeckého charakteru. Je len pochopitelné, že nemohli každý den, ked použili svoje bicykle, ich trepat po schodoch až na tretie poschodie, lebo v dome nebol výtah. No nemohli znížit ani svoje nájomné, lebo najprv by museli dokázat, že ich poškodzuje správca. Napriek tomu písomná vyhrážka zaúcinkovala a na istý cas prepichávanie bicyklov prestalo.

 

51. pokračovanie

 

 

Olaf medzicasom zmaturoval, pricom preskocil jednu triedu, a tak ukoncil gymnázium už so sedemnástimi rokmi. V Nemecku si získal povest jedného z najlepších hackerov a programátorov. S dalším rozvojom pocítacovej a modemovej (modem je prístroj, ktorý umožnuje velmi rýchlu vzájomnú  komunikáciu medzi jednotlivými pocítacmi) techniky vznikli aj nové komunikacné možnosti. Hackerská scéna ich dokonale ovládala a využívala.

Samozrejme, že nemecký Telekom ju pozoroval velmi nedôvercivo a podozrievavo. Pren to boli nebezpecní konkurenti vo vedomostiach a v ich perfektnom využívaní, najmä v oblasti telekomunikácií. Kde mohol, všade sa ich snažil obvinit aj z toho, co nerobili. Istotne, mnohí hackeri používali komunikacné siete tohto monopolu pre svoje úcely. No ak Telekom kriminalizoval hackerov, boli to práve oni, ktorí mohli a dokázali odhalovat aj jeho nezákonné triky, ktorými okrádal svojich zákazníkov. A to bolo to, coho sa Telekom najviac obával. Hackeri boli takmer vo všetkom aspon o krok pred všemocným Telekomom. Okrem toho v oblasti svojich vedomostí boli naozaj elitou nemeckej spolocnosti. Ako však Nemci zaobchádzali so svojimi geniálnymi detmi, sa citatel mohol presvedcit už na príklade mladého Einsteina.

Ked títo nadaní chlapci telefonovali zadarmo po celom svete, tak takmer vždy preto, aby si vymienali informácie o svojich poznatkoch a sa  dalej zdokonalovali. Prevažnú cast svojich hackersky zarobených penazí investovali opat do nových lepších pocítacov a do ich príslušenstva.

Olaf ako vynikajúci autodidakt a perfektný pocítacový freak nemal z pochopitelných dôvodov záujem íst na vysokú školu. Ved co by tam aj bol robil? So svojimi obsiahlymi vedomostami v oblasti programovania bol daleko pred absolventami adekvátnych vysokých škôl a všetko nové sa ucil sám, prípadne v spolupráci so svojimi partnermi. Mal dvoch výbornych priatelov, vynikajúcich freakov, akým bol sám. Všetci hackeri mali krycie mená. Olaf sa volal Dino a jeho priatelia Winnie a Didi. Spolu sa vzdelávali a spolu aj vytvárali isté financné hodnoty. V USA si založili spolocnú firmu. Bolo to velmi výhodné, lebo zistili, že v jednom americkom štáte môžu mat ako cudzinci velké danové výhody, a tak svoje obchody odvíjali cez svoju americkú firmu.  

Freakovia využívali rôzne techniky telefonovania zadarmo po celom svete. Najznámejšia, ktorú vtedy používali, bola blueboxová technika. Títo chlapci poznali vela rôznych metód, ako si zarobit peniaze. Svojho casu bežal pre nich velmi dobre aj obchod s callingcards. Išlo o kreditové karty amerických telefónnych spolocností, ktoré bolo možné používat aj pre medzinárodné hovory.

Používanie callingcards bolo velmi jednoduché. V podstate nešlo o normálnu telefónnu kartu, ktorú treba zastrcit do telefónneho automatu, ale o špeciálne císlo, ktoré si zákazník zakúpil od príslušnej telefónnej spolocnosti. Nemecký majitel takej karty (císla), ktorú si odkúpil od americkej spolocnosti AT&T musel najprv zavolat nepoplatkové císlo 0130 0010 a bol hned spojený s jej operátorom, ktorý ho následne spojil so želaným úcastníkom, ked mu najprv oznámil císlo svojej callingcard.

Najjednoduchšia metóda ako freakovia mohli pomocou callingcards zadarmo telefonovat, spocívala v tom, že zavolali nejakú súkromnú osobu, ktorá takúto kartu vlastnila – co bolo vtedy v USA bežné – a vydávali sa zamestnancov AT&T, ktorí potrebujú vediet císlo karty, lebo musia nieco preskúšat. Tak sa dostali na potrebné císlo a mohli telefonovat. Samozrejme, že ovládali aj iné nárocnejšie metódy. Vedeli napríklad programovat callingcards-generátory takým spôsobom, že automaticky vyrátali císla rôznych callingcards. Takto získané  karty, ktorých hodnota bola 50 dolárov, potom predávali záujemcom za dvadsat, tridsat mariek.

 

52. pokračovanie

 

V Nemecku bolo v tom case okolo dvadsat skutocne špickových pocítacových freakov a hackerov. Olaf tiez patril k nim. Citatel sa v priebehu cítania tejto knihy už zaiste dostatocne konfrontoval s faktom, že Nemecko je krajina, kde je kontrolovaný takmer doslova každý štvorcový meter a príslušné orgány chcú podla možnosti vediet všetko o každom. Predovšetkým však o tých, ktorí sú nejakým spôsobom podozriví alebo nebezpecní. No a freakovia a hackeri boli pre štátnu moc, a samozrejme aj pre vsemocny Telekom, ktorý vtedy patril štátu, nielen podozriví, ale aj nebezpecní.

Nakolko po páde berlínskeho múra a po zjednotení Nemecka a zároven aj po rozbití komunistického bloku sa uvolnilo vela kontrolných a špionážnych kapacít bývalého západného Nemecka, ktoré sa predtým koncentrovali na Východ, mala nová Spolková republika v tomto smere tie najlepšie možnosti, a tak sa hladali nove ciele, na ktoré by sa mohli zamerat.    

Nemecká história je dôkazom toho, že Nemci sa najlepšie vedeli zjednotit a koncetrovat na to, co od nich požadovali ti, ktorí mali politickú moc, ak mali pred sebou vhodny obraz nepriatela (nepriatel je pre Nemca jeho “najmilšie dieta”). Ak im hrozilo, že nejaký ich nepriatel prestal existovat – ci už preto, lebo ho celkom zlikvidovali, alebo preto, lebo sa stiahol z dosahu ich aktivít – bolo ho potrebné nahradit novým.

V sedemdesiatych rokoch minulého storocia boli pre nemecký štát úhlavným nepriatelom domáci teroristi (tak ich pomenovala štátna moc, lebo také oznacenie vyvolávalo v hlavách velkej väcšiny obcanov okamžitý súhlas so všetkými opatreniami štátu namierenými voci nim), zoskupení okolo Ulrike Meinhof a Andreasa Baadera. Po zlikvidovaní týchto rebelov, ktorí bojovali proti extrémne praviciarskym tendenciám nemeckého štátu, Nemci potom už v jeho vnútri nemali nijakého vlavo orientovaného nepríjemného kontrahenta a militantné, extrémne praviciarske organizácie neboli ich nepriatelom. Práve naopak. Šírili starú rasistickú ideológiu, tentoraz však rafinovane zaobalenú do modernejšieho šatu, s demokraticky sa javiacim golierom.

V tejto situácii im prišli apolitickí freakovia vhod ako noví nepriatelia a “rozvracaci” nemeckého štátu. Aspon tak ich definovala štátna moc a predovšetkým justícia. Je fakt, že svojím spôsobom a do istej miery si robili, co chceli. Už len preto, že mali vysoko nadpriemerné poznanie, boli pre štát (v ktorom platí “poznanie je moc”) istým ohrozením. Boli v stave prenikat aj do pocítacov s tajnými informaciami. Štát a jeho polícia ich preto kriminalizovali, kde len mohli a niektoré noviny o nich šírili hrôzostrašné, z velkej casti nepravdivé a prehnané historky.

O popredných freakoch zacali už velmi rýchlo kolovat historky, že narobili Telekomu (tieto informácie pochádzali, velmi subjektivne podfarbene prave od tohto statneho podniku) obrovské miliónové škody, lebo poznali všemožné triky s pocítacmi. Najväcšou chybou freakov však bolo to, že nedržali spolu a aby sa robili sami ešte dôležitejší ako boli, tak vymýšlali jeden o druhom rôzne nepravdivé nafúknuté historky, v ktorých vystupovali ako všemocní pocítacoví bohovia, ktorí môžu a vedia všetko a púštali ich do sveta.

To ale bola len voda na mlyn pre políciu a Telekom, takže mohli na nich otvorit oficiálnu polovacku. Samozrejme, že na všetkom sa podielali aj médiá. Ved išlo o unikátne senzacné informácie, na ktorých všetci mohli zarobit a ktoré verejnost priam hltala. Konecne sa dialo nieco úplne nové, co tu v takej forme ešte nikdy nebolo. Hned sa našli aj zradní a koruptní freakovia, ktorí sa dali kúpit, aby v televízii a v novinách predali informácie o svojich kolegoch. To boli tí, ktorí boli vo svojom odbore menej úspešní. Týmto spôsobom získali popularitu a prípadne aj ponuky od rôznych firiem, aby pre nich vypracovali ochranné programy proti pirátom z vlastných radov, ktori prenikali do ich systémov a kradli im dôležité informácie, aby ich spenažili.

Boli to vsetko mladí chlapci, niektorí takmer ešte deti, a tak neraz chceli vyniknút za každú cenu, nehladiac pri tom na to, ci neuškodia svojim kolegom. Hoci freakovia mali svoj vlastný nepísaný morálny kódex, nie všetci ho vždy aj dodržiavali.        

V spleti takýchto intríg, podozrievaní, poloprávd a neprávd, ktoré niektorí freakovia konštruovali a si podla potreby vzájomne prihrávali, prípadne, ak to ich vlastný záujem vyžadoval, tak ich odovzdávali, lepsie povedane, predavali Telekomu, istým firmám, médiám i polícii, vznikla fáma, že Olaf a jeho spolocníci majú najlepšie poznatky zo všetkých freakov a že sú tažkí milionári (co nebola pravda).

Za takej situácie bolo len pochopitelné, že nemecké Kripo, ktorému chýbali špecialisti na riešenie prípadov pocítacovej kriminality, ale z pochopitelných dôvodov aj Telekom, mali enormný záujem na zlákaní najlepších freakov do svojich služieb.

 

53. pokračovanie

 

Bolo len prirodzené, že Olaf, ktorý k nim patril, dostal v priebehu krátkeho casu viacero diskrétnych, velmi lukratívnych ponúk, spomínaného charakteru. Olaf bol však nesmierny individualista a nic nemiloval tak velmi, ako svoju nezávislost. Už len zo zásady by nikdy nebol pracoval ani pre Kripo, ale ani pre Telekom. Tým sa však podla ich definície stal ich úhlavným nepriatelom, ktorého bolo treba nejakým spôsobom najprv kriminalizovat a potom ho bolo mozne už lahko eliminovat. Tieto praktiky ovládala nemecká polícia v spolupráci s justíciou naozaj majstrovsky.

Ich princípom je vyvolávat medzi ludmi nedôveru a budit strach jedného pred druhým. Potom sa ludia zacnú vzájomne udávat a nemecká polícia má s nimi lahkú prácu – už len loví v mútnych vodách, ktoré najprv sama znecistila (ovládala to už stredoveká inkvizícia a nacisti tieto metódy vybrúsili k dokonalosti). V Európe niet krajiny, kde by polícia a justícia vykonávali dokonalejšiu kontrolu a manipuláciu obyvatelstva než v Nemecku.

 

 

7. kapitola

URCUJE KOZMOS NÁŠ OSUD?

“Hladaj toho, kto vie naozaj a vyhýbaj sa tomu, kto si len myslí, že vie.”

 

Od návštevy slovenského astrológa u Lipovicových prešiel takmer rok. Už si mysleli, že dávno zabudol na to, že im slúbil poslat ich horoskopy. Milovan tomu neveril, že to mienil vážne. Myslel si, že im to povedal len tak, aby tým podporil svoju argumentáciu a urobil na neho dojem.

Alek jedného dna, ked prišiel podvecer domov, mu Anita vítazoslávne ukázala velkú obálku zo Slovenska, adresovanú na neho. Odosielatelom bol Podhorský. V obálke bol zošit velkého formátu s dvadsiatimi stranami obsahu, na ktorých boli  napísane písacím strojom ich horoskopy. Obaja boli velmi zvedaví, čo obsahovali. Anita pozitívnym spôsobom, Milovanova zvedavost mala skeptický charakter . Usadili sa k stolu, na ktorom bola nádoba s pariacim sa ovocným cajom, ich oblúbeným každodenným nápojom. Milovan si z chuti upil a zacal nahlas cítat. Pre Anitu boli hviezdami urcené tieto riadky:

“Vy, ktorá ste narodená v znamení strelca musíte ludí rozveselovat, lebo mnohí z nich sú zatrpknutí tým, že nevedia porozumiet ústrednú myšlienku posolstva Prozretelnosti (ci kozmického vedomia) ludom. Svojím veselým a castým smiechom budete ludom dávat nádej a cez nu sa ich zrak i mysel zas vrátia k nej (k nemu). Prídete do kontaktu s nadpriemerným množstvom životov, i ked s väcšinou z nich len nakrátko a budete cítit nepokoj takmer v každom. Dostali ste velký dar nekonecného nadbytku a môžete dosiahnut všetko to, co si zaumienite a môžete preniknút aj do najtemnejších kútov ludských duší. Kedže ste narodená v druhej dekáde, tak sa u Vás prejavujú silné vášne, zmyselnost, vznetlivost, energickost, nadmerná odvaha, podnikavost a nepoznáte strach pred nicím. Najmä to posledné Vám závidí nejeden muž. Máte velké sklony k technike a ste manuálne velmi šikovná. No najviac Vás pritahuje intelektuálna cinnost. Mohli by ste byt výbornou konštruktérkou, architektkou alebo inžinierkou v akomkolvek odbore. Dokážete optimálne využit Vaše schopnosti a vedomosti a bez pomoci, ci protekcie, sa uplatnit v živote. Bez problémov viete zdolávat prekážky a dôjst k naplánovanému cielu. Velkou prednostou je Vaša skvelá pamät.

Dostali ste i velmi vzácny dar roviny vízie. Dáva Vám schopnost vidiet do budúcnosti. Môže byt, že o tejto svojej schopnosti vedome ani neviete, no napriek tomu ju intuitívne využívate v mnohých oblastiach svojho života. Viete velmi dobre pochopit zmysel Vašich opakovaných snov a správne interpretovat aj predtuchy budúcnosti. Mate emocionálnu silu a priam nevycerpatelnú energiu. Ak ste o niecom presvedcená, tak sa toho nikdy nezrieknete a ste v takom pripade ochotná znášat aj verejnú kritiku, v krajnom prípade aj väzenie, no svojich ideálov sa nevzdáte. Vaša rovina vízie vám dáva neobycajné sily a veríte na nu tak velmi, že všetko ostatné odsúvate až na druhé miesto. Z toho dôvodu nikdy nepoznáte pochybnosti ako máte konat. Ani nemáte problémy s tým okamžite stanovit, co je prvoradé, ako to velmi casto mávajú iní ludia. Máte mimoriadny dar ovplynovania iných ludí. Záleží na Vašej slobodnej vôli, ci tento potencíal využijete k dobru alebo zlu. Táto rovina Vám zarucuje predpoklady k velkosti a k vyformovaniu takej osobnosti, na ktorú sa ludia vždy radi orientujú. K ludom ste velkorysá a z toho dôvodu Vás ludia môžu lahko zneužívat.”     

 Chvílu bolo ticho, lebo obaja boli prekvapení, ako vela pravdy bolo v riadkoch astrológa.

pokračovanie nasleduje